Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/20/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200056
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200056.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej

a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: SOGES WELDING -
EUROWELDs.r.o.,sosídlomPoľovnícka754/74,91951Špačince,IČO:45466751,právnezastúpený:
Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO : 36 865
281 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo : 102616030/2018 zo dňa 17.12.2018
takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. 102616030/2018 zo dňa 17.12.2018 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok" alebo
„zákon č. 563/2009 Z. z.") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane") č.

101747637/2018 zo dňa 06.09.2018 (ďalej aj ako len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým správca dane
podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH")
za zdaňovacie obdobie august 2012 v sume 11 076,05 eur.

2. Dôvodom nepriznania uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na základe faktúr
č. 20120106 (interné číslo 259), dátum dodania 16.08.2012, predmet dodania elektróda EB, predloha
suchá, OK Autrod, základ dane 5 997,48 eur, DPH 1 199,50 eur, spolu 7 196,98 eur; č. 20120107 (interné

číslo 261), dátum dodania 17.08.2012, predmet dodania OK Autrod,, rukavice zváračské dlhé, základ
dane 11 178 eur, DPH 2 235,60 eur, spolu 13 413,60 eur; č. 20120112 (interné číslo 265), dátum dodania
23.08.2012, predmet dodania kotúče, záves ochranný, OK Autrod, separačný sprey bez alkoholu, sada
testerov teploty, zástera, rukávy, základ dane 8 214,67 eur, DPH 1 642,93 eur, spolu 9 857,608 eur;
č. 20120113 (interné číslo 267), dátum dodania 24.08.2012, predmet dodania hobby krabička elektród
SIDER A/F, základ dane 6 880 eur, DPH 1 376 eur, spolu 8 256 eur; č. 20120115 (interné číslo
270), dátum dodania 27.8.2012, predmet dodania OK Autrod, rukávy, základ dane 15 110,08 eur,

DPH 3 022,02 eur, spolu 18 132,10 eur; č. 20120109 (interné číslo 263), dátum dodania 20.08.2012,
predmet dodania katalóg 20 str. 4+4 - dotlač, základ dane 8 000 eur, DPH 1 600 eur, spolu 9 600 eur
(ďalej aj ako „sporné faktúry") od deklarovaného dodávateľa G. Gruber - Monti Records, Cintorínska 5,
919 35 Hrnčiarovce nad Parnou, IČO : 17 669 685 bola skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt(žalobca) nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr,
nakoľko nepreukázal reálne dodanie služieb a tovaru dodávateľom uvedenom na faktúrach, čím porušil
ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH" alebo „zákon č. 222/2004
Z. z.").

3. Správca dane vykonal u daňového subjektu (žalobcu) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 2012 až december 2012 (daňová kontrola bola začatá dňa 13.12.2013).

Výzvou zo dňa 16.09.2014 správca dane postupom podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku
vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich odpočítanie dane z tovarov a služieb k
prijatým faktúram, na ktorých bol deklarovaný dodávateľ G. Q. - Monti Records. Rozhodnutím č.
9201401/5/4693156/2014 zo dňa 20.10.2014 bola daňová kontrola prerušená podľa § 61 ods. 1
daňového poriadku z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie prostredníctvom medzinárodnej
výmeny informácií v iných členských štátoch (vo vzťahu k dodávateľovi spoločnosti TEL WIN S.P.A.).

Správca dane oznámil daňovému subjektu, že dňa 04.09.2017 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová
kontrola prerušená. PO vykonanom dokazovaní, správca dane dňa 05.09.2017 oboznámil daňový
subjekt podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly
za zdaňovacie obdobia január 2012 - december 2012 a súčasne ho vyzval na preukázanie tvrdení
uvedených v daňovom priznaní a na preukázanie pravdivosti ním predložených dokladov. Daňový

subjekt sa k oboznámeniu vyjadril vyjadrením zo dňa 27.09.2017 (po vydaní protokolu, lehota na
vyjadrenie uplynula 25.09.2017), pričom uviedol, že správca dane nespochybnil, že obstaraný tovar
a služby použil na dodanie svojich zdaniteľných plnení dodajúc, že nepredkladá žiadne nové dôkazy
a to z dôvodu, že podozrivé, podvodné alebo iné konanie dodávateľa (G. Q.) mu nemôže byť v
žiadnom prípade na ťarchu a teda nemôže niesť zodpovednosť za jeho konanie alebo nekonanie.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane 26.09.2017 protokol č. 102041643/2017 (ďalej
aj ako len „Protokol zo dňa 26.09.2017"), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 29.09.2017, ktorým dňom
bola daňová kontrola ukončená (§ 46 ods. 9 písm. a/ daňového poriadku). Podľa § 68 ods. 1 daňového
poriadku správca dane začal nasledujúci deň po dni doručenia protokolu vyrubovacie konanie. Dňa

03.09.2018 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101699663/2018 o priebehu a o výsledkoch
dokazovania vo vyrubovacom konaní na základe pripomienok a dôkazov predložených daňovým
subjektom k protokolu zo dňa 26.09.2017. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, voči
ktorému podal daňový subjekt v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozhodnutím
žalovaný. Obsah podaného odvolania vo väčšom rozsahu (nie úplne) zodpovedá dôvodom správnej

žaloby (body 14 až 35 rozsudku).

4. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z dôkazov získaných správcom dane počas
kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že vznik daňovej povinnosti z dôvodu dodania sporných
zdaniteľných obchodov G. Q. a s tým súvisiaci vznik práva na odpočítanie DPH sa v zdaňovacom období

august 2012 nepreukázal. Poukázal na to, že G. Q. mal sporné zdaniteľné obchody dodať daňovému
subjektu (žalobcovi) prostredníctvom subdodávateľov, spoločností NEOTYPE, s.r.o., INTERNOVA
SK spol. s r.o., ESAB Slovakia, s.r.o., MARTINEX SK, s.r.o. čo G. Q. preukazoval predloženým
účtovníctvom,zoznamomodberateľskýchfaktúrspriradenýmidodávateľskýmifaktúramiatiežfaktúrami
č. 12145, 12146, 12148, 12153, 12152, 12155, 12157, 12156, 12151, ktoré mali vystaviť označení

subdodávatelia, čo sa však vykonaným dokazovaním nepotvrdilo, keď označené spoločnosti nemali vo
svojom účtovníctve za rok 2012 zaúčtované žiadne obchody s G. Q., nevystavili žiadne faktúry pre G.
Q. ani od neho neprijali žiadne platby, pričom konatelia označených spoločností popreli, že by s G. Q.
uskutočňovali nejaké obchody. S poukazom na uvedené žalovaný uzavrel, že vzhľadom na tieto zistené
skutočnosti nemajú sporné faktúry s príslušným dodacím listom žiadnu dôkaznú hodnotu vo vzťahu k

preukázaniu reálneho dodania sporných zdaniteľných obchodov.

5. Ďalej poukázal na to, že príjemky na sklad bez ďalšieho, vystavené daňovým subjektom, navyše
bez odvolávky na konkrétnu faktúru, bez označenia akejkoľvek zodpovednej osoby, bez akéhokoľvek
podpisu zodpovednej osoby (vydal, prijal, súhlas) nie sú dôkazom o dodaní sporných zdaniteľných

obchodov G. Q.. Tiež uviedol, že predložený zoznam sporných faktúr za zdaňovacie obdobia január
až december 2012, ktoré žalobca predložil na výzvu správcu dane s dátumami prepravy, evidenčnými
číslami vozidiel, pričom pri spornej faktúre č. 20120018 (táto sa ale netýka sporného zdaniteľného
obdobia - poznámka správneho súdu), adresami vykládky, bez uvedenia miesta nakládky s vyjadrenímdaňového subjektu, že prepravu sporného tovaru zabezpečoval dodávateľ G. Q. na svoje náklady
za daného skutkového stavu, keď sa u subdodávateľov nepotvrdilo dodanie sporných zdaniteľných
obchodov a svedok G. Q. odmietol vypovedať, nie je dôkazom preukazujúcim uskutočnenie sporných

zdaniteľných obchodov. Tiež mal za to, že ani z katalógu „ Novinky na rok 2012/2013" predloženého
k spornej faktúre č. 20120109, ktorej predmetom zdaniteľného obchodu malo byť dotlač katalógu 20
str. 4+4 80g formát A4 lak, nie je zrejmé bez ďalšieho, že by ich zhotoviteľom bol G. Q. či spoločnosť
NEOTYPE s.r.o., ani to že by boli zhotovené práve v kontrolovanom zdaňovacom období, pričom
daňový subjekt na výzvu správcu dane nepredložil komunikáciu o spôsobe zadávania a odovzdávania

konkrétnej tlačoviny, teda nie je zrejmé, na základe akých podkladov a kým mal byť vyhotovený katalóg
a navyše žalovaný uviedol, že nie je v súlade s logickým uvažovaním, že grafický návrh a spracovanie
tohto katalógu, ktorý má oboznamovať potenciálnych zákazníkov o novinkách na rok 2012/2013 sa mal
vypracovať až v júli 2012.

6. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody mali byť hradené v hotovosti

a to navyše až v októbri a novembri 2012, t.j. po takmer dvoch mesiacoch po tom, ako sa mali
uskutočniť, čo vyhodnotil, vzhľadom k fakturovaným sumám za neštandardný a v bežnej obchodnej
praxi vymykajúci sa spôsob platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných
zdaniteľných obchodov. Mal za to, že práve takýmto spôsobom platby sa daňový subjekt dobrovoľne
vzdal ďalšieho dôkazného prostriedku preukazujúceho zaplatenie za sporný tovar a sporné služby

konkrétnemu dodávateľovi, v danom prípade G. Q.. Tiež poukázal na to, že podľa údajov na sporných
faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v U. Z. a.s. s dátumami splatnosti
23.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 29.10.2012), 24.08.2012 (podľa VPD mala
byť uhradená v hotovosti dňa 06.11.2012), 30.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa
20.11.2012), 31.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 20.11.2012), 03.09.2012 (podľa

VPD mala byť uhradená v hotovosti dňa 28.11.2012), 27.08.2012 (podľa VPD mala byť uhradená v
hotovosti dňa 12.11.2012).

7. Žalovaný sa ďalej vyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam. K dĺžke prerušenia daňovej kontroly
uviedol, že táto nebola spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie

správcu dane zo dňa 04.02.2015, 19.06.2015, 09.11.2015, 23.02.2016, 31.05.2016, 31.08.2016,
30.11.2016, 01.03.2017 a 02.06.2017 zaslané žiadanému orgánu, pričom odpoveď na predmetnú
žiadosť obdržal správca dane dňa 04.09.2017. V tejto súvislosti žalovaný s poukazom na čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že v daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým,
že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa

na konkrétnu daňovú vec vzťahujú a správca dane nie je oprávnený posudzovať dodržiavanie lehôt
dožiadaného orgánu v inom členskom štáte dodajúc, že daňový poriadok jednoznačne definuje dôvody,
pre ktoré je možné daňové konania a v nadväznosti na § 46 ods. 10 daňového poriadku i daňovú
kontrolu prerušiť, ako i lehoty dokedy je možné daňovú kontrolu prerušiť. K rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011 a k nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republikysp.zn.III.ÚS24/2010zodňa29.06.2010uviedol,žeideoskutkovoiprávneodlišnéprípadyak
preskúmavanej problematike sa nevzťahuje. Mal za to, že v prejednávanom prípade lehota na vykonanie
daňovej kontroly bola dodržaná, prerušenie kontroly bolo v súlade s § 61 ods. 1 písm. b) daňového
poriadku s tým, že podľa ustanovenia § 61 ods. 5 daňového poriadku, lehoty podľa daňového poriadku
neplynú, ak je daňové konanie prerušené.

8. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v danom prípade správca dane preveroval pôvod a tok
fakturovaných zdaniteľných obchodov z dôvodu, že základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom
obchodnom reťazci, pričom správca dane preverovaním subdodávateľov postupoval v súlade s § 3 ods.
1 daňového poriadku, nakoľko týmto postupom chránil záujmy štátu i obcí, pričom dbal na zachovávanie

práv a právom chránených záujmov daňového subjektu i zúčastnených osôb. Poukázal na to, že nakoľko
z dokladov a účtovníctva dodávateľa G. Q. bolo zrejmé, že sám sporné zdaniteľné obchody nedodal,
ale ich mali dodať iní v účtovníctve a na dokladoch uvedení dodávatelia, bolo povinnosťou správcu
dane reálnosť takto deklarovaného dodania sporných zdaniteľných obchodov preveriť u označených
subdodávateľov.

9. K tvrdeniu daňového subjektu, že mal pozitívny úžitok zo sporných zdaniteľných obchodov súvisiacich
so spornou reklamou v jednotlivých zdaňovacích obdobiach roku 2012 poukázal na to, že v roku 2012
daňovému subjektu významne vzrástli i náklady a to tak, že oproti vykazovanému zisku za rok 2011 vsume 805,78 v roku 2012 vykazoval stratu v sume 13 132 eur, ktorá v roku 2013, t.j. potom čo mala
pôsobiť údajná sporná reklama ešte vzrástla na sumu 162 286 eur súčasne s poklesom tržieb. Preto
uzavrel, že za daného stavu nemožno konštatovať, že by spornými faktúrami deklarovaná a správcom

dane spochybnená údajná sporná reklama priniesla úžitok. V súvislosti s námietkou daňového subjektu
o tom, že mu nie je zrejmé, v akom rozsahu nedošlo k dodaniu sporných tovarov a služieb uviedol,
že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmý záver správcu dane o tom, že dodanie sporných
zdaniteľných obchodov deklarovaných spornými faktúrami sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a
správca dane nepriznal právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým

subjektom uplatňované na základe sporných faktúr, t.j. v celkovej sume 11 076,05 eur.

10. Ďalej poukázal na to, že z predloženého materiálu nevyplýva, že by správca dane počas kontroly
a vo vyrubovacom konaní od daňového subjektu požadoval také úkony a dôkazy, ktoré nie je schopný
zabezpečiť alebo ktoré by nesúviseli s preukázaním reálnosti dodania sporných zdaniteľných obchodov
G. Q., keď výzvou na predloženie dôkazov správca dane žiadal okrem iného preukázať pôvod sporného

tovaru,certifikáty,miestonakládkyspornéhotovaru,prepravuodkiaľakamsamalauskutočniť;prenájom
reklamných plôch na umiestnenie reklamných billboardov, spôsob overenia realizácie reklamy, jej
plnenie, uvedenie osôb, s ktorými bol daňový subjekt v kontakte pri realizácii reklamy, zdôvodnenie
umiestnenia obchodného mena na reklamných billboardoch na území SR, aký úžitok plynul z reklamnej
činnosti, na základe akej cenovej kalkulácie sa mala tvoriť cena pri výrobe reklamy a prenájmu plochy,

čo daňový subjekt nepreukázal.

11. K námietkam, ktorými daňový subjekt poukazoval na rozsudky SD EÚ, ako aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 žalovaný uviedol, že bolo dôkazným
bremenom daňového subjektu preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má

prvky niektorého z citovaných rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery doplniac, že
namietané rozsudky nesúvisia s prejednávanou vecou. Poukázal na to, že správca dane na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sporné zdaniteľné obchody neboli reálne dodané G. Q.
a prijaté osobou, ktorá si uplatnila odpočítanie DPH, sporným faktúram nezodpovedal žiaden skutočný
zdaniteľný obchod od G. Q., pričom právo na odpočítanie je spojené so skutočným dodaním tovaru

aleboposkytnutímslužiebdeklarovanýmdodávateľom,čoznamená,žeakkskutočnémudodaniutovaru
alebo poskytnutiu služieb deklarovaným dodávateľom nedôjde, nevznikne žiadne právo na odpočítanie
DPH: V tejto súvislosti tiež dodal, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry
na odpočítanie DPH uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že plnenia
zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté deklarovaným dodávateľom.

12. Žalovaný poukázal na to, že v danom prípade bolo rozhodné, že daňový subjekt neodstránil
pochybnosti správcu dane týkajúce sa sporných faktúr, ktoré u daňového subjektu zistil po vykonanej
daňovej kontrole na DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 a ani vo vyrubovacom, či odvolacom
konaní nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že sporné zdaniteľné obchody

boli skutočne dodané G. Q., čím daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, ktoré na ňom spočívalo,
teda nepreukázal, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané G. Q. na základe sporných faktúr.
Súčasne uviedol, že faktúry, dodacie listy, príjemky, skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy,
rôzne tlačoviny nie sú sami o sebe schopné preukázať realizáciu obchodov, keď tieto nepreukazujú, že
určitéplneniabolireálneuskutočnenédeklarovanýmdodávateľom,keďsamotnýsvedokG.Q.sícetvrdil,

že sporné zdaniteľné obchody nakúpil a dodal daňovému subjektu, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o
nákupespornýchzdaniteľnýchobchodovudeklarovanýchspoločnostíukázaloakonepravdivé,odmietol
správcovi dane vypovedať z dôvodu nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.
Žalovaný tiež poukázal na to, že skutočnosť, že daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry za tovar pre
svojich odberateľov nie je dôkazom toho, že tento tovar dodal daňovému subjektu platiteľ DPH -G. Q..

13. S poukazom na uvedené preto skonštatoval, že keďže dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil
nepreukazujú ním prezentované skutočnosti, nepodarilo sa mu právne relevantným spôsobom vyvrátiť
závery správcu dane, že sporné zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami mu neboli reálne
dodané deklarovaným dodávateľom a preto správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods.

1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď daňovému
subjektu právo na odpočítanie DPH zo sporných faktúr nepriznal.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)14. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia navrhujúc správnemu súdu jeho zrušenie vrátane zrušenia prvostupňového rozhodnutia

správcu dane. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

15. V žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,

ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

16. Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že odpočítanie dane z predmetných
faktúr nepriznáva z dôvodu, že daňový subjekt nepreukázal, že dodanie tovaru a služieb prijal na základe
predmetných faktúr a tiež, že uplatnením práva na odpočítanie dane daňový subjekt porušil § 49 a §
51 zákona o DPH, avšak mal za to, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celkom jasne

vyplýva, že dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane je, že preverovaním u subdodávateľov
dodávateľa nebol potvrdený nákup tovarov a služieb, ktoré dodávateľ G. Q. deklaroval. Tiež mal za to, že
žalovaný, ako aj správca dane pri svojom rozhodovaní takmer výhradne smeroval svoju argumentáciu k
výsledkomdokazovaniamedzidodávateľomG.Q.aspoločnosťami,odktorýchakoodberateľdeklaroval
nákup tovarov a služieb, čím na neho preniesol zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa a tiež

neprimerané dôkazné bremeno.

17. Ďalej tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že neuniesol dôkazné bremeno,
pričom vôbec nie je zrejmé, v čom malo jeho dôkazné bremeno spočívať dodajúc, že počas daňovej
kontroly so správcom dane spolupracoval, na výzvy reagoval a na podporu svojich tvrdení predložil aj

dôkazy. V súvislosti s uvedeným, a tiež na preukázanie reálnosti (materiálnej existencie) reklamných
služieb uviedol, že predložil dôkazy, ktoré od neho možno očakávať, čím vyčerpal vlastné dôkazné
bremeno, pričom z napadnutého rozhodnutia však nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalovaný
vysporiadal s dôkazmi, ako aj s ďalšími zisteniami.

18. S odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku mal za to, že
vyhodnotenie dôkazov v napadnutom rozhodnutí absentuje, resp. nie je dostatočné, z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je celkom zrejmé, akým spôsobom žalovaný vyhodnotil dôkazy a
skutočnosti, a ako sa s predmetnými zisteniami vo vzťahu k predloženým dokladom vysporiadal.
Rovnako mal za to, že z neho nevyplýva na základe čoho dospel k záveru, že nepreukázal nadobudnutie

tovaru a služieb od dodávateľa doplniac, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva len to, na základe
čoho žalovaný prijal záver, že odberateľ G. Q. neprijal tovary a služby od subdodávateľov, od ktorých
prijatie tovarov a služieb deklaroval. V tejto súvislosti však zdôraznil, že tento záver však v žiadnom
prípade nemôže byť dôkazom o tom, že neprijal od dodávateľa G. Q. tovary a služby na základe faktúr
vystavených týmto dodávateľom.

19. Ďalej uviedol, že žalovaný, ako ani správca dane v skutočnosti nevykonal dôsledne prejednávaciu
zásadu,pretoženímpredloženévyjadreniaadôkazy(zoznamdokladovjeuvedenývprotokolezdaňovej
kontroly č. 102041643/2017 zo dňa 26.09.2017) relevantným spôsobom neprejednal a nevyhodnotil ich,
a to ani jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti.

20. Žalobca ďalej namietal, že k námietke, ktorou v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že správca
dane odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že nedošlo k dodaniu tovarov a služieb v deklarovanom
rozsahu,pričomďalejneuvádzavakomrozsahukdodaniudošloaneuznávamuodpočetzpredmetných
faktúr v celej výške uviedol žalovaný len, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmý

záver správcu dane o tom, že nepriznal právo na odpočítanie DPH vo výške, v akej bolo žalobcom
uplatňované. V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozhodnutia tiež poukázal na to, že v odvolaní
príkladmo uviedol niektoré nezrozumiteľné úvahy a vety správcu dane, ktoré sú nejasné a z ktorých
nie je zrejmé, čo nimi chcel správca dane povedať, pričom taktiež v súvislosti s hotovostnými platbami
správca dane nevysvetlil, prečo sú podľa jeho názoru „výpisy z peňažného účtu" z hľadiska dôkaznej

sily „preukaznejšie", avšak s uvedenými námietkami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym
spôsobom nevyporiadal.21. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že celá argumentácia
žalovaného, ako aj správcu dane týkajúca sa neuznania práva na odpočet dane je postavená na
skutočnosti, že u dodávateľa - G. Q. nebolo preukázané nadobudnutie tovarov a služieb od ním

deklarovaným subdodávateľov. V súvislosti s uvedeným žalobca uviedol, že nie je povinný a ani nemá
akým spôsobom preukazovať skutočnosti týkajúce sa tretích osôb, ktorými sú jeho dodávatelia alebo aj
subdodávatelia jeho dodávateľa, nakoľko na preukazovanie týchto skutočností nemá žiadne zákonné
možnosti a toto od neho ani nemožno rozumne očakávať.

22. Žalobca mal za to, že daný prípad je potrebné posudzovať a vyhodnocovať v kontexte všetkých
relevantných skutočností, teda aj s prihliadnutím na materiálne dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní
tovarov a služieb. Uviedol, že osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a
správcu dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane,
ale zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával, a to aj žalobcovi. V súvislosti s uvedeným
tvrdil, že preukázal nielen formálnymi dôkazmi (faktúry, skladová evidencia, evidencia podľa zákona o

DPH...), ale aj neformálnymi dôkazmi (fotokópie billboardov, lokalizačné listy umiestnenia billboardov,
ukážky letákov, katalógov, grafických návrhov, obhliadka regálov...), že dodané tovary a služby prijal,
a to práve od dodávateľa a zároveň preukázal, že ich použil na účely svojich zdaniteľných plnení ako
platiteľ dane. Na základe vyššie uvedeného preto nesúhlasil s názorom, že dodávateľovi nevznikla
daňová povinnosť, resp., že bol povinný daň odviesť len z titulu jej uvedenia na faktúrach. Mal za

to, že s uvedenou námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal dostatočne, keď
uviedol, že ani lokalizačné listy s fotodokumentáciou reklamných billboardov nemožno považovať za
dôkaz vylučujúci akékoľvek pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, a to opäť z dôvodu, že
subdodávatelia nepotvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre G. Q. (poznámka správneho súdu
- predmet tohto konania nesúvisí s dodávkou týkajúcou sa bilboardov).

23. Žalobca ďalej poukázal na to, že skutočnosť, že subdodávatelia dodávateľa nepotvrdili dodanie tak,
ako tvrdil G. Q., žalovaný vyhodnotil ako rozhodnú pre správne určenie dane podľa § 24 ods. 3 daňového
poriadku a na jej základe prijal záver, že neprijal dodanie tovarov a služieb v takom rozsahu ako je
deklarované na faktúrach vystavených dodávateľom. S poukazom na uvedené preto uzavrel, že spôsob,

akým žalovaný a správca dane hodnotili dôkazy je nesúladný s daňovým poriadkom, keďže porušenie
zákonných povinností G. Q. nehodnotili ako dôkaz porušenia daňových zákonov dodávateľa G. Q., ale
ako dôkaz porušenia zákona o DPH z jeho strany.

24. Mal za to, že v skutočnosti žiadnym relevantným spôsobom nebolo spochybnené dodanie

tovaru a služieb od dodávateľa G. Q., žalovaný ako ani správca dane neuviedli a ani nedisponujú
žiadnymi dôkazmi, ktoré by tento záver potvrdzovali a preto nie je zrejmé, na základe ktorých
skutočností sa spochybňuje, resp. má žalovaný za nepreukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení s
jeho dodávateľom.

25. Taktiež poukázal na to, že zo spisového materiálu, jeho vyjadrení, ako aj vyjadrení jeho dodávateľa a
z vykonaného preverovania vyplýva, že na základe uskutočnených zdaniteľných plnení medzi ním a jeho
dodávateľom boli vystavené faktúry, tieto boli zúčtované tak na jeho strane, ako aj na strane dodávateľa,
daň z predmetných faktúr bola dodávateľom priznaná a odvedená, faktúry boli uhradené, dodávateľ,
ako aj on predmetné plnenia potvrdili. To znamená, že si uplatnil nárok na odpočítanie dane, ktorá bola

voči nemu uplatnená jeho dodávateľom, a to na základe faktúr vystavených týmto dodávateľom, ktorý
ju priznal a odviedol.

26. S poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2, § 51 ods. 1 zákona o DPH mal za to, že v
danom prípade nebolo spochybnené dodanie tovarov a služieb od dodávateľa a teda nebol relevantným

spôsobom spochybnený ani vznik daňovej povinnosti u dodávateľa doplniac, že z vykonaného
dokazovania tiež vyplýva, že všetky hmotnoprávnej podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane
boli splnené. Preto s poukazom na skutočnosť, že nebolo spochybnené, že tovar a služby reálne
existovali, nesplnenie si daňových povinností na strane dodávateľa, resp. subdodávateľov, nemôže mať
za následok odopretie práva na odpočítanie dane.

27. Rovnako poukázal na to, že pri dodržaní zásad správy daní, predovšetkým zásady objektívnej
(materiálnej) pravdy nie je možné ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a
službami a ich následným dodaním zopakujúc, že vykonaným preverovaním a dokazovaním nebolaspochybnená materiálna stránka obchodnej transakcie (existencia tovaru a služieb), pričom s uvedenou
námietkou sa žalovaný opäť nevysporiadal. Taktiež mal za to, že hodnotenie dôkazov žalovaným a
správcom dane nebolo v súlade so zákonom označiac takéto hodnotenie ako absolútne porušenie zásad

správy daní, a to najmä zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady zákonnosti, zásady objektívnej
(materiálnej) pravdy a zásady právnej ochrany.

28. Žalobca tiež namietal zákonnosť protokolu z daňovej kontroly s poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/35/2010 zo dňa 21.09.2011, s tým, že daňová kontrola v

tomto prípade bola začatá dňa 13.12.2013 a ukončená dňa 29.09.2017, pričom prerušená bola od
23.10.2014 do 04.09.2017 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií. V tejto súvislosti opätovne
poukázal na skutočnosť, že správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií až po
10 mesiacoch odo dňa začatia daňovej kontroly, pričom správca dane mal o obchodných vzťahoch s
dodávateľom daňového subjektu vedomosť už od začiatku daňovej kontroly a preto takýto postup a
takto získaný dôkaz v daňovom konaní nemôže byť zákonný. Poukázal na to, že k uvedenej námietke

žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že protokol nebol získaný nezákonne a lehota na
vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná doplniac, že dĺžka prerušenia daňovej kontroly nebola
spôsobená nečinnosťou správcu dane, čoho dôkazom sú opakované urgencie správcu dane. Vo vzťahu
k uvedenému však žalobca uviedol, že nespochybňoval skutočnosť, že správca dane zasielal urgencie
k svojej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ale namietal, že správca dane predmetnú žiadosť

zaslal až po 10 mesiacoch odo dňa začatia daňovej kontroly. Žalovaný sa však uvedenej námietke
vôbec nevenoval a ani sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal, konkrétne nevysvetlil, prečo bola
žiadosť zaslaná po tak dlhej dobe, resp. prečo nemohla byť zaslaná správcom dane skôr. Mal za
to, že neskoré zaslanie žiadosti bolo spôsobené nečinnosťou a neodbornosťou správcu dane, čo má
za následok nezákonnosť protokolu, ako aj nezákonné ukončenie daňovej kontroly, keďže táto bola

postupom správcu dane neúmerne dlho predĺžená. V tejto súvislosti žalobca dodal, že na uvedenej
skutočnosti nemení nič ani fakt, že po zaslaní žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií správca dane
zasielal urgencie, keďže mohol a mal predmetnú žiadosť zaslať skôr, a nie až po 10 mesiacoch odo dňa
začatia daňovej kontroly dodajúc, že túto námietku žalovaný vôbec nebral do úvahy a nevysporiadal
sa s ňou.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody nepriznania práva na odpočítanie dane mal žalobca
za to, že žalovaný, ako aj správca dane nad rámec zákona preniesli na neho neprimerané dôkazné
bremeno, keď od neho požadovali dôkazy týkajúce sa iných subjektov. Tvrdil, že vyčerpal svoje dôkazné
bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady. Na podporu svojej argumentácie poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/1/2010 a rozsudky ESD v spojených
veciach Optigen Ltd a spol. č. C-354/03, C-353/03 (Fulcrum Electronics Ltd), C-484/03 (Bond House
Systems Ltd) a C-439/04 (Kittel), z ktorých jasne vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné
konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu, pričom v prípade
akéhokoľvek konania alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto

konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil) čiže daňovému subjektu
nemôže v takomto prípade správca dane neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. V tejto
súvislosti žalobca zopakoval, že žalovaný a správca dane svoje závery opierajú v podstate len o
konanie jeho dodávateľa, pričom žalovaný ako ani správca dane neskúmal a ani nijako nepreukázal
jeho vedomosť o neplnení si povinnosti dodávateľa a preto na tieto skutočnosti ani nemôže prihliadať

a nemôžu byť rozhodujúce pre zistenie oprávnenosti odpočítania dane. Rovnako dodal, že nebolo
preukázané, že predmetnými zdaniteľnými plneniami bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v
rozpore s účelom právnej úpravy DPH.

30. Ďalej poukázal nato, že z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane na

vstupenemôžebyťpodmienenétým,čidaňzpridanejhodnotynapredchádzajúcomalebonasledujúcom
stupni obchodu bola alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu dodajúc, že právo na odpočet môže
byť zamietnutý len vtedy, ak sa preukáže, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie
je súčasťou podvodu (rozsudky C-80/11, C-142/11 bod 42,45). Ďalej, s poukazom na rozhodnutia
súdnej praxe uviedol, že nesplnenie si daňových povinností na strane dodávateľa resp. subdodávateľov

daňového subjektu, nemôže mať za následok odopretie práva daňového subjektu na odpočítanie dane
podľa zákona o DPH. Tiež poukázal na to, že pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania
služby, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť
nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet dane dodajúc, že materiálnastránka v uvedenom prípade nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. Uviedol, že nemal
žiadne pochybnosti a ani podozrenie o prípadnom podvodnom alebo inom konaní dodávateľa, a takéto
prípadné konanie dodávateľa mu v žiadnom prípade nemôže byť kladené za vinu. V tejto súvislosti ďalej

uviedol,ženemoholovplyvniťkonanietretejosoby,nemalojejkonanížiadnuvedomosť,čožalovaný,ani
správca dane v konečnom dôsledku neuvádzal, nepreukázal a ani neviedol dokazovanie týmto smerom.

31. Žalobca ďalej k pochybnostiam správcu dane týkajúcich sa jeho dodávateľa poukazoval aj na
rozhodovaciupraxSDEÚ,ktorývrozhodnutiachC-80/11aC-142/11(MahagébenaDávid)skonštatoval,

že je neprijateľné, aby vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe
právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu,
že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa
dopustil nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná
osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou
daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu

dodávateľského reťazca.

32. Poukazoval ďalej aj na rozsudok SD EÚ Bonik, C-285/11, podľa ktorého právo na odpočítanie
zdaniteľnej osobe tak možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností
preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na

odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb
zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného
hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo
týchto služieb.

33. Žalobca tiež namietal, že žalovaný ani správca dane nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy
ani zásadu proporcionality, v zmysle ktorej členské štáty musia používať prostriedky, ktoré umožňujú
účinne dosiahnuť cieľ sledovaný vnútroštátnym právom, ale v čo najmenšej miere zasahujú do cieľom
a zásad stanovených právnou úpravou spoločenstva dodajúc, že porušenie tejto zásady je v rozpore s
judikatúrou SD EÚ (napríklad rozsudok C-80/11, C-142/11, C-409/04).

34. V súvislosti s rozsudkami SD EÚ žalobca poukázal na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí
s uvedenými rozsudkami riadne nevysporiadal, pričom len uviedol, že namietané rozsudky nesúvisia s
prejednávanou vecou, pričom nevysvetlil a nezdôvodnil prečo.

35. Záverom žalobca uviedol, že skutkové okolnosti zistené žalovaným a správcom dane neposkytujú
dostatočný podklad pre záver žalovaného o nepriznaní práva na odpočítanie dane. S poukazom na
uvedené skutočnosti označil napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodov uvedených v úvode
správnej žaloby.

36. Žalobca výslovne uviedol, že nežiada, aby správny súd v predmetnej veci nariadil na prejednanie
veci samej pojednávanie. Súčasne požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

37. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K
nariadeniu pojednávania sa žalovaný nevyjadril, napriek tomu, že bol poučený (č.l. 61) podľa § 105 ods.
2 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „SSP" alebo „Správny súdny poriadok").

38. Poukázal na to, že žalobca spoľahlivým spôsobom nepreukázal dodanie fakturovaného sporného
tovaru a služieb od G. Q., pričom pri uplatňovaní svojho nároku na odpočítanie DPH musí
žalobca jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že sporné tovary a služby mu boli skutočne
dodané od konkrétneho označeného platiteľa DPH. Uviedol ďalej, že povinnosťou žalobcu v prípade
existencie pochybností bolo predložiť relevantné dôkazy preukazujúce, že sporný zdaniteľný obchod

bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Tiež poukázal na to, že faktúry, dodacie listy, príjemky,
skladové listy, pokladničné doklady, lokalizačné listy, rôzne tlačoviny nie sú samé o sebe schopné
preukázať realizáciu obchodov, samotné tieto doklady nepreukazujú, že určité plnenia boli reálne
uskutočnené deklarovaným dodávateľom dodajúc, že samotný svedok G. Q. síce tvrdil, že spornézdaniteľné obchody nakúpil a dodal žalobcovi, avšak potom čo sa jeho tvrdenie o nákupe sporných
zdaniteľných obchodov u deklarovaných spoločností ukázalo ako nepravdivé, odmietol správcovi dane
vypovedať.

39. Ďalej argumentoval, že k záveru, že sporné zdaniteľné obchody boli reálne dodané deklarovaným
dodávateľom, nepostačuje len existencia vykonaným dokazovaním spochybnených sporných faktúr,
skladovej evidencie, rôznych tlačovín, nekonkrétnych zmlúv či dokladov o úhrade v hotovosti, nakoľko
je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa

bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté deklarovanou spoločnosťou doplniac,
že splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané
odpočítanie DPH, avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom
a údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu.

40. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vykonal dokazovanie podľa § 24 daňového poriadku v

súlade so zásadami správy daní, uvedenými v § 3 daňového poriadku; záver ktorý správca dane vyvodil
zo zisteného skutkového stavu zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je
v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Mal tiež za to, že správca dane aplikoval
zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku rešpektujúc povinnosť dbať,
aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, pričom

dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu.

41. Ďalej poukázal na to, že žalobca mal sporné zdaniteľné obchody objednať u G. Q., tieto však neboli
vykonané G. Q. ako to sám potvrdil i G. Q., ale mali byť vykonané subdodávateľom, spoločnosťami
NEOTYPE s.r.o., ESAB Slovakia, s.r.o., INTERNOVA SK spol. s.r.o. a MARTINEX SK, s.r.o., čo sa však

vykonaným dokazovaním nepotvrdilo, G. Q. teda nepriznal fyzické vykonanie sporných zdaniteľných
obchodov deklarovaných spornými faktúrami a subdodávatelia popreli akékoľvek obchody s G. Q..
Teda vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že vôbec boli sporné zdaniteľné obchody dodané
deklarovaným dodávateľom a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov
deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na

to, že pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov či služieb, pričom skutočnosť, že niekto
sporné zdaniteľné obchody dodal, ale nie je preukázané, že ich vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má
viesť správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom. Preto uzavrel, že tvrdenou
a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade uskutočnenie resp. zabezpečenie uskutočnenia

sporných zdaniteľných obchodov.

42. Ďalej žalovaný uviedol, že rozsah tovarov a služieb, ktoré mali byť žalobcovi dodané a ktorých
dodanie deklarovaným dodávateľom bolo v konaní spochybnené, je deklarovaný spornými faktúrami, z
čoho je zrejmý i záver správcu dane o tom, že dodanie sporných zdaniteľných obchodov, deklarovaných

spornými faktúrami (t.j. v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami, t.j. v celkovej sume bez DPH 55
380,23 eura) sa vykonaným dokazovaním nepreukázalo a správca dane nepriznal právo na odpočítanie
DPH zo sporných faktúr vo výške, v akej bolo daňovým subjektom uplatňované na základe sporných
faktúr, t.j. v celkovej sume 11 076,05 eur. Zároveň dal do pozornosti skutočnosť, že s predmetnou
žalobnou námietkou sa vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia.

43. K námietke, že správca dane v súvislosti s hotovostnými platbami nevysvetlil, prečo sú „výpisy z
peňažnéhoúčtu"zhľadiskadôkaznejsily„preukaznejšie"žalovanýuviedol,žepodľaúdajovnasporných
faktúrach mali byť tieto hradené prevodným príkazom na účet v U. Z. a.s. s dátumami splatnosti august
2012, pričom skutočnosť, že podľa VPD sporné zdaniteľné obchody mali byť hradené v hotovosti a to

navyše až v októbri a novembri 2012, t.j. po takmer dvoch mesiacoch po tom, ako sa mali uskutočniť,
je vzhľadom k fakturovaným sumám neštandardný a v bežnej obchodnej praxi vymykajúci sa spôsob
platby, čo malo za následok vznik ďalších pochybností o dodaní sporných zdaniteľných obchodov G.
Q.. Z uvedeného mu logicky vyplývalo, že nie správca dane mal vysvetľovať dôkaznú silu jednotlivých
spôsobov úhrady, ale žalobca bol ten, kto mal vysvetliť, prečo neuhrádzal spôsobom požadovaným

spornými faktúrami. K samotnej platbe v hotovosti žalovaný uviedol, že forma platenia je jednou zo
skutočností, na ktorú má žalobca dosah a zastal názor, že forma platenia za tovar či služby v hotovosti
je jednou zo skutočností, ktoré spochybňujú materiálny základ sporných faktúr v podobe dodávateľa
tovaru.Spoukazomnauvedenéuzavrel,žežalobcasisámsťažilsvojudôkaznúsituáciu,keďvystaveniepokladničných dokladov je pre priznanie práva na odpočítanie dane nedostačujúce, pretože technicky
je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa bez ohľadu na
to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté deklarovaným dodávateľom, pričom samotný dodávateľ,

G. Q. odoprel vypovedať ako svedok v prospech žalobcu.

44. K námietke, že žalobca nie je povinný a ani nemá akým spôsobom preukazovať skutočnosti týkajúce
sa tretích osôb, ktorými sú dodávatelia alebo aj subdodávatelia jeho dodávateľa žalovaný uviedol, že
správca dane je v daňovom konaní príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy

vykonávaaprocesomvoľnéhohodnoteniadôkazovustaľujezistenýskutkovýstav.Vovzťahukžalobcovi
uviedol, že žalobca ako daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný
preukazovať podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
daneaskutočnosti,ktoréjepovinnýuvádzaťvdaňovompriznaníaleboinýchpodaniach,ktoréjepovinný
podávať podľa osobitných predpisov; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a

záznamov, ktoré je povinný viesť, pričom podľa § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takou
skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Zdôraznil,
že v danej veci je sporné práve to, či skutočným dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol G.
Q. a preto pokiaľ žalobca tvrdí, že dodávateľom sporných zdaniteľných obchodov bol G. Q., zaťažuje
ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným

tvrdením. V tejto súvislosti tiež skonštatoval, že faktúra, doklad o jej zaplatení a iné doklady síce
podporujú tvrdenie žalobcu obsiahnuté v daňovom priznaní, že práve tento dodávateľ mu tovar alebo
službu dodal, avšak ak správca dane pri preverovaní týchto tvrdení narazí na skutočnosti a dôkazy
spochybňujúce či popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je v súlade so zákonom, keď považuje
tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva žalobcu ako daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

45. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany žalobcu
žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8žf/36/2010 zo
dňa 28.04.2011, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že : „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je
základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry

nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj
preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie
dane podľa zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje." Taktiež citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011, v ktorom najvyšší súd uviedol, že : „Z dikcie § 49

ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH,
pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom
DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH
je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým
dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného

dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové
zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom že predmetný tovar bol dodaný na faktúre deklarovaným
dodávateľom."

46. Vychádzajúc z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto uzavrel, že

žalobca ako daňový subjekt si musí zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich
uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že zdaniteľný obchod poskytol
dodávateľ uvedený na faktúre, pretože žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na
odpočítaniedane,zaťažujedôkaznébremenovovzťahukjehotvrdeniu,žetovarprenehododalaslužbu
pre neho vykonal práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň, avšak

vyjadrenia deklarovaného dodávateľa, G. Q. pochybnosti správcu dane o pravdivosti preverovaných
tvrdení prehĺbili, keď G. Q. uviedol, že sporný tovar a služby nakúpil od označených subdodávateľov,
pričom títo popreli akékoľvek obchody s G. Q.. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že pre záver o
nepriznaní práva na odpočítanie dane z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné
spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov a služieb.

47. K žalobnej námietke, že „osobitosť tohto prípadu je v tom, že dodávateľ podľa žalovaného a správcu
dane neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneniu si práva na odpočítanie dane, ale
zároveň preukázal, že tovary a služby reálne dodával a to aj žalobcovi" označiac ju za nepravdivú azavádzajúcu, keď takéto konštatovanie sa v napadnutom rozhodnutí ani v prvostupňovom rozhodnutí
nenachádza. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že deklarovaný dodávateľ, G. Q. priznal, že sporné
zdaniteľnéobchodysámnevykonal,žetietomalnakúpiťodsubdodávateľov,ktorívšakpopreliakékoľvek

obchody, a teda nepreukázal, že tovary a služby reálne dodával žalobcovi.

48. K tvrdeniu žalobcu, že pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola
predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, nemôže byť táto skutočnosť
na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane a že vykonaným preverovaním a

dokazovaním nebola spochybnená materiálna stránka obchodnej transakcie žalovaný uviedol, že z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým dokladom, vo svetle kontrolných zistení
a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ v podobe dodávateľa tovaru, čo spôsobilo
pochybnosti o uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, na základe
ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Tiež poukázal na to, že v danom prípade bol
spochybnený priamy vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom a preto bolo na žalobcovi, aby si vo

vzťahu k svojmu priamemu dodávateľovi zabezpečil dostatok relevantných dôkazov, na základe ktorých
by nárok na odpočítanie dane nemohol byť spochybnený.

49. K námietke, že správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií až po 10 mesiacoch
odo dňa začatia kontroly, čo má za následok nezákonnosť protokolu a nezákonné ukončenie daňovej

kontroly a že sa uvedenej námietke v napadnutom rozhodnutí vôbec nevenoval žalovaný s poukazom
na str. 6 druhý odsek a str. 13 posledný odsek napadnutého rozhodnutia, uvedenú námietku vyhodnotil
za zavádzajúcu. Pre úplnosť poukázal na to, že správca dane začal dňa 13.12.2013 daňovú kontrolu
na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2012 na základe oznámenia o daňovej kontrole
č. 9201401/5/5056720/2013/Jan zo dňa 12.11.2013 a keďže z dôkazov získaných v súvislosti s touto

daňovou kontrolou (vzhľadom na výsledky zisťovaní ohľadne dodávateľa G. Q., ktoré spochybnili
vierohodnosť sporných faktúr a vzhľadom nato, že žalobca v zdaňovacích obdobiach roku 2012
deklaroval i nadobudnutie tovaru a služieb z iného členského štátu) vyplynula potreba získať informácie
spôsobom podľa osobitného predpisu a to podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 (ďalej len „nariadenie
Rady" účinné od 01.01.2012, do 01.01.2012 nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003), správca dane zaslal

dňa 20.10.2014 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a rozhodnutím č. 9201401/5/4693156/2014
zo dňa 20.10.2014 prerušil, z dôvodov podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku, daňovú kontrolu odo dňa
23.10.2014 do dátumu doručenia odpovede na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií.
Ďalej uviedol, že dôvod prerušenia daňovej kontroly pominul doručením odpovede na predmetnú
žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a to dňa 04.09.2017 a následne správca dane

pokračoval v predmetnej daňovej kontrole. Ďalej uviedol, že predmetná daňová kontrola bola začatá
dňa 13.12.2013, podľa § 61 ods. l daňového poriadku bola prerušená odo dňa 23.10.2014 do dňa
04.09.2017, ukončená bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku doručením protokolu podľa
odseku 8, dňa 29.09.2017, z čoho je zrejmé, že v danom prípade lehota na vykonanie daňovej kontroly
podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku bola dodržaná a preto protokol z predmetnej daňovej kontroly

nebol získaný v rozpore so zákonom, čo následne znamená, že mohol byť použitý ako dôkaz vo
vyrubovacom konaní. V súvislosti s dôvodmi prerušenia daňovej kontroly a jej dĺžky žalovaný ďalej
dôvodil totožne ako v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (bod 4 tohto rozsudku).

50. K námietke, že žalovaný i správca dane nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena s

poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudky SD EÚ
C-354/03, C-353/03, C-484/03 a C-439/04 a tiež, že nebolo preukázané, že predmetnými zdaniteľnými
obchodmi bolo získané daňové zvýhodnenie ani to, že by za účasti a s vedomím žalobcu bola
vytvorená právo zneužívajúca situácia a tiež, že nebolo preukázané, že platiteľ dane vedel alebo
mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (rozsudky SD EÚ C-80/11 a C-142/11) žalovaný

uviedol, že nie je chybou správcu dane, že v súvislosti s preverením žalobcom deklarovaných tvrdení
sporné faktúry neodrážajú aj reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov od dodávateľa G. Q., pričom
žalobca pochybnosti vzniknuté v súvislosti s dodaním sporného tovaru od dodávateľa nevyvrátil a ani v
odvolacom konaní nepredložil dôkazy vylučujúce akékoľvek pochybnosti o dodaní sporného tovaru G.
Q.. V tejto súvislosti poukázal na to, že v záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania

jasných a korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa
pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, to zahŕňa i povinnosť overiť
si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera, pretože inak sa aj v podnikateľskej
sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmiprejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré zahŕňa aj následky vyplývajúce zo
správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany.

51. Žalovaný ďalej poukázal na to, že podmienky uvedené v § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani
za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý
nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Tiež

dôvodil, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu
a preto mal žalobca ako platiteľ DPH možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia
preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly
preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH dodajúc, že odpočítanie DPH nenastáva ex lege,
ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Poukázal
na to, že v žalovanej veci správca dane vyvodil záver z toho, že žalobca nepreukázal dodanie sporných

zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom, teda osobou, s ktorou on sám, ako uviedol vo
svojich vyjadreniach mal rokovať, a ani na návrh žalobcu vykonanými dôkazmi sa jeho tvrdenie o
dodaní sporného tovaru G. Q. nepreukázalo. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
dodania sporného tovaru a služieb, t.j. že mu sporný tovar a služby dodala osoba uvedená na faktúre
a preto nebolo dôvodné skúmať ďalšie skutočnosti ohľadne podvodného konania, keďže už primárna

podmienka nebola splnená.

52. K rozsudkom SD EÚ týkajúcich sa podvodného konania žalovaný uviedol, že ich podstatou je,
že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa vo svetle
objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je

súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na
ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. To znamená, že
primárne zákonné podmienky na odpočítanie dane musia byť splnené, t.j. platiteľ dane má právo na
odpočítanie dane, avšak jeho znalosť o podvodnom konaní dáva ďalšiu možnosť vnútroštátnemu orgánu
neuznať právo na odpočítanie dane. V danom prípade však vôbec neboli splnené prvotné podmienky

stanovené zákonom o DPH pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, preto nebolo potrebné vec
posudzovať z hľadiska práva Európskej únie a rozsudkov SD EÚ.

53. Žalobca doručil správnemu súdu repliku (č.l. 84), v ktorej stručne uviedol, že tvrdenia žalovaného
vo vyjadrení k správnej žalobe sú neodôvodnené, naďalej zotrval na podanej správnej žalobe a žiadal,

aby správny súd rozhodol v zmysle uplatneného žalobného návrhu.

54. Replika bola zaslaná žalovanému(č.l.91), ktorý dupliku nepodal.

IV. Relevantná právna úprava

55.Podľa§6ods.1SPPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

56. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

57. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli

predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd
poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

58. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových
subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

59. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.60. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

61. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

62. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

63. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

64. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

65. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

66. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

67. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

V. Konanie na správnom súde, rozhodnutie správneho súdu

68. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho
konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti
rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP

vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna
žaloba je nedôvodná.

69.Správnysúduznesenímč.k.14S/20/2019-80zodňa14.05.2019zamietolnávrhžalobcunapriznanie

odkladného účinku správnej žalobe.

70. Úlohou správneho súdu v danom prípade bolo preveriť zákonnosť aplikácie hmotnoprávnych
ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, správnosť jeho
aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom uplatneného nároku

na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH, so zameraním na vyhodnotenie zákonnosti
protokolu zo dňa 26.09.2017 v nadväznosti na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI a na posúdenie
miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu a to s poukazom na zistené skutočnosti pri preverovaní
oprávnenosti uplatneného nároku za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2012.

71. Správny súd úvodom poukazuje na skutočnosť, že na tunajšom správnom súde už boli rozhodnuté
veci týkajúce sa tých istých účastníkov konania vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam roku 2012,
konkrétne ide o rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/27/2019 zo dňa 22. 01.2020, sp.
zn. 20S/28/2019 zo dňa 20. 11.2019, sp. zn. 20S/32/2019 zo dňa 22.01.2020, sp. zn. 20S/33/2019zo dňa 27.11.2019, sp. zn. 20S/26/2019 zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 20S/30/2019 zo dňa 18.03.2020,
sp. zn. 14S/18/2019 zo dňa 20.02.2020. Vo všetkých prípadoch sa jednalo o konania, v ktorých boli
v rámci jednej daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie január až december

2012 a následného vyrubovacieho konania preverované totožné dodávateľské vzťahy medzi žalobcom
a jeho dodávateľom G. Q. - MONTI Records, Hrnčiarovce nad Parnou, ako aj preverovaný pôvod
deklarovaného tovaru a služieb a reálny základ ich dodania deklarovanými subdodávateľmi G. Q.
- MONTI Records, pričom bol vo všetkých prípadoch uzavretý totožný dôvod nepriznania práva na
odpočítanie DPH a to, že žalobca nepreukázal, že dodaný tovar a služby mu boli dodané deklarovaným

dodávateľom, uvedeným na sporných faktúrach, čím žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné
bremeno. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach bola správna žaloba, obsahujúca totožné žalobné
body, podľa § 190 SSP zamietnutá pre jej nedôvodnosť.

72. Správny súd sa stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré boli správne žaloby zamietnuté a s odkazom na §
140 SSP poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/33/2019-101 zo dňa

27.11.2019, ktorý v bodoch 43 až 50 skonštatoval nasledovné :

...43. V danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom tovarov a služieb bol deklarovaný dodávateľ
G. Q., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek zjavne dôvodným pochybnostiam správcu dane majúcim
pôvod v zisteniach týkajúcich sa dodávateľského subjektu (tento síce pri realizácii miestneho zisťovania

realizáciu dodávok potvrdil, avšak v súvislosti s nariadením jeho výsluchu ako svedka využil právo
odoprieť výpoveď podľa §25 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z.) a jeho deklarovaných subdodávateľov,
že dodávateľom tovarov a služieb bol práve na faktúrach označený dodávateľský subjekt, zaťažuje ho
dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným
tvrdením ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).

44. Ide síce primárne o zistenia, identifikované a konštatované jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach
rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúce sa tvrdeného dodávateľského subjektu a jeho
subdodávateľov, tieto však bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako
správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie
ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.

45. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným
bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností
majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom,
ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti
predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov

súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení. Aj v tejto súvislosti možno pripomenúť,
že úhrady sporných faktúr z predmetného zdaňovacieho obdobia žalobca podľa zistenia správnych
orgánov nevykonal, k čomu žalobca v konaní stanovisko nezaujal.
Pokiaľ aj žalovaný v rozhodnutí zaujal stanovisko k platbám týkajúcim sa iných dodávok z roku 2012,
ktorémalibyťvykonanévhotovostiaktorýchspôsobhodnotenia,vrozporestvrdenímžalobcu,žalovaný

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, keď ich z dôvodu neštandardnosti v bežnej
obchodnej praxi a rozpor tejto formy úhrady s obsahom faktúr predpokladajúcim úhrady prevodným
príkazom na tam označený účet žalobcu označil za spôsobujúce pochybnosti o dodaní sporných
zdaniteľných obchodov, neuvedenie ďalšieho dôvodu väčšej dôkaznej sily výpisu z účtu nemôže mať za
následok nepreskúmateľnosť úvah správneho orgánu v tomto smere. Tento dôvod je naviac všeobecne

známy a je ním skutočnosť, že výpis z účtu je dokladom vystaveným bankovou inštitúciou ako treťou
osobou nezainteresovanou na obchodnom prípade.
46. Žalovaný, resp. správca dane od žalobcu preukázanie dodania tovaru T. Q. jeho tvrdenými
dodávateľmi ani nepožadoval, vlastným postupom zistil, že tieto dodávky neboli realizované, pričom
otázka schopnosti tvrdeného dodávateľského subjektu dodať požadovaný tovar a služby je z hľadiska

naplnenia zákonných podmienok odpočítania dane nanajvýš relevantnou. V súlade s námietkou žalobcu
pritom nemožno ignorovať priamu príčinnú súvislosť medzi zakúpeným tovarom a službami a ich
následným dodaním, avšak ani v prípade dodávateľa žalobcu, nadobudnutie tovaru a služieb ktorým
nebolo preukázané (jeho tvrdenia v tomto smere boli bez pochybností nepravdivými) a ktorý preto,
logicky, nemohol tento tovar a služby dodať žalobcovi.

47. Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím
na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených
skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správnehouváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a
v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie

práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH.
48. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly, túto podľa obsahu žaloby
pripisoval skutočnosti, že správca dane žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (MVI), ktorá bola
dôvodom prerušenia daňovej kontroly, podal až po uplynutí 10 mesiacov od začatia kontroly, nie

dobe trvania kontroly, ktorá samotná, s prihliadnutím na ustanovenie § 61 ods.5 daňového poriadku,
aj podľa zistenia súdu neprekročila maximálnu dobu trvania kontroly 1 rok upravenú v ustanovení
§46 ods.10. Je možné pripustiť, že s touto výhradou žalobcu ako odvolateľa sa žalovaný v obsahu
svojho rozhodnutia podrobnejšie nevysporiadal, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca aj v odvolaní proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2Sžf/35/2010, v odôvodnení ktorého súd nezákonnosť protokolu konštatoval v súvislosti

s nerešpektovaním maximálnej doby trvania daňovej kontroly, je však prirodzené, že sa aj žalovaný
vo svojom rozhodnutí primárne zaoberal dodržaním lehoty na vykonanie kontroly a okolnosťami, ktoré
ovplyvnili dobu prerušenia kontroly, nie vysvetľovaním dôvodov, pre ktoré žiadosť o medzinárodnú
výmenu informácií bola podaná 10 mesiacov po začatí kontroly.
Podľa obsahu administratívneho spisu správca dane v období po začatí daňovej kontroly nebol nečinný,

zabezpečoval doklady (a dôkazy) žalobcu, od ktorého napr. súpis došlých faktúr obdržal 23.05.2014.
Pre podanie žiadosti o MVI pritom procesný predpis nestanovuje žiadnu lehotu a skutočnosť, že správca
dane takúto žiadosť vypracuje s určitým časovým odstupom po začatí kontroly, bez ďalšieho nezakladá
dôvod pre záver o nezákonnosti protokolu a pre zrušenie rozhodnutia, keď v ďalšom konaní správneho
orgánu v tomto smere nie je možné ani teoreticky vykonať žiadnu nápravu a podľa súdu to nemôže byť

ani dôvodom pre priznanie odpočtu, na ktorý žalobcovi pre nesplnenie zákonných podmienok nevznikol
nárok.
49. V neposlednom rade, pokiaľ žalobca namietal, že sa žalovaný nevysporiadal, resp. nedostatočne
vysporiadal, s jeho argumentáciou rozhodnutiami Súdneho dvora ES, v ktorých prezentovaný právny
názor možnosť zamietnutia práva na odpočet v rozhodovaných prípadoch spája s vedomosťou (alebo

možnosťou vedomosti) daňového subjektu o jeho účasti na podvodnom konaní, podľa zistenia súdu
žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, prečo k žalobcom citovaným rozhodnutiam neprihliadal, keď ich označil
ako nesúvisiace s prejednávanou vecou, konštatoval, okrem iného, že bolo povinnosťou žalobcu
preukázať, že skutkový stav jeho sporných zdaniteľných obchodov má prvky niektorého z citovaných
rozsudkov, a nie len uvádzať právne závery uvedené v týchto rozhodnutiach, a následne formuloval

dôvodynepriznaniaprávanaodpočítaniedanevtomtoprípade-nepreukázaniereálnehododaniatovaru
a služieb deklarovaným dodávateľom.
50. Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti,
žalovanýsavňomv dostatočnomrozsahuvysporiadalsovšetkýmirelevantnýmiodvolacíminámietkami
žalobcu, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci (žalobca v súvislosti so

svojou žalobnou námietkou týkajúcou sa zistenia skutkového stavu veci neidentifikoval, ktoré okolnosti
prípadu podľa jeho názoru neboli dostatočne objasnené, aký jeho návrh na dokazovanie prípadne
nebol akceptovaný alebo aký dôkaz, ktorého vykonanie by prichádzalo do úvahy aj bez návrhu, nebol
správnymi orgánmi vykonaný), ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom
konanínedošlokzásadnémuporušeniuustanovenídaňovéhoporiadku,ktorébymohlomaťzanásledok

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

73. Správny súd na potvrdenie správnosti vyššie citovaného rozsudku tunajšieho správneho súdu
poukazuje na zásadnú skutočnosť a to, že správca dane, ktorý je oprávnený za účelom posudzovania
uplatneného nároku na odpočet DPH preverovať skutočnosti na strane deklarovaného dodávateľa

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/30/2017 z 31. januára 2018, publikovaný
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 pod č. 39)
spochybnil, že tovar a služby týkajúce sa sporných faktúr dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na
sporných faktúrach. Žalobca bol so zisteniami, ktoré vyplynuli z rozsiahleho dokazovania, správcom
dane preukázateľne oboznámený (oboznámenie zo dňa 05.09.2017), pričom bol zároveň vyzvaný, aby

sa k oboznámeným zisteniam vyjadril, neúplné a nepravdivé údaje doplnil alebo opravil a pravdivosť
údajov riadne preukázal. V predmetnom oboznámení správca dane podrobne opísal zistenia, ktoré ho
primäli k záveru, že dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom - G. Q. je spochybnené.74. Práve oboznámením zo dňa 05.09.2017 došlo k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktorého
úlohou, na účely priznania nároku na odpočet DPH, bolo tieto pochybnosti náležite odstrániť. Žalobca, vo
svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené po lehote na podanie vyjadrenia uviedol, že nepredkladá žiadne

nové dôkazy, ale zotrváva na tvrdeniach a dôkazoch, ktoré správcovi dane doručil v priebehu daňovej
kontroly zdôrazniac, že G. Q. mu reálne tovar dodal, ktorý sám nadobudol a rovnako mu dodal služby,
ktoré sám obstaral majúc za to, že skutočnosť, že tovar a služby nenadobudol od dodávateľov, ktorých
deklaruje vo svojom účtovníctve neznamená, že ich nenadobudol vôbec.

75. Deklarovaný dodávateľ žalobcu správcovi dane v rámci miestneho zisťovania uskutočneného
dňa 05.05.2014 potvrdil, že tovary a služby zabezpečoval dodávateľsky prostredníctvom konkrétnych
spoločností, pričom táto skutočnosť preukázaná nebola, keďže spoločnosti, ktoré mali na základe
dodávateľských faktúr predložených G. Q. tomuto tovar a služby dodávať a obstarávať, túto skutočnosť
nepotvrdili. V danom prípade teda, pri existencii deklarovaných tovarov a služieb, nakoľko túto
skutočnosť správca dane ani žalovaný nespochybnili, došlo k spochybneniu deklarovaného dodávateľa,

keď tento sám tovary a služby podľa jeho vyjadrenia nezabezpečoval a nezabezpečil ich ani
prostredníctvom svojich dodávateľov. Reálnosť sporných obchodov medzi priamym dodávateľom
žalobcu a žalobcom bola týmto spochybnená práve v osobe dodávateľa, keďže nebolo preukázané
od koho priamy dodávateľ žalobcu nadobudol tovar a obstaral služby, teda nebol preukázaný samotný
pôvod tovaru a služieb, ktorá skutočnosť má za následok, že daňová povinnosť dodávateľovi žalobcu

vznikla len z dôvodu jej uvedenia na faktúre (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), avšak nie z dôvodu skutočného
dodania tovaru a služieb.

76. K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania si správny súd dovolí
uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v

daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia je rozsiahla
a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie
oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak
im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017,
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017,

1Sžfk/82/2016). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14.
novembra 2018 rozobral prenos dôkazného bremena v daňovom konaní nasledovne : „Daňový subjekt
má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.
Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie
(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych

predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v
takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov

vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej."

77. Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem
iného k dôkaznému bremenu skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na
daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a
pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by

sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že
bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti." Ďalej
najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká
platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s
predpísanýmobsahom,aletietomusiamaťpovahufaktu,t.j.musianespornepreukazovaťskutočnosťvo

všetkýchjejznakoch-vprávnejskutočnosti,vobjekteavsubjekte." Vdanomprípadenebolipreukázané
skutočnosti týkajúce sa subjektu - keď bolo vykonaným dokazovaním dostatočne spochybnené, že
tovary a služby dodal žalobcovi práve G. Q..78. V prípade žalobcu správny súd zvýrazňuje, že išlo o priamy vzťah medzi ním a jeho deklarovaným
dodávateľom. Žalobca tvrdil, že pri dodávkach tovaru a služieb konal priamo s G. Q. a preto bolo plne
v jeho dispozícii zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti

nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane. Potrebné doklady si však
žalobca, napriek jeho priameho kontaktu s G. Q. dostatočne nezabezpečil. Uvedené sa týka správcom
dane vytknutých neúplných príjemiek na sklad, nepredloženia dokladov týkajúcich sa dodaných tovarov,
dokladov o zhode tovaru, certifikátov (pričom na ich predloženie bol vyzvaný výzvou zo dňa 16.09.2014),
nepredloženia komunikácie o spôsobe zadávania a odovzdávania tlačoviny - katalógu „Novinky na rok

2012/2013 predloženého k spornej faktúre č. 20120109, nešpecifikovania podkladov, na základe ktorých
mal byť katalóg vyhotovený, pričom, podľa názoru správneho súdu, ide všetko o skutočnosti, ktorými
mal žalobca pri zodpovednom prístupe disponovať, keď naviac išlo o obchodného partnera, ktorým
deklaroval obchodné vzťahy počas celého kontrolovaného zdaňovacieho obdobia roku 2012. Preto
podľa názoru správneho súdu žalobca nevynaložil a neprijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti, pričom mu v uvedenom, práve z dôvodu priameho

kontaktu s deklarovaným dodávateľom, nič nebránilo. Správny súd súhlasí so záverom konajúcich
orgánov verejnej správy, že od žalobcu nežiadali predloženie dokladov týkajúcich sa tretích osôb, keď
bol žalobca vyzvaný, aby preukázal základnú skutočnosť vo vzťahu k priznaniu nároku na odpočet DPH
a to, že tovar a služby mu boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom.

79. V súvislosti s obozretnosťou daňového subjektu, pri výbere svojich obchodných partnerov si správny
súd dovolí citovať z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom najvyšší súd
skonštatoval nasledovné : „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú
zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne
základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán

obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti

údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené".

80. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu musí správny súd konštatovať, že správca dane
aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na
jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené

čo najúplnejšie, vykonal dostatočné dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových
okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia
a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a
v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené

pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení dodávateľom G. Q., ktorá skutočnosť
má za následok, že nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 a 2
zákona o DPH, keď nebolo preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19
ods. 1a 2 zákona o DPH). Žalobca nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako
to vyplýva zo sporných faktúr, konkrétne vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi, pričom doklady,

ktoré predložil nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o
tom, že tovary a služby mu boli dodané deklarovaným dodávateľom, čím žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane. Správny súd v tejto súvislosti dodáva,
že túto pochybnosť, z dôvodu, že nebola spochybnená samotná existencia tovarov a služieb, ale ich
dodávateľ, nie je spôsobilá zvrátiť ani skutočnosť, že žalobca následne tieto plnenia použil na svoje

zdaniteľné plnenia (fakturoval ich svojim odberateľom).

81. Čo sa týka námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, správny súd poukazuje na žalobcom citované rozhodnutie
C-80/11 Mahagében, resp. C-142/11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené

tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej
vecivšaknebolisplnenévecnépodmienky,t.j.žalobcanepreukázaluskutočneniespornýchzdaniteľných
obchodov, konkrétne nepreukázal, že tieto uskutočnil dodávateľ uvedený na sporných faktúrach a pretonebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie
práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.

82. K prerušeniu daňovej kontroly, vychádzajúc zo žalobného bodu, ktorým je správny súd viazaný,
pričom pre daný prípad platí pre správny súd zákaz ísť nad rozsah a dôvody správnej žaloby (§ 134 ods.
1 SSP) správny súd opakuje, že daňový poriadok neustanovuje lehotu na prerušenie daňovej kontroly z
dôvodu MVI, čo znamená, že pokiaľ tak správca dane urobil po uplynutí 10 mesiacov od jej začatia, nie je
mudôvodnétentopostupvytknúť.Žalobcavovzťahukprerušeniudaňovejkontrolynamietalvýlučnetúto

skutočnosť, ktorú následne premietol do tvrdenia o nezákonnosti protokolu, ako aj ukončenia daňovej
kontroly. S poukazom na tvrdený dôvod nezákonnosti protokolu (daňová kontrola bola prerušená po10
mesiacov od jej začatia) správny súd už následne neposudzoval, či správca dane dostatočne urgoval
dožiadaný orgán, ani samotnú proporcionalitu a efektivitu výsledku MVI vo vzťahu k uplatnenému nároku
na odpočet DPH. V súvislosti s otázkou prerušenia daňovej kontroly za účelom medzinárodnej výmeny
daňových informácií si však správny súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Sžf 45/2015 z 27. júla 2016, ktorý má povahu rozhodnutia zásadného právneho významu, nakoľko
bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 7/2016 pod č. 60, v
ktorom najvyšší súd skonštatoval, že v prípade prerušenia výkonu daňovej kontroly za účelom realizácie
medzinárodnej výmeny informácií lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, čo znamená, že
nemôže ani uplynúť.

83. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a s odkazom na citované odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 20S/33/2019 zo dňa 27.11.2019 v bode 72, správny súd podľa § 190 Správneho súdneho
poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

84. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, nakoľko v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný

nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.