Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 18, 2018

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 5C/52/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716201744
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Zátopková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2018:5716201744.13

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Norou Zátopkovou v právnej veci žalobcu: N. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, L., právne zastúpený Mgr. Jánom O., advokátom so sídlom Mariánske
námestie 29/6, Žilina, proti žalovanému: T.. M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. I. XXXX/XXX, M. 8, právne
zastúpený JUDr. Milotou Ferenčíkovou, PhD., advokátkou so sídlom Malý Čepčín č. 5, pracovisko: Pavla
Mudroňa 505/5, 036 01 Martin, IČO: 33 224 391, v konaní o zaplatenie 12600 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5750 euro
do 6.5.2015 do 28.1.2017 spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,08% denne zo sumy 5750 euro od
6.5.2015 do 28.1.2017, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 5750 euro
od 29.1.2017 do zaplatenia a v časti zaplatenia zmluvnej pokuty 0,08% denne zo sumy 5750 euro od

29.1.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 3,05% ročne zo sumy 5750 euro od 6.5.2015
do 28.1.2017, vo výške 3,05% ročne zo sumy 6850 euro od 17.2.2015 do zaplatenia zastavuje.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu zamieta.

VI. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 25%. O
výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou podanou dňa 16.2.2016 žiadal žalovaného zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom.
V písomne podanej žalobe uviedol, že na základe zmlúv o pôžičke požičal žalovanému peniaze v
celkovej výške 12600 euro, ktoré žalovaný prevzal od žalobcu, o čom svedčí potvrdenie o prevzatí

peňazí. Zmluva o pôžičke bola uzavretá v súlade s ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka.
Žalovanému bola adresovaná výzva na zaplatenie dlžnej sumy, na ktorú však nereagoval a v čase
podania žaloby dlžnú sumu nezaplatil. Žalobca doložil zmluvu o pôžičke zo dňa 16.2.2014 na sumu 6850
euro, ktorá bola splatná 16.2.2015 s potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti vo výške 850 euro zo
dňa 16.2.2014, ďalej zmluvu o pôžičke zo dňa 5.5.2015 na sumu 5750 euro, ktorá bola splatná 5.5.2015
s potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti vo výške 5750 euro zo dňa 5.5.2014. V podanej žalobe

okrem istiny žalobca žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne a
zmluvnú pokutu vo výške 0,5% denne z dlžných súm. Na výzvu súdu podaním zo dňa 7.6.2016 žalobca
vzal návrh v časti uplatnenej zmluvnej pokuty čiastočne späť a žiadal priznať zmluvnú pokutu vo výške
0,08% denne.

2.Nazákladežalobyžalobcubolsúdomvydanýdňa20.10.2016platobnýrozkaz,protiktorémužalovaný

podal odpor s odôvodnením, na základe čoho bol uznesením zo dňa 16.11.2016 tento platobný rozkaz
zrušený. V odôvodnení odporu proti platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že žaloba je podľa nehonedôvodná. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že zmluva o pôžičke zo dňa 16.2.2014 bola uzatvorená a je
platná, na základe ktorej si mal prevziať od žalobcu uvedenú hotovosť. Poukázal na to, že so žalobcom
sa pozná niekoľko rokov. Sám prichádzal k nemu do kancelárie ponúkať peniaze na zhodnotenie. O

bankové sporiace produkty nemal záujem z dôvodu nízkeho úrokového zhodnotenia, ponúkal peniaze
vo forme pôžičky. Prvýkrát si žalovaný od neho na základe takejto ponuky požičal peniaze 18.7.2012
vo výške 6000 euro s úrokom ročným 720 euro. Zmluva o pôžičke bola spísaná na sumu 6720 euro
a dohodnutý termín vrátenia 18.7.2013. Uvedenú sumu mal vrátenú 29.7.2013, kedy si bol žalobca
prevziať peniaze. V októbri 2012 opätovne žalobca mal navštíviť žalovaného a ponúknuť peniaze na

zhodnotenie, kedy si prevzal žalovaný čiastku 4000 euro s úrokom 840 euro na základe zmluvy z
10.10.2012. Pôžička bola vrátená približne s trojmesačným predstihom bez zmeny výšky úroku. Vo
februári 2014 mal žalobca opätovne navštíviť žalovaného s cieľom zhodnotenia peňazí, ktoré mal mať
z Klubu dôchodcov a chcel peniaze zhodnotiť, aby získali vianočné. Jeho ponuku vo výške 6000 euro
prijal podľa vzoru predchádzajúcej zmluvy zo dňa 18.7.2012. Dňa 17.2.2014 (v pondelok) spolu so
žalobcom spísali zmluvu o pôžičke. Nakoľko úrok vo výške 720 euro (zo zmluvy z roku 2012) sa mu

zdal nízky, tak sa zmluva prepisovala na úrok 850 euro a celkove bola požičaná suma 6850 euro.
Zmluva bola spisovaná v kancelárií žalovaného, ktorý vykonával obchodnú činnosť spolu s manželkou
na hlavnej pošte v Martine. Po oprave výšky požičanej sumy vrátane ročného úroku, vytlačení zmluvy,
jej podpísaní a následnom odovzdaní a prevzatí finančnej hotovosti 6000 euro s potvrdením o prevzatí
úhrady zistili, že dátum na podpísanej zmluve je nesprávny (16.2.2014-nedeľa), a keďže zmluvná

pokuta, uvedená v zmluve pri nedodržaní doby splatnosti bola vysoká vo výške 0,5% denne z dlžnej
sumy, čo je 34,25 eura denne, žalovaný trval na oprave dátumu na správny dátum 17.2.2014. Podľa
žalovaného žalobca nechcel meniť dátum na zmluve s tým, že zmluvná pokuta nič neznamená, ale
dátum na základe tvrdenia zo strany žalovaného mal byť opravený a vytlačená nová verzia so správnym
dátumom 17.2.2014. Zmluvy sa podpísali nanovo, vymenili si medzi sebou, neplatné doklady s dátumom

16.2.2014 sa odložili nabok. Fyzicky zmluva s dátumom 16.2.2014 zlikvidovaná nebola, ostala položená
na počítači. Následne žalovaný sa venoval svojim povinnostiam, prichádzajúcim klientom. V tom čase
žalobca sedel v jeho kancelárií ešte po dobu minimálne dvoch hodín po podpise zmluvy a vtedy podľa
žalovaného žalobca neoprávnene odcudzil zo stola pôvodnú neplatnú verziu zmluvy zo dňa 16.2.2014.
Manželka žalovaného pokiaľ odkladala platné doklady a to zmluvu zo dňa 17.2.2014 chcela skartovať

neplatnébokomodloženéaupozornilažalovaného,žežalobcasizobralajzmluvusdátumom16.2.2014.
Podľa žalovaného žalobca bol solídny človek a predpokladal, že vie, koľko peňazí doniesol, teda jednych
6000 euro. Nikdy nepredpokladal, že by si žalobca neoprávnene vymáhal peňažnú sumu, ktorú žalovaný
nikdy neprevzal. Žalobca od roku 2012 do 17.2.2014 viackrát navštívil kanceláriu žalovaného s cieľom
neformálnych rozhovorov, ukázania fotiek z dovolenky, predaja medu a podobne. Žalovaný ho pokladal

za dôveryhodného človeka a neobával sa nechať ho v kancelárií samotného. V období asi dvoch
týždňov pred 17.2.2015 žalobca oznámil žalovanému, že sú splatné dve zmluvy s dátumom uzavretia
pôžičky 16.2. a 17.2.2014. Myslel si, že je to omyl, ale následne žalobca ho mal presviedčať, že žiada
plnenie z obidvoch zmlúv. O pár dní žalobca opätovne navštívil kanceláriu žalobcu s verziou, že peniaze
odovzdával v jeden deň 17.2.2014 v dvojnásobnej sume dvakrát po 6000 euro a žiadal vrátiť celkove

13700 euro s úrokom po 850 euro k sume 6000 euro. K dvom zmluvám mal uviesť žalobca, že išlo o
peniaze z dvoch zdrojov, jeho a manželky. Žalovaný však tvrdil, že vo februári 2014 žalobca doniesol
peniaze zhodnotiť z klubu dôchodcov, aby mali vianočné. Tak tomu bolo aj v roku 2012. V odpore proti
platobnému rozkazu žalovaný uviedol, že čestne prehlasuje, že od žalobcu prevzal dňa 17.2.2014 len
jednych 6000 euro s tým, že po dátume splatnosti mu bude vyplatená čiastka 6850 euro.

Dňa 17.2.2015 v deň splatnosti zmluvy zo dňa 17.2.2014 sa žalobca nedostavil k prevzatiu dlžnej sumy.
Dňa 18.2.2015 žalovaný ho telefonicky vyzval, aby si peniaze prišiel prevziať. Následne sa žalobca mal
dostaviť a dlžnú sumu vo výške 6850 euro odmietal prevziať. Žalobca mal žalovaného vyzývať, aby mu
dal peniaze bez potvrdenia o prevzatí a on zmluvu zo dňa 16.2.2014 roztrhá. Na potvrdenie o prevzatí
finančnej hotovosti žalobcom vyžadoval tento dopísať záväzok žalovaného zo zmluvy zo dňa 16.2.2014,

bez toho nechcel prevziať peniaze splatné na základe zmluvy zo dňa 17.2.2014. Nakoniec po dlhom
jednaní peniaze žalobca prevzal a podpísal aj potvrdenie o prevzatí peňazí. Dňa 23.2.2015 uvedené
skutočnosti žalovaný oznámil na Obvodnom oddelení PZ Martin, kde mu bolo doporučené vec vyriešiť
súdnou cestou. Dňa 24.2.2015 poslal poštou písomnú výzvu žalobcovi o vrátení neplatnej zmluvy zo dňa
16.2.2014 a o tom, aby nekonal protiprávne. Dňa 13.3.2015 prevzal na pošte doporučený list od žalobcu,

v ktorom vymáhal pôžičku zo dňa 16.2.2014. Žalovaný tvrdil, že v žiadnom prípade neprevzal finančnú
hotovosť dňa 16.2.2016 ani v dvojnásobnej výške (2x 6850 euro) dňa 17.2.2014. Tvrdil, že prevzal len
sumu 6000 euro 17.2.2014, pričom peniaze vrátane úrokov vo výške 850 euro boli vrátené 19.2.2015.Žalobca následne v máji 2014 ponúkal peniaze na zhodnotenie ešte ďalšie vo výške 5000 euro s ročným
úrokom 750 euro. Takáto zmluva bola podpísaná dňa 5.5.2014 s dátumom vrátenia 5.5.2015. Vzhľadom
na predchádzajúce jednania a problémy ohľadne písania zmlúv a prevzatia peňazí ako aj vrátenia

požičanej sumy pri pôžičke zo dňa 5.5.2014 bol žalobca písomne vyzvaný dňa 4.5.2015 o zaslanie
osobného bankového účtu za účelom vyplatenia dlžnej čiastky na základe zmluvy zo dňa 5.5.2014.
Až 8.9.2015 začala prostredníctvom e-mailu komunikáciu dcéra žalobcu Q. P., ktorá žiadala previesť
peniaze na číslo účtu A.. Žalovaný tvrdil, že nemal istotu, že uvedené číslom účtu je číslom osobného
účtu žalobcu a preto žiadal, aby uvedené číslom mu bolo zaslané. Až 27.10.2015 oznámil žalobca číslo

svojho účtu, na ktoré chcel žalovaný realizovať hotovostný vklad. V banke však zistil, že sa nejedná
o osobný účet žalobcu, ale inej osoby, čo považoval za ďalší pokus o podvod zo strany žalobcu. Dňa
18.12.2015 bol žalovanému doručený list od advokáta Mgr. Jána Páchnika s výzvou na zaplatenie sumy
vo výške 12600 euro. Na uvedený list žalovaný odpovedal 21.12.2015 s tvrdením, že zmluva zo dňa
16.2.2014 je neplatná a že na jej základe neprevzal žiadne peniaze od žalobcu. Žalovaný opätovne
žiadal zaslanie čísla účtu žalobcu. Tento mu však osobný účet nezaslal tak, aby mohol na účet vložiť

sumu 5750 euro so záväzku zo zmluvy zo dňa 5.5.2014 a tým došlo k oneskoreniu úhrady.

3. Súd vo veci nariadil pojednávania, na ktorých vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchom
svedkov manželky žalobcu a manželky žalovaného, listinnými dokladmi - zmluvou o pôžičke zo dňa
16.2.2014, potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti zo dňa 16.2.2014, zmluvou o pôžičke zo dňa

17.2.2014, potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti zo dňa 17.2.2014, zmluvou o pôžičke zo dňa
5.5.2014, potvrdením o prevzatí hotovosti zo dňa 5.5.2014, zmluvou o pôžičke zo dňa 18.7.2012,
potvrdením o prevzatí peňazí z 29.7.2012, potvrdením o prevzatí peňazí dňa 18.2.2015, výzvou na
vrátenie dokumentov zo dňa 24.2.2015 (čl.80), oznámením čísla bankového účtu zo dňa 4.5.2015,
mailovoukomunikácioumedzistranamisporunačl.84,oznámenímčíslaúčtuUniCreditBankžalobcom,

odpoveďou žalovaného zo dňa 21.12.2015 (čl. 87), výzvou právneho zástupcu žalobcu žalovanému zo
dňa 25.11.2014, potvrdením žalovaného o otváracích hodinách pošty a zmluvou o prenájme nebytových
priestorovnapoštevMartine,výpisomzoživnostenskéhoregistražalovaného,dokladomoúhradesumy
5750 euro, potvrdeniami VÚB a UniCredit Bank a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Súdu boli zo strán sporu predložené zmluvy o pôžičke, ktoré žalobca a žalovaný podpísali dňa
17.2.2014, 5.5.2014 a zmluva datovaná dňa 16.2.2014. Všetky tri zmluvy boli podpísané. Ku každej z
nich bolo predložené potvrdenie o prevzatí finančnej čiastky žalovaným. V prípade zmluvy datovanej
dňa 17.2.2014 ako aj zmluvy zo dňa 16.2.2014 bola uvedená zapožičaná finančná čiastka 6850 euro,
slovom však bolo uvedené 6750 euro a rovnaký údaj bol uvedený aj v potvrdeniach o prijatí finančnej

hotovosti žalovaným, teda nezodpovedal číselný a slovný údaj. Z týchto listín žalobca odvodzoval svoj
nárok na vrátenie požičanej sumy žalovaným. Zmluvy, datované 17.2.2014 a 5.5.2014 akceptoval aj
žalovaný s tým, že povinnosť, ktorá mu vyplynula zo zmluvy, datovanej 17.2.2014 si splnil. Povinnosť,
ktorá mu vyplynula zo zmluvy 5.5.2014 si splnil, nie však v lehote, ktorá bola dohodnutá ako termín
vrátenia pôžičky. Pokiaľ išlo o zmluvu o pôžičke, datovanú dňa 16.2.2014, v tomto smere žalobca zotrval

na svojom tvrdení, že požičal finančnú čiastku 6850 euro žalovanému v deň 17.2.2014, kedy mal priniesť
žalovanému do miesta jeho podnikania s tým, že mal kanceláriu v budove pošty v Martine. Malo ísť o
deň pondelok ráno, kedy žalobca tvrdil, že doniesol dvakrát sumu 6850 euro, a boli uzavreté dve zmluvy
o pôžičke, jedna s dátumom 16.2.2014 a druhá 17.2.2014. Tomuto tvrdeniu sa počas celého konania
žalovaný bránil a tvrdil, že žalobca doniesol dňa 17.2.2014 sumu 6000 euro, ktorú si od neho žalovaný

požičal. Úroky za požičanie neboli uvádzané samostatne, ale boli súčasťou uvedenej finančnej čiastky a
dohodnuté vo výške najprv 750 euro, potom 850 euro a táto čiastka sa zapísala už len ako celkove dlžná
požičaná suma. Žalovaný ďalej tvrdil, že v uvedený deň, t.j. 17.2.2014 uzavrel so žalobcom zmluvu o
pôžičke. Keďže bol v zmluve uvedený nesprávny dátum a to 16.2.2014, táto zmluva bola prepísaná s
dátumom 17.2.2014 (v obdivoch zmluvách je nesúlad číselného vyjadrenia požičanej sumy a požičanej

sumy v slovnom vyjadrení). Po zistení nesprávnosti dátumu na zmluve o pôžičke mala byť teda zmluva
opravená. Žalobca si mal vziať zmluvu s dátumom 17.2.2014, kópia zostala u žalovaného. Zmluva s
dátumom 16.2.2014 mala zostať v kancelárií žalovaného, kde zotrval v uvedený deň žalobca ešte dlhšiu
dobu a žalovaný tvrdil, že pokiaľ nebol v kancelárii, resp. keď tam zostal žalobca sám, odcudzil si kópiu
zmluvy o pôžičke datovanú dňa 16.2.2014. Túto skutočnosť mala zistiť po odchode žalobcu manželka

žalovaného, ktorá uvedené skutočnosti aj vo svojej svedeckej výpovedi pred súdom takto potvrdila.
Chcela,abysižalovaný,tedajejmanželvypýtalzmluvuopôžičkesdátumom16.2.2014odžalobcu,kedy
žalovaný manželke uviedol, že žalobca je čestný človek a nebude si od neho pýtať peniaze, ktoré mu
nedal. Následne ešte strany sporu podpísali zmluvu o pôžičke zo dňa 5.5.2014, ktorá mal byť vrátená dojedného roka. V čase podania žaloby pôžička žalovaným, ktorá mu bola poskytnutá na základe zmluvy
zo dňa 5.5.2014 vrátená nebola. K vráteniu došlo až v priebehu konania.

5. Strany sporu okrem vlastného tvrdenia a predloženia listinných dokladov, ktoré boli už konštatované
v rozsudku navrhli vypočuť ako svedkov len každý svoju manželku čo sa týkalo zmluvy o pôžičke s
dátumom 16.2.2014.

6. Svedkyňa M. K., manželka žalobcu vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že osobne nebola v

kontakte s p. Č.. Tam bol len jej manžel. Nevedela uviesť presne, v ktorý deň, ale mali doma sumu cez
13000 euro, v tej dobe im skončilo sporenie a peniaze mali preto v hotovosti doma. Manžel išiel p. Č.
požičať peniaze, robil to tak aj v minulosti. Chcela, aby časť peňazí bola napísaná aj na ňu. Súhlasila,
aby pôžičku za ňu uzatváral manžel. Časť peňazí bola vrátená, časť zostala nevrátená, až neskôr s
omeškaním. Zmluvy fyzicky videla, ale žiadnu z nich nepodpísala.

7. Svedkyňa T.. M. Č., manželka žalovaného vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že spolu s
manželom pracovali ako zástupcovia stavebnej sporiteľne a mali kanceláriu v budove pošty v Martine.
Vzťah medzi manželom a p. K. sa netýkal činnosti stavebnej sporiteľne. Pri každom jednaní s p. K. bola
osobne, tento nikdy neprišiel ohlásene. Štyrikrát si od neho požičiavali peniaze, dvakrát v roku 2012,
kedy si požičali 6000 euro a vrátili mu peniaze s úrokom plus 720 euro a druhýkrát 4000 euro a vrátili

peniaze s úrokom 850 euro. Pôžička zo dňa 17.2.2014 bola uzavretá tak, že podľa nej p. K. opätovne
prišiel bez ohlásenia s tým, že má peniaze a chce ich zhodnotiť. Jej manžel mal v počítači starú zmluvu,
kde sa dopísali len nové údaje. P. K. doniesol 6000 euro, ktoré chcel zhodnotiť. Najprv boli dohodnuté
úroky 720 euro, ale pretože chcel viac, do zmluvy sa dalo 850 euro. Ona zistila, že v zmluve nie je
správny dátum, bolo 17.2.2014, avšak v zmluve bolo 16.2.2014, preto chcela, aby sa zmluva prepísala

aj keď už bola podpísaná. Pôvodnú zmluvu však neroztrhali a v uvedený deň p. K. zostal v kancelárií
asi dve hodiny, a bola presvedčená, že si zobral pôvodnú zmluvu. Keď to povedala manželovi, tento v
tom nevidel žiadny problém. Následne si peniaze požičali v máji 2014 a to sumu 5000 euro s úrokom
750 euro na dobu jedného roka. Peniaze na vrátenie mali už 13.2.2015 zo stavebného sporenia, dňa
17.2.2015 manžel volal p. K., aby si prišiel pre peniaze, tento však neprišiel, až na druhý deň. Vtedy

sa však nedohodli. Dňa 19.2.2015 zase spolu jednali štyri hodiny, kedy si nechcel vziať peniaze bez
toho, aby bola potvrdená aj existencia zmluvy zo dňa 16.2.2014. K vráteniu peňazí, ktoré boli požičané
v máji 2014 svedkyňa tvrdila, že mali problémy, pretože p. K. sa im vyhrážal a to výpalníkmi v súvislosti s
pôžičkouzodňa16.2.2014,pretomalizáujemdaťmupeniazenaúčet,odnehovšakčísloúčtunedostali.
V septembri sa im ozvala jeho dcéra, kedy opätovne žiadali účet a chceli, aby dal prehlásenie o tom, že

účet je jeho. Osobne im doniesol kartičku s číslom účtu s tým, že to má byť jeho vlastný účet, v banke
však zistili, že číslo účtu nepatrí k účtu žalobcu. Následne dostali list od právneho zástupcu žalobcu, aby
peniaze vrátili, avšak také, ktoré on im nedal. Účet v podstate od neho nedostali napriek telefonickým
a písomným výzvam. Dňa 5.5.2015 sa p. K. nedostavil osobne pre peniaze, hoci to bolo v minulosti
obvyklé. Peniaze, ktoré si požičiavali od žalobcu si požičiavali na stavbu domu. Svedkyňa sa vyjadrila aj

k jednaniu, ktoré malo podľa nej trvať štyri hodiny, kedy p. K. bol u nich v kancelárií a odmietol prevziať
peniaze vo výške 6850 euro (pôžička zo dňa 17.2.2014) s odôvodnením, že mali podpísať aj to, že mu
dlžia ešte ďalších 6000 euro s úrokmi.

8. Pôžičku, ktorú bol povinný žalovaný vrátiť na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 5.5.2014, žalovaný

vrátil, na základe čoho žalobca vzal žalobu späť vo výške 5750 euro s úrokom z omeškania od 29.1.2017
do zaplatenia a v časti zmluvnej pokuty 0,08% denne zo sumy 5750 euro od 29.1.2017 do zaplatenia.
Žalovaný súhlasil s týmto čiastočným späťvzatím a potvrdil, že v uvedenom období došlo k vráteniu
sumy 5750 euro žalobcovi poštovou poukážkou (pretože číslo účtu, kde chcel vrátiť žalovaný žalobcovi
peniaze od žalobcu nezískal). Žalobca svoju žalobu vzal späť ešte v časti výšky úroku z omeškania.

Uplatnil si úrok z omeškania vo výške 8,5% a žiadal priznať úrok 5%. Úrok z omeškania vzal späť vo
výške 3,05% ročne zo sumy 6850 euro od 17.2.2015 do zaplatenia a zo sumy 5750 euro od 6.5.2015
do 28.1.2017.
So späťvzatím žaloby v tejto časti žalovaný súhlasil.

9. Žalovaný potom, ako od neho žalobca žiadal vrátenie požičanej sumy na základe zmluvy o pôžičke
zo dňa 16.2.2014 obrátil sa na políciu z dôvodu, že ho mal žalobca vydierať. Súdu bola predložená
zápisnica o výsluchu žalobcu na polícií dňa 16.4.2015. Strany sporu nepredložili rozhodnutie o ukončení
veci na polícií, avšak tvrdili, že žalobca stíhaný nebol.10. Na návrh žalovaného boli súdom zabezpečené dôkazy a to výpisy z označených účtov UniCredit
Bank Czech republik a Slovakia a.s. a Všeobecnej úverovej banky a.s.. Uvedené bankové inštitúcie

zaslali súdu žiadané údaje s tým, že predmetný účet vo VÚB, ktorého číslo poskytol žalobca žalovanému
za účelom vrátenia sumy, bol vedený na p. B. P. a predmetný účet v UniCredit Bank bol vedený na
majiteľa M. I., disponentom bol N. K..

11. Pokiaľ išlo o vrátenie pôžičky, poskytnutej žalobcom žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo

dňa 5.5.2014, táto mala byť vrátená do jedného roka s tým, že obvyklým spôsobom po uplynutí lehoty na
vráteniepôžičkybolo,žesažalobcadostavilkžalovanému.Vprípadetejtopôžičkytotaknebolo,pretože
medzi nimi vznikli nezhody ohľadne vrátenia pôžičky, ktorá mala byť poskytnutá na základe zmluvy zo
dňa 16.2.2014. Žalovaný tvrdil, že chcel peniaze poslať len na účet žalobcovi. Žalobca osobný účet
žalovanému riadnym spôsobom nepredložil, preto tieto peniaze žalovaný vrátil až následne po porade
so svojou právnou zástupkyňou žalobcovi vo februári 2017 poštovou poukážkou. Žalovaný predložil

potvrdenie o tom, že žalobca si prevzal sumu 5750 euro dňa 2.2.2017. Žalobca akceptoval dátum
vrátenia v januári 2017 a v tejto súvislosti si uplatňoval aj úrok z omeškania len do 28.1.2017.

12. Pri vyhodnotení uvedeného skutkového stavu súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného mohlo
dôjsť k vráteniu dlžnej sumy aj poštovou poukážkou v čase, kedy bolo nesporné, že žalobca si osobne

uvedenú finančnú čiastku neprevezme, resp. predkladal účty vedené v bankách, ktoré neboli v jednom
prípade jeho a v druhom prípade bol majiteľom disponentom tohto účtu. Spôsob vrátenia pôžičky v
zmluve nebol dohodnutý. Žalovaný, ktorý pracoval pre stavebnú sporiteľňu bol vo financiách zbehlý a
teda nesporne vedel, akým spôsobom je možné zaslať financie za účelom vrátenia žalobcovi, v danom
prípade pôžičky, preto súd vyhovel žalobe v časti, kedy si žalobca uplatnil úrok z omeškania odo dňa

splatnosti pôžičky zo dňa 5.5.2014, ktorá mala byť vrátená 5.5.2015 až do obdobia, kedy pôžička bola
reálne vrátená. Vychádzajúc zo zmluvného ujednania súd akceptoval aj stranami sporu dohodnutú
zmluvnú pokutu pri oneskorenom vrátení pôžičky, ktorá bola stranami sporu dohodnutá 0,5% denne ale
následne si v konaní žalobca uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 0,08% denne.

13. Najpodstatnejšou skutočnosťou, s ktorou sa musel súd vysporiadať pri rozhodovaní v tejto právnej
veci bolo posúdenie zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, ktorá mala dátum 16.2.2014. Podľa
predloženej zmluvy o tejto pôžičke žalobca požičal veriteľovi sumu 6850 euro, slovom bola uvedená
suma šesťtisícsedemstopäťdesiat euro, ktorú mal žalovaný vrátiť do 16.2.2015, pričom zmluvné strany
sa dohodli na výške zmluvnej pokuty. Žalobca tvrdil, že dňa 17.2.2014 prišiel za žalovaným do jeho

kancelárie v budove pošty a priniesol mu finančné prostriedky, ktoré mal požičať žalovanému dvakrát po
6850euro,čomumalizodpovedaťajpísomnevyhotovenézmluvyopôžičke,jednasdátumom16.2.2014
a druhá s dátumom 17.2.2014. Zmluva, ktorá bola s dátumom 17.2.2014 bola žalovaným akceptovaná
a finančné prostriedky boli v lehote žalobcovi vrátené. V obidvoch písomných vyhotoveniach zmlúv o
pôžičke zo 16.2.2014 aj zo 17.2.2014 boli uvedené sumy 6850 euro v číselnom vyjadrení a slovom bola

uvedená suma šesťtisícsedemstopäťdesiat euro. Takto rozdielne boli vystavené aj potvrdenia o prevzatí
finančnej hotovosti žalovaným ku každej zmluve s dátumom 16.2.2014 aj 17.2.2014. Žalobca teda tvrdil,
že priniesol finančné prostriedky v uvedenej výške, ktoré si mal žalovaný požičať na dobu jedného roka.
Na podporu jeho tvrdení mali byť písomné zmluvy o pôžičke s dátumom 16.2.2014 a 17.2.2014. Túto
skutočnosť mala potvrdiť vo svojej svedeckej výpovedi manželka žalobcu.

Žalovaný naopak tvrdil skutočnosti už uvedené v rozsudku, teda to, že žalobca za ním 17.2.2014 prišiel
do kancelárie budovy pošty v Martine, doniesol sumu 6000 euro, ktorú si mal žalovaný požičať a úroky
boli v zmluve dohodnuté pevne, takže sa už v zmluve uviedla suma pôžičky spolu s úrokmi. Najskôr sa
dohodli, že úroky budú vo výške 750 euro, avšak žalobca trval na vyššej čiastke a teda bola tam uvedená
suma 6850 euro, i keď slovom bola uvedená suma šesťtisícsedemstopäťdesiat euro. V uvedený deň,

teda 17.2.2014 mala byť vyhotovená zmluva o pôžičke. Žalovaný tvrdil, že zmluva bola vyhotovená
s nesprávnym dátumom 16.2.2014 a potom, keď si túto skutočnosť všimla jeho manželka, ktorá bola
súčasne v kancelárií so žalovaným, tak sa zmluva opravovala na dátum 17.2.2014, vyhotovila sa nová
písomná zmluva, ktorú obidvaja podpísali tak, ako už predtým bola podpísaná zmluva s dátumom
16.2.2014. Žalobca sa mal dlhšie zdržať v kancelárií žalovaného, kedy mal zostať v kancelárií aj

sám. Zmluva o pôžičke s dátumom 16.2.2014 mala byť ponechaná v kancelárií bez jej zničenia, resp.
skartovania. Žalovaný tvrdil, že žalobca si počas toho, ako bol v jeho kancelárií zobral kópiu tejto zmluvy
a následne od neho vymáhal peniaze. V uvedený deň manželka žalovaného ho žiadala, aby to vyriešil
hneď a pýtal si túto kópiu od žalobcu, žalovaný bol však toho názoru, že žalobcu dobre pozná akočestného človeka a nebude si tento od neho pýtať peniaze, ktoré mu nedal. Vyjadrenia strán sporu boli
protichodné pokiaľ sa jednalo o zmluvu o pôžičke, ktorá mala byť poskytnutá s dátumom 16.2.2014.
Deň 16.2.2014 bola nedeľa, žalovaný tvrdil, že v nedeľu zmluva vyhotovená byť nemohla, pretože do

kancelárie v tento deň nemal prístup a 16.2.2014 uviedol len nesprávny dátum na pôžičke, ktorá mala
byť správne datovaná 17.2.2014, teda v pondelok.

14. Zo strany žalobcu bolo navrhnuté v konaní vypočuť ako svedkyňu manželku žalobcu. Súd pristúpil
k tomuto výsluchu, pričom manželka žalobcu vypovedala, že v danej dobe mali doma peniaze vo výške

cca 13000 euro v hotovosti. Manžel išiel požičať peniaze p. Č., robil tak už aj v minulosti. Ona sama
zmluvy nepodpisovala, ani pri podpísaní zmluvy ani jednej nebola. Uviedla, že chcela, aby polovica
týchto peňazí bola napísaný na ňu, mala však vedomosť, že peniaze boli písané len na manžela, ktorý
ju mal zastupovať. K okolnostiam uzavretia pôžičky sa vyjadriť nevedela.
Žalovaný navrhol v konaní ako svedka vypočuť svoju manželku, ktorá súdom bola vypočutá a vo svojej
svedeckej výpovedi uviedla, že 17.2.2015 žalobca doniesol finančné prostriedky vo výške 6000 euro,

ktoré si od neho požičiavali. V tej dobe potrebovali finančné prostriedky na stavbu rodinného domu.
Dohodli sa aj na úroku za požičanie, ktorý bol zahrnutý rovno do výšky požičanej sumy. Po podpísaní
zmluvyopôžičkezistila,ženazmluveniejesprávnydátum,pretožebolo17.2.2014avzmluveboldátum
16.2.2014, preto mala záujem, aby sa zmluva prepísala, resp. prepísal sa len dátum na tejto zmluve
o pôžičke. Ďalej uviedla, že došlo k podpísaniu novej zmluvy o pôžičke s dátumom 17.2.2014, pričom

kópia zmluvy s dátumom 16.2.2014 ostala u nich v kancelárií, kde sa v uvedený deň dlhšie zdržiaval
žalobca. Po odchode žalobcu zistili, že kópia zmluvy s dátumom 16.2.2014 chýba. Svedkyňa tvrdila, že
chcela, aby to jej manžel riešil, a vyžiadal si kópiu od žalobcu, tento jej však uviedol, že má dôveru vo
vzťahu k žalobcovi, že si nebude pýtať peniaze, ktoré mu nedal. Po uplynutí termínu vrátenia peňazí
žalobca žiadal žalovaného o vrátenie sumy dvakrát po 6850 euro, kedy vznikol medzi nimi spor, ktorý

bol riešený aj políciou a prokuratúrou. Žalovaný tvrdil, že ho žalobca vydieral, vyhrážal sa mu, preto sa
obrátil na orgány činné v trestnom konaní. Dňa 16.3.2015 žalobca dal podnet a to oznámenie o pokus
trestného činu vydierania v súbehu s trestným činom podvodu, kde v podstate popísal uzatváranie zmlúv
o pôžičke vo februári 2014 a vrátenie pôžičky. Tento podnet bol zaslaný Okresnej prokuratúre, pričom
Okresná prokuratúra v Martine žalovaného upovedomila, že trestné oznámenie bolo odovzdané na

vybavenie Odboru kriminálnej polície OR PZ Martin. Uznesením zo dňa 20.4.2015 vyšetrovateľ odmietol
vec podozrenia zo zločinu vydierania, proti čomu žalovaný podal sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor
dňa 22.5.2015 a sťažnosť zamietol. V predložených rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní boli
popísané skutky žalovaným totožne s jeho vyjadrením v občiansko-právnom konaní a taktiež vyjadrenia
žalobcu boli totožné s tým, ako uvádzal v priebehu tohto konania.

15. Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, predložených listinných dôkazov súd uveril tvrdeniu
žalovaného, že dňa 17.2.2014 došlo k požičaniu peňazí od žalobcu. Spísaná bola zmluva o pôžičke,
ktorá bola datovaná 16.2.2014 a následne po zistení chybného dátumu bola vyhotovená nová zmluva o
pôžičkesdátumom17.2.2014,kedyžalobcapožičalžalovanémusumu6000eurosdohodnutýmúrokom

vo výške 850 euro na dobu jedného roka, pričom úrok za požičanie peňazí bol už uvedený do sumy,
ktorá bola pôžičkou. Tvrdenia žalobcu, že peniaze požičiaval bezodplatne, prípadne za nejaké drobné
prezenty ako odznaky, alebo 20 euro sa nejavili pravdivými, pretože opakovane žalobca požičiaval
žalovanému peniaze, súd mal preukázané minimálne štyrikrát od roku 2014 do roku 2014. Išlo o osoby,
medzi ktorými nebol žiadny blízky rodinný ani priateľský vzťah, teda išlo zrejme len o to, že žalobca

si zhodnotil takýmto spôsobom svoje vlastné finančné prostriedky. Na podporu pravdivosti tvrdenia
žalovaného bolo to, že sa obrátil na orgány činné v trestnom konaní, kde totožne popisoval skutkový
stav. Prítomná pri uzatváraní spornej zmluvy s dátumom 16.2.2014 bola aj manželka žalovaného, ktorá
popísala vo svojej svedeckej výpovedi postup pri podpisovaní zmluvy o pôžičke, ktorá bola určená na
stavbu ich rodinného domu. Žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania strany sporu nepredložili,

nenavrhli a preto súd musel vyjsť z toho, čo mal zistené, preukázané. Teda tak, ako už je uvedené v
rozsudku na základe tejto masy dôkazov uveril strane žalovaného a rozhodol tak, že žalobca požičal
žalovanému 17.2.2014 len sumu 6000 euro za úroky 850 euro na dobu jedného roka.

16. Pri vyhodnocovaní vyjadrení strán sporu, výsluchov svedkov a listinných dôkazov súd nemal

preukázanú tú skutočnosť, že ak by žalobca priniesol finančné prostriedky vo výške 12000 euro a tieto
rozdelil na dve zmluvy, s tým, že jedna časť finančných prostriedkov mala byť financiami jeho manželky.
Zmluva bola uzavretá len na žalobcu bez toho, že by uviedol svoje meno ako zástupca manželky a
pokiaľ by išlo aj naozaj o tvrdenú skutočnosť ako pravdivú, že doniesol finančné prostriedky za seba ajmanželku, nebolo logické, aby sa uzatvárali zmluvy s rozdielnymi dátumami. Pokiaľ by strany sporu a
predovšetkým žalobca dôslednejšie preukazoval skutkový stav, predložil väčšiu masu dôkazov, bolo by
možné zo strany súdu poznať reálnejší skutkový stav. Pri svojom rozhodovaní súd musel vychádzať z

toho, čo bolo možné vyvodiť z doterajšieho dokazovania.

17. V časti, kde žalobca vzal žalobu späť, žalovaná strana súhlasila so späťvzatím a súd v tejto časti
konanie v súlade s ustanovením § 145 ods.2 Civilného sporového poriadku konanie zastavil.

18. Súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5750 euro
od 6.5.2015 do 28.1.2017 a zmluvnú pokutu vo výške 0,08% denne zo sumy 5750 euro od 6.5.2015 do
28.1.2017. Zmluvná pokuta zodpovedala zmluvnému ujednaniu strán sporu zmluvou o pôžičke, preto
súd rešpektoval zmluvné ujednanie strán sporu a vyhovel v tejto časti žalobe žalobcu. Vo zvyšnej časti
bola žaloba žalobcu zamietnutá. Úrok z omeškania bol priznaný žalobcovi v súlade s ustanovením § 517
ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 Nariadenia Vlády č.87/1995 Z.z. vo výške päť percentuálnych

bodov zvýšených o základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálnej banky od prvého dňa z omeškaním
plnenia.

19. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku
a rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní podľa rozhodnutia prvoinštančného

súdu úspešný vo výške 5750 euro, t.j. dlžná suma, ktorú bol povinný žalovaný vrátiť na základe zmluvy
o pôžičke zo dňa 5.5.2014. Túto pôžičku vrátil v priebehu konania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania
vo výške 5% ročne od 6.5.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky do 28.1.2017, teda
do dňa, kedy bola pôžička vrátená. Vyčíslený úrok zo sumy 5750 euro za uvedené uplatnené obdobie
bol 499,38 eura. Ďalej si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu ako nárok, vyplývajúci z uzavretej zmluvy

o pôžičke zo dňa 5.5.2014, pričom výšku zmluvnej pokuty v konaní upravil na 0,08% denne (29,2%
ročne) za rovnaké obdobie ako úrok z omeškania bola vyčíslená zmluvná pokuta na výšku 2916,40
eura. Sčítaním uvedených položiek bol žalobca úspešný 5750 euro plus 499,38 eura plus 2916,40 eura,
celkove 9165,78 eura.
Podľa rozhodnutia súdu žalobca bol neúspešný v istine 6850 euro, t.j. nárok, ktorý si uplatnil z

pôžičky, datovanej dňa 16.2.2014, ktorý mu súd nepriznal a ďalej žalobca bol neúspešný v uplatnení
príslušenstva tejto istiny, úroku z omeškania vo výške 5% od 17.2.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po
splatnosti uvedenej pôžičky do 18.4.2018, t.j. do rozhodnutia súdu vo veci samej. Úrok vo výške 5%
za uvedené obdobie zo sumy 6850 euro bol vyčíslený 1085,67 eura. Rovnako z uvedenej zmluvy mal
vyplynuť nárok na zmluvnú pokutu, ktorú si žalobca uplatnil vo výške 0,08% denne za rovnaké obdobie

ako úrok z omeškania (od 17.2.2015 do 18.4.2018) zo sumy 6850 euro bola zmluvná pokuta za uvedené
obdobie 6340,36 eura. V tejto časti bol žalobca podľa rozhodnutia súdu neúspešný.
Žalobca v priebehu konania vzal žalobu späť pokiaľ išlo o úrok z omeškania, ktorý si uplatnil 8,05%
v žalobe, následne žiadal priznať 5% a vo výške 3,05% ročne vzal úrok z omeškania späť a to zo
sumy 5750 euro od 6.5.2015 do 28.1.2017, vyčíslený úrok bol 362,89 eura a zo sumy 6850 euro od

17.2.2015 do 30.1.2018 (v uvedený deň žalobca vzal úrok z omeškania späť) a za toto vyčíslené obdobie
predstavoval úrok sumu 618,18 eura. Neúspech žalobcu bol súdom vyčíslený istina 6850 euro, úrok z
omeškania vo výške 5% ročne z tejto istiny 1085,67 eura, zmluvná pokuta z uvedenej istiny 6340,36
eura, úrok 3,05% ročne z istiny 5750 euro vzatý späť 362,89 eura a úrok z omeškania 3,05% ročne zo
sumy 6850 euro vzatý späť 618,18 eura, celkove neúspech žalobcu bol 15257,10 eura.

Pri výpočte pomeru úspechu a neúspechu žalobcu celkove by priznaná istina s úrokom z omeškania
tak, ako bola uplatnená žalobcom bola vo výške 24422,88 eura. Toto by bol 100% úspech žalobcu.
Žalobca bol úspešný vo výške 9165,78 eura, t.j. 37,5% a neúspešný v sume 15257,10 eura, t.j. 62,5%.
Pri odpočítaní úspechu a neúspechu žalobcu, žalovaný bol úspešný vo výške 25% a v takomto rozsahu
mu boli priznané trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.