Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/10/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615204951
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7615204951.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: V.. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. T. D., N.. R. XXX/XX, právne zast. JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, Letná 47, Košice, proti
žalovanému:Spišskákatolíckacharita,zast.DiecéznymriaditeľomPhDr.Ing.PavlomVilčekom,Spišská
Nová Ves, J. Hanulu 2, IČO: 35 514 221, právne zast. Steiner & Associetes s.r.o., Moyzesova 46, Košice,
o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
dňa 23. mája 2018 č.k. 4CPr/1/2015-465 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď žalovaného

daná žalobcovi zo dňa 2. októbra 2014 ku dňu 31. januáru 2015 je neplatná.

V ostatnej časti rozsudok súdu prvej inštancie zostáva bezo zmeny.

O trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, v ktorom bude rozhodnuté o celom uplatnenom
procesnom nároku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) medzitýmnym
rozsudkom zo dňa 23. mája 2018 č.k. 4CPr/1/2015-465 určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi

zo dňa 2.10.2014 ku dňu 31.1.2015 je neplatná. O zvyšku nároku žalobcu na zaplatenie ušlého
zárobku, náhrady cestovných nákladov, náhrady za stratu času a o nároku na náhradu trov konania
bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou doručenou okresnému súdu dňa 30.
marca 2015 domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 2. októbra 2014, ku dňu 31. januáru 2015.
Počas konania rozšíril svoju žalobu o ďalšie nároky, ktoré súd uznesením pripustil, a to o zaplatenie

ušlého zárobku, náhradu cestovných nákladov, náhradu za stratu času.

3. Po podrobnom opísaní skutkového stavu a po citácii § 13 ods. 3 Zák. práce, § 15 ods. 2 Zák. práce,
§ 42 ods. 1 Zák. práce, § 61 ods. 2 Zák. práce, § 63 ods. 1 písm. b/ ods. 2 Zák. práce, § 74 Zák. práce,
§ 237 ods. 1 a 3 Zák. práce, § 77 Zák. práce súd konštatoval, že z potvrdenia o právnej subjektivite zo
dňa 4.9.2015 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, súd zistil, že počnúc od 27.12.1995
evidujú ako subjekt Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike Spišskú katolícku charitu (ďalej aj

SpKCH), Jesenského 5, Spišská Nová Ves, IČO: 35514221.

4. Z pracovnej zmluvy č. 2008/00001 zo dňa 16.6.2008 súd zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ uzavrel
so žalobcom ako zamestnancom pracovnú zmluvu podľa ktorej tento od 16.6.2008 vykonával funkciuprojektový a investičný riaditeľ. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, pričom miesto výkonu
práce bolo dohodnuté ako sekretariát SpKCH. K pracovnej zmluve bol uzavretý dodatok č. 1 a č. 2,
ktorými sa menila výška mzdy zamestnanca.

5. Z listu - skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa súd zistil, že žalovaný
dňa 2.10.2014 z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - pre nadbytočnosť, rozviazal so
žalobcom pracovný pomer ku dňu 31.1.2015. Skončeniu pracovného pomeru predchádzalo rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 24.9.2014, na základe ktorého bolo rozhodnuté o

znížení stavu zamestnancov o jedného, a to na pracovnom mieste projektový a investičný riaditeľ.

6. Zo zápisnice zo zasadnutia Kuratória Spišskej katolíckej charity uskutočneného vo forme „per rollam“
zo dňa 25.9.2014 súd zistil, že vo forme konferenčného telefonického rozhovoru bolo Kuratóriom
prejednané rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 24.9.2014 a skončenie
pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti so žalobcom. Súčasťou zápisnice bola príloha

a to zoznam „prítomných“ členov Kuratória.

7. Zo zápisu z osobného stretnutia so zamestnancom zo dňa 2.10.2014 súd zistil, že žalobcovi bolo
doručované rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 24.9.2014 a skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 1.10.2014. Tieto písomnosti od

diecézneho riaditeľa žalobca odmietol prevziať za prítomnosti dvoch svedkov, a to N. I. a I. M..

8. Z dohody o pracovnej činnosti č. 2014/08629 I.. S. Q. zo dňa 10.10.2014 súd zistil, že menovaná
vykonávala pre žalovaného riadenie projektu, publicitu a monitorovanie v rámci projektu "Budovanie
programu podpory inklúzie seniorskej populácie systémom tiesňovej starostlivosti" spolufinancovaného

Európskym sociálnym fondom v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia. Prácu
vykonávala od 13.10.2014 do 30.9.2015.

9. Z pracovnej zmluvy I.. I. T. č. 2014/02425 zo dňa 15.8.2014 súd zistil, že menovaný nastúpil
k žalovanému dňa 18.8.2014 a vykonával funkciu projektový manažér. Jeho náplňou bolo písanie,

realizácia projektov, podávanie reportov, manažovanie projektu "In Guten Handen". Pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu určitú do 31.8.2015. Dodatkom č. 1 zo dňa 31.8.2015 bol pracovný pomer predĺžený
do 31.8.2016.

10. V danom prípade žalobca uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde dňa 30.3.2015;

súd konštatoval že bola dodržaná lehota 2 mesiacov odo dňa kedy mal pracovný pomer skončiť( ku
dňu 31.1.2015).

11. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky
počnúc od 27.12.1995 eviduje ako subjekt Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike Spišskú

katolícku charitu, Jesenského 5, Spišská Nová Ves, IČO: 35514221. Žalobca bol zamestnancom
žalovaného takmer od jeho vzniku, konkrétne od 1.1.1996. Uvedené vyplýva z menovacieho dekrétu
zo dňa 29.12.1995, ktorým žalobca bol spišským diecéznym biskupom menovaný za diecézneho
riaditeľa Spišskej katolíckej charity. Následne zmenou právnej úpravy sa jeho pracovný pomer vzniknutý
vymenovacím dekrétom, zmenil na pracovný pomer vzniknutý pracovnou zmluvou, a so žalobcom

bola uzavretá pracovná zmluva č. 2002-PZ 0001 zo dňa 30.3.2002, podľa ktorej (tento) od 1.4.2002
vykonával funkciu diecézneho riaditeľa. Po tom ako ho spišský diecézny biskup odvolal k 15.6.2008
z funkcie diecézneho riaditeľa, bola so žalobcom uzavretá nová pracovná zmluva č. 2008/00001 zo
dňa 16.6.2008, podľa ktorej žalobca od 16.6.2008 vykonával funkciu projektový a investičný riaditeľ.
Žalovanýdňa2.10.2014zdôvodovpodľa§63ods.1písm.b)Zákonníkapráce-nadbytočnosť,rozviazal

so žalobcom pracovný pomer výpoveďou ku dňu 31.1.2015. Výpoveď bola žalobcovi doručovaná
diecéznym riaditeľom do vlastných rúk dňa 2.10.2014, avšak žalobca výpoveď spolu s rozhodnutím
o organizačných zmenách odmietol prevziať, o čom svedčí zápis z osobného stretnutia z toho
istého dňa podpísaný dvoma svedkami. Skončeniu pracovného pomeru predchádzalo rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 24.9.2014.

12. Žalobca tvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná z toho dôvodu, že túto mu dal C.. V..
C. D. ako diecézny riaditeľ Spišskej katolíckej charity, pričom tento nebol oprávnený výpoveď dať, lebo
žalobca má uzavretú platnú zmluvu z 30.03.2002, na základe ktorej od 01.04.2002 nastúpil do funkciediecézny riaditeľ; teda iba on sám mohol rozhodnúť o svojej výpovedi. Túto argumentáciu žalobcu súd
nemohol akceptovať, a považoval ju za účelovú a nelogickú. Bol toho názoru, že so žalobcom nebol
dňa 16.6.2008 uzavretý ďalší (súbežný) pracovný pomer, ale došlo k zmene resp. nahradeniu pôvodnej

pracovnej zmluvy zo dňa 30.3.2002, zmluvou novou. O tom, že žalobca bol so zánikom pôvodného
pracovného pomeru uzrozumený, a súhlasil s uzavretím nového pracovného pomeru svedčí okrem
obsahu samotnej pracovnej zmluvy v ktorej je uvedená jeho nová funkcia, rozsah pracovného času 40
hodín týždenne, ktorý by u dvoch pracovných pomerov nedokázal dodržať, nové miesto výkonu práce
a iné, i fakt, že nového diecézneho riaditeľa V.. C. D. vo funkcii akceptoval, rešpektoval jeho pokyny,

spolupracoval s ním a protokolárne mu odovzdal pozíciu diecézneho riaditeľa SpKCH, o čom svedčí
protokol o odovzdaní funkcie diecézneho riaditeľa, i príloha k protokolu so stavom ku dňu 15.6.2008.

13. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný skončením pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 2.10.2014
mienil ukončiť pracovný pomer so žalobcom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu
nadbytočnosti - zníženia stavu zamestnancov, vo svojej organizačnej štruktúre o jedného zamestnanca

na pracovnom mieste projektový a investičný riaditeľ, ako to vyplýva z rozhodnutia zamestnávateľa o
organizačných zmenách zo dňa 24.9.2014 i zo samotného znenia výpovede.

14. Výpoveď je jednostranným právnym úkonom účastníka pracovného pomeru (v tomto prípade
žalovaného) adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru (žalobcovi), ktorý smeruje ku jeho

skončeniu. Splnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov
výpoveď danú zamestnancovi je podľa § 74 Zákonníka práce hmotnoprávnou podmienkou platnosti
výpovede. Účelom uloženia tejto povinnosti je poskytnúť zamestnancovi ochranu pred prípadným
zneužívaním postavenia zamestnávateľa (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo
72/2006 zo dňa 28.9.2006). Táto hmotnoprávna podmienka je splnená, len ak zástupca zamestnancov

prerokuje výpoveď vopred, t.j. pred tým, než zamestnávateľ skutočne vôľu skončiť jednostranne
pracovný pomer voči zamestnancovi prejaví. Nesplnenie tejto zákonnej podmienky spôsobuje v
nadväznosti na ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu - výpovede z pracovného
pomeru.

15. V danom prípade sa súd zaoberal zákonnosťou namietanej hmotnoprávnej podmienky výpovede,
teda podmienkou predchádzajúceho prerokovania výpovede žalobcu so zástupcami zamestnancov.
Funkciu zástupcu zamestnancov vo veciach pracovnoprávnych plní podľa Stanov Spišskej katolíckej
charity (konkrétne hlavy VII bod 7.7.) Kuratórium, ktoré má sedem členov, pričom každý člen disponuje
pri hlasovaní s jedným hlasom. Jeho predsedom je vždy diecézny riaditeľ, ktorý disponuje pri hlasovaní

dvoma hlasmi. Z rokovacieho poriadku Kuratória SpKCH zo dňa 19.4.2012 vyplýva, že v mimoriadnych
prípadoch je možné na mimoriadne zasadnutie Kuratória SpKCH zvolať jeho členov telefonicky alebo
e-mailom na adresu člena Kuratória v tvare [email protected], bez bližšieho „popisovania“
programu (článok 2 bod 5 rokovacieho poriadku). Zároveň v týchto mimoriadnych prípadoch predseda
Kuratóriamôžerozhodnúť,žečlenoviaKuratóriasamôžukdanémuproblémuvyjadriťpriamotelefonicky

alebo obratom elektronicky, bez osobného stretnutia členov Kuratória (článok 4 bod 5 rokovacieho
poriadku). Čo sa považuje za mimoriadny prípad žalovaný v stanovách, ani len demonštratívne
nevymedzil. Mimoriadnosť potreby prejednania výpovede žalobcu takýmto spôsobom nepreukázal ani
v predmetnom súdnom konaní. Zároveň však bol súd toho názoru, že uplatnenie uvedených článkov
Rokovacieho poriadku Kuratória SpKCH nie je namieste v pracovnoprávnych záležitostiach, keď zákon

vyžaduje ich prerokovanie, a už vôbec nie v prípade prejednania výpovede resp. okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Termín „prerokovanie“ upravuje § 237 ods. 1 Zákonníka
práce a podľa citovaného ustanovenia zákona je prerokovanie „výmena názorov“ a „dialóg“ medzi
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia zákona, sa
prerokovanie uskutoční zrozumiteľným spôsobom, a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s

cieľom dosiahnuť dohodu. Uvedené ustanovenie zákona - právo na prerokovanie a informácie bolo
do Zákonníka práce doplnené novelou zák.č. 210/2003 Z.z. účinnou od 1.7.2003, za účelom jeho
zosúladeniasoSmernicou2002/14/ESEurópskehoparlamentuaRadyz11.marca2002.Tátodefinujev
článku 2 "poradu" ako „výmenu názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom“.
Vzhľadom na uvedený výklad pojmu „prerokovanie“, vo význame ako ho má na mysli Zákonník práce,

a vyššie uvedená smernica, je zrejmé, že za prerokovanie nemožno považovať osobný a telefonický
rozhovor s jednotlivými členmi Kuratória zo strany štatutárneho zástupcu žalovaného, za účelom
získania súhlasu resp. nesúhlasu s výpoveďou žalobcovi, a to bez predchádzajúceho doručenia textu
výpovede i rozhodnutia o organizačnej zmene, tak ako to bolo v prípade žalobcu. Ako vyplynulo zvýpovede diecézneho riaditeľa C.. D. nešlo dokonca ani o rozhovor vo forme dialógu, iba o hlasovanie o
otázke, či členovia Kuratória súhlasia so zrušením pracovného miesta žalobcu a skončením pracovného
pomeru výpoveďou. Skutočnosť, že išlo iba o hlasovanie o výpovedi žalobcovi vyplynula i z výpovedí

svedkyne I.. V.. I. R. C. a I.. J.. I.. I. U. C.. Zápisnica zo zasadnutia Kuratória bola spísaná až dodatočne,
a rovnako následne došlo k podpisu členov Kuratória na prezenčnej listine. Z uvedeného je teda zrejmé,
že členovia Kuratória sa z dôvodu prejednania výpovede žalobcovi (nikdy) nestretli, a nemali k dispozícii
listinu o výpovedi, ktorá mala byť predmetom prerokovania, a teda logicky mohli vziať iba na vedomie
zámer žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobcom, a nie ho prerokovať (rozsudok Najvyššieho

súduSRsp.zn.1Cdo72/2006zodňa28.9.2006).Žalovanýtedasámzvolenouformoukontaktusčlenmi
Kuratória ohľadne výpovede žalobcovi znemožnil týmto také prerokovanie výpovede, ktoré by spĺňalo
kritéria stanovené Zákonníkom práce a Smernicou 2002/14/ES Európskeho parlamentu a Rady. Účasť
zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru nie je možné považovať iba za formálny
úkon, bez materiálneho obsahu, ako tomu bolo v tomto prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5 Cdo/255/2008).

16. Na základe týchto skutočností dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci nebola výpoveď
zamestnávateľa daná zamestnancovi podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce v zmysle § 74
Zákonníka práce zákonným spôsobom prerokovaná s príslušným „odborovým orgánom“, čo má za
následok jej absolútnu neplatnosť a preto bol nútený konštatovať, že výpoveď žalovaného daná

žalobcovi zo dňa 2.10.2014 je neplatná. V závere súd uviedol, že povinnosť zamestnávateľa vopred
prerokovať výpoveď danú zamestnancovi s odborovým orgánom vyplýva z § 74 Zákonníka práce, a toto
ustanovenie nie je možné vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka
práce. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca,
aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného

pomeru. Z uvedeného teda vyplýva, že prejednanie nesmie byť iba formálne, ale musí byť vopred
organizačne pripravené tak, aby už zo samotnej žiadosti o prerokovanie boli zrejmé náležitosti výpovede
podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce i rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré výpovedi predchádza.

17. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 2.11.2016 namietal i účelovosť rozhodnutia o nadbytočnosti

jeho pracovného miesta a nesplnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede z dôvodu
nadbytočnosti zo strany zamestnávateľa a to ponukovej povinnosti.

18. Súd sa zaoberal i splnením tejto podmienky. Zameral dokazovanie na zistenie, či žalovanému
vznikla ponuková povinnosť, a či túto svoju povinnosť aj v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce

splnil. V tejto súvislosti uviedol, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce stanovuje tzv. ponukovú
povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z
pracovného pomeru. Podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená,
že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca
ďalej zamestnávať. Splnenie tejto ponukovej povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať

zamestnávateľ. V danej veci žalovaný tvrdil a toto vyplynulo i z textu samotnej výpovede, že v
čase vyhotovenia výpovede nemal možnosť žalobcu zamestnávať a to ani na kratší čas v mieste,
ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve a preto nemohol ponukovú
povinnosť splniť. Žalobca však označil v spore dôkaz - dohodu o pracovnej činnosti č. 2014/08629
zo dňa 10.10.2014 uzavretú medzi žalovaným a I.. S. Q., ktorej náplňou práce bolo riadenie

projektu, publicita a monitorovanie v rámci projektu "Budovanie programu podpory inklúzie seniorskej
populácie systémom tiesňovej starostlivosti" spolufinancovaného Európskym sociálnym fondom v rámci
Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, ako aj dohodu o pracovnej činnosti č.
2014/08628 H.. M. C. zo dňa 1.10.2014, ktorá vykonávala pre žalovaného finančné riadenie a
verejné obstarávanie v rámci uvedeného projektu. Obe dohody boli uzavreté na dobu určitú (jeden

rok) s rozsahom pracovného času 10 hodín týždenne. Zároveň bol súdu predložený registračný list
zamestnancov žalovaného v období od 1.11.2014 do 31.3.2015 poskytnutý Sociálnou poisťovňou
pobočka Spišská Nová Ves z ktorého je evidentné, že od 1.11.2014 boli do pracovného pomeru so
žalovanýmprijímaníďalšípracovníciprevažnenadobuurčitú;niejevšakznehozrejménaaképracovné
pozície.

19. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí
zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať,že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal
možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, tak ako tomu bolo v tomto prípade, lebo nemal v mieste

výkonuprácežiadnevoľnépracovnémiesto,jepreposúdenieotázkysplneniajehoponukovejpovinnosti
určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli vhodné pracovné miesta voľné. V
takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné
miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiž o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať). V posudzovanej veci žalovaný od počiatku tvrdil, že v čase výpovede nemal možnosť

žalobcu ďalej zamestnávať, keďže nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce žiadne pracovné
miesto voľné, a preto si ani nemohol splniť uvedenú ponukovú povinnosť. Na preukázanie uvedenej
skutočnosti však neprodukoval žiadne dôkazy, spôsobilé toto potvrdiť. O opaku však svedčí skutočnosť,
že v období rozhodovanie o organizačnej zmene a vyhotovení výpovede žalobcovi uzavrel dve
dohody o pracovnej činnosti, prvú dňa 1.10.2014 s H.. M. C. a druhú dňa 10.10.2014 s I.. S. Q.,
ktorej náplňou práce bolo riadenie projektu, publicita a monitorovanie v rámci projektu "Budovanie

programu podpory inklúzie seniorskej populácie systémom tiesňovej starostlivosti" spolufinancovaného
Európskym sociálnym fondom v rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia, takže
s náplňou práce obdobnou ak nie totožnou s náplňou práce žalobcu. Rovnako i z registračného listu
zamestnancov žalovaného v Sociálnej poisťovni vyplýva, že do pracovného pomeru so žalovaným boli
od 1.11.2014 prijímaní i noví zamestnanci.

20.Nazákladeuvedenýchskutočnostídospelsúdkzáveru,žežalovanémuvzniklaponukovápovinnosť,
lebomalmožnosťvmiestevýkonupráce,tedavrámciSpišskejdiecézyžalobcuďalejzamestnávať.Túto
povinnosť si nesplnil a nebola teda splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede vyplývajúca
z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobu preto považoval za dôvodnú i pre tieto skutočnosti.

21. Na záver súd poukázal aj na okolnosti predchádzajúce ukončeniu pracovného pomeru výpoveďou
zo strany zamestnávateľa, ktoré skutočne evokujú účelovosť zrušenia pracovného miesta a tiež
následnú výpoveď žalobcovi. Zamestnávateľ totiž dňa 16.9.2014 vyhotovil pre žalobcu novú pomerne
širokú náplň práce projektového riaditeľa za účelom využitia jeho talentu, ktorú tento listom zo dňa

17.9.2014 s pripomienkami akceptoval. Avšak napriek uvedenému, (takmer) následne dňa 24.9.2014
zamestnávateľ rozhodne o organizačnej zmene a dňa 2.10.2018 o výpovedi žalobcovi. Súd toto
konanie zamestnávateľa považuje za neštandardné a prekvapujúce najmä v situácii, keď žalobca pre
zamestnávateľa odpracoval viac ako 20 rokov a dlhodobo si svedomito, bez akýchkoľvek výhrad plnil
svoje pracovné povinnosti.

22. Podľa § 214 ods. 1 - 3 CSP, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode
uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Súd môže na návrh strany medzitýmnym
rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo
veci samej. Do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o žalobou uplatnenom procesnom

nároku.

23. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobu zamietnuť. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, písm.
f/, písm. h/ CSP. Uviedol, že v predmetnom konaní súd posudzoval platnosť výpovede, ktorú dňa 2.

októbra 2014 doručil žalobcovi. Poukázal na to, že žalovaný postupoval tak, že dňa 24. septembra 2014
prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým zrušil pracovné miesto projektového a investičného
riaditeľa za účelom zabezpečenia zvýšenia efektívnosti práce u žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ Zák. práce. Dňa 25. septembra 2014 sa uskutočnilo rokovanie Kuratória Spišskej katolíckej charity,
ktoré zastával funkciu zástupcov zamestnancov. Rokovanie prebehlo per rollam tak, že riaditeľ sa

s niektorými členmi stretol osobne a niektorých obvolal a prerokoval s nimi organizačnú zmenu a
ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Všetci členovia Kuratória vyjadrili s uvedeným súhlas
a následne podpísali zápisnicu zo zasadnutia Kuratória. Okresný súd odôvodnil určenie neplatnosti
výpovede aj nesplnením povinnosti náležitého prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov
a účelovosťou organizačnej zmeny a porušením ponukovej povinnosti z dôvodu existencie iných

pracovných miest u zamestnávateľa. Vyčítal súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný nesúhlasil s výkladom pojmu „prerokovanie“ v bode 65
rozsudku, ako ho má na mysli Zákonník práce a Smernica 2002/14/ES (podľa okresného súdu), keď
za prerokovanie nepovažoval osobný a telefonický rozhovor s jednotlivými členmi Kuratória zo stranyštatutárneho zástupcu žalovaného za účelom získania súhlasu, resp. nesúhlasu s výpoveďou žalobcovi,
a to bez predchádzajúceho doručenia textu výpovede a rozhodnutia o organizačnej zmene. Z výpovedí
svedkov Mgr.Ing. Márie Hrušovskej Petríkovej a Mgr. et. Mgr. Moniky Turacovej, PhD. vyplynulo, že išlo

iba o hlasovanie o výpoveď žalobcovi. Členovia Kuratória sa k dôvodu prejednania výpovede žalobcovi
nikdy nestretli, nemali k dispozícii listinu o výpovedi, ktorá mala byť predmetom prerokovania, a tak mohli
vziať iba na vedomie zámer žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobcom, a nie ho prerokovať.
Žalovaný teda sám zvolenou formou kontaktu s členmi Kuratória ohľadne výpovede žalobcovi znemožnil
týmto také prerokovanie výpovede, ktoré by spĺňalo kritéria stanovené Zákonníkom práce a Smernicou

2002/14/EES. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu, že uvedení svedkovia iba hlasovali o (ne)súhlase
s výpoveďou žalobcovi. Podľa odvolateľa každý rozhovor (telefonicky alebo osobný) je dialógom medzi
stranami. V prípade každého telefonátu s členmi Kuratória - vysloveniu ich súhlasu predchádzalo
oboznámenie, že sa ruší pracovné miesto žalobcu, a že bude so žalobcom ukončený pracovný pomer
z dôvodu nadbytočnosti. Takéto prerokovanie podľa žalovaného je prerokovaním podľa Zákonníka
práce a Smernice 2002/14/ES. Podľa žalovaného obyčajným gramatickým výkladom výpovedí bolo

preukázané, že k prerokovaniu skutočne došlo. Členovia Kuratória nevzali pripravovanú výpoveď iba na
vedomie, čo v zmysle § 74 Zák. práce postačuje na účely prerokovania, ale práve naopak, všetci dali
k nej svoj súhlas. Súd sa nevyjadril ku ostatným svedeckým výpovediam, vybral iba tri, ktoré potvrdili,
že výpoveď žalobcovi vzali na vedomie. Žalovaný uviedol tvrdenia ostatných svedkov zo zvukovej
nahrávky. Svedok Vilček okrem iného uviedol, že všetci členovia Kuratória boli obvolaní telefonicky

a následne im bolo poslané, (mysli si, že mailom, alebo nevie ako to majú na internete) na to, aby
sa všetci k tomu vyjadrili. Odvolateľ mal za to, že názor súdu prvej inštancie v bode 65 rozsudku,
že členovia Kuratória iba „súhlasili“ a pritom ani poriadne nevedeli, o čom, vo svetle vykonaného
dokazovania nemôže obstáť. Súd sa podľa odvolateľa nevyporiadal s tým, že existuje prerokovanie „per
rollam“, o čom bola spísaná zápisnica, ktorú všetci členovia Kuratória podpísali. Odvolateľ poznamenal,

že Zákonník práce v § 229 a nasl. nikde neupravuje spôsob, akým má dôjsť k prerokovaniu, t.j.
ako má zamestnávateľ a zástupcovia zamestnancov rokovania uskutočniť. Podľa žalovaného súd
nemá právomoc posudzovať, či rokovanie per rollam alebo iná forma rokovania je „postačujúca“ na
pracovnoprávne účely. Prerokovanie výpovede je determinované § 74 Zák. práce. Podľa § 74 Zák. práce
výpoveď (alebo okamžité skončenie) pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ

povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru neplatné.

24. Doložka neplatnosti postihuje len neexistenciu prerokovania, pričom forma (písomná alebo osobná)
prerokovania nie je zákonom priamo vyžadovaná pod sankciou neplatnosti. Podľa odvolateľa aj

telefonicky hovor, na ktorom došlo k prerokovaniu všetkých obsahových náležitostí výpovede sa v
zmysle zákona považuje za prerokovanie v zmysle prvej vety § 74 Zák. práce. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/21/2009 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
6CoPr/3/2014. Podstatné je prerokovanie a nie forma prerokovania podľa odvolateľa. Podľa § 237 ods.
1 Zák. práce sa za prerokovanie považuje výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a

zamestnávateľom. Keďže Zákonník práce formu prerokovania neupravuje, možno sa domnievať, že je
prípustné využiť akúkoľvek formu, ktorá nevzbudí pochybnosti o tom, že k prerokovaniu došlo. Okresný
súd vyslovil názor, že pojem prerokovanie podľa § 237 Zák. práce je výmena názorov a dialóg medzi
zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom, a to vo svetle výkladu pojmu „porada“ uvedenom v
Smernici 2002/14/ES. Svoj názor oprel o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1Cdo/72/2006 a 5Cdo/255/2008. Tvrdenie súdu, že „per rollam“ hlasovanie nie je možné použiť pre
pracovnoprávne aspekty zamestnávateľa, nepovažoval za správne.

25. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/21/2009,
podľa ktorého postačuje ak záznam o prerokovaní (zápisnica), obsahuje náležitosti výpovede a tiež aj to,

že zástupcovia zamestnancov nerokovali o výpovedi spolu vôbec, nespôsobuje neplatnosť výpovede.
Plne teda postačuje, ak náležitosti výpovede obsahuje (záznam) o prerokovaní výpovede, pričom
v prípade žalovaného boli náležitosti výpovede členom Kuratória oznámené, tak telefonicky, ako aj
dodatočne uvedené v zápisnici. Členovia Kuratória podľa odvolateľa nemuseli byť na jednom mieste
(spoločné zasadnutie), lebo takéto konanie nespôsobuje neplatnosť výpovede. O dobromyseľnosti

zamestnávateľa svedčí aj skutočnosť, že prerokoval výpoveď so všetkými členmi Kuratória, aj keď
postačovala nadpolovičná väčšina.26. Vo vzťahu k nedodržaniu ponukovej povinnosti žalovaného, odvolateľ uviedol, že zamestnávateľ od
počiatku tvrdil a na tomto stanovisku trvá, že nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, t.j., že ide o
absolútnu nemožnosť zamestnania definovanú v § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce. V bode 70 rozsudku

súd uviedol, že miesto výkonu práce je Spišská diecéza, ale v pracovnej zmluve mal dohodnuté miesto
výkonu práce „sekretariát v Spišskej katolíckej Charite“. Súd konštatoval, že v období rozhodovania o
organizačnej zmene boli uzatvorené dve dohody o pracovnej činnosti s pani Procházkovou od 1.10.2014
a pani Furinovou zo dňa 10.10.2014. Pani Prochádzková mala podľa dohody o pracovnej činnosti
č. 2014/08628 zabezpečovať finančné riadenie a verejné obstarávanie v rámci projektu. Žalobca je

vyučený strojársky technológ. Pani Furinová podľa dohody o pracovnej činnosti 2014/08629 mala
vykonávať riadenie, publicitu a monitorovanie v rámci projektu, Budovanie programu podpory inklúze
seniorskej populácie systémom tiesňovej starostlivosti. Žalobca je vyučený strojárenský technológ, ktorý
nikdynemalvedomostiosociálnejpráci.Okresnýsúdnesprávnevyhodnotilpracovnúpozíciužalobcuvo
vzťahu k prácam vykonávaným uvedenými osobami (pani Procházkovou a pani Furinovou). Nesprávne
súd intepretoval ponukovú povinnosť zamestnávateľa podľa § 63 ods. 2 Zák. práce.

27. K účelovosti zrušenia pracovného miesta odvolateľ poznamenal, že súd vyložil úmysel
zamestnávateľa presne opačne, než aký zamestnávateľ mal. Zamestnávateľ videl dlhodobý pokles
výkonu práce žalobcu a videl neefektívnosť jeho pracovného miesta, a preto ponúkol žalobcovi
rozšírenie pracovnej pozície, ktorú však žalobca neakceptoval. Žalobca v odpovedi na ponuku

žalovaného predniesol absolútne neprijateľné požiadavky na výkon svojej práce. Žalobca si sám
spôsobil (svojim úkonom) neprijatím ponuky, na čo následne zamestnávateľ pristúpil k zrušeniu
(neefektívneho) pracovného miesta.

28. Namietal aj prekvapivé rozhodnutie, lebo žalovaný zameral svoju obranu na skutočnosť zákonného

prejednania výpovede so zástupcami zamestnancov. V písomnom vyhotovení rozsudku súd vyložil
svoje rozhodnutie na nepreukázaní splnenia ponukovej povinnosti. Vyčítal súdu, že zamestnancovi v
spore postačuje iba uviesť, že zamestnávateľ má voľné miesta a zamestnávateľ ich neexistenciu musí
preukázať. Zamestnávateľ podľa názoru odvolateľa preukázal v spore neexistenciu voľného pracovného
miesta vo vyjadrení zo dňa 7. októbra 2015.

29. Vo svojom zhrnutí odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie vyvodil nesprávne skutkové a právne
závery pri posudzovaní otázky splnenia prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov, a to
najmä vo vzťahu k nedodržaniu formy prerokovania. Žalovaný vysvetlil, že prerokovanie bolo materiálne,
že všetci členovia Kuratória vedeli o čom rokujú. Nedodržanie osobnej formy podľa žalovaného

nespôsobuje neplatnosť prerokovania. Súd prvej inštancie vyvodil nesprávne skutkové a právne závery,
keď mal za to, že žalovaný neponúkol inú vhodnú prácu žalobcovi. Dve pracovné pozície, na ktoré
žalobca poukazoval si vyžadovali iné kvalifikačné požiadavky, než má žalobca. Ohľadom účelovosti
organizačnej zmeny, žalovaný poukázal na logickosť rozhodnutia zamestnávateľa, a to vo vzťahu k
odmietnutiu ponuky práce zo strany žalobcu. Poukázal aj na to, že súd vydal prekvapivé rozhodnutie,

ak súd odôvodnil rozhodnutie z veľkej časti na nesplnení ponukovej povinnosti zamestnávateľa.

Žalobca v stanovisku na odvolanie žalovaného navrhol odvolanie zamietnuť, nakoľko rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne aj právne správne. Uviedol, že žalovaný nijako nepreukázal, že zrušil pracovné
miesto projektového a investičného riaditeľa za účelom zvýšenia efektívnosti práce u zamestnávateľa.

Dňa 25. septembra 2014 neprebehlo rokovanie Kuratória Spišskej katolíckej charity, ale iba, aj to je
sporné, hlasovanie. Nebolo preukázané, aby členovia Kuratória mali k dispozícii dokumentáciu, a nebol
preukázaný ani dátum príslušného pozvania na zasadnutie Kuratória, ani program tohto rokovania.
Žalovaný vysvetľuje ako začína alebo (ne)začína telefonický rozhovor. Nijako nepreukázal zaslanie
príslušnýchdokumentov,abyčlenoviaKuratóriamalidostatočnéarelevantnéinformácie,hlavnezakého

právneho dôvodu vymedzeného skutkovo a právne ukončujú pracovný pomer.

30. Podľa žalobcu Kuratórium je najvyšším poradným orgánom Spišskej katolíckej charity, a musí mať
všetky podrobné analýzy a podklady k riadnemu zasadnutiu, a o to viac k mimoriadnemu zasadnutiu.
Členmi Kuratória sú obyčajní ľudia, čo nepoznajú terminológiu používanú Zákonníkom práce, najmä

pojem „prerokovanie“. Žalovaný pri dokazovaní uviedol, že hlasovanie prebehlo formou „per rollam“, čo
je pre neho bežný a moderný spôsob hlasovania. Svedok ThLic Saniga na pojednávaní uviedol, že tento
pojem absolútne nepozná, nikdy sa sním nestretol, ale zápisnicu Kuratória podpísal. Žalovaný obširným
opisom uvedených svedkov chce zvrátiť nezvrátiteľný fakt, že k rokovaniu Kuratória Spišskej katolíckejcharity vo veci nedošlo. Nie je pravdou, aby výsluchy svedkov súd prvej inštancie viedol len vo vzťahu
k hlasovaniu. O tom, že prerokovanie bolo iba formálne, svedčí aj anticipačný list žalovaného z augusta
2014. Žalovaný nepreukázal, čo je mimoriadne zasadnutie Kuratória Spišskej katolíckej charity, ktoré je

zástupcom zamestnancov a najvyšším poradným orgánom diecezného riaditeľa. Svedecké výpovede
Sanigu a Bodorikovej preukázali, že uvedení svedkovia nemali žiadnu pozvánku, program, podklady
na prerokovanie - na dialóg. Žalovaný cez svedecké výpovede Ing. Vilčeka nechcene zvýraznil, že
25.9.2014 nedošlo k prerokovaniu, ale len k hlasovaniu. Vilček ako štatutár uviedol, že všetci členovia
Kuratória boli aj obvolaní a myslí si, že čosi im bolo poslané mailom alebo akosi, ani nevie, ako sa

vyjadrili, teda hlasovali. Aj toto preukazuje, že prerokovanie sa neuskutočnilo. Ďalej poznamenal, že
žalovaný je organizáciou, ktorá spôsobí nielen v Spišskej diecéze, ale aj na iných miestach (troch
samosprávnych krajoch). Tvrdenie žalovaného, že súd nesprávne vyvodil ponukovú povinnosť len na
sekretariáte Spišskej katolíckej charity je nesprávny, lebo žalovaný je identickým zamestnávateľom
na príslušnom teritóriu a vo všetkých organizačných útvaroch. Žalovaný poprel, aby pracovná pozícia
pani Procházkovej a pani Furinovej boli diametrálne odlišné práce. K výhradám žalovaného ohľadom

ponúknutej práce nikdy nemal ponúknutú prácu a nie je pravdou, že nemá vedomosti o sociálnej
práci. Žalobca pred nastúpením do Charity bol členom rôznych tímov a napokon pracoval ako sociálny
pedagóg a prednášal aj na Trnavskej univerzite. Poznamenal, že žalovaný ponukovú povinnosť mal a
žalobca bol zdravotne a odborne spôsobilý. K výčitkám žalovaného poznamenal, že žalovaný nijako
nedokázal, aby u žalobcu bol dlhodobý pokles výkonu práce. Žalovaný zámerne opomenul, že tesne

pred prijatím zrušeného pracovného miesta bolo navrhnuté a potrebné efektívne to isté pracovné miesto
žalobcu posilniť.

31. V závere žalobca uviedol, že predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce danej žalobcovi listom zo dňa 2.10.2014. Hmotnoprávna podmienka pre danie

výpovede podľa § 74 Zákonníka práce je povinnosť vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov
predmetnú výpoveď. Podľa stanov žalovaného plní funkciu zástupcu zamestnancov Kuratórium, a
spôsob rokovania Kuratória (však) ostal sporný. Štatutárny orgán zamestnávateľa pán Vilček (a zároveň
predseda Kuratória) vo svojej výpovedi potvrdil „prerokovanie“ per rollam, ktoré bolo nie 25.9.2014, ale
24.9.2014. V zápisnici Kuratória dňa 25.9.2014 nie je zmienka o tom, s kým sa uskutočnil rozhovor, kedy

a s akým obsahom. Žalobca vyslovil názor, že počas konania na súde prvej inštancie sa žalovanému
nepodarilo preukázať, že výpoveď bola prerokovaná vopred podľa § 74 Zákonníka práce. Naviac
žalovaný nesplnil ani ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

32. V písomnom vyjadrení žalovaného k stanovisku žalobcu sa uvádza, že prerokovanie telefonickým

spôsobom nikdy nemôže byť obmedzené iba na (ne)vyslovenie súhlasu, ale predchádza tomu dialóg,
aby osoba na druhej strane telefonickej linky vedela k čomu má vysloviť (ne)súhlas. Žalovaný nikdy
netvrdil, že Kuratórium iba hlasuje. Kuratórium totiž hlasuje po prerokovaní príslušnej záležitosti.
Členovia Kuratória majú vedomosti týkajúce sa ich pracovného zaradenia, ale nie sú právnici a tak
nepoznajú právnu terminológiu.

33. K vyjadreniu, že cez svedka Javorského bolo preukázané, že ešte v júni 2015 nebol zmenený
pôvodný rokovací poriadok Kuratória z roku 2012, žalovaný poukázal, že došlo k zmene rokovacieho
poriadku, ale nevedel predložiť originál rozhodnutia.

34. Členovia Kuratória vo svojich výpovediach potvrdili, že rokovanie cez „per rollam“ je výnimočné,
avšak existuje. K argumentácii žalobcu, že nebola splnená podmienka mimoriadneho zasadnutia
Kuratória, lebo zrušenie pracovného miesta nie je dôvodom pre mimoriadne zasadnutie Kuratória,
žalovaný poznamenal, že spôsob rokovania Kuratória ako „zamestnaneckej rady“ nie je nikde upravený,
a tak ide čisto o internú záležitosť príslušného orgánu. Mimoriadne zasadnutie nastáva vtedy, ak to

uzná Luratórium za vhodné. Naviac ide o otázku právne irelevantnú, lebo spôsob (pre)rokovania podľa
§ 74 Zákonníka práce nie je postihnuteľný doložkou neplatnosti. Interný spôsob fungovania Kuratória
(hlasovania,zvolávaniaapodobne)nemážiadendopadnato,čivýpoveďbolaalebonebolaprerokovaná
- dôležitá je existencia prerokovania o skutočnostiach týkajúcich sa výpovede.

35.Kponukovejpovinnostižalovanýpoukázalnato,žejebezvýznamnéakýmveľkýmzamestnávateľom
je žalovaný, lebo ponuková povinnosť obsiahnutá v § 63 ods. 2 Zákonníka práce sa explicitne viaže iba
na voľné miesta v mieste výkonu práce zamestnanca a nie v ostatných zariadeniach zamestnávateľa
po celom Slovensku. Ponuková povinnosť sa viaže na deň dania výpovede, a pozícia pani Furínovejbola otvorená až v čase po podaní výpovede žalobcovi, a okrem toho bola pre neho nevhodná. Pokiaľ
žalobca poukázal na to, že prijal pracovnú ponuku žalovaného v auguste 2014, pri jej prijatí vychádzal zo
Zákonníka práce a nie podľa Občianskeho zákonníka. Zmluva podľa Zákonníka práce je uzavretá vtedy,

ak sa strany dohodli na jej obsahu. Proces uzatvárania zmlúv Zákonník práce neupravuje, a preto sa
aplikuje § 43 a nasl. Obč.zákonníka, a tak každé prijatie návrhu s výhradou sa považuje za protinávrh a
niezaakceptáciu.Kžalobcomspochybňovanejzápisnici-dokladuohmotnoprávnomsplnenípodmienky
výpovede, žalovaný uviedol, že zápisnica písomne preukazuje uskutočnenie (pre)rokovania, ktoré
nastalo per rollam (t.j. predseda Kuratória) obvolal jeho členov telefonicky alebo sa stretol s nimi osobne

a všetci pri vysvetlení okolnosti dali svoj súhlas na danie výpovede žalobcovi, čo následne potvrdili v
zápisnici zo „zasadnutia“ Kuratória.

36. Podľa článku 5 Rokovacieho poriadku Kuratória z roku 2012, z každého zasadnutia Kuratória sa
musí vyhotoviť zápisnica. Táto zápisnica iba potvrdzuje, že k prerokovaniu došlo a opisuje aj obsah
prerokovania. Žalovaný ešte poznamenal, že ust. § 74 Zákonníka práce postihuje neplatnosťou iba

situáciu, ak k prerokovaniu nedošlo vôbec, forma prerokovania nemusí byť dodržaná. V zápisnici je
uvedené, že ide o zápisnicu z rokovania „per rollam“ vo forme telefonického rozhovoru, pričom obsah
rozhovoru sa opisuje v obsahu zápisnice. Žalovaný uviedol, že v mieste výkonu práce nemal pre žalobcu
žiadnu inú pre neho vhodnú pracovnú pozíciu. Opätovne odkázal na svoje skutkové a právne tvrdenia
v odvolaní v predmetnom spore.

37. V ďalšom podaní žalobca uviedol, že sa správaním a podaniami žalovaného cíti dotknutý. Zotrval
na svojom návrhu zo dňa 18.7.2018 a navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v plnom rozsahu
zamietol a nahradil trovy konania v plnom rozsahu žalobcovi.

38. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a §
380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

39. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi
zo dňa 2.októbra 2014 ku dňu 31.1.2015 je neplatná, je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa
§ 387 ods.1 CSP potvrdil.

40. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. februára 2020 o 10.05 hod.,

v pojednávacej miestnosti č. 212/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené dňa 19. februára 2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods.1, 3
CSP.

41. Žalovaný v odvolaní označil odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. f/, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h/, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

42. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokomfortne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ústavnou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

43. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
vo veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinounesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade

s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu

alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 až § 194 CSP.

44.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne
ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

45. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

46. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli a

ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení
§ 191 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

47. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, teda každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Z
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo

zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

48. Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj
dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ktoré v
podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

49. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky
žalovaného. Podrobne sú uvedené aj úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci s odkazom
na zistený skutkový stav a aplikované právne predpisy aj s ich podrobným právnym rozborom. Na
zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací

súd uvádza nasledovné :

50. Vzhľadom na obsah podaného odvolania žalovaným bolo potrebné v danej veci posúdiť správnosť
záverusúduprvejinštancieonesplneníhmotnoprávnejpodmienkyvýpovedeuvedenejv§74Zákonníka
práce (ďalej aj „ZP“).

51. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP v znení platnom a účinnom v čase podania výpovede zamestnávateľ
môže dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec stal sa nadbytočným, vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách.

52. Z ustanovenia § 74 ods. 1 ZP vyplýva, že výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom,
inak je neplatná.53. Právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred
neprerokoval príslušný orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom,

je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákona alebo osobitný predpis ( § 17 ods. 2 Zákonníka
práce).

54. V citovanom ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa
pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s
príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom zamestnancov) výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany
zamestnávateľa, nesplnenie ktorej, v nadväznosti na ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce spôsobuje ich
neplatnosť (t.j. neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru).

55. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa
o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh na skončenie pracovného
pomeru výpoveďou alebo žiadosť o okamžité skončenie pracovného pomeru adresované príslušnému
odborovému orgánu, obsahuje náležitosti výpovede určené ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce, tak, že
dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby nebolo možné ho zameniť s iným dôvodom, keďže tento

nemožno dodatočne meniť.

56. Ust. § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru
nemožno vykladať izolovane, ale v nadväznosti na ust. § 61 ods. 2 ZP. Tak, ako konštatoval súd prvej
inštancie aj odvolací súd sa stotožňuje s týmto záverom, že citované zákonné ustanovenie nie je totiž

samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a
nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru.

57. Ak v danej veci žalovaný požiadal Kuratórium len formou interného oznámenia, ktoré neobsahovalo
všetky náležitosti výpovede v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 1

písm. b/ Zákonníka práce je potrebné prisvedčiť správnosti záveru súdu prvej inštancie o nesplnení
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v citovanom ustanovení § 74 ods. 1 Zákonníka
práce, ktorá má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu.

58. Ust. § 74 Zákonníka práce má kogentnú povahu, takže úprava v ňom obsiahnutá nemôže byť

zmenená dohodou zamestnanca a zamestnávateľa, či kogentnou zmluvou. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným
odborovým orgánom v danom prípade Kuratóriom Spišskej katolíckej charity a zamestnávateľom, ktorá
spočíva v tom, že zamestnávateľ má povinnosť predložiť vymenované okruhy otázok príslušnému
odborovému orgánu, t.j. Kuratóriu na prerokovanie, či prekonzultovanie a to predtým, než vo veci

rozhodne.Formaprerokovanianiejezákonomurčená,apretosamôžeuskutočniťústne,aleajpísomne,
za takúto sa však nepovažuje iba jednostranné oznámenie zamestnávateľa o zamýšľanom rozhodnutí
Kuratóriu tak, ako sa udialo v danej veci.

59. K hlasovaniu „per rollam“ odvolací súd poznamenáva, že toto znamená hlasovanie, resp. vyjadrenie

názoru formou obežníka, písomne, teda nie riadnym zasadnutím. Toto hlasovanie sa využíva hlavne v
situáciách, kedy je potrebné rozhodnúť bez zbytočného odkladu. V súčasnosti sa realizuje najčastejšie
formou elektronickej pošty. V Obchodnom zákonníku sa nachádza hlasovanie per rollam v ust. § 130
a ďalších.

60. Správne postupoval súd prvej inštancie ak skúmal aj splnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky
platnosti výpovede z dôvodov nadbytočnosti zo strany zamestnávateľa a to ponukovej povinnosti.

61. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene

jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo
o iných organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce).62. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie
pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno
okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b/ zamestnanec nie je ochotný prísť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v
mieste, ktoré bolo dohodnuté k miestu výkonu práce ( § 63 ods. 2 ZP).

63. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ ZP a zároveň

podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť
zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ďalšou
hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného dôvodu je splnenie
jej povinnosti vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce.

64. Citované ustanovenie § 63 ods. 2 ZP stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej

splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Ide o povinnosť
zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu.
Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ
možno aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na
svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto povinnosti

zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z článku 2 Zákonníka práce, v zmysle
ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.

65.Odvolacísúdsastotožňujesozáveromsúduprvejinštancieopísanomvbode68 rozsudku.Splnenie

ponukovej povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. V danej veci
žalovanýtvrdilavyplývatoiztextusamotnejvýpovede,ževčasevyhotoveniavýpovedenemalmožnosť
žalobcu zamestnávať a to ani na kratší čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce v
pracovnej zmluve, a preto nemohol ponukovú povinnosť splniť.

66. Žalobca však počas konania produkoval a označil dôkazy a to dohodu o pracovnej činnosti
č. 214/08629 zo dňa 10.10.2014 uzavretú medzi žalovaným a Mgr. Danielou Furinovou, ktorej
náplňou práce bolo riadenie projektu, publicita a monitorovanie v rámci projektu „Budovanie programu
podpory inklúzie seniorskej populácie systémom tiesňovej starostlivosti“ spolufinancovaného Európsky
sociálnym fondom v rámci Operačného programu, Zamestnanosť a sociálna inklúzia, ako aj Dohodu

o pracovnej činnosti č. 214/08628 Bc Ruženy Procházkovej zo dňa 1.10.2014, ktorá vykonávala pre
žalovaného finančné riadenie a verejné obstarávanie v rámci uvedeného projektu. Náplň práce Mgr.
Daniely Furinovej bola identická s prácou, ktorú vykonával žalobca u žalovaného niekoľko rokov.

67. Argumentáciu žalovaného, že žalobca nemal príslušnú kvalifikáciu k vykonávaniu tejto práce

považujeodvolacísúdzaprávneirelevantnú,lebožalobcatútoprácuvykonávalprežalovanéhoniekoľko
rokov. Sociálnu prácu žalobca prakticky vykonával ešte aj pred nastúpom do Charity. Bol členom rôznych
tímov, napr. aj pre hospicovú starostlivosť na MZ SR. Pracoval ako sociálny pedagóg a prednášal aj na
Trnavskej univerzite.

68. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovanému vznikla
takáto ponuková povinnosť, a to v mieste výkonu práce, teda Spišskej diecéze žalobcu mohol naďalej
zamestnávať. Túto povinnosť si nesplnil a tak nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti
výpovede vyplývajúca z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, a preto aj odvolací súd považuje žalobu za
dôvodnú.

69. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/72/2010
k spracovanej ponukovej povinnosti zamestnávateľa uviedol: „že účinky výpovede nastávajú až jej
účinným doručením zamestnancovi, (preto) k tomuto momentu je potrebné posudzovať aj splnenie
vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť

zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedenie na inú prácu. Inou vhodnou prácou
sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii
zamestnancov“.70. Aj v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/261/2007 je zdôraznené, že
„nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca
žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ

má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícíi v čase
výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikáciu“. Na
inom mieste tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že účinky výpovede nastávajú až jej účinným
doručením zamestnancovi, preto k tomuto momentu treba posudzovať aj splnenie ponukovej povinnosti
zamestnávateľa.

71. Naostatok odvolací súd poznamenáva, že v rozhodnutí NS SR sp.zn. 1Mcdo/5/2009 najvyšší
súd uviedol, že ak zamestnávateľ má k dispozícii voľné pracovné miesta v čase dania výpovede
zamestnancovi (ak aj počas plynutia výpovednej doby až do skončenia pracovného pomeru), bez
ohľadu na to, že pre tieto pracovné miesta bola určená iná kvalifikačná požiadavka, bolo povinnosťou
zamestnávateľ takúto prácu zamestnancovi ponúknuť. Až v prípade, že by zamestnanec nebol ochotný

prejsť na takúto inú prácu pre neho vhodnú, mohol by zamestnávateľ dať výpoveď.

72. Nad rámec odvolacieho prieskumu, odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať toto:

73. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo o dôvode uplatneného nároku.

74. Základom predmetu konania budú všetky okolnosti určujúce výšku predmetu konania, teda všetky
tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku.

75. V zmysle konštantnej judikatúry ide o otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného

alebo otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá (pozri Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinova, S. Bajánková, J, Tomášovič, M. a kol. - civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha, C.H.Beck, 2016, str. 790 a nasl. - 792).

76.Napriekskutočnosti,žesúdprvejinštancievodôvodnenírozsudkuuviedol,ževovecisamejrozhodol

(už) uvedeným medzitýmnym rozsudkom, a po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o nároku
na náhradu mzdy“, odvolací súd konštatuje, že z výroku predmetného rozsudku, ako aj zo samotného
obsahu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol čiastočným a nie medzitýmnym
rozsudkom.

77. S poukazom na § 218 ods. 1 CSP, výrokom je vyjadrený obsah rozhodnutia vo veci samej, a to aj
v prípade čiastočného rozsudku.

78. Výrok každého rozsudku súdu musí byť formulovaný jasne a zrozumiteľne, pričom práve výrok je
tou súčasťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť.

79. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie v prejednávanom spore je nepochybný - je z neho zrejmé, že
súd rozhodol iba o nároku žalobcu na určenie neplatnosti právneho úkonu výpovede, pričom o ďalších
uplatnených nárokoch žalobcu bude ešte len rozhodnuté.

80. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení nesprávne uviedol, že rozhodol medzitýmnym rozsudkom
(aj keď v skutočnosti rozhodol čiastočným), táto skutočnosť však neznamená, že žalovanému bolo
znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

81. V konaní o ďalších uplatnených nárokoch žalobcu zostávajú nielen žalobcovi, ale aj žalovanému
všetky procesné práva zachované.

82. Z týchto dôvodov ako aj dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie, odvolací súd
rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

83. V ostatnej časti nebol napadnutý rozsudok odvolaním, a tak v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej
inštancie zostáva bezo zmeny.84. O trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, v ktorom bude rozhodnuté o celom uplatnenom
procesnom nároku (§ 262 ods. 3 CSP).

85. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).