Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115216792
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4115216792.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: 1/ O.. J. I., nar. XX. XX. XXXX,
bytomF.,J.XX,2/O..P.I.,nar.XX.XX.XXXX,bytomF.,J.XX,obajazastúpeníPetruška&partnerss.r.o.,
so sídlom Nitra, Kupecká 18, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: PROJECTA MONITORING, S.r.l., so
sídlom Via Fabio Massimo 92, 00192 Rím, Talianska republika, zastúpenému: KOTRUSZ - BENČÍK,
s.r.o., so sídlom Nitra, Štefánikova 57, IČO: 47 237 252, o zaplatenie zmluvnej pokuty, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 3. decembra 2018, č. k. 14C/346/2015-233,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcom v 1. a 2. rade (ďalej len „žalobcovia“) zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 600
eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadnej
zo strán nepriznal právo na ich náhradu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa

žalobou domáhali voči žalovanému po zmene žaloby zaplatenia sumy 2.652,169 eura s 8,05 % ročným
úrokom z omeškania a so zmluvnou pokutou 0,1 % denne titulom dlžného nájomného v sume 2.500 eur
za 11/2012, 11/2014 a 12/2014, nedoplatku na úhradách za prevádzkové náklady spojené s užívaním
predmetu nájmu v sume 123,169 eura a spôsobenej škody v sume 29 eur spočívajúcej v odlomenej
úchytke na chladničke. Žalobu odôvodnili tým, že medzi žalobcami ako prenajímateľmi a žalovaným
ako nájomcom bola uzatvorená nájomná zmluva dňa 18. 06. 2012 v znení jej neskorších dodatkov
(Dodatok č. 1. 2 a 3). Dňa 31. 12. 2014 došlo k skončeniu nájmu uplynutím doby jeho dojednania. V

prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 14C/346/2015-168 zo dňa 15. 02. 2017
tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom sumu 1.429 eur, zmluvnú pokutu 0,1% denne zo
sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, úroky
z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16.
12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia (výrok I). Vo zvyšku žalobu
zamietol (výrok II). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania (výrok III). V dôsledku odvolania žalovaného odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/242/2017-207

zo dňa 25. 07. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z
omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12.
2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 %
denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplateniarozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok v zrušujúcej časti odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie v potrebnom rozsahu nezistil skutkový stav a nevyvodil z neho správne i závery. Odvolací sú
konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti nepreskúmateľné.

2. V poradí druhé rozhodnutie vo veci o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu právne oprel o ust. § 544 ods.
1,2a§545aObčianskehozákonníka(ďalejaj„OZ“).Argumentoval,ževkonanínebolosporné,žestrany
sporu uzatvorili Zmluvu o nájme rodinného domu, v rámci ktorej došlo k dojednaniu zmluvnej pokuty
pre prípad omeškania žalovaného ako nájomcu so zaplatením nájomného a prevádzkových nákladoch

spojených s užívaním nájmu vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky. Po preskúmaní nájomnej zmluvy
dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne, pretože bola dodržaná písomná forma,
bol dojednaný spôsob, akým bude určená zmluvná pokuta v okamihu porušenia zmluvnej povinnosti -
percentom z dlžnej sumy. Keďže k porušeniu zabezpečeného záväzku dlžníkom došlo, a to konkrétne
vo vzťahu k zaplateniu nájomného za mesiace november a december 2014, ako bolo konštatované v
rozsudkoch prvoinštančného aj odvolacieho súdu, vznikol žalobcom nárok na zmluvnú pokutu. Keďže

sa žalovaný vo vzťahu k dohodnutej zmluvnej pokute domáhal jej moderácie z dôvodu, že jej výška je
neprimeraná, riešil uvedenú otázku primeranosti zmluvnej pokuty. Výšku zmluvnej pokuty posudzoval
s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Dôvodil, že hodnota zabezpečovanej
povinnosti bola vyčíslená v zmluve (1.100 eur), v kontexte daného skutkového stavu predstavuje sumu
600 eur a 800 eur (dlžné nájomné). Zmluvná pokuta zabezpečovala porušenie povinnosti, ktorá má

vzťah k podstatným náležitostiam zmluvy, zabezpečovala povinnosť platiť dohodnuté nájomné, nešlo
o nepodstatné, náhodné zmluvné ustanovenie. Výška zmluvnej pokuty bola stanovená percentom z
dlžnej sumy (0,1% denne). Takto stanovená zmluvná pokuta predstavovala 1,1 eura denne (pri zmluvne
dohodnutej sume nájomného), v kontexte konkrétnych skutkových okolností predstavovala 0,6 eura pri
dlžnom nájomnom za november 2014 a 0,8 eura pri dlžnom nájomnom za november 2014 (súd prvej

inštancie mal zrejme na mysli december 2014, ktorá chyba v písaní nemá vplyv na vecnú správnosť
rozhodnutia). Uviedol, že záležalo práve na dlžníkovi, či a ako dlho bude zmluvná pokuta narastať
a aká bude v konečnom dôsledku výška zmluvnej pokuty. Zastal názor, že dlžník nemohol úspešne
namietať neprimeranosť zmluvnej pokuty, ak mohol zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty
splnením zabezpečovaného hlavného záväzku. Stanovená pokuta sa mu teda nejavila neprimeraná.

Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že v danej veci žalobcom nevznikla škoda, argumentoval, že
zmluvná pokuta plní okrem reparačnej funkcie aj iné funkcie a pokiaľ žalobcom nevznikla škoda,
resp. obdobná ujma, odpadá reparačná (uhradzovacia) funkcia zmluvnej pokuty. Z určujúceho hľadiska
poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti zaplatiť včas
nájomné žalovaným, čo považoval za zásadnú skutočnosť, znamenajúcu splnenie podmienky pre

vznik práva žalobcov na zmluvnú pokutu. Zmluvnú pokutu považoval za opodstatnenú, plnila svoju
preventívnu funkciu a mala zmluvnú stranu viesť, motivovať k plneniu zmluvnej povinnosti. Dodal, že
zmluvná pokuta predstavovala aj sankciu, ktorá funkcia vyplýva z podstaty zmluvnej pokuty. Zvýraznil,
že kumulácia úrokov z omeškania predstavuje zákonom aprobovaný stav, ktorý sám o sebe nevedie
k záveru o neprimeranosti pokuty a moderovaniu jej výšky. Uviedol tiež, že výšku zmluvnej pokuty

stanovili žalobcovia, žalovaný ju však akceptoval, zmluvná pokuta bola uvedená v zmluve prehľadne,
bola vyjadrená zrozumiteľne a určito tak, že aj zahraničný subjekt (ktorým žalovaný je), si musel byť
pri vynaložení bežnej opatrnosti vedomý zásahu do jeho majetkovej sféry v prípade, ak by nastalo
porušenie povinnosti. V závere zvýraznil, že pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy aj vzájomné
postavenie zmluvných strán, ich ekonomickú pozíciu, prípadne vzťah odkázanosti. V tomto smere

dospel k záveru, že žalovaný ako zahraničná právnická osoba pri hľadaní vhodného ubytovania nebol
nútený uzatvoriť nájomnú zmluvu práve so žalobcami, sám dobrovoľne akceptoval navrhnuté zmluvné
podmienky. V konaní nebolo tvrdené, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy sa nedalo rokovať o jednotlivých
zmluvných ustanoveniach vrátane zmluvnej pokuty, že ju žalovaný ju musel akceptovať bez možnosti
jej ovplyvnenia. Argument žalovaného, že žalobcom bolo priznané nájomné aj za mesiace, kedy

žalovaný predmet nájmu nevyužíval (november a december 2014) a žalobcovia mohli za toto obdobie
nehnuteľnosť prenajať, označil za nedôvodný, pretože zmluvnou povinnosťou nájomcu bolo platiť
nájomné až do skončenia nájmu, ktorý trval do 31. 12. 2014. Na základe uvedeného dospel k záveru,
že zmluvná pokuta nebola neprimeraná a nevzhliadol potrebu moderovať jej výšku v zmysle § 545a OZ.

3. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 255 ods. 2 a § 396 Civilného sporového konania
(ďalej aj „CSP“) a dôvodil, že žalobcovia boli v prvoinštančnom konaní úspešní v časti istiny 1.429 eur a z
pôvodneuplatňovanejsumy2.652,169euraavčastikapitalizovanejzmluvnejpokutykudňurozhodnutia
súdu prvej inštancie 2.0445,20 eura (súd prvej inštancie správne chcel uviesť sumu 2.044,20 eura) zcelkovo uplatnenej kapitalizovanej zmluvnej pokuty 3.910,01 eura (z 900 eur od 16. 10. 2014, z 800 eur
od 16. 11. 2014, z 800 eur od 16. 12. 2014, z 29 eur od 31. 12. 2014 a z 123,16 eura od 26. 02. 2015 do
dňa rozhodnutia súdu), úspech žalovaného predstavoval výšku zamietnutej sumy (rozdiel uplatnených

a priznaných súm). Preto konštatoval, že v konaní pred súdom prvej inštancie bol úspech oboch strán
približne rovnaký. Predmetom odvolacieho konania bol nárok v sume 1.429 eura a zmluvná pokuta z
dlžného nájomného 600 eur a 800 eur, kedy boli úspešní žalobcovia v časti sumy 1.429 eur a žalovaný v
časti nároku zmluvnej pokuty (vzhľadom na pomer nárokov bol úspech oboch strán v odvolacom konaní
približne rovnaký).

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,
odôvodniac ho vadou v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Domáhal sa jeho zmeny a zamietnutia
žaloby v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty. Tvrdil, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí v
časti zmluvnej pokuty naznačil potrebu moderovania zmluvnej pokuty, a to s poukazom na okolnosti
uvedeného prípadu, inak by bol napadnuté rozhodnutie v tejto časti potvrdil. Zastal názor, že okolnosti

predmetného prípadu sumarizované na pojednávaní dňa 19. 11. 2018 sú natoľko osobité, že odôvodňujú
postup súdu predpokladaný v § 545a OZ, teda uplatnenie moderačného oprávnenia. Zvýraznil, že
nemal záujem na ďalšom zotrvaní v prenajatých priestorov po dobu do konca roka 2014 po tom,
ako sa dozvedel, že nebude môcť v ďalšom roku pokračovať v nájme týchto priestorov. Žalobcovia
oznámili nepredĺženie nájomného vzťahu v čase, kedy už nebolo možné skoršie ukončenie nájomnej

zmluvy na základe výpovede, keďže k oznámeniu došlo v októbri 2014, pričom výpovedná doba by
začala plynúť v novembri 2014 a uplynula by 31. 12. 2014, teda v čase, kedy by zmluva zanikla
aj na základe uplynutia dohodnutej doby nájmu. Žalobcovia teda postupovali pri oznamovaní tejto
informácie šikanóznym spôsobom, keď neumožnili ukončenie nájomnej zmluvy dohodou v inom čase,
než uplynutím dohodnutej doby nájmu, ale trvali na jej naplnení. Preto musel zháňať nájom bytových

priestorov, aby zabezpečil bývanie pre konateľku spoločnosti, v krátkom čase pred predpokladaným
začiatkom nájmu (01. 01. 2015), pričom v dôsledku toho nemal na výber z väčšieho množstva ponúk, a
preto musel reflektovať aj na ponuky, ktoré vyžadovali začiatok nájmu už od 01. 11. 2015, ktorú ponuku
nakoniec prijal. Preto nemal záujem nehnuteľnosť prenajatú od žalobcov ďalej užívať, o čom žalobcov
dopredu upovedomil a prenajaté priestory zároveň vypratal začiatkom mesiaca november 2014 tak,

aby sa nemusel sťahovať období Vianočných sviatkov a Nového roka. V uvedených mesiacoch preto
predmetné nehnuteľnosti neužíval, tieto vypratal, čím umožnil žalobcom ich ďalší prenájom. Žalobcovia
sa napriek tejto skutočnosti ani len nepokúšali zabezpečiť náhradného nájomcu, pričom sa spoliehali na
uplatnenie zmluvnej pokuty, z ktorej si plánovali uspokojiť svoje nároky. Žalobcovia navyše v súdnom
konaní nepreukázali a dokonca ani len netvrdili, že by im v dôsledku omeškania so zaplatením dlžnej

sumy vznikla akákoľvek škoda, čo potvrdil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Tvrdil, že
ustanovenie o zmluvnej pokute v čl. IV nájomnej zmluvy je v spojení s § 545 ods. 2 OZ potrebné
vykladať tak, že žalobcovia neboli oprávnení uplatňovať si popri nároku na zmluvnú pokutu aj nárok
na náhradu škody. Ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil skutočnosť, že svojím prvým
rozhodnutím, ktoré bolo v tejto časti potvrdené aj rozsudkom odvolacieho súdu, priznal žalobcom nárok

na zaplatenie sumy nájomného 1.429 eur a ročný úrok z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 600 eur
od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od
06.11.2015 do zaplatenia. Tvrdil, že úrok z omeškania v tejto výške už sám osebe predstavuje nielen
dostatočnúkompenzáciuzaomeškaniesozaplatenímpeňažnéhodlhu(keďniekoľkonásobnepresahuje
výšku úrokovej sadzby, ktorú poskytujú banky v prípade uschovania peňažných prostriedkov na účte,

ktorá suma by mohla predstavovať výšku prospechu, ktorí žalobcovia nezískali v dôsledku omeškania
so zaplatením, teda výšku ušlého zisku), ale vzhľadom na jeho výšku aj penalizáciu za oneskorené
splnenie peňažného dlhu. Mal za to, že súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil potrebu jeho
ďalšej penalizácie, ktorá už bola zabezpečená prostredníctvom inštitútu úroku z omeškania. Zvýraznil,
že žalobcovia v priebehu konania netvrdili, že by im v dôsledku jeho správania vznikla akákoľvek ujma.

Mal za to, že priznaný nárok na úhradu istiny nájomného a príslušenstva v podobe úrokov z omeškania
predstavuje pre neho dostatočnú penalizáciu. Priznanie zmluvnej pokuty označil za formu dvojitého
odškodnenia pre žalobcov formu aj napriek tomu, že im nevznikla žiadna škoda, ktorú by bolo potrebné
kompenzovať. Vyjadril presvedčenie, že v súdnom konaní preukázal existenciu dostatočného množstvo
špecifických okolností tohto prípadu, ktoré odôvodňujú výnimočné nepriznanie nároku na zmluvnú

pokutu s poukazom na znenie druhej vety § 545a OZ. Uzavrel, že súdom určená výška zmluvnej pokuty
je vzhľadom na priznaný úrok z omeškania, ako aj vzhľadom k povahe a významu zabezpečovanej,
neprimeraná.5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že
spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219
ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedol vo svojom odvolaní žalovaný konštatuje, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2

CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje
sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, s právnym posúdením veci, ako aj
s odôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento
poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery.

Odvolací súd po preskúmaní veci zastáva názor, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými
skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní, i so skutočnosťami, ktoré tvrdil odvolateľ aj v
priebehu prvoinštančného konania, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny. Odvolací súd nezistil ani žiadne vady konania pred súdom prvej inštancie, ktoré by mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej

uvádza nasledovné.

10. V prejednávanej veci sa žalobcovia od žalovaného (po zmene petitu) domáhali zaplatenia sumy
2.652,169 eura, zmluvnej pokuty vo výške 0,1% denne zo sumy 900 eur od 16. 10. 2014 do zaplatenia,
zo sumy 800 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy

29 eur od 31. 12. 2014 do zaplatenia, zo sumy 123,169 eura od 26. 02. 2015 do zaplatenia a zákonné
úroky z omeškania vo výške 8,05% zo sumy 900 eur od 16. 10. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od
16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, zo sumy 29 eur od 31. 12.
2014 do zaplatenia a zo sumy 123,169 eura od 26. 02. 2015 do zaplatenia na tom skutkovom základe,
že strany sporu uzavreli dňa 18. 06. 2012 Zmluvu o nájme rodinného domu, predmetom ktorej bol

prenájom rodinného domu v F. (ďalej len „zmluva“). Súčasťou prenájmu bolo aj zariadenie domu, ktoré
bolo následne špecifikované. Žalovaný bol povinný zaplatiť za prenájom v stanovenej lehote nájomné za
obdobie troch mesiacov od októbra do decembra 2014 i keď tieto priestory neužíval. Súd prvej inštancie
rozsudkom č. k. 14C/346/2015-168 zo dňa 15. 02. 2017 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcom sumu 1.429 eur, zmluvnú pokutu 0,1% denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia,

zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, úroky z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od
16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11.
2015 do zaplatenia a vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania. V zmysle odôvodnenia priznaná suma 1.429 eur predstavovaladlžné nájomné 600 eur za november 2014 a 800 eur za december 2014 a náhradu škody 29 eur za
odlomenú úchytku na chladničke. Proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania tohto rozsudku
podal žalovaný odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Namietal nesprávne právne

posúdenie, keď právo nájomcu využívať predmet nájmu predstavuje jeho oprávnenie a nie povinnosť,
preto je zrejmé že žalovaný bol oprávnený sa odsťahovať v novembri 2014, preto je nárok na nájomné
za november a december 2014 nedôvodný, nakoľko je nájomca povinný hradiť nájomné len za obdobie
skutočného užívania veci. K zmluvnej pokute namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho
námietkou ohľadom neprimeranosti zmluvnej pokuty. Odvolací súd rozsudkom č. k. 6Co/242/2017-207

zo dňa 25. 07. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z
omeškania 8,05 % ročne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12.
2014 do zaplatenia a zo sumy 29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 %
denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia
vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatočne zistený skutkový stav
v tejto časti. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval už len o zaplatení zmluvnej pokuty

z celého žalobcami uplatneného nároku a žalovaným priznal nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo
výške 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014
do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

11. Odvolateľ v odvolaní namietal, že okolnosti predmetnej veci sú natoľko osobité, že odôvodňujú

postup predpokladaný v § 545a OZ, teda uplatnenie moderačného oprávnenia. Tieto okolnosti mali
spočívať v tom, že nemal záujem na ďalšom zotrvaní v prenajatých priestorov po dobu do konca roka
2014 po tom, čo sa dozvedel, že nebude môcť v ďalšom roku pokračovať v nájme týchto priestorov,
pretože žalobcovia mu oznámili nepredĺženie nájomného vzťahu v októbri 2014, teda v čase, kedy už
nebolo možné skoršie ukončenie nájomnej zmluvy na základe výpovede, pričom výpovedná doba by

začala plynúť v novembri 2014 a uplynula by 31. 12. 2014, teda v čase, kedy by zmluva zanikla aj
na základe uplynutia dohodnutej doby nájmu. Tento postup žalobcov označil za šikanózny. V dôsledku
uvedeného musel zháňať nájom bytových priestorov a musel reflektovať aj na ponuky, ktoré vyžadovali
začiatok nájmu už od 01. 11. 2015, ktorú ponuku nakoniec prijal. O uvedenom žalobcov dopredu
upovedomil a prenajaté priestory zároveň vypratal začiatkom mesiaca november 2014 a žalobcom

umožnil ich ďalší prenájom. Ďalej tvrdil, že žalobcovia v súdnom konaní nepreukázali a dokonca ani len
netvrdili, že by im v dôsledku omeškania so zaplatením dlžnej sumy vznikla akákoľvek škoda. Tvrdil, že
žalobcovia neboli oprávnení uplatňovať si popri nároku na zmluvnú pokutu aj nárok na náhradu škody.
Mal za to, že i priznaný úrok z omeškania z dlžných súm nájomného predstavuje nielen dostatočnú
kompenzáciu za omeškanie so zaplatením peňažného dlhu. Priznanie zmluvnej pokuty označil za formu

dvojitého odškodnenia pre žalobcov formu aj napriek tomu, že im nevznikla žiadna škoda, ktorú by bolo
potrebné kompenzovať.

12. Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom

prvoinštančného súdu predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia z hľadísk, či došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolanie žalovaného je postavené predovšetkým
na odvolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací
súd má však za to, že súd prvej inštancie právne správne vec posúdil, pre svoje rozhodnutie si zadovážil
dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých náležitým spôsobom zistil skutkový stav a aplikáciou
relevantných zákonných ustanovení a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Odvolací

súd len konštatuje správnosť dôvodov jeho rozhodnutia a už iba odkazuje na správne a presvedčivé
písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi.

13. V danom prípade preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je v poradí už druhým meritórnym
rozsudkom v predmetnej veci, ako už bolo vyššie uvedené, keď jeho prvší rozsudok zo dňa 15.
02. 2017 č. k. 14C/346/2015-168 bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 07. 2018 č. k.
6Co/242/2017-207 potvrdený v časti priznanej sumy 1.429 eur a úroku z omeškania 8,05 % ročne zosumy 600 eur od 16. 11. 2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia a zo sumy
29 eur od 06. 11. 2015 do zaplatenia. V časti zmluvnej pokuty 0,1 % denne zo sumy 600 eur od 16. 11.
2014 do zaplatenia, zo sumy 800 eur od 16. 12. 2014 do zaplatenia, bol rozsudok súdu prvej inštancie

zrušený a vrátený na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatočne zistený skutkový stav
v tejto časti. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí už poskytol vo vzťahu k právnemu základu
sporu, teda vo vzťahu k zákonnej úprave inštitútu zmluvnej pokuty a jej moderácie (§ 544, § 545a
OZ), rozsiahly teoreticko-právny výklad, od ktorého, ako naďalej platného, nie je dôvod sa odkloniť,
a preto ho odvolací súd duplicitne opakovať nebude a naň len v ďalšom poukazuje. V tomto smere

akcentoval, vo vzťahu k vyššie uvedeným odvolacím námietkam žalovaného, dojednanie zmluvnej
pokuty a jej výška je v zásade vecou vzájomnej dohody strán, pretože Občiansky zákonník obmedzenie
výšky zmluvnej pokuty neustanovuje. Výška zmluvnej pokuty by preto vo všeobecnosti mala zodpovedať
povahe a významu povinnosti, ktorej nesplnenie sa zmluvnou pokutou zabezpečuje. Na zamedzenie
zneužívania inštitútu zmluvnej pokuty a nesprávneho rozdelenia rizika nebezpečenstva škody medzi
dlžníka a veriteľa bolo zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008 do Občianskeho

zákonníka zahrnuté ustanovenie § 545a, ktoré zakotvuje oprávnenie súdu, aby neprimerane vysokú
zmluvnú pokutu, vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu primerane znížil. Keďže ustanovenie § 545a
OZ má povahu kogentnej právnej normy, nemožno ho vylúčiť dohodou strán a nemožno ani meniť
podmienky uplatnenia tohto práva. Primeranosť výšky zmluvnej pokuty treba posudzovať v každom
prípade individuálne vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, zákon súdu ukladá prihliadať len

na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, pričom limituje možnosť zníženia zmluvnej pokuty až
do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú
sa vzťahuje zmluvná pokuta.

14. V konaní bolo nesporne preukázané, že strany uzatvorili dňa 18. 06. 2012 Zmluvu o nájme rodinného

domu, v rámci ktorej došlo k dojednaniu zmluvnej pokuty pre prípad omeškania žalovaného ako nájomcu
so zaplatením nájomného a prevádzkových nákladoch spojených s užívaním nájmu vo výške 0,1 %
denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania (čl. IV. Zmluvy o nájme rodinného domu). Žalovaný
v zmysle tejto zmluvy nezaplatil nájomné za dobu troch mesiacov, teda došlo k porušeniu záväzku
dlžníkom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel

k záveru, že zmluvná pokuta bola dojednaná platne. Je tomu tak z dôvodu, že zmluvná pokuta bola
dojednaná písomne, bola výsledkom individuálneho negociačného procesu, bol vymedzený zmluvný
záväzokvuzavretejzmluve,ktoréhoporušeniebolodôvodomprevznikpovinnostiplatiťzmluvnúpokutu.
Zmluvná povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou bola v zmluve vyjadrená presne a zrozumiteľne a
nevznikala pochybnosť o jej obsahu. Teda žalovaný vedel, že je povinný platiť nájom a za aké obdobie.

Ďalej bol dojednaný spôsob určenia zmluvnej pokuty v okamihu porušenia zmluvnej povinnosti (0,1
% denne z dlžnej sumy). Právo žalobcov na zaplatenie zmluvnej pokuty bolo jasne formulované v
zmluve a žalobcovia ho z dôvodu porušenia povinností žalovaným aj zákonne využili, v ich konaní
odvolací súd nevzhliadol žalovaným tvrdenú špekulatívnosť. Zmluvná pokuta bola viazaná iba na
čas omeškania žalovaného, teda na čas porušenia zmluvnej povinnosti. K uvedenému odvolací

súd zvýrazňuje, že zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov záväzku, ktorý má
zároveň sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, postihuje. Z vecného
hľadiska má zákonné kritérium na posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty dva aspekty, a to hodnotu
zabezpečovanej povinnosti a význam zabezpečovanej povinnosti. Všeobecne možno konštatovať, že
ustanovením týchto požiadaviek zákon akcentuje primeranosť zmluvnej pokuty vo vzťahu k záujmu

strany, ktorá si zmluvnou pokutou splnenie zmluvy zabezpečuje. Z uvedených zákonných kritérií pre
posudzovanie vyplýva, že vždy pôjde o posudzovanie individuálne, viažuce sa na konkrétny prípad. V
súvislosti so žalovaným namietanou dohodnutou výškou zmluvnej pokuty posudzoval jej primeranosť
tak súd prvej inštancie, ako i odvolací súd a dospel k záveru, že zmluvná pokuta v sadzbe 0,1% denne z
omeškanej sumy je sankciou primeranou, a to s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti

aj podmienky existujúce v čase uzavretia zmluvy. S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno uzavrieť,
že by v danom prípade výška zmluvnej pokuty bola neprimeraná.

15. V závere odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa riadne a správne vysporiadal s
argumentáciou žalovaného, že v danej veci žalobcom nevznikla škoda, na ktoré odôvodnenia v bode 15.

napadnutého rozsudku v plnom rozsahu poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. V prejednávanom
prípade zmluvná pokuta plnila reparačnú, preventívnu a sankčnú funkciu. Súd prvej inštancie správne
uzavrel, že skutočnosť, že dochádza ku kumulácii úrokov z omeškania, predstavuje zákon aprobovaný
stav, ktorý sám o sebe nemôže viesť k záveru o neprimeranosti pokuty a moderovaniu jej výšky.Odvolací súd ešte ďalej dodáva, že je nutné sa zaoberať aj dobou omeškania žalovaného. Čím je dlhšia
doba omeškania, samozrejme je tým vyššia aj zmluvná pokuta. Inak povedané, neprimeranosť pokuty
nemožno usudzovať z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným

navyšovaním o inak primeranú dohodnutú zmluvnú pokutu. Opačný záver by bol neprijateľný, lebo by
vo svojich dôsledkoch zvýhodňoval dlžníka (čím by dlhšie dlžník svoje povinnosti neplnil, tým viac by
bol zvýhodňovaný pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty), a znamenalo by
to spochybňovanie funkcií, ktoré má zmluva plniť. Žalovaný mohol zabrániť rastu celkovej výšky pokuty
tým, že by v čo najkratšom čase splnil svoju povinnosť vrátiť dlžnú sumu. Pre úplnosť odvolací súd

uvádza, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania, na ktoré rozhodnutie v bode 25.
odôvodnenia v plnom rozsahu poukazuje.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako aj
vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP
a s ohľadom na čiastočný, približne rovnaký úspech strán sporu, v konaní, pričom predmetom tohto
odvolacieho konania je len príslušenstvo pohľadávky, žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

18. V závere odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol
nesprávny dátum narodenia žalovanej v 2. rade, pričom odvolací súd uvedenú chybu v písaní týmto
rozhodnutím zhojil a uviedol správny dátum narodenia žalovanej v 2. rade v súlade sa ust. § 224 CSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).