Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/310/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202152
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017202152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov

senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobkyne: BEST
MEAT s.r.o., IČO: 46 645 217, Alejová 5, Košice - mestská časť Juh, právne zastúpený: JUDr. Pavol
Gombos, advokát, Letná 45, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164344/2017
zo dňa 12.10.2017, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred správnymi orgánmi

1. Prvostupňový správny orgán, Daňový úrad Bratislava, rozhodol dňa 25.07.2017 pod č.
101630985/2017 podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“ alebo ako „zákon č. 222/2004 Z.z.“) priznal
žalobcovi (daňovému subjektu) úrok z nadmerného odpočtu v sume X.XXX,XX eur zo sumy vráteného
nadmerného odpočtu vo výške XX.XXX,XX eur.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým
rozhodnutím č. 102164344/2017 zo dňa 12.10.2017, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný k zistenému skutkovému stavu a podkladom

rozhodnutia uviedol, že správca dane vykonal u žalobu v období od 18.10.2013 do 30.06.2017 daňovú
kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2013. Žalobca
podal riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2013 dňa 26.08.2013 s výsledným
vzťahom k štátnemu rozpočtu nadmerný odpočet XXX.XXX,XX eura. Na základe výsledkov zistených
vykonanou daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie júl 2013 Daňový úrad Košice, pobočka Spišská
Nová Ves určil v protokole z daňovej kontroly žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu v celkovej
výške XXX.XXX,XX eura a priznal nadmerný odpočet vo výške XX.XXX,XX eura. Nadmerný odpočet za

kontrolované zdaňovacie obdobie v sume XX.XXX,XX eura bol vrátený po ukončení daňovej kontroly
dňa 10.07.2017, t.j. v zákonom stanovenej lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly. Vzhľadom k
tomu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
júl 2013 uplynulo viac ako 6 mesiacov, správca dane priznal rozhodnutím č. 101630985/2017 zo dňa25.07.2017 žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 3.203,40 eura. Poukazujúc na § 79 ods. 1
a ods. 6 zákona o DPH žalovaný uviedol, že správca dane dňa 18.10.2013, t.j. v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu, začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného

nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013, ktorá bola ukončená dňa 30.06.2017. Správca
dane vrátil nadmerný odpočet žalobcovi dňa 10.07.2017 v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo
dňa ukončenia daňovej kontroly. Podľa žalovaného správca dane na vrátenie nadmerného odpočtu
nemohol postupovať v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH, ale bol povinný postupovať v zmysle § 79
ods. 6 zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade nebol žalobcovi vrátený nadmerný

odpočet oneskorene, ale v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly,
úrok zo sumy daňového preplatku vráteného po zákonom stanovenej lehote v zmysle § 79 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov žalobcovi neprináležal. Poukazujúc na § 79a ods. 1 a ods. 2 zákona o
DPH žalovaný uviedol, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2014
predstavovala 0,25% , ku dňu 01.01.2015 predstavovala 0,05 % eura, ku dňu 01.01.2016 predstavovala

0,05% a ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00 % . Keďže dvojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 % pri výpočte úrok z nadmerného odpočtu sa použila ročná
úroková sadzba vo výške 1,5%. Žalobcovi bol priznaný úrok z nadmerného odpočtu za obdobie od
26.04.2014 do 10.07.2017 zo sumy nadmerného odpočtu XX,XXX,XX eura pri sadzbe 1,5%, čo suma
sumarum predstavuje X.XXX,XX eur.

3. Ďalej žalovaný vo svojom rozhodnutí argumentoval, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo
zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov,
ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH
zavedenou právnou úpravou Európskej únie. Článok 183 ods. 1 Smernice Rady č. 2006/112/ES zo

dňa zo dňa 28.11.2006 (ďalej aj ako „Smerníc o DPH“ stanovuje, že ak za dané zdaňovacie obdobie
výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do
nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Predpokladom riadneho
fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane. Členské štáty sú povinné overovať
daňové priznania zdaniteľných osôb, pričom lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť na

účely vykonania kontroly predĺžená, ak to predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na
riadne vykonanie daňovej kontroly a keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, toto znevýhodnenie by malo byť kompenzované
zaplatením úrokov, čím je dodržaná zásada neutrality.

4. Žalovaný zdôraznil, že v právnom poriadku SR sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej
únie, ale zároveň daňové orgány ako štátne orgány sú povinné postupovať v zmysle zásady zákonnosti,
ktorá vyplýva z § 3 Daňového poriadku. V zmysle tejto zásady je správca dane povinný pri správe dani
postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Podľa žalovaného správca dane pri
priznaní úrokov z nadmerného odpočtu postupoval v súlade s platnou a účinnou legislatívou. Pokiaľ ide

o rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber súdny dvor citoval článok 183 Smernice
o DPH a uviedol, že „ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej
dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo
ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Uvedený článok neobsahuje procesný postup vrátenia
nadmernéhoodpočtu,alestanoveniepodmienoknajehovráteniejeponechaný načlenskéštáty.Taktiež

zo znenia tohto článku s určitosťou nevyplýva priznávanie úroku ani lehota odkedy nárok vznikne.
Podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v bode 23
svojho rozhodnutia uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie
splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné
závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z uvedeného podľa

žalovaného vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na
účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak
toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Až
po uplynutí tejto primeranej lehoty má daňový subjekt nárok na priznanie kompenzačného úroku. Je
teda nedôvodná námietka žalobcu, že správca dane musí priznať úroky už od momentu, odkedy mal

povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo všeobecnej lehote ustanovenej v § 79 ods. 1 zákona o DPH.

5. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12.10.2016
zákon č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, ktorým okrem iného doplnila dozákona nové ustanovenie § 79a, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas
daňovejkontroly.Podľatohtoustanovenianárokznadmernéhoodpočtuplatiteľovivznikne,akjeobdobie
zadržania nadmerného odpočtu viac ako 6 mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie

nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH. Výpočet
úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje % zo sumy nadmerného odpočtu vrátené platiteľovi dane
za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu
je deň nasledujúci po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu. Nie teda deň, odkedy mal správca dane povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo

všeobecnej lehote podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH do dňa jeho vrátenia vrátane.
Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej sadzby Európskej
centrálnej banky platnej v prvý deň nadmerného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, resp. vo
výške 1,5%, ak v danom kalendárnom roku táto sadzba nedosiahne 1,5%. Prechodné ustanovenie §
85k,e zákona č. 297/2016 Z.z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa §
79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo

ods.5začalapred01.01.2017akk01.01.2017nebolaskončená. §79asaneuplatní,akdaňovákontrola
v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 bola skončená do
31.12.2016. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je od 01.01.2017. Žalovaný pokračoval, že podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ aj súdov SR by mal byť žalobcovi priznaný úrok ako kompenzácia za čas,
kedy daňový subjekt nemohol disponovať s finančnými prostriedkami. Táto kompenzácia by mala byť

primeraná daňový subjekt by priznaním tejto kompenzácie nemal získať nenáležitú finančnú výhodu.
Priznanie úroku vo výške 10% od októbra 2013 do júna 2017, ako to požadoval žalobca, by znamenalo
také zúročenie, ktoré by na bankovom trhu nebolo možné dosiahnuť. Takéto konštatovanie je uvedené
aj v rozsudku Krajského súdu v Bratislave 2S 43/2016-247 zo dňa 07.12.2016. Výška kompenzácie bola
zákonom stanovená tak, aby zodpovedala ekonomickej náhrade za nemožnosť disponovať s peňažnými

prostriedkami počas daňovej kontroly, pričom uvedená náhrada sa priznáva len na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok. Preto podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s platnou
legislatívou, keď v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH vrátil nadmerný odpočet v zákonom stanovenej
lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly a žalobcovi tiež priznal úrok z nadmerného odpočtu vo
výške v zmysle § 79a zákona o DPH.

II.
Žaloba

6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov,
považoval ich za nezákonné, žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 102164344/2017 zo dňa
12.10.2017 ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101630985/2017 zo
dňa 25.07.2017 a vec vrátiť na ďalšie konanie.

7. Uviedol, že vychádzajúc z princípov práva EÚ a v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ zásada
prednosti komunitárneho práva spočíva v tom, že akákoľvek vnútroštátna právna norma odporujúca
komunitárnemu právu je neaplikovateľná, existujúce komunitárne právo znemožňuje prijatie neskoršej
vnútroštátnej normy, ktorá by s ním bola v rozpore a vnútroštátny súd je v prípade rozpore bez ohľadu
na spôsoby kontroly ústavnosti ustanovené vo vnútroštátnej úprave povinný ignorovať vnútroštátnu

normu a aplikovať normu komunitárnu. Prednosť práva EÚ sa dá na základe judikatúry Súdneho dvora
EÚ uplatniť pri ktorejkoľvek norme vnútroštátneho práva bez ohľadu na jej právnu silu vrátane ústavy
a ústavných zákonov, t.j. nielen proti zákonom členského štátu. Sudca je povinný zabezpečiť úplnú
účinnosť ustanovení komunitárneho práva a z úradnej moci odmietnuť aplikovať akékoľvek vnútroštátnej
ustanovenie, aj neskoršie, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom bez toho, aby musel žiadať

alebo čakať na predbežné odstránenie takéhoto ustanovenia legislatívnou cestou alebo iným ústavným
postupom. Sudca tak musí rešpektovať zásadu prednosti komunitárneho práva a nemôže sa zbaviť
povinnosti uprednostniť komunitárnu normu pred vnútroštátnou odvolávajúc sa na skutočnosť, že o tom
môže rozhodovať jedine Ústavný súd SR.

8. V ďalšom žalobca poukázal, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty musia
pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky
nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich
povinná v celom rozsahu alebo z časti znášať DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byťzdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu
DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehoty vyplatením finančnej hotovosti alebo
porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú

osobu predstavovať žiadne finančné riziko. Keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať
finančnými prostriedkami nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením,
ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej
neutrality. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudky Súdneho dvora EÚ Rafinária Steaua Romana,
C-431/12, EU: C: 2013:686, bod 21, Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:L2001:579, body 33 a 34;

Sosnowska, C-25/07, EU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU: C:2011:298, bod 33,
Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45.

9. Žalobca argumentoval, že keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po
uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované
finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými

peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úroku z omeškania. Žalobca tvrdil, že správa
dane nesprávne určil výšku priznaného úroku z nadmerného odpočtu, ktorá predstavuje v nadväznosti
na vyššie uvedenú sumu za úrok za obdobie od 26.10.2013 do 10.07.2017 vo výške 10% zo sumy
66.567,78 eur t.j. 24.651,39 eur. Žalobca zdôraznil poukazujúc na vyššie uvedené judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktorý daňovým úradom výslovne ukladá povinnosť „rešpektovať zásady ekvivalencie a

efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na
ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili
výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili“. Priznanie úroku
žalobcovi vo výške 3.203,40 eur za 1353 dní omeškania s vyplatenia nadmerného odpočtu nie je podľa
žalobcu v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity. Pri ekvivalencii výšky predmetného úroku z

omeškania je podľa európskej judikatúry potrebné vychádzať z toho, aby podmienky vyplatenia tohto
úroku neboli nevýhodnejšie ako pri podobných nárokoch. Z § 79 ods. 3 Daňového poriadku vyplýva,
že minimálna výška sankčného úroku je vo výške 10% ročnej úrokovej sadzby. S ohľadom na uvedené
úrok z omeškania vyplatený vo výške 1,5% ročnej úrokovej sadzby nie je ekvivalentný, t.j. absolútne
neprimeraný v porovnaní s výškou úrokov z omeškania pri podobných nárokoch, tak ako to nariaďuje

judikatúra Súdneho dvora EÚ, čo je v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Úrok z omeškania nie je bežným úrokom dohodnutým medzi zmluvnými stranami, ale má podobou
sankcie pre dlžníka, ktorý proti vôli veriteľa zadržuje jeho finančné prostriedky. Z tohto dôvodu výška
úroku z omeškania nie je ponechaná na ľubovôľu účastníkov konkrétneho právneho vzťahu, ale je
stanovená obvykle právnou úpravou a v danom prípade aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ s odkazom na

rozhodovanie vnútroštátneho súdu. Právna prax určuje výšku sankčného úroku z omeškania podstatne
vyššie ako je to u bežných úrokov. Aj z tohto dôvodu bolo vyplatenie úroku z omeškania vo výške 1,5%
ročnejúrokovejsadzbyabsolútneneadekvátne,nakoľkonedosahujeaniobvyklúvýškuzmluvnéhoúroku
ani sankčného úroku.

10. Porušenie zásady ekvivalentnosti namietal žalobca aj v tom, že pri situácii, kedy správa dane a
žalobca v opačnej situácii je stanovený minimálny úrok z omeškania podľa § 156 a nasl. Daňového
poriadku vo výške 15%. Žalobca považoval za absolútne neprimerané, keď dochádza k situácii, že mu
ako podnikateľskému subjektu, ktorý pre svoj riadny chod potrebuje všetky finančné prostriedky, na ktoré
má zákonný nárok, žalovaný zadržiava tieto prostriedky po dobu 1343 dní a po ich vyplatení prizná

žalobcovi 1,5% úrok z omeškania, pričom v opačnej situácii, ak by žalobca riadne neodviedol daň, vyrubil
by správca dane žalobcovi úrok z omeškania vo výške minimálne 15%.

11. Pokiaľ ide o určenie samotného obdobia, za ktoré sa vypočítava úrok z nadmerného odpočtu podľa
§ 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH, ten považoval žalobca v rozpore so zásadami v nadväznosti na

judikatúru Súdneho dvora EÚ, nakoľko sa úrok z omeškania počíta až od uplynutia 6 mesiacov odo
dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, čo znamená, že za obdobie
od pôvodnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, na ktorý má po splnení zákonných podmienok
žalobca zákonom priznaný nárok, do uplynutia 6 mesiacov od tohto dňa žalobcovi nebude priznaný
žiaden úrok. Zároveň neexistuje žiaden dôvod prečo by po dobu 6 mesiacov mohol správca dane

zadržiavať bez akejkoľvek sankcie finančné prostriedky, na ktoré má žalobca zákonný nárok. Takýto
postup považoval žalobca za v jasnom rozpore so zásadami vyššie uvedenými a judikatúrou Súdneho
dvora EÚ.III.
Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 08.03.2018, zotrval na
svojom pôvodnom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Argumenty
žalovaného boli obdobné, ako tie, ktoré uvádzal v žalobe napadnutom rozhodnutí a ktoré vo vyjadrení
parafrázoval. Uviedol, že rozsudok ESD vo veci C-431/12 Rafinária Steaua Romana nemožno aplikovať

na preskúmavané rozhodnutie, keďže ide o odlišný prípad, kedy zdaniteľná osoba žiadala od daňového
orgánu členského štátu priznať úroky z omeškania za obdobie, počas ktorého boli v platnosti správne
akty vylučujúce vyplatenie nadmerného odpočtu, ktoré boli neskôr zrušené súdnym rozhodnutím. Ani
rozsudok ESD vo veci C-25/07 Alicja Sosnowska, na ktorý žalobca poukázal vo svojej žalobe, nemožno
aplikovať na preskúmavané rozhodnutie, nakoľko v predmetnom rozhodnutí ESD rieši rozdielne pravidlá
pre vrátenie nadmerného odpočtu zdaniteľným osobám a to, daňové orgány členského štátu disponujú

na účely vrátenia nadmerného odpočtu lehotou 60 dní odo dňa, keď zdaniteľná osoba podala daňové
priznanie k DPH, ale táto lehota je predĺžená na 180 dní, pokiaľ, ako je tomu v prípade žalobkyne vo
veci samej, nový platitelia DPH neposkytli „zábezpeku“ podľa čl. 97 ods. 2 toho istého zákona. Taktiež
aj rozsudok ESD vo veci C-274/10 Európska komisia proti Maďarskej republike, na ktorý sa žalobca vo
svojejžalobeodvolával,nesúvisísvyplatenímúroku,nakoľkovpredmetnomrozhodnutíESDrozhodoval

o tom, či maďarská právna úprava v oblasti vyplatenia nadmerného odpočtu DPH odporuje čl. 183
Smernice o DPH, resp. či je členský štát oprávnený obmedziť vyplatenie nadmerného odpočtu DPH len
na tú časť dane, ktorú zdaniteľná osoba už zaplatila.

13. Ďalej žalovaný uviedol, že súdny dvor vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 rozhodol, že článok 183

Smernice 2006/112,/ES zmenené a doplnené Smernicou 2006/138, posudzovaný z hľadiska zásady
daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej
uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o
daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká

až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch
zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo. Naopak skutočnosť, že
táto obvyklá lehota je stanovená na 45 dní, nie je v rozpore s uvedeným ustanovením.

14. Žalovaný uviedol, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ keď dôjde k vráteniu nadmerného

odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH
vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti
disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania
(napr. rozsudok Rafinária Steaua Romana, C-431/12, EÚ:C:2013:686, bod 23 a Uznesenie Delphy
Hungary Autoalkatresz Gyarto, C-654/13, EÚ:C:2014:2127, bod 32).

15. S ohľadom na závery ESD je možné konštatovať, že kompenzáciou je potrebné rozumieť úroky z
omeškania. Podľa žalovaného rozhodnutie správcu dane bolo v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou
ESD, na ktorú poukázal žalobca. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať
z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré

prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného
právnou úpravou únie. Článok 183 prvý odsek Smernice o DPH stanovuje, že ak za dané zdaňovacie
obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť
do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Zároveň sú členské štáty
povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, pričom lehota na vrátenie nadmerného odpočtu

môže byť na účely vykonania kontroly predĺžená, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je
nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly.

16. Keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške
nadmerného odpočtu, toto znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je

dodržaná zásada neutrality.

17. Pokiaľ žalobca poukázal na dodržanie Smernice o DPH nadväzne na vnútroštátnu úpravu, žalovaný
uviedol, že v bode 3 uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber Súdny dvor EÚcitoval článok 183 Smernice o DPH, v ktorej je uvedené, že ak za dané zdaňovacie obdobie výška
odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď
preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Uvedený

článok neobsahuje procesný postup vrátenia nadmerného odpočtu, ale ustanovenie podmienok na jeho
vráteniejeponechanýnačlenskéštáty.Taktiežzozneniatohtočlánkusurčitosťounevyplývapriznávanie
úroku ani lehota odkedy nárok vznikne, z čoho vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo
je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom EÚ, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské
štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné

overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty,
ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z uvedeného vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné
považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné
na riadne vykonanie daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má daňový subjekt nárok
na priznanie tzv. kompenzačného úroku. Podľa žalovaného bola teda nedôvodná námietka žalobcu, že

správca dane musí priznať úroky už od momentu, odkedy mal povinnosť nadmerný odpočet vrátiť vo
všeobecnej lehote ustanovenej v § 79 ods. 1 zákona o DPH.

18. V ďalšom sa argumenty žalovaného nelíšili od tých, ktoré uvádzal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné

tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný a prvostupňový správny orgán
v administratívnom konaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom ich
odôvodnenia sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K ich jednotlivým častiam a k skutočnostiam medzi
účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku.

IV.
Relevantné právne predpisy

19. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,

odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období
s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet
alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia

lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods.
1 ) za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne
nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný
odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto

zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej
výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné
zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

20. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu

podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní
od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného
odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške
zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí

a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a
právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený
v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak

platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol
uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.21. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia
šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo

ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného
odpočtu“) podľa odseku 2.

22. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka,

za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného
odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného
nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia
vrátane.

23. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a
2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu
platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z
nadmerného odpočtu.

24. Podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „zákon o DPH“ alebo ako „zákon č. 222/2004 Z.z.“)

25. Podľa § 85ke zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď
daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred

1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová
kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do
31. decembra 2016 vrátane.

26. Podľa článku 183 ods. 1 Smernice o DPH ak za dane´ zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane

prevyšuje výšku splatnej DPH, členské´ státy môžu rozdiel buď preniestˇ do nasleduju´ceho obdobia,
alebo ho vra´titˇ v su´lade s podmienkami, ktoré´ určia.

V.

Posúdenie veci správnym súdom

27. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutia v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP)
a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia vydané správnymi orgánmi v oboch stupňoch ako aj postup
správnych orgánov bol v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

28. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

29. Podľa § 6 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobu sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

31. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP
je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi.32. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou jeho postupu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma

aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré mal zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

33. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej
súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných

povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

34. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia
musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická

a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou,
nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol
a zvolil výklad v duchu zákona.

35. Pri výklade právnej normy treba vychádzať z toho, že podstatná je aplikácia materiálneho

hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom
prevládnuť (napr. nález ÚS ČR z 04.02.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96). Úlohou sudcu v podmienkach
materiálnehoprávnehoštátujenájsťriešenie,ktorébybolovsúladesovšeobecnouideouspravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi (napr. nález ÚS ČR z 02.11.2009, sp. zn. II. ÚS
2048/2009).Podľakonštantnejjudikatúrynemožnoorgánomverejnejmociapredovšetkýmvšeobecným

súdom tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je
zmyslom a účelom právnych predpisov (napr. nález ÚS ČR z 07.09.2010, sp. zn. Pl. ÚS 34/09).

36. Predmetom preskúmavania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného č. 102164344/2017 zo dňa

12.10.2017, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 101630985/2017 zo dňa
25.07.2017, ktorým podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal žalobcovi (daňovému subjektu) úrok z
nadmerného odpočtu v sume 3.203,40 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 66.567,78
eur.

37. Žalobca poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ tieto interpretoval tak, že členské štáty
musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to, aby tieto podmienky
nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich
povinná v celom rozsahu alebo z časti znášať DPH, má byť umožnené za primeraných podmienok
vrátenie celej sumy vyplývajúcej z nadmerného odpočtu DPH a to vrátením v primeranej lehote

buď vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia
nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko. Zároveň žalobca
argumentoval, že zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami nadmerného
odpočtu DPH, a preto je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované
zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality.

38. Vyššie uvedenú argumentáciu správny súd nespochybňuje. Niet pochýb o tom, že úroky daňovému
subjektu patria, to súd konštatoval už v rozsudku sp. zn 2S/979/2012 24.04.2013 a tento právnynázor potvrdil i NS SR v rozsudku sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014, na ktorých odôvodnenia
poukazuje.

39. V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát,
nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z
fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou
všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným
spôsobom.

40. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých
okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu:
ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady
úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71,
14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio

di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81,
26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu
na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu
silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi
normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté

vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie
alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež
potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho
práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5),
čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia.

Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda,
štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

41. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou
právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V

takomprípademáúniovéprávopodľaprípadovejpraxeSúdnehodvoraEÚprednosťpredvnútroštátnym
predpisom,ktorýjesnímvrozporeaktorýbynemalbyťďalejaplikovaný(Simmenthal,106/77,9.3.1978,
Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom
členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod
52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91,

Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok
10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na
súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí.

42. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v
rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto
normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32;
Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629,
bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v

medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré
priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie
aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore
s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311,
body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a

22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal,
106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktorébybolovrozporesprávomúnieamôževsúladesozásadamirovnocennosti
a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré
sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal

Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler,
C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme
vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje
neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovýminormami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal,
106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17).

43. Súd dáva po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama
uplatniteľnosť a prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma
komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských
štátov) a v priamom účinku ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma
môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné

vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho
práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu
alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje
členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho
práva, ktoré sa stáva „súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského
štátu. Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny

sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných
zmlúvvytvorilaZmluvaozaloženíEurópskehospoločenstvavlastnýprávnyporiadok,ktorýsaokamihom
nadobudnutia jej platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný
pre vnútroštátne súdne orgány”. Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a
medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ.

44. Podľa čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za
dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu
rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.
Stotožňovanie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly s nárokom na

úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov nevyplýva ani zo zákona o DPH ani z daňového
poriadku, pričom je i je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (uvádzanou v ods. 8 odôvodnenia
tohto rozsudku). Smernica o DPH je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát nielenže záväzná,
ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky
vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom

únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci
právo toto ustanovenie nepoužiť. Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa
11.12.2014 poukázal na zodpovednosť členského štátu za dodržiavanie európskeho práva, pričom z
judikatúry SDEÚ vyplýva, že k porušeniu práva EÚ môže dôjsť, okrem rozhodnutia orgánu verejnej moci,
aj rozhodnutím súdnej moci, a to prijatím súdneho rozhodnutia, ktoré jasne protirečí judikatúre SD (pozri

rozsudok z 30.09.2003, Köbler v. Rakúsko, C-224/01, ECR 2003, s. 10239, ods. 56).

45. Spornou medzi účastníkmi a zároveň podstatou právneho posúdenia v danej veci je bola
aplikovateľnosťustanovenia§79azákonaoDPHnadanýskutkovýstav,pričomžalobcaboltohonázoru,
že táto vnútroštátna právna norma odporuje komunitárnemu právu a je preto neaplikovateľná.

46. Žalobca namietal výšku priznaného úroku z pozdržanej sumy nadmerného odpočtu a za správny
považoval úrok vo výške 10 %, pričom správcom určený vo výške 1,5% ročnej úrokovej sadzby označil
za neekvivalentný a absolútne neprimeraný v porovnaní s výškou úrokov z omeškania pri podobných
nárokoch, ako to určuje judikatúra Súdneho dvora EÚ. Rozpor s judikatúrou Súdneho dvora EÚ spočíval

v tom, že z nej vyplýva, že predmetné úroky nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných
nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani stanovené takým spôsobom, aby
prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne
sťažili. Svoju argumentáciu žalobca oprel aj o to, že z § 79 ods. 3 Daňového poriadku vyplýva, že
minimálna výška sankčného úroku je vo výške 10% ročnej úrokovej sadzby. Úrok z omeškania má

byť sankciou pre dlžníka, ktorý proti vôli veriteľa zadržuje jeho finančné prostriedky. Z tohto dôvodu
výška úroku z omeškania nie je ponechaná na ľubovôľu účastníkov konkrétneho právneho vzťahu, ale je
stanovená obvykle právnou úpravou a v danom prípade aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ s odkazom na
rozhodovanie vnútroštátneho súdu. Právna prax určuje výšku sankčného úroku z omeškania podstatne
vyššie ako je to u bežných úrokov, a preto aj bolo vyplatenie úroku z omeškania vo výške 1,5% ročnej

úrokovej sadzby absolútne neadekvátne, keďže nedosahuje ani obvyklú výšku zmluvného úroku ani
sankčného úroku.47. Za rozporné so zásadami judikatúry Súdneho dvora EÚ považoval žalobca aj určenie obdobia
vypočítava úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH a sporoval, že priznaný
úrok z omeškania mu bol počítaný až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty

na vrátenie nadmerného odpočtu. Spochybňoval dôvodnosť, prečo po dobu 6 mesiacov mohol správca
dane zadržiavať bez akejkoľvek sankcie žalobcovi patriace finančné prostriedky, na ktoré má žalobca
zákonný nárok.

48. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola

uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr
bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži novelou zákona o DPH, zákonom č. 297/2016
Z.z. účinným od 01.01.2017), zavedený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie a vo výške ustanovenej
v § 79a ods. 1 a ods. 2 tohto zákona (zákona o DPH). Možno tiež konštatovať, že uvedená novelizácia
zákona o DPH bola podmienená práve judikovaným právnym názorom vyslovený v rozhodnutiach
Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcich sa relevantnej oblasti.

49. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane a každý
členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude
na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty oprávnené ale aj povinné
overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty,

ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať
túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne
vykonanie tejto daňovej kontroly.

50. Článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má
vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok,
že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.

51. Je však nevyhnutné pripomenúť (s ohľadom na spomenutý rozsudok ESD C-107/10), že Smernica
o DPH priamo neurčuje dĺžku trvania všeobecnej lehoty na vrátenie DPH, neurčuje ani výšku
kompenzácie, ktorá patrí daňovému subjektu, u ktorého bola uskutočnená daňová kontrola, a teda
mu bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr a ani čas za ktorý

sa kompenzácia má tomuto subjektu zaplatiť. Techniku a detaily tejto úpravy úniové právo zverilo
členským štátom, ktorým v tomto smere ponechalo určitú voľnosť, pričom podľa ustálenej judikatúry
platí všeobecné pravidlo, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu
ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00).

52. Priamo z článku 183 ods. 1 Smernice o DPH aproximovaného v § 79 zákona o DPH vyplývajú
dve možnosti pre členský štát, ako bude postupovať v prípade, že za dane´ zdaňovacie obdobie výška
odpočítanej dane daňového subjektu prevyšuje výšku splatnej DPH. Jednou z možností je nadmerný
odpočet vra´titˇ v su´lade s podmienkami určenýmim členským štátom a druhou z možností je rozdiel
preniestˇ do nasleduju´ceho obdobia. Aj z uvedeného vyplýva okrem voľnosti pre členský štát iná

možnosť ako úhrada nadmerného odpočtu. Zároveň určenie všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu je tiež vecou úpravy členským štátom, z čo podľa názoru súdu vyplýva aj možnosť pre členský
štát upraviť osobitne výšku kompenzácie, ktorá patrí daňovému subjektu, u ktorého bola uskutočnená
daňová kontrola, a teda mu bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr
a ani čas za ktorý sa kompenzácia má tomuto subjektu zaplatiť za súčasného rešpektovania princípu

proporcionality, opodstatnenosti a spravodlivosti pre takto znevýhodňuje daňový subjekt, u ktorého došlo
k neskoršiemu vyplateniu nadmerného odpočtu z dôvodu, že u neho bola vykonaná daňová kontrola.

53. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a
aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis,
alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo
správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. V tejto súvislosti je vhodné uviesť,
že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivémuvýsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez
ohľadu a zmysel na účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v
prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

54. Súd sa neprisvedčil argumentácii žalobcu (zhrnutej v odsekoch 45 až 47 odôvodnenia rozsudku)
týkajúcej sa právneho posúdenia predmetnej otázky a v zhode so žalovaným dospel posúdením veci a
s ohľadom na spomínanú judikatúru k právnemu záveru, že nie je v súlade s právom tvrdenie žalobcu,
že správca dane musí priznať úroky už od momentu, odkedy mal povinnosť nadmerný odpočet vrátiť

vo všeobecnej lehote ustanovenej v § 79 ods. 1 zákona o DPH. Taktiež zo znenia článku 183 ods. 1
Smernice o DPH s určitosťou nevyplýva priznávanie úroku v konkrétnej výške ani lehota odkedy nárok
na jeho priznanie vznikne, ale, ako už súd vysvetlil vyššie, podmienky uplatnenia kompenzácie smernica
ponecháva na autonómne riešenie jednotlivým členskom štátom.

55. Za nezanedbateľný fakt považuje súd aj to, že v oblasti verejného práva nemožno hovoriť o tom, že

štát (orgán ktorý ho reprezentuje) pri výkone svojho mocenského oprávnenia tvorí spolu s účastníkom
konania obdobný vzťah ako ho vnímame pri subjektoch súkromného práva a už vôbec nemožno
uvažovať v tomto kontexte rovnoprávnosti účastníkov právnych vzťahoch. Súkromnoprávne vzťahy sú
založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov, práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych
vzťahov tejto povahy, vznikajúce na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich

subjektov. Naopak verejnoprávne vzťahy sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a
v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti.
Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly
nemôže mať preto povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane resp. pre štát, pretože počas
daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený,

alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane.

56. Preto nemožno súhlasiť so žalobcom, ktorý tvrdil, že predmetné úroky nesmú byť nevýhodnejšie ako
podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani stanovené

takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento
výkon nadmerne sťažili. Hovoriť a reciprocite a vyváženosti vzájomných povinností, aká je nepochybne
súčasťou súkromnoprávneho záväzkového vzťahu, nie je možné v oblasti verejného práva. Prípustným
v tomto prípade je vyžadovanie nanajvýš spravodlivý a vzájomný prístup v oblasti uplatňovania práv
a povinností. Iné chápanie proporcionality, podsúvané žalobcom v jeho žalobných námietkach, nie je

súladné s verejnoprávnym charakterom predmetnej medzi účastníkmi konania spornej otázky a správny
súd takúto argumentáciu žalobcu neakceptoval.

57. Podľa názoru súdu nebolo v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj
so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii

a nebolo ani v rozpore s princípmi právneho štátu, kedy zákonodarca osobitným ustanovením (§ 79a
zákona o DPH) upravil výšku kompenzácie, obdobie, za ktoré daňovému subjektu, u ktorého bola
uskutočnená daňová kontrola a bol mu vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly
neskôr. Nemožno konštatovať, a teda ani súhlasiť so žalobcom, že v intenciách § 79a zákona o DPH
upravený štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby

Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta (minimálne vo
výške 1,5 %) počítaný zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich
mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane, by bol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Taktiež,
vzhľadom na už podané vysvetlenie (odseky ž odôvodnenia tohto rozsudku), takáto zákonná úprava nie

je v rozpore so Smernicou o DPH neprieči sa ani cieľom tejto smernice, pričom v intenciách a na základe
žalobných argumentov správny súd nedospel k takému možnému záveru, že by sa predmetná zákonná
úprava nepohybovala v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ Smernicou o DPH.

58. Zásadu daňovej neutrality musí rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného

odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Podobne ako daňový subjekt nesmie byť výkonom
daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so
zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť neadekvátnu
ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovejkontroly je aj podľa judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie
skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových
podvodov. Za objektívnu a zároveň adekvátnu súd považuje aktuálnu zákonnú úpravu, ktorá reflektuje,

že výška náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu zodpovedá priemernej úrokovej sadzbe, ktorú
by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov rovnajúcich sa výške zadržaného
nadmerného odpočtu v peňažnom ústave.

59. Naproti tomu priznanie úrokov vo výške 10% ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných

lehôt na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha
žalobca, sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými
daňovýmisubjektmi,uktorýchkontrolavykonanánebola.Zúročeniezadržanýchfinančnýchprostriedkov
sadzbou 10% by znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné
na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10% totiž prevyšuje priemerné úrokové miery
nielen z vkladov fyzických a právnických osôb (viacnásobne), ale aj z úverov (vrátane krátkodobých)

v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. Trvanie daňovej kontroly by tak eventuálne mohlo
znamenať pre kontrolované daňové subjekty bezdôvodný ekonomický prospech, čo by nakoniec mohlo
viesť aj k oslabeniu ich motivácie účinne spolupracovať počas kontroly so správcom dane. Nepodložená
požiadavka na výšku úrokov by nie len že nebola adekvátnou paušálnou náhradou za znevýhodnenie
daňového subjektu z dôvodu pozdržania platby nadmerného odpočtu DPH, ale naopak by znamenala

zvýhodnenie pre kontrolovaný daňový subjekt oproti iným subjektom na relevantnom trhu.

60. Možno dodať, že k vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote 30 dní.
Pokiaľ je táto lehota sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH, pričom jej dĺžka rovnako
nebolavopredpredpísanásmernicou,alebolaponechanánaurčeniečlenskýmštátom,potomiúprava§

79a zákona o DPH ustanovujúca platenie úrokov z omeškania z pozdržanej sumy nadmerného odpočtu
v jasných a reálnych intenciách nemôže byť považovaná za rozpornú s týmto článkom Smernice o DPH.

61. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho dvora
EÚ správny súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov správne zistili skutkový stav a vec

správne právne posúdili v intenciách právnej úpravy a v ich konaní sa nevyskytli vady, ktoré by mali
vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí. Správny súd preto podľa § 190 SSP žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol.

62. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal

právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo
požadovať. Žalovanému nevznikli ani trovy právneho zastúpenia.

63. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2
SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti

neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanierozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).