Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoPr/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8416200822
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8416200822.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: W.. S. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom P. XX, XXX XX T., zastúpenej splnomocnencom O. E., bytom P. XX, XXX XX T., proti žalovanému:
C. T., so sídlom Y. L., XXX XX T., W.: XX XXX XXX, o uloženie povinnosti uzavrieť pracovný pomer,
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Kežmarok, č. k. 10Cpr/1/2016-240 zo dňa 01.12.2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III..

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 2.000,- eur
titulom nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobkyni konaním žalovaného, ktorý po vykonaní výberového
konania umiestnil žalobkyňu ako prvú spomedzi uchádzačov o funkciu vedúceho ekonomického
oddelenia. Následne výberová komisia sama zmenila svoje rozhodnutie tak, že nedospela k záveru
o určení poradia uchádzačov a navrhla primátorovi mesta zopakovať výberové konanie. Súd prvej
inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy tým, že sama výberová komisia
po vykonaní výberového konania dospela k záveru, že nebola objektívna pri posudzovaní uchádzačov

a zmenila svoje rozhodnutie s návrhom na vykonanie ďalšieho výberového konania. Do následného
výberového konania sa žalobkyňa neprihlásila a pracovné miesto bolo obsadené iným uchádzačom,
pričom žalobkyňa nemá možnosť sa domáhať, aby bolo pracovné miesto ponúknuté jej, čím je daný
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyni nebolo možné priznať právnu ochranu v podobe
uloženia povinnosti žalobcovi zamestnať ju na požadovanej pracovnej pozícii no vzhľadom na okolnosti
prípadu bol daný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie ustálil vo výške 2.000,-
eur.

2. Súd prvej inštancie predmetný nárok posúdil v zmysle ust. § 5 ods. 10 zákona č. 552/2003 Z. z.

3. Súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie povinnosti uzavrieť pracovný pomer medzi stranami
sporu, pričom voči tomuto výroku nebolo podané odvolanie.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP s poukazom na

čiastočný úspech oboch strán, ktorý odôvodňuje záver, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
konania.5. Proti výroku, ktorým bol zaviazaný zaplatiť sumu 2.000,- eur podal odvolanie žalovaný s poukazom
na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne a mal žalobu zamietnuť ako celok, teda
aj v časti o náhrade nemajetkovej ujmy. Žalovaný poukázal na svoje prednesy v konaní pred súdom

prvej inštancie a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, nakoľko trpí vnútornou
rozpornosťou. Poukázal na to, že ak súd uznal výsledky výberového konania a teda a poukázal na
nemožnosť vyhovenia žaloby v časti o uzavretie pracovnej zmluvy nemožno zaviazať žalovaného na
náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade, že výberová komisia zistila zaujatosť jedného z členov, jedná sa
o vadu výberového konania a neprichádza do úvahy obsadenie súťažného miesta žiadnym kandidátom,

teda ani žalobkyňou. Následne potom stráca sa aj materiálny dôvod na základe ktorého by mohlo
dôjsť u žalovanej k vzniku nemajetkovej ujmy. Sama žalobkyňa nešpecifikovala existenciu ako i výšku
nemajetkovej ujmy. Rovnako súd neprijateľné extenzívne vyložil ust. § 311 až § 319 CSP o takzvanej
ochrane slabšej strany. To, že žalobkyňa niečo subjektívne pociťuje ako krivdu nemožno považovať za
základ pre priznanie nároku, keď ide o spor s ochranou slabšej strany. Súd nie je oprávnený konštruovať
a domýšľať si či vznikla žalobkyni ujma. V danom prípade teda súd prvej inštancie nesprávne vyložil

Ústavu Slovenskej republiky, kedy žalobkyňa mala možnosť domáhať sa svojho práva cestou súdu a
to, že výsledok samotného súdneho konania nie je taký ako si predstavuje osoba, ktorá sa na súd
obrátila neznamená, že mu bolo takéto právo odopreté. Z týchto dôvodov žiadal zamietnuť návrh v časti
o zaplatenie nemajetkovej ujmy.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že orgán verejnej moci je zodpovedný
za to, aby zabezpečil objektivitu výberového konania, čo v danom prípade zo strany žalovaného nebolo
zabezpečené a tým sa cíti poškodená a domáha sa primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Poukázala na skutočnosť, že počas pôsobenia u žalovaného nemala problémy v súvislosti s plnením
pracovných úloh.

7. Žalovaný k podanému vyjadreniu uviedol, že trvá na svojich dôvodoch odvolania a na tom nič nemenia
ani námietky uvedené vo vyjadrení žalobkyne. Rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré poukázala
žalobkyňa rieši iný právny problém. Žalovaný poukázal na to, že konal analogicky v intenciách
rozhodnutí Ústavného súdu, keď zrušil neobjektívne výberové konanie, čím ochránil právo na objektivitu

zriadením novej výberovej komisie, ktorá bola zabezpečená pre všetkých účastníkov výberového
konania, teda aj pre žalobkyňu. V danom prípade mala byť žaloba žalobkyne zamietnutá, nakoľko
protiprávnym konaním jedného z členov komisie bola práve ona zvýhodnená vo vzťahu k ostatným
kandidátom. Obdobný postup vyplýva, aj keď len teoreticky, pri aplikácii § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v prípade, že právnická osoba spôsobila ujmu činnosťou tých, ktorých na túto činnosť použila,

tak takéto osoby za túto škodu nezodpovedajú. Ich pracovnoprávna zodpovednosť však nie je dotknutá.

8. K uvedenému podaniu žalovaného zo dňa 19.02.2018 žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s názorom
žalovaného, podľa ktorého rozhodnutie Ústavného súdu ÚS 561/2014 rieši iba problém rovnakých
podmienok prístupu občanov k voleným funkciám, nakoľko z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že orgány

zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia článok 30 ods. 4 Ústavy aj tým, že
nezabezpečia objektivitu konania. Rozhodnutie Ústavného súdu teda hovorí aj o prístupe k voleným,
ale aj k iným verejným funkciám, pričom nie je pravdou, že bola zvýhodnená oproti iným kandidátom,
nakoľko samotný žalovaný uviedol, že ani jeden člen komisie nebol zaujatý voči jej osobe. Poukázala
na skutočnosť, že nie je povinná preukazovať výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko jej určenie je na voľnej

úvahe súdu a zo samotného gramatického výkladu je zrejmé, že sa jedná o nemajetkovú ujmu. Presné
vyčíslenie by pripadalo do úvahy vtedy, ak by sa jednalo o majetkovú ujmu, ktorá by sa odvíjala od
výšky škody.

9. Odvolací súd vo veci rozhodol rozhodnutím vydaným pod sp.zn. 24CoPr 2 /2018 zo dňa 13.11.2018

tak, že potvrdil rozsudok. Proti tomuto bolo podané dovolanie zo strany žalovaného. V dovolaní
žalovaný namietol, že žalobkyňa netvrdila ani to, že by značným spôsobom bola znížená jej dôstojnosť,
spoločenská vážnosť, či spoločenské uplatnenie a súd neprijateľne a extenzívne vyložil ustanovenia
Civilného sporového poriadku o ochrane slabšej strany. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu
prvej inštancie a nedal odpoveď na špecifické otázky nastolené v odvolaní.

10. K dovolaniu žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v dovolaní, pričom žalovaný
samostatne na pojednávaní uviedol, že ani jeden z členov komisie nebol zaujatý voči jej osobe a uviedla,
že v jej prípade nemala povinnosť preukazovať výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko táto je ponechaná navoľnej úvahe súdu. Vyčísliť by bolo možno majetkovú škodu, nie však nemajetkovú ujmu, pričom trvala
na tom, že sa cíti poškodená v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 3Cdo 96/2019 zo dňa 21.11.2019 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1

a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie po zrušení predošlého rozhodnutia opätovne preskúmal
rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §
379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

16. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že

premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a považuje
za právne dôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdiť ako vecne správne
(§ 387 ods. 1, 2 CSP).

18. Odvolací súd k jednotlivým odvolacím dôvodom, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom odvolaní z
22.1.2018 uvádza, že v podanom odvolaní žalovaný zopakoval dôvody, na ktoré poukazoval v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie a neuviedol žiadne iné skutočnosti, na ktoré by už nebol reagoval
vo svojom rozsudku súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú správne právne odôvodnil a taktiež precízne odôvodnil aj výšku

priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú ustálil na nižšej sume než požadovala žalobkyňa. Nemožno sa
stotožniť s názorom žalovaného, že v prípade nevyhovenia žaloby o uloženie povinnosti uzavrieť
pracovný pomer nemožno priznať nemajetkovú ujmu. Logicky odôvodnený postup pre priznanie takejto
nemajetkovej ujmy vyplýva z bodov 27 až 31 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Rovnako vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodnú odvolaciu námietku ohľadom extenzívneho výkladu ust. § 311 až §

319 Civilného sporového poriadku s poukazom na podrobné dôvody uvedené súdom prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku, a to v bode 10 a 11, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.
Rovnakoniejedôvodnáodvolacianámietkaotom,žepredmetnékonaniežalovanéhonemohlospôsobiťnemajetkovú ujmu žalobkyni, pričom touto skutočnosťou sa vyporiadal súd prvej inštancie vyporiadal v
bode 27 a 36 svojho rozsudku.

19. Odvolací súd s poukazom na ust. § 365 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolacie dôvody a dôkazy
na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania nebral do
úvahy dôvody, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.2.2018, ktorým reagoval
na vyjadrenie žalobkyne k podanému odvolaniu v zmysle citovaného ustanovenia Civilného sporového
poriadku je daná 15. dňová lehota na odvolanie počas ktorej musia byť vznesené všetky odvolacie

dôvody ako aj dôkazy na ich preukázanie.

20.AkovyplývazodôvodneniarozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,jenutnésazaoberať
námietkami vznesenými v odvolaní, ktoré sa týkajú toho, že u žalobkyne absentovalo akékoľvek, aj
laické tvrdenie o tom, že žalobkyni výberové konanie spôsobilo nemajetkovú ujmu, ako aj to, že súd
prvej inštancie extenzívne vyložil ustanovenie § 311 až 319 CSP.

21. K uvedeným odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní priznania nemajetkovej
ujmy, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 10 Zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom
záujme, je nutné vychádzať z gramatického výkladu citovaného predpisu, ako aj cieľov, ktoré mali byť
dosiahnuté prijatím tejto právnej úpravy. Ako vyplýva z dôvodovej správy k citovanému zákonu, odsek

10 predstavuje osobitnú právnu garanciu pre uchádzača domáhať sa svojich práv na súde vrátane
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že táto náhrada nemá funkciu skutočnej
škody, ale plní skôr satisfakčnú funkciu.

22. Za nemajetkovú ujmu možno vo všeobecnom chápaní považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre

poškodeného neznamená priamu stratu na majetku, čiže nie je vyjadriteľná v peniazoch. Postihuje teda
inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma.

23. Peniaze zohrávajú iba akúsi podpornú úlohu, slúžia ako prostriedok zmiernenia nemajetkovej ujmy.

Ide hlavne o zásah do zdravia, cti, dôstojnosti, súkromia osoby, rodinného života a podobne.

24. Výška náhrady pevne stanovená nie je, závisí od konkrétneho prípadu, a je na rozhodnutí súdu,
ako sa s ňou vysporiada s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých vznikla. Teda
možno konštatovať, že výška náhrady sa neurčuje podľa objektívnych, pevne stanovených pravidiel,

preto súdom priznaná náhrada za porušenie toho istého práva za porovnateľných okolností môže mať
rôznu výšku, pričom minimálnu a maximálnu výšku náhrady nešpecifikuje.
25. Nemajetková ujma nie je preukázateľná, resp. merateľná prístrojmi. Ujmu je možné iba pociťovať,
pričom sa nemusí jednať iba o osobu, ktorej je ujma spôsobená, ale takúto ujmu môže cítiť ktokoľvek,
komu na osobe poznačenej ujmou záleží.

26. V danom prípade citovaný právny predpis, o ktorý opiera žalobkyňa svoj nárok, pri uchádzačovi,
ktorý sa cíti poškodený v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní, výslovne zákon
uvádza aj možnosť domáhania sa primeranej náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru odvolacieho
súdu námietky žalovaného, ktoré sa týkajú toho, že žalobkyňa netvrdila výnimočné skutočnosti pre
priznanie nemajetkovej ujmy, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z obsahu spisu, a to z podaní

ako aj ústnych prednesov žalobkyne, ktoré sú zachytené v súdnom spise na č.l. 38, 39, 43, 192, 208,
213 ako následných vyjadreniach jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa cítila poškodená konaním
žalobcu pri výberovom konaní, ktoré bolo zrušené, pričom najskôr po spočítaní poradí jednotlivých
kandidátov sa umiestnila na prvom mieste tak, ako to vyplýva zo zápisnice z výberového konania zo
dňa 13.11.2015 (č.l. 8-12 spisu), pričom následne dňa 16.11.2015 došlo k vyhotoveniu ďalšej zápisnice,

podľa ktorej komisia nedospela k záveru a neurčila poradie uchádzačov, pričom na pôvodnej zápisnici sa
nachádzajú podpisy všetkých členov výberovej komisie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa, ktorá sa
umiestnila na prvom mieste vo výberovom konaní, ktoré následne bolo zrušené napriek tomu, že žiadny
nedostatok pri podpise pôvodnej zápisnice nebol zistený, sa nepochybne cítila poškodená rozhodnutím
výberovej komisie, no ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, ani súd nemá možnosť spätne

uložiť zamestnávateľovi, aby takéhoto uchádzača na túto funkciu prijal. Práve pre takúto špecifickú
situáciu bol zavedený inštitút nemajetkovej ujmy tak, ako to správne uvádza súd prvej inštancie v bode
31 svojho odôvodnenia. Toto zdôraznil súd prvej inštancie aj v bode 34 ako aj v bode 36 odôvodnenia
svojho rozhodnutia a s týmto odvolací súd sa plne stotožňuje, kedy podmienkou priznania nemajetkovejujmy nie je preukázanie jej výšky, či nejakej výnimočnosti prípadu, nakoľko toto je v podstate ani
nereálne, ale to, či uchádzač bol poškodený v dôsledku nedodržania podmienok pri výberovom konaní,
čo bolo preukázané a túto skutočnosť aj žalobkyňa jasne deklarovala ako to vyplýva z citovaných

vyjadrení v súdnom spise. Podmienka, aby sa uchádzač cítil poškodený pri výberovom konaní v
dôsledku nedodržania podmienok, ako to správne skonštatoval súd prvej inštancie, bola splnená,
nakoľko za riadneho chodu okolnosti, na čom nemala žalobkyňa žiadny podiel, bolo v podstate výberové
konanie, v ktorom sa umiestnila na prvom mieste zrušené na základe subjektívnych vyhlásení členov
výberovej komisie, ku ktorým došlo po riadnom priebehu výberového konania. Túto skutočnosť nemožno

žiadnym spôsobom vyhodnotiť inak než tým, že zamestnávateľ nedodržal podmienky pri výberovom
konaní, nakoľko komisia ním vymenovaná nekonala v zmysle citovaného zákona a keďže žalobkyňa
riadne vyhovela ustanoveným podmienkam, obsadila prvé miesto vo výberovom konaní, zákon nedáva
inú možnosť zamestnávateľovi než na základe takéhoto riadneho výberového konania miesto ním
obsadiť. Nakoľko k tomu nedošlo a žalobkyňa túto skutočnosť, že týmto konaním žalovaného sa cíti byť
poškodená riadne deklarovala, je len na úvahe súdu aká výška nemajetkovej ujmy jej bude priznaná.

Správnesúdprvejinštanciepretoaplikovalnapadnutéustanoveniezákonaapoukázalajnaustanovenia
Civilného sporového poriadku, a to § 311 až 319 CSP. Je nepochybné, že v predmetnej veci sa jedná o
spor medzi zamestnávateľom a zamestnancom, respektíve potencionálnym zamestnancom v súvislosti
s výberovým konaním na miesto vedúceho zamestnanca v zmysle Zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone
práce vo verejnom záujme, pričom je nepochybné z § 1 ods. 1 citovaného zákona, že tento zákon

upravuje práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme.
Z uvedeného je zrejmé, že v takomto type sporu ide o spor s ochranou slabšej strany, ktorou je v
danom prípade zamestnanec a táto zvyšná procesná ochrana slabšej strany znamená možnosť použitia
ustanovení § 311 až 319 Civilného sporového poriadku. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade
súd prvej inštancie nevykonával žiadne dôkazy, ktoré by neboli navrhnuté zo strany zamestnanca, teda

žalobkyne, pričom ani samotný výklad relevantného ustanovenia § 5 ods. 10 zákona o výkone práce
vo verejnom záujme nevyžadoval vykonanie nejakých ďalších dôkazov, ktoré by neboli navrhnuté zo
strany žalobkyne. V každom prípade však sa jedná o taký typ sporu, kedy je daná ochrana slabšej
strany, ako to vyplýva z druhej hlavy Civilného sporového poriadku, kde okrem spotrebiteľských patria
aj antidiskriminačné a individuálne pracovnoprávne spory.

27. Odvolací súd pre porovnanie uvádza, že obdobnú situáciu zaviedol tiež Zákon č. 250/2007 Z.z.,
ktorý § 3 ods. 5 priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ak sa spotrebiteľ
úspešne domôže na súde porušenia svojich práv.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu práve tento inštitút vzhľadom na rovnakú systematiku, možno
obdobne použiť aj v tomto spore, kedy sa jedná o zamestnanca. V tejto súvislosti vyjadril aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky svoj názor vo veci sp.zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého vyplýva:
„Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa

oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo
spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. V preskúmavanej veci je z obsahu
spisu zrejmé, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na súde porušenie svojich práv na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, keď ich žalobe súd vo vzťahu
k tomuto nároku v celom rozsahu vyhovel. Splnili tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v
ustanovení § 3 ods. 5 vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Pre úspešné

uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani
to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby
správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného
zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje. Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v
prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto
konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Dovolanie žalovanej je tak aj v jeho ostatnej
časti nedôvodné. (NS SR z 29. 11. 2019 sp.zn. 6Cdo/127/2017“).29. Pri priznávaní primeraného finančného zadosťučinenia je postačujúce preukázanie podmienky
uplatnenia porušenia práv spotrebiteľa, teda rovnakou logikou možno posudzovať aj ustanovenie § 5
ods. 10 zákona o výkone práce vo verejnom záujme. Pre poskytnutie a priznanie nemajetkovej ujmy

stačí preukázanie podmienky nedodržania podmienok pri výberovom konaní, a to, že týmto sa cíti
zamestnanec byť poškodeným. Rovnako ako v naznačenom rozhodnutí v otázke ochrany spotrebiteľa je
potomlennaúvahesúdupriznaťvýškutejtonemajetkovejujmybeztoho,abybolzamestnaneczaťažený
preukazovaním podmienok výšky tejto nemajetkovej ujmy v zmysle Občianskeho zákonníka. Odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že aj pri priznaní nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka, čo

je však iná kategória, zákon nehovorí o tom, ako sa určuje výška nemajetkovej ujmy v zmysle priznania
nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka, teda podľa § 11, § 13 Občianskeho zákonníka.
Podmienkou, aby za zásah do osobnostných práv jej bolo dané primerané zadosťučinenie, a to, ak
bola znížená dôstojnosť a jej vážnosť. Takúto podmienku Zákon o výkone prác vo verejnom záujme
nevyžaduje, tento zákon vyžaduje preukázanie nedodržania podmienok pri výberovom konaní, a to,
že uchádzať sa cíti poškodený takýmto konaním zamestnávateľa, čo nepochybne v danom prípade

splnené bolo. Z týchto dôvodov nemožno prisvedčiť odvolacím argumentom žalovaného, že žalobkyňa
nepreukázaladôvodyprevzniknemajetkovejujmy.Správnekonštatovalsúdprvejinštancievbodoch44,
45, že účelom týchto ustanovení je práve to, aby subjekt, ktorý porušuje zásady, ktoré má zamestnávateľ
byť povinný aplikovať, bol postihnutý sankciou, ktorá má byť účinná, primeraná a odradzujúca. Všetky
tieto atribúty predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie napĺňa v celom rozsahu.

30. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné.
31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP s prihliadnutím na skutočnosť, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní trovy odvolacieho
konania nevznikli, žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný preto stranám sporu náhrada trov

odvolacieho konania priznaná nebola.

32. O trovách dovolacieho konania, o ktorých rozhodoval odvolací súd v zmysle § 453 ods. 3 CSP,
rozhodol odvolací súd rovnako ako o trovách odvolacieho konania s prihliadnutím na skutočnosť, že
úspešnej žalobkyni trovy dovolacieho konania nevznikli a žalovaný bol po zrušení rozhodnutia rovnako

v odvolacom konaní neúspešný, preto stranám sporu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).