Rozsudok – Cenné papiere Judgement was issued on Monday, April 27, 2020

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/92/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210213660
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2210213660.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a
JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: GPW
s.r.o., IČO: 35 951 796, Vysoká 16, Bratislava, zastúpeného: VIVID Legal s.r.o., advokátska kancelária,
Bratislava, proti žalovanému: DANUBIA, a.s., IČO: 31 412 726, Kračanská 1186/47, Dunajská Streda,
zastúpenému: Potásch & Potásch s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 96,66 €, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11 Cb 139/2010-530 z 19. novembra
2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia 96,66 € ako náhrady škody vo výške rozdielu medzi všeobecnou cenou dvoch
akcií žalovaného a sumou, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi na základe povinnej ponuky po skončení
obchodovania akcií na burze cenných papierov, a II. priznal žalovanému náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca bol do roku 2010 akcionárom žalovaného a vlastnil dve jeho akcie. Valné zhromaždenie
žalovaného 18. decembra 2009 rozhodlo o skončení obchodovania jeho akcií na burze cenných
papierov, pričom žalobca za toto rozhodnutie nehlasoval. Žalovaný nato vyhlásil povinnú ponuku
cenných papierov, v ktorej ponúkol za jednu akciu cenu 41,89 €. Návrh tejto ponuky bol 1. marca
2010 schválený Národnou bankou Slovenska, ktorá zároveň schválila použitie znaleckého posudku č.
10/2009 vyhotoveného znaleckou organizáciou INTERAUDIT BENETIP, s.r.o., na určenie primeranosti
protiplnenia v uvedenej hodnote. Súd nezistil, že by tento znalecký posudok bol skreslený alebo
manipulatívny, keďže znalec môže použiť rôzne metódy a postupy prípustné podľa prílohy č. 16 vyhlášky
č. 492/2004 Z. z. Žalobca na základe toho predal žalovanému svoje dve akcie za túto cenu.

4. Z takto zisteného skutkového stavu potom súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalovaný by
zodpovedal za porušenie zákonných povinností podľa § 159 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch v spojení s § 757 a 373 Obchodného zákonníka, len ak by ponuka totiž neobsahovala
skreslené alebo manipulatívne údaje v rozpore s § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. Hodnota
primeraného protiplnenia bola určená v súlade s označených znaleckým posudkom, teda v súlade s §
118g ods. 5 a 6 cit. zák. Žalovaný tak neporušil uvedené ustanovenia a nemôže zodpovedať za škodu.
Okrem toho tu boli liberačné dôvody podľa § 374 Obch. zák.

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe. Namietol,
že žalovaný porušil § 118g ods. 6 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že nesprávne určil primerané protiplnenie
určené na základe nesprávneho určenia všeobecnej ceny akcie. Súd prvej inštancie nesprávne
vychádzal zo všeobecnej hodnoty 41,89 € za akciu, hoci znaleckými posudkami za konania bola
preukázaná všeobecná hodnota 90,22 €. Práve týmto znaleckým posudkom bola potvrdená nesprávnosť
údajov v povinnej ponuke. Súd prvej inštancie vypočul znalca, ktorý tento znalecký posudok vypracoval a
ktorý uviedol niekoľko nezrovnalostí a nesprávností v znaleckom posudku, z ktorého vychádzala povinná
ponuka. Táto cena tak nebola určená správne, takže primerané protiplnenie nezodpovedalo kritériám
§ 118g ods. 6 zákona č. 566/2001 Z. z. Súd prvej inštancie na toto skutkové zistenie neprihliadol.
Ďalej namietol nesprávny záver, že vykonané dokazovanie nepreukázalo skreslenie údajov v povinnej
ponuke. Podľa prílohy č. 16 vyhlášky č. 492/2004 Z. z. mal znalec vychádzať z podnikateľského zámeru
predloženého navrhovateľom, pokiaľ by však tento zámer obsahoval nesprávne alebo nezmyselné
údaje, nemôže ním byť viazaný. Súd prvej inštancie založil svoje úvahy na jednom odbornom
príspevku, z ktorého však vytrhol niektoré vety. Kontrolný znalecký posudok vypracovaný v konaní
bol vyhotovený v súlade s prílohou č. 16 cit. vyhlášky a preukazoval manipulujúci charakter povinnej
ponuky. Súd bezdôvodne aplikoval § 374 Obch. zák. Naopak, dokazovanie preukázalo porušenie
povinností žalovaného podľa § 159 zákona č. 566/2001 Z. z. v spojení s § 757 a 373 a nasl. Obch. zák.
Záverom žalobca vytkol rozsudku súdu prvej inštancie arbitrárnosť, keďže jeho odôvodnenie nevyhovuje
judikatúre Ústavného súdu SR ani ESĽP. Nevyporiadal sa s rozdielnymi závermi znaleckých posudkov
podaných v konaní, v rozsudku absentuje vyhodnotenie ďalšieho dokazovania, v dôsledku čoho je
zmätočný a porušuje právo žalobcu na spravodlivý proces.

6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Zopakoval svoju argumentáciu, že § 118g
ods. 6 zákona č. 566/2001 Z. z. legálne definuje primerané protiplnenie, pričom povinnosť žalovaného
bola v povinnej ponuke uviesť protiplnenie vo výške nie menej ako v znaleckom posudku. To dodržal,
takže údaje neboli klamlivé a všetky kritériá v cit. ustanovení boli dodržané. Ak znalec postupoval
nesprávne, mal žalobca svoj nárok uplatňovať voči nemu. Žalobca podsúva súdu nepravdivé údaje (za
„znalecký posudok 2“ označuje v skutočnosti stanovisko znalca, vyberá si údaje len z posudku, ktorý
bol aj podľa žalobcu rozporný s iným posudkom, čo si navzájom odporuje). Rozdiely medzi znaleckým
posudkom č. 10/2009 a znaleckým posudkom podaným v konaní sa súd pokúsil odstrániť, žalovaný však
počas celého konania spochybňuje správnosť záverov znalca ustanoveného súdom. Znalec nemohol
meniť podnikateľský plán a údaje v ňom uvedené, čo však urobil. Súd správne zistil, že všeobecná
hodnota akcie je 41,89 €, čomu povinná ponuka zodpovedala. Postup znalca skúmala Národná banka
Slovenska, ktorá s použitím posudku súhlasila, čo je dôkazom správneho určenia výšky protiplnenia.
Súd správne uzavrel, že žalovaný žiadne povinnosti neporušil, takže nie je daný nárok na náhradu škody.
Takisto žalovaný nesúhlasil s tým, že by sa súd dopustil nesprávneho procesného postupu.

7. V ďalších podaniach obe strany zotrvali na svojich doterajších stanoviskách.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je síce
napohľad obsiahle, čo je však spôsobené jeho „nafúknutím“ doslovnou citáciou predošlého zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu, znaleckých posudkov a vyjadrení strán. Naopak, samotné vyrovnanie sa
súdu s jednotlivými spornými otázkami je však zhutnené v podstate do odsekov 37 až 40, ktoré samy
osebe tiež nie sú príliš prehľadnými. Odvolací súd však predsa vo výsledku nepovažuje odôvodnenie
za rozporné s § 220 ods. 2 C. s. p., keďže súd prvej inštancie v záverečných troch odsekoch zhrnul
podstatné dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že znalecký posudok č. 10/2009 je správny a nebolo
dokázané porušenie povinností žalovaného. Tým vyhovel aj povinnosti, ktorú mu uložil tunajší súd v
predošlom zrušujúcom uznesení č. k. 21 Cob 57/2016-441 (ods. 34). Vo výsledku je však otázka súladu
napadnutého rozsudku s § 220 C. s. p. bez významu. Podľa § 390 C. s. p. má totiž odvolací súd
sám rozhodnúť vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené,
vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní
proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Citované ustanovenie pritom nerozlišuje dôvody, kvôli

ktorým bolo prvé rozhodnutie zrušené (procesné alebo hmotnoprávne), ani medzi spôsobom, ako sa s
vecou vyrovnal súd prvej inštancie v novom rozhodnutí. Treba teda vychádzať z toho, že zákonodarca
tento postup predvídal aj pre situáciu, že prvé rozhodnutie je zrušené z procesných dôvodov a druhé
rozhodnutie by nevyhovovalo požiadavkám § 220 C. s. p. Ani keby teda odôvodnenie napadnutého
rozsudku nezodpovedalo požiadavkám § 220 C. s. p., nemohol by ho odvolací súd podľa § 389 ods. 1
písm. b) C. s. p. zrušiť, ale musel by sám rozhodnúť vo veci samej.

10. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odseku 3 5 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v
súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v ods. 37 až 40 svojho rozsudku opísal, z ktorých dôkazných
prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil a ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia
urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise. Samotné hodnotenie
dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.

11. Podstatou skutkového sporu medzi žalobcom a žalovaným bolo, či všeobecná hodnota akcie
určená v znaleckom posudku č. 10/2009, z ktorého žalovaný vychádzal pri určení výšky primeraného
protiplnenia za akciu, je určená správne, teda v súlade s prílohou č. 16 vyhlášky č. 492/2004 Z.
z. Súd prvej inštancie na zistenie tejto hodnoty ustanovil znaleckú organizáciu - Výskumný ústav
riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva, a.s., ktorá podala znalecký posudok č. 108/2011,
v ktorom dospela k všeobecnej hodnote akcie žalovaného na 90,22 €. Odvolací súd sa stotožňuje s
názorom žalobcu, že znalec pri stanovení všeobecnej hodnoty podniku nie je povinný a ani nesmie
bez ďalšieho len dosadiť do vzorcov údaje z podnikateľského plánu. Podľa § 5 vyhlášky č. 492/2004
Z. z. síce znalec vychádza z podkladov predložených zadávateľom, zároveň však z prílohy č. 16 cit.
vyhlášky vyplýva, že podkladom je podnikateľský zámer predložený navrhovateľom (ponuky), z ktorého
je zrejmý vývoj podniku po majetkovej, finančnej, nákladovej a výnosovej stránke, ktorý odzrkadľuje
postavenie podniku na trhu, spravidla na päť rokov dopredu. Podnikateľský zámer musí obsahovať
také náležitosti, aby bolo možné zabezpečiť preskúmateľnosť reálnosti tvorby a výšky odčerpateľných
zdrojov vo vzájomnej súvislosti minulého a budúceho obdobia vrátane východísk tvorby a stanovenia
parametrov podnikateľského zámeru.

12. Povinnosťou zadávateľa podľa citovaných ustanovení je teda predložiť podnikateľský zámer, ktorý
má spĺňať uvedené podmienky. Vzhľadom na to, že pri tvorbe podnikateľského plánu hrajú podstatnú
rolu individuálne podnikateľské rozhodnutia podnikateľa o tom, ako bude podnik viesť, má zadávateľ
pomerne široký priestor úvahy pri zostavovaní podnikateľského plánu a určovaní vývoje a cieľov podniku.
Znalec pred začatím vypracúvania znaleckého posudku musí preskúmať, či predložený podnikateľský
zámer vyhovuje týmto požiadavkám a či mu umožňuje na jeho základe stanoviť všeobecnú hodnotu
podniku. Hoci časť údajov vychádza z príslušných podnikateľských rozhodnutí, niektoré iné veličiny
podnikateľského plánu musia na tieto podnikateľské rozhodnutia, ale aj na seba vzájomne racionálne
nadväzovať. Znalec teda musí preskúmať, či podnikateľský plán neobsahuje údaje zjavne odporujúce
ekonomickej logike, teda zjavne svojvoľné či nelogické. To ale neznamená, že znalec je oprávnený
si akýkoľvek parameter opraviť či prispôsobiť. Ak zistí, že podnikateľský plán takéto údaje obsahuje,
musí posúdiť, či ide o prostú chybu zadávateľa (podnikateľa - zostavovateľa plánu) alebo ide o
zjavne nezmyselné, nelogické či svojvoľné údaje, ktoré nemajú racionálnu oporu vo zvyšku plánu. Ak
znalec po takomto preskúmaní dospeje k záveru, že podnikateľský zámer trpí takýmito nedostatkami,
musí požiadať zostavovateľa plánu o jeho úpravu; pokiaľ bude zostavovateľ na takýchto zjavne
nepoužiteľných údajoch trvať, je povinnosťou znalca odmietnuť vypracovať znalecký posudok z iných
vážnych dôvodov podľa § 12 ods. 2 písm. c) zákona č. 382/2004 Z. z., keďže nedokáže znalecký
posudok vypracovať v súlade s prílohou č. 16 vyhlášky č. 492/2004 Z. z., teda spôsobom, ktorý zaručuje
preskúmateľnosť jeho záverov.

13. V prerokúvanej veci je však zrejmé, že znalecká organizácia INETRAUDIT BENETIP, s.r.o., znalecký
posudok vypracovala a pri jeho vypracúvaní vyšla z podnikateľského plánu, ktorý predložil žalovaný.
Sama okolnosť, že iná znalecká organizácia posúdila niektoré časti znaleckého posudku ako nesprávne
a niektoré údaje vo svojich výpočtoch upravila, podľa odvolacieho súdu ešte neznamená, že predošlý
znalecký posudok bol vypracovaný v rozpore s ustanoveniami prílohy č. 16 vyhlášky č. 492/2004 Z.
z. Citovaná vyhláška totiž prenecháva pri určovaní všeobecnej hodnoty majetku určitú mieru uváženia
znalcovi ako osobe odborne spôsobilej na výkon znaleckej činnosti (§ 2 zákona č. 382/2004 Z. z.)

pri výbere a aplikácii jednotlivých vstupných veličín a práce s nimi. Dôsledkom tejto dovolenej miery
úvahy môže byť, že znalci dospejú k rozdielnemu určeniu všeobecnej hodnoty určitej veci. Takýto
rozdiel však sám osebe a bez ďalšieho neznamená, že ten alebo onen znalec postupoval pri jej určení
nesprávne a teda ním určená hodnota je nesprávna (t. j. určená v rozpore s cit. vyhláškou). Za takú by
ju bolo možné považovať, len ak by znalec vychádzal z objektívne nesprávnych skutkových podkladov,
postupoval by zjavne nesprávne pri výbere východiskových veličín či metodík ich aplikácie. Ako však
bude vysvetlené ďalej, ani to ešte samo osebe nedáva odpoveď na otázku zodpovednosti zadávateľa
znaleckého posudku za tento znalecký posudok, resp. za rozdiel v cene akcie určenej na základe
tohto posudku a iného posudku. V dôsledku toho považuje odvolací súd vo výsledku za zbytočné
porovnávanie rozdielnych údajov o všeobecnej cene akcie, ku ktorým sa dopracovali jednotliví znalci
počas konania. Pokiaľ by teda aj súdu prvej inštancie bolo možné vytknúť určité zjednodušenie v ich
hodnotení, nešlo by podľa odvolacieho súdu o také nesprávne skutkové zistenie, ktoré by bolo podstatné
pre posúdenie veci.

14. Súd prvej inštancie potom správne (a v súlade s usmernením daným mu v predošlom zrušujúcom
uznesení č. k. 21 Cob 57/2016-441) právne posudzoval uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody,
ktorú mal žalovaný spôsobiť žalobcovi nesprávnym určením primeraného protiplnenia za akcie vykúpené
v rámci povinnej ponuky na prevzatie. Podľa § 159 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
v znenú účinnom v čase prijatia uznesenia valného zhromaždenia žalovaného (18. decembra 2009)
sa zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností podľa tohto zákona spravuje úpravou
náhrady škody podľa Obchodného zákonníka. Citované ustanovenie tak samo, ale aj v nadväznosti na
§ 373 v spojení s § 757 Obchodného zákonníka ustanovuje, že prvotným predpokladom zodpovednosti
navrhovateľa povinnej ponuky na prevzatie za škodu je porušenie povinnosti ustanovenej zákonom č.
566/2001 Z. z. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že valné zhromaždenie
žalovaného 18. decembra 2009 rozhodlo o tom, že akcie žalovaného prestanú byť obchodované na
regulovanom trhu - Burze cenných papierov Bratislava, a.s., čím podľa § 170 ods. 3 v spojení s § 119 ods.
1 zákona č. 566/2001 Z. z. vznikla žalovanému povinnosť vyhlásiť povinnú ponuku na prevzatie na kúpu
všetkých kótovaných akcií od akcionárov, ktorí nehlasovali za rozhodnutie. Zo zisteného skutkového
stavu vyplýva, že žalovaný túto povinnú ponuku vyhlásil v inzertnej časti denníka Hospodárske noviny.
Pretože ide o povinnú ponuku na prevzatie, spravuje sa táto ponuka ustanovením § 118g cit. zákona,
pričom podľa § 118g ods. 10 sa na ňu primerane použijú ustanovenia tohto zákona o ponuke na
prevzatie, ak tento zákon neustanovuje inak. Už z citovaných ustanovení je predovšetkým zrejmé, že
ustanovenia o ponuke na prevzatie sa na povinnú ponuku použijú len subsidiárne a aj to len primerane,
teda v rozsahu, v akom nie je medzi právnou situáciou pri povinnej ponuke a pri (dobrovoľnej) ponuke
na prevzatie podstatný rozdiel.

15. Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v citovanom znení je ponukou na prevzatie verejný
návrh (§ 276 až 279 Obchodného zákonníka) na uzavretie zmluvy, ktorou navrhovateľ ponuky chce
nadobudnúť akcie určitej cieľovej spoločnosti za peniaze alebo iné cenné papiere; môže ísť teda o kúpnu
zmluvu alebo zámennú zmluvu. Rovnakú úpravu pripúšťa § 118g ods. 4 cit. zák. aj v prípade povinnej
ponuky. Podľa § 115 ods. 1 cit. zák. je navrhovateľ (ktorým je podľa § 119 ods. 1 sama cieľová spoločnosť
- emitent) povinný oznámiť svoje rozhodnutie o uskutočnení ponuky Národnej banke Slovenska a v
prípade povinnej ponuky je zároveň povinný požiadať o určenie znalca alebo predložiť znalecký posudok
podľa § 118g ods. 7 a 8 cit. zák. Následne je povinný predložiť Národnej banke Slovenska návrh
ponuky na prevzatie, ktorá musí obsahovať náležitosti podľa § 116 ods. 2 cit. zák., medzi iným: i)
protiplnenie ponúkané za akcie cieľovej spoločnosti, pričom ak ide o kúpu, uvedie sa kúpna cena za
jednu akciu, a j) metódy použité na určenie kúpnej ceny vrátane toho, či zohľadňuje výnosy a hodnotu
obchodného majetku. V prípade povinnej ponuky ustanovenie § 118g ods. 5 cit. zák. výslovne vyžaduje,
aby protiplnenie bolo primerané hodnote akcií. Podľa § 118g ods. 6 cit. zák. v prípade skončenia
obchodovania s kótovanými akciami, o aké ide v prerokúvanej veci, primeraným je protiplnenie, ktoré
nesmie byť nižšie (t. j. musí byť rovné alebo vyššie) než každá z týchto veličín: 1/ najvyššie protiplnenie,
ktoré navrhovateľ alebo konajúce v zhode s ním poskytla za akcie cieľovej spoločnosti za posledných 12
mesiacov, 2/ protiplnenie stanovené znaleckým posudkom (ktorého podrobnosti sú ustanovené v ods.
5 cit. paragrafu), 3/ hodnota čistého obchodného imania pripadajúceho na jedu akciu podľa poslednej
účtovnej závierky, 4/ priemerný kurz dosiahnutý na burze cenných papierov za posledných 12 mesiacov.
Podľa § 118g ods. 7 je výber znalca na vypracovanie znaleckého posudku uvedeného vyššie zásadne
úlohou Národnej banky Slovenska; výnimočne môže Národná banka Slovenska povoliť použitie iného
znaleckého posudku, ktorý spĺňa náležitosti uvedené v § 118g ods. 8 cit. zák. Ako už bolo uvedené,

tento znalecký posudok musí navrhovateľ predložiť Národnej banke Slovenska spolu s návrhom povinnej
ponuky (§ 115 ods. 1).

16. Podľa § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. potom údaje v návrhu ponuky na prevzatie musia
byť úplné a pravdivé, vypracované s odbornou starostlivosťou, nesmú mať klamlivý alebo zavádzajúci
charakter a musia akcionárom poskytovať všetky dostupné informácie, aby sa mohli rozhodnúť. Za
správnosť týchto údajov zodpovedá navrhovateľ. Citované ustanovenie tak zakladá zodpovednosť
navrhovateľa povinnej ponuky za správnosť údajov v nej, pričom správnosť je potrebné vykladať v
zmysle prvej vety uvedeného odseku. Údaje v ponuke sú teda správne, ak spĺňajú náležitosti podľa
prvej vety. Žalobca v prerokúvanej veci namietal, že údaj v povinnej ponuke na prevzatie vyhlásenej
žalovaným v dôsledku uznesenia valného zhromaždenia z 18. decembra 2009 je nesprávny v časti
určenia primeraného protiplnenia. Žalobca považuje zodpovednosť emitenta (navrhovateľa) za danú už
tým, že hodnota primeraného protiplnenia vo výške 41,89 € za akciu nezodpovedá všeobecnej hodnote
akcie. Odvolací súd sa ale stotožňuje s názorom žalovaného, že pojem primerané protiplnenie v zmysle
§ 118g ods. 5 a 6 zákona č. 566/2001 Z. z. je legálnou definíciou a je vymedzené kritériami uvedenými
v týchto ustanoveniach. Primeranosť protiplnenia v zmysle citovaných ustanovení neodkazuje na určitú
objektívnu hodnotu v tom zmysle, že by sa ňou rozumelo akési „objektívne spravodlivé“ protiplnenie,
ktorého hodnotu by mal navrhovateľ povinnej ponuky sám nezávisle zistiť a za ktorej správnosť by
mal navrhovateľ povinnej ponuky aj zodpovedať samostatne ako za objektívnu veličinu. Naopak, pojem
„primeraného protiplnenia“ na účely povinnej ponuky je zreteľne vymedzený legálnou definíciou v § 118g
ods. 6 cit. zák., z ktorej vyplýva, že protiplnenie je primerané, ak tam uvedeným kritériám vyhovuje.
Jedným z týchto kritérií je aj „protiplnenie stanovené znaleckým posudkom“. Podľa odvolacieho súdu je
potom podstatné, že zákon za kritérium neustanovuje „všeobecnú hodnotu akcie“, ale výslovne odkazuje
na „protiplnenie stanovené znaleckým posudkom“.

17. Navrhovateľ povinnej ponuky na prevzatie teda splní svoju povinnosť v zmysle § 116 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z. z. vtedy, ak primerané protiplnenie uvedené v tejto ponuke bude zodpovedať uvedeným
štyrom kritériám, medzi nimi aj sume, ktorá bola určená znaleckým posudkom vyhotoveným v súlade s
§ 118g ods. 7 resp. 8 v spojení s ods. 5.
Pokiaľ by zákon ako jedno z kritérií pre určenie primeraného protiplnenia výslovne uvádzal „všeobecnú
hodnotu akcie“, zodpovedal by navrhovateľ povinnej ponuky za to, že hodnota ním uvedená v povinnej
ponuke je skutočne všeobecnou hodnotou akcie. Pokiaľ by sa ukázalo, že ním určená všeobecná
hodnota bola určená nepravdivo či nesprávne bez odbornej starostlivosti, znamenalo by to, že
neponúkol primerané protiplnenie a podľa § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. by zodpovedal
za škodu vzniknutú týmto nepravdivým údajom. Ak však zákon výslovne uvádza ako jedno z kritérií
„protiplnenie (nie nižšie než) stanovené znaleckým posudkom“, potom navrhovateľ zodpovedá len za
to, že primerané protiplnenie v jeho povinnej ponuke nie je nižšie než všeobecná hodnota určená týmto
znaleckým posudkom. Dôvod tohto právneho záveru spočíva v rozdielnej povahe a mechanizme určenia
protiplnenia pri povinnej ponuke na prevzatie a pri (dobrovoľnej) ponuke. Ustanovenie § 116 ods. 5 cit.
zák. je zaradené v ustanoveniach o dobrovoľnej ponuke, pri ktorej je rozhodnutie o výške ponúkaného
protiplnenia výlučne v rukách navrhovateľa ponuky. Navrhovateľ sa teda rozhodne, akú sumu peňazí
(alebo iné majetkové hodnoty) ponúkne za odkúpenie jednej akcie a v ponuke potom podľa § 116 ods.
2 písm. j) vysvetlí, ako sa k tejto sume dopočítal. Zákon mu neukladá vyžiadať si ani znalecký posudok,
ani inú formu odborného poradenstva. Rozhodnutie o výške protiplnenia za jednu akciu a spôsobe
jej určenia je tak výlučne na ňom (s výhradou určitej kontroly zo strany Národnej banky Slovenska,
ktorá podľa § 117 cit. zák. ponuku schvaľuje), v dôsledku čoho on sám znáša aj celú zodpovednosť za
naplnenie povinností podľa § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. a tým za správnosť údajov v povinnej
ponuke na prevzatie.

18. Pri povinnej ponuke na prevzatie však určenie protiplnenia nie je výlučne v rukách navrhovateľa
povinnej ponuky a nie je ani celkom vo sfére jeho vplyvu. Podľa § 118g ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.
z. totiž zásadne platí, že znalecký posudok na určenie primeranosti protiplnenia (ako jedného z kritérií
podľa § 118g ods. 6) vypracúva znalec určený Národnou bankou Slovenska. Navrhovateľ povinnej
ponuky tak nemá vplyv ani na výber znalca, ani na proces stanovenia primeraného protiplnenia. Zároveň
mu ale zákon nedáva právo ani akokoľvek preskúmavať znalecké zistenia znalca. Navrhovateľ povinnej
ponuky totiž v zmysle § 118g ods. 7 cit. zák. nie je ani zadávateľom znaleckého posudku. Je úlohou
znalca vybratého Národnou bankou Slovenska zistiť si potrebné údaje, vyžiadať si podnikateľský zámer
v zmysle prílohy č. 16 vyhlášky č. 492/2004 Z. z. a následne spracovať znalecký posudok. Povinnosťou

navrhovateľa povinnej ponuky v zmysle § 116 ods. 5 v spojení s § 118g ods. 6 zákona č. 566/2001 Z.
z. potom je vychádzať zo záverov takto znaleckého posudku a uviesť v návrhu povinnej ponuky sumu,
ktorá nie je nižšia než protiplnenie ustálené takýmto znaleckým posudkom. Navrhovateľ teda splní svoju
povinnosť, pokiaľ protiplnenie v ponuke bude určené takto; ak túto povinnosť splní, je povinná ponuka
úplná a pravdivá v zmysle cit. § 116 ods. 5. Naopak, navrhovateľ by porušil citované ustanovenie vtedy,
ak by protiplnenie v povinnej ponuke uviedol nižšie než aké by vyplývalo z tohto znaleckého posudku,
a to bez ohľadu na to, či by ho sám objektívne za reálne nižšie považoval. Inak povedané, protiplnenie,
ktoré je práve rovné protiplneniu určenému znaleckým posudkom podľa § 118g ods. 5 a 7 zákona č.
566/2001 Z. z. (za predpokladu, že sú splnené aj ostatné tri vyššie vymenované kritériá), je nutnou ale
zároveň dostačujúcou podmienkou na to, aby sa považovalo za primerané protiplnenie v zmysle § 118g
ods. 6 cit. zák. a je nutnou, no zároveň dostačujúcou podmienkou na to, aby v časti výšky primeraného
protiplnenia povinná ponuka na prevzatie zodpovedala § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.

19. V prerokúvanej veci podľa zisteného skutkového stavu znalecký posudok č. 10/2009 vypracovala
znalecká organizácia INTERAUDIT BENETIP s.r.o., ktorá nebola vybratá Národnou bankou Slovenska.
Tento znalecký posudok bol vypracovaný na zadanie žalovaného. Podľa odvolacieho súdu však aj
v tomto prípade treba vychádzať z toho, že ide len o náhradný spôsob voľby znalca, nie o presun
zodpovednosti za znalecký posudok v porovnaní s úpravou v § 118g ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z.
Zo vzájomného súvisu § 118g ods. 8 s ods. 7 cit. zák. je totiž zrejmé, že § 118g ods. 8 predstavuje
výnimku zo všeobecného ods. 7 a jeho účelom je len zrýchlenie procesu schvaľovania návrhu povinnej
ponuky a zamedzenie zbytočnému opakovaniu dvoch znaleckých posudkov v relatívne krátkom čase. Aj
použitie tohto znaleckého posudku však závisí od schválenia Národnou bankou Slovenska, ktorej úlohou
je okrem iného posúdiť, či tento znalecký posudok plní rovnaký účel nezávislého a nestranného určenia
protiplnenia, aký by sa docielil tým, že sama vyberie znalca. Preto sa nemožno stotožniť s prvotným
stanoviskom Národnej banky Slovenska č. OPK-1949/2010 zo16. februára 2010 (č. l. 14), že „nie je
oprávnená... posudzovať správnosť výpočtov resp. údajov, z ktorých znalec vychádza“. Pokiaľ by to bola
skutočne pravda, potom by možnosť Národnej banky Slovenska zamietnuť použitie tohto posudku podľa
§ 118g ods. 8 zákona č. 566/2001 Z. z. bola len ťažko naplniteľná, keďže nie je zrejmé, na základe čoho
ak nie nesprávnosti výpočtov a údajov by mohlo byť použitie posudku zamietnuté. Nesprávnosť tohto
stanoviska si zrejme uvedomila aj sama NBS, ktorá v novom prípise č. ODT-9915/2014 z 2. októbra
2014 už potvrdila, že jej úlohou je aj preverovať metodiku znalca pri určení primeranosti protiplnenia.
Vzhľadom na to aj tu platí, že protiplnenie, ktoré je práve rovné protiplneniu určenému znaleckým
posudkom nezamietnutým Národnou bankou Slovenska v zmysle § 118g ods. 8 zákona č. 566/2001
Z. z. (za predpokladu, že sú splnené aj ostatné tri vyššie vymenované kritériá), je nutnou ale zároveň
dostačujúcou podmienkou na to, aby sa považovalo za primerané protiplnenie v zmysle § 118g ods.
6 cit. zák. Zároveň platí, že uvedenie takéhoto plnenia v povinnej ponuke na prevzatie je nutnou, no
zároveň dostačujúcou podmienkou na to, aby v časti výšky primeraného protiplnenia povinná ponuka
na prevzatie zodpovedala § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.

20. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že Národná banka Slovenska
rozhodnutím č. OPK-2464/2010/2 z 1. marca 2010 schválila návrh povinnej ponuky na prevzatie
vlastných kmeňových akcií žalovaného v dôsledku uznesenia valného zhromaždenia z 18. decembra
2009 o skončení obchodovania na burze cenných papierov. V rámci tohto rozhodnutia NBS nezamietla
použitie znaleckého posudku č. 10/2009 na účely určenia primeraného protiplnenia za akcie spoločnosti.
Ak teda žalovaný v povinnej ponuke zverejnenej v súlade s § 118 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v
denníku Hospodárske noviny ako primerané protiplnenie uviedol sumu, ktorá nie je nižšia než suma
protiplnenia uvedená v tomto znaleckom posudku (41,89 € za jednu akciu) a ktorá zároveň nie je nižšia
ako ďalšie tri kritériá uvedené v § 118g ods. 6 cit. zákona, splnil v tejto časti svoju povinnosť uviesť
v povinnej ponuke na prevzatie pravdivé a úplné, ako aj správne údaje v súlade s § 116 ods. 5 cit.
zák. aplikovaným na túto právnu situáciu len primerane (§ 118g ods. 10 cit. zák.). Žalovaný teda týmto
postupom neporušil citované ustanovenie zákona č. 566/2001 Z. z. a v dôsledku toho nie je splnená už
prvá podmienka jeho zodpovednosti za škodu podľa § 159 ods. 1 cit. zák.

21. Odvolací súd tak nemôže akceptovať argumentáciu žalobcu o tom, že citované ustanovenia implikujú
zodpovednosť žalovaného za objektívnu nesprávnosť všeobecnej hodnoty akcie určenej v znaleckom
posudku, ktorý bol inak vypracovaný alebo schválený v súlade s § 118g ods. 7 a 8 cit. zákona. Treba
totiž mať na zreteli, že napriek všetkým ochranným ustanoveniam je povinná ponuka na prevzatie stále
ponukou, teda verejným návrhom na uzavretie zmluvy (už cit. § 114 ods. 1 v spojení s § 118g ods.

10 zákona č. 566/2001 Z. z.). Každý vlastník akcie (akcionár) sa teda môže slobodne rozhodnúť, či
za ponúkaných podmienok akciu predá alebo nie. Účelom tejto ponuky je len poskytnutie príležitosti
pre akcionárov, ktorí za zmenených podmienok nemajú záujem zostať v akciovej spoločnosti, zbaviť sa
svojich akcií a získať za ne iné majetkové hodnoty (porov. aj čl. 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2004/25/ES o ponukách na prevzatie v platnom znení). Účelom ustanovení § 118g ods. 5, 6, 7
a 8 cit. zák. je potom len zaručiť naplnenie určitých minimálnych podmienok ochrany týchto akcionárov
pri prijímaní svojho rozhodnutia, či v spoločnosti zostať alebo akcie odpredať. Vo výsledku však v tomto
prípade zostáva zachovaná sloboda akcionára so svojou akciou nakladať. Pokiaľ by v týchto prípadoch
mal žalovaný ako navrhovateľ povinnej ponuky zodpovedať za „objektívnu“ primeranosť protiplnenia v
zmysle, v akom bol tento pojem vysvetlený vyššie, teda pokiaľ by mal zodpovedať za akýkoľvek rozdiel
poskytnutého protiplnenia voči inému znaleckému posudku, ktorý by dospel k vyššiemu protiplneniu než
stanovil znalecký posudok podľa § 118g ods. 5 až 8 zákona č. 566/2001 Z. z., išlo by v takom prípade
pojmovo skôr o doplatok primeraného protiplnenia. Takýto doplatok však zákon upravuje len v prípade
práva výkupu, pri ktorom § 118i ods. 12 výslovne ustanovuje, že v prípadnom súdnom spore o právo
výkupu je rozhodná výška primeraného protiplnenia zistená znaleckým ústavom, ktorý ustanoví súd.
V tomto prípade pritom nie je rozhodné, či plnenie ponúknuté v povinnej ponuke bolo alebo nebolo
primerané, ale len to, že v súdnom konaní súdom ustanovení znalecký ústav určil toto protiplnenie
vyššie. Takáto úprava však v § 118g cit. zák. chýba, no argumentácia žalobcu by ju na povinnú ponuku
rozširovala.

22. Žalobca sa pritom snažil v konaní argumentovať tým, že takéto rozšírenie uvedenej úpravy je v
skutočnosti potrebné, pričom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa týka
práva výkupu (squeeze-out). Tento súd pritom v náleze sp. zn. Pl. ÚS 56/05 dospel k záveru, že hoci
úprava práva squeeze-out nie je síce vyvlastnením v zmysle čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd
(= čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), predsa musí rešpektovať vlastnícke právo menšinových
akcionárov k ich akciám podľa čl. 11 ods. 1 Listiny. Ústavný súd ČR však považoval tento inštitút za
ústavný z dôvodu, že takýto zásah je racionálny a vhodný s ohľadom na osobitosti riadenia akciových
spoločností a postavenia a práv menšinových akcionárov v nich. Práve z dôvodu ochrany menšinových
akcionárov, ktorí sú v tomto procese zbavení svojho vlastníckeho práva k akciám, im však zákon priznáva
právo na primerané (spravodlivé) protiplnenie, ktoré vo výsledku určí súd v spore medzi menšinovým a
väčšinovým akcionárom na základe nestranného a odborného posúdenia znalcami. V náleze sp. zn. I.
ÚS 1768/09 Ústavný súd ČR v podstate vyššie uvedené závery aplikoval aj na prípad povinnej ponuky
na prevzatie po rozhodnutí o skončení obchodovania na burze cenných papierov. Ústavný súd ČR pritom
poukázal najmä na v tom čase panujúcu nemeckú doktrínu, ktorá túto situáciu posudzovala rovnako ako
squeeze-out (porov. rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. II ZR 133/01 z 25. novembra 2002).

23. Medzičasom však v tejto doktríne a judikatúre došlo k podstatnému posunu v dôsledku rozsudku
Spolkového ústavného súdu sp. zn. 1 BvR 3142/07, 1 BvR 1569/08 z 11. júla 2012. Podľa názoru
Spolkového ústavného súdu totiž ústavná garancia vlastníckeho práva (vlastníctva akcie ako podielu
na imaní spoločnosti) zaručuje zachovanie podstaty tohto vlastníctva, ktorá spočíva v práve účasti na
spoločnosti a v majetkové nárokoch (na podiel na zisku a pod.). V procese squeeze-out dochádza k
zásahu do tohto vlastníctva tým, že menšinový akcionár prevodom akcie na väčšinového akcionára
túto podstatu celkom stráca. Súčasťou ochrany vlastníckeho práva však nie je ochrana majetkovej
hodnoty akcie a zachovanie všetkých rozhodných činiteľov, ktoré určujú jej cenu (majetkovú hodnotu).
Pokiaľ spoločnosť rozhodne o skončení kótovania akcií, teda o ich stiahnutí z burzy cenných papierov
(tzv. delisting akcií), nedochádza k zásahu do uvedenej podstaty vlastníckeho práva k akcii, keďže
akcionárovi naďalej zostávajú zachované jeho práva účasti, ako aj majetkové nároky. Skončením
obchodovania na burze dochádza len k tomu, že akcie sú ekonomicky ťažšie prevoditeľné (neobchodujú
sa na voľnom trhu), čo môže negatívne vplývať na ich cenu. Samotným delistingom však nedochádza
k zásahu do právnej prevoditeľnosti akcií, teda neoslabuje sa právo akcionára naďalej ich prevádzať
(porov. v SR ustanovenie § 156 ods. 3 a 4 Obch. zák. zabezpečujúce prevoditeľnosť akcií bez ohľadu na
to, čí sú kótované na burze alebo nie). Dochádza tým nanajvýš k ovplyvneniu majetkovej hodnoty akcie
a činiteľov, ktoré vplývajú na jej cenu, ktoré však nie sú súčasťou ústavnej garancie vlastníckeho práva.
Ústavne preto nie je nevyhnutné, aby bol väčšinový akcionár povinný nahradiť menšinovým akcionárom
celú hodnotu ich akcií podľa rovnakých pravidiel ako v prípade squeeze-out (v SR podľa ustanovenia §
118i ods. 12 zákona č. 566/2001 Z. z.). Rovnako totiž ústava nevyžaduje opačný postup, aby v prípade
rozhodnutia väčšinového akcionára o tom, že akcie sa začnú obchodovať na burze, mu menšinoví
akcionári nahradili to, o čo sa trhová cena ich akcií týmto postupom zvýšia.

24. Na základe uvedeného tak možno uzavrieť, že v prerokúvanej veci žalovaný zostavil povinnú ponuku
na prevzatie akcií v súlade s § 116 ods. 2 písm. i) a § 118g ods. 5 a 6 zákona č. 566/2001 Z. z.,
keď primerané protiplnenie neurčil nižšie než (okrem iného) bola hodnota protiplnenia stanovená v
znaleckom posudku č. 10/2009 znaleckej organizácie INTERAUDIT BENETIP s.r.o., ktorého použitie na
tento účel nebolo Národnou bankou Slovenska zamietnuté v zmysle § 118 ods. 8 zákona č. 566/2001
Z. z. V dôsledku toho obsahovala povinná ponuka v časti tohto protiplnenia pravdivé, úplné a správne
údaje v zmysle § 116 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z., takže žalovaný povinnosť podľa tohto ustanovenia
neporušil. Na rozšírenie jeho zodpovednosti o povinnosť zaplatiť menšinovým akcionárom, ktorí sa
rozhodli prijať povinnú ponuku, rozdiel medzi takto určeným primeraným protiplnením a protiplnením
ustáleným súdom, teda na rozšírenie rozsahu ustanovenia § 118i ods. 12 cit. zák. aj na túto situáciu nie
sú dané žiadne dôvody (nezamýšľaná medzera v práve), ktoré by takéto (vo svojej podstate analogické)
použitie tohto ustanovenia opodstatnili.

25. Súd prvej inštancie tak správne rozhodol, pokiaľ žalovaného nezaviazal na žalovanú náhradu škody,
a odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. jeho vecne správny rozsudok potvrdil (výrok I).

26. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému
žalobcovi (výrok II).

27. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Feb 7, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.