Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 22, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/266/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118224776
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7118224776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Ing. G. G., nar. XX.X.XXXX, bytom
U.,D.XXX/XX,zast.AdvokátskakanceláriaJUDr.PeterKerecman,spoločnosťsručenímobmedzeným,
so sídlom Košice, Rázusova č. 1, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie 36 € s prísl., o odvolaní žalovanej
proti rozsudku 15C/34/2018 - 57 z 11.4.2019 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 36 € od 10.7.2018 do zaplatenia, t.j. 15.5.2019, do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.

Pripúšťa späťvzatie žaloby o zaplatenie istiny 36 €, v tejto časti zrušuje rozsudok 15C 34/2018-57 z
11.4.2019 Okresného súdu Košice I a konanie zastavuje.

Žalobcovi priznáva náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
36 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 10.7.2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorú žalobca skutkovo odôvodnil tým, že rozhodnutím o priestupku
Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach z 23.9.2014,
č. ORPZ-KE-ODI1-354/2014-P, bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 14.3.2014 v čase o 14,00 hod. na ulici D. č. XX v

U., parkoval s motorovým vozidlom W. EČV: U.-XXXHH na mieste, kde mal obmedziť výjazd vozidiel
z účelovej komunikácie, čím mal porušiť ustanovenie § 25 ods. 1 písm. u/ zákona č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke, za čo mu bola uložená pokutu 20 € a zároveň bol zaviazaný na úhradu trov konania
vo výške 16 €. Po odvolaní sa žalobcu proti tomuto rozhodnutiu, Krajský dopravný inšpektorát Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ako druhostupňový správny orgán, vydal dňa 19.12.2014
rozhodnutie o odvolaní č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak,
že vo výroku predmetného rozhodnutia vypustil v druhom odseku text, cit.: „ ... parkoval s motorovým

vozidlom W., evidenčného čísla U.-XXXHH na mieste, kde obmedzil výjazd vozidiel z účelovej
komunikácie. " a nahradil ho textom„ ... zastavil a stál s motorovým vozidlom W., evidenčného číslo U.-
XXXHH na mieste vjazdu alebo výjazdu z pozemku. " Zmenil aj druhý odsek odôvodnenia rozhodnutia
s tým, že ostatné časti rozhodnutia ostávajú nezmenené. Povinnosť uloženú týmto právoplatnýmrozhodnutím žalobca splnil tak, že dňa 9.1.2015 zaplatil bankovým prevodom pokutu vo výške 20 € a
náhradu trov konania o priestupku vo výške 16 €. Následne dňa 11.2.2015 žalobca podal na Krajský súd
v Košiciach proti Krajskému riaditeľstvu PZ v Košiciach, Krajský dopravný inšpektorát Košice, správnu

žalobu o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia zo dňa 19.12.2014. Túto krajský súd zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý
rozsudkom z 22.2.2018, sp. zn. 8Sžo/23/2016, zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.
6S/15/2015-59 z 21.1.2016 tak, že rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P z 19.12.2014
a rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Košiciach č. ORPZ-KE-ODI 1-354/2014-P z

dňa 9.9.2014, v znení upovedomenia o oprave zo dňa 26.11.2014, ako nezákonné zrušil a vec vrátil
žalovanej na ďalšie konanie. Priestupkové konanie vedené proti žalobcovi do dňa podania tejto žaloby
nebolo skončené. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach z 23.9.2014 č. ORPZ-KE-ODI1-354/2014-P v spojení s
rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P z 19.12.2014 je nezákonným rozhodnutím, ktoré z tohto dôvodu bolo

zrušené. Na základe tohto nezákonného rozhodnutia však žalobca zaplatil uloženú pokutu vo výške 20
€ a náhradu trov konania o priestupku vo výške 16 €, čím mu vznikla škoda. Listom zo dňa 5.4.2018
žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. žalovanú, ktorá po preskúmaní žiadosti nárok žalobcu neuspokojila a požadovanú
náhradu škody odmietla uhradiť, o čom upovedomila žalobcu listom zo dňa 9.7.2018.

3. Súd po konštatovaní, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 €, skutkové tvrdenia
strán neboli sporné, prejednávaný spor, v ktorom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci je možné rozhodnúť len na základe predložených listinných dôkazov, v súlade s ust. § 177 ods.
2 písm. a/ CSP prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Skutkovým základom pre jeho

rozhodnutie boli skutočnosti tvrdené žalobcom, pretože žalovaná sa k žalobe nevyjadrila a nepredniesla
svoju obranu

4. Súd vychádzajúc zo skutkového stavu opísaného žalobcom, po právnom posúdení podľa § 3 ods. 1,
§ 5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, dospel k záveru o
dôvodnosti žaloby. Konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22.2.2018, sp. zn.
8Sžo/23/2016, zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/15/2015-59 z 21.1.2016 tak, že
rozhodnutie Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P z 19.12.2014 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru v

Košiciach č. ORPZ-KE-ODI 1-354/2014-P z 9.9.2014, v znení upovedomenia o oprave z 26.11.2014,
ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V predmetnom konaní vznikli žalobcovi
preukázateľné výdavky v sume 36 €, ktoré dňa 9.1.2015 zaplatil. Tým boli naplnené predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú zrušenie
rozhodnutia pre nezákonnosť, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a

vznikom škody. Písomná žiadosť žalobcu z 5.4.2018 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bola žalovanej doručená dňa 12.4.2018 a žalovaná na
ňu reagovala listom z 9.7.2018 tak, že mu oznámila, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody posúdila v plnom rozsahu za nedôvodnú. Súd vychádzajúc zo skutočnosti, že nárok
žalobcu v rámci predbežného prerokovania nebol uspokojený, hoci rozhodnutie, na základe ktorého

žalobca uhradil sumu 36 € bolo právoplatne zrušené, zaviazal žalovanú na zaplatenie tejto sumy
žalobcovi spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa 10.7.2018 (deň nasledujúci po dni, kedy
žalovaná odmietla plniť) až do zaplatenia.

5. Plne úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP v

plnom rozsahu.

6. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, g/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú

vadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré
neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
alebo aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že v
čase podania žaloby a tiež v čase, kedy žaloba bola doručená odvolateľke, nebolo priestupkové konanie

žalobcu právoplatne, t.j. definitívne skončené. Keďže príslušné správne orgány riadne postupovali v
predmetnom priestupkovom konaní žalobcu, nebolo objektívne možné, aby obratom doručili žalovanej
súvisiaci spisový materiál, pretože tento nevyhnutne potrebovali na realizáciu úkonov súvisiacich so
stále v tom čase prebiehajúcim priestupkovým konaním žalobcu. Vzhľadom na to žalovaná považuje
žalobu za predčasnú. Dňa 2.5.2019 bolo Okresným dopravným inšpektorátom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Košiciach rozhodnuté o zastavení priestupkového konania, nakoľko dňa 2.5.2019
zodpovednosť za priestupok zanikla. O tejto skutočnosti bol listom z 2.5.2019 vyrozumený aj žalobca. V
tejto súvislosti zdôraznila, že k zastaveniu priestupkového konania došlo z dôvodu zániku zodpovednosti
za priestupok, nie z dôvodu, že sa skutok, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, nestal. Nesúhlasila s
tvrdením súdu, že bola vo veci pasívna a nepredniesla svoju obranu, na základe čoho za skutkový
základ pre svoje rozhodnutie súd považoval skutočnosti tvrdené žalobcom. Nešlo z jej strany o cielenú

ignoráciu a nerešpektovanie výzvy súdu na vyjadrenie sa, ale objektívne nemala možnosť zaslať súdu
písomné vyjadrenie k žalobe. Mienila však a považovala za potrebné predložiť súdu prvej inštancie
kvalifikované a po skutkovej aj právnej stránke relevantné stanovisko hneď, ako by to bolo možné.
Postup súdu v tomto smere, t.j. vydanie napadnutého rozsudku žalovaná nepovažuje za správne ani za
právne konformné, a týmto postupom súdu bolo žalovanej odňaté právo konať pred súdom. Poukázala

na to, že súd na jej žiadosť o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe nijakým spôsobom
nereagoval, teda nestanovil pevný termín, do uplynutia ktorého by bolo potrebné doručiť predmetné
vyjadrenie a takisto neoznámil, že žiadosti o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k žalobe nemieni
vyhovieť. Tieto skutočnosti zakladajú nesprávny procesný postup súdu, ktorým jej bolo znemožnené
uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vytkla

súdu, že odôvodnenie jeho rozsudku je nedostatočné, keď súd sa v ňom obmedzil len na strohé
konštatovanie faktov prezentovaných žalobcom. Uvedené zakladá nepreskúmateľnosť a zmätočnosť
napadnutého rozsudku, keď súd rozhodol v merite veci bez náležitého zistenia skutkového stavu a
bez toho, aby umožnil žalovanej v zmysle § 167 CSP predložiť fundované vyjadrenie k skutkovej
ako aj k právnej stránke veci. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci bez toho, aby vedel, či v čase

vydania rozhodnutia, je priestupkové konanie vedené proti osobe žalobcu právoplatne, t.j. definitívne
skončené a s akým výsledkom. Preto má žalovaná za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie
súdu je predčasné, pričom nesprávnym procesným postupom súdu bolo žalovanej znemožnené, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Zopakovala, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach bolo dňa
2.5.2019 rozhodnuté o zastavení priestupkového konania, pretože dňa 2.5.2019 zodpovednosť za
priestupok zanikla. Zo strany žalovanej došlo preto k vráteniu uhradenej pokuty 20 € a trov konania
v sume 16 € na bankový účet žalobcu a to dňa 16.5.2019. Z týchto dôvodov je zrejmé, že žaloba je

bezpredmetná a nárok žalobcu nedôvodný, pričom žalovaná mala za to, že opätovné zaplatenie sumy
36 € by predstavovalo duplicitnú platbu, na základe ktorej by sa žalobca bezdôvodne obohatil na úkor
žalovanej. Žalovaná ďalej popísala postup správnych orgánov po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR dňa
22.2.2018, ktorý zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach tak, že rozhodnutie o odvolaní spolu s
rozhodnutímopriestupkuzrušilavecvrátilsprávnymorgánomnaďalšiekonanie-prvostupňovýsprávny

orgán vydal „Rozhodnutie o priestupku č. OPRZ-KE-ODI1-354/2014-P („rozhodnutie o priestupku II“)
dňa 30.7.2018, ktorým bol žalobca opätovne uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods.
1 písm. 1/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. a bola mu uložená pokuta vo výške 20 € a bol rovnako
zaviazaný k úhrade trov konanie vo výške 16 €, proti ktorému žalobca podal dňa 17.8.2018 odvolanie,
odvolací orgán „Rozhodnutím č. KRPT-KE-KDI2-78/2018-P zo 17.10.2018“ („rozhodnutie o odvolaní

II“), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.10.2018 a vykonateľnosť dňa 5.10.2018, rozhodnutie o
priestupku zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie s
poukazom, že prvostupňový správny orgán nepostupoval v dikciách rozsudku Najvyššieho súdu SR.
Následne prvostupňový správny orgán vydal dňa 20.12.2018 „Rozhodnutie o priestupku č. OPRZ-
KE-ODI1-354/2014-P („rozhodnutie o priestupku III“), ktorým bol žalobca opätovne uznaný vinným zo

spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. a bola mu uložená
pokuta vo výške 20 € a bol rovnako zaviazaný k úhrade trov konanie vo výške 16 €. Žalobca podal
proti rozhodnutiu o priestupku III odvolanie dňa 22.1.2019. Krajský dopravný inšpektorát Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach vydal „Rozhodnutie o odvolaní č. KRPT-KE-KDI2-8/2019-P zodňa 11.3.2019 („rozhodnutie o odvolaní III“), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.3.2019, rozhodnutie
o priestupku II zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie
z dôvodu absentujúcich dôkazov preukazujúcich skutočnosť, že predmetná brána umožňovala vjazd

a výjazd na pozemok iba vozidlám určitých rozmerov, nakoľko v akom rozsahu bol umožnený vjazd
a výjazd vozidiel na pozemok vykonaným dokazovaním ustálený nebol a tiež absentujúcich dôkazov
preukazujúcich skutočnosť, že osobné vozidlo žalobcu bránilo vjazdu a výjazdu vozidiel týchto rozmerov.
Dňa 2.5.2019 Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
rozhodol o zastavení priestupkového konania, nakoľko zodpovednosť za priestupok zanikla. Žalovaná

opakovane kládla dôraz, že k zastaveniu priestupkového konania nedošlo z dôvodu, že by sa skutok
nestal, ale z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok a mala preto za to, že napadnutý rozsudok dňa
11.4.2019 bol vydaný predčasne, nakoľko v tom čase ešte nebolo skončené priestupkové konanie.

7. Žalobca po rozhodnutí súdu vo veci, podaním z 23.5.2019, doručeným súdu 25.5.2019, vzal podanú
žalobu v celom rozsahu späť v časti istiny 36 € a navrhol konanie zastaviť v tejto časti zastaviť. Uviedol,

že žalovaná mu dňa 16.5.2019 na jeho účet uhradila sumu 36 €. Naďalej trval na tom, aby súd zaviazal
žalovanú zaplatiť mu úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 10.7.2018 do 15.5.2019, čo predstavuje
sumu 1,53 € a na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby v časti istiny 36 €, zároveň uviedla, že zotrváva na podanom

odvolaní a dôvodoch jeho podania ako aj na právnej argumentácii v ňom uvedenej.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že neobstojí argumentácia žalovanej, že žaloba
je nedôvodná preto, lebo v priestupkovom konaní nebol oslobodený, ale konanie bolo zastavené z
dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok a nie z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu sa

nestal, resp. nie je priestupkom. Významné totiž je, že žalobca v priestupkovom konaní nebol uznaný
vinným, a teda je potrebné vychádzať z toho, že žiadneho priestupku sa nedopustil. Citoval čl. 46 ods.
3 Ústavy SR, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a dôvodil, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím vyplýva z princípov spravodlivosti a zásad materiálneho právneho štátu,
ktoré vyžadujú, aby bola odčinená každá ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Poukázal na oblasť trestného práva, kde rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má zastavenie trestného stíhania
alebo oslobodenie spod obžaloby, čo stabilne judikuje Najvyšší súd SR, napr. v rozsudku sp. zn. 3
Cdo 194/2010 z 30.3.2013, uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18.8.2010, uznesení 8 Cdo 53/2014
z 30.9.2014, z ktorých citoval. Žalobca poukázal i na to, že k zastaveniu priestupkového konania došlo

z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok, pričom je vecou policajných orgánov, aby svoju prácu
organizovali tak, že v priestupkovom konaní dokážu rozhodnúť včas. Žalobca v priestupkovom konaní
nijako neprispel k tomu, že lehota pre zánik zodpovednosti za priestupok uplynula prv, než priestupkový
orgán dokázal o veci rozhodnúť. To, že využíval právo podať odvolanie proti viacerým priebežne
vydaným rozhodnutiam s výsledkom, že tieto boli následne zrušené a vec vrátená prvostupňovému

správnemu orgánu, nemôže byť na jeho ujmu. Žalovaná navyše úplne opomína to, že škoda mu
vznikla tým, že plnil povinnosť uloženú mu právoplatným rozhodnutím policajných orgánov, pričom toto
právoplatné rozhodnutie bolo správnym súdom pre nezákonnosť zrušené. Je úplne bez významu pre
rozhodovanie o náhrade škody v tomto konaní, ako by nakoniec v priestupkovom konaní bolo znova
rozhodnuté. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, súd vec správne posúdil a svoje

rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Žalovanej bola zo strany súdu daná možnosť vyjadriť sa,
ktorú žalovaná nevyužila. Žalobca poukázal na to, že o žiadosti žalovanej na predĺženie sudcovskej
lehoty, súd nemusí rozhodovať osobitným uznesením. Samotná skutočnosť, že súd neoznámil žalovanej
predĺženie lehoty, nie je takou vadou konania, ktorá by mala za následok odňatie možnosti žalovanej
konať pred súdom. Žalovaná podala žiadosť o predĺženie lehoty vo februári, pričom rozhodnutie bolo

vydané v apríli, teda žalovaná mala dostatočný časový priestor na podanie vyjadrenia. Sudcovská
koncentrácia konania je založená na fakultatívnej konštrukcii, v skutočnosti môže dôjsť k predĺženiu
sudcovskej lehoty tým, že súd po posúdení okolností prípadu na oneskorený úkon prihliadne. Predĺženie
procesnej lehoty žalovaná nemôže úspešne napadnúť odvolaním. Žalobca sa preto nestotožnil s
tvrdením žalovanej, že jej bolo odňaté právo konať pred súdom.

10. Žalovaná v písomnej reakcii na písomné vyjadrenie žalobcu uviedla, že sa s ním nestotožňuje,
rozporujejehonázoroautomatickejnezákonnostikaždéhorozhodnutia,ktorénevyústidoprávoplatného
odsúdenia páchateľa. Žalobcom uvádzané rozhodnutia sú staršieho dáta a judikatúra ním uvádzanáje prekonaná. Každé trestné stíhanie ako aj každé priestupkové konanie, ktoré je možné k trestnému
konaniu analogicky pripodobniť, je samostatným, osobitným konaním príslušných správnych orgánov
a konkrétneho páchateľa priestupku, ktoré je nutné vždy posudzovať s ohľadom na okolnosti toho-

ktorého prípadu. Nemožno paušálne považovať za nezákonné každé uznesenie o vznesení obvinenia
v prípade, ak nevyústi do právoplatného odsúdenia páchateľa, ale v každej trestnej veci je potrebné
prihliadnuť na okolnosti konkrétneho prípadu a zvážiť priebeh celého trestného konania s prihliadnutím
na vývoj dôkaznej situácie. Tvrdenie o automatickej nezákonnosti všetkých uznesení o vznesení
obvinenia konkrétnemu páchateľovi, resp. obvinenému v prípade, ak nedošlo k jeho právoplatnému

odsúdeniu, nemá oporu v žiadnom ustanovení z. č. 514/2003 Z. z. Poukázala v tejto súvislosti na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013, z ktorého citovala. Ďalej uviedla,
že trestné konanie a rovnako aj konanie priestupkové sa spravujú prezumpciou neviny (§ 2 ods. 4
Trestného poriadku), pričom orgány činné v trestnom konaní za splnenia procesných požiadaviek (§
206 ods. 1 Trestného poriadku) sú povinné vzniesť obvinenie osobe, u ktorej je dôvodné podozrenie,
že sa dopustila skutku vykazujúceho všetky znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. Pre

vznesenie obvinenia pritom postačuje vyššia miera dôvodnosti záveru, že došlo k spáchaniu skutku.
Všetky tieto procesné podmienky boli v trestnej veci žalobcu v čase rozhodovania podľa § 206 ods.
1 Trestného poriadku (vznesenie obvinenia) ako aj podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
(zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre jej nedôvodnosť) splnené. Na podporu
svojho právneho názoru citovala z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 103/2011 z 30.4.2013

a zdôraznila z neho pasáž, že to, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako
otázku predbežnú a dala do pozornosti tiež rozsudok ESĽP vo veci Lavrechov c/a ČR z 30.6.2013,
podľa ktorého „skutočnosť, že sťažovateľ bol oslobodený spod obžaloby, sama o sebe neznamená,
že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak vadné“. Poukázala v tejto súvislosti aj

na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 548/2012 zo 7.11.2012. Žalovaná tiež uviedla, že v
rámci priestupkového konania rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu neboli zrušené z dôvodu
nezákonnosti. Navyše žalobca opomína to, že škoda mu mala vzniknúť tým, že plnil povinnosť uloženú
mu právoplatným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo v rámci správneho súdnictva zrušené,
avšak podstatným je, že žalobca vôbec nepožiadal správny súd o odklad vykonateľnosti rozhodnutia

správneho orgánu, ktorým mu bola táto povinnosť uložená. Z toho je podľa žalovanej zrejmé, že žalobca
sa s uložením povinnosti a s výrokom rozhodnutia správneho orgánu stotožnil a pokutu zaplatil bez
výhrad. Žalobca bol opakovane riešený policajnými orgánmi v súvislosti s nesprávnym parkovaním a
zastavením a státím, za čo mu boli uložené aj pokuty, čo vyplýva z evidenčnej karty vodiča. Žalovaná
mala za to, že pasívna nebola v konaní, požiadala súd o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia,

ale súd nereagoval žiadnym spôsobom, preto trvala na tom, že jej postupom súdu bolo odňaté právo
konať pred súdom. Žalovaná po právoplatnom ukončení priestupkového konania žalobcovi bezodkladne
vrátila sumu 36 €, preto sa nedostala s plnením do omeškania a žalobca na úrok z omeškania nemá
žiaden právny nárok, preto v tejto časti žiadala žalobu zamietnuť. Žiadala aby odvolací súd o trovách
konania rozhodol podľa § 257 CSP a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko suma 36 € bola

žalobcovi promptne vrátená a s poukazom na obsah priestupkového spisu je zrejmé, že správne orgány
postupovali v súlade so zákonom.

11. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej citoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2016
z 13.12.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. a rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Významný je totiž samotný výsledok priestupkového
konania. Žalobca v priestupkovom konaní nebol uznaný vinným, a teda je potrebné vychádzať z toho, že
sa žiadneho priestupku nedopustil. Škoda mu vznikla tým, že plnil povinnosť uloženú mu právoplatným

rozhodnutím policajných orgánov, pričom toto rozhodnutie bolo správnym súdom pre nezákonnosť
zrušené. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že nemal problém s uložením povinnosti, a že sa s výrokom
rozhodnutia stotožnil, keďže nepožiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia a pokutu bez výhrad
zaplatil. Splnil si len povinnosť, ktorá mu bola uložená právoplatným rozhodnutím, čo však neznamená,
že s uvedeným rozhodnutím súhlasil. V súvislosti s tvrdením žalovanej, že nemá nárok na úrok z

omeškania, uviedol, že listom z 5.4.2018 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podľa § 15 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z., ktorý bol žalovanej doručený 12.4.2018, pričom žalovaná po
preskúmaní žiadosti jeho nárok neuspokojila, o čom ho upovedomila listom z 9.7.2018. Žalovaná sa takdostala do omeškania so splnením svojho záväzku. S prejednávanou vecou nesúvisí, že žalobca bol
opakovane riešený policajnými orgánmi v súvislosti s nesprávnym parkovaním, zastavením a státím.

12. Podľa § 370 ods. 1, 2 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

13. Žalobca vzal podaný návrh v časti istiny 36 € späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie a pred
nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby v tejto časti, preto
Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa cit. zák. ustanovenia rozhodol tak, že späťvzatie žaloby
v časti istiny 36 € pripustil, v tejto časti zrušil rozsudok 15C 34/2018-57 z 11.4.2019 Okresného súdu
Košice I a konanie zastavil. Predmetom konania tak zostal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 36 € uplatnený od 10.7.2018 do zaplatenia, t.j. do 15.5.2019 vyčíslený v sume 1,53 € a náhrada

trov konania.

14. V časti úrokov z omeškania Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal
odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) oprávnenou osobou
(§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez

nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je v tejto časti vecne správny. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.1.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času

tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

15. Žalovaná v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci a neumožňujú záver, že by

v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná neuviedla žiadne
také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalovanú privodili priaznivé rozhodnutie.
Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o

uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľke. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť
vecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností(skutkovéhostavu)aprávneho
posúdenia veci.

16. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

17. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa § 6 ods. 1 zákona č.514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného a nezákonného

rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom.

18.Vprejednávanejveciniejesporné,ženastalasituáciapredpokladanávustanovení§6ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z., keď Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22.2.2018, sp. zn. 8Sžo/23/2016
zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/15/2015-59 z 21.1.2016 tak, že rozhodnutie

Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-
KDI2-139/2014-P z 19.12.2014 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru v Košiciach
č. ORPZ-KE-ODI 1-354/2014-P z dňa 9.9.2014 v znení upovedomenia o oprave zo dňa 26.11.2014
ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Takisto nebolo sporným, že žalobca
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P z 19.12.2014 splnil povinnosť uloženú mu
týmto (následne zrušeným rozhodnutím) a zaplatil pokutu 20 € a náhradu trov konania vo výške 16 €. V
čase podania žaloby na náhradu škody na súd bola procesná situácia taká, že žalobca zaplatil spolu 36
€ (dňa 9.1.2015), ktorá povinnosť mu bola uložená nezákonným a zrušeným rozhodnutím policajnéhoorgánu a po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody žalovaná jeho nárok neupokojila. Súd
prvej inštancie a následne aj odvolací súd sú viazané rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 22.2.2018, sp. zn. 8Sžo/23/2016, a preto po podaní žaloby na náhradu škody museli túto riadne

prejednať a rozhodnúť o nej, pretože boli splnené všetky podmienky pre podanie žaloby na náhradu
škody predpokladané ust. § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 a aj § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s právnym názorom žalovanej, podľa ktorého išlo o predčasnú
žalobu, lebo policajné orgány po zrušení a vrátení veci do času podania žaloby o náhradu škody
opätovne nerozhodli o priestupku kladenom žalobcovi za vinu. K argumentu žalovanej, že k rozhodnutiu

o zastavení priestupkového konania došlo z dôvodu, že dňa 2.5.2019 zodpovednosť za priestupok
zanikla, a teda nie z dôvodu, že sa skutok nestal, odvolací súd zdôrazňuje, že táto okolnosť nič nemení
na veci, že o žalobe na náhradu škody bolo rozhodované za skutkových okolností, z ktorých vyplývalo,
že a/ právoplatné rozhodnutie Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach č. KRPZ-KE-KDI2-139/2014-P z 19.12.2014 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva
policajného zboru v Košiciach č. ORPZ-KE-ODI 1-354/2014-P z dňa 9.9.2014 v znení upovedomenia

o oprave zo dňa 26.11.2014 boli ako nezákonné zrušené Najvyšším súdom SR, b/ žalobca pred ich
zrušením zaplatil rozhodnutiami uloženú povinnosť spolu v sume 36 €, c/ žalovaná odmietla plniť nárok
žalobcu na náhradu škody po predbežnom prerokovaní jeho nároku a d/ žalovaný nikdy následne
nebol právoplatne uznaný vinným z priestupku kladenému mu za vinu, a tak sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní priestupku žalobcom (k tomu podporne viď nález Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011-33

z 24.3.2011) V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že podľa vyjadrenia žalovanej po podaní odvolania
žalobcom proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o priestupku z 30.7.2018 č. OPRZ-KE-
ODI1-354/2014-P odvolací správny orgán rozhodnutím zo 17.10.2018 č. KRPZ-KE-KDI2-139/2018-P
zrušil rozhodnutie o priestupku a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie
a rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový orgán nepostupoval v dikciách rozsudku Najvyššieho súdu.

Následne tento orgán opätovne rozhodol dňa 20.12.2018 tak, že uznal žalobcu vinným zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a uložil mu pokutu 20 € a povinnosť nahradiť
trovy konania v sume 16 €. Po podaní odvolania žalobcom nadriadený orgán dňa 19.3.2019 rozhodol o
zrušení tohto rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, pretože v spisovom materiáli
absentovali dôkazy preukazujúce skutočnosť, že brána umožňovala vjazd/výjazd na pozemok iba

vozidlám určitých rozmerov, nakoľko v akom rozsahu bol umožnený vjazd/výjazd vozidiel na pozemok
vykonaným dokazovaním ustálený nebol a tiež absentovali dôkazy preukazujúce skutočnosť, že osobné
motorové vozidlo bránilo vjazdu/výjazdu vozidiel týchto rozmerov. Z uvedeného je preto zrejmé, že
prvostupňový policajný orgán už pri svojom prvom rozhodnutí dňa 23.9.2014, ktorým bola okrem iného
žalobcovi uložená pokuta 20 € a náhrada trov konania 16 €, nevychádzal z dostatočne a spoľahlivo

zisteného skutkového stavu ako to tvrdila žalovaná.

19. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností vyššie opísaných, sa stotožňuje s právnym
názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaná napriek zrušeniu právoplatného rozhodnutia policajného orgánu
pre jeho nezákonnosť, neplnila v súlade so zákonom uplatnenú a požadovanú náhradu škody

pozostávajúcu z pokuty uloženej zrušeným rozhodnutím a prislúchajúcich trov konania, po jej
predbežnom prerokovaní, o čom upovedomila žalobcu listom z 9.7.2018, dostala sa s plnením do
omeškania a vznikla jej povinnosť zaplatiť zákonné úroky z omeškania od 10.7.2018 do 15.5.2019 v
sume 1,53 € (po tom, čo žalovaná žalobcovi zaplatila dňa 16.5.2019 sumu 36 €). Odvolací súd preto
žalobe v tejto časti ako dôvodnej vyhovel.

20. K ďalším námietkam žalovanej spočívajúcim najmä v polemike s postupom súdu prvej inštancie,
ktorému vytýkala, že vec rozhodol bez toho, aby vyčkal na písomné vyjadrenie žalovanej, resp. jej
neoznámil či ne/súhlasí s predĺžením lehoty na podanie vyjadrenia, odvolací súd poukazuje na čl. 8
Základných princípov CSP, podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité

pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu. Z čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP vyplýva stranám povinnosť postupovať
v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. Súd môže určiť stranám záväzné procesné
lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP). S týmito zásadami je
spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 153
ods. 1 CSP) Vychádzajúc z uvedeného sú strany sporu povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k
prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadreníobsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že
v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy
prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je

zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán
(napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové
návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu
k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie
súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je stranou sporu organizácia

disponujúca osobami s právnickým vzdelaním, u ktorých je predpoklad, že budú chápať význam a
dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorí by mali mať dostatočné vedomosti a skúsenosti na
to, aby posúdili, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za
následok stratu sporu.

21. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci uznesením 15C/34/2018-41 z 19.2.2019 doručenom

25.2.2019 žalovanej, uložil žalovanej povinnosť písomne sa vyjadriť k žalobe v lehote 10 dní od
doručenia uznesenia s tým, že ak túto povinnosť v stanovenej lehote nesplní, bude sa predpokladať,
že nemá námietky (§ 157 ods. 2 CSP) vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie (§
278 CSP). Žalovaná podaním doručeným súdu 1.3.2019 žiadala o predĺženie lehoty na podanie
vyjadrenia z dôvodu, že „v súčasnosti nedisponuje relevantnými informáciami, ktoré sa predmetnej

veci týkajú. Vzhľadom na nutnosť ich zabezpečenia si dovoľuje požiadať súd o predĺženie lehoty
na podanie vyjadrenia žalovaného k veci, bez určenia konkrétneho termínu doručenia vyjadrenia.
Vyjadrenie žalovaného bude súdu zaslané, len čo bude odbor právnych služieb disponovať potrebnými
informáciami“. Je úplne zrejmé, že táto žiadosť popiera základné zásady sporového poriadku konať
vo veci hospodárne, rýchlo a podľa pokynov súdu (čl. 8, 10 , § 157 ods. 1 CSP). Žiadne ustanovenie

Civilného sporového poriadku neumožňuje žalovanej strane určovať si podmienky a čas, kedy
súdom uložený procesný úkon vykoná, resp. môže vykonať, a už vôbec nie žiadať o predĺženie
lehoty bez určenia konkrétneho termínu vykonania daného procesného úkonu diktujúc si tak svoje
podmienky na jeho vykonanie. Správne preto súd prvej inštancie postupoval v zmysle svojho uznesenia
15C/34/2018-41 z 19.2.2019, a pretože žalovaná mu nielen v stanovenej lehote 10 dní ale ani do dňa

vyhlásenia rozsudku 11.4.2019 nedoručila vyjadrenie k žalobe, rozhodol vo veci na základe skutkových
okolnostíuvedenýchvžalobe,ktorévkonečnomdôsledkunebolizostranyžalovanejžiadnymspôsobom
spochybnené argumentmi uvedenými v odvolaní.

22. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 410/06, rozhodnutie
ESĽP Kraska proti Švajčiarsku).

23. Žalovaná v odvolaní neuvádza žiadnu relevantnú skutočnosť, v dôsledku ktorej by žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody nebol dôvodný, rozhodnutie súdu prvej inštancie v čase jeho

vyhlásenia nebolo vecne správne, pričom je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu spĺňa všetky
požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, tak ako to má na mysli § 220 CSP, preto rozhodnutie
netrpí ani vadou konania, tak, ako to tvrdí žalovaná pre jeho nepresvedčivosť, resp. nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť.

24. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené odvolateľkou nie
sú dôvodné, rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutej časti potvrdil.

25. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov

konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.26. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná
náhradu týchto trov protistrane (§ 256 ods. 2 CSP).

27. Rozhodovanie o trovách konania v súvislosti so zastavením konania je tak založené na vyriešení
otázky, ktorá zo sporových strán zavinila jeho zastavenie. Zavinenie na zastavení konania podľa §
256 ods. 1 CSP sa posudzuje výlučne len z procesného hľadiska, t.j. podľa procesného výsledku
konania, a nie podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posúdenie dôvodnosti žaloby vo veci samej

(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo 12/2008 zo 14.10.2008). Preto ak žalobca vzal
späť žalobu tak, ako v prejednávanej veci, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie
konania, a v takom prípade je povinný nahradiť jeho trovy. Ak však druhá strana svojím zavinením
spôsobila zastavenie konania, je povinná nahradiť protistrane trovy konania.

28. V prejednávanej veci nie je sporné, že žalobca vzal v priebehu odvolacieho konania žalobu v časti

istiny späť z dôvodu, že po podaní žaloby na súd (28.12.2018) mu žalovaná dňa 16.5.2019 zaplatila
žalovanú istinu 36 €. Keďže rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí,
rozhodol odvolací súd aj o nároku na náhradu trov konania, ktoré v konaní vznikli. Vychádzajúc výlučne
z procesného hľadiska čiastočné zastavenie konania v sume 36 € zavinila žalovaná, preto je v tejto časti
povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

29. V časti úroku z omeškania bol žalobca v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP patrí náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

30. Žalovaná navrhovala v súvislosti s náhradou trov konania aplikovať ust. § 257 CSP.

31. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

32. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp.

nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto nahradila protistrane.
Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na
náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon
pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie

dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného
zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu
prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či
3 M Cdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto

konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či
tedanaponechanieúčinkovprávnejnormyniesúdanédôvody.Nejdeoautomaticképravidlo,ktorébysa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,
či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie

majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie §
257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia
strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie
neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide
o vedenie konania a jeho výsledok (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 z

31.7.2017).

33. Účelom § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania zavedením moderačného absolučného práva a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby
postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených
všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia, ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k

inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom
prípade išlo o výnimočne okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

34. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď

síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd
však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo
sčasti neprizná. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v
prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné
vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad
takéhoto rozhodnutia aj na majetkové pomery oprávneného účastníka, teda tej strany sporu, ktorá by

inak mala nárok na náhradu trov konania. Je potrebné si všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu
k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, teda nielen toho ktorého by podľa všeobecného
ust. stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, ale i toho, ktorého majetková sféra by bola použitím
tohto výnimočného ust. dotknutá. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v
okolnostiach u strán sporu.

35. Žalovaná argumentovala, že žalobcovi sumu 36 € promptne vrátila, t.j. hneď po zastavení konania
o priestupku a poukázala na to, že správne orgány vo veci priestupku postupovali v súlade so zákonom
a v medziach daných zákonom, čo podľa nej odôvodňuje použitie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o
náhrade trov konania.

36.Odvolacísúdvkontextevyššieuvedenéhokonštatuje,žeskutočnostiuvedenéžalovanounenapĺňajú
podstatu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov žalobcovi, ktorý bol v
konaní plne úspešný, keď žalovaná mu istinu zaplatila po podaní žaloby na súd a v časti úrokov z
omeškania odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola zaviazaná ich zaplatiť.

Zavinenie čiastočného zastavenia konania je jednoznačne na strane žalovanej, z procesného hľadiska
preto zapríčinila zastavenie konania a v odvolacom konaní v časti úrokov z omeškania bola neúspešná.
Odvolací súd nezistil žiadne zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).