Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/197/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809200598
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809200598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Pavla Tkáča v právnej veci žalobcu C. Y., M.. XX. X. XXXX, Q.Ý. F. D., G. Č.. XX,
zast. JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom v Rožňave, Hviezdoslavova č. 4 proti žalovaným: 1. C.
Č., Š. Č.. XXXX, D., I.: XX XXXXXX, zast. JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom v Rožňave, Ul. Cyrila
a Metóda č. 4 a 2. I. A., M.. X. X. XXXX, Q. F. D.Ž., U. B. Č.. XXXX/X, zast. JUDr. Ladislavom Törökom,
advokátom v Rožňave, Šafárikova č. 8, o náhradu škody (a iné), o odvolaní žalobcu a žalovaného v 2.
rade proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 17.2.2011 č.k. 8C/12/2009-133 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom:

1. žalobu voči žalovanému v 1. rade z a m i e t o l;

2. u l o ž i l žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 19.916,35 eura istiny s 8,5 % ročným
úrokom z omeškania od 31. 10. 2008 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodol tak o žalobe a zmenenej žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovaným náhrady škody
vo výške 19.916,35 eura s prísl. s odôvodnením, že žalovaný v 1. rade v súvislosti s kúpou motorového
vozidla L. U. kontrolu originality tohto terénneho motorového vozidla vykonal nesprávne a vadne a
žalovaný v 2. rade mu predal vozidlo pochádzajúce z trestnej činnosti, teda vec, ktorá mu vlastnícky
nepatrila.

Na základe vykonaného dokazovania a doplneného dokazovania po zrušení predchádzajúceho jeho
rozhodnutia vo veci odvolacím súdom, s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
uzavrel, že žaloba je dôvodná a opodstatnená voči žalovanému v 2. rade, ktorý z titulu bezdôvodného
obohatenia je povinný majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu vydať.
V konaní bolo preukázané, že žalovaný v 2. rade tým, že získal finančné prostriedky, t.j. kúpnu
cenu za motorové vozidlo, ktorého nebol vlastníkom a ktoré dokonca pochádzalo z trestnej činnosti,
vozidlo žalobcovi odpredal a kúpnu cenu za motorové vozidlo prevzal. Medzi žalobcom a žalovaným

v 2. rade nebola uzavretá písomná kúpna zmluva, z ktorej by jednoznačne vyplynulo, kedy žalobca
nadobudol vlastníctvo k motorovému vozidlu, došlo medzi nimi len k ústnej dohode ohľadom kúpy
sporného motorového vozidla, z ich výpovedí však nesporne vyplýva, že vlastníctvo k tomuto vozidlu
prešlo na žalobcu po zaplatení kúpnej ceny a následnom odovzdaní motorového vozidla žalobcovi,k čomu došlo až po vykonanom posudku originality, t.j. XX.X.XXXX (nasledujúci deň po vykonanom
teste originality), kedy došlo aj k prihláseniu vozidla na OI v D. na meno žalobcu. Tá skutočnosť, že
žalobca bol držiteľom motorového vozidla už od 10.8.2005, ako to vyplýva z policajných záznamov, má

vplyv na zodpovednosť žalovaného v 1. rade za vzniknutú škodu žalobcovi, keď neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou, ktorá vznikla žalobcovi a protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade, t.j.
keď nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu v
zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Aj v technickom preukaze motorového vozidla bol vykonaný
záznam o prevode držby vozidla na žalobcu dňa XX.X.XXXX. Z listinných dôkazov teda vyplýva, že

držiteľom motorového vozidla sa žalobca stal už XX.X.XXXX. Aj keď test originality motorového vozidla
nezodpovedal skutočnému reálnemu stavu motorového vozidla a zamestnancom žalovaného v 1. rade
bol nesprávne vykonaný, predmetná obhliadka vozidla sa realizovala neskôr, t.j. XX.X.XXXX, po tom,
keď už žalobca bol vedený ako držiteľ sporného motorového vozidla. Uzavrel, že vzhľadom na túto
skutočnosť absentuje existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného
v 1. rade, čo je dôvodom zamietnutia žaloby voči tomuto žalovanému. Vyhotovený posudok originality

motorového vozidla ovplyvnil rozhodnutie žalobcu ohľadom zaplatenia kúpnej ceny za motorové vozidlo,
ktorú kúpnu cenu žalovanému v 2. rade uhradil až po vykonanom teste originality, hoci je pravdou, že
ako držiteľ predmetného vozidla bol vedený už skôr, ako bol test originality realizovaný.

Pokiaľ sa žalovaný v 2. rade bránil proti žalobe tým, že bol len sprostredkovateľom predaja motorového

vozidla, uzavrel, že jeho obrana je len účelová, pretože z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by
žalovaný v 2. rade vystupoval ako sprostredkovateľ, naopak, jednoznačne a nesporne vystupoval ako
vlastník, čo potvrdil aj vo svojich výpovediach, keď prevzal kúpnu cenu za motorové vozidlo a predtým
ešte investoval do tohto vozidla nie malú finančnú čiastku (okolo 100.000,- Sk), čo by v prípade, že by
bol len sprostredkovateľom, neinvestoval. Poukázal aj na jeho výpoveď ako svedka, keď neštandardným

spôsobom získal sporné motorové vozidlo na benzínovej pumpe Slovnaft v Nitre, keď oslovil neznámeho
vodiča, od ktorého následne sporné motorové vozidlo aj prevzal bez akejkoľvek kúpnej zmluvy za
protihodnotu100.000,-Sk,ktorýpostuprealizovanýžalovanýmv2.radejevrozporesplatnýmiprávnymi
predpismi, čomu nakoniec zodpovedá aj skutočnosť, že sporné motorové vozidlo pochádzalo z trestnej
činnosti - krádeže, v dôsledku čoho bolo následne policajnými orgánmi zaistené. Keďže žalovaný v 2.

rade prevzal kúpnu cenu motorového vozidla bez právneho dôvodu, získal tým neoprávnený majetkový
prospech, ktorý je povinný vydať podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej zo strany žalovaných uzavrel, že predmetný nárok
premlčaný nie je, pretože žalobca sa o skutočnosti, že auto je kradnuté dozvedel až 1.3.2007, kedy

mu bolo vozidlo zaistené a tak premlčacia lehota začala plynúť od 2.3.2007 a uplynula dňa 2.3.2009. V
tejto lehote žalobcom nárok uplatnený bol. Poukázal na subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu pre
právo na náhradu škody a následne na dve zložky subjektívneho prvku významného pre začatie plynutia
subjektívnej premlčacej doby. Osobitne poukázal na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby v
prípade absolútne neplatného právneho úkonu v súvislosti s bezdôvodným obohatením a konštatoval,

že nárok žalobcu premlčaný nie je, keďže premlčacia lehota mu začala plynúť len od 2.3.,2007, t.j. od
zaistenia motorového vozidla, kedy sa dozvedel, že toto vozidlo pochádza z trestnej činnosti a jeho nárok
voči žalovaným bol uplatnený najneskôr 9.1.2009, tj. v zákonnej premlčacej lehote do 2.3.2009. Preto
vznesenú námietku premlčania žalovanými nepovažoval za dôvodnú s tým, že hoci voči žalovanému v
1. rade žalobu zamietol, nestalo sa tak z dôvodu premlčania nároku, ale z dôvodu, že neexistuje príčinná

súvislosť medzi škodou žalobcu a protiprávnym konaním tohto žalovaného.

Z týchto dôvodov žalobe vyhovel len proti žalovanému v 2. rade, ktorého zaviazal aj zaplatením 8,5 %
ročných úrokov z omeškania z dlžnej sumy s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Zb.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého
súd v zložitých prípadoch najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu
nárokov uplatňovaných v konaní môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca a žalovaný v 2. rade.Žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby
vočižalovanémuv1.radezmeniťažalobe(vtejtočasti)vyhovieťazároveňmupriznaťnáhraduvšetkých
trov konania. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Poukázal na úpravu odvolacieho súdu v jeho uznesení zo dňa 21.9.2010 sp. zn. 4Co/75/2009, ktorým
zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa, z ktorej vyplýva, že odvolací súd vzhľadom na
záznam o prevode držby vozidla na inú osobu v technickom preukaze nemal za preukázané, kedy došlo
kuzavretiukúpnejzmluvy, kzaplateniukúpnejceny,kodovzdaniuaprevzatiumotorovéhovozidlaateda
aké boli dojednania účastníkov ohľadom prevodu predmetného motorového vozidla a bola to teda jedna

z úloh, s ktorými sa prvostupňový súd mal vyporiadať v ďalšom konaní. Zdôraznil, že záznam o prevode
držby vozidla zo dňa XX.X.XXXX bol vykonaný bez jeho vedomia, pri tomto odhlásení nebol prítomný
a navyše žalovaný v 2. rade aj potvrdil, že nadiktoval jeho údaje už nevie presne komu, čím potvrdil
jeho tvrdenia. Kým zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda
účinnosť, kým o prihlásení držby motorového vozidla na inú osobu, táto nemusí mať ani tušenie, na
preukázanie čoho predložil technický preukaz - osvedčenie o evidencii, v ktorom si dovolil nemajúc

v úmysle znevažovať súd, v ktorom je nielen ako držiteľ, ale aj ako vlastník vedená pojednávajúca
sudkyňa. Preto skutočnosť, že ako držiteľ vozidla bol evidovaný od 10.8.2005, v žiadnom prípade
neznamená, že sa stal jeho držiteľom a už vôbec nie jeho prevádzkovateľom, či vlastníkom.

Vo vzťahu k otázkam, kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, zaplateniu kúpnej ceny, k odovzdaniu a

prevzatiu motorového vozidla a aké boli dojednania účastníkov ohľadom prevodu tohto vozidla poukázal
na to, že počas celého súdneho konania uvádzal, že motorové vozidlo bol ochotný kúpiť len pod
podmienkou, že nepochádza z trestnej činnosti, a teda „prejde“ testom originality. Vychádzajúc z jeho
tvrdenia, ako aj z tvrdenia žalovaného v 2. rade, že bol ochotný zaplatiť kúpnu cenu až po uskutočnení
kontroly originality je jasné, že do doby, pokým táto nebola uskutočnená, nebol ochotný kúpiť motorové

vozidlo (uzavrieť kúpnu zmluvu) a zaplatiť kúpnu cenu. K uzavretiu kúpnej zmluvy, zaplateniu kúpnej
ceny a odovzdaniu predmetu kúpy došlo až po vykonanom teste originality, čo potvrdzuje i výpoveď
žalovaného v 2. rade v tom smere, že on vyplatil cenu za test originality a teda sa do toho času
správal ako vlastník vozidla. Namietal, že súd prvého stupňa na jednej strane konštatoval nadobudnutie
vlastníctva žalobcom k spornému motorovému vozidlu zaplatením kúpnej ceny a prevzatím motorového

vozidla s tým, že cena bola žalovanému v 2. rade vyplatená až po vykonanom teste originality a
teda k prevodu vlastníckeho práva došlo až po vykonanom teste originality a na jeho základe, je
nepochopiteľné, prečo potom podľa odôvodnenia jeho rozsudku absentuje príčinná súvislosť. Zdôraznil,
že postup pri kúpe vozidla, tak ako to ustálil prvostupňový súd, nemá ani žiadnu logickú oporu, či logické
vysvetlenie (prečo by dal vykonať test originality vozidla pár dní po jeho kúpe), keďže je úplne jasné, že

sa človek o pôvode vozidla chce presvedčiť pred jeho kúpou.

Z obsahu odvolania žalovaného v 2. rade Ivana Takáča vyplýva, že navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe voči nemu vyhovené zmeniť a žalobu
proti nemu zamietnuť. Žiadal priznať náhradu všetkých trov konania, ako aj právneho zastúpenia. Svoje

odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Namietal, že súd
prvého stupňa nesprávne posúdil ním vznesenú námietku premlčania, keď odôvodňoval len subjektívnu
premlčaciu lehotu, ktorá však môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže
prekročiť. Nezdôvodnil, kedy podľa jeho názoru začala plynúť objektívna premlčacia lehota. Poukázal
na to, že Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou,

ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (objektívne vymedzený začiatok od
slova mohlo a nie mohol). Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho
základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávislé na subjektívnej
okolnosti (napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve). Žalobca náhradu škody proti nemu
uplatnil z dôvodu, že mu mal predať vec, ku ktorej nemal vlastnícke právo. Túto skutočnosť však

žalobca vedel od počiatku jeho záujmu o kúpu predmetného vozidla a svedčí o tom aj samotný fakt,
že pôvodne podanou žalobou (podanou na súde prvého stupňa dňa 23.8.2007) domáhal sa náhrady
škody od B.D. B., ktorú vo svojej žalobe označil za vlastníčku sporného vozidla, ba dokonca osobu,
s ktorou uzavrel dňa 24.8.2005 kúpnu zmluvu, t.j. od ktorej vozidlo kupoval. Ak teda žalobca vyplatil
kúpnu cenu jemu, vedel, že ju vypláca nie vlastníkovi predmetného vozidla, a teda mohol sa domáhať

vydania bezdôvodného obohatenia od neho po prvýkrát nasledujúci deň, kedy mu zároveň začala plynúť
premlčacia doba. Počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je daný právnou udalosťou, v ktorej
má škoda svoj pôvod, t.j. v danom prípade dňom 24.8.2005, kedy bola uzavretá kúpna zmluva a napriek
týmto skutočnostiam uplatnil svoj nárok na náhradu škody voči nemu až dňa 9.1.2009, teda nepochybnepo uplynutí trojročnej objektívnej lehoty. V uvedenej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR uverejnené v Zbierke III komentára OZ, podľa ktorého je nesprávny názor, že by sa objektívna
premlčacia lehota (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka) predlžovala o premlčaciu dobu subjektívnu

(§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak začiatok subjektívnej premlčacej doby dopadne ešte do
plynutia objektívnej premlčacej doby (poškodený sa dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá
pred skončením objektívnej premlčacej doby). Súd prvého stupňa vyhodnotil, že premlčacia doba
(nepochybne subjektívna) začala plynúť od 2.3.2007 a mala skončiť 2.3.2009, objektívna premlčacia
lehota však začala plynúť 24.8.2005 a skončila 24.8.2008 a túto nie je možné za žiadnych okolností

predlžiť o plynutie subjektívnej lehoty do 2.3.2009.

Tiež vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil tvrdenia žalobcu ohľadom kúpy a vlastníctva
terénneho motorového vozidla L. U. od neho. On nikdy nebol vlastníkom sporného motorového vozidla,
lebo nikdy neuzavrel žiadnu zo zmlúv, ktorými možno vlastníctvo nadobudnúť a o tejto skutočnosti
žalobca od neho od počiatku vedel. Po celý čas vystupoval ako sprostredkovateľ a tiež z technického

preukazu vozidla bolo zrejmé, že ako vlastníčka sporného automobilu bola evidovaná B. B.. Práve kvôli
obavám, že žalobca nepoznal vlastníka vozidla, ako ani jeho technický stav, trval na vykonaní kontroly
originality. S týmto on súhlasil, automobil pristavili k žalovanému v 1. rade a výsledok kontroly bol bez
akýchkoľvek pochybností a bol označený písmenom „A“ na základe čoho sa žalobca rozhodol pre kúpu
vozidla. Na tom základe je toho názoru, že k pozmeneniu identifikačných znakov vozidla mohlo dôjsť až

po24.8.2005.Ontedanemôžezodpovedaťzaškoduvzmysleust.§420ods.1Občianskehozákonníka,
nakoľko sa nedopustil porušenia žiadnej právnej povinnosti a neprichádza do úvahy ani ust. § 451 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, lebo sa bezdôvodne neobohatil na ničí úkor, keďže kúpnu cenu odovzdal
pánovi Vidovi, ktorý podľa jeho názoru bol vlastníkom sporného terénneho vozidla. V priebehu konania
vyšlo totiž najavo, že p. F. F.ymenil svoje osobné motorové vozidlo zn. J. J. za terénny automobil L.

U. s pani B. v tej istej hodnote. Odovzdaním veci sa stal vlastníkom práve p. F., ktorému v konečnom
dôsledku bola odovzdaná aj kúpna cena za L. U..

Vzhľadom na uvedené považuje rozsudok prvostupňového súdu za nesprávny, nakoľko dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný v 1. rade C. Č. navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba
proti nemu zamietnutá a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na svoju obranu v
priebehu celého konania, predovšetkým na vznesenú námietku premlčania a plynutie premlčacích lehôt,

na ktorej zotrval v plnom rozsahu. Zotrval aj na námietke, že v tomto spore nie je pasívne legitimovaný,
keďže v D. bola zriadená prevádzka IRIS IDENT centrály pre expertné stanice kontroly originality so
sídlom Medený Hámor č. 15, Banská Bystrica. Poukázal na to, že žalobca si od počiatku nebol vedomý,
od koho vozidlo kupuje a tiež na to, že k prepisu vozidla nedošlo bez vedomosti žalobcu, a teda samotný
test originality nebol už taký podstatný, ako to uvádzal v žalobe žalobca.

Odvolací súd na základe podaných odvolaní vec prejednal, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v
intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že podaným
odvolaniam nemožno vyhovieť.

Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď žalobe vyhovel len proti žalovanému v 2. rade I. A.
a žalobu voči žalovanému v 1. rade C. Č. zamietol, aj keď vo vzťahu k žalovanému v 1. rade z iných
dôvodov, ako uzavrel prvostupňový súd.

Súd prvého stupňa zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade odôvodnil nedostatkom príčinnej

súvislosti medzi protiprávnym konaním tohto žalovaného a škodou žalobcu, pre ktorý neboli naplnené
zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka. S týmto
záverom súdu prvého stupňa by sa nebolo možné stotožniť, keďže je v logickom rozpore s jeho zistením,
že „vlastníctvo“ k dotknutému terénnemu motorovému vozidlu prešlo na žalobcu po zaplatení kúpnej
ceny a odovzdaní vozidla, k čomu došlo až po vykonanom posudku originality, t.j. XX.X.XXXX. So

zreteľom na uvedené zistenie by totiž záznam o prevode držby vozidla v evidencii vozidiel na Okresnom
dopravnom inšpektoráte v R. P. a v technickom preukaze motorového vozidla dňa XX.X.XXXX bol bez
právneho významu, keď kúpa vozidla žalobcom naďalej zostala podmienená výsledkom testu originality.Žalobcovi napriek tomu proti tomuto žalovanému právo na náhradu škody nebolo možné priznať, a to z
dôvodu premlčania, keďže žalovaný v 1. rade sa premlčania tohto práva dovolával.

Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 - 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo

dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za
desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví
(ods. 2 cit. ustanovenia).

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou
premlčania. Účelom inštitútu premlčania teda je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli v časovo
neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Pokiaľ zákonom stanovená premlčacia doba uplynula
a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe právo

vzniesť námietku premlčania a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Použitie námietky premlčania má za následok zánik súdnej
vymáhateľnosti práva, t.j. premlčané právo nemožno už oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta
Občianskeho zákonníka).

Pre premlčanie práva na náhradu škody Občiansky zákonník v cit. ustanovení § 106 ustanovuje
kombinovanú premlčaciu dobu a to subjektívnu dobu (odsek 1 tohto ustanovenia) a objektívnu (odsek
2) tohto ustanovenia. Začiatok plynutia týchto lehôt je upravený odlišne, pričom pokiaľ sa skončí
plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému prípadne ešte plynie
druhá premlčacia doba. Počiatok behu objektívnej premlčacej doby je viazaný na udalosť, z ktorej

škoda vznikla, kým pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je významný subjektívny prvok
pozostávajúci jednak z vedomosti poškodeného o škode, teda preukázateľnej vedomosti poškodeného
o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu a jednak z vedomosti poškodeného o tom, kto za vzniknutú
škodu zodpovedá.

V prejednávanej veci počiatok behu objektívnej premlčacej doby je určený protiprávnym úkonom
žalovaného v 1. rade spočívajúcim v nesprávnom a vadnom vykonaní kontroly originality predmetného
terénneho motorového vozidla. Žalovaný v 1. rade odborný posudok kontroly originality motorového
vozidla vypracoval dňa XX.X.XXXX, preto trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom
XX.X.XXXX a uplynula dňom XX.X.XXXX. Žalobca proti tomuto žalovanému (a tiež proti žalovanému v

2. rade Ivanovi Takáčovi) svoj nárok uplatnil až podaním doručeným súdu prvého stupňa osobne dňa
30.10.2008 (č.l. 218 pôvodného spisu sp. zn. 6C/131/2007), preto sa tak stalo po uplynutí objektívnej
premlčacej doby. Žalovaný v 1. rade sa premlčania dovolával, preto premlčané právo už nebolo
možné proti nemu žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolanie žalobcu proti
zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku je preto nedôvodné.

Rovnako nedôvodné je aj odvolanie žalovaného v 2. rade proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého
stupňa. V tejto časti nárok uplatňovaný žalobcom proti žalovanému v 2. rade bolo potrebné posúdiť
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy podľa ust. § 457 Občianskeho
zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Z dokazovania vykonaného v predmetnej veci
nepochybne vyplynulo, že žalobca kúpnu zmluvu o kúpe predmetného motorového vozidla značky L.
U. uzavrel so žalovaným v 2. rade, ktorý ale platne vlastníctvo k tomuto vozidlu nikdy nenadobudol
a preto nemohol platne vlastníctvo k tomuto vozidlu ani previezť na žalobcu. Podľa zásady, že nikto
nemôže previezť na iného viac práv, ako sám má, je predmetná zmluva od počiatku absolútne

neplatným právnym úkonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa totiž stotožniť s
obranou žalovaného v 2. rade v jeho odvolaní, že pri predaji vozidla žalobcovi vystupoval len ako
sprostredkovateľ kúpy, keďže vlastníkom nebol. Žalobca od počiatku, t.j. už pri podaní prvej informácie
po zaistení motorového vozidla orgánmi policajného zboru jednoznačne uviedol, že vozidlo zakúpilod I. A., t.j. žalovaného v 2. rade, aj keď bolo evidované na majiteľku z R. P. (č.l. 97 vyšetrovacieho
spisu Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II č. ČVS: OUV- 209/2002). B. B., na ktorú bolo vozidlo
evidované vo svojej svedeckej výpovedi pred Okresným súdom v Dunajskej Strede ako dožiadaným

súdom (č.l. 55 pôvodného spisu 6C/131/2007), ale aj na pojednávaní súdu prvého stupňa (č.l. 98 a nasl.
pôvodného spisu) jednoznačne uviedla, že so žalobcom nikdy nejednala, kúpnu cenu za odpredané
vozidlo neprevzala, ani ju nedohadovala a ani vozidlo nikdy neponúkla na predaj. Vozidlo totiž vrátila R.
A., vydatej Q., od ktorej ho pôvodne nadobudla zámenou za jej motorové vozidlo značky L. a zároveň
ju aj splnomocnila na spätný prepis vozidla, k čomu však nedošlo. Sama nepozná ani žalovaného v

2. rade a nebola s ním v nijakom kontakte. Žalovaného v 2. rade sprostredkovaním predaja vozidla
nepoverila ani R. A. vydatá Q., ktorá rovnako ako jej manžel T. Q. F.o svedeckej výpovedi uviedla, že
žalovaného v 2. rade nepozná, vozidlo L. U. po vzájomnom si vrátení si vozidiel s B. B. následne opäť si
vymenili s nejakým pánom z D. (nie so žalovaným v 2. rade) za jeho vozidlo J. J.. Napokon z výpovede
samotného žalovaného v 2. rade na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa 15.10.2008, na ktorom bol
vypočutý ešte ako svedok jednoznačne vyplýva, že vozidlo L. U. získal jeho kamarát pán F. výmenou za

svoje motorové vozidlo J. a následne ho previedol na neho. Výslovne totiž uviedol, že žalobca mu vyplatil
za vozidlo 600.000,- Sk, dal mu peniaze v hotovosti, žiadnu zmluvu nerobili, lebo sa dobre poznajú a
tie peniaze zostali jemu, lebo on vyplatil J. pánovi F.. Potom sa už vozidlo prepísalo, ale presne nevie,
ako to bolo. Na otázku právneho zástupcu žalobcu, od koho vlastne žalobca vozidlo kupoval, uviedol, že
vozidlo kupoval od neho (t.j. od žalovaného v 2. rade), ktoré však nebolo ešte na neho prepísané. Tiež

potvrdil, že on zaplatil „na overenie 3.500,- Sk“ (t.j. za vykonanie testu originality) (č.l. 212 pôvodného
spisu). Správny je preto záver prvostupňového súdu, že obrana žalovaného v 2. rade spočívajúca v tom,
že bol len sprostredkovateľom predaja motorového vozidla neobstojí a to aj s poukazom na to, že do
vozidla sám investoval nie malú finančnú čiastku okolo 100.000,- Sk (na čo by ako sprostredkovateľ
kúpy nemal žiaden dôvod).

Vzhľadom na uvedený záver, aj otázku premlčania nároku proti žalovanému v 2. rade bolo potrebné
posudzovať podľa ust. § 107 Občianskeho zákonníka.

Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2 cit. ustanovenia).

Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali,
prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať
(ods. 3 cit. ustanovenia).

Z platne právnej úpravy v cit. ustanovení § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ
sú účastníci neplatnej (alebo zrušenej) zmluvy povinní vzájomne si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali
(§ 457 Občianskeho zákonníka), prihliadne súd v súlade s požiadavkou vyvažujúcou spravodlivosť na
námietku premlčania len vtedy, ak by premlčanie mohol namietať i druhý účastník. V prípade kúpnej
zmluvy každý z jej účastníkov niečo podľa nej dostal, a teda každý z nich, čo dostal, je povinný vrátiť

druhému účastníkovi. Ide tu o vzájomné právo a vzájomnú reštitučnú povinnosť. O takúto vzájomnú
reštitučnú povinnosť išlo aj v posudzovanom prípade (ak by sa žalobca o dôvode neplatnosti kúpnej
zmluvydozvedelskôr,akobolovozidlozaistené,moholbynatomzákladeuplatňovaťnároknavzájomné
vrátenie si plnenia podľa zmluvy), preto do zaistenia motorového vozidla orgánmi policajného zboru
a následného zistenia, že pochádza z krádeže a teda vlastníkom je osoba odlišná od žalovaného v

2. rade, od ktorého žalobca vozidlo kúpil, nemohla začať plynúť premlčacia doba na uplatnenie jeho
nároku na vrátenie kúpnej ceny. Preto aj v tejto časti záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti námietky
premlčania vznesenej žalovaným v 2. rade je správny.

Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.