Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 21, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/598/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113239116
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4113239116.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcov:
1. Bc. A.. C. J., nar. XX. XX. XXXX, E. XXX, 2. H.. E.. B. J., J.., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX,
obaja zast. JUDr. Jozef Harakaľ, advokát, so sídlom Tichá 45, Bratislava, proti žalovanému: Mgr. Ing.
Ronald Kočiščák, so sídlom Piaristická 2, Nitra, IČO: 42 207 967, o zaplatenie 8.753,77 eura, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 7. júna 2016 č. k. 7C/117/2014-209 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom sumu
8.753,77 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 22. 10. 2013 do zaplatenia a
náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 525 eur a z trov
právneho zastúpenia vo výške 2.084,14 eura na účet právneho zástupcu žalobcov, to všetko do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra
trovy štátu v sume 24 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 451 ods. 1, 2, § 454 a § 456 Občianskeho zákonníka a uviedol, že z výsluchu žalobcov v 1. a 2.

rade vyplynulo, že žalobca v 2. rade mal nastúpiť u žalovaného do pracovného pomeru. Chceli si kúpiť
motorové vozidlo, pričom žalovaný im navrhol, aby on bol vedený ako držiteľ vozidla a aby bolo vozidlo
financované zo spotrebného úveru, kde bude on uvedený ako dlžník, za účelom zahrnutia vozidla do
nákladov, čím by sa znížili výsledky jeho hospodárenia. Dohodli sa tak, že v prípade, ak požiadajú
žalovaného o prepis vozidla na nich, zabezpečia aj zmenu dlžníka úveru, alebo že k prepisu vozidla
dôjde až po splatení úveru žalobcami. Uhradili sumu akontácie vo výške 6.048,19 eura, spracovateľský
poplatok za poskytnutie úveru vo výške 301,93 eura, zálohovú faktúru vo výške 1.500 eur, poistenie v

sume 903,65 eura, spolu celkovo 8.753,77 eura, ktoré žiadajú vydať od žalovaného ako bezdôvodné
obohatenie, nakoľko vozidlo na nich odmietol prepísať a vyzval ich na jeho vydanie, na základe čoho mu
vozidlo vydali. Z vkladu v hotovosti vyplýva, že sumu 1.500 eur vložila na účet predávajúceho žalobkyňa
v 1. rade, ktorá rovnako uhradila aj sumu 6.048,19 eura v hotovosti v pokladni KIA Bratislava s. r. o.
Ako kupujúci bol vedený v kúpnej zmluve žalovaný, na neho bola vystavená aj faktúra č. 1910200405.
Žalovaný tiež figuruje ako dlžník v Zmluve o spotrebnom úvere zo dňa 20. 09. 2012, uzatvorenej
s veriteľom ČSOB Leasing, a. s., predmetom ktorej bolo poskytnutie účelového spotrebného úveru

na financovanie vozidla KIA Sportage. Vozidlo sa malo splácať v 36 anuitných splátkach po 82,15
eura mesačne. Spracovateľský poplatok bol 301,93 eura. So žalovaným bola uzatvorená zmluva o
zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Z výpisu účtu svedka Y. Y., otca žalobkyne v 1. rade
vyplýva, že dňa 19. 09. 2012 vybral z účtu sumu 7.000 eur. Dňa 20. 09. 2012 bola žalobkyňou v1. rade vyplatená suma 6.048,19 eura. Svedok uviedol, že peniaze žalobcom požičal. Svedok H. J.
uviedol, že ohľadne kúpy auta komunikoval so žalobkyňou v 1. rade, ktorá v pokladni uhradila aj
akontáciu. Svedok J. X. tiež potvrdil, že vozidlo si kupovali žalobcovia a peniaze si požičali od otca

žalobkyne. Žalovaný popieral skutočnosti uvádzané žalobcami, tvrdil, že povolil žalobcom vybrať si
vozidlo, ktoré mal žalobca v 2. rade používať na služobné účely. Všetko mala vybavovať žalobkyňa
v 1. rade. Po skončení pracovného pomeru si motorové vozidlo mali žalobcovia odkúpiť. Peniaze na
akontáciu odovzdal žalobkyni v sume 7.800 eur, o čom predložil doklad - výber z účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXX v sume 3.000 eur v počte 2 ks a výber v sume 1.500 eur. Peniaze mal odovzdať žalobkyni

v 1. rade za prítomnosti matky, čo táto vypočutá v konaní ako svedkyňa potvrdila. Z výpisu z účtu
zo Slovenskej sporiteľne je zrejmé, že žalovaný vybral z účtu peniaze dňa 03. 08. 2012 a 06. 08.
2012. Žalovaný si voči žalobcom uplatnil bezdôvodné obohatenie vo výške 8.753,77 eura z dôvodu,
že žalobcovia užívali jeho vozidlo a navrhol, aby ich súd zavial spoločne a nerozdielne uhradiť mu
túto sumu. Poistné si uhrádzala žalobkyňa, a keď platiť prestala, uhrádzal ho on, nepamätal si, či
dal žalobkyni aj iné finančné prostriedky na úhradu výdavkov spojených s kúpou vozidla. Zo správy

z 30. 05. 2016, ktorú poskytla súdu Slovenská sporiteľňa, a. s. vyplýva, že z účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXX bolo dňa 03. 08. 2012 vybratých v hotovosti 3.000 eur. Vykonaným dokazovaním mal súd za
preukázané, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalobcovia plnili za
žalovaného, čo mal plniť on, keďže bol uvedený ako kupujúci predmetného vozidla a tiež ako dlžník
zo zmluvy o spotrebnom úvere. Žalovaný sa bránil v konaní tým, že peniaze dal žalobkyni on a ona

už len vyplatila akontáciu z týchto peňazí, túto skutočnosť potvrdila aj matka žalovaného. Avšak aj
žalobkyňa preukázala, že peniaze jej požičal otec. Súd vyhodnotil tvrdenie žalovaného a jeho matky ako
účelové, peniaze vybral 03. 08. 2012 v sume 3.000 eur a 06. 08. 2012 v sume 1.500 eur. Žalobkyňa
uhradila sumu 6.048,19 eura dňa 20. 09. 2012 a zálohu vo výške 1.500 eur dňa 15. 08. 2012. Z e-
mailovej komunikácie žalobkyne s H. J., zamestnancom KIA Bratislava, s. r. o. vyplýva, že

žalobkyňu vyzýval dňa 15. 08. 2012 na úhradu zálohovej faktúry čo najskôr a poslal jej aj potvrdenie
objednávky. Žalovaný nemal dôvod poskytovať peniaze žalobkyni pred dojednaním všetkých náležitostí
ohľadne kúpy vozidla v takom časovom predstihu. Naopak, výber peňazí otcom žalobkyne dňa 19. 09.
2012 je viac logický a viac nasvedčuje tomu, že akontácia, ktorá bola uhradená dňa 20. 09. 2012, bola
uhradená z týchto peňazí. Otec žalobkyne bol v domnienke, že auto patrí žalobcom a až neskôr sa

dozvedel, že ho museli vydať žalovanému. Naviac, dopytom na Slovenskú sporiteľňu, a. s. súd zistil,
že z účtu žalovaného bola dňa 03. 08. 2012 vybraná suma 3.000 eur len raz, a nie dvakrát, ako sa
snažil žalovaný súdu preukazovať. Súd posudzoval všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach a tiež
jednotlivo a aj z výpovedí svedkov mal za preukázané, že vozidlo si kupovali pre seba žalobcovia,
pričom chceli vyhovieť žalovanému v tom, že vozidlo bude vedené na neho. Súdu sa javilo ako málo

pravdepodobné, že by žalovaný povolil manželke svojho zamestnanca vybrať vozidlo pre manžela, ktoré
bude tento v práci používať ako služobné vozidlo. Sám uviedol, že to v jeho advokátskej kancelárii nie
je bežný postup. Žalovaný účelovo zavádzal súd ohľadne výberu finančných prostriedkov z účtu. Aj s
ohľadom na túto podstatnú skutočnosť mal súd za to, že vozidlo bolo vedené na žalovaného, ale vybrali
si ho žalobcovia, financovali ho, o čom predložili dostatočné dôkazy. Z vyššie uvedených dôvodov súd

vyvodil, že finančné prostriedky v sume 1.500 eur a 6.048,19 eura uhradili žalobcovia. Taktiež mal za to,
že žalobcovia uhradili aj sumu 301,93 eura a 903,65 eura (poistenie za obdobie od 19. 10. 2012 do 19.
08. 2013), pretože žalovaný ani netvrdil, že by uhradil okrem akontácie aj niečo iné (poistné uhrádzal
on, až keď žalobkyňa prestala plniť, č. l. 171). Za týchto okolností došlo z jeho strany k bezdôvodnému
obohateniu, pretože žalobcovia za neho plnili, čo mal plniť on ako vlastník vozidla a predmetné vozidlo

mu bolo žalobcami aj vydané. K prepísaniu vozidla na nich z dôvodu odmietnutia žalovaným nedošlo.
Žalovaný deň pred vyhlásením rozsudku predložil súdu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že poistné
uhrádzal on a žalobkyňa túto skutočnosť potvrdila. Žalobkyňa v priebehu celého konania udávala, že
poistné uhrádzali oni s manželom a v prípade, ak zabudla, bola upozornená žalovaným, ktorému došla
výzva na zaplatenie poistného. Takto sa mohlo stať, že žalovaný uhradil niektoré splátky zo svojho

účtu ako udáva, ale s tým, že peniaze na zaplatenie mu odovzdal jej manžel. Rovnako vypovedala
žalobkyňa aj na pojednávaní dňa 14. 01. 2016 a žalovaný na jej výpoveď nijako nezareagoval, nepoprel
skutočnosti ňou udávané. Žalovaný sa na pojednávaní dňa 17. 05. 2016 vyjadril, že poistné si platila
žalobkyňa sama, v písomnom vyjadrení uviedol, že ho uhrádzal on. Vyjadrenie žalovaného pokladal
súd za účelové, pretože v priebehu konania menil svoju výpoveď, nereagoval bezprostredne na to, čo

vyšlo v konaní najavo. Žalobcovia naopak v priebehu celého konania uvádzali rovnaké skutočnosti.
Po vyjadrení Slovenskej sporiteľne, a. s. vyšlo najavo, že žalovaný neuviedol pravdu ohľadne výberu
peňazí a v podaní zo dňa 02. 06. 2016 sa opätovne vracia k tejto skutočnosti a udáva ďalšie nepravdy
ohľadne výberu. Na základe takéhoto konania žalovaný stratil akúkoľvek vierohodnosť ohľadne jehotvrdení, ktoré neboli podporené dôkaznými prostriedkami. Vo veci prebieha aj trestné stíhanie pre zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Žalobcovia vypovedali v pozícii svedkov
- poškodených a uvádzali rovnaké skutočnosti ako v tomto konaní. Žalovaný po poučení pri výsluchu

svedka využil svoje právo podľa § 130 Tr. por. a odmietol vypovedať. Žalovanému súd nepriznal nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý posúdil ako obranu, keďže sa ho domáhal v rovnakej sume,
akú žalovali aj žalobcovia. Sám žalovaný si odporoval v tvrdeniach, keď uvádzal, že vozidlo mal žalobca
v 2. rade používať v rámci zamestnania, a preto ho žalobkyňa v 1. rade aj vyberala. V rozpore s tým
tvrdil, že vozidlo užívali žalobcovia rok, čím došlo z ich strany k bezdôvodnému obohateniu. Vydanie

bezdôvodného obohatenia nežiadal skôr, pretože sa dohodli, že ho budú žalobcovia používať počas
trvania pracovného pomeru žalobcu v 2. rade. Tieto tvrdenia žalovaného súd vyhodnotil ako účelové,
zmätočné, pretože ak povolil užívanie vozidla žalobcom počas trvania pracovného pomeru žalobcu,
nemohlo ani dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovanému nevznikol, považoval súd za nadbytočné vykonať ďalšie dokazovanie v tomto smere a
návrh na doplnenie dokazovania ustanovením znalca zamietol. Z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní s

vydaním bezdôvodného obohatenia, priznal súd žalobcom aj úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne z
dlžnej sumy od 22. 10. 2013 do zaplatenia, nakoľko výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia z 10.
10. 2013 v lehote 5 dní od jej doručenia, bola žalovanému doručená dňa 16. 10. 2013 a lehota uplynula
21. 10. 2013. Deň nasledujúci po uplynutí lehoty sa dostal žalovaný s plnením do omeškania. O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania, ktoré

pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 525 eur a z trov právneho zastúpenia
vo výške 1.644,73 eura za 7 úkonov právnej služby.

2. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, jeho odôvodnenie je nedostatočné, súd

vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal navrhované dôkazy
potrebné na preukázanie podstatných skutočností. Rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné a v časti aj
zmätočné. Uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď napriek jeho
žiadosti o odročenie pojednávania, ktorá bola riadne odôvodnená, sa konalo pojednávanie v jeho
neprítomnosti, boli vypočutí žalobcovia, pričom nemohol bezprostredne reagovať na nimi uvádzané

skutočnosti a položiť im otázky. Rozhodnutie nie je možné považovať za dostatočne odôvodnené, a
teda ani presvedčivé. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR a tiež judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedol, že konanie žalobkyne bolo vopred premyslené s cieľom
získať majetkový prospech. Je nelogické a bezpochyby nevierohodné, aby osoby dlhé roky pracujúce
v policajnom zbore s právnickým vzdelaním konali tak, ako uvádzajú, naopak, jediným logickým

zdôvodnením tohto konania je účelovosť spočívajúca v konaní žalobcov tým spôsobom, že budú
užívať motorové vozidlo v jeho vlastníctve bezplatne a následne si ešte uplatnia voči nemu neexistujúcu
pohľadávku. Nelogické sú vyjadrenia žalobcov, keď tvrdia, že si kupovali vozidlo pre seba a súhlasili
s tým, že vozidlo bude evidované na inú osobu. Je nelogické, aby takto znalé osoby práva pracujúce
v polícii súhlasili, že investujú nemalú sumu peňazí na kúpu vozidla pre inú osobu, neexistoval totiž

na to žiadny dôvod. Nie je pravdou, že ich žiadal o to, aby bolo vozidlo evidované na neho z dôvodu
potreby optimalizácie daní. Jediné logické vysvetlenie je, že žalobcovia na kúpu vozidla nemali peniaze
a žalobkyňa ho žiadala, aby dočasne vozidlo kúpil, kým budú mať peniaze na jeho odkúpenie. Z konania
žalobcov vyvstáva otázka, prečo konali účelovo po skončení pracovného pomeru žalobcu a vozidlo si
riadne neodkúpili. Vyhovoval im stav, keď sa skoro jeden rok vozili a používali jeho motorové vozidlo

zadarmo a ešte vykonštruovali nárok na vrátenie sumy bezdôvodného obohatenia, pričom však túto
sumu ako prvú splátku, ako aj časť poistného preukázateľne uhradil on. Pri teoretickej úvahe, ktorá
však nie je pravdivá, ak by žalobkyňa z vlastných prostriedkov uhradila sumu prvej splátky, vzniká obom
žalobcom ako účastníkom dohody s ním, ktorá bola zrušená, povinnosť vydať druhej strane plnenie,
ktoré získali počas platnosti dohody, a ktoré zodpovedá práve bezdôvodnému obohateniu získanému

na jeho úkor užívaním jeho motorového vozidla. Celé konanie žalobcov od času, kedy ho žalobkyňa
oslovila s požiadavkou, aby kúpil do svojej advokátskej kancelárie toto vozidlo, až do času podania
návrhu, bolo z ich strany účelové s cieľom úmyselne sa bezdôvodne na jeho úkor obohatiť. Žalobkyňa
uviedla, že nemala v čase kúpy vozidla peniaze na jeho kúpu, ani nepožiadala o financovanie vozidla
cez úver, ale prišla priamo s požiadavkou, či by nemohol toto vozidlo kúpiť on a neskôr si ho odkúpia.

Žalobcovia mu ešte dlho po kúpe vozidla splácali dlžnú sumu, ktorú im poskytol na spoločnej dovolenke
v Paríži v októbri 2012. Z toho dôvodu súhlasil s výberom vozidla žalobkyňou a aj vybavovaním všetkých
záležitostí. K svedkom uviedol, že obaja svedkovia uvádzajú skutočnosti, ktoré sú im známe z počutia
od žalobkyne, pričom vo vzťahu k svedkovi - zamestnancovi predajcu vozidla uviedol, že jeho výpoveďnemožnopovažovaťzavierohodnú,nakoľkootom,čosapojednávavkonaníaakomávypovedať,vedel
už vopred od žalobkyne, čo dokazuje ním poskytnuté čestné prehlásenie pripojené k žalobe. Svedok H.
J. uviedol, že všetky záležitosti riešili iba so žalobkyňou, čo len potvrdzuje jeho výpoveď, že žalobca o

vybavovaní vecí súvisiacich s vozidlom vôbec nevedel. K výpovedi svedka Y. Y. uviedol, že má za to, že
súd nesprávne vyhodnotil túto výpoveď a aj tento dôkaz, nakoľko aj z výpovede žalobkyne a listinných
dôkazov vyplýva, že dňa 20. 09. 2012 sa uhrádzala suma 6.315,12 eura, čiže svedkom vyberaná suma
7.000 eur vôbec nebola použitá na úhradu prvej splátky. Uviedol tiež, že nie je pravdou, že uvádzal
nepravdyaúčelovozavádzalsúd.Kplateniupoistnéhouvádzal,žezozačiatkuplatilapoistnéžalobkyňa,

avšak po tom, ako prestala platiť toto poistné, uhrádzal ho on. Nikdy v konaní nemenil výpoveď a ani
netvrdil, že by žalobkyňa platila poistné po celú dobu. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že
by mu bola dala peniaze prostredníctvom žalobcu na zaplatenie poistného a to on následne zaplatil.
Súd úplne nesprávne a účelovo v jeho neprospech vyhodnotil dokonca aj listinné dôkazy svedčiace,
že poistné uhrádzal on. Nikdy netvrdil, že 03. 08. 2012 vyberal v jeden deň dvakrát sumu 3.000 eur,
naopak, z jeho výpovedí, ktoré sa nikdy nemenili, vyplýva, že vyberal uvedené sumy po viacerých dňoch,

nakoľko limit pre výber z účtu v jeden deň bol práve vo výške 3.000 eur, preto celkom sumu 7.500
eur, vyberanú z účtu, musel vyberať počas troch dní. Ním uvedené skutočnosti však súd opomenul
a odkázal iba na vyjadrenie banky, že v deň 03. 08. 2012 bolo vybratých iba 3.000 eur z jeho účtu,
čo však tvrdil aj on a uviedol, že v ostatných dňoch vybral sumu 3.000 eur a 1.500 eur, teda nie, že
v jeden deň vybral 2-krát sumu 3.000 eur, ale že celú sumu 7.500 eur musel vybrať v troch dňoch.

Uviedol, že vyjadrenie Slovenskej sporiteľne zo dňa 30. 05. 2016 bolo v konaní súdu predložené až
po vyhlásení súdu o skončení dokazovania, o tomto dôkaze nemal žiadnu vedomosť, ani sa k nemu
nemohol vyjadriť, čo je potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu. Súd teda rozhodoval na základe
dôkazu,kuktorémusaakoúčastníkkonanianemoholvyjadriť,nemaloňomvedomosť,pričomvprípade,
ak by o ňom vedel, vzniesol by rovnakú námietku, ako uviedol v tejto časti odvolania a žiadal, aby súd

vykonaldokazovanieohľadnevýberudňa03.08.2012,akoajnaostatnébezprostrednepredchádzajúce
a nasledujúce dni s prihliadnutím na jeho výpoveď, čo však súd neurobil. Tiež nepravdivo uviedol, že
netvrdil, že by okrem akontácie na vozidlo uhradil aj niečo iné, čo však nie je pravda, nakoľko pred súdom
uviedol, že žalobkyni odovzdal celkovo sumu 7.800 eur, čo presne zodpovedá ňou odovzdanej sume,
ktorú odovzdala na prvú splátku vozidla. Okrem uvedeného súdu uviedol, že uhrádzal aj časť poistného

za vozidlo, keď ho prestala uhrádzať žalobkyňa. Pokiaľ súd uviedol, že nereagoval bezprostredne na
to, čo vyšlo v konaní najavo, uviedol, že túto možnosť nemal, keďže napriek jeho žiadosti o odročenie
pojednávania, súd konal v jeho neprítomnosti. Ide pritom o závažné pochybenie súdu, ktorým mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, čo odôvodňuje zrušenie
napadnutého rozhodnutia. K jeho návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že súd účelovo

a úplne bezdôvodne odmietol tento návrh z dôvodu, že si údajne odporoval v tvrdeniach, keď uvádzal,
že vozidlo mal žalobca používať v rámci zamestnania, preto ho žalobkyňa vyberala a že v rozpore s
tým tvrdil, že vozidlo užívali žalobcovia rok, čo im povolil. Súd účelovo vytrhol jeho vyjadrenia z kontextu
a spojil ich tak, aby ich použil v jeho neprospech. Poukázal na to, že ide o vzájomný vzťah, kedy
povinnosť vrátiť jednej strane plnenie zodpovedá povinnosti druhej strany rovnako vrátiť prijaté plnenie

na základe zaniknutej zmluvy. Súd pri konštatovaní, že vozidlo bolo užívané ako služobné, nevzal do
úvahy vyjadrenia žalobcov, korí tvrdili, že nešlo o služobné vozidlo, ale o ich vlastný majetok, pričom
práve toto vyjadrenie súdu je zmätočné. Ak by aj išlo teoreticky o služobné vozidlo a súd nepriznal
žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, je to nesprávne právne posúdenie súdu,
nakoľkopracovnýpomeržalobcuzačalužalovanéhoaždňa01.10.2012askončil31.07.2013avozidlo

bolo žalobcami odovzdané až 23. 09. 2013, teda počas doby viac ako dvoch mesiacov užívali žalobcovia
vozidlo bez právneho titulu a bezdôvodne sa tak obohacovali na úkor žalovaného. Len za toto obdobie
činí suma bezdôvodného obohatenia získaného žalobcami na úkor žalovaného minimálne sumu 2.480
eur. Je nepochybné, že žalobcovia sa úmyselne bezdôvodne obohatili, pričom súd túto skutočnosť,
napriek uvedenému, neskúmal. Uviedol, že súd rozhodol nesprávne aj o náhrade trov konania. Namietal

náhradu za stratu času cestou z Bratislavy do Nitry a späť v rozsahu 8 polhodín. Z uvedených dôvodov
navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že žalovaný sa svoje subjektívne vnímanie
o nedostatočne odôvodnenom a nepresvedčivom rozhodnutí snažil účelovo a selektívne oprieť o

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR a to napriek tomu, že
tieto sú na daný prípad zjavne neaplikovateľné a z primárneho dôvodu, že súd prvej inštancie sa
vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal so všetkými rozhodujúci skutočnosťami tvoriacimi základ
pre toto rozhodnutie. Žalovaný účelovo uviedol zjavné nepravdy, že mu konaním súdu bola odňatámožnosť konať pred súdom. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu princípu rovnosti
zbraní v rámci práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolacie dôvody žalovaného sú nielen účelové,
ale aj zjavne a dokázateľne nepravdivé, neexistujú žiadne také dôvody, na základe ktorých by bolo

možné rozsudok súdu prvej inštancie kvalifikovať ako neakceptovateľný a neudržateľný. Rozsudok je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle a nie je ani arbitrárny. Predmetné
rozhodnutie súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, preto jeho výklad a závery nie sú
svojvoľné a ani neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že žalovaný

sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Výlučne žalovaný svojim správaním
prispel k celkovej neúmernej dĺžke súdneho konania. Žalovaný mal vytvorený dostatočný časový priestor
k realizovaniu jeho procesných, ale aj Ústavou SR a medzinárodnými dokumentmi garantovaných práv
a bolo už len na ňom, akým spôsobom ich bude uplatňovať. Dokazovanie bolo vykonávané v priebehu
celého súdneho konania, preto prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného na pojednávaní dňa 09.

12. 2014 neznamenalo odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom. Poukázali pritom na nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 153/07. Z vyjadrenia žalovaného nevyplývajú žiadne nové skutočnosti, s
ktorými by sa súd nevysporiadal, a preto nepovažujú za účelné sa k odvolaniu bližšie vyjadrovať po
vecnej stránke. Odvolacie dôvody žalovaného považujú za účelové, tendenčné a zjavne nepravdivé.
Dali do pozornosti odvolaciemu súdu, aby neponechal bez povšimnutia správanie žalovaného, ktorý

účelovo zavádzal súd prvej inštancie, a to nielen ohľadne výberu finančných prostriedkov z účtu, keďže
sám predložil súdu dvakrát rovnaké potvrdenie zo dňa 03. 08. 2012 o výbere sumy 3.000 eur, tvrdiac, že
šlo o dva samostatné výbery, pričom banka potvrdila, že žalovaný, napriek svojmu tvrdeniu, vybral túto
sumu len jedenkrát. Žalovaný počas celého konania svoju výpoveď účelovo menil a následne písomné
podania prispôsoboval tak, ako mu to vyhovovalo, pričom nikdy bezprostredne nereagoval na to, čo

vyšlo v konaní najavo. Žalovaný sa snaží zavádzať aj odvolací súd, keď uvádza, že sumu 7.500 eur
vyberanú z účtu musel vyberať počas troch dní. Z výpisu účtu je však zrejmé, že žalovaný vybral
z účtu peniaze dňa 03. 08. 2012 a 06. 08. 2012, teda dvakrát, a nie trikrát. Ohľadne výberu peňazí
žalovaný uvádza ďalšie nepravdy v podaní zo dňa 02. 06. 2016. Aj z uvedeného dôvodu nemôže obstáť
odvolací dôvod žalovaného, že sa nemohol vyjadriť k nemu predloženému výberu peňazí, pretože on

sám predložil súdu na pojednávaní dňa 17. 05. 2016 potvrdenie o výbere peňažnej sumy dvakrát
po 3.000 eur a jedno potvrdenie o výbere 1.500 eur. Oni počas celého súdneho konania pravdivo a
úplne uvádzali všetky podstatné a rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa daného sporu, nikdy nemenili ich
výpovede a nepredložili ani žiadny nepravdivý, či zavádzajúci dôkaz. Žalovaný im nikdy žiadne peňažné
prostriedky nepožičal a ani ho o pôžičku peňažných prostriedkov nikdy nežiadali. Peňažnú sumu na

kúpu motorového vozidla poskytli výlučne oni. Z uvedených dôvodov považujú rozhodnutie súdu prvej
inštancie za správne a navrhli ho potvrdiť a žalobcom nahradiť trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s

verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 8.753,77 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 22. 10. 2013 do zaplatenia

a náhrady trov konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celo rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník

môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel
k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Vzhľadom k námietkam žalovaného v odvolaní sa odvolací súd predovšetkým zaoberal tým, či
postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces, keď porušenie
tohto svojho práva namietal z dvoch dôvodov. Čo sa týka prvého dôvodu, teda, že pojednávanie dňa 09.
12. 2014 nebolo odročené napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania, a tak nemohol bezprostredne

reagovať na žalobcami uvádzané skutočnosti, odvolací súd k tomu uvádza, že pojednávania dňa 2.
októbra 2014 sa žiadna zo strán nezúčastnila, pojednávanie bolo odročené na 9. decembra 2014,
pričom žalovaný prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 15. 10. 2004. Dňa 08. 12. 2014, teda deň
pred pojednávaním požiadal žalovaný o odročenie pojednávania určeného na 09. 12. 2014 z dôvodu
jeho neodkladných pracovných povinností ako právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní na

Okresnom súde Pezinok č. k. 12P/42/2014, ktorého termín bol určený dňa 19. 09. 2014 a ide o
konanie týkajúce sa maloletého, vzhľadom k čomu ide o vec naliehavú. K svojej žiadosti nepriložil
žiadne doklady, teda v žiadosti nepreukázal ani ním tvrdené skutočnosti, pričom ak o vytýčení tohto
pojednávania vedel už 19. 09. 2014, mohol tak urobiť po tom, ako prevzal predvolanie na pojednávanie
(15. 10. 2014), a nie deň pred pojednávaním, pričom kolízia pojednávaní sa v zmysle ustálenej judikatúry

nepovažuje za dôvod pre odročenie pojednávania. Ak sa potom žalovaný nezúčastnil pojednávania,
svojou neúčasťou sa sám obral o možnosť bezprostredne reagovať na vyjadrenia žalobcov. Uvedeným
postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného na spravodlivý proces. Čo sa týka
druhého ním uvádzaného dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces, a to toho, že vyjadrenie
Slovenskej sporiteľne, a. s. bolo predložené súdu až po vyhlásení súdu o skončení dokazovania, o

ktorom nemal žiadnu vedomosť a nemohol sa k nemu vyjadriť, odvolací súd považuje za potrebné
uviesť, že pojednávania dňa 17. mája 2016 sa žalovaný zúčastnil, na tomto pojednávaní bol okrem
výsluchu strán realizovaný aj výsluch svedkyne, následne bol oboznámený obsah spisu, účastníci boli
poučení podľa § 120 ods. 4 OSP a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na
termín 07. 06. 2016. Keďže dňa 03. 06. 2016 prišla do spisu správa Slovenskej sporiteľne, a. s., súd

prvej inštancie na pojednávaní zrušil uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené a uznesenie o
odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku, oboznámil túto správu, ako aj doklady zaslané
žalovaným k jeho vyjadreniu, opätovne poučil strany podľa § 120 ods. 4 OSP, vyhlásil dokazovanie za
skončené a vyhlásil rozsudok. Týmto postupom súdu prvej inštancie nebolo porušené právo žalovaného
na spravodlivý proces. O možnosť vyjadriť sa k správe Slovenskej sporiteľne, a. s. sa obral sám tým, že

sa pojednávania nezúčastnil. Súd prvej inštancie postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi.
Namietanie porušenia práva na spravodlivý proces žalovaným v odvolaní bolo preto nedôvodné.

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

13. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v
sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu.

14. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.
6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 OSP, teraz § 191 ods. 1 CSP a § 157

ods. 1 OSP, teraz § 200 ods. 1 CSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§
157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§
1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-
B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 OSP, teraz v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 OSP, teraz § 378 ods. 1 CSP).

15. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaného, týkajúcou
sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že namietanie nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a jeho nepreskúmateľnosť je nedôvodné, keďže súd prvej
inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, námietkami a argumentmi strán, ktoré mali význam

pre rozhodnutie vo veci a záver súdu a jeho odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí je
celkovo presvedčivé, prijateľné, racionálne a podľa názoru odvolacieho súdu aj spravodlivé, preto sa
odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP stotožňuje
a odkazuje naň.

16. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že žalovaný svoju argumentáciu a obranu uvádzal postupne,
pričom žalobcovia od počiatku tvrdili to isté a svoje vyjadrenia nemenili. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že
žalobkyni v 1. rade dal peniaze na akontáciu, pričom z banky vybral 2 x 3.000 eur a raz 1.500 eur, k
tomu odvolací súd dodáva, že strany sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd
musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu, ktorý zodpovedá dokázaným tvrdeniam strán, pričom

žalovaný toto svoje tvrdenie ani do rozhodovania odvolacieho súdu nepreukázal. V konaní na súde prvej
inštancie predložil dva doklady z toho istého dátumu (03. 08. 2012), kedy bol uskutočnený výber 3.000
eur a jeden zo dňa 06. 08. 2012 na sumu 1.500 eur, aj keď tvrdil, že vyberal v troch dňoch sumy
3.000 eur, 3.000 eur a 1.500 eur. Aj keď týmto žalovaný argumentoval aj v odvolaní, ani k odvolaniu
nepredložil doklady, ktoré by jeho tvrdenia potvrdzovali, a tak je záver súdu prvej inštancie aj v tejto

časti správny a súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s vierohodnosťou tvrdení žalovaného, čo
následne zohľadnil v napadnutom rozhodnutí.

17. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že sa žalovanému v odvolacom konaní nepodarilo
spochybniť správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).