Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113222072
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1113222072.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov

JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: A.. Ľ. S., H.. XX.
X. XXXX, C. E. V.. Č.. XX/E, C., zast. AK Turčeková, spol. s r. o., Dunajská ul. č. 66, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o určenie neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 11. septembra 2019 č. k. 20Cpr/2/2013, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,
že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorá jej bola doručená dňa 14. 2. 2013, je neplatná a
náhrady mzdy. Žalovanému súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
vznikol na základe pracovnej zmluvy č. XX/XXXX-XX/XX z 22. 5. 1998. S účinnosťou od 4. 11. 2004
bola žalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej služby na základe rozhodnutia o vymenovaní do stálej

štátnej služby Č.. XXXXX/XXXX-XX/X. Oznámením o zmene organizačného útvaru zo 14. 5. 2012
bola žalobkyňa s účinnosťou od 15. 5. 2012 zaradená do organizačného útvaru odbor civilného práva
procesného a dohľadu sekcie civilného práva. Dňa 14. 2. 2013 bolo žalobkyni doručené oznámenie
o zrušení štátnozamestnaneckého miesta z 13.02.2013, Č..XXXXX/XXXX/XX, ktorým jej žalovaný
oznámil, že na základe rozhodnutia služobného úradu z 13.2.2013 Č.. XXXXX/XXXX/XX/XX bolo s
účinnosťou od 15.2.2013 zrušené jej štátnozamestnanecké miesto vo funkcii „štátny radca v odbore
civilného práva procesného a dohľadu sekcie civilného práva“ a že z tohto dôvodu jej služobný

úrad môže dať výpoveď. Žalovaný dal zároveň žalobkyni na výber skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru dohodou. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepristúpila ku skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru dohodou, služobný úrad žalovaného jej dňa 14. 2. 2013 doručil výpoveď podľa § 46 ods. 1
písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. z dôvodu uvedeného v § 47 písm. b/ tohto zákona, teda na základe
spomenutého rozhodnutia služobného úradu z 13. 2. 2013. Po doručení výpovede žalobkyňa písomne
požiadala dňa 8. 3. 2013 žalovaného o preradenie na akékoľvek iné vhodné voľné miesto v rámci
služobného úradu, pričom poukázala na to, že príjem zo štátnozamestnaneckého pomeru je jej jediným

príjmom, že je osamelo žijúcou osobou a že vzhľadom na jej vek bude mať sťaženú pozíciu pri hľadaní
zamestnania. Listom z 20. 2. 2013 jej žalovaný oznámil, že ju nie je možné trvalo preložiť v rámci
služobného úradu alebo do iného služobného úradu. Dňa 25. 4. 2013 žalobkyňa doručila žalovanému
písomné oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Výpoveď zo štátnozamestnaneckéhopomeru považuje žalobkyňa za neplatnú z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti zo strany
žalovaného, keďže jej neboli ponúknuté voľné pracovné miesta a z dôvodu, že predmetná výpoveď
nebola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. V nadväznosti na splnenie, resp. nesplnenie

si ponukovej povinnosti žalovaným žalobkyňa poukázala na to, že na organizačnom útvare „odbor
civilného práva procesného a dohľadu“ okrem nej pracovali 3 ďalšie štátne zamestnankyne, pričom
všetky boli s účinnosťou od 15. 2. 2013 preradené v rámci služobného útvaru na novovytvorené
miesta. Dve štátne zamestnankyne boli preradené na novovytvorený odbor rekodifikácie práva a
jedna na novovytvorený odbor dohľadu nad právnickými profesiami. Tým, že žalovaný neponúkol ani

jedno z týchto miest žalobkyni, postupoval podľa názoru žalobkyne v rozpore s právnymi predpismi.
Nesplnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede - podmienky riadneho prerokovania
výpovede so zástupcami zamestnancov vidí žalobkyňa v tom, že zo zápisnice o prerokovaní
organizačných zmien zo 14.2.2013 vyplýva, že v uvedený deň boli s dvoma členmi ZO odborového
zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti SR prerokované pripravované
organizačné zmeny prijaté súčinnosťou od 15.2.2013. Tieto organizačné zmeny však neboli bližšie

špecifikované a predmetom tohto prerokovania neboli výpovede dané jednotlivým zamestnancom,
pretože dotknutí zamestnanci neboli v čase prerokovania vôbec identifikovaní. Žalovaný uvádzal, že ku
dňu 14.2.2013, kedy bola žalobkyni doručená výpoveď z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého
miesta, bolo u žalovaného voľné len štátnozamestnanecké miesto Štátny radca - 9. platová trieda, v
odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu. Kvalifikačnými predpokladmi na

obsadenie tohto štátnozamestnaneckého miesta bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a požiadavka
odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie podľa zákona o verejnom obstarávaní, ako aj praktické
skúsenosti s realizáciou verejného obstarávania. Keďže žalobkyňa tieto kvalifikačné predpoklady
nespĺňala, nemohlo jej byť ponúknuté toto štátnozamestnanecké miesto. Žalovaný ďalej uviedol, že v
čase doručovania výpovede žalobkyni bolo v jeho organizačnej štruktúre voľné aj miesto pri výkone

práce vo verejnom záujme. Treba podľa žalovaného rozlišovať medzi štátnozamestnaneckým miestom
a miestom pri výkone práce vo verejnom záujme. Výkon štátnej služby sa spravuje ustanoveniami
zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a výkon práce vo verejnom záujme sa riadi zákonom č.
552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že
z dikcie zákona o štátnej službe vyplýva, že ponuková povinnosť služobného úradu sa viaže len

na vhodné štátnozamestnanecké miesto. Nie je zákonnou povinnosťou služobného úradu ponúkať
štátnemu zamestnancovi vykonávajúcemu štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere akékoľvek
voľné miesto, teda v tomto prípade aj miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré bolo v
čase doručovania výpovede žalobkyni neobsadené. Žalovaný uviedol, že v čase doručovania výpovede
žalobkyni boli na danom odbore dve voľné miesta, a to jedno štátnozamestnanecké miesto vo

funkcii štátny radca 9. platová trieda a jedno miesto pri výkone práce vo verejnom záujme. Pokiaľ
ide o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou so zástupcami
zamestnancov, žalovaný uviedol, že dňa 14.2.2013 sa uskutočnilo aj mimoriadne stretnutie zástupcov
zamestnancov a zástupcov žalovaného, ktorého účelom bolo prerokovanie možného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena

mala konkrétne dotknúť. Poverení zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii všetky materiály
súvisiace s organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovaného. Podpísaním zápisnice o rokovaní
bez akýchkoľvek výhrad poverení zástupcovia zamestnancov podľa žalovaného dali najavo, že sú
dostatočne informovaní o prejednávaných skutočnostiach a že s plánovaným postupom žalovaného vo
veci skončenia štátnozamestnaneckých, resp. pracovných pomerov zamestnancov súhlasia. Žalobkyňa

namietla tiež neplatnosť výpovede pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa nej k rozporu s dobrými
mravmi došlo v tom, že sledovaná zmena nenaplnila deklarovaný účel a počet zamestnancov u
žalovaného vzrástol. Cieľom organizačnej zmeny tak bolo podľa žalobkyne za každú cenu ukončenie
štátnozamestnaneckého pomeru s ňou.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vzhľadom na doterajší priebeh
konania zostala vo veci sporná otázka splnenia si ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 47 písm.
b/ zákona č. 400/2009 Z. z. a otázka namietaného porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa zotrvala
aj na svojej námietke vo vzťahu k porušeniu povinnosti vopred prerokovať výpoveď zo zástupcami
zamestnancov, avšak v tomto smere súd poukazuje na záväzný právny názor vyslovený odvolacím

súdom (ods. 16 uznesenia z 20.12.2017 sp. zn. 6CoPr/11/2017), pričom v tomto smere nedošlo k
zmene skutkových okolností. Súd opätovne poukazuje najmä za predložený listinný dôkaz - záznam
z mimoriadneho zasadnutia zástupcov odborovej organizácie zo dňa 14.2.2013, z ktorého vyplýva,
že výpoveď daná žalobkyni bola týmto orgánom prerokovaná so zástupcami žalovaného, ako aj nazápisnicu z rovnakého dňa, z ktorej je zrejmé, že došlo aj k prerokovaniu organizačných zmien
u žalovaného. Túto podmienku súd považuje zo strany žalovaného za splnenú. K otázke splnenia
ponukovej povinnosti zo strany žalovaného súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol: „Súd nepovažuje miesto na odbore verejného obstarávania za miesto vhodné a voľné. Primárne
sa stotožnil s preukázaným tvrdením žalovaného, že predmetnú pozíciu v čase dania výpovede
žalobkyni síce obsadenú nemal, ale ani neobsadzoval. Predmetná pozícia bola uvoľnená v roku 2012
a opätovne bola obsadzovaná až v roku 2014. Zároveň predmetná pozícia zo zákona bola podmienená
osobitným kvalifikačným predpokladom- odbornou spôsobilosťou v zmysle § 116 a nasl. zákona č.

25/2006 Z.z. platného v tom čase. V čase dania výpovedi žalobkyni nešlo o voľné miesto ( aj zo
zápisnice o prerokovaní organizačných zmien zo dňa 14.2.2013 vyplýva, že došlo aj k zrušeniu voľných
štátnozamestnaneckých miest). Nejde teda o miesto, ktoré v danom čase musel žalovaný žalobkyni
ponúknuť. Otázka voľných vhodných miest vo vzťahu k pozíciám, ktoré boli ponúknuté jej kolegyniam
(A.. F., A.. Z., Z.. C.) je potrebné uviesť, že danom prípade nešlo o zamestnancov, s ktorými bol ukončený
pomer. Z predložených listín je zrejmé, že v ich prípade išlo o inštitút preloženia (§ 33 a nasl. zákona

č. 400/2009 Z.z.) a došlo k ich preloženiu v rámci organizačných zmien. Pokiaľ žalovaný rozhodol o
organizačnej zmene (zrušenie odboru, kde bola zaradená žalobkyňa) a zároveň k vytvoreniu nového
organizačného útvaru (odboru rekodifikácie občianskeho práva), bolo na žalovanom, akým spôsobom
si upraví organizáciu a kvalifikačné zloženie svojich zamestnancov. Žalovaný nemal žiadnu povinnosť
tieto miesta ponúknuť práve žalobkyni. Rovnako aj vo vzťahu v prípade S. O. nešlo o obsadenie voľného

miesta, ale o dočasné preloženie štátneho zamestnanca, navyše na dočasne vzniknutý organizačný
útvar. Na tomto mieste súd poukazuje aj na právny názor vyslovený odvolacím súdom, že išlo o dočasné
miesto, na ktoré sa ponuková povinnosť nevzťahovala. Až v dôsledku týchto zmien sa stala žalobkyňa
nadbytočná, pričom rozhodnutie o tom, s ktorým zamestnancom žalovaný ukončí štátnozamestnanecký
pomer, bol výlučne na ňom. Vyššie označení štátni zamestnanci nikdy neboli v pozícii žalobkyne,

teda že by išlo u nich o skončenie služobného pomeru a v tom dôsledku vzniku povinnosti všetkým
ponúknuť iné vhodné miesto - ak by ním žalovaný disponoval. Zároveň je potrebné uviesť, že možnosť
trvalého preloženia vyplývajúca z § 48 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z. z. nemá vplyv na otázku splnenia
ponukovej povinnosti, ide o dva rozdielne inštitúty. Ponukovú povinnosť si musí zamestnávateľ splniť
pred daním výpovede a tieto podmienky musia byť splnené ku dňu dania výpovede ( ako to vyplýva

aj z ods. 15 citovaného uznesenia odvolacieho súdu ). Vzhľadom na uvedené má súd za preukázané
aj splnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného (a tým aj nadbytočnosť žalobkyne).
Z predložených listinných dôkazov - organizačných poriadkov, rozhodnutí o organizačných zmenách,
zápisníc o prerokovaní týchto zmien má súd za to, že nešlo o zmenu fiktívnu, majúcu za účel skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou. Organizačná zmena sa nemusí týkať len zníženia

počtu zamestnancov. Organizačnú zmenu nie je možné hodnotiť ani výlučne z hľadiska toho, či
dosiahla zamýšľaný účel, ale či v čase, kedy bola organizačná zmena urobená, sledovala legitímny cieľ
(nie či ho dosiahla). To, že žalovaný rozhodol o tom, že bude zrušené práve miesto žalobkyne, nemá
za následok záver o fiktívnosti alebo účelovosti tejto zmeny. Je to práve na zamestnávateľovi takéto
rozhodnutie urobiť a určiť prípadne aj konkrétneho zamestnanca, s ktorým prípadne ukončí služobný

pomer. Samotné organizačná zmena neznamená vznik ponukovej povinnosti voči všetkým, ktorých sa
takáto zmena dotýka. Nadbytočnosť znamená, že v dôsledku organizačnej zmeny došlo k zániku miesta
zamestnanca a služobný úrad 1/ nemá iné vhodné miesto ( prípad žalobkyne ) alebo2/ služobný úrad
má vhodné miesto, ale zamestnanec odmietne ponuku vhodného miesta. Samotná úvaha žalobkyne,
že žalovaný mohol postupovať inak a vzhľadom na jej osobu ( dlhoročne pôsobiacu u žalovaného,

vo veku blízkom dôchodkovému ) mohol v rámci organizačnej zmeny uprednostniť ju, je pravdou,
resp. pochopiteľnou argumentáciou. Avšak táto úvaha nemá vplyv na zákonnosť danej výpovede, ani
nespôsobujejejneplatnosťprerozporsdobrýmimravmi.“Spoukazomnatietozáverysúdprvejinštancie
žalobu zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože si nárok na náhradu trov konania
neuplatnil.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní uviedla: „Žalobkyňa v priebehu konania poukázala na

skutočnosť, že odvolací súd v konaní o odvolaní žalovaného proti druhému prvostupňovému rozsudku
nepostupoval správne, keďže s poukazom na ust. § 390 C.s.p. mal druhý prvostupňový rozsudok sám
buď potvrdiť alebo zmeniť a žalobu zamietnuť. keď tak už napriek vyššie uvedenému neurobil (v rozpore
s príslušnými ustanoveniami C.s.p.) a druhý prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil prvostupňovémusúdu, malo druhé uznesenie odvolacieho súdu v súlade s § 391 C.s.p. obsahovať aj inštrukciu, ako
má prvostupňový súd vo veci ďalej postupovať. Takúto inštrukciu však druhé uznesenie odvolacieho
súdu neobsahovalo. Tým, že odvolací súd o odvolaní o druhom prvostupňovom rozsudku nerozhodol

sám, odňal žalobkyni právo napadnúť jeho rozhodnutie dovolaním a to aj napriek tomu, že sa
podľa názoru žalobkyne vo svojich záveroch odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.“ K otázke ponukovej povinnosti žalobkyňa v odvolaní vyslovila názor, že žalovaný bol povinný
ponúknuť jej aj miesta, o ktorých vedel, že sú obsadené iba dočasne a v priebehu výpovednej doby
sa uvoľnia. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 15. 2.

2019 č. k. 24Cpr/6/2013, ktorým tento súd rozhodol o žalobe o určenie neplatnosti výpovede podanej
kolegyňou žalobkyne, ktorej bola daná výpoveď v rámci tej istej organizačnej zmeny. V uvedenej
veci OS Bratislava I dospel k záveru, že žalovaný bol povinný ponúknuť aj miesta obsadené iba
dočasne. Pokiaľ ide o voľné miesto na odbore verejného obstarávania, z oznámenia o vyhlásení
výberu č. 12-3 na pozíciu hlavný štátny radca v referáte verejného obstarávania nevyplýva podmienka
odbornej spôsobilosti. Okrem toho, na referáte verejného obstarávania pracovalo dostatok osôb so

skúsenosťami v tejto oblasti a teda samotná odborná spôsobilosť nemusela byť nevyhnutná len z
dôvodu, že predošlý štátny zamestnanec ňou disponoval a túto podmienku nemožno vyvodiť len zo
skutočnosti, že v zmysle vtedy platného zákona verejný obstarávateľ bol povinný vykonávať činnosti v
procese verejného obstarávania prostredníctvom odborne spôsobilých osôb. Ďalej žalobkyňa v odvolaní
namietla, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku povinnosti ponúknuť novovytvorené

miesta na novovzniknutých odboroch žalobkyni. V tejto súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla: „Keďže
bol zrušený celý organizačný útvar, museli byť logicky zrušené aj všetky miesta spadajúce do tohto
útvaru. Novovytvorené pozície však boli ponúknuté iba kolegyniam žalobkyne a to aj napriek tomu,
že kvalifikačné predpoklady spĺňala aj žalobkyňa a dokonca už v priebehu apríla (t. j. počas plynutia
výpovednej doby žalobkyne ) bola na novovytvorený útvar preložená aj externá zamestnankyňa.

Skutočnosť, že novovytvorené miesta boli ponúknuté bývalým kolegyniam žalobkyne, je potvrdená
aj výpoveďou P.. F. - bývalá riaditeľka odboru, v ktorom pôsobila aj žalobkyňa a následne riaditeľka
novovytvoreného odboru - na pojednávaní dňa 10. 2. 2014, na ktorom výslovne uviedla, že nová
pozícia jej bola ponúknutá a to až po tom, čo žalobkyni bola daná výpoveď. Obdobne bývalé kolegyne
žalobkyne podpísali so žalovaným nové opisy ich štátnozamestnaneckých miest až 15. 2. 2013 ( kedy

im boli aj ponúknuté ), teda deň po doručení výpovede žalobkyni. Uvedené bolo preukázané listinnými
dôkazmi (novými popismi štátnozamestnaneckých miest bývalých kolegýň žalobkyne). Žalobkyňa
opätovne poukazuje na skutočnosť, že presun bývalých kolegýň žalobkyne na nové miesta nebol
možný bez ich súhlasu (ust. § 31 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v znení platnom ku dňu
doručenia výpovede) a teda išlo o ponuku zo strany žalovaného a jej prijatie zo strany bývalých kolegýň

žalobkyne. v čase doručenia výpovede boli teda všetky novovytvorené pozície ešte neobsadené a
mohli byť žalobkyni ponúknuté. Rovnaké platí aj o mieste obsadenom S. O.C.Á.. Je evidentné, že bolo
súčasťou novovytvoreného odboru, avšak nebolo žalobkyni ponúknuté a bolo obsadené až v apríli
2013 a to štátnou zamestnankyňou preloženou z Okresného súdu Bratislava I. Argument žalovaného,
že toto miesto nemohlo byť žalobkyni ponúknuté z dôvodu, že išlo o dočasne vytvorený odbor a

žalobkyňa bola v trvalej štátnej službe, neobstojí, keďže miesta na tomto útvare boli ponúknuté a
následne obsadené viacerými bývalými kolegyňami žalobkyne (viď výpoveď P.. F. ) a navyše tento
„dočasný“ odbor je u žalovaného ešte aj v súčasnosti (čo potvrdil samotný žalovaný na pojednávaní
konanom dňa 11. 11. 2019) a teda žalobkyňa by na danom mieste mohla bez problémov pôsobiť
až do dosiahnutia dôchodkového veku.“ V súvislosti s otázkou prerokovania predmetnej výpovede

so zástupcami zamestnancov žalobkyňa v odvolaní poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR a
namietla, že všetkými informáciami v zmysle tejto judikatúry nedisponovali zástupcovia zamestnancov
v čase prerokovania výpovede. Napokon žalobkyňa v odvolaní vyjadrila názor, že predmetná výpoveď
je neplatná z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.
6.Žalovanývovyjadreníkodvolaniunavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdil.Poukázalna

to, že splnenie ponukovej povinnosti sú relevantné len tie voľné a vhodné štátnozamestnanecké miesta,
ktoré boli voľné a vhodné ku dňu doručenia výpovede, t.j. v prejednávanej veci ku dňu 14.2.2013. Až
doručením výpovede totiž nastávajú jej účinky a stáva sa záväznou. Všetky hmotnoprávne podmienky
platnosti predmetnej výpovede preto treba skúmať len k dátumu 14.2.2013. Pokiaľ ide o miesta
obsadené iba dočasne ( body 14., 15. a 16. odvolania žalobkyne), treba poukázať na účel a zmysel

ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ktorým je zachovanie kontinuity štátnozamestnaneckého pomeru
zamestnanca. Kontinuitu nie je možné zachovať, ak by zamestnávateľ, ktorým je orgán štátnej správy,
ponúkol zamestnancovi v stálej štátnej službe v rámci ponukovej povinnosti štátnozamestnanecké
miesto v dočasnej štátnej službe. V opačnom prípade by to znamenalo, že aby si zamestnávateľ splnilsvoju ponukovú povinnosť voči zamestnancovi, stačilo by, ak by mu ponúkol len miesto uvoľnené
dočasne, a to čo i len na pár dní. Práve z dôvodu, aby bola zachovaná kontinuita stálej štátnej
služby zamestnanca, ktorý dostal v dôsledku organizačnej zmeny u zamestnávateľa výpoveď a aby

sa predišlo vyššie spomenutému správaniu zamestnávateľa, judikatúra stanovila pravidlá, že do
ponukovej povinnosti nepatria miesta uvoľnené len dočasne. Žalovaný ďalej uviedol, že aj naďalej
trvá na právnom názore, že štátnozamestnanecké miesta, na ktorých vykonávajú štátnu službu štátni
zamestnanci v dočasnej štátnej službe, rovnako nepatria do ponukovej povinnosti služobného úradu
podľa zákona o štátnej službe, keďže nie sú voľnými štátnozamestnaneckými miestami. Uvedené bližšie

vysvetľuje aj dôvodová správa k vtedy platnému a účinnému zákonu o štátnej službe, podľa ktorej:
„Za voľné štátnozamestnanecké miesto treba považovať miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu
službu (napr. ak sa vytvorilo nové štátnozamestnanecké miesto alebo ak skončil štátnozamestnanecký
pomer štátneho zamestnanca bez zrušenia konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta).“ Z toho
vyplýva, že štátnozamestnanecké miesto, na ktorom štátny zamestnanec vykonáva dočasnú štátnu
službu nie je voľným a teda nemôže byť vhodným štátnozamestnaneckým miestom na účely splnenia

ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Pokiaľ ide o miesto na odbore verejného obstarávania, žalovaný
vo vyjadrení k odvolaniu uviedol: „Napriek tomu, že žalovaný jednoznačne preukázal, že dané miesto
nie je možné považovať za vhodné pre žalobkyňu, táto počas celého konania tvrdí opak. Ak by sme
akceptovali právny názor žalobkyne, v zásade by sme akceptovali argumentáciu položenú na základe
nerešpektovania vtedy platného a účinného zákona o verejnom obstarávaní. Žalovaný upozorňuje,

že v čase doručenia výpovede žalobkyni bol platný a účinný zákon o verejnom obstarávaní, ktorý
vyžadoval osobitný kvalifikačný predpoklad vo forme odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie.
Tento stav sa zmenil až s účinnosťou od 1.7.2013. To, že predmetná podmienka bola následne
zrušená, predsa nemôže ísť na ťarchu žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi. Argumentácia
žalobkyne, ktorá smeruje k spochybňovaniu zákonnej podmienky preukázateľne existujúcej v čase

doručenia výpovede a k organizovaniu práce na odbore verejného obstarávania, je nielen zrejme
právne nesprávna, ale aj zavádzajúca.“ Čo sa týka ostatných pracovných pozícií (body 20., 21., 22.
odvolania), žalovaný v odvolaní uviedol: „V tejto súvislosti žalovaný v priebehu konania jednoznačne
preukázal, že v dôsledku predmetnej organizačnej zmeny došlo k zrušeniu iba štátnozamestnaneckého
miesta žalobkyne, nie aj štátnozamestnaneckých miest ďalších uvedených zamestnankýň. Tu sa

ukazuje ako nevyhnutné správne označiť a pomenovať právne úkony žalovaného vo vzťahu k trvaniu,
resp. skončeniu konkrétnych štátnozamestnaneckých pomerov, keď žalovaný v dôsledku predmetnej
organizačnejzmenysovšetkýmiprávnyminásledkamizrušilštátnozamestnaneckémiestolenžalobkyni,
a štátnozamestnanecké miesta ostatných zamestnankýň, ktoré pomenúva žalobkyňa, neboli v tomto
význame zrušené, ale naopak - boli presunuté do iných organizačných útvarov. Argumentácia žalobkyne

preto neobstojí. K otázke prerokovania predmetnej výpovede zástupcami zamestnancov žalovaný vo
vyjadrení k odvolaniu uviedol: „V priebehu konania žalovaný dostatočne preukázal, že k prerokovaniu
výpovede vopred so zástupcami zamestnancov skutočne došlo. Dňa 14. 2. 2013 sa uskutočnilo
osobné stretnutie poverených osôb. Prítomní poverení zástupcovia boli oboznámení s pripravovanou
novou organizačnou schémou žalovaného, plánovanými zmenami v organizácii práce u žalovaného

ako i s personálnym dopadom, ktorý z organizačnej zmeny vyplýva. Rovnako sa dňa 14. 2. 2013
uskutočnilo stretnutie zástupcov zamestnancov a zástupcov žalovaného za účelom prerokovania
možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade konkrétnych zamestnancov.
Záznam z mimoriadneho zasadnutia zástupcov Základnej organizácie odborového zväzu Justície v
Slovenskej republike pri MS SR, ktoré sa konalo dňa 14.2.2013 o 9:00 hod. obsahuje informáciou o

tom, že v súlade s § 120 zákona o štátnej službe a § 74 Zákonníka práce žalovaný prerokoval so
zástupcami Základnej organizácie odborového zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve
spravodlivosti SR výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyni, a že štátnozamestnanecký
pomer sa skončí na základe výpovede podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe a to z dôvodu
zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta od 15. 2. 2013, uplynutím výpovednej doby dňom 30. 4.

2013. Rovnako tak Zápisnica zo zasadnutia Výboru OZJ pri MS SR, konaného dňa 19. 2. 2013 za
účelom oboznámenia ďalších členov Výboru ZO OZJ o rokovaní zo dňa 14. 2. 2013 obsahuje informáciu
o tom, že bola prerokovaná výpoveď daná žalobkyni. Navyše, povinnosť vopred prerokovať výpoveď
so zástupcami zamestnancov bola riadne splnená aj podľa rozhodnutia súdov v konania, v ktorých
sú žalobkyňami bývalé kolegyne žalobkyne, ktoré dostali výpoveď z dôvodu rovnakej organizačnej

zmeny ako žalobkyňa. Svedkyňa M. C. jasne uviedla, že zástupcovia zamestnancov dostali informáciu,
ktorých konkrétnych zamestnancov sa výpoveď bude týkať, a rovnakú výpoveď v tejto otázke mal aj
svedok Z. Z., ktorý tiež uviedol, že o každej jednej výpovedi bola vyhotovená samostatná zápisnica.
Zápisnica o prerokovaní výpovede žalobkyni bola ako príloha súdu zaslaná spolu s prvotným vyjadrenímžalovaného k podanej žalobe. V zápisnici z pojednávania zo dňa 25.11.2013 je tiež vysvetlený aj podpis,
ktorý žalobkyňa namieta v bode 26. svojho odvolania; nie je teda pravdou, že táto skutočnosť nebola
v priebehu konania objasnená. Pre úplnosť žalovaný len dodá, že nie je povinný skúmať fungovanie

zástupcu zamestnávateľov a jeho vnútornú organizáciu.“

7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolanie (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 20.12.2017 č. k. 6CoPr/11/2017- 404 k otázke
splnenia ponukovej povinnosti uviedol: „Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti, odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorá je uvedená v ods. 11.
Odvolací súd sa predovšetkým stotožňuje s názorom žalovaného (ktorý podporuje aj znenie dôvodovej
správy k zákonu č. 400/2009 o štátnej službe), že štátnozamestnanecké miesta, na ktorých vykonávajú

štátnu službu zamestnanci v dočasnej štátnej službe, nemožno považovať za voľné miesta a ponuková
povinnosť služobného úradu sa teda na ne nevzťahuje. V zmysle dôvodovej správy je totiž voľným
štátnozamestnaneckým miestom miesto, na ktorom nikto nevykonáva štátnu službu. Odvolací súd sa
stotožňuje aj s názorom žalovaného, že ust. § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe v znení platnom ku dňu
dania výpovede nezakladá povinnosť služobného úradu počas výpovednej doby trvalo preložiť štátneho

zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď podľa § 47 písm. a/ až f/. Trvalé preloženie zamestnanca
počas výpovednej doby je v ust. § 48 ods. 3 zák. č. 400/2009 Z.z. upravené iba ako možnosť (viď výraz
„možno“ použitý v tomto ustanovení). Je teda na úvahe služobného úradu, či túto možnosť využije alebo
nie. Súd prvej inštancie tiež nevzal do úvahy, že ponuková povinnosť zamestnávateľa musí byť logicky
splnená ku dňu dania výpovede. Žiadny právny význam preto nemôžu mať výberové konania, ktoré boli

zverejnené až po tom, ako bola žalobkyni doručená predmetná výpoveď, t. j. po 14. 2. 2013.“ Odvolací
súd na tomto právnom názore trvá, pretože sa nezmenil skutkový stav, za ktorého tento právny názor
vyslovil. Je preto správna argumentácia žalovaného, že štátnozamestnanecké miesto, na ktorom štátny
zamestnanec vykonáva dočasnú štátnu službu, nie je voľným miestom a vzhľadom na to nespadá do
ponukovejpovinnosti všeobecneakonkrétnedoponukovejpovinnostižalovanéhovprejednávanejveci.

9. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala aj voľným miestom na odbore verejného obstarávania. Odvolací
súd je zhodne so žalovaným toho názoru, že žalovaný nebol povinný ponúknuť toto miesto žalobkyni
z dôvodu, že toto miesto pre ňu nebolo vhodné. Totiž zák. č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní
v znení platnom, ku dňu dania predmetnej výpovede, t. j. ku dňu 14.2.2013, vyžadoval odbornú

spôsobilosť na verejné obstarávanie (§ 116 a nasl. tohto zákona ). Je nepochybné, že žalobkyňa
touto odbornou spôsobilosťou nedisponovala, čo ani sama nepopierala. Jej argumentácia obsiahnutá v
bode 18. odvolania, že na odbore verejného obstarávania pracoval dostatok osôb so skúsenosťami z
verejného obstarávania disponujúcich odbornou spôsobilosťou a že teda samotná odborná spôsobilosť
nemusela byť nevyhnutná, je celkom zjavne irelevantná. Podmienka odbornej spôsobilosti bola zrušená

až zákonom č. 95/2013 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2013, teda až po tom, ako bola žalovanej
daná predmetná výpoveď.

10. Neobstojí ani argumentácia žalobkyne obsiahnutá v bodoch 20. až 22. odvolania. V dôsledku
predmetnej organizačnej zmeny bolo totiž zrušené iba štátnozamestnanecké miesto žalobkyne a neboli

teda zrušené štátnozamestnanecké miesta A.. F., A.. Z. a Z.. C.. Tieto zamestnankyne žalovaný presunul
do iných organizačných útvarov, teda neskončil s nimi štátnozamestnanecký pomer. Je preto bez
právneho významu vo vzťahu k rozhodnutiu veci tvrdenie žalobkyne, že spĺňala kvalifikačné predpoklady
pre výkon pozícií, na ktoré prešli jej kolegyne. Bolo preukázané, že došlo k organizačnej zmene,
v dôsledku ktorej bolo zrušené iba štátnozamestnanecké miesto žalobkyne. Bolo iba na rozhodnutí

žalovaného, ktorý zamestnanec je pre neho nadbytočný, teda prácu ktorého vôbec alebo prevažne
nepotrebuje. Je správny záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaný rozhodol o organizačnej
zmene (zrušenie odboru, na ktorom bola zaradená žalobkyňa) a zároveň k vytvoreniu nového
organizačného útvaru (odbor rekodifikácie občianskeho práva), bolo na žalovanom, akým spôsobom si
upraví organizáciu a kvalifikačné zloženie svojich zamestnancov. Žalovaný nemal povinnosť ponúknuť

žalobkyni miesta, na ktoré presunul vyššie spomenuté kolegyne žalobkyne.

11. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 20.12.2017 č.k. 6CoPr/11/2017- 404 k otázke
prerokovania výpovede odborovým orgánom uviedol: „Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede príslušnýmodborovým orgánom v zmysle § 74 Zák. práce, ZO odborového zväzu justície v SR pri MS SR
rozhodnutím z 12. 2. 2013 poverila predsedu ZO P.. S. E. a členov výboru ZO A.. Z. Z. B. C.. M. C.
prerokovaním výpovedí so zamestnávateľom (č.l. 43). Tento postup odborového orgánu bol v súlade

s Výkladom 1/2013 Stanov Odborového zväzu Justície v SR, ktorý vypracovala rozhodcovská komisia
( viď č. l. 169 ). Dňa 14. 2. 2013 o 9.00 hod. sa konalo mimoriadne zasadnutie zástupcov ZO
odborového zväzu justície v SR pri MS SR, ktorého sa za Ministerstvo spravodlivosti zúčastnili Ľ.
N. B. K. M. B. za V. X. X. A.. Z. Z. B. C.. M. C.. Z tohto mimoriadneho zasadnutia bol vyhotovený
Záznam ( č. l. 46 ). V ňom sa uvádza: „V súlade s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe

a § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v platnom znení prerokoval zamestnávateľ, ktorým
je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so zástupcami Základnej organizácie odborového
zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru pani A.. Ľ.V. S., štátneho radcu v organizačnom odbore - odbor
civilného práva procesného a dohľadu sekcie civilného práva. Štátnozamestnanecký pomer menovanej
sa skončí na základe výpovede podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu zrušenia

jej štátnozamestnaneckého miesta od 15. februára, a to jej uplynutím dňom 30. apríla 2013.“ Člen
odborového orgánu Z. Z. vypovedal na pojednávaní dňa 25.11.2013 okrem iného, že „samotné
prerokovanie bolo u vedúcej služobného úradu, najprv organizačná zmena, potom výpovede, zápisnica
o každej výpovedi bola samostatne.“ Svedkyňa M. C. na tom istom pojednávaní okrem iného uviedla
„boli predložené rozhodnutia ministra, tam boli uvedené pracovné pozície, ktorých sa má organizačná

zmena týkať, nespomínam si, že by tam boli konkrétne mená. V písomných rozhodnutiach mená
uvedené neboli, avšak už na ústnom rokovaní nám mená predložené boli. Ako som uviedla, konkrétne
mená, ktorých zamestnancov sa výpovede týkajú, sme sa dozvedeli na ústnom prerokovaní.“ Odvolací
súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že týmito dôkazmi bolo celkom jednoznačne
preukázané, že výpoveď daná žalobkyni bola vopred individuálne prerokovaná s príslušným odborovým

orgánom v súlade s § 74 Zák. práce, v spojení s § 120 zákona o štátnej službe.“ Odvolací súd na tomto
svojom názore trvá, keďže nebolo preukázané, že by medzičasom došlo k takej zmene skutkových
okolností, ktoré by spôsobili, že by tento názor odvolacieho súdu nemohol obstáť. Vzhľadom na vyššie
uvedené neobstojí tvrdenie žalobkyne, že odborový orgán nebol informovaný o tom, komu a z akého
dôvodu žalovaný mieni dať výpoveď. Nemá žiadnu oporu v právnych predpisoch názor žalovanej, že

„výbor musí najskôr výpovede prerokovať ako kolektívny orgán - zohľadniac všetky informácie, ktoré
mu musia byť už v tom čase prístupné - a následne splnomocniť niektorého zo svojich členov na
rokovanie so zamestnávateľom aj s presnou inštrukciou, aké stanovisko k prerokovaným výpovediam
majú splnomocnení členovia prezentovať.“ Všetko, čo zákon (§ 74 Zák. práce v spojení s § 120
zák. č. 400/2009 Z.z.) v tejto súvislosti požaduje, je prerokovanie každej konkrétnej výpovede danej

konkrétnemu zamestnancovi s tým, že stanoviskom odborového orgánu zamestnávateľ nie je viazaný
(ide iba o prerokovanie výpovede). Ako je to uvedené vyššie, k prerokovaniu výpovede danej žalobkyni
riadne došlo v zmysle § 74 Zák. práce.

12. V zmysle § 121 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z.z. sa na právne úkony podľa tohto zákona použije

okrem iného i ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým
mravom. Odvolací súd je toho názoru, že v rozpore s dobrými mravmi nemôže byť výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru v prípade, ak je táto výpoveď v súlade so všetkými zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi tento spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Predmetná
výpoveď je v súlade s ust. § 47 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. a preto ide o platný právny úkon. Samotná

tá skutočnosť, že v čase výpovede mala žalobkyňa 58 rokov nemôže bez ďalšieho odôvodniť záver o
tom, že tento právny úkon sa prieči dobrým mravom. V neposlednom rade poukazuje odvolací súd na to,
že výkon práva zamestnávateľa - žalovaného ukončiť štátnozamestnanecký pomer so zamestnankyňou
- žalobkyňou nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi práve preto, že tu ide o zákonom aprobovaný -
povolený spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

13. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení

s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).