Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 7, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119214033
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:6119214033.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka, v spore žalobcu P. D., nar. X.XX.XXXX, bytom
Č.O. XXX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Törökom, advokátom AK so sídlom v Rožňave, Šafárikova
8 proti žalovanej O. B., nar. X.X.XXXX, bytom A., O. XXX, zastúpenej JUDr. Miroslavou Slovinskou,
advokátkou AK so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie 13, o zaplatenie 1.800 eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 18. augusta 2019 č.k.
8C/10/2019 - 49 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie vo výroku o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením zastavil

konanie o žalobe žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1.800 eur s príslušenstvom
titulom vydania bezdôvodného obohatenia žalovanej, ktorá od žalobcu prijala plnenie na základe
neprávoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 26. apríla 2017, sp. zn. 11Co/357/2016,
ktoré bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. apríla 2018, a ktoré
žalovaná žalobcovi napriek jeho výzve na vrátenie plnenia, nevrátila.

2. Súd prvej inštancie týmto uznesením zároveň rozhodol, že žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov
konania.

3. Konštatujúc, že žalobca v priebehu konania zobral žalobu späť v celom rozsahu vzhľadom na
rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. februára 2019, sp. zn. 11Co/166/2018, ktorým bol
zaviazaný zaplatiť žalobkyni 1.771,81 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti, vrátane výroku o

trovách konania, bol rozsudok zrušený a vrátený súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aplikujúc §
144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zák. č. 160/2016 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd
prvej inštancie konanie zastavil vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vzal svoju žalobu v celom rozsahu
späť a žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby, uplatniac si trovy konania poukazom na to, že žalobca
podal žalobu predčasne, a tým spor neuvážene vyvolal.

4. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 257 CSP. Dôvodil,
že „Aplikácia predmetného ustanovenia zodpovedá osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a má
výnimočný charakter, a to v konkrétnej procesnej situácii, keď v predmetnej veci v čase podania žaloby,
žaloba bola podaná dôvodne a žalobcovi, keďže rozhodnutie, ktorým bol zaviazaný plniť žalobkyni,
nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené, a po zrušení predmetného rozhodnutia mu vznikol dôvod
prepodaniepredmetnejžaloby,t.j.včasepodaniažalobydôvoddanýbol,ajkeďjepravdou,ženásledne

bolo vo veci opätovne rozhodnuté, kedy bol žalobca zaviazaný plnením voči žalobkyni, ale už v inej
výške.“5. Proti výroku o trovách konania tohto uznesenia podala včas odvolanie žalovaná z odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasne namietla, že napadnuté
uznesenie obsahuje nedostatočné poučenie. Navrhla zrušiť uznesenie v jeho napadnutom výroku o
trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaná vo svojom
odvolaní namietla nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia argumentujúc, že toto neobsahuje

žiaduce odôvodnenie a nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd vyhodnotil vhodnosť aplikácie
§ 257 CSP. Žalovaná mala za to, že zo strany žalobcu nebol daný dôvod pre podanie žaloby v tomto
konaní a z tohto titulu sa nestotožňuje so záverom súdu, že žaloba bola v čase jej podania dôvodná.
Zopakovala, že žalobca žalobu podal predčasne a spor neuvážene vyvolal a neskôr ho žiadal zastaviť z
dôvodu, ktorý žalovaná rovnako nespôsobila. Podčiarkla, že žalobca na základe Dohody o uznaní dlhu
zo dňa 5.9.2017 splatil žalovanej sumu v celkovej výške 1.800 eur, toto plnenie nemožno charakterizovať

ako bezdôvodné obohatenie, lebo aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.2.2019 sp.zn.
11Co/166/2018 potvrdil nárok žalovanej o zaplatenie 1.771,81 eur s príslušenstvom voči žalobcovi,
pričomvozvyšnejčastineboloešteOkresnýmsúdomRožňavavkonanísp.zn.9C/118/2012rozhodnuté.
Ďalej žalovaná vo svojom odvolaní namietla správnosť aplikácie § 257 CSP tvrdením, že v tomto
prípade neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukázala na Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. februára 2009 sp. zn. 4MCdo 2/2008 a argumentovala, že v
tomto prípade nie sú splnené dôvody hodné osobitného zreteľa aj preto, lebo ťaživá finančná situácia
žalovanej je výraznejšia ako finančná situácia žalobcu, keďže je poberateľom starobného dôchodku a
ide o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, čo bolo preukázané v konaní Okresného súdu Rožňava
sp.zn. 9C/118/2012 (uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.7.2018 sp.zn. 3Co 22/2018), naviac

v tomto sporovom konaní je žalobca zastúpený právnym zástupcom.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, označiac za správne uznesenie Okresného
súdu Rožňava zo dňa 19.8. 2019 č.k. 8C/10/2019 - 49 a nedôvodné odvolanie žalovanej, navrhol, aby
odvolací súd bod II. výrokovej časti uznesenia podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zopakoval, že podľa

§ 137 písm. a) CSP požadoval zaplatenie sumy 1.800 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia, lebo žalovaná prijala plnenie na základe neprávoplatného rozhodnutia, teda bez právneho
dôvodu, vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/357/2016, ktoré bolo
Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené. Stotožnil sa s názorom súdu v uznesení, že žaloba zo
strany žalobcu bola dôvodná, lebo predošlé rozhodnutie, na základe ktorého mal žalobca plniť žalobkyni,

nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené, a na základe toho vznikol žalobcovi nárok na vrátenie
zaplatenej sumy, ktorú však žalovaná odmietla dobrovoľne vrátiť, a tak bol daný dôvod pre podanie
predmetnej žaloby. Poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2017, sp.
zn. II.US 18/2016, § 226 CSP a § 228 ods. 2 CSP tvrdil, že s ohľadom na skutočnosť, že následne bolo
vo veci opätovne rozhodnuté a žalobca bol zaviazaný plnením voči žalobkyni avšak v inej výške, súd

správne skutkovo i právne posúdil vec, ak rozhodol o nepriznaní náhrady trov žiadnej zo strán sporu s
poukazom na § 257 CSP, čo aj jasne a zreteľne odôvodnil.

7. Žalovaná v replike na vyjadrenie žalobcu k jej odvolaniu v celom rozsahu zotrvala na dôvodoch
odvolania, ako aj na svojej argumentácii. Vyjadrila nesúhlas s právnym názorom žalobcu, že prijala

od neho plnenie bez právneho dôvodu, ak ho žalobca spája výlučne len s rozsudkom Krajského
súdu Košice z 26.4.2017 sp.zn. 11Co/357/2016, ktorý bol Najvyšším súdom v konaní sp. zn. 7Cdo
203/2017 zrušený, lebo žalobca opomenul právny úkon, a to Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 5.9.2017
(ďalej len „Dohoda“), ktorej validita spomenutým súdnym rozhodnutím napadnutá nebola, jej platnosť a
účinnosť nebola podmienená právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, a teda žaloba podaná žalobcom

dôvodná nebola. Zdôraznila, že žalobca priebeh tohto súdneho konania riadi a podmieňuje výsledkami
rozhodovania súdov viacerých inštancií, základom ktorých je konanie sp. zn. 9C/118/2012 vedené na
Okresnom súde Rožňava. Žalobca totiž najprv uznal svoj dlh voči žalovanej písomnou Dohodou, neskôr
sa domáhal vrátenia poskytnutého plnenia v zmysle Dohody v tomto konaní a následne, s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. 11Co/166/2018, vzal žalobu v tomto konaní späť. Týmto

žalovaná poukázala na nedôvodnosť a zbytočnosť tohto konania, preto jej v zmysle § 256 ods. 1 CSP
patrí nárok na náhradu trov konania. Opätovne podčiarkla, že v danom prípade je povinný znášať trovy
žalobca, ktorý toto konanie neuvážene vyvolal a následne zastavil, a tak za zastavenie konania žalobca,
lebo procesne ho nespôsobila žalovaná. Tvrdiac, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie otrováchkonanianevyplýva,nazákladeakýchdôvodovhodnýchosobitnéhozreteľasúdnepriznalžiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania, teda odôvodnenie uznesenia neobsahuje zásadné vysvetlenie
pre takýto výnimočný postup, žalovaná znovu namietla, že v tejto časti súd prvej inštancie porušil jej

právo na spravodlivý proces.

8. Žalobca v duplike uviedol, že na svojom vyjadrení zo dňa 8.10.2019 trvá. K argumentu žalovanej, že
žalobca so žalovanou uzavrel dňa 5.9.2017 Dohodu o uznaní dlhu doplnil, že táto dohoda vychádzala
z neskôr (po uzavretí Dohody) Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušeného rozsudku Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 26.4.2017 č.k. 11Co/357/2016 - 396, v článku II. sa uvedená dohoda výslovne
odvoláva na neskôr zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, pričom bez existencie a právnych
účinkov uvedeného rozhodnutia by žalobca k uzavretiu Dohody o uznaní dlhu nepristúpil, nakoľko pri jej
uzatváranívychádzalzprezumpciesprávnostirozhodnutiaKrajskéhosúduvKošiciach,ktorázrušujúcim
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/203/2017 odpadla. Podľa názoru žalobcu z uvedených
dôvodov možno jeho konanie považovať za konanie v omyle, ktoré vyplynulo zo zákonom stanovenej

prezumpcie správnosti súdneho rozhodnutia a z uvedeného dôvodu považuje Dohodu o uznaní dlhu za
neplatnú, a preto nie je možné a ani spravodlivé sankcionovať ho ako stranu povinnosťou uhradiť trovy
súdnehokonania.Napokonupozornil,žeokamžitepotom,čomuboldoručenýrozsudokKrajskéhosúdu
v Košiciach zo dňa 20.2.2019 č.k. 11Co/166/2018 - 465 pristúpil k späťvzatiu žaloby, čím docielil ďalšie
nenavyšovanie nákladov žalovanej v podobe trov právneho zastúpenia v konaní vedenom Okresným

súdom Rožňava pod sp. zn. 8C/10/2019.

9. Odvolací súd (§ 34 CSP) na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie v jeho napadnutej
časti ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 v spojení s § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je

dôvodné.Niesúvšaksplnenépodmienkyprezmenunapadnutéhouznesenia,aleuzneseniejepotrebné
v jeho napadnutom výroku o trovách konania zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd
prvej inštancie svojim nesprávnym postupom znemožnil sporovým stranám realizáciu procesných práv,
priznaných im v civilnom sporovom konaní za účelom ochrany ich práv, a to v takej miere, že tým došlo
k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

10. V prejednávanej veci je zo súdneho spisu zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanej úhrady peňažnej pohľadávky titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú následne vzal
so súhlasom žalovanej v celom rozsahu späť. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa konanie zastavil
v súlade s § 145 ods. 1 CSP. Uznesenie vo výroku o zastavení konania nebolo odvolaním napadnuté,

teda nadobudlo právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), preto nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.

11. Predmetom odvolacieho prieskumu ostal výrok, ktorým súd rozhodol, že žiadnej zo strán nepriznáva
náhradu trov konania.

12. Aj rozhodovanie o náhrade trov konania je bezpochyby súčasťou základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (por. m.m. napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08), a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl.
51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu (obdobne m.m. rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 56/05). Či je základné právo na súdnu ochranu
naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava
náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku (ďalej aj ,,CSP“).

13. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

14. Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

15. Z citovaných ustanovení plynie, že pri náhrade trov konania sa vychádza zo zásady procesného
zavinenia. Pojem „procesné zavinenie“ je v judikatúre súdov dlhodobo ustálený (por. nar. nález
Ústavného súd Slovenskej republiky z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017, v ktorom konštatoval, že
ustanovenie§256ods.1CSPjezobsahovéhohľadiskavpodstatezhodnésoskorším§146ods.2OSP,ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016, a niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných
súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 OSP).

16. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou
súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na
oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu
musel zobrať späť pre správanie žalovaného, spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po
začatí konania, potom je potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak

by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie
žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca.
Ak žalobca tvrdí, že žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, musí túto skutočnosť súdu
aj preukázať. Ak by žalobca dôvod späťvzatia na strane žalovaného len tvrdil, no nepreukázal, súd by
mohol konštatovať, že procesné zavinenie žalovaného nebolo preukázané, a priznať nárok na náhradu
trov konania žalovanému.

17. Aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie strany sporu, ktorej procesný úkon mal za následok
zastavenie konania, však existuje výnimka, upravená v § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

18. Aplikácia vyššie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky
predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o prípad hodný
osobitného zreteľa, pričom výnimočnosť tohto prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci,
ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho

prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu
inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody
hodnéosobitnéhozreteľa,musívychádzaťzposúdeniavšetkýchokolnostíkonkrétnejveci.Výnimočnosť
prípadu musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitnéhozreteľatrebaprihliadnuťvprvomradekmajetkovým,sociálnym,osobnýmaďalšímpomerom

všetkých strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery tej sporovej strany, ktorej by inak patrila náhrada
trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle § 257 CSP na majetkové pomery
tejto oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie ust. § 257 CSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v priebehu konania a podobne.

19.Akýmspôsobomazakýchdôvodovdospelkukonkrétnemurozhodnutiuotrováchkonaniajepovinný
vysvetliť v odôvodnení svojho rozhodnutia. Kým vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje ako rozhodol, z
odôvodneniamusívyplynúť,prečotakrozhodol.Právonadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia
je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru,
ako aj v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

20. Všeobecné požiadavky na obsahovú kvalitu odôvodnenia rozsudku vyjadrené v § 220 ods. 2
CSP, platia pritom primerane pre každý výrok rozhodnutia súdu, t.j. aj pre rozhodnutie súdu o trovách
konania. I pri rozhodovaní o trovách konania je súd povinný vždy vychádzať z individuálnych rozmerov
každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych zistených skutkových okolnostiach.

Porušením práva na spravodlivý proces preto býva i taká situácia, kedy v hodnotení skutkových
okolností súdom absentuje určitá časť skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo, ale súd prvej inštancie
ju právne nezhodnotil v celom súhrne posudzovaných skutočností a bez toho, aby presvedčivo vyložil jej
irelevantnosť. Z princípu práva na spravodlivý proces vyplýva rovnako povinnosť súdu umožniť stranám
sporu účinné uplatňovanie námietok a argumentov, ako i povinnosť súdu sa s týmito námietkami a

argumentmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie, presvedčivo v odôvodnení vysporiadať (por.
m.m. I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

21. Na tomto mieste je potrebné prisvedčiť žalovanej v jej odvolaní v tom, že súd prvej inštancie si
svoju povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie o trovách zastaveného konania náležite nesplnil.

V danej veci z odôvodnenia uznesenia totiž vyplýva iba to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
trovách konania aplikoval § 257 CSP. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia akékoľvek ďalšie
úvahy súdu absentujú a nie je z neho zrejmé, z akých konkrétnych skutočností súd prvej inštancie
vyvodil svoj záver o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Z dôvodovpreskúmavaného uznesenia je nutné vyvodiť, že súd prvej inštancie opomenul ozrejmiť svoje úsudky a
záveryohľadomprocesnejzodpovednostiprizastaveníkonania(naobochprocesnýchstranách),tedaaj
na strane žalobcu, aj na strane žalovanej. Nevyplýva z neho aký záver súd učinil o skutkovom stave, t.j.

aké logicky prepojené dielčie skutkové zistenia učinil a z akých dôkazov čerpal pri svojom rozhodovaní
a prečo.

22. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že z odôvodnenia napadnutého výroku uznesenia o trovách konania
nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov a jednoznačným

právnym záverom na strane druhej, ktorý sa dostal do zjavného nesúladu so skutkovými zisteniami,
resp. z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, čím došlo k
porušeniu práva žalovanej (i žalobcu) na spravodlivý proces, zakotveného v článku 36 ods. 1 Listiny
základných práva a slobôd, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Vzhľadom na povahu vytknutej vady konania pred súdom prvej inštancie sa odvolací súd už ďalej
nezaoberal samotnou podstatou veci, resp. sa ňou ani zaoberať nemohol, keďže odvolací súd nemá

podklad pre posúdenie vecnej správnosti záveru súdu prvej inštancie o trovách konania sporových strán.
Za tohto stavu preto odvolací súd nie je ani oprávnený pre účely eventuálnych vlastných skutkových
záverov bez ďalšieho hodnotiť vykonané dôkazy.

23. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako uznesenie v jeho napadnutom výroku o

trovách konania zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
konanie a nové rozhodnutie o trovách konania.

24. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto uznesení opätovne rozhodnúť o trovách zastaveného konania, vrátane trov tohto

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) a rozhodnutie odôvodniť aj so zreteľom na argumentáciu
žalobcu a žalovanej prednesenú v tomto odvolacom konaní.

25. Mať pritom na zreteli, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti
za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane...
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (m.m. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3MCdo 46/2012) ustanovenie § 257
nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),
ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá
mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe
všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické
pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (m.m. napr. nálezy Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (m.m. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 727/2000).
Možnododať,ženapriekdoslovnémuzneniuustanovenia§257nepriznaniesamôžetýkaťvšetkýchtrov
alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené
a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle
použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa

k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu,
že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto
by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť
procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto
ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj

nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť
explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia
v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp.
„súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšienapr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný
osobitnéhozreteľa,musíbyťnáležiteodôvodnené.»(Števček,M.;Ficová,S.;Baricová,J.;Mesiarkinová,

S.; Bajánková, J.; Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.
s. 940 - 943).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).