Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 21, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113237266
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4113237266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený: advokátska kancelária TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., IČO: 36
613 843 so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: N. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom G. XX, J.,
o zaplatenie 747,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo
dňa 15. augusta 2018 č.k. 19C/122/2017-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
31.10.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť mu sumu 747,20 eur spolu s
úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.11.2010 do 13.11.2011 vo výške 26,44 eur, ročným
úrokomzomeškaniavovýške9%zosumy747,20eurod14.11.2011dozaplatenia,súčasnesadomáhal
priznania náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu - Slovenská

sporiteľňa, a.s. so žalovaným uzatvoril dňa 18.3.2008 Zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú
všeobecné obchodné podmienky. Na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol
žalovanému peňažné prostriedky. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom ako postupníkom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovanému. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 2
968,30 eur, ktorá pozostávala z istiny 2 728,49 eur a úroku z omeškania vo výške 239,81 eur. Sumu vo
výške 667,27 eur predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom
žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 28.9.2011
uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0XXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu
poskytol žalovanému úver vo výške 50.000 Sk, t.j. 1 659,69 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver
splácať v 47 mesačných splátkach po 1 407 Sk, t.j. 46,70 eur, splatných k 20. dňu v kalendárnom
mesiaci, počnúc prvou splátkou 20.4.2008 a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20.2.2012.

V zmluve bola dojednaná RPMN vo výške 18,59 %. Úroková sadzba bola dojednaná ako premenlivá
vo výške 12,35 % ročne v deň uzavretia zmluvy. Žalovaný poskytnutý úver v zmysle dojednaného
splátkového kalendára riadne a včas neplácal. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1285/2011/CE zo
dňa 28.9.2011 došlo k postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľa, a.s. na žalobcu.Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2011 právny predchodca žalobcu, Slovenská
sporiteľňa, a.s. oznámil postúpenie pohľadávky žalovanému. Doručovanie oznámenia o postúpení
pohľadávky žalovanému mal súd preukázané z podacieho hárku predloženého žalobcom, z ktorého súd

súd zistil, že žalobca odoslal uvedenú písomnosť žalovanému dňa 28.10.2011.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 39, § 52
ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, § 3 odso. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase postúpenia

dlhu. 21. Zmluvný vzťah strán sporu založený na základe predmetnej zmluvy o úvere spadá pod úpravu
zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré
by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Uzavretú úverovú zmluvu teda súd posúdil
ako spotrebiteľskú zmluvu.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky, ale veriteľom sa stal až

na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie prednostne skúmal, či žalobca je, resp.
nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej veci s ohľadom na ustanovenie §
92 ods. 8 zák. č. 283/2001 Z.z. o bankách. V podaní zo dňa 18.12.2017 žalobca súdu predložil výzvu
pôvodného veriteľa pohľadávky - Slovenská sporiteľňa, a.s. adresovanú Jánovi Fedákovi, Kračúnovce
č. 305, 087 01 Giraltovce, v ktorej právny predchodca žalobcu vyzáva uvedenú osobu k splácaniu

pohľadávky v omeškaní ku dňu 31.1.2011 vp výške 433,71 eur. Žalobca súdu nijako nepreukázal, že
jeho právny predchodca žalovaného vyzval k úhrade dlžnej sumy, súdu nepredložil výzvu adresovanú
žalovanému a nepredložil ani doklad preukazujúci, že žalovanému výzvu skutočne zaslal. Keďže
žalobcom nebolo preukázané naplnenie predpokladov postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje §
92 ods. 8 zákona o bankách (výzva banky adresovaná dlžníkom pred postúpením pohľadávky a jej

doručenie žalovanému), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom
na § 39 Občianskeho zákonníka.

6. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého ak neboli splnené podmienky podľa § 92

ods. 8 prvá veta zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový
subjekt, ide o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525
ods. 2 Občianskeho zákonníka zakázané. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru dovolací súd uviedol
nasledovné:

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní nie je nositeľom práva, ktoré bolo
predmetom postúpenia a ktoré bolo uplatnené v tomto konaní, preto žalobcovi nie je možné toto právo
priznať a žalobu z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu v tomto konaní zamietol.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. V konaní

bolúspešnýžalovaný,vkonanímuvšakžiadnetrovynevznikli,anižiadnemunevyplývalianizosúdneho
spisu, žiadne si ani neuplatnil, preto mu náhradu nepriznal.

9. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu, že v prípade, ak skutkové tvrdenia
sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre

rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) CSP, t.j. bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie
súdu je teda podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu.
Je zrejmé, že súd nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba
rešpektovať zákonné ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť bez toho, aby
súd nenariadil vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán

sporu. Poukázal na § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2 CSP s tým, že má za to, že v danom konaní súd nevyslovil
svoj právny názor, neprezentoval pred stranami aktívnu vecnú legitimáciu ako spornú skutočnosť, čím
nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho mu súd odňal možnosť konať pred
súdom, pretože nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní uvedenej rozhodujúcej skutočnosti súdom
ako spornej, keďže na výzvu súdu sa vyjadril k súdom žiadaným skutočnostiam a mal za to, že súd na

základe uvedeného považuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za danú. Žalobca preto nemal dôvod
na označenie ďalších dôkazov v tomto smere. V prípade, ak by súd nariadil vo veci pojednávanie a
prezentoval jeho aktívnu legitimáciu ako spornú skutočnosť, uplatnil by ďalšie prostriedky procesného
útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je preukázané,že pred postúpením pohľadávky spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, dodržala všetky
podmienky, ktoré jej ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalovaný bol v čase

postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok ku dňu postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní po dobu 1226 dní) a zároveň bol
postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok úveru a to okrem iného výzvou zo dňa
22.08.2008. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP

ich je podľa jeho názoru potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho je
potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol pred postúpením pohľadávky postupcom opakovane vyzvaný
k úhrade omeškaných splátok úveru. Žalobca v súvislosti s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a jeho
aplikáciou na daný prípad ďalej poukázal na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách a na čl. I

bod 7 Zmluvy o splátkovom úvere č. 0XXXXXXXXX, podľa ktorého: „Ak dôjde k akémukoľvek Prípadu
porušenia, napr. v prípade nesplácania Pohľadávky riadne a včas je Banka oprávnená postupovať
v súlade s Úverovými podmienkami, VOP a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je
oprávnená požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť Pohľadávky,
postúpiť Pohľadávku, uplatniť si svoje práva na Rozhodcovskom súde, na všeobecnom súde, vymáhať

Pohľadávku formou exekučného konania, poskytnúť informácie o tejto skutočnosti do spoločného
registra bankových informácií.“ A na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého:
Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky,
a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bež ohľadu na
právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto

Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek
svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky. Nakoľko
ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne
od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje
odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli vzájomné

práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona - a to v čl. I bode 7 Zmluvy, resp. v bode 18.14
Všeobecných obchodných podmienok. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017 a iné rozhodnutie uvedeného súdu, podľa ktorého klient je oprávnený
postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky (bod 19.16. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré

sú podľa čl. II. bod 2. zmluvy o splátkovom úvere jej súčasťou). Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1
zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť svoju pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na iného len so
súhlasomveriteľa,mátozákladvofunkciísúhlasu,ktorýmjeochranaveriteľa.Dlhbytotižmoholprevziať
taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky

veriteľa. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ust.
§ 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní nebolo potrebné, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a
povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách odchýlne od ust. § 92
ods.8zákonaobankách.Žalobcanavrhol,abyodvolacísúdrozsudokvnapadnutomrozsahupreskúmal
a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle ustanovenia § 389

ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) a
po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385

ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok súdu prvej ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súd dňa 31.10.2013 domáhal zaplatenia
sumy 747,20 eura s ročným úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.11.2010 do 13.11.2011

v sume 26,44 eura a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 747,20 eura od 14.11.2011 do
zaplatenia. V žalobe uviedol, že pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej
dňa 28.09.2011 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, (ďalej aj „banka“)
ako postupcom, pričom tento pôvodný veriteľ so žalovaným uzatvoril dňa 18.03.2008 zmluvu o úvere svýškou úveru 1659,69 eura, s dohodnutou dobou splatnosti 20.02.2012, a to s odkazom na ustanovenie
§ 497 až § 507 Obchodného zákonníka. Žalobca v konaní uvádzal, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym
obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, a preto právne vzťahy zo zmluvy o

úvere uzavretej predo dňom 01.01.2008 sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkového vzťahu. Pohľadávka mu bola postúpená v celkovej výške 1869,05 eura.

12. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu urobil záver, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol
správne, keď žalobu zamietol. Z právneho hľadiska totiž správne skúmal, či žalobca ako postupník

danú pohľadávku nadobudol platným právnym úkonom postúpenia. S ohľadom na výsledky vykonaného
dokazovania je nesporné, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy tak, ako to uzavrel aj súd prvej
inštancie s odkazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzavretia tejto zmluvy. Podľa § 290 Civilného sporového poriadku spotrebiteľský spor je spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou,kedyideosporsochranouslabšejstrany,tedaospor,vktoromjesúdpovinnýaplikovaťodlišné

procesné postupy od všeobecného sporového konania. Zákonodarca tu vychádza z hmotnoprávnej
úpravy, ktorá podľa neho dostatočne pokrýva definičné znaky tejto skupiny sporov. Takýto postup je
odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych
vzťahov, pri ktorých sa súd nemá spoliehať v plnej miere na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa,
ale môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám. Povaha spotrebiteľského sporu a postavenie spotrebiteľa

ako objektívne a prirodzene slabšej strany právneho aj procesnoprávneho vzťahu vylučujú uplatnenie
prísnej koncentrácie konania typickej pre všeobecné sporové konania. Z tohto dôvodu spotrebiteľ
môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr
do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 295 CSP súd môže vykonať aj
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a súd aj bez návrhu

obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd z úradnej
povinnosti.

13. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávky (ku ktorému v tejto veci došlo zmluvou zo dňa 28.09.2011): „Ak je napriek

písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej

banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
Pri rozhodovaní v tomto spore bolo potrebné mať na zreteli aj ustanovenie § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo

dohode s dlžníkom. V prípade, ak by postúpenie bolo v rozpore so zákonom, bol by daný dôvod na
aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

14. Na základe uvedeného bolo potrebné urobiť záver, že proces postúpenia pohľadávky zo strany

veriteľa, ktorým je banka, mal byť nasledovný: Ak nastala splatnosť spotrebiteľom neuhradenej splátky
a klient bol nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči banke, banka pred samotným postúpením pohľadávky mala preukázateľne
vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy (§ 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách). V prípade, že dlžník
na výzvu nereagoval a bola splnená podmienka omeškania po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní,

banka mohla postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku na inú osobu, a to aj na
takú, ktorá nie je bankou, a to bez súhlasu dlžníka.15. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že veriteľ
- dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné
predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu nie sú splnené, pohľadávka banky je nepostupiteľná,

a to bez ohľadu na to, že vo Všeobecných obchodným podmienkach je uvedené, že klient súhlasí s tým,
že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky. Pokiaľ zákon stanoví určité
pravidlá pri postupovaní pohľadávky, nie je možné dohodnúť si také podmienky postúpenia, ktoré sú v
rozpore so zákonom; takéto postúpenie je potom neplatné. Vykonaným dokazovaním v tomto konaní
bolo preukázané len oznámenie pôvodného veriteľa o postúpení pohľadávky. Nebolo však preukázané,

že pôvodný veriteľ postupoval pred postúpením pohľadávky v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona
o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky, teda že preukázateľne
pred samotným postúpením pohľadávky žalovaného vyzval k plneniu dlhu. Žalovanému oznámil až po
postúpení pohľadávky, že došlo k postúpeniu pohľadávky a že bola postúpená na žalobcu, ktorému má
žalovaný plniť záväzky. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018, podľa ktorého podmienky podľa § 92

ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

16. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia pred postúpením pohľadávky banky terajšiemu
žalobcovi neboli dodržané, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že právny úkon
postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na
tom základe bolo nutné urobiť záver, že žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení
pohľadávky, v tejto veci nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, a z toho dôvodu bolo potrebné žalobu

zamietnuť. Absolútna neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z
úradnej povinnosti, nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Odvolací súd
rovnako vyhodnotil postúpenie pohľadávky ako absolútne neplatný právny úkon, v dôsledku ktorého
žalobe nebolo možné vyhovieť; žalobca nepreukázal, že je nositeľom uplatneného práva, lebo na
základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu

zo zmluvy o úvere.

17. V závere odvolací súd poznamenáva, že žalobcom namietané neuplatnenie ustanovenia § 89 ods. 1
zákona o bankách v čase uzavretia zmluvy o úvere neobsahovalo dnešné znenie o tom, že banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov

odchylne od zákona alebo osobitného predpisu. Navyše v prípade aktuálne platného a účinného znenia
§ 89 ods. 1 zákona o bankách by bolo o. i. nutné posudzovať aj to, či zákon alebo osobitný predpis
výslovne iné dojednanie nezakazuje alebo či z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť. V tomto smere bola námietka žalobcu irelevantná. Rovnako odvolací súd nepovažoval za
právne významné ani to, že žalovaný nenamietal neplatnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky,

a preto by bolo treba aplikovať ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany,
ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

18. Odvolací súd záverom dodáva k odvolacím dôvodom, že súd prvej inštancie postupoval v súlade
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, vo veci nebolo potrebné nariadiť pojednávanie pretože

ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia neboli sporné a hodnota sporu je
do 1000 eur (§ 297 písm. b/ ). V zmysle výkladu uvedeného ustanovenia nie je nevyhnutné ústne pre
súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia sporu. Súd prvej inštancie mal pre
posúdenieplatnostipostúpeniapohľadávkyaztohovyplývajúcejaktívnejlegitimáciežalobcudostatočne
zistený skutkový stav na základe dôkazov - zmluva o postúpení pohľadávky, Príloha č. 1 k zmluve VOP,

výzva na úhradu a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti dlhu, iné dôkazy nebolo potrebné
predložiť. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca vedie mnoho podobných súdnych konaní a má
teda vedomosť že súdy sa v prvom rade zaoberajú posúdením platnosti postúpenia pohľadávky, takže
k otázke jeho aktívnej legitimácie mohol svoje právne posúdenie uviesť už v podanej žalobe.

19.Vzhľadomkuvedenýmskutočnostiamodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.20. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, voči ktorému bola žaloba zamietnutá a ktorému z toho
dôvodu patrí náhrada trov účelne vynaložených v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu
však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol (§ 396 ods. 1 CSP), že sa mu

nárok na ich náhradu nepriznáva.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).