Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116200510
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7116200510.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov

senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci W. Č. nar. XX.X.XXXX bývajúcej
v D. na F. ul. č. X na návrh C. D. nar. X.X.XXXX a U. D. nar. XX.X.XXXX bývajúcich v D. na F. ul. č. X
zastúpených JUDr. Martinou Gombosovou advokátkou so sídlom v Košiciach na Floriánskej ul. č. 16 a
otca O. Č. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v D. na O. ul. č. XX v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní
navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 12.6.2019 č.k. 21P 5/2016-309 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom z 5.11.2019 č.k. 21P 5/2016-359 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o dlžnom výživnom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že dlžné

výživné zo strany otca pre mal. W. Č., nar. XX.X.XXXX za obdobie od 14.1.2016 do 30.6.2019 neurčuje
a žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia, starí rodičia maloletej podali návrh na zvýšenie výživného
pre v tom čase mal. W. návrhom 14.1.2016, ktorým žiadali zvýšenie výživného zo sumy 30 € na 150 €
mesačne z dôvodu podstatných zmien pomerov na strane maloletej. Rozsudkom z 9.8.2017 č.k. 21P
5/2016-151 bolo zvýšené výživné zo strany otca pre mal. W. od 14.1.2016 do 31.1.2017 z 30 € mesačne

na 60 € mesačne a od 1.2.2017 do budúcna na 150 € mesačne, ktoré je povinný posielať starým
rodičom maloletej vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné, ktoré vzniklo jeho zvýšením od
14.1.2016 do 31.7.2017 vo výške 812,90 € povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným v mesačných
splátkach po 20 € až do zaplatenia, čím zmenil výšku výživného určenú rozsudkom Okresného súdu
Košice I z 27.9.2012 č.k. 18P 103/2012-34. V dôsledku odvolania navrhovateľov a otca maloletej Krajský
súd v Košiciach rozsudkom z 26.6.2018 č.k. 7CoP 5/2018-259 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok vo
výroku o zvýšení výživného za obdobie od 14.1.2016 do 31.1.2017 a zmenil rozsudok vo výroku o

zvýšení výživného za obdobie od 1.2.2017 tak, že zvýšil výživné od otca pre mal. W. naposledy určené
rozsudkom Okresného súdu Košice I z 27.9.2012 č.k. 18P 103/2012-34 z 30 € mesačne na 100 €
mesačne od 1.2.2017 do budúcna, ktoré je otec povinný uhrádzať starým rodičom D. vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred. Odvolací súd zároveň zrušil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom, ako aj trovách
konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že za rok 2016 otec uhradil na výživnom sumu 731 €, v roku 2017

1.220 €, v roku 2018 1.560 €. V roku 2019 platil 5 mesiacov po 100 €. Právna zástupkyňa starých rodičov
potvrdila, že otec prispieval na výživu maloletej tak, ako uviedol, pričom aj za mesiace január až máj
2016 uhradil pôvodne určené výživné 30 € mesačne. Vyjadrila názor, že otec je dlžný ešte 196 € spoukazom na ust. § 76 ods. 2, § 77 ods. 2 a § 78 ods. 2 Zákona o rodine, nakoľko započítanie prebytkov
uhradenej sumy nie je možné.

4. Konajúci súd poukázal na ust. § 77 Zákona o rodine a konštatoval, že po zmene rozsudku súdu
prvej inštancie mal otec maloletej za celé obdobie zaplatiť spolu 3.547 €. Keďže zaplatil 4.011 €,
dlh na výživnom mu nevznikol, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Podotkol, že
právna zástupkyňa navrhovateľov si znenia paragrafov, v ktorých spomína započítavanie súm peňazí,
zle vysvetlila, nakoľko sa netýkajú spôsobu výpočtu dlžného výživného. Následne poukázal na čl. 3 ods.

1 Základných princípov CMP a uviedol, že o trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm.b/, f/, h/ CSP a § 62 ods. 1 CMP a navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok a určil dlžné výživné
v sume 196 €, ktoré je otec povinný uhradiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Namietali, že súd

im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a taktiež, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Citovali čl. 2 ods. 1, 3, čl. 3 ods. 1 CSP, ďalej čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, § 220 ods. 1 až 3 CSP. Poukázali na viaceré rozhodnutia ústavného

súdu, ako aj ustálenú judikatúru ESĽP a namietali, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentujú
esenciálne náležitosti rozsudku podľa § 220 CSP, keďže súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s ich
argumentmi, predovšetkým s tým, že v súlade s § 76 ods. 2 Zákona o rodine je proti pohľadávkam na
výživné započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou, ale ak ide o výživné pre maloleté
deti, započítanie nie je možné. Taktiež poukazovali na § 77 ods. 2 Zákona o rodine, v súlade s ktorým

práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce
z tohto zákona sa premlčujú a ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za
uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia (§ 78 ods. 2 Zákona o rodine). K uvedeným argumentom
súd prvej inštancie len uviedol, že ich právna zástupkyňa si znenia paragrafov, v ktorých sa spomína
započítavanie súm peňazí zle vysvetlila, netýkajú sa spôsobu výpočtu dlžného výživného. Mali za to, že

súd by mal dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Riadne odôvodnenie súdu prvej
inštancie bolo namieste z dôvodu, že sám súd prvej inštancie rozhodoval v označenej veci podľa čl. 3
ods. 1 Základných princípov CMP, avšak nevysvetlil, aké je to ustanovenie a akého iného zákona, ktoré
by malo upravovať danú vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci, čím sa u nich
len umocnil pocit právnej neistoty. Ďalej uviedli, že k sume dlžného výživného, ktorú žiadajú uhradiť,

predložili súdu prvej inštancie podrobný výpočet, podľa ktorého otec mal za sporné obdobie zaplatiť
1.347 € a v skutočnosti zaplatil 1.104 €, teda dlh na výživnom za sporné obdobie predstavuje 243 €.
Otec však na pojednávaní 12.6.2019 dodatočne predložil ďalšie dve šekové poukážky ako potvrdenia
o úhrade súm výživného za január až máj 2016, kde rozdiel v sume evidovaný za toto obdobie starými
rodičmi vo výške 133 € za 5 mesiacov a otcom uhradených platieb vo výške 180 € predstavuje 47 €,

preto žiadajú priznať sumu dlžného výživného 196 € (243 - 47). Ako už uvádzali aj v konaní na súde prvej
inštancie, je irelevantné, že v ďalšom období otec platil sumu 160 €, hoci následne súd znížil výživné zo
sumy 150 € na 100 €, pretože v súlade s § 76 ods. 2, § 77 ods. 2 § 78 ods. 2 Zákona o rodine práva
na výživné sú právami na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného za príslušný kalendárny mesiac,
nemožno ich vzájomne započítavať a spotrebované výživné na maloletú sa nevracia.

6. Otec vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že nie je dlžný na výživnom, nakoľko na
pojednávaní predložil všetky fotokópie ústrižkov, na základe ktorých súd rozhodol, že dlžný nie je.
Opäť prikladá fotokópie ústrižkov o zaplatení jednotlivých dávok výživného po obdobiach, ako mu to
bolo súdom určené (nikdy nie právoplatným rozhodnutím). Z uvedeného vyplýva, že z jeho strany bolo

zaplatených navyše za rok 2016 21 €, za rok 2017 60 € a za rok 2018 360 €.

7. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o dlžnom výživnom
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, čo v konečnom dôsledku spochybnené odvolateľmi
v odvolaní nebolo a dospel k správnemu záveru, keď dlžné výživné za sporné obdobie zo strany otca
pre oprávnenú neurčil.

11. Predmetom konania bolo zvýšenie výživného pre oprávnenú W. Č., ktorá bola v čase podania návrhu
(14.1.2016) rozhodnutím súdu zverená do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Rozsudkom
Okresného súdu Košice I z 9.8.2017 č.k. 21P 5/2016-151 bolo zvýšené výživné od otca pre v tom
čase maloletú W. Č. za obdobie od 14.1.2016 do 31.1.2017 z 30,- € mesačne na 60,- € mesačne a
od 1.2.2017 do budúcna na 150,- € mesačne, ktoré je otec povinný posielať starým rodičom maloletej
vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o dlžnom výživnom, ktoré

vzniklo jeho zvýšením za obdobie od 14.1.2016 do 31.7.2017 vo výške 812,90 €, ktoré povolil otcovi
splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 20,- € až do zaplatenia, čím bol zmenený
rozsudok Okresného súdu Košice I z 27.9.2012 č.k. 18P 103/2012-34 vo výroku o výživnom. Krajský
súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom z 26.6.2018 č.k. 7CoP 5/2018-259 potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o zvýšení výživného za obdobie od 14.1.2016 do 31.1.2017 a zmenil

rozsudok vo výroku o zvýšení výživného za obdobie od 1.2.2017 tak, že zvýšil výživné od otca pre
maloletú W. naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice I z 27.9.2012 č.k. 18P 103/2012-34
z 30,- € mesačne na 100,- € mesačne od 1.2.2017 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný uhrádzať
k rukám starých rodičov C. a U. D. vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Zároveň odvolací súd zrušil
rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom ako aj trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu teda súd prvej inštancie ďalej konal o dlžnom výživnom zo strany otca pre oprávnenú W. Č.. V tejto
súvislosti je potrebné poznamenať, že výroky rozsudku o určení resp. zvýšení výživného tvoria podklad
pre rozhodnutie o dlžnom výživnom, ktoré eventuálne vzniklo v dôsledku určenia alebo zmeny výživného
pokiaľ bolo zvýšené, teda výrok o dlžnom výživnom je súvisiacim výrokom vo vzťahu k výroku o určení,

či zvýšení výživného. Právnym posúdením veci v prípade rozhodovania súdu o dlžnom výživnom je teda
vždy právne posúdenie týkajúce sa rozhodnutia o určení alebo zvýšení výživného. V prípade, ak súdy
prvej inštancie v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúceho sa výroku o dlžnom
výživnomrozhodujúužlenodlžnomvýživnom,spravidlaanineuvádzajúprávneposúdenieveci,nakoľko
„určujúci rozsudok o rozsahu vyživovacej povinnosti povinného“ tvorí jednotu s rozsudkom, ktorým

súd ustáli eventuálny dlh na výživnom, pretože právne posúdenie vyplýva z uvedeného rozhodnutia o
určení rozsahu vyživovacej povinnosti povinnej osoby. Nie je teda vadou konania prípadne nedostatkom
odôvodnenia rozsudku o dlžnom výživnom, ak súd opakovane necituje ustanovenia Zákona o rodine
vzťahujúce sa na vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, keďže uvedené právne posúdenie vyplynulo
z rozhodnutia o určení rozsahu vyživovacej povinnosti, je totožné, súvisiace a naňho nadväzujúce.

12. V ďalšom je potrebné uviesť, že subjektívne práva a povinnosti vyplývajú z hmotného práva, v tomto
prípadezoZákonaorodine,pričomprávoprocesné,vtomtoprípadeCSPaCMP,upravuječinnosťsúdu,
účastníkov konania a ďalších subjektov pri poskytovaní ochrany porušeným či ohrozeným právam, ako
aj procesné vzťahy, ktoré sa medzi uvedenými subjektmi pri tejto činnosti vytvárajú. Článok 3 Základných

princípov CMP zjavne upravuje analógiu v procesnom práve, čo nepochybne vyplýva i zo znenia odseku
1 tohto článku, a to zo slovného spojenia „ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe
výslovného ustanovenia tohto zákona“, preto nemôže byť aplikovaná na právne posúdenie veci, ktoré
vyplýva z hmotného práva. Súd prvej inštancie takto nadbytočne citoval uvedené ustanovenie čl. 3
ZákladnýchprincípovCMPvodôvodnenínapadnutéhorozsudku,keďževprejednávanomprípadenebol

dôvod použiť žiadnu analógiu procesného práva, avšak uvedená vada rozhodnutia nemala za následok
nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej.

13. Pri rozhodovaní o dlžnom výživnom je súd pri vyčíslení jeho výšky povinný vziať do úvahy všetky
plnenia, o ktorých bude mať za preukázané, že ich povinný poskytol oprávnenému v posudzovanom

období, pričom môže ísť o plnenia naturálne alebo peňažné. Pri naturálnych plneniach musí zvážiť,
či nešlo iba o príležitostné plnenia v dobe styku alebo či nešlo o bežné dary alebo iné podobné
plnenia, ktoré nie je možné považovať za plnenie vyživovacej povinnosti (porovnaj R 44/1966).
Pri peňažných plneniach, ktoré boli poukázané oprávnenému alebo osobe oprávnenej preberať zaoprávnené dieťa výživné je uvedená úvaha súdu nadbytočná, pretože povinný nemôže ovplyvniť využitie
ním poskytnutých finančných prostriedkov oprávneným. Dlžným výživným, ktoré vzniklo rozhodnutím
súdu o zvýšení výživného, je vždy rozdiel medzi doposiaľ určeným výživným na základe právoplatného

rozsudku súdu a novourčeným rozsudkom o zvýšení výživného, a to od určenia počiatku takto určeného
výživného. V zásade nemôže byť na ťarchu povinného, ak už od začatia konania o zvýšenie výživného
poskytuje oprávnenému vyššie výživné ako doposiaľ určené, práve naopak, takýto postoj k plneniu
vyživovacejpovinnostimôžesúdzohľadniťpriposudzovaníapriznanívýhodysplátokzostávajúcejvýšky
dlžného výživného.

14. V praxi nie je ničím výnimočným, keď rozsudok vo výroku o určení alebo zvýšení výživného je už
právoplatný,avšakvýrokrozsudkuodlžnomvýživnombolodvolacímsúdomzrušený,tedajepredmetom
ďalšieho konania na súde prvej inštancie. Pre rozsudok aj v zostávajúcej časti, v tomto prípade o dlžnom
výživnom, je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 CSP), preto je súd povinný pri rozhodovaní
o dlžnom výživnom, teda o tejto zostávajúcej časti predmetu konania rozhodnúť podľa stavu ku dňu

jeho rozhodnutia (vyhlásenia), a zisťovať všetky plnenia povinného, ktoré môžu byť zohľadnené pri
určení dlžného výživného. Ani v tomto štádiu konania povinnému nebráni nič v tom, aby na základe už
právoplatného výroku rozsudku o určení či zvýšení výživného, v podstate ľahko vypočítateľný dlh na
výživnom, pokiaľ ide o peňažné plnenie, uhradil ku dňu vyhlásenia rozsudku o dlžnom výživnom. Takýto
postoj povinného je skôr žiaduci a v záujme oprávneného a v konečnom dôsledku vyplýva aj z ust. §

44 CMP o predbežnej vykonateľnosti rozsudkov o výživnom. Vzhľadom na uvedené ani odvolaciemu
súdu nie je zrozumiteľná argumentácia právnej zástupkyne navrhovateľov, ktorou poukazuje na § 76
ods. 2, § 77 ods. 2 a § 78 ods. 2 Zákona o rodine v kontexte nemožnosti započítať vzájomné pohľadávky,
keď k žiadnemu započítaciemu právnemu úkonu v tejto veci nedošlo, ako aj v kontexte nenávratnosti
spotrebovaného výživného za situácie, že otec sa nedomáhal vrátenia spotrebovaného výživného.

15. Zohľadnenie doposiaľ plnenej vyživovacej povinnosti nie je totiž možné zamieňať so započítaním,
ktoré je v zmysle § 580 OZ spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik
nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky
na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď

je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak. Plnenie musí byť
rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza
automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov
záväzkového právneho vzťahu. V tomto smere nie je zrejmé, akú pohľadávku mal mať otec voči
maloletej, odvolatelia mali zrejme na mysli bezdôvodné obohatenie titulom vyšších dávok výživného

ako boli priznané právoplatným rozsudkom o zvýšení výživného, ktoré však považujú za spotrebované
výživné maloletej, ktoré nemôže byť vrátené, pretože otec platil sumu 160 € a následne mu súd znížil
výživné na 100 €. V tomto smere je potrebné uviesť, že k zníženiu výživného, a teda k zmene rozsudku
podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie nedošlo. K zmene rozsahu výživného podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine v dôsledku zmeny

pomerov dochádza vtedy, ak právoplatným rozsudkom o zmene výživného je zmenený právoplatný
rozsudok o určení výživného, teda predchádzajúci právoplatný rozsudok o výživnom. Odvolací súd v
odvolacom konaní podľa § 388 CSP mení neprávoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Právna
argumentácia odvolateľov je neudržateľná aj vzhľadom na to, že rovnakým spôsobom by súd nemal
prihliadať ani na plnenia otca, ktorými prispieval nad rámec už stanoveného výživného predchádzajúcim

rozhodnutím súdu od júna 2016, čo však v konaní nenamietali. S poukazom na vyššie uvedené bolo
odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto argumentácii odvolateľov už v štádiu konania na
súde prvej inštancie, i keď stručné, ale výstižné.

16. Pretože súd prvej inštancie správne ustálil, že otcovi dlh na výživnom nevznikol, a teda správne

rozhodol, keď dlžné výživné za obdobie od 14.1.2016 do 30.6.2019 z jeho strany pre v tom čase maloletú
oprávnenú neurčil, odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa
ods. 3 tohto ustanovenia doplnil argumentáciu k mylnej interpretácii odvolateľov vo vzťahu k hmotnému
právu.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko žiaden z účastníkov návrh na
ich priznanie nepodal (§ 396 ods. 1 CSP, § 57 CMP).

18. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).