Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/18/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313205650
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4313205650.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 264 29 705, proti žalovanej: T. S., bydlisko
XXX XX X. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.154,33 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 17. októbra 2016 č.k. 7C/186/2013-117, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ktorý podal formou tlačiva podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o zaplatenie zmenkovej sumy 1.154,33
eura s príslušenstvom. Žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Rozhodnutie právne
odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4, písm. k), l), § 39 Občianskeho zákonníka, § 2
písm. b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. I § 10, čl. I §
11 ods. 1, čl. I § 14 ods. 1, čl. I § 17, čl. I. § 17 ods. 1, 2 (v znení od 23.12.2015) zákona č. 191/1950 Zb.
Mal za to, že na konanie sa aplikuje Nariadenie, ktoré je právnym predpisom EÚ s priamym účinkom.

Konštatoval, že nariadenie nekladie žiadne prekážky preskúmať doložené listiny a aplikovať všetky
procesnoprávne princípy použiteľné v slovenskom právnom poriadku. Predovšetkým aplikáciu znalosti
určitých okolností súdu z jeho činnosti (notoriety) a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany
dobrých mravov. Poukázal na to, že z nariadenia nevyplýva povinnosť automaticky návrhu vyhovieť, a to
aj v prípade absencie aktivity žalovaného. Nariadenie je procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje,
ale nebráni postupovať s rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa vykonaním potrebného
dokazovania. Úvaha týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku s oporou v doloženej zmenke nemôže

byť ovplyvnená povahou použitého procesného nástroja. Skúmanie prípadnej absolútnej neplatnosti
úkonu, ku ktorej pristupuje súd ex offo, nie je nariadením nijako vylúčená. S poukazom na ustálenú
judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej je súd v každom štádiu a druhu konania povinný
z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah a teda či sa na
konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany
spotrebiteľa, nariadil vo veci pojednávanie. Považoval za potrebné vykonať dokazovanie oboznámením
sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp.zn. 12Er/547/2010, z neho zmluvou o úvere č.

4095056, za účelom zistenia, či predmet konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi.

2. Vzhľadom na bod 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj
vzhľadom na zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovia pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu
vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere dospel k záveru, že zmenka predložená
žalobcom bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere č. 4095056, pričom

bola vystavená ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy boli
do zmenky doplnené dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia týchto údajov (technickými
prostriedkami). Poukázal na to, že vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise
úverovej zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. Usúdil, že
v danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský úver, je uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na

výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských
úveroch,narozdielodzabezpečovacejfunkciezmenky,ktorábolavsúvislostisospotrebiteľskýmiúvermi
zakázaná až s účinnosťou od 01.01.2011. Preto predloženú zmenku považoval len za zabezpečovaciu
zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu žalovanej. Z toho usúdil, že
predmetom konania je nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne
voformeblankozmenkynazabezpečenienárokovspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,zozmluvyoúvere.

Preto v prvom rade skúmal platnosť zmluvy.

3. S poukazom na ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj skutočnosť, že ide o predtlačenú
formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť jej obsah, ustálil, že zmluva
o úvere č. 4095056 je spotrebiteľskou zmluvou. Okrem toho bol toho názoru, že v danom prípade

sa jedná aj o spotrebiteľský úver upravený Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na obsah
zmluvy o úvere, v ktorej absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) a o priemernej
RPMN, pričom neuvedenie týchto údajov má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatku. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere, vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
dospel k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
je celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov

zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči
dobrým mravom. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom, spôsobuje jej absolútnu neplatnosť
podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru a tiež nie je možné na základe takto vyplnenej

zmenky úspešne sa domáhať akýchkoľvek práv. Okrem toho aj v prípade, ak by zmluva o úvere bola
platná, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť, nakoľko dohoda o vyplnení zmenky ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru nebola so žalovanou individuálne dohodnutá, a
preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
je absolútne neplatná. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy o

úvere použitie zmenky pri spotrebiteľských úveroch nebolo vylúčené. V danom prípade bolo potrebné
vychádzať z § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvná podmienka je
neprijateľná, ak za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia
neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Rovnako
tak rigídna aplikácia § 17 zákona č. 191/1950 Zb. v znení účinnom do 23. 12. 2015 by spôsobila

spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv, a
preto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka. Prijatím
zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na
spotrebiteľa. S poukazom na uvedené ustálil, že celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek je
neplatná, a preto nemohlo vzniknúť pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda

blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky,
preto ich ani nemohol indosamentom previesť na žalobcu. Považoval výkon práva žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka a so zákonom o spotrebiteľských úveroch v znení
platnom do 31.12.2010, pretože indosácia zmeniek zabezpečujúcich záväzok dlžníka zo spotrebiteľskej
zmluvy v posudzovaných okolnostiach predmetných prípadov bola v rozpore s ustanovením § 4 ods. 6,

7 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom od 01.01.2008 do 31.12.2010.

4. Poukázal na to, že predloženú zmenku veriteľ nemohol podľa § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských
úveroch prijať ani ako zabezpečovací inštitút, pretože zmenka bola vyplnená podstatne vyššouzmenkovou sumou než pripúšťa uvedené ustanovenie zákona. Veriteľ smel podľa zákona prijať od
dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou
veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto
odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky. V tomto
prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku, napriek

výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na žalobcu, hoci bola vystavená v rozpore s
vnútroštátnym právnym poriadkom. Mal za to, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v
priebehu konania došlo k čiastočnému späťvzatiu v časti zmenkového úroku 0,19 % denne. Na základe
uvedeného dospel k záveru nielen o neplatnosti zmluvy o úvere a o neplatnosti dohody o vypĺňacom
práve, ale tiež o nemožnosti predloženia zmenky ako zabezpečovacieho inštitútu. Preto ani žalobca,
ktorý zmenku nadobudol rubopisom, sa nemohol na základe nej domáhať vyplatenia dlžnej sumy s

príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnej žalovanej
priznal ich plnú náhradu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi,
hoci žalobca ani žalovaná takéto dokazovanie nenavrhli. Dokazovanie je podľa § 120 OSP ovládané
prejednacou zásadou. Súd prvej inštancie v rozsudku svoj postup nezdôvodnil, preto je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné. Predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, preukazujúcu jasne, úplne a
zrozumiteľne jeho právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky
zo strany žalovanej neboli žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobila, akékoľvek iné námietky musia byť odmietnuté z

dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Namietal, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v prospech žalovanej, ale nevykonal žiadne dokazovanie v prospech uplatnenej
pohľadávky, ktorý postup predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces, garantované čl.
46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že konanie je
postihnuté vadou, ktorá má za následok nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a ktorá spočívala

v tom, že pri vydávaní rozhodnutia vychádzal zo skutočností, ktoré netvrdila žiadna strana, preto dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie
príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Trval na tom, že je majiteľom zmenky na
základe indosamentu a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského vzťahu. Predmetom konania je
výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. S odkazom na ustanovenie § 17 Zmenkového a

šekového zákona žalovaná nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Súd prvej inštancie porušil poučovaciu
povinnosťobmedzenúustanovením§5ods.1OSP.Poukázalnasamostatnosť,oddelenosť,nezávislosť
zmenkového záväzku, preto nemožno hovoriť, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch a tomuto zákonu odporuje. Zmenka má všetky zákonom predpísané náležitosti. Ďalej namietal,

že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatnou ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Na podporu svojich argumentov
poukázal na rozhodnutia iných súdov.

6. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že s odvolaním nesúhlasí. Úver je nedal žalobca a výška

vymáhanej sumy je nereálna.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
názoru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil
z neho aj správny právny záver, preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správnypotvrdil. Vzhľadom k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozsudku ako i jeho dôvodov, odvolací
súd nepovažuje za potrebné opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom
rozsudku, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,

vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods.

1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca domáhal
zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom, zmenkovej odmeny a trov konania. Podľa
predloženého návrhu je žalobca ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila
žalovaná, pričom indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote

4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ
neuhradil.

13. Súd prvej inštancie veci rozhodol dňa 17.10.2016. V Zbierke súdnych rozhodnutí SR bolo pod
číslom 93/2015 publikované spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z

20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky
vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledovnom znení:
I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
1/ pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou

povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ:
2/ pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného

dokazovania vyplynie.
II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.
III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky ( bez ohľadu na to,
či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu

posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška
uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

14. Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu bolo
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - v zákonom

stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom, pod R 93/2015. Uvedeným
postupomplnilnajvyššísúdzákonomstanovenúpovinnosťdbaťojednotnývýkladajednotnépoužívanie
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo

rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV.
ÚS 60/2010). Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie spoločného stanoviska oboch
kolégií v zbierke ako R 93/2015, priznáva tomuto stanovisku osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má alevysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu
silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel

medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím,
ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom
najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované
rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí
viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec
prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť či odchýliť od
názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“
názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. Zákon č. 191/1950 Sb. reagoval na prijaté
rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z. účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon č. 191/1950 Sb.

v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek 2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je žalovaným
zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno
majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo k
predošlým majiteľom vždy. V konaní, v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky, sa z úradnej
povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný

zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Poznámka pod čiarou odkazuje príkladmo na § 52 OZ, § 5a zákona č. 250/2007 Z.z.

15. Odvolací súd riadiac sa judikátom R 93/2015, by preto v zásade nemusel vysvetľovať, prečo
tento judikát považuje za opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry,

musí náležite vysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP), k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu spočívajúcim predovšetkým
v zdôraznení platnosti príslušnej zmenky a nepripustení akéhokoľvek súdneho prieskumu okolností
vzniku zmenky a vykonania dokazovania v tomto smere udáva, že sa nestotožnil s jeho argumentáciou
spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov. Pri postupe podľa nariadenia č. 861/2007 je

súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórneho konania,
najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je
nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia. Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sa riadi procesným právom členského štátu, v
ktorom sa konanie vedie. Nariadenie nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny

súdom a je možné aplikovať procesnoprávne predpisy použiteľné v slovenskom právnom poriadku,
predovšetkým aplikáciu znalostí určitých okolností súdu z jeho činnosti a zohľadnenie ochrany slabšieho
v konaní, či ochrany dobrých mravov. Civilný sporový poriadok dokazovanie v spotrebiteľských sporoch
upravuje v ustanoveniach § 295 a § 296, ktoré umožňujú súdu jednak vykonať aj tie dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci. Tiež stanovujú, že ustanovenia

o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa v spotrebiteľských sporoch
nepoužijú. Úvaha týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku s oporou v doloženej zmenke nemôže
byť ovplyvňovaná povahou použitého procesného nástroja. Skúmanie prípadnej absolútnej neplatnosti
úkonu, ku ktorej súd pristupuje ex offo nie je nariadením vylúčená. Súd prvej inštancie preto správne
vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 295 CSP, správne vyhodnotil výsledky vykonaného

dokazovania a skutkový stav, na ktorý aplikoval správne ustanovenia zákona v správnej interpretácii.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie založil na neplatnosti zmluvy o úvere pre hrubé narušenie rovnováhy v
právachapovinnostiachzmluvnýchstrán,atonajmävustanoveniachozabezpečovacíchprostriedkoch.
Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo vzniknúť právo na

vyplnenie blankozmenky. Žalobca sa tejto časti v dôvodoch odvolania neuviedol k právnemu posúdeniu
veci nič, argumentoval len tým, že súd prvej inštancie nemohol založiť svoj názor na skúmaní tohto
právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom a mal rozhodovať len na základe ním predloženej zmenky.
Vzhľadom na vyššie uvedené, prijaté stanovisko NS SR v judikáte R 93/2015 odvolací súd považuje
tento odvolací dôvod za bezpredmetný.

16. Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý sa prieči
dobrým mravom. Celú dohodu o vyplnení blankozmenky vyhodnotil ako neplatnú dohodu, preto
pôvodnému remitentovi vôbec nevzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Pôvodný remitent nemalpráva a povinnosti zo zmenky, preto ich nemohol indosamentom previesť na žalobcu. Ďalej posúdil
samotnú zmenku a dospel k záveru, že je neplatná, vystavená v rozpore so zákonom a spôsob,
akým pôvodný veriteľ a následne aj žalobca domáhali svojich práv na základe takto vystavenej zmenky

považoval za obchádzanie zákona. Prijal záver, že na základe neplatnej zmenky potom nie je možné
žalobcovi priznať uplatnenú pohľadávku, a preto návrh v celom rozsahu zamietol. Žalobca v
odvolaní poukázal na zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý pripúšťal vystavenie zmenky. V tejto časti citoval
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/79/2013 z 05.09.2013, a uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp.zn. 43CoZm/10/2013 z 21.11.2013. Uvedené rozhodnutia nie sú záväzné, vyjadrujú

názor dvoch senátov obchodných kolégií nesúladných s judikátom R 93/2015. Žalobca okrem citácii
týchto rozhodnutí neuviedol nič, v čom nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie, len z obsahu
predložených rozhodnutí odvolací súd vyvodil, že podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie bol
oprávnený skúmať len to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť zo
zákona do nej uviesť. S uvedenými dôvodmi sa odvolací súd vyporiadal vo vyššie uvedených dôvodoch.

17. V závere odvolací súd dodáva, že jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada,
podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú
povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli
záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená,
že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je

spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna právna úprava platná do 31.12.2010 umožňovala používať zmenky aj
v spotrebiteľskom vzťahu, použitie zmenky ako takej v spotrebiteľskom právnom vzťahu v skutočnosti
nie je úplne v súlade s právom EÚ na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátna právna úprava do 31.12.2010
nezabezpečila vhodnú ochranu spotrebiteľa na základe Smernice 87/102/EHS v konaní o nároku zo
zmenky a zákonodarca túto skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho zákona o spotrebiteľských

úveroch č. 258/2001 Z.z. a prijatím nového zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom
od 01.01.2011 do 30.04.2014. S účinnosťou od 01.05.2014 je táto ochrana zabezpečená v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje
žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ

má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za istých
okolností do 31.12.2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch môže byť nepoužiteľná. Na
podklade takejto úvahy vyvstáva aj právny záver o tom, že z takej zmenky nemohol vzniknúť platný
zmenkový záväzok.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá, vo výroku za vecne správny a ako taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná. O výške
trovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmuznesenímvydanýmvyššímsúdnymúradníkom
podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).