Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 18, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/75/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7618200803
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7618200803.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.LadislavaCakocihoačlenovsenátu

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkýň: Z.. X. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.,
N. U. XXX/XX, 2) F.. K. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, 3) K. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.,
N. U. XXX/XX, zastúpených Mgr. Jaroslav Plžik, advokát, Nám. Š. Moysesa 17/A, Banská Bystrica,
IČO: 50 527 479 proti žalovanému: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej
banky, Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Nagyová
Tenkač, s.r.o., Ružinovská 42, Bratislava, IČO: 36 862 169, o zaplatenie 4.702,43 eur s prísl., o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 12.2.2019 č.k. 16Csp/16/2018-260

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 2.185,00
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z prisúdenej sumy za obdobie od 4.9.2018 do
zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 7,06%.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov na zaplatenie sumy 4.702,43 eur
spolu s príslušenstvom vo forme úrokov z omeškania, ktorého sa títo domáhali na základe tvrdenia, že
sú dedičmi po poručiteľke O. Š., zomr. dňa XX.X.XXXX, ktorá v roku 2004 uzavrela so spoločnosťou
Cetelem Slovensko a.s., ktorého je žalovaný právnym nástupcom zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
prostredníctvom ktorého si prefinancovala kúpu mobilného telefónu, pričom súčasťou tejto zmluvy bolo
aj prehlásenie, že žiadateľ o spotrebiteľský úver súčasne žiada o vydanie úverovej karty na poskytnutie

úverového rámca vo výške 20.000,00 Sk. Poručiteľka potvrdila, že jej bola takto vydaná úverová kreditná
kartaatútoužívalaadisponovalasňouajvčasesvojejsmrti.Dozvedelasaotom,žedanýúverovývzťah
nespĺňa všetky náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, táto obsahuje nekalé praktiky zo strany žalovaného,
ako aj jeho právneho predchodcu, tým boli porušené spotrebiteľské práva poručiteľky. S poukazom na
svoj záver o neplatnosti zmluvy mali za to, že pokiaľ žalovaný poskytol poručiteľke finančné prostriedky
vo výške 6.647,32 eur a poručiteľka na druhej strane žalovanému uhradila peňažné prostriedky vo výške
11.171,75 eur, rozdiel vo výške 4.702,43 eur považujú za bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor

poručiteľky, ktorý žiadajú vydať.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že právna predchodkyňa žalobcov, poručiteľka O. Š., nar. XX.XX.XXXX, dňa XX.XX.XXXXpodpísala písomný formulár Žiadosť/Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, v ktorej ako veriteľ
vystupuje obchodná spoločnosť Cetelem Slovensko, a.s., právny predchodca žalobcu. Z obsahu
uvedenej žiadosti vyvodil, že na jej základe mal byť neb. poručiteľke poskytnutý úver vo výške 6.291,-

Sk, ktorý mal byť použitý na úhradu predajnej ceny tovaru v celkovej výške 6.990,- Sk, pričom neb.
poručiteľka mala vykonať priamu platbu v sume 699,- Sk. Podľa uvedenej žiadosti vyššie uvedený úver
mal byť splatený 9-timi mesačnými splátkami vo výške 699,- Sk pre jednu mesačnú splátku. Ako cena
úveru bola uvedená suma 210,- Sk, prvá splátka mala byť splatná najskôr 15.07.2004, termín splatnosti
bol stanovený za 15. deň v mesiaci, spôsob splácania bol dojednaný formou poštovej poukážky a

predmetný úver mal byť bez poistenia. Poplatok spojený s úverom bol určený vo výške 210,- Sk a
ročná miera nákladov bola stanovená hodnotou 4,47 %. V uvedenej žiadosti bola zahrnutá aj časť
označenáako„C/úverovákarta“,podľaktorejmalaneb.poručiteľkanazákladetejtožiadostiďalejžiadať,
aby ju spoločnosť Cetelem Slovensko, a.s. zaradila do zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového
rámca, poskytla jej úverový rámec vo výške 20.000,- Sk a vydala úverovú kartu na jej meno. Ďalej sa
v uvedenom prípise uvádzalo, že poručiteľka berie na vedomie, že jej žiadosť o vydanie úverovej karty

bude posudzovaná na základe údajov uvedených v žiadosti o poskytnutie klasického spotrebiteľského
úveru a priebehu jeho splácania a v prípade, že po vyhodnotení aktuálnej situácie nebude možné
vyhovieť tejto žiadosti v plnom rozsahu, môže Cetelem Slovensko, a.s. zmeniť navrhovanú výšku
úverového rámca na ním stanovenú nižšiu výšku. Zároveň podľa uvedeného prípisu sa poručiteľka
zaviazala splácať čerpaný úver a príslušné náklady v pravidelných mesačných splátkach vo výške

minimálne 5 % jej poskytnutého aktuálneho úverového rámca, pričom termín splatnosti bol stanovený
na 10. deň v mesiaci a spôsob splácania bol zhodný so zvolenou možnosťou v časti „B“ (klasický úver).
Ďalej sa v uvedenom prípise uvádzalo, že aktuálna výška poplatku za výpis z úverového účtu bola
stanovená v Sadzobníku poplatkov Cetelem Slovensko, a.s. Z uvedených všeobecných podmienok z
časti IV. - Úverový rámec - vydanie a používanie úverovej karty zistil, že podľa bodu IV.-1-1, v prípade

prijatia návrhu podľa článku III.-1-1 Cetelem zaradí klienta medzi žiadateľov o poskytnutie úverového
rámca a vydanie úverovej karty, Cetelem rozhodne o poskytnutí úverového rámca na základe posúdenia
údajov uvedených klientom v súvislosti so žiadosťou a priebehu splácania klasického úveru. Prijatím
žiadosti o poskytnutie úverového rámca a teda okamihom vzniku zmluvy o úvere je v súlade s §
275 Obchodného zákonníka odoslanie oznámenia o prijatí žiadosti a poskytnutie úverového rámca

adresovaného klientovi. Vydanie úverovej karty na meno klienta, prípadne na meno ním určenej osoby
(ďalej len držiteľ), číslo účtu a účtu revolvingového úveru oznámi Cetelem klientovi písomne. Použitie
úverovej karty sa riadi všeobecnými úverovými podmienkami a pokynmi pre používanie úverovej karty.
Z predloženého Výpisu z účtu Kreditnej karty Cetelem vedeného pre účet: XXXXXXXXXXXXXX a
adresovaného poručiteľke zo dňa 03.02.2009 (č.l. 148 súdneho spisu), k uvedenému dňu mal byť

aktuálny úverový rámec pre daný úverový účet vo výške 1.300,- eur (39.163,80 Sk). Zároveň podľa tohto
výpisu výška mesačnej splátky bola stanovená na sumu 65,- eur (1.958,19 Sk). Rovnaké uvedené údaje
o výške aktuálneho úverového rámca a výške mesačnej splátky vyplývajú aj z ďalších Výpisov z účtu
Kreditnej karty Cetelem vedených pre tento účet a síce zo dňa 02.03.2009, 02.04.2009, 04.05.2009,
02.06.2009 a 03.07.2009. Podľa Výpisu z účtu Kreditnej karty Cetelem, vedeného pre uvedený účet

zo dňa 03.08.2009 (č.l. 151 súdneho spisu) však už aktuálny úverový rámec pre daný úverový účet
je uvádzaný vo výške 1.400,- eur (42.176,40 Sk) a výška mesačnej splátky v sume 70,- eur (2.108,82
Sk). Rovnaké uvedené údaje o tejto výške aktuálneho úverového rámca a tejto výške mesačnej splátky
vyplývajú aj z ďalších Výpisov z účtu Kreditnej karty Cetelem, vedených pre tento účet, a síce zo
dňa 3.9.2009, 2.10.2009, 3.11.2009, 2.12.2009, 4.1.2010, 1.2.2010, 1.3.2010, 6.4.2010, 5.5.2010, ako

aj vo výpisoch pre mesiace máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, september 2010, október
2010, november 2010, január 2011, február 2011, apríl 2011, jún 2011 (ktorý však uvádza položky
mesiaca máj 2011), jún 2016 (ktorý už uvádza položky uvedeného mesiaca jún) a júl 2011. Na základe
toho súd prvej inštancie oboznámením sa s prehľadom obratov na úverovom účte poručiteľky a to
za jednotlivé mesiace obdobia od 1.2.2006 do 31.1.2017 vyčíslil dlžné čiastky za jednotlivé mesiace

za celé uvedené obdobie. Na základe toho s poukazom na ust. § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a
4, ako aj s poukazom na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a na žalovaným vznesenú námietku premlčania aj s aplikáciou ust. § 100 ods.
1, § 101, § 107 ods. 1 a 2 uzavrel, že bolo potrebné v prvom rade ustáliť, či na strane žalovaného,
resp. jeho právneho predchodcu došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor poručiteľky a ak áno,

v zmysle ktorej skutkovej podstaty vymedzenej príslušným ustanovením Občianskeho zákonníka sa
tak stalo, aby bolo možné následne určiť začiatok plynutia premlčacej doby na jeho vydanie. Uviedol,
že poručiteľka-právna predchodkyňa žalobcov dňa XX.XX.XXXX podpísala písomný formulár Žiadosť/
Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, v ktorej táto podľa časti označenej ako „C/úverová karta“mala žiadať, aby ju právny predchodca žalovaného (spoločnosť Cetelem Slovensko, a.s.) zaradila do
zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového rámca, poskytla jej úverový rámec vo výške 20.000,- Sk
a vydala úverovú kartu na jej meno. Podľa časti IV. - Úverový rámec - vydanie a používanie úverovej

karty, bodu IV.-1-1 Všeobecných podmienok Cetelem Slovensko, a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského
úveru., ktoré sa nachádzali na druhej strane uvedeného formulára, vznikla zmluva o úvere (čím sa
má na mysli revolvingovým úver - poznámka súdu) v súlade s § 275 Obchodného zákonníka až
odoslaním oznámenia o prijatí žiadosti a poskytnutie úverového rámca adresovaného poručiteľka, ako
klientovi. Mal za to, že v tomto spore nebolo zo strany žalovaného preukázané, že by k odoslaniu

takéhoto písomného oznámenia poručiteľke bolo bývalo došlo. Pritom podľa § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001
Z.z., platného a účinného v čase podpísania vyššie uvedenej žiadosti poručiteľkou, ako aj v čase
prvého čerpania finančných prostriedkov poručiteľkou v súvislosti s týmto sporným úverovým vzťahom
(t.j. 28.02.2006) platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musela mať písomnú formu, inak bola
neplatná. Vzhľadom na uvedené je teda zrejmé, že zmluva o revolvingovom úvere vedená u právneho
predchodcu žalovaného ako úver. č. XXXXXXXXXXXXXX bola neplatná pre nedodržanie jej písomnej

formy. Konštatoval však, že uvedená skutočnosť nezakladala žalobcom nárok na vydanie Poručiteľkou
poskytnutých finančných plnení na uvedený úver, keďže tieto ako poukázal žalovaný, podľa § 455 ods.
1 Občianskeho zákonníka sa nemohli len pre nedostatok písomnej formy úverovej zmluvy považovať
za bezdôvodné obohatenie žalovaného. Účinky uvedené v § 455 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka
nastanú vtedy, ak je zmluva neplatná len pre nedostatok formy, nie však z iného dôvodu, najmä pre

nedostatok vyjadrenia hospodárskeho dôvodu (kauzy). Nepreukázaním zaslania vyššie uvedeného
oznámenia o prijatí žiadosti poručiteľky o poskytnutí úverového rámca tejto poručiteľke zároveň nebolo
osvedčené, na akých podmienkach úverového rámca sa strany zmluvy vôbec dohodli. Aj keď podľa
písomného formulára „Žiadosť/Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru“ podľa textu uvedeného
formulára v časti C./ mala poručiteľka žiadať o úverový rámec vo výške 20.000,- Sk, t.j. 663,88 eur v

súčasnej mene a k čerpaniu takejto sumy zo strany poručiteľky napokon aj došlo a to dňa 28.02.2006,
ako to vyplynulo z výpisov predložených žalobcami k tomuto úverovému účtu, pričom následne počas
obdobia viac ako deviatich rokov poručiteľka opakovane čerpala peňažné prostriedky z úverovej karty,
v konečnom dôsledku nebolo riadne a v súlade s § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z., preukázané,
že sa právny predchodca žalovaného a poručiteľka dohodli na poplatkoch, poistení a úrokoch, ktoré

právny predchodca žalovaného v konečnom dôsledku od poručiteľky podľa výpisov k tomuto úverovému
účtu žiadal. Z čoho vyvodil záver, že spotrebiteľská úverová zmluva medzi právnym predchodcom
žalovaného a poručiteľkou bola neplatná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v písomnom formulári
„Žiadosť/Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru“, podpísanom dňa 29.06.2004 poručiteľkou, nie
je uvedený ani jeden z tých poplatkov, ktoré následne podľa výpisov k tomuto úverovému účtu právny

predchodca žalovaného poručiteľke účtoval. Dokonca si voči nej uplatňoval aj poistné, pričom vo vyššie
uvedenom písomnom formulári „Žiadosť/Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru“ podpísanom
poručiteľkou dňa XX.XX.XXXX zaškrtnutím príslušného polička poručiteľka vo vzťahu ku klasickému
spotrebiteľskému výslovne odmietla a dojednanie o akomkoľvek inom poistení, a nebolo preukázané,
že poistného dožadovala následne vo vzťahu k prípadnému revolvingovému úveru. Žalovaný síce vo

svojom vyjadrení poukazuje na bodu V.11. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO a.s. pre
poskytnutie spotrebiteľského úveru (ďalej aj „VÚP“) , z ktorého malo vyplynúť, že VÚP a SP (sadzobník
poplatkov) platný v prvý deň čerpania úveru sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých úverových zmlúv
uzavretých medzi klientom a veriteľom, avšak skutočnosť, že tento sadzobník bol poručiteľke poskytnutý
nebolo vôbec preukázané a už vonkoncom nie to, že s ním bola oboznámená. Čo je aj logické, pretože

z jej strany k podpísaniu formulára Žiadosti/Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru došlo dňa
XX.XX.XXXX, avšak samotné prvé čerpanie sa uskutočnilo až 28.02.2006. V konaní nebolo preukázané,
že právny predchodca žalovaného poručiteľku oboznámil so sadzobníkom poplatkov platným práve
ku dňu začatia čerpania sumy úveru poručiteľkou, teda platným ku dňu 28.02.2006. Navyše tento
sadzobník opäť mal len nadväzovať na spotrebiteľskú úverovú zmluvu, ktorá nebola platne uzavretá. V

spore nebolo preukázané, že sa právny predchodca žalovaného a poručiteľka dohodli na poplatkoch,
poistení a úrokoch, ktoré právny predchodca žalovaného v konečnom dôsledku od poručiteľky podľa
výpisov k tomuto úverovému účtu žiadal. V dôsledku vedeného tak ujednanie o nich bolo neplatné pre
jeho neurčitosť. Pokiaľ následne právny predchodca žalovaného tieto poplatky, toto poistenie, ako aj
tieto úroky, ktoré boli uvádzané vo výpisov k tomuto úverovému účtu, si voči poručiteľke uplatňoval,

konal tak bez právneho dôvodu a pokiaľ zo strany poručiteľky na ich úhradu prijímal plnenia, šlo o
plnenia bez právneho dôvodu a tak sa na jej úkor bezdôvodne obohacoval. Ďalej konštatoval, že v
prípade plnení prijatých na úhradu týchto poplatkov, úrokov a poistného teda šlo o naplnenie skutkovej
podstaty v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a nie situáciu spadajúcu pod ustanovenia § 455ods. 1. Zhrnutím vyššie prezentovaných skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade
jednotlivých poplatkov, úrokov a poistného, ktoré si na základe výpisov predložených k úverovému účtu
právny predchodca žalovaného uplatňoval voči poručiteľke, objektívna premlčacia doba na vydanie

bezdôvodného obohatenia začala plynúť momentom, kedy poručiteľka svojou úhradou uhradila ten
ktorý z uvedených poplatkov, poistné a príslušný úrok. Pokiaľ ide o dĺžku objektívnej premlčacej lehoty,
súd sa nestotožnil s názorom žalobcov o tom, že v danom prípade má plynúť objektívna 10-ročná
premlčacia doba. Konštatoval, že podľa názoru žalobcov bol na strane žalovaného daný minimálne
nepriamy úmysel sa bezdôvodne obohatiť na úkor poručiteľky tým, že si tento musel byť vedomý

nedodržania písomnej formy zmluvy, ako aj skutočnosti, že si počas celého obdobia trvania úverového
vzťahu započítaval časti splátok na poplatky za služby, na ktoré nemal právny nárok, pričom ako
osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje
služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo a tiež, že
v predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda
jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

K tomu súd vychádzajúc z judikovaného právneho názoru Najvyššieho súdu SR uviedol, že samotný
fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa
vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 238/2017 zo
dňa 18.10.2018). Pokiaľ ide o uplatňovanie poplatkov, na ktoré si mal právny predchodca žalovaného

započítaťporučiteľkourealizovanéúhradyanaktorénemalmaťnárok,vtomtosmeresúdprvejinštancie
aj s poukazom na iné rozhodnutie súdu uzavrel, že neuvedenie výšky úrokov z úveru a poplatkov priamo
v zmluve o spotrebiteľskom úvere neznamená, že žalovaný mal vedieť, že si nebude môcť od poručiteľky
ako dlžníka žiadať tieto úroky z úveru a poplatky. Argumentačne je to totiž možné otočiť aj tak, že
poručiteľka mala možnosť oboznámiť sa s právnymi predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky

či poplatky nezaplatiť. Taktiež konštatoval, že pokiaľ žalovaný chcel získať odplatu vo forme úrokov
za poskytnutý úver, to ešte bez ďalšieho nepreukazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie
a taktiež v čase uzatvárania zmluvy a ani v čase prijatia platieb od poručiteľky nemohol vedieť ani
predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr súd posúdi ním dojednávanú zmluvu s poručiteľkou ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti zákona č. 258/2001 Z.z., resp.

že je neplatná. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie aplikoval na vec 3-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu.
Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby, zákon uviedol, že oprávnený sa dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie. Súd bol preto toho názoru, že poručiteľka sa reálne dozvedela o tom, že na jej úkor došlo

k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila právnemu predchodcovi žalovaného po prvýkrát
viac, než bola suma peňažných prostriedkov, ktoré si od neho na tomto úverovom prípade vybrala a
ktoré, ako rozumne uvažujúci človek vedela, že mu bude musieť vrátiť. Podľa vyjadrení žalobcov v
ich písomnom podaní doručenom súdu dňa 05.12.2018, nimi uplatnený nárok predstavujú mesačné
splátky po 115,- eur realizované v uvedenej výške počnúc od splátky uhradenej dňa 12.05.2014 a

pripísanej v prospech úverového účtu pre právneho predchodcu žalovaného dňa 13.05.2014 až po
poslednú uhradenú splátku dňa 11.08.2017 a zo splátky v sume 115,- eur realizovanej dňa 11.04.2014
a pripísanej právnemu predchodcovi žalovaného dňa 14.04.2014 len suma 102,43 eur. Vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania súd z takto uplatnených nárokov priznal žalobcom voči žalovanému, čo
do istiny len sumu 2.185,- eur, ktorú predstavovalo 19 poručiteľkou v prospech právneho predchodcovi

žalovaného realizovaných splátok v sume po 115,- eur mesačne, počnúc od splátky zo dňa 12.02.2016
pripísanej právnemu predchodcovi žalovaného dňa 15.02.2016 a končiac splátkou zo dňa 11.08.2017,
a v prevyšujúcej časti žalobu, čo do uplatnenej istiny, zamietol, nakoľko splátky ju tvoriace považoval
za premlčané. Ku dňu 08.02.2016, ktorý tvoril dolnú hranicu uzavretého časového intervalu subjektívnej
premlčacej doby, ktorý bol ohraničený dvoma rokmi odo dňa podania žaloby spätne v tomto sporovom

konaní (t.j. odo dňa 8.2.2018), predstavovala suma peňažných prostriedkov, ktoré si poručiteľka od
právneho predchodcu žalovaného na tomto úverovom prípade vybrala sumu 6.477,32 eur, pričom
ona samotná k uvedenému dátumu uhradila v prospech právneho predchodcu žalovaného na tomto
úverovom prípade čiastku 8.994,75 eur, teda podstatne viac. Porovnaním týchto dvoch údajov, ktoré jej
nemohli byť neznáme, reálne musela vedieť, že na tomto úverovom prípade už prepláca, v dôsledku

čoho musela mať aj vedomosť o tom, že sa právny predchodca žalovaného na jej úkor obohacuje.
Zároveň súd zamietol žalobu aj vo vzťahu k príslušenstvu k premlčanej časti istiny spočívajúcom
v uplatnenom úroku z omeškania súvisiacom s touto časťou istiny, nakoľko aj toto príslušenstvo je
premlčané.4. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie založil na ust. § 255 ods. 2 CSP a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu v pomere 7,06%.

5. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Títo žiadali rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť,
ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať im náhradu trov konania, alternatívne rozsudok zrušiť a
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie sa v dôvodoch
rozsudku správne vyporiadal s otázkou, že právny vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobcov ako

spotrebiteľkou a žalovaným bol spotrebiteľským zmluvným vzťahom. Rovnako za správny považujú jeho
záver o tom, že spotrebiteľská zmluva v konaní označená ako žiadosť Žiadosť/Zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru zo dňa 29.6.2004 je neplatná nielen pre nedostatok písomnej formy, ale aj
pre neplatnosť z dôvodu porušenia notifikačnej povinnosti či z dôvodu bezúročnosti a bezodplatnosti
poskytnutéhoúveruatoajspohľaduchýbajúcehoúdajaRPMN.Zanesprávnyvšakpovažujúzáversúdu
prvej inštancie ohľadne určenia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a to napriek

tomu, že mal za preukázané, že pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom úvere chýbala vôľa poručiteľky
takúto zmluvu uzavrieť. Toto vyvodzujú zo skutočnosti, že poručiteľka podpisovala Žiadosť/Zmluvu o
poskytnutí úveru a teda chcela iba úver na telefón, inú vôľu v čase podpísania zmluvy nebola a nebolo
jej cieľom ani uzatvoriť ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere. Tento úver bol len skrytý do textu vopred
predtlačenéhoformulárovéhotlačivavyhotovenéhoposkytovateľomúveru.Boltedaporučiteľkevnútený.

Skutočnosť, že táto nemala záujem na tomto úvere vyplýva aj zo skutočností, že prvé čerpanie peňazí
z revolvingového úveru nastalo až v roku 2006, teda nie od 29.6.2004, kedy žiadala o úver na telefón.
Za správny považujú výrok súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené do výšky 2.185,00 eur
spolu s príslušenstvom. Svoje odvolanie zakladali na tvrdení, že súd prvej inštancie nesprávne určil
plynutie subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení. V tejto časti

teda rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho názoru. Za nesprávny považujú záver súdu o
tom, že poručiteľka sa dozvedela (z pohľadu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby) o tom,
že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila právnemu predchodcovi
žalovaného po prvýkrát viac než bola suma peňažných prostriedkov, ktoré si od neho na tomto úverovom
prípade vybrala a ktoré ako rozumne uvažujúci človek ako súd tvrdí, vedela, že mu bude musieť vrátiť.

Takáto úvaha súdu je ničím nepodložená a nepreukázaná a nemožno ju považovať za uplatnenú na
ochranu poručiteľky ako spotrebiteľa, je arbitrárna, svojvoľná a tendenčná. Majú za to, že z dokazovania
vyplynulo, že poručiteľka nemala vedomosť o tom, na základe akého zmluvného vzťahu si právny
predchodca a neskôr žalovaný voči nej vymáhajú plnenia. Písomná úverová zmluva, z ktorej mal
vzniknúť revolvingový zmluvný vzťah nebola poručiteľka nielenže vydaná na začiatku vzniku úverového

revolvingového vzťahu (žalovaný nepreukázal), ale nebola jej vydaná ani neskôr, keď o ňu poručiteľka
žiadala. Z tohto dôvodu poručiteľka nemala inú možnosť, iba sa obrátiť prostredníctvom svojho právneho
zástupcu na orgán kontroly - Národnú banku Slovenska, aby získala k tomu potrebné informácie, najmä
písomnú spotrebiteľskú zmluvu. Vo vzťahu k úprave § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka ohľadne
subjektívnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia poukázali žalobcovia na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/67/2011, v ktorom zaujal názor, že „oprávnený sa dozvie o vzniku
bezdôvodnéhoobohateniaaotom,ktosanajehoúkorobohatilvtedy,keďskutočne(preukázateľne)zistí
skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia,
t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného a to bez
ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr“. S poukazom na tento názor

považujú žalobcovia z pohľadu poručiteľky za podstatné to, že táto nedisponovala písomnou zmluvou
a tak nemohla ani skutočne zistiť, nielen skutkové, ale aj skutočné okolnosti úverového prípadu a
teda okolnosti vyplývajúce z porušenia práva, na základe ktorých by mohla podať žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia, najmä v akom rozsahu a voči komu. Bez oboznámenia sa s písomnou
úverovou zmluvou a jej skutočným posúdením z hľadiska zákona cez svojho právneho zástupcu teda

nemohla nadobudnúť poručiteľka vedomosť o tom, na aké nároky má nárok a či tie, ktoré si voči
nej uplatňuje spoločnosť Cetelem Slovensko a.s. a neskôr aj žalovaný sú skutočne oprávnené. Z
tohto pohľadu sa teda dozvedela rozhodné skutočnosti až dňa 17.3.2017, kedy Národná banka SR
požadovanú úverovú zmluvu od poskytovateľa odoslala jej právnemu zástupcovi. Z tohto pohľadu teda
nepovažujú za správny záver súdu, že poručiteľka sa reálne dozvedela o tom, že na jej úkor došlo k

bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatila právnemu predchodcovi žalovaného po prvýkrát
viac než bola suma peňažných prostriedkov, ktoré si od neho na tomto úverovom prípade vybrala a ktoré
ako rozumne uvažujúci človek vedela, že mu bude musieť vrátiť. Položili otázku ako mohla poručiteľka
skutočne vedieť bez ekonomického a právneho vzdelania, že poskytovateľ úveru si nesplnil zákonomstanovené podmienky. Z tohto pohľadu považuje za nelogické, aby subjektívna premlčacia doba začala
plynúť tak ako to uzavrel súd prvej inštancie 8.2.2016. V uvedený deň poručiteľka nedisponovala
úverovou zmluvou a teda nemohla ani zistiť cez svojho právneho zástupcu skutkové okolnosti z

porušenia práva. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ohľadne objektívnej premlčacej doby uviedli,
že súd prvej inštancie sa k 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe vyjadril iba stroho v bode 284. S
poukazom na úpravu § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú za to, že súd prvej inštancie mal z
pohľadu plynutia všeobecnej objektívnej premlčacej lehoty minimálne priznať žalobcom aj tie nároky, na
ktoré žalobcovia poukazovali a uplatnili si 3 roky spätne pred podaním žaloby, t.j. za obdobie od 7.2.2018

do 7.2.2015, ktoré boli vyčíslené vo výške 3.565,00 eur. Za nesprávny považujú aj záver súdu prvej
inštancie o tom, ako sa tento vyporiadal s 10-ročnou premlčacou dobou v bodoch 276 až 283 rozsudku.
Majú za to, že pokiaľ súd odkázal na akési nešpecifikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, tak nie
je možné sa k tomu vyjadriť. Ani uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/238/2017 neexistuje
(nebolo nájdené). Považujú za absurdné, aby súd takýto svojvoľný a nepreukázaný argument považoval
za dostatočný na to, aby v konaní vylúčil úmysel na strane žalovaného pri bezdôvodnom obohatení. V

ďalšej časti svojho odvolania žalobcovia poukazujú na konkrétne rozhodnutia odvolacích súdov SR.

6. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal odvolanie žalobcov voči výroku I. rozsudku
odmietnuťavprevyšujúcejčastirozsudokakovecnesprávnypotvrdiťapriznaťmunáhradutrovkonania.
V odvolaní poukázal na to, že žalobcovia podávajú svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie

ako celku, z čoho vyplýva, že napádajú aj výrok prvoinštančného rozsudku, ktorým bolo ich žalobe
sčasti vyhovené. V tejto časti teda nie sú žalobcovia oprávnenou osobou na podanie odvolania a ich
odvolanie v tejto časti je potrebné odmietnuť. Vo vzťahu k žalobcami požadovanej aplikácii 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby má za to, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali svoje tvrdenia
o údajnom úmysle žalovanému bezdôvodne sa obohatiť na úkor poručiteľky. Samotné poukázanie na

iné súdne rozhodnutia nemôže byť vnímané ako preukázanie tvrdenej skutočnosti a teda ako unesenie
dôkazného bremena. Má za to, že súd prvej inštancie uvedenú právnu otázku správne vyriešil v súlade
so závermi Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017. Za správny a aj dostatočne
zdôvodnený považuje žalovaný aj záver súdu prvej inštancie o začiatku plynutia tak subjektívnej, ako
aj objektívnej premlčacej lehoty. K namietanej nevedomosti poručiteľky o skutočnostiach rozhodnúť

pre posúdenie otázky vzniku bezdôvodného obohatenia poukázal na skutočnosť, že táto disponovala
výpismi z kreditnej karty (úverového účtu), ktoré jej žalovaný zasielal a teda mala prehľad o všetkých
svojich čerpaniach z kreditnej karty, ako aj o úhradách. Z toho vyplýva, že disponovala všetkými
informáciami nevyhnutnými pre posúdenie prípadného vzniku bezdôvodného obohatenia.

7. Odvolací súd pred meritórnym prejednaním odvolania žalobcov posudzoval z obsahu ich odvolania
rozsah, v akom toto napáda a výroky prvoinštančného rozsudku a v tomto smere dospel k záveru,
že z celkových dôvodov odvolania je zrejmé, že žalobcovia v odvolaní nenapádajú vyhovujúci výrok
prvoinštančného rozsudku, naopak tento považujú za vecne správny. Z tohto pohľadu teda samotná
formálna citácia odvolacieho návrhu je podľa názoru odvolacieho súdu iba formálnou vadou odvolania,

keďže skutočný rozsah odvolania vyplýva z jeho obsahu.

8. Na základe toho odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom
výroku, ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 380 ods. 1 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je

dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a to
oboznámením tých dôkazov, ktoré strany sporu na preukázanie svojich tvrdení označili, takto vykonané
dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 191 ods. 1 CSP, vec aj správne právne

posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Za vecne
správne považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku, ktoré boli vyjadrené v mimoriadne
obsiahlom písomnom vyhotovení v rozsahu 70 strán a preto sa odvolací súd v súlade s ust. § 387
ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov a s poukazom na obsah odvolacích
námietok žalobcov považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať.

10. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcov týkajúcu sa tvrdenia o
nesprávnosti ustálenia začiatku plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej lehoty tak ako ju ustálil súd
prvej inštancie. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že k otázke začatiu plynutiasubjektívnejpremlčacejdobyvsporochovydaniebezdôvodnéhoobohatenianazákladežalôbpodaných
spotrebiteľmi sa Najvyšší súd SR vyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 10.1.2018 sp.zn. 3Cdo/169/2017.
V tomto rozhodnutí najvyšší súd „odkázal na svoje rozhodnutie sp.zn. 1 Cdo 67/2011, v zmysle

ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o

osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových
okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca poukázal predmetnú

finančnú čiastku na účet žalobkyne dňa 28. augusta 2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom
začala žalobcovi plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Obč. zák..
Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia tohto plnenia, teda od začiatku šlo o plnenie
bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi
známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j.

komu plnil a v akej výške. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, subjektívna (ako aj objektívna) premlčacia
doba začala plynúť dňom poslednej uhradenej splátky, t.j. 17. apríla 2014, keďže v tento deň žalobkyňa
mala vedomosť o tom komu plnila a v akom rozsahu, a to bez ohľadu na to, či mala znalosti o právnej
kvalifikácii svojho nároku. Zmluvu uzavrela podľa zák. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, tento
bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre

každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy a
počas trvania celého zmluvného vzťahu mala vedomosť o tom, kedy sa považuje úver za bezúročný
a bez poplatkov, keďže táto skutočnosť bola vo vyššie citovanom zákone vymedzená v § 11. To, kedy
získala informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je pri
posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantné.“

11. Odvolací súd zhodujúc sa s vyššie uvedenými právnymi závermi Najvyššieho súdu SR poukazuje
na obsah odvolania žalobcov, ktoré je zhodné aj s ich prednesmi pred súdom prvej inštancie a to
v tom, že títo majú snahu neprípustným spôsobom stotožňovať nedostatok znalostí poručiteľky o
právnej kvalifikácii jej nároku (s poukazom na nedostatok ekonomického, ako aj právneho vzdelania)

so znalosťou skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie.
Právne významnými okolnosťami pre posúdenie začatia plynutia premlčacej lehoty je totiž iba
nadobudnutie skutkových okolností v takom rozsahu, že jej to umožňuje podať žalobu. Odvolací
súd v tomto smere poukazuje, že samotné tvrdenie žalobcov o tom, že ich právna predchodkyňa
nedisponovala písomne vyhotovenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere ešte nepreukazuje, že zmluva

bola medzi ňou a predchodcom žalovaného v takejto písomnej forme skutočne uzavretá. Nepriamymi
dôkazmi o tejto skutočnosti je predloženie písomne vyhotovenej Žiadosti/Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorú poručiteľka aj podpísala dňa 29.6.2004. Ďalšími nepriamymi dôkazmi preukazujúcimi
skutočnosť, že táto mala informácie o právnom vzťahu s predchodcom žalovaného vyplýva zo
skutočností, že táto obdržala peňažné prostriedky na kúpu mobilného telefónu a teda došlo k plneniu

časti z úverovej zmluvy v rozsahu klasického úveru vo výške 6.291,00 Sk a rovnako došlo zo strany
poručiteľky aj k využívaniu úverovej karty a to za značne dlhé obdobie od 1.2.2006 do 31.1.2017.
Pri tvrdení žalobcov, že ich právna predchodkyňa nemala informácie o sporných úverových vzťahoch
chýba vysvetlenie, na základe čoho došlo z jej strany k čerpaniu predmetu oboch úverov. Skutočnosť
o informáciách poručiteľky o priebehu a rozsahu jej čerpania z úverovej karty, ako aj o rozsahu jej

následného splácania, mala táto nesporne informácie aj na základe prehľadu obratov vyhotovených
žalovaným osobitne za každý mesiac, ktorý bol poručiteľke aj doručovaný. Vyhodnotením všetkých
týchto dôkazov možno dospieť k záveru, ku ktorému aj dospel súd prvej inštancie a to, že predchodkyňa
žalobcov disponovala dostatočnými skutkovými informáciami, ktoré jej umožňovali podať žalobu tak ako
to súd prvej inštancie správne uzavrel už nasledujúcim dňom potom, ako táto uhradila žalovanému

viac než jej bolo poskytnuté. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil tak začiatok plynutia 2-ročnej
subjektívnej premlčacej lehoty, ako aj samotnú výšku bezdôvodného obohatenia a aj správne rozhodol,
pokiaľ žalobcami uplatnený nárok v rozsahu prevyšujúcom priznanú sumu zamietol z titulu premlčania.12. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku žalobcov týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie túto spornú otázku správne uzavrel rešpektujúc
pritom judikatúru Najvyššieho súdu SR, keď odkázal na konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

dňa 18.10.2018 sp.zn. 1Cdo/238/2017 a pokiaľ citoval časti odôvodnenia z tohto rozhodnutia. Odvolací
súd vzhľadom na utvrdenie uvedených dôvodov poukazuje na to, že Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí
zaujal názor, že ust. § 107 OZ ustanovuje kombinované premlčanie doby, a to subjektívnu, ktorá je
dvojročná a objektívnu, ktorú nemožno prekročiť, hoci by ešte boli podmienky pre uplynutie subjektívnej
premlčacejdoby,aktorejdĺžkajeurčenározdielnepodľacharakteruzískaniabezdôvodnéhoobohatenia.

V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez úmyselného konania, jej dĺžka je tri roky a
ak bol taký prospech získaný úmyselne, určil Občiansky zákonník jej dĺžku v rozsahu desať rokov. Aj
plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a aj ich plynutie a skončenie nie sú na sebe závislé. Osobitne je
upravenýajzačiatokplynutiatýchtopremlčacíchdôb.Prezačiatokbehusubjektívnejpremlčacejdobysa
vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané
bezdôvodnéobohatenieaktohozískal.Pritomniejerozhodujúce,žeoprávnenýsamoholozískanítohto

obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu,
plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor; v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 OZ
plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986).

13. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky vychádza tradične z
trestného práva hmotného. Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke.
Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len
vedomostná zložka. Definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v ustanovení § 15 Trestného zákona.

14. Podľa § 15 Trestného zákona, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a/ chcel spôsobom
uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom alebo b/ vedel, že
svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým
uzrozumený. Preto v prípade skúmania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať vedomostnú zložku
(či páchateľ vedel, že koná protizákonne) a vôľovú zložku (či chcel konať protizákonne). Právna teória

trestného práva rozoznáva dve formy úmyselného zavinenia, a to úmysel priamy a úmysel nepriamy.

15. Priamym úmyslom (dolus directus) sa v zmysle § 15 písm. a/ Trestného zákona rozumie to,
keď páchateľ chcel spôsobom uvedeným v (trestnom) zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený
trestným zákonom. Vedomostná zložka však nie je v tomto ustanovení riešená výslovne (ako pri

nepriamom úmysle). Uvedené ustanovenie ale predpokladá, že ak chcel páchateľ porušiť alebo ohroziť
chránený záujem, musel vedieť aj o tom, že bude konať protiprávne. Iná situácia však nastáva pri
nepriamom úmysle (dolus indirectus). V tomto prípade páchateľ vie (vedomostná zložka), že svojím
konaním ohrozí záujem chránený trestným zákonom, avšak pre prípad, že sa tak stane, je s tým
uzrozumený (vôľová zložka). Z toho vyplýva, že páchateľ priamo nechce záujem ohroziť alebo porušiť,

ale je uzrozumený s tým, že sa tak môže stať.

16. Z civilnoprávneho hľadiska pri bezdôvodnom obohatení nie je možné pri zavinení hovoriť o
páchateľovi a o porušení alebo ohrození záujmov chránených Trestným zákonom. Analogicky sa tu však
jedná o úmyselné získanie neoprávneného majetkového prospechu, ktorý v tomto prípade predstavuje

úmyselné bezdôvodné obohatenie jedného subjektu na úkor druhého subjektu.

17. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie žalovaného ako úmyselné,
pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez právneho dôvodu
na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť, že uvedený nepriamy

úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré spočívajú v profesionálnosti a
odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom trhu v oblasti poskytovania
úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním nekorektných úrokov a odplaty a
taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so spotrebiteľmi.

18. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípadeje nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného
práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho
úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto

dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa,
resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-
ročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne
právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.
Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnom

obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až
po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia
veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k
obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania
úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná
objektívna lehota.

19. Zároveň dovolací súd podotýka, že v prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne
a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona
sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že
spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za

následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý
úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo
má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad
na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih
bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej

lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia.

20. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný
fakt, že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa
vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa

obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.

21. Odvolací súd stotožňujúc sa s uvedenými dôvodmi má za to, že súd prvej inštancie sa vyporiadal
s uvedenou skutočnosťou správne, pokiaľ vyvodil záver o tom, že žalobcovia v konaní nepreukázali a

dôvody pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, keďže skutočnosti, na ktoré poukazovali,
takúto aplikáciu neodôvodňujú a iné relevantné skutočnosti zo strany žalobcov produkované neboli.

22. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj
na neho nadväzujúci správny výrok o trovách konania posúdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.

1 CSP.

23. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).