Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916207959
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7916207959.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobkyne: Z. K., B.. XX.X.XXXX, X. P.
O., T.. G.. Š. XXXX/XXX, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Daniel Urban, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Uhrová 18 proti žalovanému: N.. T. K., B.. X.X.XXXX, X. P. O., J. XXXX/X, zast.: Mgr. Ladislav Futó,
ADVOKÁTFUTÓs.r.o.,sosídlomvTrebišove,L.Svobodu2412,IČO:36589489ovylúčenieužívacieho
práva k bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trebišov sp.zn. 2C/240/2016 z
15.05.2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a
žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobkyni vo výške 100%.

2. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala vylúčenia z užívacieho práva
k bytu.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX B.
X. L. X. J. U.. Č.. XXXX B. D.. T..G.. Š. C. Č.. XXX P. O., ktorá okolnosť vyplýva z LV č.
XXXX. Z vyšetrovacieho spisu Č..C.-XXX/TV-O.-XXXX C. L. v Trebišove odbor poriadkovej polície
Obvodné odd. PZ Trebišov súd prvej inštancie zistil, že uznesením zo dňa 22.08.2016 vo veci
začatého trestného stíhania pre prečin „ ublíženia na zdraví“, ktorého sa mal dopustiť
žalovaný, bola vec postúpená Okresnému úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Trebišov
za účelom prejednania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Z lekárskych správ zo dňa

22.05.2016, 10.06.2016a18.06.2016, ktoré predložilN..T. K., zistil, žemenovaný bol dňa22.05.2016
vyšetrený na úrazovej chirurgii NsP Trebišov kvôli narazeniu ramena pri športe. Z lekárskej správy
z 15.06.2016 vyplynulo, že žalovaný bol vyšetrený na Centrálnom príjme NsP Trebišov kvôli pocitu
úzkosti, tŕpnutiu hornej končatiny, tlaku na hrudníku, búšeniu srdca a dýchavici. Z písomného
podania zamestnávateľa žalovaného zo dňa 12.07.2017 zistil, že žalobkyňa zaslala zamestnávateľovi
žalovaného oznámenie o zmene nároku na uplatnenie daňového bonusu na deti, J., B.. XX.XX.XXXX
H. U., B.. XX.XX.XXXX, so spätnou platnosťou od 01.07.2016. Z uvedeného oznámenia vyplýva,

že žalobkyňa zamestnávateľovi žalovaného oznámila o.i. aj skutočnosť, že žalovaný nežije trvale v
spoločnej domácnosti so svojimi deťmi, býva v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, kde má vedený
ajtrvalýpobyt.Zoznaleckéhoposudkuč. 84/2016, vypracovaného znalcomMUDr.DušanomHrubalom
CSc., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia (podaného vo veci začatéhotrestného stíhania Č.:C.-XXX/TV-O.-XXXX - poznámka odvolacieho súdu) zistil, že u žalobkyne znalec
konštatoval, že 02.06.2016 utrpela zranenie a to natiahnutie nadpleckovo - kľúčneho kĺbu s dobou
liečenia a práceneschopnosti 6 dní, pomliaždenie chrbta v hrudnej a driekovej oblasti s dobou

liečenia a práceneschopnosti 5 až 6 dní a stresovú reakciu na fyzické napadnutie. Z rozhodnutia
Okresného úradu Trebišov, odbor všeobecnej vnútornej správy, vedeného pod č.k. C.-O.-C.-XXXX/
XXXXX, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.03.2017, zistil, že konanie o priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu proti žalovanému bolo zastavené, pretože skutok, o ktorom sa konalo nie je priestupkom.
Napokon vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného súdu Trebišov sp.zn. 2C/240/2016 bolo

vydané neodkladné opatrenie, ktorým žalovanému bol dočasne zakázaný vstup do bytu č. XX B. X. L.
X. J. U.. Č.. XXXX B. D.. T..G.. Š., C. Č.. XX P. O., ako aj do spoločných priestorov tohto bytového domu,
v ktorom býva žalobkyňa vo vzťahu, ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia. Predmetné uznesenie
bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/371/2016 - 80 z 05.10.2016 vo výroku o nariadení
neodkladného opatrenia, ktorým bolo nariadené žalovanému nevstupovať dočasne do bytu č. XX B. X.
L. X. J. U.. Č.. XXXX B. D.. T..G.. Š., C. Č.. XX P. O., ako aj do spoločných priestorov tohto bytového

domu potvrdené.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 146 ods. 2 OZ s prihliadnutím na čl. 8 C.s.sp., § 470 ods.
1, 2 C.s.p., § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, § 154, § 154, § 185 ods. 1,
§ 191 C.s.p., prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyni boli

spôsobené zranenia, ale nebolo jednoznačne preukázané, že k zraneniam došlo tak, ako to tvrdila
žalobkyňa, poukazujúc na rozpory v tvrdení žalobkyne uvádzanými v predmetnom konaní a pri výsluchu
pred orgánom polície a priestupkovým orgánom. Poukazujúc na znalecký posudok konštatoval, že
znalec ustanovený v trestnom konaní uviedol, že k zraneniam mohlo dôjsť tak, ako to tvrdil žalovaný.
Ani tvrdenia týkajúce sa spoločného bývania, odpojenia internetu, nabúrania sa do mailovej schránky,

vyhrážania sa, prepisu energií podľa záveru súdu neboli jednoznačne preukázané. Posúdiac obsah
žaloby, výpovede žalobkyne, žalovaného s prihliadnutím na rozhodnutie Okresného úradu Trebišov
odbor všeobecnej vnútornej správy, listinné dôkazy predložené žalobkyňou a žalovaným, dospel k
záveru, že žalobkyňa nepredložila súdu skutkové okolnosti a dôkazy, ktoré by viedli k tomu, aby
súd mohol rozhodnúť v jej prospech a na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, preto žalobu zamietol. Nevyhovel návrhu žalobkyne na
doplnenie dokazovania výsluchom dcéry a syna stotožniac sa s argumentáciou žalovaného, ktorý
namietal, že pri svojej prvej výpovedi žalobkyňa na polícii nesúhlasila s výsluchom maloletého syna, čím
v reálnom čase znemožnila zachytiť vierohodnú a ničím resp. nikým neovplyvnenú výpoveď maloletého
syna, pričom návrh na jeho výpoveď po uplynutí cca jedného roka považoval zo strany žalobkyne

za účelový, keďže samotná žalobkyňa vo vyjadrení z 08.06.2017 uviedla, že nesúhlasí s vypočutím
maloletého syna.

5.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1,§262ods.1,2,§263C.s.p.aúspešnémužalovanému
priznal plnú náhradu trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla rozsudok zrušiť a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo žalobe vyhovieť v celom rozsahu
a priznať jej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v konaní pred súdom prvej inštancie a v
konaní pred odvolacím súdom. Namietala , že súd v ods. 39. konštatoval, že z predložených listinných
dôkazovdospelkzáveru,žejejtvrdeniasúvrozporestvrdeniamiuvedenýmivžalobeanavýsluchupred
orgánom polície a priestupkovým orgánom, ale neuviedol, na základe ktorých dôkazov konkrétne dospel

k takémuto záveru, ako uvedené dôkazy vyhodnotil a ako vec posúdil s úvahou, prečo dospel k záveru
o rozpore. S poukazom na ust. § 220 ods. 2 C.s.p., uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 115/03
uviedla, že nepodaním dostatočného zdôvodnenia veci a záverov súd prvej inštancie dospel k porušeniu
jejprávanaspravodlivýsúdnyprocesatýmajkvznikuinejvady,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci. Ak mal súd prvej inštancie za to, že existuje rozpor medzi jej tvrdeniami, mal vo

veci vykonať dokazovanie, ktoré by takýto rozpor odstránilo. Súd však takéto dokazovanie nevykonal.
Zdôrazňovala, že niekoľkokrát z jej strany bolo vysvetlené, že návrh na vydanie neodkladného opatrenia
ako aj žaloba boli podávané elektronicky právnym zástupcom, ktorý nebol očitým svedkom incidentu dňa
03.06.2016, preto v podaniach uviedol skutočnosti tak, ako boli z jeho strany zachytené pri komunikáciis ňou. Avšak pri všetkých úkonoch, ktoré sa týkali jej opisu incidentu sa vyjadrovala vždy rovnako.
Namietala, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď
odmietol vykonať dôkaz výsluchom syna a dcéry. Podľa nej argument, podľa ktorého by výpoveď

svedka mohla byť ovplyvnená ňou, neobstojí, nakoľko súd prvej inštancie nemôže vedieť ako by svedok
vypovedal.To,žeakomatkachránilasvojedieťaprednegatívnouskúsenosťou,akouurčitejevýsluchna
polícii, kde má dieťa vypovedať, je len pochopiteľné. Takéto tvrdenie neobstojí ani vo vzťahu k výsluchu
dcéry, nakoľko jej výpoveď v trestnom konaní nebola navrhnutá. Namietala správnosť záverov súdu
prvej inštancie v súvislosti s podaným znaleckým posudkom poukazujúc na to, že znalec pri otázke,

aby určil mechanizmus vzniku zranenia, či k tomu došlo tak, ako to opisuje poškodená, resp. k zraneniu
mohlo dôjsť aj iným spôsobom, konštatoval „poškodená mala na tele zaevidované poranenia, ktoré
boli na rôznych častiach tela, čo svedčí, že boli spôsobené pôsobením viacerých násilí na rôznej časti
tela“. Ďalej konštatoval: „Výpovede poškodenej korešpondujú s umiestnením charakterom klinickými
prejavmi natiahnutia nadpleckovo kľúčneho kĺbu vpravo a medicínsky vysvetliteľným mechanizmom
vzniku takýchto poranení.“ Namietala, že súd prvej inštancie úplne opomenul dôkazy ako lekárske

správy o jej liečení sa na stresovú reakciu, na napadnutie, u psychiatra a psychológa, tieto nijako
nevyhodnotil a v rozsudku ani nespomenul. Namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie, že nebolo
jednoznačne preukázané, že k zraneniam došlo podľa jej tvrdení, poukazujúc na to, že k tomuto záveru
dospel na základe dôkazov, ktoré jednoznačne preukázali, že k natiahnutiu nadpleckovo kľúčneho kĺbu
vpravo došlo tak, ako to popísala ona, nie tak ako to popisoval žalovaný, že k zraneniam chrbta v oblasti

hrudnej a driekovej oblasti došlo najskôr tak, ako to popisovala ona a je skôr nepravdepodobné, aby k
nim došlo, ako to popisoval žalovaný aj keď sa to vylúčiť nedá, že sa liečila na stresovú reakciu a fyzické
napadnutie, preto je tento záver jednoznačne nesprávny. Poukazovala na skutočnosť, že žalovaný na
výsluch na políciu dňa 03.06.2016 prišiel v sprievode svojho právneho zástupcu napriek tomu ako tvrdil,
že bol to on, kto bol napadnutý, poukazujúc na to, že poškodení sa takto nezvyknú správať, uvedená

okolnosť však vyhodnotená nebola.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že z
vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-475/TV-TV-16 vyplýva, že žalobkyňa v žalobe o vylúčenie užívacieho
práva druhého manžela k bytu preukázateľne klamala pri opise priebehu skutkového deja incidentu, ku

ktorému malo dôjsť medzi ním a žalobkyňou 03.06.2016. Z priestupkového spisu vyplýva, že priebeh
skutkového deja týkajúci sa držby mobilného telefónu opísaný ním aj žalobkyňou v priestupkovom
spise sa zhoduje v tom, že predmetný telefón na začiatku incidentu držal v ruke on. Zdôrazňoval,
že na otázku jeho právneho zástupcu, či si je žalobkyňa vedomá obsahu tvrdení, ktoré uviedla v
konaniach, ktoré sa vedú na príslušnom súde, žalobkyňa odpovedala že „áno a stojí si za tým, čo

uviedla na polícii aj v súdnych podaniach.“ V tejto súvislosti opakoval obsah svojho vyjadrenia zo
dňa 20.09.2016 podaného v predmetnom konaní, kde spochybnil priebeh incidentu, ktorým žalobkyňa
odôvodňuje aj predmetnú žalobu, teda, že klamala pri opise priebehu napadnutia. Za scestné považoval
tvrdenia žalobkyne, z ktorých akoby vyplývalo, že jedine súdny znalec je oprávnenou osobou na
posúdenie toho, ako prebiehalo napadnutie. Skutočnosť, že znalec v posudku skonštatoval, že je

nepravdepodobné, aby sa priebeh incidentu odohral tak, ako ho popísal on, teda aby v danom momente
k takému zraneniu mohlo dôjsť, z čoho vyplýva, že sa mýlil vo svojom názore na moment vzniku
zranenia, ktorý prezentoval na otázku vyšetrovateľa, no rozhodne z toho nevyplýva, žeby klamal pri
opise priebehu napadnutia. Poukázal na konštatáciu znalca uvedenú v posudku na strane 15 keď
konštatoval, že „takéto natiahnutie vzniká pri nadmernom ťahaní za pravú hornú končatinu alebo ...“. K

návrhu na výsluch svedka - syna, ktorý bol prítomný v miestnosti, kde sa odohral incident, uviedol, že
pokiaľ žalobkyňa nechcela syna výpoveďou „zaťahovať do veci“ od počiatku, jedine v záujme ochrany
maloletého, zastáva názor, že ochrana maloletého by mala byť povýšená nad parciálne záujmy jeho
a žalobkyne (jeho rodičov) aj v tomto konaní. Bol toho názoru, že je vecou súdu, aké navrhované
dôkazy sa rozhodne vykonať a vzhľadom na rozpornosť výpovedí žalobkyne výsluch mladistvého syna

k okolnostiam incidentu považoval za zbytočný. V prípade ak súd bude považovať nevypočutie tohto
svedka za vadu konania, nesúhlasil s návrhom právneho zástupcu žalobkyne, aby bol svedok vypočutý
bez prítomnosti strán sporu a teda bez možnosti klásť vypočúvanému otázky, ktoré by mohli overiť
pravdivosť tvrdení vypočúvaného, kde s ohľadom na vek mladistvého sa mu takýto priebeh výsluchu javí
ako zjavne znevýhodňujúci jeho osobu v realizácii jeho procesných práv. K tvrdeniam žalobkyne o iných

formách domáceho násilia uviedol, že sú minimálne vytrhnuté z kontextu ak nie výslovne nepravdivé.
Uviedol,žepotomčožalobkyňazdôvodu,žesinašlamimomanželskúznámosť,podalanávrhnarozvod,
opätovnehovyzývalanaodsťahovaniesazichspoločnejdomácnostiaodtohtomomentuvznikalimedzi
nimi aj konfliktné situácie, mnohokrát zapríčinené provokáciami zo strany žalobkyne. Bol toho názoru,že nie každá konfliktná situácia je domácim násilím. K citovanému uzneseniu Ústavného súdu SR sp.zn.
II.ÚS 242/2017 zo 04.04.2017 uviedol, že berie na vedomie, že všeobecný súd v civilnom konaní nie je
výsledkom priestupkového konania o jeho zastavení viazaný, zároveň však bol toho názoru, že obsah

priestupkového spisu ako aj vyšetrovacieho spisu je dôkazným prameňom, o ktorý sa môže všeobecný
súd v civilnom konaní oprieť pri svojom rozhodovaní o merite veci, čomu tak bolo podľa jeho názoru
aj v tomto prípade.

8. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne bolo žalobkyni doručené 28.11.2018.

9. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

10. Odvolací súd skôr než pristúpil k prejednaniu veci samej, zaoberal sa otázkou včasnosti podaného
odvolania, vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vyzval zástupcu žalobkyne, aby odstránil nedostatok
odvolania, keďže prvé podanie zaslané mailom (odvolanie) podľa záveru súdu prvej inštancie

neobsahovalo elektronické podpisy.

11. Odvolacím súdom bolo zistené, že dňa 10.08.2018 o 23.20.45 hodine elektronická podateľňa
Okresného súdu Trebišov prijala podanie a začala proces overovania elektronických podpisov.
Odvolanie bolo podané cez elektronickú podateľňu ÚPVS, pričom bolo konštatované, že popis stavu

overenia autorizácie bol označený ako platný, dátum a čas podpisu 10.08.2018, dátum a čas časovej
pečiatky 10.08.2018 a výsledok overenia, konštatovanie, že je platný, pričom potvrdenka o overení bola
odoslaná12.08.2018o07.03.01hodine.Uvedenéskutočnostivyplývajúzlistinnýchpodkladov,ktoréboli
založené do spisu. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie podané
10.08.2018 má všetky náležitosti a bolo podané v zákonom stanovenej lehote, t.j. odvolanie bolo podané

včas.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas, oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 370 a

§ 380 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. novembra 2019 o 09.50
hodine v pojednávacej miestnosti č.dv. 202/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.11.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle §
219 ods. 1, 3 C.s.p.

14. Žalobkyňa v odvolaní uvádza odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) C.s.p. t.j., že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. odvolací súd uvádza, že inou vadou

sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré by mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) C.s.p. ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

16. V danom prípade žalobkyňa uvádza tento odvolací dôvod, ale v odvolaní neuvádza porušenie
akých procesných predpisov sa súd prvej inštancie dopustil. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu
nezistil žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by bolo možné podradiť pod
uvedený odvolací dôvod. Preto dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je daný.

17.Neúplnosťzisteniaskutkovéhostavuje(§365ods.1písm.e)C.s.p.)jevsporovomkonaníodvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. to, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonalnavrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatnila tento odvolací dôvod musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť správne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené

súd prvej inštancie nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

18. V predmetnej veci žalobkyňa uplatnila tento odvolací dôvod poukazujúc na to, že súd prvej inštancie
nevykonal výsluch svedkov, syna a dcéry, napriek tomu, že ich navrhla vypočuť, maloletého syna

na okolnosti incidentu, ktorý sa odohral 03.06.2016 a výsluch dcéry na preukázanie správania sa
žalovaného voči nej a deťom.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa po začatí konania vo veci samej nesúhlasila s výsluchom
syna na pojednávaní, kde sa bude preberať agresivita jeho otca a iba v prípade ak žalovaný bude
popierať, že ju napadol, navrhovala aby súd vypočul maloletého syna. Na pojednávaní dňa 15.05.2018

žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu výslovne uviedla, že navrhuje vypočuť syna U.,
na výsluchu dcéry J. netrvá. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa upustila od výsluchu svedkyne
J. K. (dcéry strán sporu), preto nepochybil súd prvej inštancie, pokiaľ rozhodol vo veci bez výsluchu
tejto svedkyne. Za nedôvodnú odvolací súd považuje aj odvolaciu námietku o nevypočutí syna U. K.
vzhľadom na to, že tento navrhovaný svedok mal vypovedať o incidente zo dňa 03.06.2016 t.j., že

žalovanýfyzickynapadolžalobkyňu.Uvedenáokolnosťvšakužbolariešenávkonanípôvodnevedenom
na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Trebišove odboru poriadkovej polície OO PZ Trebišov
pod sp.zn. Č.: C. - XXX/PV- L.-XXXX a následne vzhľadom na to, že uznesením z 22.08.2016 bola vec
postúpená Okresnému úradu odboru všeobecnej vnútornej správy za účelom prejednania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu, na Okresnom úrade Trebišov odbore všeobecnej vnútornej správy

pod č. C.-O.-C.-XXXX/XXXXXX, v ktorom konaní bol podávaný aj znalecký posudok a znalec sa
vyjadroval k možnému priebehu incidentu zo dňa 03.06.2016. Za takýchto okolností odvolací súd je
toho názoru, že výpoveď svedka vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania nie je podstatná pre
rozhodnutie v predmetnej veci. Z uvedených dôvodov ani túto odvolaciu námietku nepovažoval za
dôvodnú. Mal za to, že ani tento odvolací dôvod nie je daný.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcom v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom
pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval
iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p. a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logicky rozpor
v hodnotení dôkazov, v prípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194

C.s.p.

21. Žalobkyňa v odvolaní existenciu tohto odvolacieho dôvodu odôvodňovala pochybením súdu
prvej inštancie pri hodnotení znaleckého posudku podávaného v konaní o začatom trestnom stíhaní
nariadeného za účelom o.i. určenia mechanizmu vzniku zranenia žalobkyne, určenia intenzity útoku,

tvrdiac, že z uvedeného znaleckého dokazovania nevyplynul záver, ktorý by odôvodňoval konštatovanie
súdu prvej inštancie uvedené v ods. 39, že „v konaní síce má súd za preukázané, že žalobkyni
boli spôsobené zranenia, ale nebolo jednoznačne preukázané, že k zraneniam došlo podľa tvrdení
žalobkyne. Aj súdny znalec ustanovený v trestnom konaní uviedol, že k zraneniam mohlo dôjsť tak, že
sa žalobkyňa zavesila na žalovaného.“

22. Z obsahu spisu vyplýva, že znalec v znaleckom posudku k otázke určenia mechanizmu
vzniku zranenia žalobkyne (č.l. 32, 33 spisu ORPZ odboru poriadkovej polície Trebišov) a k
poraneniu zaevidovanému ako natiahnutiu napleckovo kľúčneho kĺbu vpravo, konštatoval, že výpovedepoškodenej korešpondujú s umiestnením charakterom klinickými prejavmi natiahnutia napleckovo
kľúčnehokĺbuvpravoamedicínskyvysvetliteľnýmmechanizmovvznikutakýchtozranení,pričompopísal
akým spôsobom dochádza ku vzniku tohto poškodenia konštatujúc, že v danom prípade sila, ktorá

spôsobila poranenie musela byť na rozhraní menšej až strednej intenzity. K ďalšiemu poraneniu,
pomliaždenie chrbta, konštatoval, že mohlo vzniknúť nárazmi jej chrbtom o tvrdú položku, avšak či to
boli nárazy priamo chrbtom na tvrdé podložky tak, ako to uvádza poškodená alebo tak, že sa poškodená
zavesila na svedka (v tomto konaní žalovaného) a tak bola narazená chrbtom na tieto predmety, sa
nedá odlíšiť. Aj v tomto prípade konštatoval, že sila, ktorá spôsobila toto zranenie bola menšej, prípadne

na rozhraní menšej až strednej intenzity. Záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo jednoznačne
preukázané, že k zraneniam došlo podľa tvrdení žalobkyne, preto nemožno považovať za správny. Toto
pochybenie súdu prvej inštancie však podľa názoru odvolacieho súdu nemalo za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to
znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis ale nesprávne ho vyložil,

prípadne ho na daný skutkový stav inak než správne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

24. V danom prípade súd prvej inštancie zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že žalobkyňa v konaní o
vylúčenie žalovaného z užívania bytu nepredložila súdu skutkové okolnosti a dôkazy, ktoré by viedli k

tomu, aby súd mohol rozhodnúť v jej prospech, teda že neuniesla dôkazné bremeno.

25. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala vylúčenia žalovaného z užívania
bytu nachádzajúceho sa v Trebišove na ul. M.R. Štefánika, presne špecifikovaného v petite žaloby,
pričom tvrdila, že predpoklady pre vyhovenie takejto žaloby vyplývajú z § 146 ods. 2 OZ vzhľadom na

správanie sa žalovaného voči nej, poukazujúc na to, že správanie sa žalovaného voči nej sa zhoršilo po
podaní návrhu a vyvrcholilo fyzickým útokom dňa 03.06.2016. Z obsahu spisu je zrejmé, že v dôsledku
incidentu zo dňa 03.06.2016 žalovaný bol vykázaný z obydlia v zmysle § 27a ods. 1 zákona č. 171/1993
Z.z. o PZ. Následne uznesením Okresného súdu Trebišov sp.zn. 2C/240/2016 zo dňa 07.06.2016 bolo
vydané neodkladné opatrenie, ktorým bolo návrhu v celom rozsahu vyhovené uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/371/2016 z 25.10.2016, uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o
nariadení neodkladného opatrenia, ktoré mu bolo nariadené žalovanému nevstupovať dočasne do
bytu, bolo potvrdené. V určení času trvania neodkladného opatrenia bolo uznesenie zmenené tak, že
zákaz vstupu trvá 90 dní od doručenia tohto uznesenia, v časti o nariadení nedomáhať sa vstupu
do bytu a zdržať sa zásahu do práv žalobkyne, bolo uznesenie zrušené. Z obsahu spisu vyplývajú

aj ďalšie skutočnosti a to, že po uplynutí lehoty, po ktorú trvalo predmetné neodkladné opatrenie,
žalobkyňa podala nový návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Konanie je vedené na Okresnom
súde Trebišov pod sp.zn. 9C/1/2017, návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo vyhovené
uznesením zo dňa 09.01.2017. Toto uznesenie bolo odvolacím súdom uznesením sp.zn. 2Co/299/2017
z 20.09.2017 zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie. Po vrátení veci súd prvej inštancie o návrhu

na vydanie neodkladného opatrenia ešte nerozhodol. Je teda zrejmé, že od uplynutia doby, po ktorú
bolo žalovanému zakázané vstupovať do bytu uznesením sp.zn. 3Co/371/2016 a po zrušení uznesenia
vo veci 9C/1/2017 žalovanému nič nebránilo vo vstupe do bytu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie vyplývajú aj ďalšie v konaní zistené skutočnosti a to, že žalovaný od 03.06.2016 sa
v predmetnom byte nezdržiava, býva v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, kde má vedený aj

trvalý pobyt. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala toho, aby žalovanému bol uložený
zákazu vstupu do predmetného bytu do právoplatného vyporiadania BSM, z ktorej skutočnosti vyplýva,
že manželstvo strán sporu bolo medzičasom právoplatne rozvedené.

26. Podľa § 146 ods. 2 OZ ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého

násiliavovzťahukmanželovialebokblízkejosobe,ktorábývavspoločnomdomealebobytestaloďalšie
spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého
manžela k domu alebo k bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho
užívania úplne vylúčiť.27. Manžel, ktorý podá takýto návrh na súd, musí preukázať, že došlo k psychickému alebo fyzickému
násiliu, resp. že je tu hrozba takéhoto násilia aj v budúcnosti. Zákon zakotvil podmienku, že konanie

jedného z manželov spôsobuje neznesiteľné spolužitie, čo treba chápať tak, že pomery v dome, či v
byte druhému manželovi a jeho deťom bývajúcim v byte nedovoľujú byt pokojne užívať bez strachu o
svoju osobu a bez strachu o život a zdravie ostatných členov domácnosti.

28. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa pri incidente dňa 03.06.2016 utrpela zranenia,

trestné stíhanie bolo pre tento incident postúpené na Okresný úrad odbor všeobecnej vnútornej správy
za účelom prejednania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. V priestupkovom konaní bolo
vydané rozhodnutie, ktorým konanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok o ktorom sa konalo nie
je priestupkom. Medzi stranami sporu nebola spornou skutočnosť, že od 03.06.2016 žalovaný v
predmetnom byte nebýva, odhlásil sa z trvalého pobytu v predmetnom byte, že medzičasom manželstvo
strán sporu bolo rozvedené. Takisto nie je spornou skutočnosť, že neodkladné opatrenie, ktorým

žalovanému bol uložený zákaz vstupu do predmetného bytu bolo obmedzené na dobu 90 dní, ktorá
lehota už uplynula. Po uplynutí lehoty, po ktorú predmetné neodkladné opatrenie trvalo bol podaný návrh
na nariadenie ďalšieho neodkladného opatrenia, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené. Počas
celého konania žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že žalovaný sa domáha
vstupu do predmetného bytu.

29. Správne súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobkyňou posúdil podľa cit. § 146 ods. 2 OZ, z ktorého
vychádzal pri právnom posúdení veci. Keďže poskytnutie ochrany v zmysle tohto ustanovenia je okrem
násilia podmienené kumulatívnym naplnením ďalších dvoch podmienok a to tým, že spolužitie sa stalo
neznesiteľným a násilie (alebo jeho hrozba) smerovalo voči osobám zákonom uvedeným (blízka osoba,

ktorá býva spoločne s násilníkom v dome).

30. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
podmienok pre vylúčenie z užívania bytu. Podľa názoru odvolacieho súdu tento záver je správny.

Žalobkyňa predovšetkým neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie, že spolužitie so žalovaným sa
stalo neznesiteľným a násilie, resp. jeho hrozba naďalej trvá. Žalobkyňa v konaní síce preukázala
skutočnosť, že zo strany žalovaného vo vzťahu k nej došlo dňa 03.06.2016 k násiliu. Žalobkyňa však
nielen že nepreukázala ale ani netvrdila aby hrozba tohto násilia naďalej pretrvávala. Navyše z obsahu
spisu je zrejmé, že žalovaný sa nedomáha vstupu do bytu napriek tomu, že mu v tom nič nebráni, že

sa odhlásil z trvalého pobytu v predmetnom byte. Správanie sa žalovaného v minulosti, v období roku
2016 však nemôže, vzhľadom na okolnosti preskúmavanej veci, viesť k záveru, že predpoklady pre
vyhovenie žalobe vyplývajúce z cit. § 146 ods. 2 OZ sú splnené aj v súčasnosti, resp. boli splnené v
čase vyhlásenia napadnutého rozsudku.

31. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 C.s.p.) odvolací súd
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala splnenie predpokladov pre vylúčenie žalovaného z užívania predmetného
bytu. Správne teda súd prvej inštancie vec právne posúdil, pokiaľ vyslovil záver o neunesení dôkazného
bremena.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).