Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 6, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/213/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117215822
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4117215822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci žalobcu: 1/ C. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. č. XX, 2/ C. T. nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XX, zastúpený žalobkyňou v prvom rade, proti
žalovanej: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31335004, o ochranu
práv spotrebiteľa, o odvolaní žalobcov v prvom a v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra
(ďalej „súd prvej inštancie") zo dňa 18. júla 2019 č.k. 9Csp/138/2017-304 (ďalej „rozsudok súdu prvej
inštancie"), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v prvom a v druhom rade v
plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v prvom a v druhom rade,
ktorou sa domáhali určenia, že Zmluva o medziúvere číslo XXXXXXXXXX a stavebnom úvere číslo
XXXXXXXXXX zo dňa 25. 04. 2002 (ďalej len „úverová zmluva zo dňa 25. 04. 2002“) a Zmluva
o mimoriadnom medziúvere číslo XXXXXXXXXX zo dňa 17. 10. 2007 (ďalej len „úverová zmluva
zo dňa 17. 10. 2007“), uzavreté medzi žalobcami a žalovaným, sú neplatné. Zároveň sa domáhali

uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom v prvom a v druhom radu sumu 36,87 eura z titulu
bezdôvodného obohatenia a priznať i nárok na finančné zadosťučinenie v sume 1000 eur a náhradu trov
konania. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobcovia uzavreli so žalovaným dňa 25. 04.
2002 zmluvu o medziúvere a o stavebnom úvere, na základe ktorej bol žalobcom poskytnutý žalovaným
medziúver vo výške 6638,78 eura, ktorý bol žalobcom vyplatený dňa 07. 05. 2002 v sume 5311,03 eura

a dňa 25. 09. 2002 v sume 1 294,56 eura. O výšku poplatku za spracovanie úveru vo výške 33,19
eura bola znížená suma poukázaného úveru. Na medziúver v sume 6615,55 eura, ktorý bol poskytnutý
žalobcom žalovaným, bola započítaná suma nasporená na účte stavebného sporenia a došlo k zníženiu
istiny poskytnutého úveru. Rozdiel medzi medziúverom a nasporenou sumou vo výške 2 960,51 eura
predstavujeistinuposkytnutéhostavebnéhoúveru.Úrokydotohtozaúčtovanianevstúpili. Žalobcoviasa
zaviazali splácať úver mesačnými splátkami vo výške 30,54 eura, úroky z úveru boli dohodnuté vo výške
6% ročne. V období od 01. 03. 2010 do 31. 08. 2010 mali žalobcovia povolené zníženie mesačných

splátok stavebného úveru na dobu šiestich mesiacov tak, že mesačná splátka bola vo výške 9 eur.
1.1.2. Žalovaná dňom 25. 03. 2013 odstúpila od zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 25.
04. 2002 s tým, že požaduje okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov v celkovej sume 1
709,38 eura. Odstúpenie od zmluvy bolo žalobcom doručené dňa 03. 04. 2013.1.1.3. Po odstúpení od zmluvy uzavreli strany sporu dohodu o splátkach, na základe ktorej sa žalobcovia
zaviazali splácať dlžnú sumu vo výške 55 eur mesačne od mája 2013 do apríla 2016. Z následnej dohody
o splátkach vyplýva, že od apríla 2016 žalobcovia mali splácať dlžnú sumu vo výške 20 eur mesačne.

1.1.4. Žalobcovia a žalovaná uzavreli dňa 23. 10. 2007 zmluvu o medziúvere a stavebnom úvere číslo
XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX, na základe ktorej bola dňa 29. 10. 2007 vyplatená suma 6 107,68 eura
a dňa 06. 05. 2008 suma 1 394,14 eura. Žalobcovia sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať
úroky z mimoriadneho medziúveru vo výške 6,99% ročne, čo zodpovedalo splátke vo výške 44,47 eura
mesačne. Žalovaný dňa 25. 03. 2013 odstúpil od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvných povinností

žalobcami. Ku dňu odstúpenia od zmluvy došlo k preúčtovaniu sumy nasporenej na účte stavebného
sporenia vo výške 1 928,37 eura na účet medziúveru, kde sa dlžná suma znížila z pôvodných 7 634,60
eura na 5 706,23 eura. Ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy zostatok dlžnej sumy predstavoval výšku
6 847,21 eura, z toho 5706,23 eura istina, suma 803,29 eura úroky a suma 337,69 eura poplatky.
1.1.5.Žalovaný dňa 18. 04. 2017 uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou postúpil pohľadávku
voči žalobcom v prvom a v druhom rade vyplývajúcu zo zmluvy XXXXXXXXXX na spoločnosť EOS KSI

Slovenskom. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalobcom preukázateľne doručené dňa 20. 04.
2017.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497, § 349 ods. 1, § 499 ods. 1,
§ 506 ods. 1 Obchodného zákonníka (zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 4 ods.
2 písm. g/, § 1 ods. 2 písm. a/ zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 7 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, § 8 ods. 3,
ods. 5, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona číslo 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o stavebnom sporení“), § 23a ods. 1 zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods.
4, ods. 9, § 565, § 559 ods. 1, ods. 2, § 349 ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, § 456 Občianskeho zákonníka

(zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).
1.3. Konštatoval, že úverové zmluvy sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 23a zákona ochrane
spotrebiteľa č. 634/1992 Zb., pričom osobitným predpisom, z ktorého vyplýva určenie právnej
skutočnosti, je v danom prípade zákon číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, konkrétne

ustanovenie § 3 ods. 5, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa, môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Dospel k záveru, že zmluvy uzavreté medzi stranami sporu mali všetky potrebné náležitosti, nezistil
existenciu žiadnych ustanovení, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetné zmluvy posudzoval ako spotrebiteľské zmluvy.

V čase uzavretia zmlúv (25. 04. 2002 a 23. 10. 2007) sa následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
spájal iba so spotrebiteľskými úvermi podľa vtedy účinného zákona číslo 258/2001 Z.z. a to pre prípad
neuvedenia miery ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) v zmluve (ustanovenie § 4
ods. 2 písm. g/). Tento zákon sa však na zmluvy o úvere uzavreté medzi stranami sporu nevzťahoval,
nakoľko išlo o úver, ktorý bol účelový a žalobcovia museli poskytnuté prostriedky použiť na nadobudnutie

existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených
stavieb a ich údržbu (§ 1 ods. 2 písm. a/ zákona číslo 258/2001 Z.z.).
1.4. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že obe napadnuté zmluvy boli ukončené odstúpením od
zmluvy zo strany žalovaného, teda zanikli a už nie je možné vyhlásiť ich za neplatné. Poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/459/2014 zo dňa 01. 07. 2015, v ktorom súd dospel k

záveru, že ak dôjde k odstúpeniu od zmluvy, táto sa zrušuje a následne už nie sú splnené podmienky
na vyhlásenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.
1.5. Žalobcovia poukazujú na neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré majú predstavovať zmenka, ako
zabezpečovací prostriedok, dohoda o zrážkach zo mzdy a rozhodcovská doložka. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku poukázal na to, že uvedené inštitúty vôbec neboli aplikované a preto ani nemohli

ovplyvniť práva a povinnosti a právne postavenie žalobcov.
1.6. K žalobcami namietaných poplatkov za spracovanie úveru, za zmenku, za vedenie účtu a za
upomienku súd prvej inštancie poukázal na to, že pri poplatku za spracovanie úveru ide o odplatu,
ktorú je banka oprávnená od dlžníka požadovať podľa § 499 Obchodného zákonníka. Pri poplatku
za zmenku, ten v čase uzavretia zmluvy o úvere č. 2, nebol žiadnym právnym predpisom zakázaný,

bol v zmluve jasne, určito dohodnutý a žalobcami nebol namietaný, bol uhradený pri prvom čerpaní
prostriedkov úveru, t.j. netvoril súčasť neskôr vymáhanej dlžnej sumy. Taktiež poplatky za vedenie
účtu, v čase uzatvorenia zmlúv, ich účtovanie nebolo v rozpore so žiadnym právnym predpisom. Až
novelou zákona číslo 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, od 09. 06. 2013 bolo požadovanie poplatkovza vedenie úverového účtu zakázané, čo žalovaný rešpektoval a od tohto termínu poplatky za vedenie
účtu neúčtoval. Posledný poplatok za vedenie účtu bol naúčtovaný dňa 01. 04. 2013. Už zaúčtované
a prípadne aj uhradené poplatky nebolo možné spätne anulovať, nakoľko právna norma pôsobí iba do

budúcnosti. Taktiež účtovanie poplatkov za upomienky nie je v rozpore s právnym predpisom a nie je
vylúčené ho dojednávať ani podľa § 7 ods. 5 zákona o stavebnom sporení.
1.7. K právu veriteľa na okamžité zosplatnenie úveru poznamenal, že tento inštitút je upravený v
Občianskom zákonníku (§ 53 ods. 9 a § 565), ide o postup vyslovene upravený a predpokladaný
zákonom. V danom prípade však nebol aplikovaný, teda nemohol spôsobiť neoprávnený zásah do

postavenia žalobcov.
1.8. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v prípade druhej zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere
(XXXXXXXXXXa1341116903)zodňa23.10.2007niejepasívnevecnelegitimovaný,nakoľkožalovaný
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 01. 04. 2017 platne postúpil túto pohľadávku
na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. Táto skutočnosť bola žalobcom preukázateľne oznámená.
1.9. Námietku žalobcov, že zmluvy o úvere neobsahujú konečný dátum splatnosti, súd prvej inštancie

vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko na uvedené úverové zmluvy sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských
úveroch.
1.10. Žalobcovia neuhradili žalovanému ani sumu ním poskytnutých finančných prostriedkov, preto
na strane žalovaného nemohlo voči žalobcom vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Žalovaný poskytol
žalobcom prostriedky v celkovej výške 14 273,38 eura, žalovaní uhradili sumu 12 648,42 eura.

1.11. Taktiež námietku žalobcov, týkajúcu sa spísania notárskej zápisnice, ako exekučného titulu,
vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobcovia v exekučnom konaní vedenom na podklade notárskej zápisnice
mali možnosť využiť jednotlivé prostriedky obrany, ktoré sú upravené v Exekučnom poriadku. Dospel
k záveru, že notárska zápisnica, kao exekučný titul, prípadne uznanie dlhu, nepredstavujú neprijateľné
zmluvné podmienky, ktoré by mali za následok neplatnosť úverových zmlúv.

1.12. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobcu v časti o určenie neplatnosti zmlúv ako celku,
ako aj žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhodnotil ako nedôvodné a preto žalobcom
nárok na primerané zadosťučinenie nepriznal a žalobu aj v tejto časti zamietol.
1.13. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CPS a úspešnému žalovanému priznal plnú
náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobcovia v prvom a v druhom rade. Odvolanie
odôvodnili porušením ich práva na spravodlivý proces, namietali vadu konania, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namieta

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudkom zakladajúce jeho nepreskúmateľnosť.
2.1. Žalobcovia dôvodili tým, že súd prvej inštancie bol zo zákona povinný preskúmať jednotlivé
zmluvné podmienky z hľadiska ich prijateľnosti. Súd prvej inštancie nevyhodnotil posúdenie z
Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré preskúmalo obe zmluvy a posúdilo veľké množstvo neprijateľných
podmienok v rozpore so zákonom. Žalobkyňa v priebehu konania poukázala na veľké množstvo

neprijateľných podmienok, kým v napadnutom rozsudku boli spomenuté iba tri. Žalobkyňa namieta
tvrdenie súdu prvej inštancie, že aj keď neboli použité proti nim, aj tak sú neprijateľné a v zmluve
nemali byť vôbec. Žalobcovia poukázali na neprijateľné zmluvné podmienky - rozhodcovská doložka,
ktorá predstavuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Ďalšie neprijateľné podmienky sú dohoda o zrážkach zo mzdy, biankozmenka,

notárska zápisnica, poplatky rôzne, veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky svoje pohľadávky
v nasledovnom poradí: sankčné úroky, poplatky a istinu, odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo
veriteľa požadovať zmluvné dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.
2.2. K námietke premlčania žalobcovia uviedli, že je potrebná aplikácia desaťročnej premlčacej doby,
nakoľko žalovaný v prvom rade podniká na Slovensku dlhodobo, mal by poznať právne predpisy, jeho

konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia
bez právneho dôvodu, minimálne s neprimeraným úmyslom získať majetkový prospech. O tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu sa žalobkyňa dozvedela prostredníctvom interne tu a svedčí o tom aj
odpoveď z Ministerstva spravodlivosti SR. Zmluva bola zo strany ministerstva posúdená dňa 23. 02.
2017 a žalobu podala dňa 10. 05. 2017, teda v dvojročnej lehote.

2.3. Postúpenie pohľadávky banky zo spotrebiteľskej zmluvy je neplatné pre nedodržanie ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný nepreukázal splnenie týchto podmienok pre platné postúpenie
pohľadávky a preto zmluva o postúpení pohľadávky je v rozpore so zákonom, postúpenie je neplatné.2.4. Namietajú tiež priznanie náhrady trov konania žalovanému, poukazujúc na dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.
2.5. Žalobcovia legitímne očakávali, že bude žalobe vyhovené v plnom rozsahu, nakoľko súdy

Slovenskej republiky rozhodovali o neprijateľnosti zmluvných podmienok Poštovej banky. Poukázala na
judikatúru Slovenskej republiky, týkajúcu sa legitímneho očakávania rozhodnutia.
2.6. Odvolatelia tiež namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, poukázali na
ustanovenia § 193 CSP, § 220, § 221, § 295, § 305, § 387 ods. 3 CSP.
2.7. Žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové

konanie a rozhodnutie a aby zaviazal žalovaného na úhradu trov konania.

3. Žalovaný k odvolaniu žalobcov v písomnom vyjadrení iba uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s
rozsudkom súdu prvej inštancie a navrhuje ho potvrdiť.

4. Žalobcovia v prvom a v druhom rade k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu opätovne popísali

uzavretie úverových zmlúv, podpísanie notárskej zápisnice, definíciu bezdôvodného obohatenia,
definíciu odstúpenia od zmluvy, charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy. Poukázali na skutočnosť, že
uplatnený nárok žalobcov je plnením zo spotrebiteľských zmlúv, bolo potrebné posúdiť odstúpenie od
zmlúv podľa § 48 Občianskeho zákonníka. Poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 4MCDo
17/2014, 8MCdo 3/2015, 2MCDo 5/2015, 3MCDo 12/2014 a 4 MCdo 4/2014.

4.1.Poukázali na skutočnosť, že odstúpením od zmlúv došlo k ich zrušeniu od počiatku, účastníci sú
si povinní vrátiť vzájomné plnenia. Žalobcovia na základe zrušenej zmluvy získali finančné prostriedky
6605,59 eura, uhradili žalovanému sumu 8 145,40 eura, bezdôvodné obohatenie je vo výške 1539,81
eura. Na základe druhej úverovej zmluvy žalobcovia získali sumu 4501,82 eura, u hradili sumu 5
976,13 eura, rozdiel chýba doplatiť suma 1525,69 eura. Z prvej zmluvy vzniklo bezdôvodné obohatenie

12539,81 eura, do druhej zmluvy chýba doplatiť suma 1525,69 eura, započítaním zostáva bezdôvodné
obohatenie 14,12 eura, ktoré má žalovaný vrátiť späť. Poukázali na rozhodnutie Okresného súdu
Nitra sp.zn. 17Csp/14/2017, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 06. 2013,
rozhodnutieKrajskéhosúduPrešovč.k.6Co81/2012-279z14.02.2013,rozsudokNSSRsp.zn.8MCdo
3/2015,2MCdo5/2015.Zopakovalisvojepresvedčenieoaplikáciidesaťročnejpremlčacejlehoty.Dodali,

že žaloba bola podaná dôvodne, úvery majú zaplatené a ešte aj preplatené a žalovaný si z prvého úveru
uplatňuje v exekučnom konaní pohľadávku vo výške 1758,03 eura s príslušenstvom. Druhú úverovú
zmluvu bez oznámenia odpredal spoločnosti EOS KSI Slovenskom, ktorá si uplatňuje pohľadávku skoro
10 000 eur. Ich právo ako spotrebiteľov je ohrozené. Namietajú aj neplatné postúpenie pohľadávky na
spoločnosť EOS KSI Slovenskom, nakoľko žalobcovia neboli v omeškaní s úhradami, žalovaný nemohol

postúpiť pohľadávku, neboli splnené podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. Opätovne poukázali na
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, § 257 CSP, doktrínu legitímneho očakávania, § 193, § 295,
§ 305 CSP. Žiadajú rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na nové rozhodnutie .

4.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
účinný od 01. 07. 2016, ďalej iba „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení,
že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,

viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v prvom
a v druhom rade nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil
poprávnejstránke,pretoodvolacísúdnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§387CSPpotvrdil.

5.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
5.1.Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho
súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale vodôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na

zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako
neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na
všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
5.2.Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne
stotožnilsrozhodnutímsúduprvejinštancie,nakoľkobolajehoargumentáciavecnesprávna,objektívna,

presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť
odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto
preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania,
z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému
rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré
účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný
rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom
dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa
prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že

pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
5.3.V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo, nezistil žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalobcom, súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalobcu, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré mu
predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého

stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom
rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

7. Žalobcovia v prvom a v druhom rade v podanom odvolaní namietajú nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktorá vada má za následok nepreskúmateľnosť konania.
7.1. Odvolací súd pred tým, ako podrobil prieskumnej činnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
zaoberal sa touto námietkou odvolateľov.
7.2. Žalobcovia v podanom odvolaní namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, dôvodiac

jeho nedostatočným odôvodnením, v čom vidia procesnú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/
CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd
uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R
111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania.

Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia
ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015
a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala

záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale
len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v
uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS
364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 2/2016.
7.3.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety

a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri D. proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala
za následok „justičný omyl“ (O. proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
7.4. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací

súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie
možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje
odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalovanou namietanú vadu konania,
pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody

a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol.

8. Preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, odvolací súd dospel k záveru,
že tento je vecne správny. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcov
a žalovanej.

8.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd iba dodáva, že je nesporné,
že predmetná zmluva o medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 25. 04. 2002 nie je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k
záveru, že predmetný úver nie je spotrebiteľským úverom. S týmito dôvodmi sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil a na tieto dôvody ďalej iba poukazuje.

8.2. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti, odvolací súd iba dodáva a
poukazuje na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení neskorších predpisov, účinného v čase uzavretia úverových zmlúv, podľa ktorého sa tento zákon
nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných
nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. Zmluva o

medziúvere jednoznačne určuje poskytnutie finančných prostriedkov, ako stavebného úveru, za účelom
presne definovaným, súvisiacim s nadobudnutím, resp. výstavbou, modernizáciou bytu, nehnuteľnosti.
Predmetná úverová zmluva je však spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka.
8.3. S poukazom na konštatovanie, že predmetný úver nebol spotrebiteľským úverom v čase jeho

poskytnutia, nie je možné ani určiť, že úver bol bezúročný a bez poplatkov. Takéto určenie umožňuje iba
zákonospotrebiteľskýchúveroch(vdanomprípade258/2001Z.z.,konkrétne§4ods.2písm.g/),pričom
na daný úver sa tento zákon nevzťahoval a ani nebolo možné na predmetný úver ustanovenia tohto
zákona aplikovať. Súd prvej inštancie sa s tvrdením žalobcov o bezpoplatkovosti a bezúročnosti úverov
riadnym spôsobom vysporiadal, svoje úvahy zdôvodnil a odvolaciemu súdu zostáva iba konštatovanie

správnosti tohto záveru súdu prvej inštancie.
8.4. Odvolací súd taktiež sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že odstúpením
od zmluvy zo strany žalovanej, predmetné úverové zmluvy zanikli a preto nie je možné ich vyhlásiť
za neplatné. V prípade odstúpenia od zmluvy, zmluva sa zrušuje a následne nemôžu byť splnené
podmienky na vyhlásenie ani neplatnosti, resp. neprijateľnosti zmluvných podmienok, a to aj za situácie,

že by takéto podmienky zmluva obsahovala. Keďže však zmluva už neexistuje, neexistujú ani zmluvné
podmienky a preto ich ani nie je možné preskúmať. Namietaným neprijateľným zmluvným podmienkam
preto ani odvolací súd nevenoval ďalšiu pozornosť.
8.5. Súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal i s tvrdením žalobcov o existencii
bezdôvodného obohatenia žalovanej, odvolací súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožnil.

8.6. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaná nie je vecne pasívne legitimovanou stranou
sporu v časti zmluvy o medzi úvere č. XXXXXXXXXX a stavebnom úvere č. XXXXXXXXXX, keďže
pohľadávka z predmetných zmlúv bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretá dňa 01. 04.
2017 platne postúpená na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. Vzhľadom na absenciu vecnej pasívnejlegitimácie žalovanej v tejto časti, tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd už tieto zmluvy nemohol
podrobiť prieskumnej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o absencii vecnej pasívnej legitimácie odvolací
súd vyhodnotil ako správny.

9. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
uvedenými v podanom odvolaní.
9.1.Žalobcoviavprvomavdruhomrade,odvolatelia,vpodanomodvolaníodôvodniliodvolanievšetkými
dôvodmiuvedenýmivustanovení§365CSPbezichkonkretizácienadanúvec.Namietali,žerozsudkom

súdu bolo porušené ich právo na spravodlivý proces, vadu konania, neodôvodnenie rozsudku. Touto
námietkou sa odvolací súd zaoberal vo vyššie uvedenom zdôvodnení a preto námietku vyhodnotil ako
účelovú a neopodstatnenú.
9.2. V ďalšej časti odvolania žalobcovia poukazujú na neprijateľné zmluvné podmienky jednotlivých
zmlúv a vytýkajú súdu prvej inštancie, že bol povinný jednotlivé zmluvné podmienky z hľadiska
ich prijateľnosti preskúmať. Poukázali na ustanovenia § 54 ods. 1, ods. 2, Smernicu Rady 93/13/

EHS, rozsudky Súdneho dvora (ES) C-240/98, C-168/2005, C-243/2008 avšak taktiež bez akejkoľvek
konkretizácie na súdom prejednávaný spor. Ďalej poukázala na ustanovenie § 193, 220, 221, 295, §
305, 387 ods. 3 CSP a skonštatovala, že rozsudok nie je odôvodnený. Predmetné tvrdenia žalobcov
v podanom odvolaní sú iba všeobecné, bez konkretizácie na daný prípad, preto odvolací súd aj v tejto
časti odvolanie žalobcov vyhodnotil ako nedôvodné.

10. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a v časti
náhrady trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 2 CSP v

spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, preto jej vzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

12. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).