Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/98/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3617203664
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3617203664.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu R. proti žalovaným 1/ U. E., s.r.o. v likvidácii,
naposledy so sídlom P., D. XX, O.: XX XXX XXX, vymazaný z Obchodného registra dňa 30.10.2019 2/
W. J. republiky, so sídlom T., P. 8, O.: XX XXX XXX, 3/ H. U.- W., so sídlom P. XX, O.: XX XXX XXX ,
zastúpeného JUDr. C. Q., advokátkou so sídlom H., P. B. 1, o zaplatenie XXXX,XX eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 08. novembra 2018,
č.k. 5C/27/2017-216 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ z r u š u je a konanie z a
s t a v u j e.

Vo zvyšujúcej časti vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p
o t v r d z u j e.

Žalobca m á voči žalovaným 2/, 3/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 5585, 21 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5585, 21
eur od 10.11.2017 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 2, 80 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že zaplatením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných

žalovaných. Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že z predložených listinných
dôkazov žalobcom č.l.5-6 spisu 87-92,98-117 spisu vyplýva, že žalobca v čase od 06.09.2012 do
10.04.2013 vynaložil na zdravotnú starostlivosť poškodeného H. B. vynaložil sumu 5881,97 eur od ktorej
sumy odpočítal pred podaním žaloby 5% za spoluzavinenie poškodeného, ktorá vyplýva z potvrdenia
Sociálnej poisťovne zo dňa 12.07.2018 č.l.137 spisu, zo dňa 22.10.2018 č.l.201 spisu a potvrdenia
zamestnávateľa poškodeného H. B. žalovaného 3/ č.l.208 spisu, teda žalobca si uplatnil celkom sumu
5585,21 eur. Žalobca predložil súdu podrobný rozpis liečebných nákladov s označením "NN-001 prípad

náhrady vynaložených nákladov 12280290 obsahujúci rozpis jednotlivých zložiek, pričom z lekárskych
diagnóz vyplýva, že ide o popáleniny rôznych častí tela. Z trestného rozsudku a znaleckého posudku
vykonaného v trestnom konaní vyplýva, že zranenia poškodeného H. B. zo dňa 23.07.2012 o 13,10
hod. v dôsledku zasiahnutia elektrickým prúdom predstavovali popáleniny v dôsledku ktorých bol
poškodený hospitalizovaný od 14.08.2012 do 31.08.2012a bola mu poskytnutá zdravotná starostlivosť v
Univerzitnej nemocnici S. lôžkové popáleninové oddelenie, išlo o práceneschopnosť, ktorá si vyžiadala

42 dní a viac, pričom k hospitalizácii došlo po dobu 23 dní odo dňa poškodenia zdravia čo spadá
do obdobia práceneschopnosti vymedzenej znalcom. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je podaná dôvodne. Súd sa zaoberal námietkou premlčaniažalovaného 2/ a dospel k záveru, že v danom prípade je treba na premlčanie aplikovať ustanovenie § 101
Občianskeho zákonníka, teda nárok žalobcu sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote na uplatnenie
práva súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 205/2012 podľa ktorého právo

zdravotnej poisťovne voči tretej osobe na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytnutej jej poistencovi,
ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia jej poistenca došlo zavineným protiprávnym konaním tretej
osoby / podľa § 42 ods.4 písm. a/ zákona č. 577/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti sa premlčuje
v trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia lehota začína plynúť
zaplatením úhrady poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Žalobca v konaní preukázal, že náklady

na zdravotnú starostlivosť poistenca vynaložil v čase od 03.09.2012do 10.04.2013 ako vyplýva z
pripojených listinných dôkazov. Žalobca preukázateľne uplatnil svoj nárok v prípravnom konaní dňa
28.11.2013čo nepochybne vyplýva z vyšetrovacieho spisu na č.l.181-187 spisu, kde si nárok riadne
vyčíslil na sumu 5879,17 eur, pričom v tomto konaní si žalobca uplatnil len sumu 5585,21 eur, zníženú
o 5% z titulu spoluzavinenia poškodeného Petra Chudíka, čo potvrdila súdu Sociálna poisťovňa na
základesúhlasužalovaného3/akozamestnávateľapoškodenéhoanáslednežalobcariadnepokračoval

v adhéznom konaní keď si nárok uplatnil aj na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17.09.2015 č.l.708
trestného spisu prostredníctvom svojho zástupcu a následne bol žalobca ako poškodený v trestnom
konaní rozsudkom sp.z. 2T 45/2015 zo dňa 27.10.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.05.2016
podľa potvrdenia Okresného súdu Banská Bystrica na č.l.187 spisu odkázaný s nárokom na náhradu
škody v občianskoprávnom konaní, pričom D. H. bol odsúdený Trestným rozkazom, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 22.07.2015. Teda premlčacia lehota voči žalovaným v l. až 3. rade začala plynúť
od 04.09.2012 a plynula do uplatnenia nároku v trestnom konaní do 28.11.2013 čo je doba 1 rok,
2mesiace a 24 dní a v čase trestného konania došlo k prerušeniu premlčacej lehoty až do právoplatnosti
trestného konania do 10.05.2016, pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 02.08.2017, teda premlčacia
lehota pokračovala od 11.05.2016 do 02.08.2017 uplynula doba 1 rok, 2 mesiace a 22 dní, teda

spolu 2 roky, 5 mesiacov a15 dní, teda neuplynula trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva,
preto uplatnený nárok nie je premlčaný. K otázke vzniku práva žalobcu ako zdravotnej poisťovne
voči tretej osobe na náhradu nákladov zdravotnej starostlivosti sa už vyjadril NS SR v publikovanom
rozhodnutí pod R 51/2010 vyslovený v uznesení z 21.01.2010 pod sp. zn. 1Cdo/70/2009 tak, že toto
právo zdravotnej poisťovne súvisí s vykonávaním zdravotného poistenia a vzniká zaplatením úhrady

za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa § 42 ods.4 písm. a/ zákona č. 577/2004 Z z. účinného
do 31.12.2016 a § 9 ods.7 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. za predpokladu, že protiprávnym
konaním žalovaných 1/-3/ bolo spôsobené poškodenie zdravia, teda povinnosť žalobcu zaplatiť svojmu
zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu náklady starostlivosti poskytnuté jeho poistencovi je plnením
zákonnej povinnosti žalobcu , ktorá existuje bez ohľadu na to z akého dôvodu bola táto zdravotná

starostlivosť poskytnutá. Ustanovenie § 9 ods.7 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. o náhrade škody
je špecifické právo požadovať od žalovaných v l. až 3. rade za náklady vynaložené na zdravotnú
starostlivosť, ktoré vznikli z dôvodu zavineného protiprávneho konania, teda na základe právoplatného
trestného rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2T/45/2015, ktorým boli žalovaní 1/-3/
právoplatne odsúdení a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10.05.2016. Teda na regresnú náhradu

žalobcu je rozhodujúce vynaloženie nákladov na poskytnutú zdravotnú starostlivosť a či vynaložené
náklady na zdravotnú starostlivosť boli v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním čo
žalobca v tomto konaní preukázal pripojenými listinnými dôkazmi, že uhradil náklady na zdravotnú
starostlivosť poškodeného H. sumu 5879,17eur, ktorá bola vynaložená v príčinnej súvislosti so
zavineným protiprávnym konaním žalovaných 1/-3/ zníženej o sumu 5% čo je suma 293,96 eur, teda

uplatnený nárok je 5585,21 eur tak, ako je uvedené v žalobe. Zo zranení H. B. v trestnom konaní
vyplýva, že utrpel popáleniny elektrickým prúdom a to tržnú ranu v záhlavovej krajine hlavy, popáleniny
IV.stupňadlaňovejplochyI.-IV.prstaľavejruky,popáleninuIIIstupňavoblastipriebehuV.záprstnejkosti
pravej ruky s odumretím kože, popáleniny vzdialených článkov III. až V. prsta pravej ruky, popáleninu
v oblasti hlavičky I. predpriehlavkovej kosti pravého chodidla s odumretím tkaniva na ploche 1x1cm,

popáleninu v oblasti päty pravého chodidla s odumretím tkaniva na ploche 4x2 cm a funkčné poškodenie
srdca s resuscitačnou príhodou. Regresný nárok žalobcu na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť je teda hmotnoprávnym nárokom žalobcu na náhradu nákladov preukázateľne uhradených
poistencovi voči žalovaným vyplývajúci zo zavineného protiprávneho konania a nie je právom žalobcu
na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka ako nesprávne namietali žalovaní, preto sa súd

ani nezaoberal základnými atribútmi zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka
ako je vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovanými a porušením povinnosti
žalovanými v l. až 3. rade, preto ich súd považoval za nedôvodné. Pokiaľ ide o námietku delenej
zodpovednosti za škodu, túto tiež považoval súd za nedôvodnú. Vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn.5Cdo 110/2011 zo dňa 12.09.2011 podľa ktorého pri uplatnení regresného nároku žalobcom, pri jeho
uplatnení voči viacerým škodcom, záleží na žalobcovi či si uplatní nárok voči jednému alebo viacerým
škodcom. Samotná skutočnosť, že škoda vznikla pôsobením viacerých škodcov, ešte neopodstatňuje

aplikáciu ustanovenia § 438 ods.2 Občianskeho zákonníka o delenej zodpovednosti, z dôvodu, že z
trestného rozsudku jednoznačne vyplýva, že je daná príčinná zodpovednosť medzi konaním žalovaných
v l. až 3. rade a vznikom škody, teda úprava spoločnej zodpovednosti za škodu vychádza zo zásady
solidárnej, teda je na žalobcovi, či si nárok uplatnil voči všetkým škodcom, alebo len voči žalovaným v l.
až 3. rade, preto úprava spoločnej zodpovednosti za škodu má všeobecnú platnosť pre všetky prípady

a súd vzhliadol dôvod na uplatnenie práve solidárnej zodpovednosti žalovaných 1/-3/ vychádzajúc z ust.
§ 438 ods.1 Občianskeho zákonníka a zaviazal žalovaných 1/-3/ na plnenie spoločne a nerozdielne.
Súd preto v konaní nevzhliadol dôvod na uplatnenie delenej zodpovednosti žalovaných. Súd priznal
žalobcovi okrem istiny 5585,21 eur aj zákonom stanovený úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
5585,21 eur od 10.11.2017 do zaplatenia t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovaným
1/-3/, pričom žalovaný 1/ prevzal žalobu najneskôr dňa 09.11.2017, teda súd priznal žalobcovi úrok z

omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby poslednému zo žalovaných t.j. od 10.11.2017 do
zaplatenia, kedy sa podľa názoru súdu dostali žalovaní do omeškania s plnením. Súd priznal žalobcovi
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 2,80 eur, ktoré predstavuje poštovné,
teda nejde o trovy konania v pravom slova zmysle, ale len o náklady žalobcu spojené s uplatnením
pohľadávky. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v spore plne

úspešný súd náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy v konaní nevznikli, lebo toto konanie
je oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. l písm. c/ zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych
poplatkoch, súd priznal žalobcovi len poštovné vo výške 2,80 eur, ktoré sú nákladmi konania, nie trovami
konania, teda rozhodol tak, že žalobca nemá nárok voči žalovanými 1/ - 3/ na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/, 3/. Navrhli ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V podstate zhodne namietali,
že súd prvej inštancie svoj názor o solidárnej zodpovednosti opiera o výsledky trestného konania a
trestný rozsudok, avšak z výsledkov trestného rozsudku vyplýva, že v danom prípade je odôvodnené,
aby súd skúmal mieru zavinenia a účasti viacerých osôb na spôsobenej škode, a aby tieto osoby za

škodu zodpovedali podľa svojej účasti na spôsobení škody tak, ako to predpokladá ust. § 438 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaný 1/ v odvolaní ďalej poukázal na to, že v predmetnej trestnej veci boli poškodení odkázaní s
ich nárokom na náhradu škody na civilný súd práve z dôvodu, že zo skutkového stavu veci vyplynulo, že

nároky poškodených smerujú predovšetkým proti ich zamestnávateľovi, a že na zranení poškodených
sa okrem odsúdených svojím zavinením podieľali aj iné osoby a aj samotní poškodení. Z uvedeného
dôvodu mal za to, že pri rozhodovaní o náhrade škody je potrebné skúmať mieru zavinenia jednotlivých
subjektov na spôsobenej škode. Ďalej dôvodil, že i keď si žalobca uplatnil regresný nárok na úhradu
nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v zmysle § 9 ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004

Z.z., je potrebné takisto ako pri náhrade škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka pre uznanie
takéhoto nároku preukázať vznik nákladov v konkrétnej uplatňovanej výške, porušenie povinnosti, resp.
zavinené konanie na strane zodpovedných osôb a príčinnú súvislosť medzi zavineným konaním a
vznikom nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 7 písm. c).
Ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že vôbec nebral do úvahy právnu a skutkovú argumentáciu uvádzanú

v jeho vyjadrení zo dňa 29.03.2019, čo považoval za hrubé porušenie ust. § 220 ods. 2 CSP, ako aj
práva žalovaného 1/ na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd prvej inštancie tým, že sa nevysporiadal s jeho
argumentáciou, znemožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné právo neúspešnej strany namietať
konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravného prostriedku v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

4. Žalovaný 2/ v odvolaní ďalej namietal, že súd svoje rozhodnutie pre aplikáciu § 438 ods. 1 Obč.
zákonníka a vylúčenie aplikácie § 438 ods. 2 Obč. zákonníka náležite a presvedčivo vôbec neodôvodnil,
čím bolo porušené procesné právo strany sporu a konanie tak trpí vadou, nakoľko z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, na základe čoho a prečo aplikoval ust. § 438 ods. 1 Obč.
zákonníka a vylúčil tak aplikáciu ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka náležite a presvedčivo vôbec
neodvodnil, čím bolo porušené procesné právo strany sporu a konanie tak trpí vadou, nakoľko z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, na základe čoho a prečo aplikoval ust. § 438ods. 1 Obč. zákonníka a vylúčil tak aplikáciu ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka. Ďalej uviedol, že súd
mal povinnosť skúmať aj ďalšie okolnosti majúce vplyv na záver o použití delenej zodpovednosti.

5. Žalovaný 3/ ďalej v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné vyhodnotenie dôkazu, a
to trestného spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2T/45/2015, keď sa oboznámil len so
záverom trestného konania a ďalej neskúmal priamu príčinnú súvislosť medzi právoplatne uznaným
protiprávnym konaním jednotlivých žalovaných a úrazom H. B. a tým aj s úrazom súvisiacimi nákladmi
na zdravotnú starostlivosť vymáhanými v tomto konaní. Mal za to, že práve nie rovnaká miera zavinenia

odôvodňuje aplikáciu ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka o delenej zodpovednosti. Z obsahu trestného
spisu a aj z výpovedí žalovaných 1/ - 3/ vyplynul rôzny stupeň súvislostí ich „pochybenia“, teda
protiprávneho konania vyplývajúceho aj z trestného rozsudku s úrazom H.. Dôvodil, že práve skúmanie
priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním jednotlivých žalovaných a úrazom malo byť
predmetom dokazovania súdom prvej inštancie. Uvedený dôkaz sa vykonával pripojením predmetného
trestného spisu, ktorý mal byť vyhodnotený dôkladne a nie len oboznámením sa s výsledkom trestného

konania. Mal za to, že v prípade, ak by Okresný súd Banská Bystrica mal za nepochybne zrejmý nárok
žalobcu na náhradu škody súvisiaci s protiprávnym konaním, bol by o ňom rozhodol v rámci trestného
konania a zaviazal by žalovaných na vyčíslenú škodu v rámci trestného konania. Ďalej poukázal na
ust. § 6 ods. 4 zák. č. 124/2006 Z.z., v zmysle ktorého je potrebné priamu príčinnú súvislosť medzi
úrazom poškodeného elektrickým vedením a porušením povinností jednotlivých povinných subjektov

hľadať medzi žalovaným 1/ a 2/. Je nepochybné, že poškodený zamestnanec pracoval v priestoroch
Železníc SR. Nakoľko pracovníci ŽSR - výpravkyňa p. A. R. a pracovník s preukázateľným preškolením
z miestnych pomerov (bezpečnostný štítok) p. E. O. ho neinformovali, že pracuje pod funkčným
prepojovacím trolejom a ani žalovaný 2/ ho o tejto skutočnosti neinformoval. Preto jeho porušenie bolo
len následkom jeho neinformovanosti, na ktorú boli povinní žalovaní 1/, 2/. Žalovaný 2/ nezabezpečil

na činnosť vykonávanú žalovaným 3/ vydanie rozkazu prednostu železničnej stanice o výluke na deň
23.07.2013, ktorý sa vydáva pri akýchkoľvek prácach vykonávaných na železničnej stanici alebo v
obvode železničnej stanice, v ktorom by bolo uvedené, kde a za akých okolností a podmienok budú
práce vykonávané, kto ich bude vykonávať, prípadne iné skutočnosti a zároveň pred začatím prác
nezabezpečil odborný dozor v styku s prevádzkovými zariadeniami ŽSR tak, aby nebola ohrozená

bezpečnosť zamestnancov zabezpečujúcich výkon požadovaných činností, čo je porušením ust. § 18
ods. 1, 2, 3 zákona č. 124/2006 Z.z. Práve v porušení tejto povinnosti žalovaného 2/ videl priamu
príčinnú súvislosť s úrazom poškodeného poistenca, a nie jeho porušenie povinnosti, ktoré nemá žiadnu
priamu súvislosť s úrazom poistenca. Ďalej poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica, v ktorom boli konštatované jednotlivé porušenia povinností žalovaných 1/, 2/, 3/.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/, 3/ navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že v danom prípade je nutné uplatňovať solidárnu
zodpovednosť v zmysle § 438 ods. 1 Obč. zákonníka vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nie
je možné presne oddeliť a určiť jednotlivé podiely miery zavinenia viacerých osôb na vzniku poškodenia

zdravia jednotlivých poškodených a teda ani podiely na povinnosti úhrady vynaložených liečebných
nákladov za ošetrenie poškodených poistencov. Poukázal na to, že argument, v ktorom žalovaný
1/ namieta skutočnosť, že na poškodení zdravia nesú podiely aj samotní poškodení, zohľadnil už
pri prvotnom uplatňovaní náhrady vynaložených liečebných nákladov. V tomto smere poukázal na
vyjadrenie Sociálnej poisťovne zo dňa 12.07.2018. Ďalej poukázal na ust. § 438 Obč. zákonníka, v

zmysle ktorého solidárna zodpovednosť (§ 438 ods. 1 Obč. zákonníka) je zákonným pravidlom, delená
zodpovednosť (§ 438 ods. 2 Obč. zákonníka) je výnimkou z tohto zákonného pravidla. Pokiaľ žalovaný
2/ namietal, že súd prvej inštancie mal skúmať, či v okolnostiach prejednávanej veci ide o osobitný
prípad, kedy je potrebné použiť delenú zodpovednosť uviedol, že táto povinnosť súdu z jednotlivých
ustanovení nevyplýva, práve naopak primárne sa posudzuje zodpovednosť ako solidárna. Zároveň

poukázal na to, že žalovaný 2/ ani nešpecifikuje v čom podľa jeho názoru spočíva osobitosť týchto
okolností. Mal za to, že samotná skutočnosť, že ku škode došlo súčinnosťou viacerých subjektov
nezakladá dôvod na posudzovanie okolností za „osobitné“. Práve naopak, okolnosti vzniku úrazu
neumožňujú exaktne stanoviť mieru zavinenia, a preto aj v záujme poškodeného je potrebné primárne
uplatniť pravidlo solidárnej zodpovednosti. K argumentácii žalovaného 3/, že jeho pochybenie nebolo v

priamej príčinnej súvislosti so vznikom úrazu uviedol, že v zmysle Protokolu Inšpektorátu práce Banská
Bystrica zo dňa 30.10.2012 a dodatku k Protokolu zo dňa 05.12.2012 v časti G Zistené nedostatky 1/ v
príčinnej súvislosti s udalosťou písmeno c) zo strany zamestnávateľa H. je uvedené, že zamestnávateľ
na železničnej stanici vo R. neurčil svojim zamestnancom dňa 23.07.2012 bezpečný pracovný postupna nakládku demontovanej časti výhybky s označením 3XA na ložnú plochu kamiónu s návesom
pomocou autožeriavu typu AD 20, v.č. 1312 r.v. 1983 vzhľadom k tomu, že miesto nakladania určil
pod prepojovacím vodičom trolejového vedenia železničnej stanice pod napätím 25 kV a nezabezpečil

jeho vypnutie, čo spôsobilo po priblížení výložníka autožeriavu k pripojovaciemu vodiču trolejového
vedenia železničnej stanice pod napätím 25kV uzavretie elektrického okruhu prevádzané akustickým
aj vizuálnym javom a závažné pracovné úrazy H. B. a S. J., čo je porušením § 6 ods. 1 písm. i) a § 18
ods. 3 zák. č. 124/2006 Z.z. Až ostatné zistené nedostatky vo vzťahu k žalovanému 3/ uvedené v bode
2) písm. a) ods. 8 až 11 uvedené ako nedostatky, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s udalosťou.

7. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že úvahu o účasti viacerých
zodpovedných subjektov na spôsobenej ujme je potrebné založiť na porovnaní charakteru a významu
povinností a závažností ich porušenia. Mal za to, že v danom prípade došlo k osobitným okolnostiam
zakladajúcim aplikáciu ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka, a to s poukazom na rozsudok Krajského
súdu Banská Bystrica sp. zn. 2T/45/2015 zo dňa 27.10.2015. Naďalej zotrval na svojich doterajších

vyjadreniach.

8. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu, žalovaného 1/, 2/ k odvolaniu zotrval v
podstate na svojich doterajších vyjadreniach.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ poukázal na to, že pokiaľ žalovaný 2/
namietal solidárnu zodpovednosť v danej veci, zrejme citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/187/2013, avšak citáciu skrátil, nakoľko ako vyplýva z uvedeného uznesenia, pod pojmom účasť
subjektu je v danom prípade uvedená skutočnosť: „ napríklad úmyselné porušenie povinnosti, treba
považovaťzavýznamnejšie,nežjenedbanlivostnéporušeniepovinnosti.“Pokiaľžalovaný2/napodporu

svojho tvrdenia poukazuje na skutočnosť, že výška trestu jednotlivým žalovaným nebola rovnaká, čo
preukazuje, že účasť obžalovaných na spôsobení škody nebola rovnaká, žalobca namietal uvedené
tvrdenie, nakoľko medzi skutočnosti, ktoré súd pri ukladaní trestu zohľadňuje patria viaceré faktory,
napríklad spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa, či možnosť jeho nápravy. Z

uvedeného vyplýva, že miera zavinenia je jedným, nie však jediným faktorom, ktorý ovplyvňuje druh
a rozsah trestu. Opätovne zotrval na svojom stanovisku, že solidárna zodpovednosť je zákonným
pravidlom, delená zodpovednosť je len výnimkou z tohto zákonného pravidla. Vyslovil presvedčenie,
že nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v takej miere, aby prelomili zásadu priority solidárnej
zodpovednosti. Mal za to, že uprednostnením delenej zodpovednosti bez závažných dôvodov by bol

oslabený úmysel zákonodarcu priority ochrany práv poškodeného vyjadrenej novelou Občianskeho
zákonníka z roku 1982, ktorá sa preniesla aj do novely Občianskeho zákonníka z roku 1991. To
znamená, že úmyslom zákonodarcu pri úprave spoločnej zodpovednosti za škodu sa naďalej preferuje
ochrana poškodeného.

10. Žalovaný 2/ sa k vyjadreniu žalobu písomne vyjadril tak, že rozdielna účasť obžalovaných na
spôsobení škody vychádzajúca zo závažnosti konania jednotlivých obžalovaných ( s tým súvisiaca
trestná sadzba), predstavuje osobitný prípad zakladajúci aplikáciu ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka
o delenej zodpovednosti. Námietky žalobcu k tvrdeniu žalovaného 2/, že výška trestu nebola
rovnaká, čo preukazuje, že účasť obžalovaných na spôsobení škody nebola rovnaká, považoval za

irelevantné. Naviac, rozdielna výška trestu uloženého obžalovaným bola súdu preukázaná. Uviedol,
že druh zavinenia nie je jediným faktorom ovplyvňujúcim účasť na spôsobení škody a teda jedinou
osobitnou okolnosťou podmieňujúcou použitie ustanovenia o delenej zodpovednosti, čo v konečnom
dôsledku možno vyvodiť aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/187/2017, ktoré používa
slovo „napríklad“ nie výlučne, z čoho vyplýva, že sa pripúšťa aj možnosť existencie iných faktorov

ovplyvňujúcich účasť na spôsobení škody.

11. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu, žalovaného 1/, 2/ k odvolaniu zotrval na
dôvodoch svojho odvolania. Mal za to, že mieru zavinenia v tomto konaní nie je možné stotožňovať
s mierou zavinenia zistenom a zisťovanom v trestnom konaní, a už vôbec nie je možné z uvedeného

odvodiť mieru zodpovednosti žalovaných 1/, 2/, 3/. V tomto konaní bolo potrebné skúmať spôsob,
dôvod a následky konania jednotlivých žalovaných a v tejto súvislosti posúdiť príčinnú súvislosť
medzi porušením povinnosti jednotlivých žalovaných so spôsobeným následkom. V porušení povinnostižalovaného 2/ videl priamu príčinnú súvislosť s úrazom poškodeného poistenca a nie jeho porušenie,
ktoré nemá žiadnu priamu príčinnú súvislosť s úrazom poistenca.

12. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď
nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v
spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
vo vzťahu k žalovanému 1/ zrušiť a konanie zastaviť a vo zvyšujúcej časti vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

13. Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

14. Odvolací súd z výpisu z obchodného registra zistil, že žalovaný 1/ t.j spoločnosť U., s.r.o. so sídlom
P., D. XX bol vymazaný z Obchodného registra ex offo na základe uznesenia Okresného súdu Košice
I. č.k.31K/25/2018-127 zo dňa 28.02.2019 z dôvodu zastavenia konkurzného konania pre nedostatok
majetku podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka dňom 30.10.2019.

15. V priebehu konania žalovaný 1/ stratil procesnú subjektivitu, bol vymazaný z obchodného registra,
pričom žalovaný 1/ nemal právneho nástupcu. Odvolací súd preto vzhľadom na zánik procesnej
subjektivity žalovaného 1/ konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ podľa § 64 CSP zastavil. Odvolací súd
zároveň vo vzťahu k žalovanému 1/ aj zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu
sa tiež odvolací súd nezoberal odvolacími dôvodmi uplatnenými žalovaným 1/.

16. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že žaloba žalobcu je podaná
dôvodne. Námietku premlčania žalovaného 2/ vyhodnotil ako nedôvodnú, keď mal za to, že je potrebné
aplikovať § 101 Občianskeho zákonníka, pričom v otázke začiatku plynutia premlčacej doby poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/205/2012, podľa ktorého táto plynie od zaplatenia úhrady,

a teda v predmetnej veci od 03.09.2012, odkedy žalobca vynaložil náklady na zdravotnú starostlivosť.
Podľa súdu prvej inštancie žalobca riadne vyčíslil sumu na 5879,17 eur, pričom v konaní si uplatnil len
sumu 5585,21 eur zníženú o 5 % z titulu spoluzavinenia poškodeného H. B., čo súdu potvrdila Sociálna
poisťovňa. Ďalej súd dospel k záveru, že na regresnú náhradu žalobcu je rozhodujúce vynaloženie
nákladov na poskytnutú zdravotnú starostlivosť a či vynaložené náklady na zdravotnú starostlivosť

boli v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním, čo žalobca v konaní preukázal. Pri
námietke neaplikovania delenej zodpovednosti súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/110/2011 zo dňa 12.09.2011, podľa ktorého pri uplatnení regresného nároku žalobcom voči
viacerým škodcom záleží na žalobcovi, či si uplatní nárok voči jednému alebo viacerým škodcom. Súd
vychádzajúc z ustanovenia § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaných 1/ až 3/ spoločne

nerozdielne.

17. Podľa § 9 ods. 7 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zdravotná poisťovňa
má právo uplatniť svoj nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči tretej osobe,

ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním,

18. Uvedené ustanovenie predstavuje osobitný regresný nárok poisťovne voči tretím osobám na
náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v dôsledku ich zavineného protiprávneho
konania, čím poisťovňu zároveň aktívne legitimuje na uplatnenie tohto nároku v súdnom konaní.

Predpokladom uplatnenia tohto nároku je preukázanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti poistenca a
zavinené protiprávne konanie škodcu. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Nebola tak

dôvodnánámietkažalovanýchonedostatočnomodôvodnenísúdnehorozhodnutiaaporušeniaichpráva
na spravodlivý súdny proces, a to ani v tej časti, v ktorej súd vychádzal z trestného spisu 2T/45/2015
v otázke zavineného protiprávneho konania žalovaných, nakoľko aj v tejto časti napadnutý rozsudokdostatočné odôvodnenie obsahuje tak, ako je tomu aj v otázke namietanej aplikácie solidárnej, resp.
delenej zodpovednosti žalovaných s ktorou sa súd náležitým spôsobom vyporiadal.

19. Súd prvej inštancie okrem iného správne poukázal na rozdiel takto uplatneného regresného
nároku na náhradu škody sociálnou poisťovňou od práva na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, a to plne v súlade s právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu SR
z 30.06.2011, sp. Zn. 2Cdo/343/2009.Preto v otázke nároku žalobcu na náhradu nákladov na
zdravotnú starostlivosť nebolo možné posudzovať také predpoklady zodpovednosti za škodu ako v

prípade uplatneného nároku na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, (t.j. protiprávne
konanie, spôsobená škoda a príčinná súvislosť) ako namietali žalovaní, ale len tie, ktoré vyplývajú z
hmotnoprávneho nároku žalobcu podľa § 9 ods. 7 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. ako špeciálneho
právneho predpisu, t.. j., či žalobca poskytol zdravotnú starostlivosť a či existovala príčinná súvislosť so
zavineným protiprávny konaním žalovaných.

20. V konaní bolo bez pochýb preukázané listinnými dôkazmi, že žalobca poskytol zdravotnú
starostlivosť poškodenému v sume 5879,21 eur. Vo vzťahu k zavinenému protiprávnemu konaniu
žalovaných, súd prvej inštancie správne vychádzal z právoplatného trestného rozsudku Okresného súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 2T/45/2015, ktorým boli žalovaní 1/ až 3/ právoplatne odsúdení. Súd v civilnom
konaní je viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin (§ 193 CSP) a o tom, kto ho spáchal.

Uvedené sa vzťahuje na všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu a podmienky odsúdenia
páchateľa. Súd bol preto viazaný aj v otázke zavineného protiprávneho konania žalovaných. Preto
nebolo možné pripustiť argumentáciu žalovaného 3/ nepochybne smerujúcu k tomu, aby sa zbavil svojej
zodpovednosti za spôsobenú škodu, keď tvrdil, že porušenie bolo len následkom jeho neinformovanosti,
na ktorú boli povinní žalovaní 1/, 2/. Pokiaľ žalovaný 3/ ďalej argumentoval tým, že pokiaľ by Okresný súd

Banská Bystrica mal za nepochybne zrejmý nárok žalobcu na náhradu škody súvisiaci s protiprávnym
konaním, bol by o ňom rozhodol v rámci trestného konania, odvolací súd uvádza, že tento argument je
bez právnej relevancie k prejednávanej veci regresnej náhrady žalobcu. V civilnom konaní bol však súd
povinný brať do úvahy aj spoluzodpovednosť poškodeného na spôsobenej škode, keďže táto otázka
nebola stanovená vo výroku trestného rozsudku. V danej veci túto skutočnosť, t. j. spoluzodpovednosť

poškodeného zohľadnil už sám žalobca v uplatnenom nároku na regresnú náhradu v sume 293,96
eur (5%), pričom z vykonaného dokazovania bola spoluzodpovednosť poškodeného v takomto rozsahu
preukázaná (potvrdenie Sociálnej poisťovne). Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že
boli splnené podmienky regresnej náhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, t. j. žalobca preukázal
úhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť, pričom zavinené protiprávne konanie žalovaných vyplývalo

z predmetného trestného rozsudku.

21. Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení neupravuje prípad, ak k poškodeniu zdravia došlo
zavineným protiprávnym konaním viacerých škodcov, voči ktorým vzniká poisťovni nárok na regresnú
náhradu v zmysle § 9 ods. 7 písm. c) tohto zákona. Preto bolo potrebné v tejto otázke vychádzať z

právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 438 Občianskeho zákonníka.

22. Podstatou solidárneho vzťahu pasívnej povahy medzi subjektmi je ten, že subjekty, ktoré sú vo
vzťahu k inému subjektu pasívne solidárny sú povinní plniť celý záväzok spoločne, pričom oprávnený
subjekt môže požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek z nich a v prípade plnenia jedného zaniká

nárok na plnenie aj vo vzťahu k ostatným. Uvedené je možné aplikovať aj na zodpovednostný vzťah
zo spôsobenej škody tak, ako to predpokladá ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a
teda, že zodpovedné subjekty sú povinné zaplatiť celú náhradu ujmy spoločne s tým, že dotknutý
subjekt je oprávnený požadovať jej zaplatenie od ktoréhokoľvek zodpovedného subjektu a dlh zaniká v
rozsahu, v ktorom bol niektorým z nich splnený. V prípade zodpovednosti za spôsobenú škodu právna

úprava solidárnej zodpovednosti (vyššie uvedené predmetné ustanovenie § 439 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), a teda povinnosť škodcov solidárne plniť aj za iných škodcov je negatívnym dôsledkom
spôsobenej škody na úkor škodcov v prospech poškodeného, ako správne uviedol aj žalobca. Do určitej
miery sa tak prehlbuje zodpovednosť škodcov, aby dôsledne nahradili spôsobenú ujmu, keďže navonok
sa ich zodpovednosť, nech bola ich miera účasti na spôsobenej škode akákoľvek, nedotýka ich celkovej

povinnosti vo vzťahu k tomu, komu bola spôsobená ujma. Uvedené treba brať do úvahy o to viac, keď
je spôsobená škoda dôsledkom spáchaného trestného činu. V predmetnej veci však nejde o náhradu
škody poškodenému, ale o regresnú náhradu žalobcu ako zdravotnej poistenie za úhradu nákladov nazdravotnú starostlivosť v zmysle špeciálneho právneho predpisu zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom
poistení.

23. Preto pokiaľ ide o otázku, či v prípade škody spôsobenej viacerými škodcami je potrebné aplikovať
právnu úpravu o solidárnej zodpovednosti podľa § 438 ods. 1 alebo právnu úpravu podľa § 438 ods.
2 Občianskeho zákonníka v prípade regresnej náhrady podľa zákona č. 580/2004 Z. z., nie je možné
prihliadať na prioritu náhrady škody poškodenému ako vyváženie negatívneho dôsledku spáchaného
trestného činu (ako uvádzal žalobca), ale je nevyhnutné skúmať, či exituje u žalovaných spoločný

solidárny zaväzovací dôvod, ktorý zakladá solidaritu (§ 511 Občianskeho zákonníka). Zároveň je možné
pripustiť len taký výklad, podľa ktorého je solidárna zodpovednosť viacerých subjektov podľa § 438 ods.
1 Občianskeho zákonníka pravidlom a podľa ods. 2 tohto ustanovenia výnimkou aplikovateľnou tam,
kde súd vzhliadne osobitné okolnosti prípadu, teda len v odôvodnených prípadoch. Vo vzťahu k aplikácii
solidárnej zodpovednosti možno preto konštatovať prioritu právnej úpravy podľa ods. 1 uvedeného
ustanovenia pred delenou zodpovednosťou. Osobitné okolnosti prípadu preto musia byť v takej miere a

takej intenzity, aby tieto prelomili aplikovanú zásadu priority solidárnej zodpovednosti.

24. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí takéto osobitné okolnosti prípadu nevzhliadol, pričom
odvolací súd sa s takýmto právnym názorom súdu prvej inštancie stotožnil. Kritériom pre vznik práva
na regresnú náhradu podľa § ods. 7 písm. c) zákona č. 580/2004 Z. z. nie je miera zavinenia každého

zo zodpovedných subjektov, ale ich zavinené protiprávne konanie, ktoré v predmetnej veci vyplávalo
z trestného rozsudku. Trestný rozsudok a ustálenie zavineného protiprávneho konania u žalovaných
je podľa názoru odvolacieho súdu pre žalovaných spoločným solidárnym zaväzovacím dôvodom
zakladajúcim u žalovaných aj bez ohľadu na mieru ich zavinenia solidárnu zodpovednosť, keďže
zavinené konanie každého zo žalovaných bolo v celosti príčinou poškodenia zdravia poškodeného,

a preto nebolo možné oddeliť mieru zavineného protiprávneho konania žalovaných, ktoré by v ich
samostatnosti nemuselo takouto príčinou byť. Aj z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu vyššie uvedenej priority
solidárnej zodpovednosti bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona o solidárnej zodpovednosti a nie
o delenej zodpovednosti podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

25. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšujúcej časti
vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1 a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Odvolací súd preto žalobcovi voči

žalovaným 2/, 3/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).