Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/54/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717211410
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7717211410.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu JUDr.
Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne G. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., S.Ž.
XXXX/XXX, zastúpená JUDr. Miroslavom Vidovenecom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom
v Michalovciach, Osloboditeľov 1, proti žalovaným 1. Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s., so sídlom
v Bratislave, Rožňavská 1, IČO: 35 914 939, 2. Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s., so sídlom

v Bratislave, Drieňová 24, IČO: 35 914 921, zastúpenej JUDr. Petrom Pandym, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Kráľovskom Chlmci, L. Kossutha 99, 3. Železnici Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Klemensova 8, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 838,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 13. 09. 2018 č.k. 24C/43/2017-134
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania žalovaných v 2. a 3. rade tak, že žalovaným v 2. a 3.

rade náhradu trov konania nepriznáva.

Žalobkyni p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobkyni sumu
419, 30 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 16. 06. 2015 do zaplatenia, to všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným v 2. a 3.
rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % a vo vzťahu medzi
žalobkyňou a žalovaným v 1. rade stranám sporu náhradu trov nepriznal. Týmto rozsudkom súd prvej
inštancie rozhodol o nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 838,60 eur spolu s príslušenstvom, ktorého
sa domáhala na základe tvrdenia, že v dôsledku meškania vlaku dňa 15. 06. 2015 o 217 minút zmeškala
táto objednaný letecký zájazd do Tuniska s odletom z Bratislavy.

2. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že vo veci mal za preukázané, že samotná žalobkyňa
si zakúpila zájazd v spoločnosti INVIA s tým, že zájazd sa mal uskutočniť v čase od 15.6.2015
do 22.6.2015. Uvedenú skutočnosť nerozporovala žiadna zo sporových strán. Taktiež čo sa týka
samotného presunu žalovanej do základnej destinácie v rámci zmluvy o obstarávaní zájazdu, teda do
mesta Bratislava, konkrétne na Letisko M.R. Štefánika žalovaná využila služby spoločnosti Železničná

spoločnosť Slovensko, a.s. ako žalovaného v 1. rade na svoj presun z Michaloviec priamo do Bratislavy s
prestupom v Košiciach s tým, že v Košiciach nastúpila na rýchlik č. R-606. Rovnako možno konštatovať,
že túto skutočnosť žiadna zo sporových strán nerozporovala. Súd mal taktiež z listinných dôkazov za
preukázané, že počas jazdy žalovanej rýchlikom R-606 došlo k omeškaniu tohto vlaku dňa 15.6.2015
v trvaní 217 minút, pričom dôvodom meškania bolo vykoľajenie vozňov spoločnosti ZSK CARGO a
to dňa 15.6.2015 v stanici Štrba a to o 11.38 hod.. Na základe tejto skutočnosti následne došlo k

omeškaniu jednotlivých vlakov. V rámci meškania vlakov mal súd za preukázané, že aj samotný rýchlik
R -606, ktorý na svoju prepravu žalobkyňa využila mal také meškanie, že nemohla následne prestúpiťsamotná žalobkyňa na leteckú prepravu do cieľovej destinácie zakúpeného zájazdu. Samotnú nehodu
a mimoriadnu udalosť mal súd za preukázanú aj zo zápisu z telefonického hlásenia o nehode, ako aj
zo samotnej správy o uzatvorení menšej nehody kategórie B2-vykoľajenie vlaku zo dňa 27.8.2015. Z

uvedenej správy jednoznačne vyplýva, že možnosť ďalšej prepravy vozňov bola až po zdokumentovaní
nehody po 15.30 hod. kedy bol daný súhlas na ďalšiu prepravu osôb a nákladu samotným Policajným
zborom SR, Oddelením Železničnej polície a zároveň v rámci zodpovednosti, resp. uzatvorenie tejto
nehody dopadlo tak, že nehoda bola uzavretá ako 100% bez zavinenia vlastným zamestnancom
Železničnej spoločnosti CARGO Slovakia, a.s. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že u samotného

žalovaného v 1. rade v rámci úpravy práv cestujúcich voči dopravcovi v zmysle Prepravných poriadkov
aj žalovaný v 1. rade v rámci Prepravného poriadku vrátil žalobkyni cenu prepravného tak ako uviedol vo
svojej písomnej odpovedi na reklamáciu, resp. sťažnosť žalobkyne. Táto skutočnosť však podľa názoru
súdu nevylučovala jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu, ktorú žalobkyni spôsobil resp. aby ho mala
automaticky zbaviť alebo zbavovať generálnej preventívnej povinnosti . Vo vzťahu medzi žalovaným v
1. rade a žalobkyňou súd zároveň poukázal na úpravu prevencie pred vznikom škôd tak ako je upravená

v Občianskom zákonníku v zmysle ust. § 415 a ust. § 417, ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň
pri osobitnej zodpovednosti dopravcu podľa § 763 ods. 1 je potrebné poukázať na skutočnosť, že sa
jedná o objektívnu zodpovednosť za omeškanie dopravcu, ktorého následky nastanú bez ohľadu na
jeho zavinenie. Čo sa týka žalovaného v 2. a 3. rade súd u oboch prihliadol na ich námietku pasívnej
vecnej legitimácie, ktorú vyhodnotil pozitívne a to z toho dôvodu, že sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného

v 2. a 3. rade, ktoré uviedli vo svojich vyjadreniach k žalobe, resp. v jednotlivých vyššie uvedených
duplikách. U žalovaného v 3. rade nevznikla pasívna vecná legitimácia v dôsledku existencie zmluvy o
prístupe k železničnej infraštruktúre č. 20/2011, ktorá vylučovala akýkoľvek postup žalovaného v 3. rade
pri zabezpečení dopravy v rámci vyššie uvedenej nehodovej udalosti náhradnou či už autobusovou,
alebo inou dopravou, pričom táto povinnosť v zmysle citovanej zmluvy č. 20/2011 vyplývala žalovanému

v 1. rade. Čo sa týka žalovaného v 2. rade súd sa stotožnil s tvrdeniami žalovaného v 2. rade, že v danom
prípade vzťah príčiny a následku nebol priamy, bezprostredný a neprerušený. Bol iba sprostredkovaný.
Z toho dôvodu aj keď došlo k samotnej nehode dňa tak ako bola uvedená v Správe z nehody zo
dňa 20.8.2015 uvedená skutočnosť ešte priamo nespôsobovala zmeškanie ďalšieho leteckého prípoja
žalobkyňou.Priamou,bezprostrednouaneprerušenoupríčinouzmeškaniasamotnéholeteckéhoprípoja

žalobkyňou bola skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nezabezpečil v zmysle citovanej zmluvy náhradnú
prepravu pre cestujúcich v rámci rýchlika R-606. Tak ako bolo vyššie uvedené žalovaný v 1. rade
mal v rámci prevenčnej povinnosti zabezpečiť náhradnú prepravu minimálne pre tých cestujúcich, ktorí
pokračovali ďalej v leteckej doprave a ktorým oneskoreným príchodom mohla vzniknúť ďalšia škoda.
Teda možno konštatovať, že u žalovaného v 2. rade nedošlo k preukázaniu pasívnej vecnej legitimácie v

dôsledku, že vykoľajenie jeho vozňov v deň nehody nebolo priamou príčinou, ktorú bolo možné v rámci
následku hodnotiť ako bezprostrednú a neprerušenú. Rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou
a žalovaným v 1. rade založil na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. s prihliadnutím na pomerný úspech žalobkyne,
ako aj žalovaného v 1. rade. Rozhodnutie o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. a 3.
rade založil na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. s poukazom n úspech týchto žalovaných v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku
o trovách konania žalovaných v 2. a 3. rade tak, aby týmto súd náhradu trov konania nepriznal. Svoje
odvolanie zakladala na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C.s.p. V odvolaní
uviedla, že napriek skutočnosti, že sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, pokiaľ sa

týka meritórneho rozhodnutia, kedy súd jej žalobe vyhovel iba do výšky jednej polovice, a to iba voči
jednému zo žalovaných uviedla, že vzhľadom na to, že vo veci sa jedná o veľmi špecifický prípad, kde z
hľadiska právneho posúdenia absentuje judikatúra v obdobných právnych veciach a skutočnosti, že sa
ocitla v zložitej sociálnej situácii, kedy žije sama s dcérou, ktorá študuje na vysokej škole rozhodla sa
ďalej nepokračovať v súdnom konaní s tým, že priznanú sumu považuje aspoň za čiastočnú satisfakciu.

Za nesprávny však považuje výrok, ktorým súd priznal žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov konania
voči nej, keďže je toho názoru, že v danom prípade mal aplikovať mimoriadne ust. § 257 C.s.p. Za
dôvody hodné osobitného zreteľa pre jeho aplikáciu označila skutočnosť, že ona žiadnym spôsobom
nezavinila podanie žaloby, keďže už pred jej podaním vyvíjala iniciatívu smerujúcu k tomu, aby nebolo
nevyhnutné domáhať sa nároku súdnou cestou. Obrátila sa listami na žalovaného v prvom, ako aj

druhom rode, ako aj na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ako aj na Slovenskú
obchodnú inšpekciu. Ani jedna z týchto inštitúcií jej však nepomohla a jednotliví žalovaní vo svojich
odpovediach odmietali uhradiť jej nárok a snažili sa vyviniť poukazovaním na vinu navzájom jeden voči
druhému. V tejto zložitej situácii, kedy aj žalovaný v 3. rade bol podľa vyjadrenia žalovaného v 1. rademanažérom infraštruktúry a žalovaný v 2. rade zase situáciu primárne zavinil tým, že došlo k vykoľajeniu
jeho nákladných vozňov, bola žalobkyňa nútená podať žalobu voči všetkým trom spoločnostiam, keďže
nebolo zrejmé, kto a akou mierou nesie zodpovednosť na vzniknutej škode. Žalovaní až počas konania

predkladali súdu rôzne listinné dôkazy, z ktorých bolo možné dedukovať, že žalovaný v 3. rade delegoval
svoju povinnosť zabezpečiť náhradnú autobusovú dopravu pri plánovanom i neplánovanom prerušení
prevádzkovania na žalovaného v 1. rade. Ani táto skutočnosť však automaticky nezbavovala žalovaného
v 3. rade spoluzodpovednosti, pretože povinnosti manažéra infraštruktúry sú širšie, než len vyššie
spomínaná delegovaná povinnosť zabezpečiť náhradnú dopravu. Z uvedeného vyplýva zložitosť tejto

v minulosti ešte neriešenej právnej problematiky. Má za to, že v danej situácii existujú dôvody hodné
zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovaným v 2. a 3. rade v zmysle § 257 C.s.p.

4. Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.

5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania

žalovaných v 2. a 3. rade podľa § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a na
základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

6. Súd prvej inštancie nerozhodol správne o náhrade trov konania žalovaných v 2. a 3. rade, keď
neprihliadol na špecifické okolnosti veci pri rozhodovaní o trovách konania.

7. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa uplatnila svoj nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla v
dôsledku značného omeškania vlaku pri ceste z Michaloviec do Bratislavy tým, že v dôsledku omeškania
tohto vlaku v rozsahu 217 minút nestihla odlet na svoj zakúpený letecký zájazd do Tuniska. Z obsahu
žaloby je taktiež zrejmé, že tento svoj nárok uplatnila voči trom samostatným spoločnostiam, ktoré

majú účasť na železničnej doprave, ako aj to, že všetky tieto tri subjekty žalovala z dôvodu opatrnosti,
keďže po ich písomných vyjadreniach na jej listy zistila, že každý z nich popieral svoju zodpovednosť s
poukazom na zodpovednosť druhého subjektu, pričom vzhľadom na zložité prepojenia vzťahov medzi
týmito žalovanými nebola schopná jednoznačne vyhodnotiť výlučnú zodpovednosť jedného z nich. V
tejto situácii jej nepomohla ani odpoveď Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ani

odpoveď Slovenskej obchodnej inšpekcie.

8. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že jednotliví žalovaní popierali svoju zodpovednosť za nárok žalobkyne
a v rámci svojej obrany argumentovali viacerými zmluvami upravujúcimi ich vzťahy a podiel na
organizovaní železničnej dopravy.

9. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

10. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok v zmysle

ust. § 255 C.s.p., ako aj od zásady zodpovednosti za zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. Súd
môže podľa tohto ustanovenia nepriznať výnimočne náhradu trov konania strane sporu, ktorej by táto
náhrada v zmysle všeobecnej úpravy zodpovednosti za trovy patrila a to s poukazom na dôvody hodné
osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho
prípadu a musí ísť o výnimočný charakter. Aplikácia tohto ustanovenia vyžaduje kumulatívne spojenie

dvoch podmienok, a to existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a preukázania výnimočných
okolností Vyhodnotenie dôvodov osobitného zreteľa je v právomoci súdu, keďže zákon ich bližšie
nešpecifikuje. Toto ustanovenie zakladá povinnosť súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu

k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. K jeho aplikácii dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy
súd môže prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu. Z pohľadu
úspešnej strany sporu slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto
dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu

trov konania, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.

11. Odvolací súd je toho názoru, že z okolností prejednávanej veci možno vyvodiť záver o existencii
dôvodov hodných osobitného zreteľa a to predovšetkým s poukazom na charakter procesnej situáciežalobkyne, kedy od tejto nemožno spravodlivo požadovať pri podávaní žaloby spôsobilosť vyhodnotiť
značne komplikované vzájomné právne vzťahy všetkých troch žalovaných pri realizácii železničnej
dopravy. Za logický dôsledok tejto situácie možno považovať skutočnosť, že táto z opatrnosti uplatnila

svoj nárok voči všetkým trom žalovaným subjektom. Jej neúspech voči dvom z nich za situácie, ak
súd ustálil zodpovednosť za neuplatnený nárok vo vzťahu k žalovanému v 1. rade možno vyhodnotiť
ako dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci pri rozhodnutí o trovách konania medzi neúspešnou
žalobkyňou a úspešnými žalovanými v 2. a 3. rade mimoriadne ust. § 257 C.s.p. umožňujúce nepriznať
náhradu trov konania týmto úspešným stranám sporu, teda žalovaným v 1. a 2. rade.

12. Odvolací súd s poukazom na tieto dôvody zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. a 3. rade a týmto stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal.

13. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255

ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej patrí plná náhrada trov odvolacieho
konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.