Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/166/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200421
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3019200421.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr.

Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: U. B., s miestom podnikania
R. XXX/XX, XXX XX A. A., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: J. T.. R. Q., s.r.o., so sídlom
U. XX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: N. D. P., so sídlom C.. XX, XXX XX Q.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102005091/2019 zo dňa 21. augusta 2019 a
rozhodnutia Daňového úradu Trenčín č. 101410055/2019 zo dňa 10. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 23.09.2019
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí uvedených v záhlaví a ich zrušenia z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný rozhodnutím č. 102005091/2019 zo dňa 21.08.2019
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca
dane“) č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca
dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) vyrubil
žalobcovi úrok z omeškania v sume 516,60 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“)

vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 v ustanovenej
lehote a v ustanovenej výške.

2. Podľa názoru žalobcu Daňový úrad Trenčín vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca bol rozhodnutím Okresného súdu Trenčín oddlžený. Na danú vec bolo potrebné
aplikovať ustanovenia § 166b ods. 1 písm. d) a § 166a ods.1 písm. a) Zákona o konkurze a
reštrukturalizácii (ďalej aj ,,ZKR“). Záver žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že u žalobcu nemalo

dôjsť k oddlženiu preto považuje žalobca za absurdný. Podotkol, že žalovaný akoby vo svojej
argumentácii nepostrehol zmenu právnej úpravy platnej a účinnej od 01.03.2017, kedy sa zmenou
zákona č. 7/2005 Z. z., a to novelou č. 377/2016 Z. z. úplne zmenil inštitút oddlženia. Podľa aktuálnej
právnej úpravy sa o oddlžení rozhoduje už na začiatku, a to v samostatnom uznesení o vyhlásení
konkurzu, vo výroku č. IV, pričom následné zrušenie konkurzu, už nemá na účinky oddlženia dlžníka
žiadny vplyv. Uvedené je hlavným rozdielom oproti predošlej právnej úpravy, podľa ktorej zrejme
postupoval žalovaný, kedy sa o oddlžení rozhodovalo až po skončení konkurzu, pričom podľa starej

právnej úpravy nemohol súd o oddlžení rozhodnúť, ak konkurz bol ukončený preto, že majetok dlžníka
nepostačoval ani na úhradu pohľadávok proti podstate. S ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade
ide o vyrubenie úrokov z omeškania ako verejnoprávnej sankcie za porušenie povinnosti za obdobie 2.štvrťroka 2014, t. j. za obdobie pred rozhodujúcim dňom, je podľa žalobcu vyrubený úrok z omeškania
nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné na základe uvedeného vyrubiť a ani ďalej vymáhať.

3. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na skutočnosť, že žalobca podal daňové priznanie
k DPH za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 dňa 25.07.2014, v ktorom priznal daňovú povinnosť
v sume 893,99 €, ktorú bol povinný v tejto lehote aj uhradiť. Žalobca daňovú povinnosť v sume
964,42 € neuhradil, a preto správca dane rozhodnutím č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 vyrubil
žalobcovi úrok z omeškania v sume 518,60 €. Správca dane je povinný vyrubovať sankcie, ak sú

na to zákonom stanovené dôvody. Ak daňový dlžník je fyzická osoba, aj po vyhlásení, resp. zrušení
konkurzu, zodpovedá za neuhradenie daňového nedoplatku, aj sankcie. Správca dane pri vyrubení
úrokov z omeškania postupoval v zmysle ustanovenia § 156 ods. 1, 2 Daňového poriadku, t. j. vyrubil
úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti
až do dňa uhradenia daňovej povinnosti, resp. v danom prípade za štyri roky omeškania s platbou.
Daňový poriadok v § 158 ani v inom jeho ustanovení kompetenciu správcu dane k vyrubeniu úroku z

omeškania po zrušení konkurzu u daňového subjektu neobmedzuje, pričom takého obmedzenie nie je
možné vyvodzovať ani zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

4. Žalovaný zdôraznil, že v prípade žalobcu je podstatnou právnou otázkou určenie, či ZKR ako lex
specialisvkonkurenciisDaňovýmporiadkom,umožňujepoproceseukončeniakonkurzujehozrušením,

vyrubiť dlžníkovi úroky z omeškania podľa § 156 ods. 1 a 2 Daňového poriadku ako sankciu za
oneskorené zaplatenie, resp. nezaplatenie daňovej povinnosti, ktorá bola správcom dane prihlásená
do konkurzného konania. Správca dane vyrubil po rozhodujúcom dni úrok z omeškania bez ohľadu na
skutočnosť, či istina na dani, resp. jej časť, bola prihlásená do konkurzu, nakoľko zrušenie konkurzu
z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurz, nepredstavuje prekážku, ktorá by mu v

tom bránila. Správca dane dodržal maximálne obdobie, za ktoré mohol byť úrok z omeškania vyrubený
z nezaplatenej dane v sume 972,67 eura, spadá do obdobia štyroch rokov po dni jej splatnosti (od
25.07.2014 do 25.07.2018).

5. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/146/2013 zo dňa 29.04.2015,

ktorý možno na danú vec obdobne aplikovať, v ktorom Najvyšší súd SR judikoval, že konanie o
pokute je samostatné sankčné konanie o správnom delikte, nie je ho možné prihlásiť prihláškou
v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka z tohto konania vzniká až na základe
právoplatného rozhodnutia o pokute. Tiež poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 14S/27/2015 zo dňa 31.05.2017, ktoré sa zaoberalo otázkou vyrubenia úrokov z omeškania podľa

daňového poriadku podľa reštrukturalizačného konania a v ňom spomínané právne závery Najvyššieho
súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, podľa ktorého rozhodnutie správcu
dane o sankciách má konštitutívny charakter. Podľa žalovaného je spornou otázkou v danom prípade,
či úrok z omeškania za neodvedenie DPH v lehote splatnosti, vyrubovaný podľa § 156 ods. 1 písm.
a) Daňového poriadku, možno považovať za daňový nedoplatok ako samostatnú pohľadávku alebo

nie, a či úrok z omeškania, ak k omeškaniu došlo ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka
- žalobcu, je možné vyrubiť v priebehu konkurzu, resp. po jeho zrušení. Uvedená sporná otázka, aj
keď v súvislosti s reštrukturalizáciou, bola riešená aj napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol: ,,...nevyhnutným predpokladom
pre prihlásenie pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto

pohľadávky. Podľa § 158 ods.1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku
na účely konkurzu a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne
uplatniť, musí byť preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme
rozhodnutia podľa § 63 Daňového poriadku.“ Žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu, že správca dane
vyrubilúrokzomeškaniapozrušeníkonkurzu,nemohlabyťpohľadávkaprihlásenádokonkurzuvlehote,

pretože v čase konkurzného konania nebola nedoplatkom.

6. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správnych orgánov podľa § 177
ods. 1 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), ktorými je súd v
prejednávanom prípade viazaný (§ 134 ods. 1 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP, a ustálil,

že žalobe nie je možné priznať úspech.

7. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným, správny súd zistil
tieto skutočnosti:8. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odk/48/2018 dňa 26.02.2018 bol na majetok žalobcu
vyhlásený konkurz. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 05.03.2018 pod č. 45/2018.

V rámci predmetného uznesenia súd rozhodol v bode IV. o tom, že oddlžuje dlžníka - žalobcu tak, že
dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom
nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. V konkurznom konaní správca
zistil, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, a preto podľa § 167v ods. 1 ZKR oznámil, že
konkurz končí. Oznámením v obchodnom vestníku dňa 30.04.2018 sa konkurz zrušil.

9. Daňový úrad Trenčín rozhodnutím č. 101410055/2019 zo dňa 10.06.2019 podľa § 156 ods.
1 písm. a) Daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania v sume 518,60 € za nezaplatenie
DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 v ustanovenej
lehote a v ustanovenej výške. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že lehota na podanie daňového
priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 uplynula dňa 25.07.2014. Daňové priznanie k dani

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 bolo podané dňa 25.07.2014 s vlastnou
daňovou povinnosťou vo výške 893,99 €. Daňový subjekt sumu 864,42 € eur do 10.06.2019 neuhradil.
Správca dane vyrubil úrok z omeškania najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

10. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, poukazujúc na to, že uznesením

Okresného súdu Trenčín 38OdK/48/2018 zo dňa 26.02.2018 bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz.
Uviedol,žesohľadomnato,ževdanomprípadeideovyrubenieúrokovzomeškaniaakoverejnoprávnej
sankcie za porušenie povinnosti za obdobie 3. štvrťroka 2014, t. j. za obdobie pred rozhodujúcim
dňom, je vyrubený úrok z omeškania nevymáhateľnou pohľadávkou, ktorú nie je možné na základe
uvedeného vyrubiť (§ 166a ods. 1 písm. a), § 166b ods. 1 písm. d) ZKR).

11. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 102005091/2019 zo dňa 21.08.2019 potvrdil prvostupňové
rozhodnutie. Stotožnil sa s rozsahom skutkových zistení a právnym posúdením vykonaným správcom
dane. Doplnil, že v prípade daňového subjektu nebolo vydané uznesenie o oddlžení a oznámenie
o zastavení konkurzu nadobudlo právoplatnosť dňa 01.05.2018. Pretože nastali zákonné dôvody na

vyrubenie úrokov z omeškania, správca dane správne pristúpil k ich vyrubeniu. Správca dane bol
oprávnený postupovať tak, ako mu ukladá právny predpis. Žalovaný poukázal aj na to, že z ustanovenia
§ 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyplýva správcovi dane povinnosť, nie možnosť, vyrubiť
daňovému subjektu úrok z omeškania v prípade, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v
ustanovenej lehote alebo ustanovenej výške daň. Zákon nedáva správcovi dane možnosť rozhodnúť

sa, či vyrubí úrok z omeškania alebo nie. Vyrubenie úroku z omeškania správcom dane je obligatórnou
povinnosťou.

12. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ

okrem platiteľa registrovaného podľa § 5 alebo § 6, ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu
vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň podľa § 69, ak v zdaňovacom období dodal tovar
oslobodený od dane podľa § 43 alebo § 47, dodal tovar podľa § 45 alebo ak uplatňuje odpočítanie dane.
Platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia.

13. Podľa § 2 Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,
b)daňoudaňpodľaosobitnýchpredpisovvrátaneúrokuzomeškania,úrokuapokutypodľatohtozákona
alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa

osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu,
c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov,
d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň,
e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon
neustanovuje inak,

f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane,
g) oznamovacou povinnosťou povinnosť daňového subjektu oznamovať skutočnosti alebo ich zmeny
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,h) indexom daňovej spoľahlivosti hodnotenie daňového subjektu na základe plnenia jeho povinností voči
finančnej správe podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

14. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po

uplynutí šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára alebo oddlženia
podľa všeobecného predpisu upravujúceho konkurzné konanie; rovnako zanikajú aj neprihlásené
pohľadávky a pohľadávky nezaradené v splátkovom kalendári určenom súdom.

16. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku
2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo

v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane,

17. Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť

preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z
omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v
deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije
ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,

začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy
môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania

s platbou.

18. Podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov
od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný
a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane,

b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.

19. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie
považuje za pohľadávku.

20. Podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu
alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí
reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po
začatí reštrukturalizačného konania.

21. Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie
správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

22. Podľa § 166a ods. 1 písm. a) z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ,,ZKR“)ak
tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť

uspokojená pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz
alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).

23. Podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR za nevymáhateľné voči dlžníkovi v prípade oddlženia sa považujú
zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá

zakladáprávouplatniťalebouložiťtakútopokutualebosankciu,bolaporušenápredrozhodujúcimdňom.

24. Podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez
námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sastala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania
pohľadávky.

25. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu správny súd dospel k záveru, že preskúmavané
rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány riadne zistili skutkový stav, ktorý
následne aj správne právne posúdili.
26. Prvou spornou otázkou v prejednávanej veci je, či s vyhlásením konkurzu na žalobcu došlo aj k jeho
oddlženiu podľa § 166 a nasl. ZKR, keďže žalovaný ako v napadnutom rozhodnutí, tak i vo vyjadrení

k žalobe zastával názor, že k oddlženiu žalobcu nedošlo. Uvedený názor žalovaného je nesprávny,
nakoľko z rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38OdK/48/2018 zo dňa 26.02.2018 o vyhlásení
konkurzu na žalobcu je nepochybné, že vo IV. výroku tohto uznesenia okresný súd v súlade so ZKR
rozhodol: ,,Oddlžuje dlžníka tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba
v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z
uspokojenia.“

27. Keďže k oddlženiu žalobcu v konkurze došlo, stala sa spornou ďalšia právna otázka a to, či oddlženie
žalobcu má vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a teda, či je správny právny názor
žalobcu, že predmetná pohľadávka je v zmysle § 166b ods. 1 písm. d) ZKR nevymáhateľnou
pohľadávkou a došlo podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku k jej zániku.

28. Správny súd v prvom rade skúmal, kedy došlo k vzniku pohľadávky žalovaného. Správny súd
poukazuje na právny názor NS SR uvedený v rozsudku sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018,
ktorý i keď sa týkal reštrukturalizačného konania, je použiteľný i na danú vec, kde vyjadril NS SR
nasledovný právny názor: „...aj najvyšší súd má za to, že nevyhnutným predpokladom pre prihlásenie

pohľadávky (úrok z omeškania) do reštrukturalizačného konania je existencia takejto pohľadávky. Podľa
§ 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok považuje za pohľadávku na účely konkurzu
a reštrukturalizácie, avšak na to, aby bolo možné nejakú pohľadávku úspešne uplatniť, musí byť
preukázaná jej existencia v zákonom predvídanej forme - v danom prípade vo forme rozhodnutia podľa §
63 Daňového poriadku. Tento záver nie je rozporný s právnou úpravou § 158 ods. 5 Daňového poriadku,

ukladajúcou správcovi dane postupovať po povolení reštrukturalizácie podľa zákona o konkurze a
reštrukturalizácii. Nárok na úrok z omeškania za obdobie pred začatím reštrukturalizačného konania
nemohol zaniknúť pre neuplatnenie v zmysle § 120 ods. 1 ZoKR, nakoľko v relevantnom období ešte
nebol vyrubený zákonom predvídaným spôsobom a pre účely reštrukturalizácie sa nepovažoval za
pohľadávku, ktorá by mala byť prihlásená. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nárok na

úrok z omeškania zanikol v zmysle § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, pretože podľa uvedeného
ustanovenia zanikajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli, ale v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne
a včas prihlásené. Až na základe rozhodnutia správcu dane o povinnosti zaplatiť úrok z omeškania
vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku. Zo žiadneho ustanovenia Daňového
poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia

dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania
rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď
správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z
omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až
rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť.“ K uvedenému doplnil: „Účelom

reštrukturalizačného konania je umožniť podnikateľským subjektom dosiahnuť ekonomické ozdravenie
ajcestouvysporiadaniaprípadnezánikuneuspokojenýchprihlásenýchpohľadávok,pričomjelogické,že
sa musí jednať o pohľadávky existujúce. Na druhej strane, ak zákon umožní podnikateľskému subjektu
po splnení stanovených podmienok pokračovať v podnikateľskej činnosti, nie je dôvod upierať správcovi
dane možnosť domáhať sa aj od takéhoto subjektu uspokojenia nárokov vzniknutých na základe

rozhodnutia vydaného v zmysle Daňového poriadku, ktorým správca dane sankcionuje daňovníka za
porušenie jeho povinností.“ Totožné závery prijal NS SR aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/79/2015 zo dňa
31.01.2018.

29. Obdobne aj v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/8/2017 zo dňa 25.10.2018 riešil NS SR otázku ne/možnosti

prihlásenia pohľadávky správcu dane do reštrukturalizačného konania, vzniknutej z titulu vyrubenia
úroku z omeškania, pričom dospel k záveru, že ak pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla
až na základe rozhodnutia správcu dane po povolení reštrukturalizácie, nebolo možné ju prihlásiť do
reštrukturalizačného konania. NS SR v tejto súvislosti uviedol: „Daňové orgány správne vychádzali zustanovenia § 2 písm. b) daňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie
daň, vrátane úroku z omeškania podľa tohto zákona. Podľa ustanovenia § 2 písm. e) a f) daňového
poriadku, daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani (teda i úroku z omeškania) do

lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak a daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane,
teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné
vychádzať z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti
alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa
tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného krajský súd správne vyvodil záver, že

povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania a pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania
za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v ustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento
úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp. až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Najvyšší
súd poukazuje na to, že v prípade žalobcu ide o nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v zákonom
ustanovenej lehote, preto správca dane bol povinný postupovať podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového
poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt

nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške
určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane.“

30. Uvedené rozhodnutia NS SR je možné aplikovať aj v prejednávanej veci a vychádzajúc z platnej
právnej úpravy dospel správny súd k názoru o zákonnosti postupu správnych orgánov a ich rozhodnutí.

Správny súd považuje za správny právny názor žalovaného, že bolo povinnosťou správcu dane vyrubiť
predmetnú sankciu žalobcovi, keď právnym dôvodom jej vyrubenia bolo nesplnenie jeho povinnosti
zaplatiť v zákonnej lehote DPH, pričom táto povinnosť žalobcovi vznikla ešte pred vyhlásením konkurzu.
Žalovaný dospel k správnemu právnemu záveru napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia tvrdil, že
nedošlo k oddlženiu žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že predmetná pohľadávka žalobcu v čase

vyhlásenia konkurzu na žalobcu a jeho oddlženia ešte neexistovala, a preto sa oddlženie žalobcu v
konkurze na ňu nemohlo vzťahovať. Sankciu - úrok z omeškania vyrubený podľa § 156 ods. 1 písm.
a) Daň. por. je možné ukladať len rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1 Daň. por. a pohľadávka vzniká
právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia, nie skôr. Zo žiadneho zákonného ustanovenia Daň. poriadku a
ani ZKR ako lex specialis, nevyplýva obmedzenie pre správcu dane, týkajúce sa vyrubenia sankcie za

nesplnenie daňovej povinnosti daňovníka po ukončení konkurzného konania, okrem zákonnej lehoty
podľa § 156 ods. 8 Daň. por.

31. S poukazom na vyššie uvedené, keď v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného vznikla až po
ukončení konkurzu na žalobcu a po jeho oddlžení, správny súd dospel k záveru, že nejde o pohľadávku,

ktorá mohla byť uspokojená v konkurze podľa § 166a ZKR, ani o pohľadávku, ktorá je vylúčená
z uspokojenia podľa § 166b ZKR. V prípade existencie takejto pohľadávky v dobe oddlženia žalobcu, by
sa na ňu vzťahovalo ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR a išlo by o nevymáhateľnú pohľadávku a
na jej nevymáhateľnosť by súd musel prihliadnuť, žalovaný by bol povinný na žalobcu vo vzťahu k tejto
pohľadávke hľadieť, ako by rozhodol o trvalom upustení od jej vymáhania podľa § 166e ods. 4 ZKR.

32. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k právnemu záveru, že pohľadávka žalovaného vznikla až
po oddlžení žalobcu a zrušení konkurzu na žalobcu, účinky konkurzu sa preto na ňu nemôžu vzťahovať,
a teda nevzťahuje sa na predmetnú pohľadávku ani oddlženie žalobcu. Správny súd poukazuje na to, že
účelom oddlženia dlžníka podľa ZKR je zbavenie dlžníka starých dlhov a predmetná pohľadávka v čase

oddlženia žalobcu neexistovala. Pokiaľ teda k vyrubeniu úroku z omeškania ako sankcie za porušenie
povinnosti žalobcu, ktorá povinnosť bola porušená pred rozhodujúcim dňom (čo medzi účastníkmi
konania nie je sporné) došlo až po zrušení konkurzu, v ktorom bol žalobca oddlžený, správny orgán
prvého stupňa pri plnení svojich povinností stanovených mu daňovým poriadkom postupoval správne,
keď uvedenú sankciu žalobcovi vyrubil a žalovaný vecne správne rozhodol o potvrdení prvostupňového

rozhodnutia, i keď nesprávne vychádzal z názoru, že žalobca nebol v konkurze oddlžený. Žalobca
nesprávne poukazoval na zánik daňového nedoplatku podľa § 84 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku,
pretože nejde o pohľadávku, ktorá mohla byť prihlásená a uspokojená v konkurze, nemôže sa na ňu
vzťahovať ani predmetné zákonné ustanovenie. Porušenie povinnosti žalobcu zaplatiť v zákonnej lehote
DPH za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 medzi účastníkmi nebolo sporné a žalobca tiež nenamietal

správnosť výpočtu uloženej sankcie.

33. Vychádzajúc z uvedeného možno podľa názoru správneho súdu vo všeobecnosti konštatovať, že
z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že správca dane vykonal vovzťahu k predmetu administratívneho konania dostatočné dokazovanie. Z vykonaného dokazovania,
ktoré má oporu v obsahu pripojeného administratívneho spisu, vyvodil správne podstatné skutkové
závery, keď svoje úvahy, vedúce k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a vec správne

právne posúdil. V správne zvolenej aplikačnej línii následne pokračoval aj žalovaný ako odvolací
správny orgán. Správny súd v rozhodnutiach správnych orgánov nezistil právne pochybenia ani logické
nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie za
jazykovo a argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

34. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak správny súd
po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
rozsudkom ju zamietne.

35. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť mu úspech

v konaní, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

36. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko nebolo preukázané, že by pre priznanie náhrady trov konania
žalovanému boli splnené podmienky hypotézy právnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.

37. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia
tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo

zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.