Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, July 12, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/374/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414208088
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4414208088.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: U. I., nar.
XX. XX. XXXX, bytom K. G., M. R. B. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Zuzanou Porubskou, advokátkou, so
sídlom Nitra, Farská 25, proti žalovanému: D+D FINANCE s. r. o., so sídlom Nové Mesto nad Váhom,
Športová 486/20, IČO: 36 327 981, zastúpený JUDr. Filipom Vavrinčíkom, advokátom, so sídlom Nové
Mesto nad Váhom, Kmeťova 18, o neplatnosť úverovej zmluvy, o neplatnosť zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva, o vydanie bezdôvodného obohatenia a náhrady škody a o primerané finančné
zadosťučinenie, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 30. marca

2017 č. k. 4C/102/2014-534 do zamietajúceho výroku a výroku o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (IV.) a vo výroku o
náhrade trov konania (V.) m e n í takto:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 330 eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úverová zmluva č. 2008/058 zo dňa 06. 10.
2008 v znení jej 23 dodatkov je neplatná. Ďalším výrokom určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode
práva k úverovej zmluve č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008 v znení jej dodatkov je neplatná Žalovaného
zaviazal vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 3.324,64 eura do troch dní po právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.
Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c/ OSP, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 4
písm. k/, l/ OZ, § 2 písm. d/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a

o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 3 ods. 1 a § 39 OZ.

2. Na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskomúveredňa06.10.2008č.2008/058spolusjej23dodatkami,ktorýchurčenieneplatnosti
je predmetom tohto konania. Na základe dodatku č. 23 bolo dojednaných 69 splátok, ktorými mala
žalobkyňa zaplatiť celkovú sumu 6.878,09 eura, pričom však žalovaný si ako 69. splátku vyčíslil sumu
4.319,39 eura, ktorá výška zodpovedala poskytnutému úveru. Žalobkyňa zaplatila celkovo 7.644,03

eura, čo vyplýva z prehľadu splátok úveru. Zároveň žalobkyňa so žalovaným uzavrela dňa 06. 10. 2008
Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnostiam. Je nepochybné, že zmluva o úvere spolu
s jej dodatkami svojim režimom podlieha ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj ustanoveniam zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V úverovej zmluveje uvedená výška paušálnych nákladov vo výške 1% mesačne. Ďalej expresný poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 0,05% mesačne. Zmluvná pokuta za neuhradenú splátku vo výške 3% z istiny a sankčný
úrok vo výške 0,25% z dlžnej sumy, pričom nie je uvedené, či tento sankčný úrok bude veriteľ vyčísľovať

ročne alebo za inú dobu. Tieto sankcie žalovaný ako veriteľ zakomponoval do čl. VII. úverovej zmluvy
ako zmluvné pokuty, pričom okrem už citovaných sankcií uvádza aj zmluvnú pokutu vo výške 16,60
eura pri neuvedení správneho VS pri úhradách jednotlivých splátok a iné sankcie až do výšky 50% z
istiny. Súd pri vyhodnotení týchto náležitostí úverovej zmluvy dospel k záveru, že tieto ustanovenia sú v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ, nakoľko od žalobkyne ako spotrebiteľky vyžadovali plnenie

nad rámec poskytnutého úveru a v neprimeranom rozsahu.

3. Článok XIV. obsahuje splátkový kalendár k úverovej zmluve č. 2008/058, kde v bode 7. je uvedené,
že splátka č. 37 činí istinu úveru vo výške 2.655,51 eura, ktorá bola splatná najneskôr do 06. 10. 2011.
Súd pri skúmaní tejto časti úverovej zmluvy došiel k záveru, že v tejto časti je potrebné úverovú zmluvu
vyhlásiť za neplatnú a to z nasledovných dôvodov. Žalobkyňa mala splácať úver v mesačných splátkach

po 79,67 eura, pričom v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať
výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Keďže žalovaný vyčíslil jednotlivé splátky
úveru v sumu 79,67 eura, z ktorých nie je zrejmé, čo tieto splátky konkrétne obsahujú, nakoľko 37.
splátkou mala byť splátka poskytnutej istiny. Ak teda žalobkyňa mala zaplatiť 36 splátok po 79,67 eura,
čo činí 2.868,12 eura a až následne mala vyplatiť poskytnutú istinu z úveru, to znamená, že žalobkyňa

titulom úrokov a iných poplatkov zaplatila o 100% viac ako bola suma poskytnutého úveru. Takáto
klauzula uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere je klauzulou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán, z tohto dôvodu súd vzhliadol túto časť úverovej zmluvy za
neplatnú. Žalobkyňa z poskytnutého úveru 4.319,39 eura zaplatila celkovo sumu 6.878,09 eura podľa
splátkového kalendára a podľa tvrdení žalobkyne zaplatila celkovo 7.644,03 eura. Aj toto ustanovenie je

v príkrom rozpore s ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z., keď výška odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá 2-násobku priemernej hodnoty ročnej
percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedeného mal súd za to, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. k/ zák. č.
258/2001 Z. z. bola v zmluve o úvere uvedená výška RPMN, ale táto výška RPMN nekorešpondovala

s reálnou výškou RPMN a to z uvedených dôvodov. Súd preto považoval úverovú zmluvu za neplatnú,
pretože RPMN bola uvedená v neprospech spotrebiteľa, preto úver možno považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere, vrátane všeobecných podmienok, súd dospel k
záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne v prospech veriteľa. Na

základe týchto skutočností konštatoval, že úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú.

4. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva a jej
dodatkami v zmysle § 39 OZ z dôvodu, že odporujú ustanoveniam o ochrane spotrebiteľa. Keďže
táto zmluva je len zabezpečovacou zmluvou k úverovej zmluve, z ktorej vyplýva, že dlžník dočasne

stratí právo disponovať so svojou nehnuteľnosťou, splnením dlhu zanikne právo veriteľa disponovať
s nehnuteľnosťou, teda splnením dlhu získa dlžník opätovne výkon práva v rozsahu jej prevodu. S
poukazom na to, že súd vyhlásil úverovú zmluvu č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008 za neplatnú, táto
neplatnosť postihuje aj akcesorickú zmluvu k zmluve o úvere, teda zmluvu o zabezpečovacom prevode
práva.

5. Z dôvodu, že súd považoval zmluvu o úvere a zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za uzavreté
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj zák. č. 258/2001 Z. z. a určil ich za neplatné,
žalovaný je povinný zaplatiť z titulu bezdôvodného obohatenia žalobkyni zo zmluvy o úvere zo dňa 06.
10. 2008 sumu 3.324,64 eura a to z dôvodu, že žalobkyni bol poskytnutý úver v sume 4.319,39 eura,

z tejto sumy v splátkach zaplatila žalobkyňa sumu 7.644,03 eura a rozdiel - 3.324,64 eura je žalovaný
povinný z titulu bezdôvodného obohatenia vydať žalobkyni.

6. Žalobkyňa sa domáhala aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 2.000 eur. aj keď si úspešne
uplatnila porušenie svojho práva ako spotrebiteľky, podľa názoru súdu jej nevzniklo právo na primerané

finančné zadosťučinenie a to z dôvodu, že porušenie jej práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom
o ochrane spotrebiteľa, ako aj osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť jej ako spotrebiteľke ujmu
nespôsobilo. Podľa názoru súdu síce boli porušené práva spotrebiteľa, keď žalovaný nesprávne do
zmluvy o úvere uvádzal nižšiu RPMN ako v skutočnosti mal uviesť, keď do výšky RPMN mal zahrnúť ajpoplatky, ktoré dlžníkovi vyčíslil v jednotlivých splátkach úveru. Dospel však k záveru, že žalobkyni nie je
možné priznať finančné zadosťučinenie, nakoľko nepreukázal, že by ju žalovaný alebo jeho pracovníci
nad rámec pomerov obťažovali, resp. vyzývali na zaplatenie dlžných splátok. Z výpovede svedkyne

B. O., matky žalobkyne, bolo zistené len to, že pracovníci žalovaného kontaktovali svedkyňu 2x do
týždňa asi po dobu jedného mesiaca a navštívila ju 3x pracovníčka žalovaného, ktorá sa jej vyhrážala,
avšak tieto skutočnosti žiadnym spôsobom preukázané neboli. Súd bol teda toho názoru, že žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno v tomto smere, a preto žalobu zamietol.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na
náhradu trov konania, pretože každá zo strán mala úspech len pomerný.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku (IV.) a vo výroku o náhrade trov konania
(V.) napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa, ktorá sa domáhala jeho zmeny a priznania
finančného zadosťučinenia a zároveň jej priznania náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo

veci. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniami a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala,
že súd prvej inštancie na jednej strane konštatoval naplnenie zákonných podmienok pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a na druhej strane jej ho nepriznal. Poukázala na doslovné
ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. a má za to, že v zmysle uvedeného ustanovenia,

pokiaľ si úspešný spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom alebo
osobitným predpisom je spôsobilý privodiť ujmu spotrebiteľovi. Jediným predpokladom pre uplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
č.250/2007Z.z.aleboosobitnýmipredpismi.Zákonnevyžadujeprevzniktohtopráva,abyspotrebiteľovi

bola skutočne privodená nejaká ujma. Postačí, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde,
alebo ak takéto porušenie hrozí. Účelom a zmyslom ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/07 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práva a povinnosti zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní
bol úspešný. Z hypotézy citovanej právnej normy jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ musí byť pri

uplatňovaní práva úspešný a iba za tohto predpokladu mu vznikne právo na priznanie finančného
zadosťučinenia. V danej veci si úspešne uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a
určenie neplatnosti úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/168/2016 a ďalej aj na rozsudok
OS Nitra zo dňa 21. 03. 2016 č. k. 14C/185/2015-132. Rovnako považuje za nesprávny aj výrok V.,

ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania. Je nesporné, že bola úspešná v časti určenia
neplatnosti úverovej zmluvy, vo výroku určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva,
vo výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj vydania predbežného opatrenia. Napriek týmto
skutočnostiam jej súd náhradu trov konania nepriznal. Zdôraznila tiež skutočnosť, že ak by súd priznal
finančné zadosťučinenie v nižšej sume ako požadovala v žalobe, nebolo by možné ju považovať

za neúspešnú v tejto časti uplatneného nároku, nakoľko by jej bola priznaná aspoň časť žalobou
uplatneného nároku, ktorého výška závisí od úvahy súdu (tzv. sudcovské právo). Nemožno ju preto ad
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu.

9. Žalovaný sa písomne k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“)
po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch a konania, ktoré mu
predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania s

verejným vyhlásením rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 330 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a zmenil aj výrok o náhrade trov konania tak, že žalobkyni voči žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že úverová zmluva č. 2008/058 zo dňa 06. 10.
2008 v znení jej 23 dodatkov je neplatná. Ďalším výrokom určil, že zmluva o zabezpečovacom prevode
práva k úverovej zmluve č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008 v znení jej dodatkov je neplatná a žalovanéhozaviazal vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3.324,64 eura do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku (uplatnenom nároku o zaplatenie finančného zadosťučinenia) žalobu zamietol a
o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Konštatoval,

že zmluva o úvere spolu s jej dodatkami uzatvorená medzi stranami sporu svojím režimom podlieha
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a taktiež ustanoveniam zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd pri vyhodnotení náležitostí úverovej zmluvy dospel k
záveru,žetátoobsahujeustanoveniavrozporesdobrýmimravmivzmysle§3OZ,nakoľkoodžalobkyne
ako spotrebiteľky vyžadovali plnenia nad rámec poskytnutého úveru a v neprimeranom rozsahu. Súd

považoval úverovú zmluvu za neplatnú, pričom vychádzal z ustálenej judikatúry slovenských súdov,
ako aj Súdnym dvorom EÚ. Pokiaľ zmluva upravovala jednotlivé splátky, v ktorých mala žalobkyňa
splácať úver a táto až po zaplatení 36 splátok po 79,67 eura, čo činí 2.868,12 eura, mala splácať
úroky a ďalšie poplatky, až následne mala platiť poskytnutú istinu z úveru, súd konštatoval, že takto
by titulom úrokov a iných poplatkov zaplatila o 100% viac ako bola suma poskytnutého úveru. Takáto
klauzula uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere je klauzulou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán a aj z tohto dôvodu súd vzhliadol časť úverovej zmluvy
za neplatnú. Vychádzajúc z ust. § 4 ods. 2 písm. k/ zák. č. 258/2001 Z. z. pri posudzovaní uvedenej
výšky RPMN, ako aj po preskúmaní všeobecných podmienok poskytnutia úveru, dospel súd k záveru, že
zmluva je koncipovaná tak, že je hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a zároveň celá zmluva a všeobecné podmienky sú koncipované výlučne v prospech

veriteľa. Súd konštatoval, že úver, ktorý bol poskytnutý žalobkyni, odporujú ustanoveniam Občianskeho
zákonníka, ako aj Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto považoval úverovú zmluvu za neplatnú.
Rovnako považoval za neplatnú i zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva s jej dodatkami
v zmysle § 39 OZ, pretože odporuje zákonným ustanoveniam o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na
vyhlásenú neplatnosť úverovej zmluvy č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008, táto neplatnosť postihuje aj

akcesorickú zmluvu k zmluve o úvere, teda zmluvu o zabezpečovacom prevode práva.

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti určenia, že Úverová zmluva č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008 v
znení jej 23 dodatkov a Zmluva o zabezpečovacom prevode práva k úverovej zmluve č. 2008/058 zo
dňa 06. 10. 2008 v znení jej dodatkov je neplatná, ako aj vo výroku, ktorým žalovaný bol zaviazaný vydať

žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3.324,64 eura nadobudol právoplatnosť, pretože v týchto
výrokoch odvolanie strany nepodali.

12. Predmetom odvolacieho konania tak zostal IV. výrok, ktorým súd žalobu o priznanie finančného
zadosťučinenia zamietol a na to nadväzujúci výrok o náhrade trov konania. Žalobkyňa svoj nárok v

tejto časti odôvodňovala tým, že žalovaný jej spôsobil dlhodobé stresové situácie svojím správaním
spôsobeným neustálymi telefonátmi a osobnými návštevami nielen jej, ale aj rodinným príslušníkom.
Úver si zobrala na prerábku domu, ktorý patrí jej matke. Matka tento úver aj splácala, avšak mala
malý dôchodok, tak ho splácala aj ona. Vypočutá svedkyňa v konaní B. O. (matka žalobkyne) v konaní
uviedla, že ublížili jej, žalobkyni, ako aj vnúčencom, tlačili na nich, vyhrážali sa im, chceli jej zobrať dom

a vyhnať ich na ulicu. Návštevy a telefonáty žalovaný realizoval v roku 2014, pokiaľ ich nekontaktoval
telefonicky, tak písomne alebo osobne, čo trvalo asi mesiac. Žalovaný sa im vyhrážal, že im zoberú dom,
ak nevyplatia úroky. Až po tom, čo sa im pohrozila políciou, prestali za nimi chodiť.

13. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nepriznaní
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na

zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti
výrobcov, predávajúcich dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa a postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a
označovanie výrobkov cenami.Podľa § 2 písm. a/ citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo

povolania.

Podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona účinného do 31. 10. 2012 proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrániť spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa poručiteľ

zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

Podľa § 3 ods. 5 citovaného zákona v platnom znení, proti porušiteľovi práva a povinností ustanovených

zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať
ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ
držal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

proti všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Zákon o ochrane spotrebiteľa v znení § 2 zákona č. 250/2007 Z. z. vymedzuje pojem spotrebiteľa ako
fyzickú osobu, ktorá vystupuje vo vzťahu s podnikateľom pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy.
Spotrebiteľom je každá fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci:
- svojej podnikateľskej činnosti
- svojho zamestnania alebo

- svojho povolania.
Zákon neustanovuje pozitívnu definíciu, kto je spotrebiteľ, ale vymedzuje spotrebiteľa cez negatívne
vymedzenieurčenímokruhuosôb,ktoréniesúspotrebiteľmi.Narozdielodspotrebiteľapredávajúcimnie
je iba fyzická osoba, ale môže ním byť aj právnická osoba. Zákon vymedzuje predávajúceho pozitívnou
definíciou, z ktorej možno vyvodiť, že predávajúcim je protistrana voči spotrebiteľovi. Podľa zákona

predávajúcimjekaždáosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonávrámcipredmetu
svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania. Predávajúcim podľa zákona je aj ďalšia skupina osôb,
ktoré konajú v mene alebo na účet predávajúceho. Na rozdiel od spotrebiteľa, pri dimenzovaní ktorého
je významná požiadavka zamestnania, pre vymedzenie predávajúceho nie je vznesená požiadavka
zamestnania.

14. V preskúmavanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5
zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie Zákona o ochrane spotrebiteľa
upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne
uplatní porušenie svojho práva a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti stanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými
predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto

súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho
významu je, že ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.

15. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax

spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustilvo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradil odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu
od opakovania takéhoto konania v budúcnosti.

Spotrebiteľskú zmluvu v slovenskom právnom poriadku upravujú dva základné právne predpisy, a to
Občiansky zákonník vo svojom ust. § 52 a nasl. a zároveň zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch (pred účinnosťou tohto zákona pred 01. 07. 2007
upravoval problematiku o ochrane spotrebiteľa zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
noviel). Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 OZ). Z uvedeného vyplýva, že každá zmluva, ktorú uzatvorí dodávateľ a
spotrebiteľ bez ohľadu na jej formu sa automaticky považuje za spotrebiteľskú zmluvu.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj z obsahu spisu, je nesporné, že žalobkyňa sa svojho
nároku domáhala v zmysle zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a žiadala, aby súd určil,
že: a/ úverová zmluva č. 2008/058 zo 06. 10. 2008 v znení jej 23 dodatkov je neplatná, b/ zmluva o

zabezpečovacom prevode práva k úverovej zmluve č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008 v znení jej dodatkov
je neplatná, c/ vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3.324,64 eura. V uvedených nárokoch si
žalobkyňa ako spotrebiteľka úspešne uplatnila svoje právo, má preto právo aj na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane
spotrebiteľa a osobitnými predpismi zodpovedá. Je nesporné, že žalovaný pri vstupe do úverového

vzťahu so žalobkyňou vystupoval z pozície dodávateľa, ktorý konal v predmete svojej obchodnej a inej
podnikateľskej činnosti a žalobkyňa vystupovala v pozícii spotrebiteľky a nekonala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Je preto nesporné, že žalobkyni ako spotrebiteľke vznikol nárok v zmysle § 3 ods. 5 zák. č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď sa úspešne domohla svojho práva a súd vyslovil za neplatnú
úverovú zmluvu č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008. Ďalej za neplatnú vyslovil zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva k úverovej zmluve č. 2008/058 zo dňa 06. 10. 2008, ako aj žalovanému uložil povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 3.324,64 eura. Je teda nepochybné, že postupom
žalovaného bola žalobkyni spôsobená ujma, pričom je postačujúce, že konanie žalovaného bolo

spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe
úvahy odvolacieho súdu, ako aj zohľadňujúc svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť bolo prihliadnuté
ku všetkým okolnostiam daného prípadu. Odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa sa
svojho nároku domáhala podanou žalobou na súde prvej inštancie ešte v roku 2014 a až následne
druhým rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k odstráneniu stavu jej právnej neistoty, keď súd prvej

inštancie vo výrokoch vyššie uvedených vyhovel jej návrhu a určil úverovú zmluvu, ako aj zmluvu o
zabezpečovacom prevode práva k úverovej zmluve za neplatné právne úkony. Až rozhodnutím súdu
tak došlo k odstráneniu stavu jej právnej neistoty. Žalobkyňa a jej rodinní príslušníci boli zo strany
žalovaného atakovaní, bol na nich vyvíjaný nátlak, pracovníci žalovaného kontaktovali žalobkyňu, ako aj
jej matku aj niekoľkokrát do týždňa asi po dobu jedného mesiaca, navštívila ich pracovníčka žalovaného,

ktorá sa im vyhrážala, pričom až pod hrozbou oznámenia veci na polícii žalovaný s útokmi prestal. Ďalej
odvolací súd zohľadnil aj skutočnosť, že na základe neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
žalobkyne, resp. jej matka stratila právo disponovať so svojou nehnuteľnosťou. Všetky tieto skutočnosti
boli spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu, a preto jej nárok na poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia je dôvodný, i keď čiastočne. Odvolací súd, vzhľadom na všetky okolnosti daného

prípadu, keď výška tohto finančného zadosťučinenia je na úvahe súdu, považoval za postačujúce
finančné zadosťučinenie vo výške 330 eur, na zaplatenie ktorej sumy súd zaviazal žalovaného v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

18. Odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP aj výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej
inštancie (odsek 2 citovaného §-u).

19. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Civilnému sporovému poriadku, tak ako to bolo aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, dominuje
v náhrade trov sporového konania zásada zodpovednosti za výsledok, to znamená zásada procesnéhoúspechu. Táto zásada je vyjadrená v § 255 ods. 1 a 2 CSP tak, že súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci; ak mala strana vo veci len čiastočný úspech, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, príp. vysloví, že žiadna zo strán nemá ne náhradu trov právo. Podľa

uvedeného ustanovenia bude posudzovaná aj náhrada trov konania v prípade čiastočného procesného
(ne)úspechu, procesného neúspechu v pomere nepatrnej časti, ako aj v prípade rozhodnutí na plnenie,
pri ktorých výrok súdneho rozhodnutia v časti výšky plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku.

Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (rozsudok Krajského súdu
v Trnave 10Co/191/2017 zo dňa 13. 12. 2017). V preskúmavanej veci je nesporné, že žalobkyňa mala
v troch žalovaných nárokoch plný úspech, pričom v štvrtom nároku, v ktorom sa domáhala priznania

finančného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur jej úspech závisel od úvahy súdu. Keďže odvolací súd
jej priznal nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 330 eur, teda bola jej priznaná časť
žalobou uplatneného nároku na priznanie finančného zadosťučinenia a táto výška závisela výlučne od
úvahy súdu, je na základe vyššie uvedeného, ako aj v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
potrebné konštatovať plný úspech žalobkyni, a preto jej bezpochyby vznikol nárok na náhradu trov

celého konania tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).