Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 13, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/41/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200326
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016200326.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a
členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská
železničná dopravná spoločnosť, a.s., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35856742, zast.: JUDr.
Jaroslav Brada, advokát, Dunajská 58, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 21489729/2015 zo dňa 18.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnym orgánom

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej
hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobia január až december 2012.

2. Kontrola začala dňa 26.08.2013 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č.
9601402/5/3395269/2013/Bed zo dňa 15.07.2013, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 06.08.2013.

3. Na základe zistení z daňovej kontroly správca dane vypracoval Protokol č. 9601402/5/4600477/2014/
Bed zo dňa 13.10.2014, ktorý doručil dňa 31.10.2014 žalobcovi spolu s výzvou č.
9601402/5/4600496/2014/Bed zo dňa 13.10.2014 na vyjadrenie sa k protokolu.

4. V určenej lehote dňa 21.11.2014 žalobca podal písomné Vyjadrenie k protokolu č.
9601402/5/4600477/2014/Bed.

5. Správca dane vo vyrubovacom konaní vyhodnotil zistené skutočnosti a získané dôkazy, vyjadrenia
žalobcu k nim a na základe týchto dôkazov vydal rozhodnutie č. 20265314/2015 zo dňa 22.05.2015,
ktorým za zdaňovacie obdobie september 2012 vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eura na dani
z pridanej hodnoty.

6. Správca dane skonštatoval, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že zákonné podmienky
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, boli zo strany platiteľa splnené a teda, že postup správcu danepri nepriznaní nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH bol v súlade s platnými
právnymi normami.

7. Uviedol, že trvá na kontrolných zisteniach uvedených v Protokole č. 9601402/5/4600477/2014/Bed zo
dňa 13.10.2014. Ďalej bolo skonštatované, že správca dane preukázal zneužívajúce konanie žalobcu a
neprihliadal k simulovaným právnym úkonom, keďže tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú
úkony, ktoré sa uskutočnili. Pripomenul, že nevyhnutným pre nárok na odpočítanie DPH je preukázanie,
že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovar, ktorý je deklarovaný

na faktúrach, bol skutočne dodaný platiteľom uvedeným na faktúre.

8. Voči rozhodnutiu správcu dane v prvom stupni sa žalobca odvolal. Žalovaný listom zo dňa 24.09.2015
oznámil žalobcovi, že vo veci odvolaní podaných žalobcom nemôže rozhodnúť v lehote 60 dní (vrátane
predmetnej veci) a v zmysle § 65 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej aj len „daňový poriadok“) požiadal
Ministerstvo financií SR o predĺženie lehoty na rozhodnutie.

9. Následne v predĺženej lehote žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie správcu dane, zistený
skutkový stav a námietky odvolania a dospel k záveru, že správca dane sporné odpočítanie dane z
posudzovanýchdodávateľskýchfaktúrzadodávkyfakturovanéhotovaruneuznalnazákladekontrolných
zistení získaných a vyhodnotených v súlade s ustanoveniami zákona o DPH a preto prvostupňové

rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil svojim rozhodnutím (napadnuté rozhodnutie).

10. Za všetky kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2012 boli u žalobcu v merite veci zistené
rovnaké kontrolné zistenia, ktoré boli dôvodom na vyrubenie rozdielu dane a na vydané rozhodnutia za
kontrolované zdaňovacie obdobia roku 2012, ktoré boli predmetom odvolacích konaní.

II.
Žaloba

11. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 29.02.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia

žalovaného č. 21489729/2015 zo dňa 18.12.2015, ktorým tento rozhodnutie vydané v I. stupni č.
20265314/2015 ako vecne správne potvrdil.

12. Žalobca sa so závermi žalovaného a správcu dane nestotožňuje a napadnuté rozhodnutia považuje
za vecne nesprávne a nezákonné.

13. Žalobca spochybňuje zachovanie lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaného a tvrdí, že nebol
oboznámený s tým, či bola lehota ministerstvom primerane predĺžená. Teda, či žalovaný rozhodol v
lehote, alebo lehotu na rozhodnutie zmeškal. S poukazom na ust. § 65 ods. 6 daňového poriadku
namieta, že sa nedozvedel, či a ako sa údaj o poslednom dni lehoty zmenil a nemal teda možnosť

posúdiť, či bola lehota na rozhodnutie zachovaná.

14. Žalobca tvrdí, že v priebehu daňovej kontroly so správcom dane riadne spolupracoval, predložil
všetky doklady, ktoré mal zo zákona predložiť a poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť.

15. Nesúhlasí žalobca so záverom správcu dane, keď mu tento prvostupňovým rozhodnutím vyrubil
povinnosť doplatiť rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eura, pretože žalobcovi neuznal právo na
odpočítanie dane na vstupe.

16. Žalobca tovar kúpil od spoločností P. O., s.r.o., W., spol. s r.o., Q., a.s. - organizačná zložka, S.-L.,

spol. s r.o., resp. K. s.r.o. To, od koho dodávatelia žalobcu tento tovar nadobudli, žalobcovi nebolo a ani
mu nemuselo byť známe (správca dane tvrdí, že v tejto veci išlo o fakturáciu medzi spoločnosťami s
úmyslom získať daňovú výhodu, čím tvrdí existenciu uzatvoreného obchodného reťazca).

17. Žalobca je obchodnou spoločnosťou podnikajúcou okrem iného v oblasti maloobchodu a

veľkoobchodu a tiež v oblasti sprostredkovania obchodu a služieb. V tomto ohľade bolo podnikanie
spočívajúce v kúpe a následnom predaji fakturovaného tovaru oprávnené.18. V napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že správca dane zistil, že s tým istým tovarom (s tým istým
druhom tovaru) obchodovali tie isté vzájomne personálne prepojené spoločnosti. Žalobca argumentuje,
že účasť vo viacerých obchodných spoločnostiach nie je zakázaná, a preto nemôže byť používaná ako

argument v neprospech žalobcu. I tvrdenie o personálnej prepojenosti spoločností v údajom reťazci je
zavádzajúce, nakoľko žalobca je prepojený len so spoločnosťou P. O., s.r.o. a W. spol. s r.o. S ostatnými
spoločnosťami žalobca nemá nič spoločné. Obchodný zákonník síce obsahuje určité obmedzenia v
rámci § 105a, ktoré sa však tejto veci netýkajú. Taktiež nie je zakázané obchodovanie medzi personálne
prepojenými spoločnosťami. Uvedená prax je v obchodnom styku bežná a nie je neobvyklá. Správca

dane v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že zmienka o personálnom prepojení poukazuje len na to,
že jednotlivé súčasti reťazca o sebe vedeli a teda vedeli o účele transakcií. Jediný účel transakcií, o
ktorom spoločnosti vedeli, bolo uskutočňovanie oprávnenej podnikateľskej činnosti, tvrdenie správcu
je sugestívne a ničím nepodložené. Ďalej sa uvádza, že žalobca a ďalšie spoločnosti uvedené v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia si v roku 2012 prefakturovali ten istý tovar len medzi sebou bez
toho, aby ho kúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti a teda tento tovar neskončil v

skutočnej spotrebe. Tieto tvrdenia správcu dane o tom, že spoločnosti vedeli o účele transakcií považuje
za fabuláciu, jediným účelom transakcií bolo vykonávanie podnikateľskej činnosti tak, ako to uvádza
Obchodný zákonník v § 2, ktorého podmienky boli naplnené.

19. Žalobca vedel, od koho tovar kúpil a taktiež vedel komu tovar predal. Žalobca nie je povinný poznať

ostatnépodnikateľskésubjekty,ktorésanaobchodevniektoromčasezúčastnili.Ipodľajudikatúry(napr.
ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03), každá transakcia musí byť hodnotená samostatne a teda nemožno
na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu.

20. Namieta v tejto súvislosti žalobca, že záver správcu dane o uzatvorenom obchodnom reťazci tovaru

nie je žiadnym preukázaným zistením, ale nepotvrdenou domnienkou správcu dane, a preto je z pohľadu
žalobcu irelevantný, nakoľko tento nevie ovplyvniť obchodné aktivity svojich priamych a nepriamych
obchodných partnerov. Správca dane nepreukázal existenciu reťazca a ani možnú vedomosť žalobcu o
podvode. Účasť žalobcu v podvodnom reťazci je len tvrdením správcu dane bez dôkazu. Tvrdenie, že
žalobca a jeho obchodní partneri boli personálne prepojení v žiadnom prípade nie je toho dôkazom.

21. Ďalšia námietka žaloby smerovala proti uneseniu dôkazného bremena žalobcom.

22. Žalobca tovar kúpil od dodávateľov. Objednaný tovar bol dodaný a vyfakturovaný. Faktúry obsahujú
popis - druh tovaru a taktiež množstvo. Dodanie tovaru preukazujú dodacie listy, ktoré mal správca

dane k dispozícii. Žalobca faktúry uhradil bezhotovostným stykom spolu s celou fakturovanou DPH.
Tým nemožno poprieť, že žalobca uhradil celú DPH na vstupe v prospech štátu. Dodávateľské faktúry
vystavené žalobcom obsahujú popis - druh tovaru a množstvo tovaru. Dôkazom o dodaní tovaru je
dodací list podpísaný zástupcami kupujúceho a predávajúceho.

23. Z tvrdenia správcu dane, že v priebehu kontroly sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne
dodanie tovaru, možno vyvodiť, a contrario, že reálne dodanie tovaru sa ani vierohodne a bezvýhradne
nevyvrátilo.

24. Správca dane spochybňuje všetky dôkazy predložené a navrhnuté žalobcom. Správca dane tvrdí,

že pre preukázanie materiálneho naplnenia, nie je postačujúce dokladovať obchod len odberateľskými
a dodávateľskými faktúrami a dodacími listami. Správca dane požadoval viac dokladov (pozn. súdu: tu
bližšie nekonkretizované), ako tie, ktoré boli správcovi dane predložené, čo žiadny zákon nepredpisuje.
Preto ich žalobca ani nemôže mať, pričom správca dane žiadny ďalší požadovaný dôkaz ani nevedel
špecifikovať.

25. Žalovaný vychádzal z tvrdení správcu dane, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o reálnej existencii
a spôsobe využitia tovaru. Tvrdí, že špecifikácia tovaru na predložených faktúrach nie je dostačujúca z
hľadiska § 71 ods. 2 zákona o DPH a že z kódov a popisov uvedených na faktúrach, nie je možné určiť,
o aký konkrétny druh tovaru sa jedná. Tým bola podľa správcu dane spochybnená reálna existencia

fakturovaného tovaru.

26. Správca dane vyzval žalobcu, aby predložil presnú špecifikáciu a výrobcu fakturovaného tovaru, tak
aby správcovi dane bolo zrejmé, o aký druh tovaru sa jedná. Žalobca odpovedal, že presná špecifikáciatovaru (integrovaných modulov) sa nachádza vo faktúrach a dodacích listoch. Tovar bol nakupovaný od
obchodníka, nie od výrobcu, preto je možné, že sa jednalo o tovar viacerých výrobcov (pravdepodobne
z Ázie). Žalobca nie je povinný poznať výrobcu, vo veľa prípadoch v rámci obchodovania to ani nie je

možné.

27. Nesúhlasí žalobca ani s názorom žalovaného, že kupujúci nemohli nakladať s tovarom ako vlastník,
nakoľkokľúčeodskladuaprístupmalibaIng.C..Tototvrdeniesavšaknezakladánareálnychzisteniach,
pretože kľúče nemal ani Ing. C. ani jeho dodávateľ ani jeho odberateľ. Kľúče boli dostupné na vrátnici

areálu, v ktorom bol tovar uskladnený. O tomto boli všetky subjekty uzrozumené a informované, a preto
táto skutočnosť nijako neovplyvňovala ich možnosť v prípade potreby reálne disponovať a nakladať s
tovarom. Takýto postup je bežný.

28. S poukazom na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 3Sžf 1/2011 (ak je nesporná existencia nakúpeného
materiálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od

určitého dodávateľa), potom žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Naopak žalobca spochybňuje,
že bol to správca dane, ktorý svoje dôkazné bremeno vo veci neuniesol. Tiež namieta, že žalovaný a
správca dane svoje závery a zhrnutia týkajúce sa zneužívajúceho konania žalobcu s úmyslom získať
daňovú výhodu, nepodložili žiadnym relevantným dôkazom, pričom pravdepodobne účelovo zatajili, že
vzorky tovarov žalobca správcovi dane predložil.

29. Akékoľvek argumentácie o uzatvorenom obchodnom reťazci sú z pohľadu žalobcu irelevantné,
nakoľko tento nevie ovplyvniť obchodné aktivity svojich priamych a nepriamych obchodným partnerov.
Správca dane daňovými kontrolami nepreukázal existenciu reťazca s úmyslom podvodu ani možnú
vedomosť žalobcu o podvode. Účasť žalobcu v podvodnom reťazci je len nepodloženým tvrdením

správcu dane na základe jeho vykonštruovaných domnienok nahradzujúcich nevykonané daňové
kontroly v celom správcom dane deklarovanom reťazci. Až vykonaním týchto daňových kontrol možno
spravodlivo ustáliť tvrdenie, kde v skutočnosti prípadné pochybenie vzniklo a či žalobca vôbec na toto
pochybenie vplyv mohol mať, alebo mohol o ňom vedieť.

30. P. O., s.r.o. nakupoval tovar od spoločností S. L., s.r.o. a od K., s.r.o., u ktorých správca dane žiadnu
kontrolu nevykonal. P. O., s.r.o. a Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. na záver predali
predmetný tovar spoločnosti B. L., s.r.o. a C. L. K., s.r.o. do Českej republiky, pričom medzinárodné
dožiadania v uvedených spoločnostiach tiež žiadne pochybenie nepreukázali.

31. V celom doterajšom konaní sa zistila jediná vec. Že žalobca uskutočnil obchody s tovarom, ktorý bol
pre správcu dane neznámy, a preto dospel k záveru, že nemôže ani existovať a neskôr, aj keď žalobca
preukázal opak, sa už správca dane svojho pôvodného záveru ďalej držal.

32. Žalobca v danom mesiaci september 2012 zaplatil dodávateľovi kúpnu cenu za tovar vrátane DPH.

Dodávateľ DPH odviedol štátu. Žalobca tovar predal ďalej odberateľovi v SR. Žalobcovi vznikla daňová
povinnosť - a nie daňová výhoda. Správca dane tvrdí, že fakturovaný tovar neexistoval, preto neuznáva
žalobcovi odpočet DPH na vstupe a ukladá mu povinnosť doplatiť celú DPH na vstupe. Žalobca vždy
predal nakúpený tovar so ziskom. Daňový subjekt riadne odviedol DPH do štátneho rozpočtu a rovnako
tak preukázateľne urobil aj jeho dodávateľ a aj jeho odberateľ.

33. Ak správca dane neuzná DPH na vstupe, ale ponechá faktúry na výstupe, aj napriek tomu, že tvrdí,
že právne úkony sú simulované a tovar neexistoval, tak možno konštatovať, že zo strany štátu dochádza
v takom prípade k bezdôvodnému obohateniu.

34. Nemožno pritom použiť ako argument v neprospech žalobcu, že S.-L., spol. s r.o. a G.-B. s.r.o. ako
nadobúdatelia tovaru, si nesplnili svoje záväzky a faktúry za dodanie tovaru neuhradili. Bezpredmetné
pre žalobcu je aj to, že tieto spoločnosti tovar nadobudli za rovnakú cenu, t.j. s nulovou maržou. Žalobca
nevie ovplyvniť cenovú politiku predaja tovaru medzi jeho nepriamymi obchodnými partnermi. Žalobca
tovar vždy predal so ziskom.

35. Vzhľadom na uvedené žalobca tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach, konkrétne na svojom práve
na odpočítanie DPH ako platiteľovi DPH zo zákona o DPH a to postupom správcu dane pri dokazovaní
a následnom hodnotení dôkazov a z toho plynúcim rozhodnutím.36. Žalobca preukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH a
taktiež si splnil povinnosti pri daňovej kontrole v zmysle daňového poriadku.

37. S odkazom na uvedené, má žalobca za to, že rozhodnutie správcu dane nemá oporu v zákone,
nakoľko správca dane prišiel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym záverom a nesprávne
vyhodnotil konanie žalobcu ako zneužívajúce, v dôsledku čoho neprihliadal k právnym úkonom
preukazujúcim objednanie, dodanie tovaru, či jeho fakturáciu.

38. Žalobca preto navrhuje, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva
SR č. 21489729/2015 zo dňa 18.12.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č.
20265314/2015 zo dňa 22.05.2015 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov, že:
? rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. konania žalobcu ako
zneužívajúceho,
? v nadväznosti na to aj z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov svedčiacich

o tom, že žalobca tak konal, lebo chcel získať daňovú výhodu,
? a taktiež je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov neuznania listinných dôkazov predložených
žalobcom, t.j. faktúr, dodacích listov, objednávok, CMR a neuznania predložených vzoriek integrovaných
modulov, pričom ani na žiadosť žalobcu správca dane v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, aké ďalšie
doklady mu mal žalobca predložiť na preukázanie nároku, t.j. tento vyhýbavý postup správcu dane stavia

žalobcudoprávnejneistotyazároveňvyvolávapocit,žesprávcadanepostupovalprihodnotenídôkazov
svojvoľne a účelovo.

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

39. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe najprv konštatuje, že žalobca v podanej žalobe namieta v
podstate rovnaké skutočnosti ako v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, žalovaný
sa s týmito námietkami vo svojom rozhodnutí vysporiadal, a preto aj vo vzťahu k námietkam žaloby

zotrváva na odôvodnení svojho, žalobou napadnutého rozhodnutia.

40. Žalovaný k námietke možného nezachovania lehoty na vydanie rozhodnutia o odvolaní uviedol,
že v prípade, ako odvolací orgán z dôvodu zložitosti a rozsahu prípadu nemohol rozhodnúť v lehote
do 60 dní, a preto postupoval v súlade s ust. § 65 ods. 2 daňového poriadku, keď pred uplynutím

lehoty na rozhodnutie žiadosťou č. 1402704/2015 zo dňa 10.09.2015 požiadal Ministerstvo financií SR
o predĺženie lehoty na rozhodnutie o odvolaní.

41. Zároveň v zmysle ust. § 65 ods. 3 daňového poriadku listom č. 1463792/2015 zo dňa 24.09.2015
oznámil žalobcovi, že o podanom odvolaní nemôže rozhodnúť v lehote 60 dní.

42. Ministerstvo financií SR listom č. MF/20633/2015-77 zo dňa 24.09.2015 lehotu na rozhodnutie o
odvolaní predĺžilo o 90 dní, t.j. do 26.12.2015 (29.07.2015 odvolanie žalobcu so spisom odstúpené z
daňového úradu žalovanému a 60 dňová lehota plynula do 27.09.2016; predĺžená lehota o 90 dní plynula
do 26.12.2015).

43. Keďže žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaný odovzdal na poštové doručenie dňa 23.12.2015,
lehota na rozhodnutie v danej veci bola zachovaná.

44. K námietke tvrdení o existencii uzatvoreného obchodného reťazca, personálnom prepojení

spoločnosti a že správca dane overoval celý obchodný reťazec, žalovaný uviedol, že správca dane zistil,
že s tým istým tovarom obchodovali tie isté vzájomne personálne prepojené spoločnosti. Zmienka o
personálnom prepojení uvedených spoločností poukazuje na to, že jednotlivé súčasti reťazca o sebe
vedeli a teda vedeli o účele obchodných transakcií.

45. Ten istý tovar (druh a množstvo) sa vrátil späť vždy k prvému dodávateľovi v reťazci a bolo
preukázané, že žalobca Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. sa na týchto reťazových
obchodných transakciách zúčastňoval.46. V zistených reťazcoch spoločností nebola ani jedna spoločnosť, u ktorej by tovar skončil v skutočnej
spotrebe, t.j. bol použitý ako náhradný diel konečným spotrebiteľom.

47. Ku kontrole neboli zo strany obchodných partnerov (žalobca Slovenská železničná dopravná
spoločnosť, a.s., P. O., s.r.o., Q., a.s. - organizačná zložka, S.-L. spol. s.r.o., K. s.r.o., Q. L. s.r.o., Q.
M. s.r.o.) zúčastňujúcich sa na deklarovaných obchodoch, predložené žiadne doklady preukazujúce
existenciu deklarovaného tovaru.

48.Správcadanenazákladekontrolnýchzistenívypracovalskladovúevidenciunákup,predajazostatok
tovaru v kusoch (podrobne uvedené v tabuľke napadnutého rozhodnutia správcu dane), z ktorej vyplýva,
že žalobca a spoločnosť P. O., s.r.o. si medzi sebou fakturovali niekoľkokrát ten istý druh tovaru. Zároveň
z uvedeného vyplýva, že spoločnosti Q., a.s. - organizačná zložka, s.r.o. a P. O., s.r.o., W., spol. s r.o.,
S.-L. spol. s r.o., K., s.r.o. so zapojením do reťazového obchodu aj so žalobcom si prefakturovávali ten
istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho kúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti a

teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe ako náhradný diel elektronického charakteru konečným
odberateľom, ale tieto obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty, za
účelom zvyšovania obratu a bonity jednotlivých spoločností v reťazci.

49. Z dôvodu preverenia dodržania podmienok stanovených zákonom o DPH správca dane preveroval

uskutočnenie fakturovaných plnení, zisťoval existenciu, pôvod a konečné použitie fakturovaného
tovaru. Pretože u priamych dodávateľov sa vierohodne nepotvrdilo reálne dodanie a preprava tovaru,
správca dane bol oprávnený šetriť celý obchodný reťazec tuzemských daňových subjektov - Slovenská
železničná dopravná spoločnosť, a.s. (žalobca); P. O., s.r.o.; Q., a.s. - organizačná zložka; S.-L. spol.
s r.o.; K. s.r.o.; Q. L. s.r.o.; Q. M. s.r.o.; W. spol. s r.o., ktoré s predmetným fakturovaným tovarom

obchodovali, vrátane odberateľov z iného členského štátu Európskej únie - spoločností B. L. s.r.o. a C.
L. K., s.r.o. z Českej republiky. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom reťazci spoločností
- platiteľov DPH, zúčastňujúcich sa na obchodovaní s preverovaným tovarom, z ktorého si žalobca
uplatňoval odpočítanie dane.

50. Na základe uvedeného žalovaný považuje námietku za neopodstatnenú.

51. Žalovaný nesúhlasí ani, že by neuniesol dôkazné bremeno. Zákon o DPH vo svojich ustanoveniach
stanovuje striktné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby vznikol nárok na odpočítanie dane. Z
dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zákon požaduje, aby daňový

subjekt, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon o
DPH na odpočítanie dane ustanovil. Pokiaľ si daňový subjekt ako platiteľ dane uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené a to osobou uvedenou na faktúre.

52. V zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

53. Pripomína ďalej žalovaný, že dodávateľská faktúra ako dôkaz sama nestačí, ak nie je podložená
reálnym dodaním tovaru. Uskutočnenie dodania tovaru alebo služby, vznik daňovej povinnosti a
následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (dodávateľskou
faktúrou), ale aj po obsahovej (reálnym preukázaním dodania tovaru alebo služby). V súlade s

ustanoveniami daňového poriadku (§ 24 a § 45) je práve daňový subjekt ten, kto nesie dôkazné bremeno
pri uplatnení práva na odpočítanie dane.

54. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Dôkazné

bremeno je primárne na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Správca dane nie je povinný
dokazovať uskutočnenie obchodu.55. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet dane uznaný. Tieto názory boli v súvislosti s preukazovaním nároku na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty opakovane judikované v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR (napr. vo veciach sp.

zn. 2Sžf/52/2011 zo dňa 22.08.2012; 5Sžf/52/2011 zo dňa 28.06.2012; 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010;
3Sžf/l00/2012 zo dňa 11.06.2013).

56. Žalobca síce v odvolacom konaní tvrdil, že predložil všetky doklady a dôkazy, ktoré mal predložiť
a že reálna existencia tovaru bola preukázaná svedeckými výpoveďami, preto aj namietal, že správca

dane hodnotil dôkazy svojvoľne podľa svojej ľubovôle.

57. Žalovaný s týmto nesúhlasí a v tejto súvislosti poukazuje, že pre vznik práva na odpočítanie dane z
pridanejhodnotynepostačujelenexistenciakonkrétnejfaktúry,alejenevyhnutnésplniťajhmotnoprávne
podmienky.Preskúmanímspisužalovanýzistil,žesprávcadanenerozporovalskutočnosť,žebyžalobca
nepredložil doklady - faktúry, dodacie listy, CMR doklady, objednávky, ale správca dane spochybnil

pravdivosť údajov uvedených na predložených dokladoch a pochybnosť o reálnom uskutočnení
deklarovaných plnení žalobca vierohodným spôsobom neodstránil.

58. Správca dane zistil, že žalobca zvolil formu svojho podnikania (cez množstvo spoločností
prepojených aj jeho osobou) a úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb,

financií, faktúr a dokladov. Žalobca (ale aj jeho dodávatelia, príp. ich dodávatelia a odberateľ) predkladali
listinné dôkazy, ktorými dôvodili, že k dodaniu tovaru došlo, ale prevereniami správcu dane sa
uskutočnenie zdaniteľných obchodov nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar skutočne existoval,
teda, že bol dodaný.

59. Žalobca nepredložil žiadny dôkaz o reálnej existencii a spôsobe využitia tovaru - náhradných dielov
elektronického charakteru. Z číselných a abecedných kódov a popisov uvedených na faktúrach nie je
možné určiť, o aký konkrétny druh tovaru sa jedná, faktúry nie sú faktúrami v zmysle § 71 ods. 2 písm.
f) zákona o DPH.

60. Práve z dôvodu, že u priamych dodávateľov sa vierohodne nepotvrdilo reálne dodanie a preprava
tovaru, správca dane bol oprávnený šetriť celý obchodný reťazec, vrátane zahraničného odberateľa,
pretože základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom reťazci spoločností - platiteľov DPH,
zúčastňujúcich sa na obchodovaní s preverovaným tovarom, z ktorého si žalobca uplatňoval odpočítanie
dane.

61. V zistených reťazcoch spoločností nebola zistená ani jedna spoločnosť, u ktorej by tovar skončil v
skutočnej spotrebe, t.j. bol použitý ako náhradný diel konečným spotrebiteľom. Správca dane zistil, že
ten istý tovar (druh a množstvo) sa vrátil späť vždy k prvému dodávateľovi v reťazci a bolo preukázané,
že kontrolovaný daňový subjekt sa na týchto reťazových obchodných transakciách zúčastňoval tak, ako

to preukazuje v rozhodnutí uvedená správcom dane vypracovaná schéma obchodovania s predmetným
tovarom. Ku kontrole neboli zo strany obchodných partnerov (P. O., s.r.o., W., spol. s r.o., S.-L. spol.
s.r.o., K. s.r.o., Q., a.s. - organizačná zložka) zúčastňujúcich sa na deklarovaných obchodoch predložené
žiadne doklady preukazujúce existenciu deklarovaného tovaru, t.j. doklady o pôvode tovaru, certifikáty,
doklady o zhode, zoznam výrobných čísiel obchodovaného tovaru, dátum ich výroby, záručné listy a

pod., ktoré by vo svojej evidencii mal mať uchované každý obchodník, ktorý je povinný v súvislosti s
takýmto obchodom poskytnúť svojmu obchodnému partnerovi zákonom stanovenú záruku na dodaný
tovar.

62. Napokon žalobca nekonkretizoval, ktoré svedecké výpovede a ktorých svedkov podľa neho mali

preukázať reálnu existenciu tovaru. Žalovaný odvolací orgán z predloženého spisu zistil, že vypočutí
svedkovia - konatelia spoločností obchodujúcich s predmetným fakturovaným tovarom (K. s.r.o., Q.
M., s.r.o., S. L. s.r.o., Q. L. s.r.o.) síce formálne potvrdili, že fakturovaný tovar dodali, ale ako z ich
výpovedí vyplýva, konkrétne k tovaru, k jeho preprave, k manipulácii sa vyjadrili len všeobecne, alebo
sa nevedeli vyjadriť, pretože si tieto skutočnosti nepamätali, alebo doklady odovzdali novým konateľom

pri prevode spoločnosti (noví konatelia spoločností S. L. s.r.o., Q. M., s.r.o., Q. L. s.r.o. boli občania
Maďarska s bydliskom mimo Slovenskej republiky), prípadne za nich pri obchodovaní konala iná osoba
(Q. M., s.r.o.); v podaných daňových priznaniach uvedené obchody spoločnosti neuviedli, alebo daňové
priznania nepodali vôbec, prípadne až počas vykonaných šetrení správcom dane. Niektorí konatelia saodmietli vyjadriť (G.-B., s.r.o.) a niektoré spoločnosti boli vymazané z obchodného registra (G.-B., s.r.o.;
S.-L. spol. s r.o.).

63. Hodnotenie správcu dane vychádza z faktov, ktoré získal z rôznych zdrojov (dožiadania na daňové
úrady a zahraničnú daňovú správu, vlastné evidencie a poznatky). Prvým zisteným dodávateľom
tovaru - integrované obvody bol daňový subjekt S.-L. spol. s r.o.) Žalobca Slovenská železničná
dopravná spoločnosť, a.s. a spoločnosť P. O. s.r.o. boli v obchodnom reťazci konečným platiteľom
na území Slovenskej republiky. Deklarovaný tovar následne bol deklarovaný pre daňový subjekt B.

L. s.r.o. do iného členského štátu EÚ - Českej republiky. Spoločnosť B. L. s.r.o. deklarovala dodanie
tovaru odberateľom S.-L. spol. s r.o. a G.-B., s.r.o. na Slovensko. Uvedené spoločnosti nepriznali
podľa údajov získaných z dátového skladu Finančnej správy SR v daňových priznaniach za rok 2012
žiadne nadobudnutie z krajín európskej únie. Daňový subjekt G.-B., s.r.o. s Daňovým úradom Košice
nespolupracoval a daňový subjekt S.-L. spol. s r.o. neprevzal žiadosť o predloženie dokladov, konateľom
spoločnosti S.-L. spol. s r.o. je občan Maďarska.

64. Žalobca teda v tomto prípade vierohodne nepreukázal reálne dodanie a samotnú existenciu
fakturovaného tovaru; na faktúrach sú uvedené označenia tovaru, ktoré presne nešpecifikujú popis
tovaru (modulu) a ani po výzve správcovi dane základný popis a vlastnosti modulov neboli vysvetlené
(odpoveď z 24.04.2014 na výzvu č. 9601402/5/1663653/2013/Zna zo 04.04.2013, ktorou správca dane

vyzval Ing. B. C. predložiť špecifikáciu a výrobcu fakturovaného tovaru), kupujúci nemohli nakladať s
tovarom ako vlastník, pretože prístup a kľúče do skladu, kde mal byť tovar skladovaný spoločne pre
všetky spoločnosti obchodujúce s tovarom, mal iba Ing. B. C. (odpoveď Ing. B. C. zo dňa 19.08.2014
a Zápisnica z miestneho zisťovania č. 9801401/5/1818552/2013/Ont zo dňa 10.05.2013 skladových
priestorov K.-K. s.r.o., C. XX, Z. H. C.). Boli zistené pochybnosti o preprave tovaru. Ani v jedinom

prípade v celom uzavretom reťazci spoločností obchodujúcich s týmto tovarom sa nepreukázalo jeho
využitie na žalobcom označené účely (bližšie schéma obchodovania s tovarom). S týmto tovarom sa len
obchodovalo medzi tými istými spoločnosťami, čo preukazuje, že ak aj má obchodovaný tovar reálne
využitie, v tomto prípade obchody v uzavretom reťazci spoločností na Slovensku a v Českej republike so
zapojením žalobcu nemali reálne ekonomické opodstatnenie a sledovali cieľ získania daňovej výhody

odpočítaním dane pri nákupe tovaru a následne uplatnením oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o
DPH pri deklarovaní dodania tohto tovaru do iného členského štátu EÚ - do Českej republiky.

65. Z uvedeného vyplýva, že správca dane hodnotil zistené skutočnosti a dôkazy vo vzájomných
súvislostiach a jeho zistenia nepotvrdili vierohodnosť dôkazov predložených žalobcom. Na základe

uvedeného námietku o unesení dôkazného bremena žalobcom považuje žalovaný za neopodstatnenú.

66. V žalobe žalobca ďalej tvrdí, že špecifikácia tovaru sa nachádza vo faktúre a dodacom liste, tovar
nakúpil od obchodníka nie od výrobcu, a preto je možné, že sa jednalo o tovar viacerých výrobcov.
Tvrdí, že správca dane sa snažil vyvolať dojem, že žalobca označil spoločnosť G. za výrobcu, čo podľa

žalobcu je nepravda.

67. Žalovaný k uvedenej námietke uviedol, že ako výrobcu predmetných náhradných dielov označil
spoločnosť G., s.r.o. sám štatutárny zástupca žalobcu Ing. B. C., čo preukazuje Zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 9601402/5/3107625/2013/Zna z 27.06.2013 str. 2: uviedol: „Nesúhlasím s návrhom

zápisnice o ústnom pojednávaní z nasledovných dôvodov: všetky doklady a dokumenty ako dôkazový
materiál o nákupe o predaji tovaru sme kontrolnej skupine predložili a boli konkretizovaní aj výrobcovia
(G., G.), pričom konkrétne súčiastky, ktoré máme momentálne k dispozícii sme dnes, t.j. 27.06.2013
predložili kontrolórom k nahliadnutiu.“

68. V súvislosti s týmto správca dane vykonal šetrenie dňa 16.05.2014 a jeho zamestnanci nazreli
do spisu daňového subjektu P. O., s.r.o. z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2012 -
Úradný záznam č. 9601402/5/1961227/2014/Bed, ktorého súčasťou je odborné vyjadrenie spracované
spoločnosťou G. SK, s.r.o. so sídlom R., T. XX, ktoré bolo zaslané Daňovému úradu Banská Bystrica
listom č. ČVS:PPZ-740/NKA-FP-ST-2013 zo dňa 06.05.2014 na ďalšie pracovné využitie. Spoločnosti

G. SK, s.r.o. boli odovzdané na odborné posúdenie produkty s označením RTU-F ZBG a ExP ASB 10B.

69. Ministerstvo vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná
jednotka finančnej polície, expozitúra Stred, Banská Bystrica listom č. ČVS:PPZ-740/NKA-FP- ST-2013zo dňa 18.03.2014 požiadalo spoločnosť G. SK s.r.o. o vypracovanie odborného vyjadrenia a o
zodpovedanie otázok vo vzťahu k veciam označovaným v obchodnom styku medzi obchodnými
spoločnosťami nasledovnými názvami: ACC BSI 002, ACC BSI 004, BK ASB lxx, BK CNC RSR 122/180,

BK k ABP0001-2xx, BK ZBG, ExP k ASB 10B, ExP k IMC 001, EXTIN pre BB2W, IN CNV EMV 04, IN
MOD K SIC006, In Mod RTU-F ACB/ASB, In Mod RTU-F ZBG, LC AD ASB xx, LC ASB lxx v 3.1, LC
ASB10 v 1.8, LC ZBG xxB v 2.0, RTU 7K AO LA, RTU 7M AO-LA, SK 140-T 12-R1.

70. Vo vzťahu k uvedeným veciam žiadali spoločnosť G. SK, s.r.o. o zodpovedanie otázok (podrobne

uvedených v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane), či spoločnosť G. SK, s.r.o. je výrobcom,
prípadne predajcom vyššie vymedzených vecí s uvedením: kto je ich výrobcom; kto vlastní práva k
označovaniu takéhoto tovaru; o aký konkrétny tovar sa jedná; s uvedením presnej špecifikácie; či boli
vo vzťahu k vymedzenému druhu tovaru kedykoľvek ich obchodným partnerom spoločnosti P. O., s.r.o.,
Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s., B. L., s.r.o. Česká republika, C. L. K., s.r.o. Česká
republika, S.-L., s.r.o., G.-B.. Spoločnosti G. SK, s.r.o. boli odovzdané na odborné posúdenie produkty

s označením RTU-F ZBG a ExP ASB 10B.

71. V odpovedi, na predmetné otázky, ktorá je podpísaná konateľom spoločnosti G. SK s.r.o. Ing. Z.
O., sa uvádza, že táto spoločnosť nie je a nikdy nebola výrobcom ani predajcom žiadnej z označených
vecí. Nie je mu známe, že by niekto zo skupiny G. takéto produkty niekedy vyrábal, či obchodoval s nimi

a preto sa nevyjadril ani k účelu ich použitia, zaobchádzaniu s nimi, spôsobu balenia, ani k potrebnej
certifikácii pre ich predaj.

72. Správca dane z odpovede vypracovanej spoločnosťou G. SK, s.r.o., ktorá zaujala odborné
stanovisko k preverovanému tovaru - označených náhradných dielov elektronického charakteru zistil,

že preverovaný tovar spoločnosť G. SK s.r.o., resp. skupina G. nevyrábala, nebola predajcom,
neobchodovala s ním, ani jej nebolo známe, že by niekto iný takto označené produkty dodával. Z
uvedeného sa spoločnosť G. SK, s.r.o. nemohla vyjadriť k účelu ich použitia, zaobchádzania s nimi,
spôsobu balenia ani k potrebnej certifikácii pre ich predaj. Dokonca poskytnutú vzorku s označením
RZU-F-ZBG nebolo možné po technickej stránke posúdiť, pretože sa jednalo o maketu, ktorá nie je

vo vnútri osadená a je absolútne nefunkčná. Taktiež z poskytnutej vzorky s označením ExP ASB 10B
vyplynulo, že tento názov je pre spoločnosť G. SK, s.r.o. neznámy, ktorý nepoužívajú v obchodnom styku
ani internetovom styku. Podľa odborného vyjadrenia ide po technickej stránke o výrobok skupiny G. a
to zásuvnú kartu do systému MCS, ktorá ale niesla obchodný názov MCS-3U3I a táto bola v minulosti
dodávaná do spoločnosti zaoberajúcej sa distribúciou elektrickej energie, jedná sa o výrobok, ktorý sa

už viac ako 5 rokov nedodáva a samostatne bez kompletného systému MCS nie je možné kartu použiť.

73. Tieto zistenia tiež preukazujú, že obchodné transakcie prebiehali len fakturačne, bez materiálnej
podstaty. Pre uvedené dôvody námietku žalobcu neuznáva.

74. Žalobca ďalej namieta tvrdenie správcu dane, že kupujúci nemohol nakladať s tovarom ako vlastník,
nakoľko kľúče od skladu a prístup mal iba Ing. C.. Tvrdí, že kľúče boli dostupné na vrátnici areálu, v
ktorom bol tovar uskladnený.

75. Žalovanému zo záverov správcu dane vyplynulo, že kupujúci nemohol nakladať s tovarom ako

vlastník,pretožeprístupakľúčedoskladu,kdemalbyťtovarskladovanýspoločneprevšetkyspoločnosti
obchodujúce s tovarom, mal iba Ing. B. C., čo potvrdzuje odpoveď Ing. B. C. zo dňa 19.08.2014 a
tiež Zápisnica z miestneho zisťovania č. 9801401/5/1818552/2013/Ont zo dňa 10.05.2013 skladových
priestorov K.-K. K..Q..X.., C. XX, Z. H. C..

76. Na základe uvedeného žalovaný považuje tvrdenie žalobcu za nepodložené a námietku za
neopodstatnenú.

77. Ak žalobca namietal neunesenie dôkazného bremena správcom dane, žalovaný odkazujúc na ust.
§ 24 ods. 2 daňového poriadku s týmto nesúhlasí. Správca dane dokazovanie viedol, čo i preukazuje

predložený administratívny spis, v daňovej kontrole dôsledne v súčinnosti so žalobcom a postupoval pri
tom v súlade s ustanoveniami daňového poriadku.78. Správca dane hodnotil získané dôkazy v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, keď hodnotil
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

79. Pripomenul žalovaný s poukazom na ust. § 3 ods. 6 daňového poriadku, že pri uplatňovaní
osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo
inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo
inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktorý nemá ekonomické

opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

80. Závery správcu dane vychádzali zo vzájomne vyhodnotených skutočností a dôkazov, získaných v
súlade s ustanoveniami § 24 ods. 2, ods. 3 a ods. 4 daňového poriadku, v daňovej kontrole z rôznych

zdrojov - z predložených dokladov a vyjadrení žalobcu, z dožiadania českej finančnej správy, z dátového
skladu Finančnej správy SR, z odpovedí na dožiadania na iné daňové úrady, nahliadnutím do daňových
spisov daňových subjektov zúčastňujúcich sa obchodovania s predmetným fakturovaným tovarom, u
ktorých boli vykonané daňové kontroly a preverovania za rozhodné obdobia.

81. Postup správcu dane zachytený v administratívnom spise preukazuje, že správca dane postupoval
dôsledne v súlade s ustanoveniami daňového poriadku aj zákona o DPH a zároveň preukazuje, že
správca dane nepreniesol neprimerane dôkazné bremeno na žalobcu, ako tento namietal v odvolaní.

82. Zo zistení a dôkazov získaných správcom dane a vyhodnotených vo vzájomných súvislostiach

vyplýva, že vierohodnosť dôkazov predložených žalobcom sa nepotvrdila. Na základe uvedeného
žalovaný považuje námietku za neopodstatnenú.

83. K námietke daňovej výhody (bod VII. žaloby) a poukazu na ustanovenia zákona o DPH a daňového
poriadku žalovaný uviedol, že podmienky na odpočítanie dane uvedené v § 49 a § 51 zákona o DPH sú

hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Dôkazné
bremeno je primárne na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, čo správca dane v tomto prípade
aj náležite preveroval. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo
nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Tieto názory boli v súvislosti s preukazovaním

nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty opakovane judikované v rozsudkoch Najvyššieho súdu
SR (napr. vo veci sp. zn. 2Sžf/52/2011 zo dňa 22.08.2012; 5Sžf/52/2011 zo dňa 28.06.2012; 2Sžf 4/2009
zo dňa 23.06.2010; 3Sžf/l00/2012 zo dňa 11.06.2013).

84. V tomto prípade nebolo preukázané, že predmetné plnenia fakturované pre žalobcu boli dodané

deklarovaným dodávateľom tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Išlo len o fakturácie
tovaru medzi spoločnosťami v reťazci, ako preukazuje schéma. Bola spochybnená existencia tovaru,
ktorý bol bez bližšej špecifikácie označený na faktúrach. Tovar v tuzemsku mal byť uskladnený spoločne
v jednom sklade pre všetky spoločnosti, ktoré s ním obchodovali, ale tieto s tovarom napriek tvrdeniu
žalobcu, po prijatí faktúr nemohli nakladať ako vlastníci, pretože prístup a kľúče od skladu mal len

Ing. B. C.. Preprava tovaru odberateľovi B. L. s.r.o. do iného členského štátu EÚ do Českej republiky
nebola preukázaná a takisto bola spochybnená preprava toho istého tovaru od spoločnosti B. L. s.r.o.
z Českej republiky späť na Slovensko, čo potom spochybňuje aj ďalšie obchodovanie s týmto tovarom
v uzavretom reťazci obchodníkov. Napriek tvrdeniu žalobcu v odvolacom konaní, že uvedený tovar má
široké využitie v železničnej doprave a je žiadaným artiklom na Slovensku, v Európe i vo svete, ani v

jedinom prípade v celom uzavretom reťazci spoločností obchodujúcich s týmto tovarom sa nepreukázalo
jeho využitie na žalobcom označené účely. Teda sa s týmto tovarom len fakturačne obchodovalo medzi
tými istými spoločnosťami, čo preukazuje, že obchody nemali reálne ekonomické opodstatnenie a
sledovali cieľ získania daňovej výhody odpočítaním dane pri nákupe a uplatnením oslobodenia od dane
pri dodaní tohto tovaru do iného členského štátu EÚ do Českej republiky. Tým nebolo preukázané, že

boli splnené podmienky zákona o DPH, aby odpočítanie dane mohlo byť uznané a na úkony, ktoré
nemajú ekonomické opodstatnenie sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku pri správe
daní neprihliada.85. Správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré poukazujú na zneužitie práva (umelý charakter
transakcií, personálne prepojenie platiteľov dane z pridanej hodnoty, nepreukázanie ekonomickej
činnosti s fakturovaným tovarom, nepreukázanie dopravy, neznalosť technických vlastností a

parametrov integrovaných modulov, nekontaktnosť prvých a posledných platiteľov dane v reťazci,
priznávanie daňových povinností dodatočným daňovým priznaním, nepriznanie nadobudnutia tovaru z
územia iného členského štátu EÚ - z Českej republiky, kolotoč tovaru niekoľko ráz medzi personálne
prepojenými spoločnosťami, platby zápočtami a postúpením pohľadávok a iné objektívne skutočnosti),
ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom deklarovaných obchodov a tieto skutočnosti

uviedolsprávcadanevProtokolezdaňovejkontrolyč.9601402/5/4600477/2014/Bedzodňa13.10.2014
aj v prvostupňovom rozhodnutí.

86. Na základe uvedeného žalovaný považuje námietku za neopodstatnenú a nepodloženú.

87.Vychádzajúczovšetkýchskôruvedenýchskutočnostízáveromžalovanýzhrnul,ževdanomprípade,

ako už opakovane konštatoval, nebolo preukázané, že predmetné plnenia fakturované pre žalobcu
boli dodané deklarovaným dodávateľom tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach, naopak
jednalo sa len o fakturácie tovaru medzi spoločnosťami v reťazci, ako preukazuje vyhotovená schéma.
Bola spochybnená existencia tovaru, ktorý bol bez bližšej špecifikácie označený na faktúrach. Tovar v
tuzemskumalbyťuskladnenýspoločnevjednomskladeprevšetkyspoločnosti,ktorésnímobchodovali,

ale tieto s tovarom napriek tvrdeniu žalobcu, po prijatí faktúr nemohli nakladať ako vlastníci, pretože
prístup a kľúče od skladu mal len Ing. B. C.. Preprava tovaru odberateľovi B. L. s.r.o. do iného členského
štátu EU do Českej republiky nebola preukázaná a takisto bola spochybnená preprava toho istého
tovaru od spoločnosti B. L. s.r.o. z Českej republiky späť na Slovensko, čo potom spochybňuje aj ďalšie
obchodovanie s týmto tovarom v uzavretom reťazci obchodníkov. Napriek tvrdeniu žalobcu v odvolacom

konaní, že uvedený tovar má široké využitie v železničnej doprave a je žiadaným artiklom na Slovensku,
v Európe i vo svete, ani v jedinom prípade v celom uzavretom reťazci spoločností obchodujúcich s
týmto tovarom sa nepreukázalo jeho využitie na žalobcom označené účely. Teda sa s týmto tovarom
len fakturačne obchodovalo medzi tými istými spoločnosťami, čo preukazuje, že obchody nemali reálne
ekonomické opodstatnenie a sledovali cieľ získania daňovej výhody odpočítaním dane pri nákupe a

uplatnením oslobodenia od dane pri dodaní tohto tovaru do iného členského štátu EÚ (ČR). Tým nebolo
preukázané splnenie podmienok zákona o DPH, aby odpočítanie dane mohlo byť uznané a na úkony,
ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie sa v zmysle § 3 ods. 6 daňového poriadku neprihliada.

88. Žalovaný na základe uvedeného považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za rozhodnutie vydané v

súlade so zisteným skutkovým stavom a vyhodnoteným v zmysle ustanovení zákona o DPH. Žalobca ani
v tejto žalobe k svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by skutkový stav vo veci uskutočnenia
preverovaných zdaniteľných plnení preukázali inak ako ho správca dane v daňovej kontrole zistil a vo
vyrubovacom konaní vyhodnotil.

89. Na základe uvedených skutočností žalovaný zotrval na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí
č. 21489729/2015 zo dňa 18.12.2015, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica
č. 20265314/2015 zo dňa 22.05.2015 a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať
znášaním vlastných trov konania.

IV.
Replika žalobcu

90. Žalobca tvrdenia žalovaného, že správca dane vykonal všetky úkony na správne zistenie a

posúdenie skutkového stavu považuje za účelové.

91. Tvrdí, že žalobca preukázal všetkými zákonom požadovanými dokumentmi, že nárok na odpočet
DPH uplatnil oprávnene a v zmysle platného zákona o DPH. Naopak správca dane nedokázal uviesť,
aké ďalšie doklady alebo iné dôkazy má žalobca predložiť, aby uniesol dôkazné bremeno v daňovom

konaní. Tento vyhýbavý postup daňových orgánov postavil žalobcu ako daňový subjekt do stavu právnej
neistoty a navodil pocit, že daňové orgány postupovali pri hodnotení dôkazov svojvoľne a účelovo.92. V tejto súvislosti žalobca odkázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C-285/11 a
rozhodnutie v spojených veciach C-80/11 a C- 142/11, ktoré majú podporiť jeho argumentáciu.

93. Správca dane nevykonal ani jednu daňovú kontrolu u daňových subjektov ako S.-L., spol. s r.o., K.,
s.r.o., Q. L. s.r.o., Q. M., s.r.o., G.-B. s.r.o., aby si overil či jeho domnienky majú vôbec opodstatnenie.
Naopak, konatelia dotknutých spoločností, na základe miestneho zisťovania na DÚ Košice potvrdili
uskutočnenie obchodov s predmetnými súčiastkami a predložili správcovi dane príslušnú dokumentáciu.
Ak mal správca dane naďalej pochybnosti, čo však počas zisťovania nijako neprejavil, mal ihneď v

uvedených spoločnostiach iniciovať vykonanie daňových kontrol, čo je jeho základnou povinnosťou.

94. Rovnako tak pri zisťovaní v Českej republike neboli zistené žiadne porušenia zákona a konatelia
spoločností,ktorýmboltovarpredaný,kúputovarupotvrdiliazároveňpotvrdiliajskutočnosť,žeprepravu
tovaru si zabezpečoval priamo český odberateľ.

95. Tiež nie je pravdivé tvrdenie, že daňový subjekt dostatočne nepreukázal existenciu tovaru. Aj
samotná členka kontrolnej skupiny správcu dane totiž opakovane polícii potvrdila, že vo februári 2013,
štatutárny orgán kontrolovaného daňového subjektu predložil na Daňovom riaditeľstve Banská Bystrica
kontrolnej skupine vzorky tovaru, s akým boli obchody uskutočňované. Naopak správca dane nevie
predložiť žiadny dôkaz, že obchody neboli uskutočnené.

96. DPH má u platiteľov DPH neutrálnu funkciu, ktorá oprávňuje platiteľov DPH pri vývoze tovaru
alebo služby do iných štátov DPH odpočítať. Tiež poukázal, že žalobca na vstupe odviedol štátu
preukázateľným zaplatením faktúr za tovar s DPH bankovými prevodmi.

97. V spojení s týmto žalobca poukazuje na rozhodnutie vo veci C-324/11, kde ESD rozhodol, že ak
daňový orgán predloží konkrétne indície o existencii daňového podvodu, smernica 2006/112 a zásada
daňovej neutrality nebránia, aby vnútroštátny súd na základe celkového posúdenia okolnosti daného
prípadu preskúmal, či vystaviteľ faktúry sám vykonal predmetné plnenie. V situácii, ako je tá vo veci
samej, však právo na odpočítanie dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak daňový orgán vzhľadom

na objektívne skutočnosti preukáže, že príjemca faktúry vedel, alebo mal vedieť, že uvedené plnenie
zakladajúce právo na odpočítanie dane bolo súčasťou podvodu zo strany uvedeného vystaviteľa alebo
iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

98. Správca dane tiež tvrdí, že spochybnil vývoz tovaru a to na základe nesprávne uvedeného EČV,

ktorý odberateľ nadiktoval dodávateľovi pri vypisovaní príslušnej dokumentácie. To, že dodávateľ
neprekontroloval na mieste v sklade správnosť EČV samo osebe nespochybňuje prepravu tovaru.
Odberateľ správcovi dane potvrdil, že tovar vyviezol do Českej republiky a dodatočne tiež správcovi
dane, aj uviedol správne EČV vozidla, ktorým bola preprava realizovaná.

99. Záverom žalobca tvrdí, že je vo veci opakovane penalizovaný za chyby, či nespoluprácu iných
subjektov. Žalobca nezabezpečoval prepravu tovaru, preto nemôže niesť zodpovednosť za to, akým
spôsobom bola táto preprava realizovaná. Jej realizáciu dostatočne preukázal a to, že následne sa
ukázalo,žeprepravcauviedolnesprávneúdaje,nemôžebyťkladenézavinužalobcovi.Správcadanesa
pri hodnotení dôkazov neriadil platným daňovým poriadkom, ktorý ukladá správcovi dane prihliadať na

všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a dbať na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely.

100. Ak správca dane poukázal, že žalobca nepredával tovar do konečnej spotreby, žalobca má vo
svojej činnosti okrem iného aj predaj tovaru za účelom jeho ďalšieho predaja, preto nie je dôležité, či

tovar predával konečnému spotrebiteľovi, alebo nie.

101. Vzhľadom na uvedené aj v replike žalobca navrhol, aby súd rozhodol po preskúmaní napadnutých
rozhodnutí v súlade s petitom žaloby.

V.
Právna úprava102. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého
rozhodnutia v rozsahu a dôvodoch v žalobe uvedených, vec prejednal na nariadenom pojednávaní (ust.

§ 107 ods. 1 SSP) a rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

103. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok.

104. Podľa ust. § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

105. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

106. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

107. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

108. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní zásada
zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so
všeobecne záväznými predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o
správe daní, správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre
daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad i zásada voľného hodnotenia

dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Dôležitá je tiež zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní),
podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, a vo svojej
podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 ústavy).

109. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z dikcie ustanovenia upravujúceho
zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy
štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov.

To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty
daňových subjektov.

110. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť

záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba
právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda

dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

111. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a iných osôb.

112. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré
vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

113. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

114. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočností, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

115. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov.

116. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

117. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

118. Podľa § 65 ods. 2 a 3 daňového poriadku, ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo
iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže
túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový
orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného
odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister. Ak orgán príslušný

na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní, je povinný o tom
písomne s uvedením dôvodov upovedomiť daňový subjekt.

119.Podľa§65ods.6daňovéhoporiadku,lehotanarozhodnutiejezachovaná,akvposlednýdeňlehoty
daňový subjekt prevezme rozhodnutie u správcu dane alebo ak správca dane odovzdá rozhodnutie

na poštovú prepravu prostredníctvom pošty alebo poskytovateľa poštových služieb alebo ak odošle
rozhodnutie elektronickými prostriedkami.

120. Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov
a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom

dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ.

121. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

VI.
Závery správneho súdu122. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré vydaniu
rozhodnutia predchádzalo, a to v intenciách námietok vznesených žalobcom v zákonnej lehote, dospel
k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia.

123. Z obsahu administratívneho spisu súdu vyplynulo, že správca dane správne rozhodnutím vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
september 2012 z dôvodu, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal splnenie zákonných
podmienok na odpočítanie DPH, keď na základe preverenia celého obchodného reťazca, pôvodu tovaru

a jeho konečného použitia ustálil, že v priebehu kontroly sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne
dodanie tovaru a vykonanie prepravy a obchody sledovali len cieľ - získanie daňovej výhody. Žalobca
teda nepreukázal vierohodným spôsobom, že splnil zákonné podmienky na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty a preto správca dane správne postupoval pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane v zmysle
§ 49 ods. 1, 2 zákona o DPH.

124. Spornou skutočnosťou za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2012 bolo odpočítanie
dane v celkovej výške XX.XXX,XX eura z dodávateľských faktúr:
? č. 31300121 dátum dodania 24.09.2012, základ dane XX.XXX,XX eura, 20% DPH XX.XXX,XX eura,
cena celkom XX.XXX,XX eura;
? č. 31300122 dátum dodania 24.09.2012, základ dane XX.XXX,XX eura, 20% DPH XX.XXX,XX eura,

cena celkom XX.XXX,XX eura;
? č. 31300123, dátum dodania 25.09.2012, základ dane XXX.XXX,XX eura, 20% DPH XX.XXX,XX eura,
cena celkom XXX.XXX,XX eura;
? č. 31300126 dátum dodania 28.09.2012, základ dane XXX.XXX,XX eura, 20% DPH XX.XXX,XX eura,
cena celkom XXX.XXX,XX eura,

od dodávateľa P. O., s.r.o., Z. X, C. (do 09.10.2013 Na Š. XXXX/X, XXX XX T.), IČO: XXXXXXXX, IČ
DPH:K. za nákup tovaru náhradné diely.

125. Správca dane dodanie sporného fakturovaného plnenia preveroval šetreniami ako sú
zdokumentované v administratívnom spise a podrobne uvedené v prvostupňovom rozhodnutí správcu

dane aj v rozhodnutí žalovaného a dôkazy k nim sú súčasťou predloženého spisu.

126. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane skutočnosti potrebné pre správne určenie dane
zisťoval predovšetkým priamo u žalobcu dňa 18.06.2014 v Ústave na výkon väzby, Banská Bystrica
s Ing. B. C., predsedom predstavenstva spoločnosti žalobcu, kde bola spísaná Zápisnica o ústnom

pojednávaní č. 9601402/5/2883594/2014/Bed, tento bol vyzvaný na vyjadrenie sa k preverovaným
skutočnostiam a vyjadrenia žalobcu správca dane konfrontoval s ďalšími kontrolnými zisteniami
získanými na strane dodávateľa/odberateľa fakturovaných plnení.

127. Ďalej správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií žiadosťou č. 9601402/5/3

0627/2014/Bed zo dňa 07.01.2014 požiadal Českú republiku o preverenie obchodných transakcií medzi
žalobcom a B. L. s.r.o., V. G. XXX/X, XXX XX S. X, D., IČ DPH:L. XXXXXXXX, IČO: XXXXXXXX.

128. Správca dane predvolal v súvislosti s výkonom kontroly dane z pridanej hodnoty u žalobcu na
výsluch svedka Ing. D. O. - vedúceho spoločnosti Q., a.s., so sídlom S. X, XXX XX C., Česká republika,

DIČ:XXXXXXXXXX, IČ DPH:K. (týka sa organizačnej zložky Q., a.s. - organizačná zložka so sídlom
F., S.).

129. V rámci daňovej kontroly správca dane nahliadal do spisu daňového subjektu P. O., s.r.o., ktorý
bol v roku 2012 vo vzťahu k žalobcovi dodávateľom aj odberateľom tovaru, a u ktorého boli vykonané

daňové kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2012, v rámci ktorých boli
preverované dodania, preprava, skladovanie a špecifikácia tovaru, ktorý bol predmetom obchodovania
aj u žalobcu (Jednalo sa o šetrenia spoločností K. s.r.o.; Q. M. s.r.o.; Q. L. s.r.o.; K.-K. s.r.o.; Q. O. s.r.o.;
S.-L. s.r.o., Košice; B. L. s.r.o. Praha ČR; K. s.r.o.; vyjadrenie k špecifikácii a výrobcovi fakturovaného
tovaru; odborné vyjadrenie spracované spoločnosťou G. SK, s.r.o. k preverovanému tovaru; informácie

z medzinárodného dožiadania vo veci daňového subjektu C. L. K. s.r.o., Praha, ČR).130. Správca dane dokladmi predloženými žalobcom a daňovým subjektom P. O. s.r.o. a z údajov, ktoré
poskytla česká daňová správa, preveroval, ako bola zabezpečená prepravu tovaru do iného členského
štátu do Českej republiky a z iného členského štátu z Českej republiky do tuzemska.

131. Správca dane získal z dátového skladu Finančnej správy SR (analytický list) údaje z daňových
priznaní daňových subjektov zúčastnených obchodovania s predmetným tovarom: M. Z., s.r.o.; Q. M.
s.r.o.; G.-B., s.r.o.; K. s.r.o.; Q. L. s.r.o.; S. L. spol. s r.o.

132. Ďalej zo skladovej evidencie nákup, predaj a zostatok tovaru v kusoch, ako je i podrobne uvedené
v tabuľke rozhodnutia správcu dane, správcovi dane vyplynulo, že žalobca a spoločnosť P. O., s.r.o. si
medzi sebou fakturovali niekoľkokrát ten istý druh tovaru. Zároveň z uvedeného vyplýva, že spoločnosti
Q.,a.s.-organizačnázložka,s.r.o.aP.O.,s.r.o.,W.,spol.sr.o.,S.-L.spol.sr.o.,K.s.r.o.sozapojenímdo
reťazového obchodu aj so žalobcom si prefakturovávali ten istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho
kúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti, a teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe

ako náhradný diel elektronického charakteru konečným odberateľom, ale tieto obchodné transakcie
prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty, za účelom zvyšovania obratu a bonity jednotlivých
spoločností v reťazci.

133. Výpisom z Obchodného registra SR správca dane zistil skutočnosti o spoločnostiach obchodujúcich

v reťazci.

134. Na základe uvedeného výpočtu dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich súd konštatuje, že správca
dane vo veci vykonal dostačujúce dokazovanie k záveru, že s tým istým tovarom obchodovali tie isté
vzájomne personálne prepojené spoločnosti a jednotlivé súčasti reťazca o sebe vedeli, t.j. vedeli o účele

obchodných transakcií. Uvedené bezpochyby potvrdzujú zistenia, že ten istý tovar a to ten istý druh aj
množstvo sa vrátil späť vždy k prvému dodávateľovi v reťazci.

135. Rovnako bolo preukázané, že žalobca sa na týchto reťazových obchodných transakciách
zúčastňoval a že v zistených reťazcoch spoločností nebola ani jedna spoločnosť, u ktorej by tovar

skončil v skutočnej spotrebe, t.j. bol použitý ako náhradný diel konečným spotrebiteľom a ku kontrole zo
strany obchodných partnerov zúčastňujúcich sa na deklarovaných obchodoch neboli predložené žiadne
doklady preukazujúce existenciu deklarovaného tovaru.

136. Z uvedeného vyplynul súdu záver, že spoločnostiam v zistenom reťazci nemohla vzniknúť z

deklarovaných obchodov daňová povinnosť a na základe toho v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH
žalobca nemal právo na odpočítanie dane, napriek že mal faktúry vystavené platiteľom dane z pridanej
hodnoty. V zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH je každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v
inom doklade o predaji daň, povinná zaplatiť túto daň tak, ako je to v prípade dodávateľských a
subdodávateľských spoločností žalobcu, ale nárok na odpočítanie dane z takýchto faktúr za deklarované

plnenia nevznikne, pretože v tomto prípade nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru alebo
služby, ako vyžaduje ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, ale v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH.

137. I podľa názoru súdu, v preskúmavanom prípade žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal, že
zákonné podmienky na odpočítanie dane splnil.

138. Podľa názoru súdu sa správca dane i žalovaný vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a legitímne vedené dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť,
že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou
spravodlivého procesu, ako sa snaží žalobou presvedčiť žalobca. Správne rozhodnutia obsahujú

dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Správca dane
hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne
postupoval podľa daňového poriadku, správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že obchodné
spoločnosti vyššie uvedené so žalobcom si prefakturovali ten istý tovar len medzi sebou bez toho, aby ho

kúpili od inej spoločnosti, alebo predali inej spoločnosti a teda tento tovar neskončil v skutočnej spotrebe
ako náhradný diel elektronického charakteru konečným odberateľom, ale tieto obchodné transakcie
prebiehali len fakturačne, bez materiálnej podstaty. V rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť,
že dodávateľ aj fakturovaný zdaniteľný tovar skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané,že žalobca deklarovaný zdaniteľný tovar reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej
činnosti. Preto sa súd stotožnil s názorom správcu dane a tiež žalovaného, že existencia tovarov je
nepreukázaná, pričom išlo o medzi sebou fiktívne obchodujúce spoločnosti.

139. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal dokazovanie a šetrenie
uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení v celom reťazci daňových subjektov, ktorý bol v
podstate uzatvorený. Správca dane teda nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ktoré žalobca
skutočne mal, ale zameral sa na reálnosť vecného plnenia vo všetkých vzájomných súvislostiach s

ohľadom na skutočnosti zistené pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní.

140. Zo zistení správcu dane mal súd za preukázané skutočnosti o uzatvorenom obchodnom reťazci
tovaru, pričom žalobca bol nesporne aktívnym účastníkom v tomto „kolotoči“. Vo všeobecnosti je treba
súhlasiť, že odberateľ nevie ovplyvniť obchodné aktivity svojho dodávateľa a nezodpovedá za konanie
iných subjektov konajúcich nezávisle, poctivo a za účelom dosiahnutia zisku z reálneho podnikania.

V danom prípade však išlo o fiktívne obchodovanie s tovarom, ktoré navyše nevykazuje ani známky
ekonomického zmyslu, keďže prvým zisteným dodávateľom tovaru (integrované moduly), je daňový
subjekt S.-L., spol. s r.o., u ktorého tovar po prefakturovaní cez viaceré spoločnosti napokon aj skončil.
Tento subjekt bol teda prvotným dodávateľom a napokon aj odberateľom toho istého tovaru. Žalobca
kupoval a zároveň dodával tovar spoločnosti P. O., s.r.o. ako poslednému článku v obchodnom reťazci

na území Slovenskej republiky, ktorá tento tovar dodávala do Českej republiky spoločnosti B. L., s.r.o.,
ktorá následne deklarovala dodanie tovaru slovenským odberateľom S.-L., spol. s r.o. a G.-B., s.r.o. Tieto
spoločnosti nepriznali nadobudnutie tovaru z členských štátov únie v daňových priznaniach za rok 2012.

141. Vo veci nie je sporné, že by žalobca nepredložil daňové doklady v zmysle zákona o DPH ako

napr. faktúry, dodacie listy, objednávky, CMR, doklady o preprave. Správca dane však šetrením zistil
také objektívne skutočnosti, na základe ktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení
deklarovaných plnení a tieto pochybnosti žalobca neodstránil.

142. Súd preto musí súhlasiť, že ak žalovaný po preskúmaní spisového materiálu, skutočností zistených

daňovou kontrolou a námietok odvolania dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie a
šetrenie v súlade so zásadami daňového konania uvedenými v § 3 daňového poriadku, že vykonal
na zistenie sporných skutočností postačujúce dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 cit.
zákona, t.j. vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, jeho postup

bol vecne správny i zákonný. Záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázateľnosti splnenia
zákonom o DPH stanovených podmienok na uplatnenie odpočítania dane, pretože nepreukázal,
že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a preto nebolo možné uznať sporné
odpočítanie dane, je záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania, s ktorým sa súd v plnom
rozsahu stotožňuje.

143. Krajský súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že
dôkazy a zistenia správcu dane preukazujú, že uplatnenie odpočítania dane za dodanie tovaru,
aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok, viedlo k získaniu daňovej výhody
žalobcu. Správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti tvoriace súčasť administratívneho

spisu, ktoré jednoznačne nasvedčujú zneužitiu práva žalobcom ako aj ostatnými spoločnosťami v
reťazci. Ďalej súd musí konštatovať, že správca dane viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej
pravdy, snažil sa presne a úplne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy
nevyhnutné pre rozhodnutie. Žalobca v daňovom konaní, ako aj v žalobe, neuviedol také dôkazy a
argumenty, ktoré by boli schopné vyvrátiť závery správcu dane o celkom zjavnej fiktívnosti obchodov.

144. Pritom súd administratívnym spisom mal za preukázané, že žalobca bol oboznamovaný s
výsledkami šetrenia a zisťovania, avšak nepredložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali
skutočné naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o DPH. Správca dane umožnil
žalobcovi,abysavyjadrilkzáveromuvedenýmvprotokoleatentomalmožnosťpoukázaťnanepresnosti

a pochybnosti v písomnom vyjadrení k protokolu tak, ako mu to zákon umožňuje.

145. I v tejto posudzovanej veci, obdobne ako i ostatných mesiacoch kontrolovaného obdobia január
- december 2012, dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkaznýmbremenom. Z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca spoločností vyplynul
rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované za účelom získania
nadmerných odpočtov DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí len žalobcovo jednoduché

spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť
dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov
zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po
kontrolovanomzdaniteľnomobchode(bližšiepozrinapr.rozsudokNSSRvovecisp.zn.4Sžf/32/2012zo
dňa 27.11.2012). Transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi nenesú znaky základných

obchodných princípov, čo podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov a vykonané
dokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že sa s deklarovaným tovarom reálne obchodovalo.

146. Súd na tomto mieste pripomína, že vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť
podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon
o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým

kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza
dodanie tovaru, čo v danom prípade súd súhlasí, že nebolo vierohodným a preukazným spôsobom
potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti.

147. Zákon o DPH rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb

vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu
sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane (§ 71 ods.
6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými
spoločnosťami v reťazci, dodávateľovi žalobcu nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a
2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t.j. uvedením na faktúre. A to z dôvodu, že

faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších
zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH.

148. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na
odpočítanie dane.

149. I keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované, v procese daňovej kontroly
je preto potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných spotrebiteľov tovarov. Aby mohol byť
uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné
spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je

preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý v čase vzniku práva na
odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu plnení,
s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém DPH preto zaručuje plnú neutralitu, čo
sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na ich účel a výsledok, pokiaľ
tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej hodnoty.

150. Podľa ustálenej judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu
DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené
na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je DPH odpočítateľná.

151. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00)
vyplýva, že DPH môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a
bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok
na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto
prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane

na vstupe.

152. Znakom jednej zo zásad tzv. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania
obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú
vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov
uvádzaných platiteľom sú oprávnené. Ani realizácia úhrady nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení
zdaniteľného obchodu. Vo všeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné
dokladyeštenepreukazujú,ževznikloprávonaodpočítaniedane,pričomsprávcadanevdanomprípadenevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle
daňového poriadku formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom
zdaniteľnom obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej

je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek
doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie
formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane,
aletietodokladymusiabyťodrazomreálnehoplnenia.Hodnoteniedôkazovtiežneznamenámechanické
preberanieinformácií,čibezvýhradnéakceptovaniedokladov,resp.údajovvnichuvedených,akofaktov.

153. V danom prípade správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky
možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená,
že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti,
hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako
relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené

správcom dane neodstránil. Podľa daňového poriadku určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je
povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu
veci a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou
správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú,

či vykonané dôkazy postačujú, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď
dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte.
V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je
tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich
preukaznosti.

154. Súd súhlasí, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), čo si žalobca aj tento nárok uplatnil, preto
je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný (pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súduSRsp.zn.2Sžf/4/2009z23.06.2010vspojenísrozhodnutímÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
č. k. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt

uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je povinnosťou daňového
subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov potom hodnotí daňový orgán.

155. V danom prípade správca dane správne vyhodnotil rozpor medzi deklarovaným a reálnym

skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok
vznik legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným
transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal
porušenie zákona o DPH. Pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy vždy skutočný obsah
právneho úkonu (zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým

právnym úkonom, pri ktorých je síce úkon právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický
obsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bral na zreteľ svoju povinnosť obstarať si potrebné
doklady a dôkazy. Na základe tejto povinnosti vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole z
kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v rozhodnutí, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli
zistené čo najúplnejšie. Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie

a následné zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania
a pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom využil všetky zákonné možnosti pre
splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane
umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v
rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Daňový

poriadok neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale
daňovému subjektu poskytuje právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho
tvrdenia.156. Ako Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 uviedol,
boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou
2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra

2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce
súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie
(pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel
a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa

uplatňujepodvodne(pozrivtomtozmyslenapr.rozsudkyFiniH, body33a34;KittelaRecoltaRecycling,
ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty,
ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich
plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné
podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia
svojeprávonaodpočetDPHzaplatenejnavstupe(pozrirozsudokKittelaRecoltaRecycling,užcitovaný,

bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od
neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti
na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,
C-499/10, bod 25).

157. Z konštatácie Súdneho dvora EÚ vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie
spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska

činnosť.

158. Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02 Halifax definoval zneužitie práva. Podľa vyjadrenia generálneho
advokáta vo veci Halifax z judikatúry Súdneho dvora vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva
spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné

účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré
sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na
ustanovenia šiestej smernice (teraz smernica 2006/112/ES). Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade
sovšeobecnouzásadouzákazuzneužitiaprávaSpoločenstva.Bojprotidaňovýmpodvodomjeuznaným
cieľom smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon o DPH

transponuje. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu
podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave
preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov
musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ je získať daňovú výhodu. Právo na odpočet stanovené v šiestej

smernici je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené. Uplatňuje
sa bezprostredne na celkovú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej plnenia uskutočnené na vstupe.
Je to však iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti, a pod podmienkou
prípadného zosúladenia podľa podmienok stanovených v článku 20 šiestej smernice. Podľa Súdneho
dvora EÚ šiestu smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane

na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.

159. Súd je názoru, že dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane
žalobcom za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok (faktúra
od platiteľa vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH), viedlo k získaniu daňovej výhody a teda k zneužitiu

práva.

160. Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca
dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval
dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca mal za to, že vyčerpal

svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady.

161. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a
ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití právavyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými
článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej
správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu

v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní
preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi
jednotlivýmičlánkamiobchodnéhoreťazca,neznamená,žebolopovinnosťoužalobcuvdaňovomkonaní
vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov
predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním

odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má
okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov
rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod skutočne existoval.

162. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného

hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca
dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o
DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov a teda reálnosti deklarovaných

zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení
zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné,
aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu
z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil
tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou

neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa
na zásadu neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností
a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných
plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

163. Súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu ohľadom nedodržania lehoty na rozhodnutie
žalovaného, nakoľko z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol v súlade s § 65
ods. 3 daňového poriadku upovedomený o nemožnosti rozhodnúť v zákonnej lehote (listom zo dňa
24.09.2015 doručenom žalobcovi dňa 14.10.2015), ktorá bola rozhodnutím Ministerstva financií SR č.
MF/20633/2015-77 zo dňa 24.09.2015 v súlade s § 65 ods. 2 daňového poriadku predlžená o 90 dní,

t.j. do 26.12.2015. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo podané na poštovú prepravu v súlade s §
65 ods. 6 daňového poriadku dňa 23.12.2015, teda stalo sa tak v predĺženej lehote.

164. Konajúci súd potom vychádzajúc zo skutkových zistení, ktoré sú preukázané administratívnym
spisom, dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade

s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre
vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli,
námietkamižalobcusanáležitezaoberaliažalovanýsasúčasnevdôvodochsvojhorozhodnutianáležite
vyporiadal s odvolacími námietkami. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu
dane,súdtedapovažujezavecnesprávne,apretožalobuakonedôvodnúvsúlades§190SSPzamietol

(vrátane návrhu žalobcu o priznanie odkladného účinku predmetnej žaloby).

165. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, a keďže vo veci úspešnému žalovanému
žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

166. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.