Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/200/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203111
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4407203111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BorisaMinksaasudcovJUDr.Vladimíra

Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, so sídlom
Nám. J. Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35 593 008, zastúpený JUDr. Svoradom Petruškom, advokátom
so sídlom Kupecká 18, Nitra, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica, so
sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
23. januára 2017 č. k. 9C/56/2007-1054, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.01.2017 č. k. 9C/56/2007-1054 pri právnom posúdení
podľa § 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. c/, § 4 a § 5 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k
niektorým nehnuteľnostiam (reštitučný zákon) uložil povinnosť žalovanému vydať a navrátiť žalobcovi
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území I., zapísaným na LV č. XXXX a LV č.
XXX vedených Okresným úradom E. Y., katastrálnym odborom, ako parcely registra „E“, tak ako sú

bližšie špecifikované uvedením čísla príslušnej parcely, jej kultúry a výmery v rámci výroku napadnutého
rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie vo výroku tohto rozsudku rozhodol aj o povinnosti žalovaného
vydať žalobcovi nasledovnú dokumentáciu: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti
o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú
a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán
lesnotechnických mebiorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu
hospodárenia a ocenenia lesného majetku, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie s poukazom na obsah ust. § 255 CSP priznal žalobcovi majúcemu v konaní
úspech, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých trovách, resp. ich výške následne
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd samostatným uznesením.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
dospel k tomu záveru, že Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej

arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami
kanonického práva. Vzhľadom k tomu, že tento pôvodný subjekt v súčasnosti už neexistuje, pričom
ide o právneho predchodcu žalobcu, v danej veci je vyriešená otázka aktívnej vecnej legitimácie.
Žalobca je v tejto prejednávanej veci štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej republike spoukazom na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 308/1990 Zb., o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi
a náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase
odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, resp. iný zahraničný

právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. V období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových
krívd spôsobeným cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na
území Slovenska, na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých
nehnuteľností zapísaných pôvodne v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty,
t. j. aj na Ostrihomskú kapitulu. Rozhodovacia prax všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu SR

sa zjednotila v tom smere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
iným náboženským spoločnostiam je podľa reštitučného zák. č. 161/2005 Z. z., za oprávnenú osobu,
resp. za aktívne vecne legitimovaný subjekt, potrebné považovať Rímskokatolícku cirkev. Je vnútornou
záležitosťou tejto cirkvi, ktorý jej vnútorný útvar (napr. diecéza) si konkrétny reštitučný nárok uplatní.
V danom prípade potom nemôže obstáť námietka žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie sa
nesprávnevysporiadalsotázkouaktívnejlegitimácie.Zpotvrdeniaoprávnejsubjektiviteazmeneadresy

zo dňa 16.03.2009 žalobca preukázal, že Ministerstvo kultúry SR potvrdilo, že Rímskokatolícka cirkev je
na Slovensku riadne registrovanou cirkvou podľa zák. č. 308/1991 Zb. Uvedené ministerstvo potvrdilo aj
to, že Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra má takisto samostatnú právnu subjektivitu, pričom jeho
štatutárnym zástupcom je diecézny (sídelný) I. a osoby ním poverené.

4. Na margo pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto spore, súd prvej inštancie poukázal na
obsah ust. § 4 ods. 1 reštitučného zákona, pretože žalovaný je tou právnickou osobou, ktorý ku dňu
účinnostitohtozákonaspravujenehnuteľnostivovlastníctveSlovenskejrepubliky,vychádzajúczobsahu
LV č. XXXX a XXX pre kat. úz. I.. O tejto skutočnosti nemôže byť pochýb a to aj napriek tomu, že
na LV č. XXX je uvedený ako správca SPF, ktorý údaj však nemôže byť relevantný preto, že SPF

nemôže vzhľadom na zákon o správe štátneho majetku spravovať aj nehnuteľnosti vo vlastníctve
štátu majúce charakter lesných pozemkov. Takéto lesné pozemky vo vlastníctve SR môže zo zákona
spravovať iba štátny podnik, t. j. Lesy SR. S poukazom na uvedené žalobca v spore výzvou doručenou
žalovanému (Lesom SR) preukázal jej doručenie povinnej osobe, pričom predmetnú výzvu nebolo
potrebné doručovať aj SPF. V tejto súvislosti súd poukázal na obsah rozhodnutia NS SR 2Cdo/208/2009.

5. Pokiaľ ide o výzvu žalobcu podľa § 5 reštitučného zákona za použitia širšieho výkladu zák. č.
161/2005 Z. z., tak podľa názoru súdu žalobca splnil všetky náležitosti, ktoré na jeho písomnú výzvu
kladie ust. § 34 a nasl. Obč. zák., resp. § 3 reštitučného zákona. Žalobca svoju výzvu zo dňa 01.04.2006
doručoval žalovanému včas (do 30.04.2016), pričom jeho nárok preto nemôže byť prekludovaný. Takisto

predmetná výzva obsahovala predmet nároku na vydanie nehnuteľností, keď tieto žalobca označil, že
sa nachádzajú v PKV č. XX kat. úz. I. a v súčasnosti sú zapísané na LV č. XXX a XXXX, vytvorené
podľa geodetickej dokumentácie č. XX/XXXX z 26.04.2016, ktorou žalobca zároveň preukázal aj dôvody
vydania nehnuteľností. Vo výzve žalobca uviedol, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva
štátu podľa § 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona odňatím bez náhrady podľa zák. č. 142/1947 Zb., o

revízii prvej pozemkovej reformy, čo inak preukazuje aj zápis v PKV č. XX.

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného v tom smere, že žalobca nepreukázal
reštitučný titul. Predmetom konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm.
c/ reštitučného zákona, podľa ktorého sa povinnosť vydať vec vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom

období (od 08.05.1945 do 01.01.1990) vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia
bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Podstatným
pre daný spor je potom posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období
postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb., a či sa tak stalo za náhradu alebo bez nej. Zák. č. 142/1947
Zb., ako vyplýva z jeho názvu podrobil revíziu úprave pozemkového vlastníctva, tak ako bola vykonaná

zák. č. 215/1919 Sb. (tzv. záborový zákon) a to pokiaľ išlo o majetok uvedený v ust. § 1, ktorý stráca
podrobnejšiu úpravu postupov pri zábore nehnuteľností podrobených revízii a preto ďalej odkazuje
na ust. § 17 pre konanie podľa tohto zákona na primerané použitie záborového zákona. Uvedené
znamená, že tam, kde zákon č. 142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič,
použijú sa ustanovenia tohto zákona. Požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva

k prideleným nehnuteľnostiam zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí
účinnosti zák. č. 142/1947 Zb., pričom od účinnosti Obč. zák. č. 141/1950 Zb., t. j. od 01.01.1951 bol
intabulačný princíp na obdobie 40 rokov opustený. Z hľadiska prechodu sporného majetku z žalobcu
na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu sporného majetku podliehajúceho režimu zák. č.142/1947 Zb., ktorý je vykonaný a poznačený aj v PKV č. XX v konaní vedenom na Okresnom súde pod
poradovým číslom 48 a 49 dňa 30.06.1948 a 25.07.1948. Od tejto doby užíval a držal vydať sa majúce
nehnuteľnosti až do účinnosti reštitučného zákona štátu, čo znamená, že žalobca v danom prípade svoj

reštitučný titul, ktorým vznikol v rozhodnom období preukázal.

7. Ohľadne samotnej správy lesných pozemkov súd poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/208/209,
ktorýsaokreminéhozaoberalajtým,ktomábyťuvedenýakožalovanýsubjektpridruhupozemku-lesný
pozemok, aj keď z listu vlastníctva vyplýva iný správca. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a

to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, ovplyvňuje postavenie strán sporu v konaní. Na
základe týchto skutočností, keď zo zákona vyplýva povinnosť a právo spravovať lesné pozemky podniku
Lesy SR, š. p., tak táto skutočnosť je určujúca pri postavení daného subjektu ako žalovaného, teda
pasívne vecne legitimovaného subjektu pri reštitučnej žalobe.

8. Ostatné námietky žalovaného uplatnené v tomto spore považoval súd za neopodstatnené, nemajúce

žiadny základ, pretože už boli riešené v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR.
Námietky žalovaného nemajú tú právnu silu, ktorá by mohla spôsobiť zamietnutie žaloby žalobcu. Na
základeuvedenýchskutočnostíanajmärozsiahlevykonanéhodokazovania,súdprvejinštanciepodanej
žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý žiadal odvolací súd, aby odvolaním
napadnutý rozsudok Okresného súdu Nové Zámky v celom rozsahu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
nové konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia.Vpriebehuceléhokonanianamietalnedostatokvecnejaktívnejlegitimácienastranežalobcu

z dôvodu nepreukázania existencie zápisu pôvodného vlastníctva v PKV č. XX pre kat. úz. I.. Zo zápisu
z tejto PKV nie je možné dôvodiť o ktoromkoľvek vlastníkovi, pretože znenie je v maďarčine a súd, resp.
žalobca nedoložil k tomuto zápisu žiaden preklad.

10. Ako žalovaný naďalej namieta, že žalobca nepreukázal v hmotnoprávnej prekluzívnej lehote, že

mu bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam jedným zo spôsobov podľa § 3 reštitučného
zákona. Žalobca, jeho právny predchodca (Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko - Trnavská arcidiecéza)
vznikol dňa 31.12.1976, a preto mu nemohlo byť odňaté vlastníctvo v r. 1948, nakoľko v tom čase ako
samostatný cirkevný právny subjekt nemohol ešte existovať. Žiadnym právne relevantným spôsobom
žalobca nepreukázal ani právne nástupníctvo po ním uvádzanom Ostrihomskom arcibiskupstve. Takisto

v spore hodnoverným spôsobom nebol preukázaný reštitučný titul. Samotný zápis v PKV č. XX o
zamýšľanom prevzatí nehnuteľností štátom s následným uvalením národnej správy, ešte nepreukazuje
existenciu reštitučného titulu a to odňatím bez náhrady, postupom podľa zák. č. 142/147 Zb. V priebehu
celého konania poukazoval ako žalovaný na nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore.
Reštitučná výzva síce bola uplatnená u žalovaného, avšak všetky sa vydať majúce nehnuteľnosti boli

v čase účinnosti reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z., vedené v záznamoch evidencie nehnuteľností
vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového fondu, čo sa týka
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX.

11.VšetkypozemkyzLVč.XXXXevidovanévregistriparciel„E“skultúrou„ostatnáplocha“akoaj„trvalý

trávnatý porast“ sú identické s reálnym stavom registra „C“, v ktorom majú kultúru lesných pozemkov a
teda žalovanému svedčí aj pasívna legitimácia na ich vydanie. Uvedené však neplatí u parcely č. XXXX
zapísanej na LV č. XXXX ostatné plochy o výmere 4470 m2, ktorá je v skutočnosti vodnou plochou a v
žiadnom prípade nespadá pod správu žalovaného. Obdobne nesprávne súd postupoval aj pri parcelách
vedených v registri „E“ zapísaných na LV č. XXX a to parc. č. XXXX, XXXX, XXX, XXX a XXX. Pokiaľ súd

vychádzal výlučne zo stavu registra „E“, tak sa mal vysporiadať aj so zákonnou správou k pozemkom.
Parcely č. XXXX, č. XXXX a č. XXX majú v záznamoch vedenú kultúru „trvalé trávne porasty“ a teda
zákonná správa k nim svedčí SPF. Obdobne je to aj u parciel č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX, č.
XXXX, č. XXXX a č. XXXX s vedenou kultúrou „ostatná plocha“, ktoré sa však nemusia vydať, pretože
neslúžia lesnému hospodárstvu.

12. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalovaného zo dňa
27.03.2017napadnutýrozsudokOkresnéhosúduNovéZámkyzodňa23.01.2017č.k.9C/56/2007-1054
a to zvolením procesného postupu podľa § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenej žalobe žalobcu voči
žalovanémutýkajúcejsavydaniaanavráteniavlastníctvaknehnuteľnostiamnachádzajúcimsavkat.úz.
Bajtava zapísaných na LV č. XXXX a č. XXX v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý následne
aj správne posúdil podľa príslušných ustanovení hmotnoprávneho predpisu (§ 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1

písm. c/, § 4 a § 5 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., ako reštitučného predpisu). Vychádzajúc z uvedeného,
odvolací súd napadnutý rozsudok OS Nové Zámky zo dňa 23.01.2017 č. k. 9C/56/2017-1054, ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým
obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Na margo žalovaným namietaným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore
v rámci ním podaného odvolania, odvolací súd poznamenáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s posúdením tejto aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tak ako ju posúdil súd prvej inštancie. Pri
posúdení tohto inštitútu postupoval súd v súlade s ustálenou súdnou praxou (rozhodnutie NS SR sp. zn.
4Cdo/10/99, sp. zn. 5Cdo/139/2010 sp. zn. 3Cdo/119/02). V danej veci je potom nepochybné, že súd

prvej inštancie správne považoval za oprávnenú osobu Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike,
resp.jejútvarsosamostatnouprávnousubjektivitou,ktorýmježalobca.Kuvedenémujepotrebnéuviesť,
že ak v rozhodnom období, t. j. od 08.05.1945 do 01.01.1990 prešla nehnuteľná vec do vlastníctva
štátu alebo obce spôsobom zakotveným v ust. § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z., ktorá bola evidovaná
v pozemkovej knihe ako vlastníctvo právneho subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho mimo územia

Slovenska, má sa za to, že išlo o prechod vlastníctva k tejto nehnuteľnosti z vlastníctva právneho
subjektu Rímskokatolíckej cirkvi sídliaceho na území Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/200/2010).

17. Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj námietku žalovaného ohľadne nedostatku jeho pasívnej

vecnej legitimácie v tomto spore, resp. nedostatku reštitučného titulu, ktorý vôbec nebol predložený
žalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o výzvu žalobcu na vrátenie
nehnuteľností zo dňa 01.04.2006, ktorú žalovaný prevzal dňa 06.04.2006 odvolací súd zhodne, ako súd
prvej inštancie predmetnú výzvu považuje za dostatočne zrozumiteľnú a určitú, t. j. spĺňajúcu všetky
kritériá zák. č. 161/2005 Z. z. (reštitučného zákona). Výzva totiž obsahuje uvedenie kat. územia, čísla

PKV, identifikáciu parciel, ako aj uvedenie dôvodu, že požadované nehnuteľnosti prešli do vlastníctva
štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 161/2005 Z. z., odňatím bez náhrady podľa
zákona č. 142/1947 Zb., o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje aj zápis v pripojenej PKV
č. XX. Uvedenú výzvu nie je možné oddeliť od príloh, ktoré boli spolu s ňou žalovanému doručované.
Na margo namietaného nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je potrebné uviesť, že tento

je právnickou osobou, ktorá ku dňu účinnosti reštitučného zákona spravovala a naďalej aj spravuje
predmetné nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, a preto žalovanému s poukazom na
ust. §4 ods. 1 reštitučného zákona aj svedčí pasívna vecná legitimácia v tomto spore, pretože lesné
pozemky vo vlastníctve štátu môže zo zákona spravovať iba jediný subjekt, ktorým je žalovaný (LESYSR š. p.). V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na obsah rozhodnutia NS SR sp. zn.
2 Cdo/208/2009. Reštitučným titulom v tejto prejednávanej veci je z hľadiska skutkového vymedzenia
prechod vlastníctva k požadovaným nehnuteľnostiam na štát v rozhodnom období v zmysle § 3 ods. 1

písm. c/ reštitučného zákona podľa zákona č. 142/1947 Zb., ktorý je vykonaný aj v PKV č. XX v konaní
vedenom na okresnom súde pod poradovými číslami XX a XX zo dňa 30.06.1948 a 25.07.1948 a to aj
napriek nezachovania alebo nepredloženia rozhodnutia o odňatí takéhoto majetku žalobcovi.

18. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného v tom smere, že súd prvej inštancie v rámci výroku

napadnutého rozsudku žalobcovi vydal aj parcely s inou kultúrou, ako sú „lesné pozemky“, pričom podľa
výpisu z registra „C“ sú evidované ako kultúra „ostatné plochy“, „trvalé trávne porasty“ alebo „vodná
plocha“ odvolací súd ich takisto vyhodnotil ako nedôvodné najmä s poukazom na vypracovanú a k spisu
doloženú indentifikáciu parciel, ktorá je obsiahnutá v Geodetickej dokumentácii č. XX/XXXX zo dňa
26.04.2016.Ztejtodokumentácievyplýva,žeidentifikujenehnuteľností,takakosúzapísanévPKVč.XX
a súčasne sú evidované na LV č. XXXX a XXX. K týmto nehnuteľnostiam nebolo potrebné vyhotovovať

geometrický plán, nakoľko sú identické a priamo identifikovateľné s pôvodnými pozemnoknižnými
parcelami. Výpisom z LV č. XXXX pre kat. územie I. zo dňa 11.10.2016 bolo preukázané, že parcely,
ktorých vydania sa žalobca domáha z tohto LV sú vo výlučnom vlastníctve SR - LESY SR š. p. Výpisom
z LV č. XXX pre to isté kat. územie vyplýva, že tu uvedené parcely, ktorý vydania sa žalobca domáha sú
vo výlučnom vlastníctve SPF Bratislava. Ortomapami týkajúcich sa parciel č. XXXX a XXXX zapísaných

na LV č. XXXX pre kat. úz. I., žalobca preukázal, že ide o kultúru „trvalé trávne porasty“, ktoré vlastní
žalovaný. V prípade parciel č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX zapísaných na tom istom LV,
tak ide o kultúru „ostatná plocha“, kde je vlastníkom takisto žalovaný, pričom ide najmä o cesty slúžiace
k prístupu na lesné pozemky a pôvodné lesné pozemky, ktoré zarástli trávnym porastom.

19. Ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj
v časti výroku ohľadne povinnosti žalovaného vydať žalobcovi príslušnú dokumentáciu a v časti výroku
o náhrade trov prvoinštančného konania.

20. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného zo dňa 25.03.2017

smerujúcou proti rozsudku OS Nové Zámky zo dňa 23.01.2017-1054, ako o nedôvodnom rozhodol tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

21. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP
s tým, že úspešnému žalovanému žalobcovi v tomto konaní voči žalovanému, ktorý bol neúspešný v

tomto konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobcovi žiadne odvolacie
trovy nevznikli.

22. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).