Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/21/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200192
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7012200192.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla

Naďa a členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Dany Bystrianskej, v právnej veci žalobcu:
KOVOZBER,s.r.o.,Radlinskéhoč.28,SpišskáNováVes,IČO31633404,zastúpenéhoJUDr.Eugenom
Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice,
Rozvojová 2, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo
dňa 27.1.2012, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného - Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves č.
9812301/5053/12/Kor z 27.1.2012 a vec v r a c i a žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012 zamietol žiadosť
žalobcu na priznanie úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu k dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007. Žalovaný nepriznal žalobcovi úrok z omeškania za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu k dani z pridanej hodnoty s poukazom na § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov v spojení s ust. § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z. z. daňového poriadku.
Rozhodnutieodôvodniltak,žepodľa§79ods.1,2zákonaoDPHzačalkontrolunazistenieoprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007
žalobcovi. Nadmerný odpočet bol priznaný žalobcovi rozhodnutím správcu dane č. 732/230/8874/08/
Bôž zo dňa 10.3.2008 a vrátený v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu bola tak bola dodržaná.

2. Žalobca v správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5053/12/
Kor zo dňa 27.1.2012 namietal, že žalovaný žiadosť žalobcu neposúdil podľa príslušnej úpravy šiestej

smernice o DPH a v tejto nadväznosti poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok
3 AD zo dňa 12.5.2011. Uviedol, že z tohto vyplýva aplikovateľnosť princípu proporcionality, zásady
ekvivalencie a efektivity a ochrany legitímnej dôvery na výkon práva na kontrolu a vrátenie preplatku
DPHaneobmedziteľnosťprávanavrátenieodpočtuDPHakoneoddeliteľnejsúčasticeléhomechanizmu
DPH. V súvislosti s tým poukázal na absenciu vnútroštátnej úpravy a posúdenie žiadosti žalobcu na
priznanie nároku na zaplatenie úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu k dani
z pridanej hodnoty žalovaným podľa § 63 ods. 6 zákona o správe daní, v spojitosti s § 165 ods. 2 zákona

daňového poriadku nemá v rozhodnutí žalovaného právne opodstatnenie. Namietal, že okamih, kedy
vzniká daňovému subjektu, v prípade vrátenia nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k
DPH nárok na úroky od správcu dane riešila smernica Rady 2006/112/ES. Žalobca považoval závery
žalovaného za v rozpore § 86 zákona o DPH, lebo právne akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie uvedené v prílohe č. 6 boli prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy. Podľa Smernice v prípade
vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v uplatnenej čiastke má platiteľ dane nárok na úrok z
omeškania z čiastky nadmerného odpočtu zadržiavanej v súvislosti aj s legálnou daňovou kontrolou,

vykonávanou na preverenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a to od obdobia, kedy mal byť
preplatok vrátený, do doby kedy reálne vrátený bol.

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7S/21/2012 - 135 zo dňa 9. decembra 2015 zrušil žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 9812301/5053/12/Kor zo dňa 27.1.2012 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal s podstatnou námietkou žalobcu
uvedenou v jeho žiadosti o priznanie úroku z omeškania s vrátením odpočtu dane z pridanej hodnoty,
po ukončení kontroly správcom dane, ktorá upriamovala pozornosť na čl. 183 Smernice 2006/112 ES a
nevyhodnotil otázku jej aplikovateľnosti na posudzovanú vec žalobcu s poukazom na ust. § 86 zákona

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty /DPH/, ktorým sa do slovenského právneho poriadku prebrali
právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6.

Krajský súd uviedol, že predložil uznesením zo dňa 25.2.2015 Súdnemu dvoru EÚ podľa § 267 písm.
b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a čl. 19 ZFEÚ prejudiciálnu otázku v znení:

„1/Másačlánok183prvýodsekSmernice2006/112/ESdoplnenejSmernicou2006/138/ESvykladaťtak,
žebránivnútroštátnejprávnejúprave,ktorápriurčenípodmienokprevrátenienadmernéhoodpočtuDPH
viaže priznanie úrokov z omeškania /oneskoreného vrátenia dane z pridanej hodnoty/ až na uplynutie
lehoty 10 dní od ukončenia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu?

2/ Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie
vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania po uplynutí 10 dní od ukončenia daňovej kontroly,
stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou, na základe analógie iuris.

Súdny dvor Európskej únie vo veci predbežnej otázky rozhodol uznesením C-120/15 z 21.10.2015

v ktorom uviedol, že článok 183 odsek prvý smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej
právnejúprave,akojevovecisamej,ktoráupravujevýpočetúrokovzomeškaniaprivrátenínadmerného
odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“.

Krajský súd odvolávajúc sa na označené uznesenie Súdneho dvora EÚ č. C-120/15 zo dňa 21.10.2015
konštatoval, že súčasťou právneho základu po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva
spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Súdnym dvorom EÚ v konaní
o prejudiciálnej otázke. Uviedol, že výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je
záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.

Krajský súd v odôvodnení konštatoval povinnosť žalovaného pokračovať v ďalšom konaní podľa bodu
30 uvedeného uznesenia vo veci C-120/15SD EÚ, určil prvý deň omeškania v nadväznosti na vznik
povinnosti daňového úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní daňového priznania a spôsob výpočtu
úrokov z omeškania spôsobom „napr. ako pri vrátení preplatku.

Krajský súd s odkazom na bod 30 uvedeného uznesenia SD EÚ stanovil, že prvým dňom omeškania s
vrátením nadmerného odpočtu by sa mal považovať deň, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť
nadmerný odpočet po podaní daňového priznania. K výpočtu úrokov vzhľadom na absenciu hmotného
práva uviedol, že sa v zásade uplatní úrok ako pri podobnom nároku, /ako pri vrátení preplatku, lebo

iný spôsob neexistuje/ a konštatoval v zhode so Súdnym dvorom EÚ, že súčasťou právneho základu po
vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení ES
Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke, podľa ktorého má i žalovaný postupovať, keďže
výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a tak je
súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.

4. V odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach 7S/21/2012 - 135 zo dňa 9. decembra 2015
žalovaný žiadal rozsudok Krajského zrušiť a vec mu vrátil na nové konanie. K argumentácii žalobcu k
záverom vysloveným v rozsudku C - 107/10 Enel Maritza Iztok 3AD poukázal na odlišnosť situácie v tom,že bulharské právo /ktorého sa vec týka/ zrejme nárok na úrok z omeškania s vrátením nadmerného
odpočtu upravuje a v konaní sa riešila iba otázka momentu vzniku nároku, nie otázka existencie nároku
na úrok z omeškania, ktorý napokon slovenský právny poriadok neupravuje.

Žalovaný konštatoval princíp prednosti práva Európskej únie, ale i význam ústavnej zásady podľa
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, s odkazom na prvotné zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Sžf/27/2013v prejednávanej veci z 1.8.2014. Žalovaný považoval rozsudok krajského súdu s
argumentáciou odkazujúcou na rozhodnutie o predbežnej otázke Súdneho dvora EU za vydaný na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa žalovaného nedošlo k prekročeniu primeraných lehôt a preto nemohlo dôjsť k omeškaniu na
strane žalovaného a žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na úrok z omeškania. Nadmerný odpočet bol
žalobcovi vrátený v zákonom stanovej lehote 10 dní po skončení daňovej kontroly, čiže zo strany správcu
dane nedošlo k žiadnemu omeškaniu (resp. oneskorenému vrátenie dane,).

Namietal, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty umožňuje za splnenia ostatných podmienok členským štátom rozdiel
na dani buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. V
súlade s čl. 183 smernice o DPH sú podmienky pre vrátenie rozdielu dane oprávnené určiť členské štáty.

Podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu sú upravené a určené slovenským právnym poriadkom
bez nároku na úrok z omeškania.

Krajský súd napadnutom rozsudku uviedol, že žalovaný má ďalej postupovať podľa bodu 30 uznesenia
Súdneho dvora EU a sám súd určil, že prvým dňom omeškania s vrátením nadmerného odpočtu by sa

mal byť deň, kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočet po podaní daňového
priznania a o výpočte úrokov vzhľadom na absenciu hmotného práva a stanovil, že v zásade sa uplatní
úrok ako pri podobnom nároku, v zmysle bodu 30 uznesenia, preto jeho rozsudok je nezákonný,
poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Sžf/27/2013 zo dňa 1.8.2014, ktorý vo svojom
prvotnom uznesení sp. zn. 3Sžf/27/2013 zo dňa 1.8.2014 uviedol, že vnútroštátny súd nemá právo

rozhodnúť súdnym precedensom, pretože by už išlo o vytváranie prameňa práva na vnútroštátnej úrovni
o tejto otázke a pri absencii vnútroštátnej úpravy je všeobecný súd povinný zabezpečiť predovšetkým
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.

Pripomenul, že najvyšší súd už vyslovil, že v prípade absencie úpravy (úroku z omeškania) vnútroštátny

súd nie je oprávnený svojim rozhodnutím vytvoriť prameň práva. Uviedol preto, že na daný prípad nie
je aplikovateľný spôsob výpočtu úroku z omeškania v zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku.

Vo vzťahu k záväznému pokynu krajský sud, postupoval podľa bodu 30 uznesenia Súdneho dvora a
pri výpočte úroku z omeškania postupoval /na základe analogie legis/ postupom určeným v zmysel §

79 ods. 3 daňového poriadku a žalovaný namietal nedôvodnosť aplikácie takéhoto výpočtu, ktorý je
stanovený pre prípad oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu po daňovej kontrole.

Kbodu23rozhodnutiaopredbežnejotázkežalovanýuviedol,želehotanavrátenienadmernéhoodpočtu
DPH, ktorá môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby ju bolo

nutné považovať za neprimeranú, ak jej predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na
riadnevykonaniedaňovejkontroly.Zdôraznilpovinnosťdaňovýchorgánovprisprávedanípostupovaťna
základe zákona, preto bez akceptovania potreby primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly dochádza
k porušeniu zásady ekvivalencie a efektivity voči Slovenskej republike, ktorej záujmy sú štátne orgány
povinné chrániť.

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že Uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C - 120/15 /
Kovozber s.r.o./ bol v rámci riešenia prejudiciálnej otázky podaný všeobecný výklad komunitárneho
práva a jednoznačne z neho vyplýva, že vnútroštátne právna úprava ust. § 79 ods. 2 zák. č. 222/2004
Z. z. nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality a článok 183 prvý

odsek smernice o DPH bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, t. j. priznať
úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až po uplynutí 10 dní po skončení daňovej
kontroly. Z uvedeného uznesenia Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že vnútroštátna právna
úprava ustanovenia § 79 ods. 2 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásadydaňovej neutrality a článok 183 prvý odsek Smernice o DPH bráni takej vnútroštátnej právnej úprave,
ako je vo veci samej, počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia
lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

Konštatoval,žeSmernicaRady77/388/EHS(Šiestasmernica)bolanahradenásúčinnosťouod1.1.2007
Smernicou Rady 2006/112/ES, ide o akt sekundárneho komunitárneho práva a je záväzná pre členský
štát, ktorý má zvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa (nepriamy účinok), v dôsledku čoho je členský
štát povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie. Eurokonformný výklad

vnútroštátneho práva je prípustný za predpokladu a s dôrazom na to, že je v prospech fyzickej či
právnickej osoby vo vzťahu k štátu, resp. štátnym orgánom, ktoré ho reprezentujú (napr. rozsudky SD
EÚ C-14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamman, C-106/89 Marleasing SA).

Žalobca považoval tvrdenie žalovaného o plnej kompatibilite slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy so
Smernicou o DPH je v rozpore s právnymi závermi Súdneho dvora EÚ uvedenými v uznesení vo veci

C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. zo dňa 21.10.2015.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžf/37/2016 zo dňa 27.9.2018, zrušil hore
označený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/21/2012 - 135 zo dňa 9. decembra 2015 a
vec mu vrátil na ďalšie, v ktorom je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu.

Konštatoval, že Súdny dvor Európskej únie vo veci predbežnej otázky rozhodol uznesením C-120/15
z 21.10.2015 tak, že článok 183 odsek prvý smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o
spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej
právnejúprave,akojevovecisamej,ktoráupravujevýpočetúrokovzomeškaniaprivrátenínadmerného

odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

Uviedol, že Krajský súd v zrušenom rozsudku uložil žalovanému v novom konaní postupovať podľa
bodu 30 uznesenia C-12/15 z 21.10.2015 SD EÚ vo veci predbežnej otázky. Nesprávne vyriešil otázku,
vzniku nároku žalobcu na úrok z omeškania, keď samotný nárok určil odo dňa, kedy vznikla povinnosť

daňovému úradu vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet po podaní daňového priznania. Určil sám aj spôsob
stanovenia jeho výšky, ale jeho právnemu záveru nepredchádzalo žiadne vysvetlenie právnej úvahy
a vyhodnotenie rešpektovania zásad ekvivalencie a efektivity a vyhodnotenie relevantnej judikatúry,
vzhľadom na právo štátu vykonávať daňovú kontrolu bola vo vzťahu k právam daňového subjektu
vyhodnotená primeranosť dĺžky daňovej kontroly (bod 26 uznesenia).

Následne zhrnul, že Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3 AD (C-107/10,
EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako okamih, od
ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade
so smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice.

Súdny dvor tiež už zdôraznil, že zdaniteľná osoba, ktorá dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré
by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality
(rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53).

7. Podrobne rozobral odpoveď na predbežnú otázku položenú správnym súdom Súdnemu dvoru EÚ
takto:.

V bode 23 uznesenia C-120/15 z 21.10.2015 súd uviedol, že Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom

zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a
vybrať dlžnú daň. Preto lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená
na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby táto lehota bola neprimeraná, ak jej predĺženie
neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.

Vbode27uzneseniaC-120/15z21.10.2015ESDskonštatoval,žeslovenskáprávnaúprava,ponecháva
daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek, aj tesne pred uplynutím lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH a umožňuje tak značné predĺženie lehoty na toto vrátenie.Vystavuje tak zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám, lebo nemôže predvídať dátum, od ktorého môže
disponovať finančnými prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, ako to uviedol rozsudok
Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).

Zdaniteľnej osobe, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka
presiahla primeranú lehotu, patrí podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Pri výpočte
úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH
v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený.

V bode 30 uznesenia C-120/15 z 21.10.2015 ESD, uviedol: Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho
súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, v prípade chýbajúcich právnych predpisov,
Európskej únii v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu
stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto však musia rešpektovať
zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch
založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky

znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili
(uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná
judikatúra).

Vbode32uzneseniaC-120/15z21.10.2015ESD,uviedol:Súdnydvorvkaždomprípadeniejepríslušný

na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä
rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), to prináleží
vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame poznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu
uplatňovanýchvočištátu,overiť,čivoveci,vktorejkoná,bolidodržanézásadyekvivalencieaefektivity,a
prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať

ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie
Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).

8. V štádiu po zrušení, v poradí už druhého rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach (2015), Krajský súd
konštatuje, že dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok

(ďalej len SSP). Podľa § 491 ods. 1 SSP súd v danej veci postupuje podľa správneho súdneho poriadku /
SSP/. Po preskúmaní obsahu súdneho spisu, vykonanému na súdnom pojednávaní a oboznámení
všetkých písomných vyjadrení žalobcu i žalovaného, s akcentom na podrobné oboznámenie s
administratívnym spisom žalovaného, správny súd dospel k nevyhnutnému záveru, že rozhodnutie
žalovaného je potrebné zrušiť, pre nesprávne právne posúdenie veci žalovaným správnym orgánom

podľa § 191 ods. 1 písm. c/SSP.

V prejednávanej veci je predmetom súdneho prieskumu na základe žaloby zákonnosť rozhodnutia
žalovaného vydanom v konaní na základe žiadosti o priznanie úroku správcom dane z vráteného
nadmerného odpočtu DPH za júl 2007 zo dňa 30.12.2011, ktorý bol žalobcovi vrátený v lehote podľa

§ 79 ods. 2 zákona o DPH.

Základným žalobným dôvodom bola námietka neaplikovania komunitárneho práva a neodôvodnenie
takéhoto postupu správneho orgánu, ktorým by sa vysporiadal s povinnosťou uloženou mu Súdnym
dvorom EÚ v rozhodnutí o prejudiciálnej otázke, obsahom ktorej bolo uložené stanoviť podmienky, za

akýchsamajúmôžuzaplatiťúrokyzomeškania,pozohľadneníkonkrétnychpožiadaviekakopodmienok
pre vytvorenie eurokonformnej úpravy priznávania úrokov z omeškania, v posudzovanom prípade..

Podľa argumentov žaloby žiadosť žalobcu bola odôvodnená poukazom na prednosť právnych aktov
Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnou úpravou a skutočnosť, že pre výklad

vzniku nároku na úroky z omeškania z titulu vrátenia nadmerného odpočtu DPH je výklad článku 183
Smernice 2006/112/ES o DPH vykonaný Súdnym dvorom EÚ.

Žalovaný uviedol na pojednávaní, že sa stotožňuje s názorom Najvyššieho súdu SR a jeho
argumentáciou prezentovanou na stranách 16 až 18 rozsudku č. k.: 2Sžf/37/2016. Najvyšší súd

SR uviedol, že v súvislosti s bodom 30 uznesenia Súdneho dvoru Európskej únie a povinnosťou
vnútroštátneho súdu pri aplikácii svojho vnútroštátneho práva stanoviť podmienky za akých sa majú
zaplatiť úroky z omeškania. Z toho vyplýva povinnosť zákonodarcu nezlučiteľnú vnútroštátnu normu
zrušiťapresprávneasúdneorgányzákaztakútonormuaplikovať,pretobolkrajskýsúdpovinnýstanoviťpodmienky za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania, t.j. určiť moment od kedy vzniká nárok na
úrok z omeškania a odôvodnene určiť spôsob jeho výpočtu. Stanovenie podmienok má byť určené
vzhľadom na zásadu ekvivalencie a efektivity na princíp proporcionality, na ochranu legitímnej dôvery na

výkon práva, na kontrolu a vrátenie preplatku DPH, neobmedziteľnosť práva na odpočet DPH. Najvyšší
súd SR uviedol, že v súvislosti s procesom výberu daní, na ktorý nadväzuje uplatnený nárok ako aj
uplatnené úroky z omeškania, je potrebné zohľadniť právo prináležiace obom účastníkom konania.
Podľa Najvyššieho súdu SR zo smernice ani z uznesenia Súdneho dvora EÚ nemožno vyvodzovať,
že by súdny dvor jednoznačne určil za rozhodujúci moment na vznik nároku na úrok z omeškania prvý

deň po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania. Je
nepochybné, že pod pojem výkon práv priznaných právnym poriadkom únie je treba rozumieť aj výkon
práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní, prostriedkom k tomu je aj vykonávanie daňovej
kontroly s primeranými dôsledkami na práva daňovníka. Podľa Najvyššieho súdu SR je treba zvážiť,
či by automaticky vznik nároku na úrok z omeškania od prvého dňa po uplynutí lehoty v zmysle § 79
ods.2 zákona o DPH platného v čase rozhodovania, v prípade všetkých daňových kontrol nemohol v

konečnom dôsledku viesť k zmareniu účelu a znefunkčneniu inštitútu daňovej kontroly na preverenie
oprávnenosti uplatnenia nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Na základe odporúčaní Súdneho
dvora Európskej únie zákonodarca doplnil do zákona o DPH s účinnosťou od 1.1.2017 ustanovenie §
79a, v ktorom pojednáva o náhrade za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa
prechodných ustanovení daňového poriadku sa uvedené vzťahuje aj na daňové kontroly začaté pred

účinnosťou novely, ale skončené až po 1.1.2017. V prípade žalobcu kontrola bola skončená podstatne
skôr, čiže účinnosť tohto ustanovenia sa nevzťahuje na daňovú kontrolu, ktorá bola vykonaná u žalobcu.
Vzhľadom na uvedené máme za to, že žalovaný pri vydaní rozhodnutia o nepriznaní úroku za omeškanie
postupoval v súlade so zákonom a aj v súlade so smernicou, ktorá bola prijatá Európskou úniou aj
vzhľadom k tomu, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu bola riadne určená, bola zohľadnená

primeraná lehota na jej vrátenie tým, že bolo povedané, že táto lehota plynie 10 dní po ukončení daňovej
kontroly. Sám Európsky súdny dvor uviedol a v podstate aj Najvyšší súd SR uvádza, že nie je možné
povedať, že nárok na úrok vznikol daňovému subjektu už dňom podania daňového priznania. A s týmto
sa stotožňujem a poukazujem na túto argumentáciu Najvyššieho súdu.

9. Správny súd uvádza, že Súdny dvor Európskej únie vo veci predbežnej otázky uznesením C-120/15
z 21.10.2015 poskytuje návod, akým spôsobom má krajský súd pri zohľadnení zásad ekvivalencie a
efektivity stanoviť podmienky zaplatenia úroku z omeškania, navyše bol poučený, že v rámci svojej
právomoci je poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie a má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok
(bod 32 uznesenia SD EÚ). Súd konštatuje, že ako správne namieta žalobca v odvolaní i správnej žalobe

nebola táto podmienka ani žalovaným v napadnutom rozhodnutí posúdená.

10. Najvyšší súd považoval rozsudok krajského súdu 9.12.2015 za nedostatočne odôvodnený čo
sa týka námietky aplikovateľnosti práva EÚ (podľa bodu 30. uznesenia C - 120/15 o povinnostiach
vnútroštátneho súdu). Krajský súd vyplývajúc z úniových pravidiel mal ustanoviť podmienky, za akých

má žalovaný skúmať dôvodnosť zaplatiť úroky z omeškania čo znamená, že má vymedziť žalovanému
„priestor“ potrebný na určenie momentu, za akých podmienok, od kedy a v akej výške vzniká nárok
na úrok z omeškania, vzhľadom na zásadu ekvivalencie a efektivity, princíp proporcionality, ochranu
legitímnej dôvery na výkon práva kontroly na vrátenie preplatku DPH, ale i neobmedziteľnosť práva na
odpočet DPH ako neoddeliteľnej súčasti mechanizmu DPH.

11. Krajský súd má tak povinnosť poznamenať, že uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
a potenciálny nárok na úroky z omeškania je povinný i žalovaný posudzovať vzhľadom na povinnosť
správneho orgánu zodpovedného za riadny výber daní, /vykonávanie daňovej kontroly/ s primeranými
dôsledkami na práva žalobcu a dbať vzhľadom na rozsah daňovej kontroly na zamedzenie zmarenia

jej účelu, i znefunkčneniu inštitútu daňovej kontroly potrebnej na preverenie oprávnenosti uplatnenia
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v korelácii s nárokom žalobcu na svoje prostriedky zadržiavané
počas daňovej kontroly a ochranu jeho ekonomických záujmov. Žalovaný má v prvom rade povinnosť
postupovať podľa Uznesenia SD EÚ z 21.10 2015 vo veci C - 120/15 a platnej judikatúry Najvyššieho
súdu SR a ESD.

12. Najvyšší súd konštatoval, že Krajský súd nedôvodne rozhodol sám a určil, že prvý deň omeškania s
vrátením nadmerného odpočtu je deň kedy vznikla povinnosť daňovému úradu vrátiť nadmerný odpočetpo podaní daňového priznania, čo znamená, že prvým dňom od kedy je potrebné uvažovať o výpočte
úroku z omeškania je prvý deň nasledujúci po uplynutí lehoty podľa § 79 ods.1 a 2 daňového poriadku.

Vtejtosúvislostisprávnysúdpripomína,ženavzniknárokunaúrokzomeškaniasvrátenímnadmerného
odpočtu je aplikovateľný výklad práva spoločenstva obsiahnutý v relevantnom bode 2 výroku rozsudku C
- 107/10 Enel Maritza Iztok 3AD. Krajský súd tiež pripomína na tomto mieste, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky prvotne v odvolacom konaní rozsudok krajského súdu zrušil uznesením č. k. 3Sžf/27/2013 zo
dňa 1.8.2014 a vyslovil, že správny súd je povinný zistiť a uviesť, či žalobcom namietaný rozsudok SD

EÚ C-107/10 Enel Maritza Iztok 3AD patri do tzv. acte éclairé, v dôsledku čoho potom nastáva povinnosť
súduaplikovaťprincípprednostiprávaEurópskejúnieapovinnosťzdržaťsaaplikácie§79ods.2zákona
o DPH. Zo samotnej odpovede ESD na správnym súdom položenú prejudiciálnu otázku v tomto konaní /
bod V bode 22 uznesenia C-120/15 z 21.10.2015 vyplýva odkaz na rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD
(C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51/.

Súdny dvor v rozsudku Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53)., uviedol, že ak
zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu
DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením
úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.

V súvislosti s posudzovanou vecou Súdny dvor Európskej únie vo veci predbežnej otázky rozhodol
uznesením C-120/15 z 21.10.2015 tak, že článok 183 odsek prvý smernice Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri
vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

13. Je však nutné pripomenúť aj iný pohľad a hodnotenie ESD v bode 27 uznesenia C-120/15 z
21.10.2015 ak uviedol, že Slovenská právna úprava ponecháva daňovým orgánom možnosť začať
daňovú kontrolu kedykoľvek, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH a umožňuje značné predĺženie lehoty na toto vrátenie, čím vystavuje zdaniteľnú osobu finančným

nevýhodám. Zdaniteľná osoba však nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými
prostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž a odkázal
opäť na rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).

Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej

DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a
ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho potom vyplýva, že lehota na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly
bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze
toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly /v bode 23 uznesenia C-120/15 z

21.10.2015/.

14. Nemožno nespomenúť, že i žalobca od počiatku odvodzuje v posudzovaných otázkach svoje
právo s odkazom na rozsudok Enel Maritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).
Preto súd dáva do pozornosti, že lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu a lehotu na výkon daňovej

kontroly, je potrebné porovnať podľa hore uvedených hľadísk a považovať za neprimerané, dlhodobé,
nie dočasné znevýhodnenie zdaniteľnej osoby v disponovaní finančnými prostriedkami v objeme
nadmerného odpočtu DPH. Inak povedané to by malo byť kompenzované zaplatením úrokov žalobcovi,
čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality a proporcionality.

Správny súd konštatuje, že aj keď v prípade daňovej kontroly správnosti odpočtu dane z pridanej ide
o verejnoprávny vzťah, v rozmere súdneho preskúmavacieho konania je postavenie účastníkov tohto
konania rovnocenné, vymedzené podmienkami správneho súdneho poriadku. Tomu podľa názoru súdu
zodpovedá i označená judikatúra Súdneho dvora EÚ. Preto súd opakuje, že ak zdaniteľnej osobe, vo
vnútroštátnom konaní bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka

presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, s cieľom
zaručiť ekvivalenciu postavenia orgánu verejnej správy a žalobcu v otázkach plnenia ich povinností v
oblasti práva uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty, s požiadavkou efektívne vykonávanej daňovej
kontroly.15. Pri výpočte úrokov sa podľa judikatúra sleduje vyváženosť a proporcionalita práv a povinností
oboch subjektov. Preto sa odporúča vyhodnotiť a odôvodniť a zobrať pritom do úvahy počiatočný

okamih, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou o DPH obvykle vrátený s
nevyhnutnosťou efektívnym postupom finančných orgánov vyhodnotiť plnenie si povinností žalobcu v
procese tohto uplatnenia a vytvárania predpokladov tohto uplatnenia striktným plnením si povinností aj
formálnych, záväzkových s plnou zodpovednosťou daňového subjektu za unesenie dôkazného bremena
v otázke splnenia si všetkých týchto povinností, vrátane prevenčných. k bodu 32 uznesenia C-120/15

z 21.10.2015 ESD/.

Keďže Súdny dvor konštatoval, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne
právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos Tsitsikas,
C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), vnútroštátny súd, má povinnosť vykladať, ako sú stanovené aj
procesné podmienky uplatňovania žalôb o náhrady uplatňované voči štátu, a stanoviť vo veci v ktorej

koná, zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Ako už bolo naznačené
pôjde o prípady, kedy nie je možné ukončiť kontrolu z dôvodov na strane žalobcu v dôsledku obštrukcii,
nedostatočnej spolupráce, porušovania základných predpisov, keď z dôvodu spochybnenia dôkazov
predlžených žalobcom by došlo k prípadom nepredloženia dôkazov správcovi dane na preukázanie
splnených podmienok priznania odpočtu dane z pridanej hodnoty, ktorej sa úrok z omeškania týka.

Pritom aj pre konanie žalovaného platí predovšetkým čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý je potrebné vkladať
tak, že žalovaný je povinný veci posúdiť z pohľadu svojho záväzku uloženého mu v Ústave SR a dať
prednosť pri aplikácii práva na čl. 7 ods. 2 ústavy.

Slovenská republika je členských štátom krajín európskej únie, preto je viazaná jej Smernicami a v nie

poslednom rade judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Ako postupovať o tejto otázke odkazuje
ESD i na vec Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13. Tam uvádza, ktoré okolnosti treba vziať
do úvahy pri stanovovaní podmienok, absentujúcich vo vnútroštátnej úprave tak, aby výsledkom bol
eurokonformný postup. Na druhej strane nielen súd aj žalovaný ako orgán verejnej správy členského
štátu má povinnosť aplikovať závery a rozhodnutia ESD v otázkach tam, kde mu chýba vnútroštátna

úprava a je viazaný judikatúrou Súdneho dvora Európskej Únie.

Vnútroštátny súd v rámci svojej právomoci je poverený sledovať uplatňovanie ustanovení práva Únie,
a aplikovať ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó,
C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru) /V bode 32 uznesenia C-120/15 z

21.10.2015 ESD/.

Podľa právnej úpravy EÚ však prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu,
aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky za ktorých majú byť úroky z
omeškania za nevrátenie nadmerného odpočtu správcom dane zaplatené. Nesmú byť nevýhodnejšie

ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani
stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ.
Aj otázke výpočtu úrokov vzhľadom na absenciu hmotného práva, podľa bodu 30 uznesenia SD EU
povinnosťou vnútroštátneho súdu pri aplikácii vnútroštátneho práva, stanoviť podmienky a rozsahu má
žalovaný povinnosť priznať a zaplatiť úroky z omeškania.

Krajský súd preto odkazuje aj na bod 30 uznesenia C-120/15 z 21.10.2015 ESD, v ktorom vyjadril,
že pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva,
treba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží
vnútroštátnemu právnemu poriadku stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania.

Súdny dvor EÚ vo veci predbežnej otázky rozhodol uznesením C-120/15 z 21.10.2015.

16. Žalovaný v odvolaní, poukázal na závery vyslovené v rozsudku C-107-10NL Maty Maritza Iztok III.
AD a uviedol odlišnosť situácie v tom, že právo, ktorého sa týka označená vec zrejme nárok na úrok
z omeškania s vrátením nadmerného odpočtu upravuje a v konaní bola riešená len otázka momentu

vzniku tohto nároku nie otázka existencie nároku na úrok z omeškania, ktorý slovenský právny poriadok
neupravuje.Správny súd konštatuje že, nielen moment vzniku nároku, ale aj podstata na vznik nároku na úrok
z omeškania v danej oblasti má byť predmetom posudzovania žalovaného, /ten upresňuje a sleduje
dodržiavanie kritérií hodnotenia/ a po zistení, že boli porušené podmienky proporcionality práv a

povinností orgánu verejne správy v oblastí daní a ich ekvivalentnosti s právami a oprávnenými záujmami
daňového subjektu, má postupovať podľa zásady proporcionality aj v otázke priznania nároku.

17. Súd konštatuje, že žalobca dôvodne namietal, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nepriznáva
úroky zmeškania pri vrátení nadmerného odpočtu inak ako po uplynutí 10 dňovej lehoty má byť doplnená

výkladom príslušnej Smernice. Lehoty po skončení daňovej kontroly, bolo potrebné posudzovať v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi so zásady daňovej neutrality, lebo článok 183 prvý odsek smernice o DPH
bráni takej vnútroštátnej právnej úprave podľa ktorej počítať úroky z omeškania pri vrátení nadmerného
odpočtu DPH až od uplynutia 10 dňovej lehoty po skončení daňovej kontroly.

18. Správny súd pripomína, že ustanovenia slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy zhora definovanej

nie sú kompatibilné so smernicou o DPH hore uvedenou a preto pretrváva potreba eurokonformného
výkladu vnútroštátneho práva za predpokladu, že je to v prospech fyzickej či právnickej osoby vo vzťahu
k štátu a jeho orgánom. Z bodu 23 rozhodnutia o predbežnej otázke vyplýva, že lehota na vrátenie
DPH môže byť predĺžená na účely vykonania kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto za
neprimeranú ak predĺženie vrátenia odpočtu DPH neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne

vykonanie daňovej kontroly. Preto musí žalovaný posúdiť podrobne čo vykonal v rámci daňovej kontroly
ako potrebné a žiaduce, a v posudzovanom prípade došlo, alebo nedošlo k prekročeniu primeranej
lehoty výkonu samotnej kontroly. Na druhej strane bez akceptovania primeranej lehoty na výkon daňovej
kontroly dochádza k porušeniu zásady ekvivalencie a efektivity výkonu daňovej kontroly a preto je
záujmom, aby štátne orgány zabezpečili ochranu fiškálnych záujmov štátu. Podľa uznesenie NS SR

sp.zn. 3Sžf/27/2013 z 1.8.2014 o tom nemá vnútroštátny súd právo rozhodnúť súdnym precedensom /
článok 2 ods.2 Ústavy SR/, lebo vnútroštátny súd je poverený uplatňovať ustanovenia práva Európskej
únie a zabezpečiť ich plný účinok. Nejde v tomto procese o normotvorbu, ale o naplnenie úlohy orgánu
verejnej správy vnútroštátneho významu pri interpretácii už známych záverov európskych súdnych
inštitúcií zabezpečujúcich eurokonformný výklad nielen vnútroštátneho práva.

19. Bude tak úlohou žalovaného, aby vo svojom rozhodnutí nielen stanovil deň, kedy vznikla jeho
prípadná povinnosť /daňovému úradu/ priznať úrok z omeškania aj za vrátený nadmerný odpočet, po
lehote stanovenej inak zákonom (30 dní podľa § 79 ods.1, 2 daňového poriadku). Zodpovedanej tejto
otázky v napadnutom rozhodnutí žalobcu chýba v zmysle zodpovedanej predbežnej otázky Súdnym

dvorom EÚ a správny súd tak rozhodnutie žalovaného hodnotí ako založené na nesprávnom právnom
posúdení veci, v rozpore s článku 183 Smernice o DPH /podmienky pre vrátenie rozdielu dane sú
oprávnené určiť členské štáty/.

V zmysle výkladu článku 183 smernice 2006/112/S o DPH a rozsudku C-107/10nl Maritza Iztok III. AD,

lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť predĺžená nad zákonnú úpravu v súvislosti s výkonom
daňovej kontroly bez toho, aby muselo byť považované za neprimerané. Dočasne znevýhodnením
zdaniteľnej osoby v disponovaní s finančnými prostriedkami v objeme danom nadmerným odpočtom
DPH, by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej
neutrality. V tejto súvislosti žalobca dôvodne odkazoval na judikát Európskeho súdneho dvora vo výroku

v rozsudku C-107/10nl Maritza Iztok III. AD.

20. Žalovaný podľa právneho názoru správneho súdu tým, že nepriznal úrok zo sumy daňovej kontroly
s poukazom na § 63 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. v spojitosti s § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z.
sa dopustil vydania rozhodnutia za nesprávneho právneho názoru, podľa § 79 ods.2 zákona, pričom

uvedený prípad vrátenia nadmerného odpočtu nepovažoval za prípad nedodržania lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu a zaplatenie úroku z omeškania a posúdil ho nesprávne podľa § 63 ods.6 zákona
č. 511/1992 Zb. v spojení s § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z., pre chýbajúcu vnútroštátnu právnu
úpravu a neposúdil nárok podľa práva Európskej únie ako to pripomínal žalobca.

21. Správnemu súdu prislúcha konštatovať, že bode 22 odpovede Súdneho dvoru Európskej únie pod
číslom C-120/15 z 21.10.2015 bolo konštatované, že súdny dvor v rozsudku Enel Maritsa Iztok 3 AD,
výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu počíta od okamihu, od ktorého plynie lehota, kedy
by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený v súlade so smernicou o DPH.22. Podľa názoru správneho súdu, ak v prípade, bolo možné aplikovať judikát Súdneho dvora EÚ
C-107/10nl Maritza Iztok III. AD ako akteé clairé priamo o to viac platia zhrnuté a súvisiace argumenty v

odpovedi na prejudiciálnu otázku Súdnym dvorom EÚ a len dopĺňajú v posudzovanej veci uznesenie č.k.
3Zšf 27/2013 zo dňa 1.8.2014 s poukazom na prejudiciálnu otázku už položenú maďarským súdom vo
veci C-654/13 Delphi Hungary dňa 17.7.2014, a uznesenie SD EÚ C-107/10nl vec Maritza Iztok III. AD.

23. Naviac správny súd poukazuje na stanovisko č. 56 Správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, ktorého závery zhŕňajú odpovede z doterajšej
rozhodovacej činnosti, na ktoré správny súd poukazuje, ako na primerané vodítka, kritérií v
posudzovanej veci, teda za akých okolností je žalovaný viazaný Smernicami EÚ, judikatúrou Súdneho
dvora EÚ, čo sú kritéria pre hodnotenie žalovaného o otázkach výkonu daňovej kontroly, po vzniku
nároku na vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty, proporcionalita a ekvivalencia jej výkonu vo
vzťahu k právam žalobcu a k fiškálnym záujmom štátu, ktorý v rozhodnom období nemal vnútroštátnu

úpravu o otázke vzniku nároku na úrok z omeškania a jeho výšku.

24. Týmto stanoviskom došlo k zvýšeniu prehľadu a zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho
súdu SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a boli uvedené
kritéria pre rozhodujúce otázky. Finančné riaditeľstvo SR žiadalo zjednotiť rozhodovaciu činnosť senátov

najvyššieho súdu na základe rozsudkov vo veciach sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019 (Lujan
Plus, s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu SR), sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019 (AlfaPark,
s.r.o. a spol proti Finančnému riaditeľstvu SR) a sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019 (Ingram
Micro Mobility Austria GmgH Viedeň proti Finančnému riaditeľstvu SR), listom zn. 293981/2019 zo dňa
27.05.2019. Najvyšší súd Slovenskej republiky, správne kolégium prijalo zjednocujúce stanovisko. Z

jeho odôvodnenia vyplýva, že aktuálnou otázkou v rozhodovacej činnosti senátov správneho kolégia
Najvyššieho súdu SR sú úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty
počas daňových kontrol skončených do 31.12.2016, uplatnené na základe priamej aplikácie uznesenia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015.

Stanovisko uvádza, že senáty Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sú jednotné v tom, že nárok na
náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31.12.2016. Rozchádzajú sa vo výške tejto náhrady
a určení právneho základu výšky náhrady. Výšku náhrady žiada Finančné riaditeľstvo SR zjednotiť.

25. Správny súd pri rozhodovaní má povinnosť vziať do úvahy stanovisko č. 56 kolégia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30.10.2019 sp.zn. Snj36/19, ktorý v súvislosti s prijatím zmeny zákonnej
úpravy ustanovením § 79a zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty, účinným od 1.1.2017, upravuje
náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Konštatoval, že toto ustanovenie je
v pomere špeciality k ust. § 79 ods.3 daňového poriadku. Stanovisko kolégia Najvyššieho súdu odkazuje
na bod 58 rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019 sťažovateľa Alfa Park,

s.r.o. a spol. „kasačný súd sa nestotožnil s odôvodnením rozsudku správneho súdu v časti týkajúcej sa
výšky úroku z omeškania. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora
z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice. V prípade chýbajúcich
právnychpredpisovEurópskejúnievdanejoblastiprináležívnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždého
členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Uvádza ak právny

predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to,
že takúto situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku
určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku (do 31.12.2011 ustanovenie § 63 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb.). Výška takto stanoveného úroku by podľa kasačného súdu zodpovedala zásadám
ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor“.

26. Správny súd odkazuje i na záväznú Judikatúru Najvyššieho súdu SR. V bode 13 rozsudku
Najvyššieho súdu SR 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019 (Lujan Plus, s.r.o.) kasačný súd konštatuje,
že „dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas
daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje, a je vyjadrené ako náhrada za

zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z.“.V rozsudku najvyššieho súdu 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019 (Lujan Plus, s.r.o. bodu 14, tretia a
štvrtá veta) sa uvádza: „Finančné riaditeľstvo musí v ďalšom konaní uviesť podrobnú argumentáciu,
prečo neaplikuje na princípe prednosti práva EU uznesenie Súdneho dvora EU vo veci vo veci C-120/15

Kovozber, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z.
Súdneho dvora. V dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť v § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z.
daňové kontroly skončené do 31.12.2016.“

27. Právny názor v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019 sťažovateľa AlfaPark, s.r.o. a

spol. vychádza z judikatúry najvyššieho súdu prijatej v čase, kedy neexistovala osobitná, na tento účel
prijatá vnútroštátna právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
podľa § 79a zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01.01.2017, ktorá
je v pomere špeciality k všeobecnej úprave daňového preplatku a úrokov podľa § 79 ods. 3 daňového
poriadku účinného od 01.01.2012.

28. Aplikácia ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty bola prijatá aj v rozhodovacej
činnosti senátov najvyššieho súdu. V rozsudku 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.07.2019, bod 32 (Pavol
Kubaščík proti Finančnému riaditeľstvu SR) uviedol: “Keďže daňová kontrola bola u žalobcu ukončená
predo dňom 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako to správne uviedol
sťažovateľ, osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd

nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý
by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného
hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k v veci zachovávať doterajší
pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly
za dobu do 31.12.2016 vyrieši legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení § 79a zákona

č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z
omeškania (§ 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.)“.

29. Aplikácia ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty bola prijatá aj v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/75/2017 zo dňa 27.06.2019, bod 53, (Daludan s.r.o. proti Finančnému
riaditeľstvu SR), v ktorom senát odkazuje na rozsudok najvyššieho súdu 3Sžfk/41/2017 zo dňa
23.02.2019 Lujan plus, s.r.o.

30. K aplikácii ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty sa prikláňa aj rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019 (Ingram Micro Mobility Austria GmgH Viedeň
proti Finančnému riaditeľstvu SR), ktorý v bodoch 24 a 25 odôvodnenia uvádza, že „problém pre správcu
dane a žalovaného teda spôsobuje nedokonalá legislatíva vzťahujúca sa na prípady, ak daňová kontrola
v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016
vrátane. Úloha (resp. povinnosť) je teraz na zákonodarcovi, pretože tieto prípady nemožno ignorovať

s poukazom na judikatúru SD EÚ. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, kasačný súd sa
nestotožňujesnázoromžalobcuopoužitítrojnásobkuzákladnejúrokovejsadzbyECBplatnejvposledný
deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje
10 %, použije sa ročná úroková sadzba 10 %.

31. Správny súd odkazuje na fakt, že novela zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinná
od 01.01.2017 v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy
vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5.

V tejto súvislosti poukazuje na § 85ka druhá veta zákona v znení účinnom od 1.1.2017, ktoré konštatuje:
„ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa
§ 79 ods.1 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane“, lebo nie je v súlade s právom EÚ a
to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s

účinkom ex tunc. Odkazuje na Súdny dvor EÚ v uznesení vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré sa týka
slovenského právneho poriadku a je potrebné zdržať sa prechodného ustanovenia a aplikovať novú
právnu úpravu aj na „staré veci“.32. Z obsahu stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, vyplýva, že nárok na náhradu za
zadržané prostriedky vzniká i v prípadoch pred 31.12.2016. Senáty sa rozchádzajú v názoroch ako má
byť upravená ich výška vzhľadom na analogickú aplikáciu § 79 ods.3 daňového poriadku účinného od

1.1.2012, t.j. trojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB, platnej v posledný deň lehoty, ktorej mala byť
suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená, ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB
nedosiahne 10 %, pri výpočte nároku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB použije
ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane úrok zaplatí do
15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku daňovému subjektu.

33. V uvádzanom stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v bode 14 tretia a štvrtá veta
Najvyšší súd SR konštatuje, že v rozsudku 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.2.2019 Lujan plus s.r.o. uviedol:
„Finančné riaditeľstvo musí v ďalšom konaní uviesť podrobnú argumentáciu, prečo neaplikuje na
princípe prednosti práva EÚ uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má
prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou ustanovenia § 85 zákona 297/2016 Z.z. Súdneho dvora“.

V dôsledku toho nemožno z jeho aplikácie vylúčiť § 85 zákona č. 297/2016 Z.z. pre daňové kontroly
skončené do 31.12.2016. Podľa Najvyššieho súdu SR sa prechodné ustanovenie aplikuje a vlastne
navádza na právo prednosti práva EÚ uznesením Súdneho dvora EÚ, v ktorej súd položil predbežnú
otázku a Súdny dvor Európskej únie rozhodol vo veci C-120/15 vo veci Kovozber.

34. Správny súd pre úplnosť pripomína, že aj keď neexistovala osobitná právna úprava náhrady za
zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a zadržiavanie nadmerného odpočtu má za
prioritnú a v zásade v pomere špeciality k všeobecnej úprave daňového preplatku upraveného v §
79 ods.3 daňového poriadku účinného od 1.1.2012. Uvádza, že ustanovenie § 79a zákona o dani z
pridanej hodnoty bolo prijaté v rozsudku 1Sžfk/24/2018 zo dňa 30.7.2019, bod 32, vec Pavol Kubaščík,

uverejnené v stanoviskách a rozhodnutia vo veciach správnych zbierky stanovísk Najvyššieho súdu
SR a súdov Slovenskej republiky č. 6/2019. Súd uviedol: „Keďže daňová kontrola bola u žalobcu
ukončená pred 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako to správne uviedol
sťažovateľ, osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie ani správny súd
nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý

by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného
práva hmotného“. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k veci zachovávať doterajší
pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly
za obdobie do 31.12.2016 vyriešiť legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovenia z § 79a
zákona o dani z pridanej hodnoty alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania

podľa zákona 40/1964 Občiansky zákonník § 517 ods.2, či vládneho nariadenia 87/1995 Z.z. v § 3.

35. Senát vo veci 3Sžfk/4/2019 17.4.2019 vo veci Ingram mikro mobility Austria GmgH Viedeň proti
Finančnému riaditeľstvu vo veci v bodoch 24 a 25 uviedol: „Problém pre správcu dane a žalovaného
spôsobuje nedokonalá legislatíva, ktorá sa vzťahuje na prípady, ak daňová kontrola bola vykonaná v

lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.1 a 2 alebo 5 a skončená do 31.12.2016 vrátane.
Je na zákonodarcovi, keďže tieto prípady nemožno ignorovať, s poukazom na judikatúru SD EÚ, čo
sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, preto sa kasačný súd nestotožňuje sa s názorom žalobcu
o použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECB platnej v posledný deň, ktoré by mal byť daňový
preplatok vrátený. V § 79a sa upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej

kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu najmenej vo výške 1,5 % ročne zo
sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho
po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods.1 alebo 2 citovaného zákona.

36. Senát 1Sžfk/75/2017 27.6.2019 odkazuje i na rozsudok vo veci Daludan s.r.o. proti Finančnému

riaditeľstvu, ktoré odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžfk/41/2017 z 23.2.2019.
Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v tomto
daňovom priznaní je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu upravené v §
79 ods.3 daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok „vypočítal“.

37. Na záver zhrnúc záväzné podklady pre svoje rozhodovanie správny súd uvádza, že sa nestotožňuje
s tvrdením žalovaného, že ustanovenie slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy je plne kompatibilné so
Smernicou Rady 2006/112/ES a so závermi Súdneho dvora EÚ uvedenými v uznesení vo veci C-120/15
KOVOZBER, s.r.o. zo dňa 21.10.2015.38. Hoci Smernica zaväzuje členské štáty čo do výsledku, zároveň im ponecháva voľnosť formy a
metódy k jeho dosiahnutiu, priestor pre vlastnú právnu úpravu. S ohľadom na dodržanie zásady daňovej

neutrality by mali byť do zákona o DPH zapracované primerané lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH, ktoré majú zároveň za cieľ preveriť a zabezpečiť správne vyberanie DPH. Smernica o DPH veľmi
často obsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia,
ktoré mu dávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu
voľnosť k zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky

z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH .

39. Súd konštatuje, že daňové orgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný
však stotožnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z
takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani

z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SDEÚ.

40. Vyššie citovaná Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Únie, ktorá je pre členský štát
záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom.
Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokomformne, t.j. v súlade s

právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomformne, je orgán
aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy na základe, ktorej
daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutie bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183
DPH Smernice vyplývajúcej z judikatúry SDEÚ.

41. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých
okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu
silu Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma.
Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami

územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. Keďže úniové právo sa
na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských
štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo,
podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v
rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.

42. Súdny dvor EÚ už opakovane tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna
podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa
vzťahujenavšetkyvnútroštátneprávneodvetvia.Povinnosťrešpektovaťprednosťúniovéhoprávamusia
dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Prednosť

komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna
norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov
nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter
komunitárnehoprávaneumožňuječlenskýmštátomvoľnývýberteórie,alepriamopredpokladáprednosť
komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého

členského štátu.

43. V tejto súvislosti rozsudok SDEÚ C-107/10, ohľadom výkladu článku 183 DPH Smernice, sa má
vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota
na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z

omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom
toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.
Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183
Smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti,
že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že

členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy Únie dodržať zásadu ochranu legitímnej dôvery. Právo na
odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto
právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené
na vstupe. Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienokvrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality
tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.
Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok

vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH čo znamená, že vrátenie sa uskutoční
v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob
vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.

44. Z uvedeného dospel súd k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na

úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide
o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania
systému DPH ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu
v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota,
ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 Smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z
nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty.

45. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH
bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty ako aj vypočítať a

vybrať dlžnú daň. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzovanézaplatenímúrokovakoistoupaušalizovanounáhradouškody,čímjezaručenédodržanie
zásady daňovej neutrality. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým
daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z

dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom
platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty, na
vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia.

46. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd skonštatoval, že žalovaný v prejednávanej

veci bol povinný posudzovať nárok žalobcu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil za nadmerný odpočet, úrok
z omeškania z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov poukazujúc na to, že v rozsudkoch
Súdneho dvora EÚ sa nejedná len o odporúčania, lebo výklad práva spoločenstva podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym dvorom EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným
prameňom práva a súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. Ak Smernica Rady

2006/112/ES je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a ak vnútroštátne právna úprava nie
je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom
Európskej únie. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je potrebné
použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielen, že neporušoval, ale garantoval a bol v súlade s
právom Európskej únie. Smernica 2006/112/ES je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a i Súdny dvor EÚ vo veci C-120/15 KOVOZBER, s.r.o. podal eurokonformný výklad článku 183 prvý
odsek Smernice 2006/112/ES, potom postup krajského súdu je v súlade so zákonom a nie je možné ho
považovať v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

47. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení

odvolacích námietok žalovaného, súd s osvojením si i argumentácie kolégia Najvyššieho súdu SR,
uvedených v tomto rozsudku, ako i na závery uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktoré odkazuje
v relevantných otázkach rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Správny súd napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Úlohou žalovaného
bude v ďalšom konaní postupovať s poukazom na závery obsiahnuté v tomto rozsudku ako aj záverov

Najvyššieho súdu SR v spojitosti s jeho judikatúrou spolu s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalovaný je
viazaný právnym názorom súdu /§ 191 ods. 6 SSP/.

48. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 a nasl. SSP, v spojení s § 168 SSP. Súd
priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, s významom jeho

úspechu aj pri zrušení oboch pôvodných rozhodnutí správneho súdu Najvyšším súdom SR, ako súdom
odvolacím. Žalovaný dôvodné trovy konania neuplatnil49. O výške náhrady trov konania, rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 175 ods.2 SSP/.

50. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote v lehote 30 dní od
jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému

správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).