Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 26, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/50/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609217522
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7609217522.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne: U. Š., nar. XX.X.XXXX,
bytom U., Y. XX, právne zastúpená JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, advokátkou so sídlom v
Spišskej Novej Vsi, Zimná 62, proti žalovanému: M. - X. P., F..E..D.. so sídlom F. XX, P., IČO: 36447269,
právne zastúpený JUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jarkova 63, o určenie
neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
z 27. októbra 2015, č. k. 9C/226/2009-183

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacich

výrokoch o trovách konania a povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
určil,žeprávnyúkonoznačenýakodohodaonáhradeškodyuzavretádňa29.10.2009medzižalobkyňou
a žalovaným, uznanie dlhu žalobkyňou zo dňa 29.10.2009 a súhlas žalobkyne s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice č. N XXX/XXXX, Nz XXXXX/XXXX, O. XXXXX/XXXX, spísanej notárom JUDr.
Ľubomírom Ondovom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 41, dňa 29.10.2009, sú n e p l a t n é.

Ďalšími výrokmi súd návrh v časti určenia, že dlh žalobkyne vo výške 6.493,86 Eur neexistuje, zamietol
a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok z návrhu na určenie neplatnosti právnych
úkonov a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia spolu vo výške 79,50 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o návrhu žalobkyne, ktorá sa proti žalovanému domáhala určenia neplatnosti právnych

úkonov - dohody o náhrade škody, uznania dlhu a súhlasu s vykonateľnosťou Notárskej zápisnice č.
N XXX/XXXX, Nz XXXXX/XX, O. XXXXX/XXXX zo dňa 29.10.2009, ako aj určenia, že dlh žalobkyne
vo výške 6.493,86 Eur neexistuje, na tom skutkovom základe, že dňa 29.10.2009 podpísala notársku
zápisnicu, na základe ktorej sa ako hmotne zodpovedná zamestnankyňa žalovaného zaviazala nahradiť
škodu zistenú pri inventúre vykonanej v dňoch 19. až 27.10.2009 vo výške 6.493,86 Eur, sumu 151,50
Eur zodpovedajúcu podielu na náhrade škody a sumu 101,15 Eur za vyhotovenie notárskej zápisnice.
V uvedený deň boli žalobkyni aj s ďalšími spolupracovníčkami dané na podpísanie dohody o skončení

pracovného pomeru a porušenia pracovnej disciplíny v kancelárii generálneho riaditeľa žalovaného.
Tieto dokumenty boli nútené podpísať bez toho, aby im bol daný časový priestor na ich preštudovanie.
Následne boli oznámené ich osobné údaje notárovi, ktorý spísal notárske zápisnice. Keďže boli pod
psychickým tlakom, zapamätala si len to, že jej obsahom bolo uznanie dlhu. Žalovaný zámerne vytvorilpodmienky, ktoré ju pod psychickým tlakom donútili podpísať dokumenty, ktoré neboli jej slobodným
prejavom vôle. Výšku škody doposiaľ žalovaný riadne nepreukázal.

3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ust. § 80 písm. c) a § 135 ods. 1 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, platného a účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“), ďalej na
ust. § 37 ods. 1, § 39, § 558 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako aj §
179 ods. 1, § 182 ods. 1, § 186 ods. 1, 2, § 187 ods. 2, § 189 ods. 1 až 4 zákona č. 301/2001 Z.z.
(Zákonníka práce), pričom zdôraznil, že v prvom rade skúmal, či na takejto určovacej žalobe je daný

naliehavý právny záujem. Pokiaľ ide o prvý výrok žalobného petitu - určenie absolútnej neplatnosti
právnych úkonov - súd mal za to, že žalobkyňa osvedčila naliehavosť právneho záujmu. Súd vychádzal
z toho, že v prípade, ak by sa v tejto časti návrhu vyhovelo, odstránil by sa stav právnej neistoty medzi
stranami sporu, keďže súčasne by stratila opodstatnenie aj predmetná notárska zápisnica, v ktorej
žalobkyňa uznala dlh a súhlasila s jej vykonateľnosťou. V takomto prípade by nebolo možné vykonať
exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) na podklade súhlasu

žalobkyne s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Určením neplatnosti dohody o škode a uznania dlhu
by bolo možné následne v riadnom konaní riešiť otázku existencie resp. neexistencie právneho záväzku
žalobkyne voči žalovanému, keďže žalobkyňa sa podpísaním notárskej zápisnice zbavila možnosti
brániť svoje práva v riadnom súdnom konaní najmä pokiaľ ide o výšku škody, ako aj otázku jej zavinenia
na vzniku škody. Iným spôsobom než určením neplatnosti právnych úkonov, uvedený stav nie je možné

napraviť.Druhýmvýrokomžalobnéhopetitusažalobkyňadomáhalaurčenia,žejejdlhvovýške6.493,86
Eur neexistuje. Výrok o neexistencii dlhu žalobkyne v určenej výške je len odvodeným výrokom od
výroku o nespôsobilosti notárskej zápisnice byť exekučným titulom. Samotné určenie o neexistencii dlhu
žalobkyne by nevyriešilo spornosť vzťahov medzi stranami sporu. Preto na takomto určení nie je daný
naliehavý právny záujem a návrh v tejto časti súd zamietol.

4. Súd v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa neplatnosti právnych úkonov domáhala poukazujúc
na ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že napadnuté právne úkony
boli obsiahnuté v notárskej zápisnici z 29. októbra 2009. Platnosť notárskej zápisnice nie je možné
posudzovať - ide o verejnú listinu, ktorá nie je právnym úkonom. Notár spíše notársku zápisnicu na

základedohodyoprávnenejapovinnejosobybeztoho,abyboloprávnenýskúmaťjejpodkladvhmotnom
práve. Súd je tak oprávnený posudzovať platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov, ktoré sú v notárskej
zápisnici obsiahnuté.

5. V prvom rade žalobkyňa tvrdila, že dané právne úkony neboli prejavom jej slobodnej vôle.

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dohoda o náhrade škody, uznanie dlhu a súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice, boli vypracované bez vedomia žalobkyne. Po vykonaní inventúry
v predajni, v ktorej žalobkyňa pracovala, žalobkyňa a jej spolupracovníčky mali za to, že napriek
zisteným nedostatkom ostanú u žalovaného v pracovnom pomere aj naďalej. Uvedené je zrejmé nielen
z ich výpovedí a napísaných čestných prehlásení, ale aj z výpovede svedkyne R. M., ktorá bola ako

inšpektorka v kontakte s týmito pracovníčkami. Žalobkyňa a ostatné pracovníčky predmetnej predajne
nemali pred stretnutím vykonaným v Prešove vedomosť o skutočnom účele tohto stretnutia. Podľa
ich vyjadrení na stretnutí mali podať len vysvetlenie k vzniknutému schodku v predajni a k vedúcej
predajne. To, že žalobkyňa nemala vedomosť o účele stretnutia, potvrdil aj vypočutý svedok PhDr.
F. O., bývalý zamestnanec žalovaného. O tom, že na stretnutí bude riešené rozviazanie pracovného

pomeru s pracovníčkami predajne a že im bude na podpis predložená notárska zápisnica, žalobkyňa
zistila až na danom stretnutí, resp. v jeho priebehu. Na samotnom stretnutí, okrem žalobkyne a ďalších
troch pracovníčok predajne, boli prítomné len osoby s pracovnými resp. podnikateľskými väzbami na
žalovaného a notár, ktorý notársku zápisnicu vyhotovil. Uvedenú skutočnosť súd vzal do úvahy pri
hodnotení dôkazov, ako aj skutočnosť, že pracovníčky predajne, prítomné so žalobkyňou na stretnutí,

podali na tamojšom súde obdobné návrhy ako žalobkyňa, ktoré konania neboli do rozhodnutia súdu
prvej inštancie ukončené. Jednoznačne však bolo preukázané, že na tomto stretnutí bol daný na
podpísanie žalobkyni a ostatným pracovníčkam záznam o porušení pracovnej disciplíny a dohoda o
rozviazaní pracovného pomeru u žalovaného, ako aj predmetná notárska zápisnica. Už len z uvedeného
- nevedomosť o účele stretnutia, rozviazanie pracovného pomeru so žalobkyňou na tomto stretnutí - je

možné konštatovať, že žalobkyňa v čase podpisovania notárskej zápisnice objektívne bola v tiesni, t.j.
v psychickom stave, ktorý vplýval na slobodu prejavu jej vôle. Žalobkyňa totiž mala záujem pracovať
u žalovaného naďalej, a už len skutočnosť, že jej bola predložená dohoda o rozviazaní pracovného
pomeru, ku ktorej ona nedala podnet, v nej objektívne tento stav mohol vyvolať. Následne v tomto stavejej bola predložená na podpísanie ešte notárska zápisnica, ktorá obsahuje odborné pojmy. Táto notárska
zápisnica bola pritom len čítaná, nebolo v konaní preukázané, aby ju mala možnosť žalobkyňa aj prečítať
a tak lepšie pochopiť jej význam. Súd má za to, že vzhľadom na uvedené žalobkyňa bola pod tlakom,

ktorý mal vplyv, resp. pôsobil na jej psychický stav a na slobodu prejavu jej vôle. Zo samotných okolností,
za ktorých sa stretnutie uskutočnilo a akým spôsobom prebiehalo, je podľa názoru súdu zrejmé, že na
žalobkyňubolvyvíjanýtakýnátlak,ktorýmožnokvalifikovaťakopsychickédonútenie,vdôsledkuktorého
nemožno konštatovať, že predmetné právne úkony obsiahnuté v notárskej zápisnici boli žalobkyňou
urobené slobodne.

6. Ďalej vzal súd za preukázané, že pred podpísaním notárskej zápisnice bolo žalobkyni a ostatným
zamestnankyniam prevádzky povedané, že buď z ich strany budú podpísané notárske zápisnice, alebo
bude zo strany žalovaného podané trestné oznámenie. Túto okolnosť súd vyhodnotil ako bezprávnu
vyhrážku. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie
byť vynucované. Donútením nie je prípad, kedy niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť.

Podanie trestného oznámenia je pritom bezpochyby právom každého subjektu, preto aj žalovaný mal na
jeho podanie právo. Aj v tomto prípade však môže ísť o bezprávnu vyhrážku, t.j. aj v prípade, ak niekto
druhému hrozí tým, čo je oprávnený urobiť, ak ju použil k tomu, aby druhého účastníka pohol k nejakému
konaniu, t.j. vynútil nejaké konanie. Okolnosť, že žalobkyni bolo povedané, že v prípade nepodpísania
notárskej zápisnice bude podané trestné oznámenie zo strany žalovaného, bolo objektívne spôsobilé

vyvolať u žalobkyne obavu (strach). Uvedené súd konštatoval vzhľadom na okolnosti, za ktorých
k stretnutiu došlo, ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou a vzhľadom na psychický stav
žalobkyne na stretnutí. Na základe toho mal súd za to, že právne úkony obsiahnuté v notárskej
zápisnici boli zo strany žalobkyne urobené pod tlakom bezprávnej vyhrážky. Na uvedenom nemení
nič skutočnosť, že rozhodnutím Okresného súdu Prešov bol zamietnutý návrh žalobkyne na určenie

neplatnosti rozviazania pracovného pomeru dohodou medzi účastníkmi konania. Súd konštatoval, že pri
rozhodovaní v predmetnej veci nie je uvedeným rozhodnutím viazaný. Okrem toho dohoda o rozviazaní
pracovného pomeru bola podpisovaná pred notárskou zápisnicou. Už samotné ukončenie pracovného
pomeru bolo pre žalobkyňu prekvapivým momentom na stretnutí, čo spolu s okolnosťami, za ktorých sa
stretnutie uskutočnilo, spôsobilo u nej stav tiesne, kedy následne jej bolo oznámené, že bude podpisovať

aj notársku zápisnicu. O tom, že žalobkyňa a jej spolupracovníčky podpísali notársku zápisnicu v
tiesni pod tlakom bezprávnej vyhrážky svedčí aj skutočnosť, že už 2. novembra 2009 podali trestné
oznámenia, týkajúce sa okolností uvádzaného stretnutia. Následne 3. decembra 2009 podali návrh
na začatie konania v tejto veci a 20. januára 2010 návrh na určenie neplatnosti dohody o rozviazaní
pracovného pomeru.

7. Súd konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, aby žalobkyňa pred podpísaním notárskej zápisnice
bola oboznámená s výsledkami kontroly a inventarizácie a všetkými dokladmi uvedenými v článku I.
bod 8 notárskej zápisnice. Ani jeden z vypočutých svedkov neuviedol, aby pred podpísaním notárskej
zápisnice boli žalobkyni predložené na prečítanie, resp. aby boli prečítané tam uvedené listiny. Jedná sa

pritom o listiny, z ktorých žalovaný vyvodil závery o náhrade škody zo strany žalobkyne. Takýto postup
žalovaného ako zamestnávateľa možno vyhodnotiť ako postup v rozpore s dobrými mravmi.

8. Žalovaný navrhol v konaní vypočuť aj Mgr. U. T., ktorá bola osobne prítomná na uvedenom stretnutí.
Súd jeho návrh zamietol z dôvodu, že okrem menovanej boli v konaní vypočutí svedkovia prítomní na

tomto stretnutí na základe návrhu oboch účastníkov konania. Svedkyňa mala byť pritom vypočutá na
tie isté okolnosti, ako už vypočuté svedkyne R. M. a U. U.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd
konštatoval, že právne úkony - dohoda o náhrade škody, uznanie dlhu a súhlas s vykonateľnosťou
notárskejzápisnice-súpreabsenciuslobodyprejavuvôležalobkyne,aleajprerozporsdobrýmimravmi,
absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

9. Jedným z právnym úkonov obsiahnutých v notárskej zápisnici bolo uznanie dlhu žalobkyňou voči
žalovanému. Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovaciu funkciu
plnítým,žezakladáprávnudomnienkuexistenciedlhuvdobeuznania.Domnienkaexistenciedlhu,ktorá
je založená uznaním, je vyvrátiteľná. Dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže tak namietať, že dlh nevznikol

alebo v čase uznania netrval. Žalobkyňa v konaní poukazovala na spôsob vykonania inventarizácie
tovaru, ktorá podľa jej vyjadrenia bola vykonaná zmätočne, ako aj spôsob rozdelenia zisteného manka
a škody medzi pracovníčky predajne. V konaní bolo preukázané, že v čase uznania dlhu žalobkyňou
existovala škoda na strane žalovaného týkajúca sa predajne, v ktorej žalobkyňa pracovala v pozíciipredavačky. Uvedené je zrejmé z oboznámeného trestného spisu a to znaleckého posudku č. 1/2010,
ktorým bola potvrdená existencia škody, avšak v nižšej sume, než je uvedená v notárskej zápisnici.
Dokazovaním bolo tiež preukázané, že žalovaný škodu zistenú v predajni rozdelil medzi všetky

pracovníčky predajne rovnakým dielom. V prvom rade sa pritom jedná o škodu vo forme schodku,
kedy schodok je možné podľa § 189 ods. 4 Zákonníka práce rozdeliť medzi spoločne zodpovedných
zamestnancovpodľamieryzavinenia,aksazistí,žeschodokalebojehočasťzavinilniektorýzospoločne
zodpovedných zamestnancov. Inak platí podľa § 189 ods. 3 Zákonníka práce, že podiel náhrady nesmie
u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich

priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody. Pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca
za škodu spôsobenú zamestnávateľovi sa vyžaduje, okrem iného, preukázanie protiprávnosti konania
zamestnanca, ktoré je povinný preukázať zamestnávateľ. Žalobkyňa bola u žalovaného zamestnaná
ako predavačka, nebola vedúcou predajne, ani jej zástupkyňou. Žalovaný určil podiel pracovníčok
rovnakým dielom, teda vychádzal z ich rovnakého zavinenia na vzniku škody. To, že vznik škody
bol zavinený žalobkyňou, v konaní preukázané nebolo. V tomto smere súd poukázal na rozsudok v

trestnej veci vedenej, okrem iného, aj proti žalobkyni, ktorá bola oslobodená spod obžaloby preto, že
nebolo preukázané, aby sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Trestné konanie bolo pritom vedené
pre zločin sprenevery, ktorý je úmyselným trestným činom. Z toho vyplýva, že v trestnom konaní
nebolo preukázané zavinené konanie žalobkyne, ktorým bola žalovanému spôsobená škoda, pričom bol
vynesený oslobodzujúci rozsudok, ktorým súd viazaný podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. nie je. Súd

však musí vychádzať aj z rozhodnutí vynesených v trestnom konaní a dbať o to, aby sa s nimi nedostal
do rozporu. Nemôže teda ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že
skutok, pre ktorý bolo vedené trestné konanie, sa nestal. Súd tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/1060/05, podľa ktorého uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej
výške nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené

protiprávne konanie pracovníka, s ktorým zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu.
Preto súd uzavrel, že v čase uznania dlhu žalobkyňou dlh vo výške uvedenej v notárskej zápisnici vo
vzťahu k žalobkyni neexistoval a aj z tohto dôvodu bolo návrhu žalobkyne o určenie neplatnosti právnych
úkonov vyhovené.

10. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom náhradu trov konania
účastníkomnepriznal.Žalobkyňamalaúspechlenčiastočný,čodourčenianeplatnostiprávnychúkonov,
druhý určovací výrok bol súdom zamietnutý, preto v tejto časti bol úspešný žalovaný. Obe strany sporu
tak mali v konaní úspech len čiastočný.

11. Výrok o súdnom poplatku súd odôvodnil podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a poukázal na uznesenie z 25.8.2010, ktorým bolo
žalobkyni pre toto konanie priznané oslobodenie od súdneho poplatku vo výške 60 %. Žalobkyňou bol
uhradený súdny poplatok z návrhu vo výške 79,60 Eur (40 % zo 199,00 Eur za dva určovacie výroky) a
súdny poplatok z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo výške 13,20 Eur (40 % z 33,00 Eur).

Súd vyhovel návrhu žalobkyne na určenie neplatnosti právnych úkonov, ako aj návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia. Žalovaný nie je pre toto konanie oslobodený od súdnych poplatkov, preto ho súd
zaviazal k úhrade súdneho poplatku z návrhu na určenie neplatnosti právnych úkonov vo výške 59,70
Eur, t.j. 99,50 Eur mínus 39,80 Eur (79,60 Eur delene dvoma) a z návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia vo výške 19,80 Eur, t.j. 33,00 Eur mínus 13,20 Eur, spolu vo výške 79,50 Eur.

12. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný a to proti výroku, ktorým bolo žalobe
vyhovené a proti súvisiacim výrokom o trovách konania a povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok
a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutých výrokoch zmenil, žalobu zamietol a priznal mu
náhradu trov konania. Skutkový záver súdu o nevedomosti žalobkyne o účele stretnutia dňa 29.10.2010

a o tom, že skončenie pracovného pomeru dohodou so žalobkyňou v ten istý deň mali vplývať na
slobodu jej vôle, je podľa názoru žalovaného celkom neudržateľný. Žalobkyni nič nebránilo notársku
zápisnicu nepodpísať, vyjadriť k nej výhrady, či zo stretnutia odísť. Zároveň v odvolaní poukazuje
na inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ak súd uveril tvrdeniam
žalobkyne, ktoré mali potvrdiť výlučne zaujaté svedkyne (p. M. a p. X.) a s námietkou žalovaného

o ich zaujatosti a nedôveryhodnosti sa nijako nevysporiadal. Ďalej žalovaný v odvolaní namieta, že
súd konštatuje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania nevyplývajú. Žalobkyňa v konaní nehovorila
pravdu a okolnosti podpisovania notárskej zápisnice dramatizovala, ak tvrdila, že jej notárska zápisnica
nebola predložená na prečítanie, resp., že jej nik nevysvetlil odborné pojmy. Z akýchkoľvek pohnútokžalobkyňa konala, keď si obsah právnych úkonov dobrovoľne neprečítala (strach, zľaknutie, rozrušenie
z uvedomenia si následkov konania, ktorého sa dopustila) nemá žiaden vplyv na platnosť jej právneho
úkonu. Okolnosť, či si účastník právneho úkonu obsah prečíta alebo dobrovoľne neprečíta, nemôže

mať žiadne právne dôsledky na jeho platnosť. Žalovaný zároveň namieta správnosť argumentácie súdu,
ktorý zohľadnil „samotné okolnosti, za ktorých sa stretnutie uskutočnilo“ a „spôsob, akým stretnutie
prebiehalo“, z ktorých podľa názoru odvolateľa rozhodne nevyplýva, ktoré okolnosti, či spôsob považuje
za také, ktoré by opodstatňovali záver o údajnom nátlaku vyvíjanom na žalobkyňu. Okresný súd stavia
na roveň preukázanej skutočnosti tvrdenie žalobkyne o tom, že podpísanie notárskej zápisnice malo

byť vynucované podaním trestného oznámenia. Za nesprávny považuje aj záver súdu o neslobodne
prejavenej vôli žalobkyne bezprávnou vyhrážkou. Poukazuje na vyjadrenia žalobkyne v konaní vedenom
pod sp. zn. 13C 14/2010, keď 5. mája 2010 vo svojom výsluchu uviedla, že si boli vedomí toho, že
neurobili nič zlé a že pravda je na ich strane. Týmito vyjadreniami žalobkyňa poprela, že by obava,
ktorú u nej žalovaný mal vyvolať, bola intenzity odôvodňujúcej jej neslobodný prejav vôle. Žalovaný
považuje záver implikovaný súdom prvej inštancie, podľa ktorého, ak sú dva, resp. viac právnych

úkonov, uskutočnených bezprostredne po sebe za tých istých okolností a podmienok, pričom jeden z
nich bol vyhodnotený ako slobodný a iný ako vykonaný v tiesni, resp. pod nátlakom z dôvodu, že v
poradí prvý právny úkon, resp. druhý a ďalší právny úkon vytvára pre jeho účastníka stav neslobody
vôle, za iracionálny. Podľa názoru žalovaného je zjavné, že na prítomnosť notára ako skutočnosť
zásadného významu, pokiaľ ide o hodnotenie miery slobody prejavu vôle žalobkyne, súd absolútne

nereflektoval. Rovnako súd nereflektoval ani na fakt, že žalobkyňa odmietla zbaviť notára mlčanlivosti,
ktorou skutočnosťou zmarila vykonať pre toto konanie veľmi podstatné dokazovanie jeho výsluchom.
Ďalej odvolateľ namieta, že pokiaľ súd prvej inštancie odvodzuje svoje závery o konaní žalobkyne
v tiesni, či pod nátlakom zo skutočnosti, že žalobkyňa podala 2. novembra 2009 trestné oznámenie
pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania a nátlaku, tak táto okolnosť ani z časového

hľadiska, ani zo samotnej svojej povahy, nemôže mať nijaký súvis s hodnotením slobody prejavu
vôle žalobkyne. Zároveň je nepochopiteľné, prečo súd v nijakom ohľade nevyhodnotil jeho zjavnú
neopodstatnenosť a nepodloženosť prejavenú jeho odmietnutím [§ 197 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku]. Žalovaný nepovažuje za správny ani záver súdu o tom, že žalobkyňa nemala byť pred
podpísaním notárskej zápisnice oboznámená s dokladmi, na základe ktorých bola konkretizovaná výška

a spôsob vzniku škody. Súd opomína charakter notárskej zápisnice ako verejnej listiny, o ktorej platí
prezumpcia správnosti (§ 134 O.s.p.). Ak sa Okresný súd nevysporiadal s touto povahou verejnej
listiny a opomenul potrebnú mieru preukázania opaku, nie spochybnenia jej pravdivosti, potom ide o
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nebolo preto na žalovanom, aby
preukazoval pravdivosť tohto vyhlásenia žalobkyne. Odvolateľ namieta aj správnosť záveru súdu, ktorý

oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves v trestnej veci vedenej proti žalobkyni
pod sp. zn. 5T 152/2010 uzavrel, že v konaní o určenie neplatnosti napádaných právnych úkonov nebolo
preukázané, že škodu úmyselne zavinila žalobkyňa porušením svojich pracovných povinností. Otázka
preukázania zavinenia vzniku škody je v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov, ktorého sa
žalobkyňa domáha pre neslobodu prejavu vôle, celkom irelevantná. Preto okresný súd vec nesprávne

právne posúdil, ak na daný prípad aplikoval ustanovenia Zákonníka práce o hmotnej zodpovednosti za
škodu, navyše vychádzajúc z nesprávnych skutkových premís. Ďalším dôvodom pre určenie neplatnosti
napádaných právnych úkonov je podľa súdu prvej inštancie fakt, že výška škody zistená znaleckým
posudkom č. 1/2010, vyhotoveným v trestnom konaní vo výške 32.251,66 Eur, je nižšia oproti škode
uvedenej v notárskej zápisnici vo výške 32.335,88 Eur. Uvedený argument žalovaný považuje za

rozporný s hmotným právom, ale tiež ho vníma ako popretie princípu právnej istoty a funkcie inštitútov
zabezpečenia záväzku. Preukázanie škody nižšieho rozsahu neznamená neplatnosť právneho úkonu
v celom rozsahu ako takého. Opačný záver by viedol k absurdným hodnoteniam právnych úkonov
uznávajúcich záväzok ako neplatných len pre nepresne určenú výšku.

13. K odvolaniu žalovaného podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správny a priznal jej
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 89,05 Eur. Žalobkyňa má za to, že v konaní uniesla dôkazné
bremeno, pričom žalovaný opätovne namieta zaujatosť svedkýň, p. M. a p. X. (bývalé kolegyne) len z
dôvodu, že sa vedú rovnaké konania na Okresnom súde Spišská Nová Ves, v ktorých sú žalobkyňami.

Žalobkyňa opätovne poukazuje na výpoveď svedka O., ktorý napriek protichodným tvrdeniam M. a
U. potvrdil, že na žalobkyňu a jej kolegyne bol vyvíjaný tlak minimálne v podobe podania trestného
oznámenia. Zároveň žalobkyňa poukázala vo vyjadrení na to, že svedkovia žalovaného vypovedali
protichodne, keď p. M. uviedla, že atmosféra bola pokojná, nikto neplakal a p. U. uvádzala presnýopak, ako aj p. O.. Ich výpovede v ostatných otázkach boli nejasné, väčšinou odpovedali - neviem.
Všetci uviedli, že notár čítal niečo dookola, čo v prípade, ak by mal prečítať štyri notárske zápisnice,
museli by byť v Prešove všetci minimálne niekoľko hodín, čo však neboli. Ďalej žalobkyňa poukázala

na skutočnosť, že svedkyňa M. mala sama vo svojich výpovediach v konaniach žalobkyne p. P. (sp.
zn. 2C 226/2009) a p. M. (sp. zn. 2C 227/2009) rozpory oproti jej výpovediam, ktoré urobila na
pojednávaní v tejto preskúmavanej veci. Pokiaľ ide o súdne konanie v Prešove, v tomto sa primárne
riešila neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, a otázky týkajúce sa notárskej zápisnice boli
v Prešove položené len okrajovo, nie do hĺbky. Žalobkyňa vo vyjadrení považuje tvrdenia žalovaného

o tom, že všetky úkony nasledovali po predchádzajúcej dohode, podpisovanie dokumentov malo byť
oznámené s dostatočným predstihom a že žalobkyňa mala dobrovoľne sa dostaviť do Prešova a
taktiež, že im bol poskytnutý dostatočný časový predstih v rozpätí troch hodín na premyslenie a
pochopenie relevantných dokumentov, za zavádzajúce a vyvrátené vykonanými dôkazmi, a to v prvom
rade výsluchmi svedkov, ktorých navrhol sám žalovaný. Žalobkyňa vo vyjadrení poukazuje na svoje
tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie, že cieľom žalovaného bolo, aby sa vyhol akémukoľvek

súdnemu konaniu a tým preukazovaniu škody, keďže jednak bola inventúra vykonaná zmätočne, na
čo poukazovali predavačky po jej vykonaní, ako aj v notárskej zápisnici je zachytená časť škody, ktorá
mala vzniknúť v súvislosti s iným porušením pracovnej disciplíny, ktorá taktiež ani nebola žalobkyni a
jej kolegyniam oznámená. Uznávací prejav preto nebol urobený určite a vážne a výška škody, ktorú
mali uznať, nezodpovedala ani výške škody, ktorá bola neskôr preukázaná znaleckým posudkom v

trestnom konaní vedenom na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. 5C 151/2010. Žalobkyňa
opakovane zdôrazňuje, že pri nástupe do zamestnania, ako aj pri ukončení pracovného pomeru, sa
nerobili aj napriek požiadavkám zamestnancov inventúry, pri krádežiach sa robili len čiastkové inventúry,
ďalej poukazuje na rozdielne delenie manka medzi predavačky, kedy vedúca zaplatila vždy viac ako
polovicu, na rôzne úväzky predavačiek. Aj tieto skutočnosti nasvedčujú nekalým praktikám žalovaného v

snahe vyhnúť sa akémukoľvek spochybňovaniu škody zo strany žalobkyne a jej kolegýň. Inventarizačné
záznamy, ktoré boli predložené zo strany žalovaného, boli doplnené o text dopísaný perom, pričom
žalobkyňa a jej kolegyne sa zhodne vyjadrili, že na záznamoch sa podpísali pri svojich menách a
sumy, na ktoré sa odvoláva žalovaný, tam boli doplnené po podpise žalobkyne a svedkýň, čo žalovaný
nerozporoval. Žalovaný si nechal vopred vypracovať notársku zápisnicu, neoboznámil zamestnankyne

za akým účelom majú prísť do Prešova, dokonca ich zavádzal, ak im uviedol, že sa budú vyjadrovať
ku schodku a k vedúcej a ľsťou ich vylákal do Prešova. Po príchode notára im oznámil, že sa bude
podpisovať notárska zápisnica a že každá bude musieť uhradiť škodu, pričom z dokazovania je zrejmé,
že všetky zamestnankyne, vrátane žalobkyne, plakali, dožadovali sa pauzy, umožnenia zatelefonovať,
čo im umožnené nebolo, a to formou psychického tlaku a neustáleho opakovania, že sa na nich podá

trestné oznámenie, bude vedená exekúcia, bude im zhabaný majetok a že v prípade, ak ich nepodpíšu,
nepôjdu domov, ale pôjde sa na políciu a potom rovno do basy. Vzhľadom na uvedené je preukázané,
že právne úkony zachytené v notárskej zápisnici sú pre absenciu slobody prejavu žalobkyne, ale aj pre
rozpor s dobrými mravmi, absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

14. K vyjadreniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý zotrval na svojich námietkach
a dôvodoch odvolania. Vo vyjadrení zopakoval, že žalobkyňa svojim nesúhlasom so zbavením notára
povinnosti mlčanlivosti zmarila možnosť vykonať veľmi podstatné dokazovanie jeho výsluchom, čo je
potrebné náležite vyhodnotiť v jej neprospech. Zároveň trvá aj na výsluchu Mgr. U. T., ktorú napriek
návrhu žalovaného súd prvej inštancie nevypočul. V ďalšom obsahu svojho vyjadrenia opakovane

zdôrazňuje svoje odvolacie námietky a dôvody.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj
na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

16. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v

zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), d) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2
prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b, d) a f)] a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach26. apríla 2017 o 12,20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas
verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

18. Rozsudok, okrem výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, výroku o trovách konania a výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

19. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b), d) O.s.p., t.j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. V zmysle CSP ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f), t.j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

20. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú preukázané.

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval správne
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákonníka práce a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená

žiadnavada,ktorábymalazanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdjehorozsudok
ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že postup žalovaného
ako zamestnávateľa možno vyhodnotiť ako postup v rozpore s dobrými mravmi, keď ani jeden z

vypočutých svedkov neuviedol, aby pred podpísaním notárskej zápisnice boli žalobkyni predložené na
prečítanie, resp. aby boli prečítané listiny uvedené v notárskej zápisnici. Jedná sa pritom o listiny, z
ktorých žalovaný vyvodil závery o náhrade škody zo strany žalobkyne ako zamestnankyne v predajni
žalovaného s podpísanou dohodou o hmotnej zodpovednosti.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolacia námietka žalovaného, v zmysle ktorej okolnosť, či si
účastník právneho úkonu obsah prečíta alebo dobrovoľne neprečíta, nemôže mať žiadne právne
dôsledky na jeho platnosť, nie je opodstatnená.

24. Nedôvodná je aj ďalšia odvolacia námietka žalovaného, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak na

daný prípad aplikoval ustanovenia Zákonníka práce o hmotnej zodpovednosti za škodu a že vychádzal
z nesprávnych skutkových premís.

25.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkusúdprvejinštanciepoukázalnavýsledkydokazovania,ktorými
bolo preukázané, že žalovaný škodu zistenú inventúrou v predajni rozdelil medzi všetky pracovníčky

predajne rovnakým dielom. Súd pritom správne zdôraznil, že sa jedná o škodu vo forme schodku,
kedy schodok je možné podľa § 189 ods. 4 Zákonníka práce rozdeliť medzi spoločne zodpovedných
zamestnancovpodľamieryzavinenia,aksazistí,žeschodokalebojehočasťzavinilniektorýzospoločne
zodpovedných zamestnancov. Inak platí podľa § 189 ods. 3 Zákonníka práce, že podiel náhrady nesmie
u jednotlivých zamestnancov s výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich

priemernému mesačnému zárobku pred vznikom škody.

26. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom, že uznanie záväzku na
náhradu škody v požadovanej výške nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto
záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie pracovníka, s ktorým Zákonník práce spája jeho

zodpovednosť za vzniknutú škodu. Preto správne súd prvej inštancie uzavrel, že v čase uznania dlhu
žalobkyňou dlh vo výške uvedenej v notárskej zápisnici vo vzťahu k žalobkyni neexistoval a aj z
tohto dôvodu návrhu žalobkyne o určenie neplatnosti právnych úkonov dôvodne vyhovel. Odvolací
súd zároveň zdôrazňuje, že žalovaný uvedeným postupom príslušné zákonné normy o zodpovednostizamestnanca za schodok zistený inventúrou (Zákonník práce) obchádzal, čo Občiansky zákonník v §
39 sankcionuje neplatnosťou.

27. Odvolací súd preto považuje za opodstatnené obavy žalobkyne uvedené vo vyjadrení k odvolaniu
žalovaného, že cieľom žalovaného bolo, aby sa vyhol akémukoľvek súdnemu konaniu a tým
preukazovaniu škody, zistenej pri inventúre v predajni. Žalobkyňa opakovane zdôraznila, že pri
nástupe do zamestnania, ako aj pri ukončení pracovného pomeru, sa nerobili aj napriek požiadavkám
zamestnancov inventúry, pri krádežiach sa robili len čiastkové inventúry, ďalej poukázala na rozdielne

delenie manka medzi predavačky, kedy vedúca zaplatila vždy viac ako polovicu, na rôzne úväzky
predavačiek. Preto podľa názoru žalobkyne, aj tieto skutočnosti nasvedčujú nekalým praktikám
žalovaného v snahe vyhnúť sa akémukoľvek spochybňovaniu škody zo strany žalobkyne a jej kolegýň.

28. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, že žalobkyňa
svojim nesúhlasom so zbavením notára povinnosti mlčanlivosti zmarila možnosť vykonať veľmi

podstatné dokazovanie jeho výsluchom, čo je podľa jeho názoru potrebné náležite vyhodnotiť v jej
neprospech.

29. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie vo veci, z
ktorého vyvodil správne skutkové závery (správne vyhodnotil dôkazy jednotlivo aj v ich súvislostiach) a

vecvyhodnotilsprávneajpoprávnejstránke.Pretojehorozhodnutiuvtomtosmerenemožnoničvytknúť.

30. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani námietka odvolateľa, ktorý trvá na výsluchu U.. U. T., ktorú napriek
návrhu žalovaného súd prvej inštancie nevypočul. Súd totiž dostatočne odôvodnil, prečo navrhnutý
dôkaz nevykonal. Návrh žalovaného zamietol z dôvodu, že okrem menovanej boli v konaní vypočutí

svedkovia prítomní na tomto stretnutí na základe návrhu oboch účastníkov konania. Svedkyňa mala byť
pritom vypočutá na tie isté okolnosti, ako už vypočuté svedkyne R. M. a U. U..

31. Odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov preto nemožno považovať za
opodstatnené a z uvedených dôvodov bol rozsudok v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny

potvrdený v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. Vo zvyšku v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
poukazuje na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a trovy odvolacieho

konania si uplatnila, preto odvolací súd priznal žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacímsúdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).