Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115200151
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4115200151.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: U. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O., K. X/X, proti žalovanému: L.. G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., V. XXX/X, o
zaplatenie sumy 8 000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu O.
č. k. 8C/2/2015-136 zo dňa 06. novembra 2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalovanému proti žalobkyni n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a

žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 18 ods. 1, 2, § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii“), § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964Zb.Občianskehozákonníka(ďalejlen„Občianskyzákonník“).Vodôvodnenísvojhorozhodnutia
uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 7.1.2015 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
sumy 8 000 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania, ako aj k náhrade trov konania. Súd vo veci vydal

platobný rozkaz č.k.8C/2/2015-37 zo dňa 14.5.2015, voči ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote
odpor, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu zo zákona a súd vo veci nariadil pojednávanie.

2. Súd prvej inštancie mal ma základe vykonaného dokazovania za preukázané, že na Okresnom
súde Nové Zámky bolo vedené konanie pod sp. zn. 18C/16/1996, v ktorom podľa vyjadrenia žalobkyne,
žalobkyňuzastupovalakoadvokátK.B.,vktoromkonanížalobkyňaajejdcéraakonavrhovateľky,neboli
úspešné, pričom uvedená skutočnosť vyplýva aj z listín predložených žalobkyňou (čl. 61 až 65 spisu).

Prom. práv. K. B. - otec žalovaného, zastupoval žalobkyňu a jej dcéru v konaní vedenom na OS Nové
Zámky pod sp. zn. 18C/16/96, v odvolacom konaní vedenom na KS v NR pod sp. zn. 8Co/16/02, ako aj
v dovolacom konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 4Cdo 152/03.

3. V súvislosti s uvedeným konaním bola dňa 07.08.2009 podaná sťažnosť na Ústavný súd SR pre
porušenie základných práv Okresným súdom Nové Zámky, kde sťažovateľka bola žalobkyňa, ako aj jej
dcéra L. X. a sťažnosť smerovala voči OS Nové Zámky. Sťažovateľky sa domáhali, aby ÚSSR vyniesol

nález, že OS Nové Zámky porušil základné ústavné právo žalobkýň na prerokovanie ich právnej veci
bez zbytočných prieťahov a aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 Eur.4. Z Ústavného súdu SR bol zaslaný rovnopis spisu Rvp/1358/09 pod ktorou spisovou značkou sa
sťažnosť viedla a okrem sťažnosti (čl.120-124 spisu), ktorá bola opatrená pečiatkou žalovaného ako
advokáta, sa v spise nachádzalo aj Plnomocenstvo pre JUDr, G. B.a (čl.125 spisu) ako predtlač, kde

v záhlaví je uvedený žalovaný ako advokát, ale mená žalobkyne, jej dcéry, predmet sporu, dátum a
podpisy žalobkyne, jej dcéry, ako aj podpis osoby, ktorá mala splnomocnenie prijať sú dopisované
rukou.Pečiatkažalovanéhoakoadvokáta,nauvedenomPlnomocenstveabsentuje.Ďalejbolaobsahom
spisu Výzva na doplnenie podania zo dňa 24.08.2009 adresovaná žalovanému, ktorou bol žalovaný
upovedomený, že sťažnosť sťažovateliek nemá predpísané náležitosti a preto bol vyzvaný na ich

doplnenie v lehote do 5 dní od doručenia výzvy (čl. 126,127 spisu). Pre prípad, že na výzvu nezareaguje,
mal ústavný súd sťažnosť odmietnuť. Uznesením ÚS SR č. k. IV. ÚS 333/09 zo dňa 01.10.2009 ( čl. 7,
8 spisu) bola sťažnosť sťažovateliek odmietnutá a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2009
(čl. 112 spisu).

5. Podaním zo dňa 30.01.2013 (čl. 6 spisu) bola žalobkyňa informovaná Kanceláriou ÚS SR o

skutočnosti, konanie vedené na ÚS SR pod sp. zn. - IV. ÚS 333/09 je skončené, keďže ÚS SR vo
veci rozhodol 01.10.2009 tak, že žiadosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a
uznesenie bolo jej právnemu zástupcovi doručené dňa 28.10.2009.

6. Zo zápisnice na OS Nové Zámky v konaní o obnove konania vedenom pod sp. zn. 13C/153/2007 (čl.

71 spisu) zastupoval žalobkyňu žalovaný.

7. Žalovaný predložil súdu koncept sťažnosti, písaný rukou žalobkyne, ktorý podľa jej vyjadrenia
pripravovala s jeho otcom K. B.om (čl. 88-91 spisu) a tiež list zo dňa 03.03.2010 písaný rukou žalobkyne
(čl. 92 spisu), v ktorom žalovaného vyzývala, aby k ústavnej sťažnosti zaslal 2 plnomocenstvá (za každú

zvlášť - čím myslela seba a dcéru) ku konaniu vedenom pod Rvp 1358/09-9, pričom ho vyzývala, aby ich
napísal so skorším dátumom, následne to ona sama pošle do Košíc, aby nemal on výdavky na poštovné.

8. Žalobkyňa sa v tomto konaní obrátila so žalobou na súd a domáhala sa od žalovaného náhrady škody
vo výške 8 000 Eur, pričom jej výšku odôvodnila tým, že sa jedná približne o rovnakú sumu, ako bola

žalovaná v konaní 18C/16/1996 a takúto sumu dal aj do sťažnosti na ÚS SR žalovaný. Keďže má pocit,
že suma 8 000 Eur jej konaním žalovaného ušla, uplatňuje si ju v tomto konaní, ako aj úroky z omeškania
a náhradu trov konania.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že uznesenie ÚS SR, ktorým bola sťažnosť

žalobkyne odmietnutá, nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2009, o potrebe doplniť podanie vedené na
ÚS SR pod sp. zn. Rvp 1358/09 žalobkyňa vedela, nakoľko v tejto súvislosti adresovala žalovanému list
zo dňa 03.03.2010, ktorým ho vyzývala, aby so skorším dátumom podpísal a zaslal 2 plnomocenstvá
(pre ňu a jej dcéru) k uvedenému konaniu na ÚS SR, žalobu na súd však podala až dňa 07.01.2015, teda
po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby a preto súd prihliadol na námietku premlčania

vznesenú zo strany žalovaného a žalobu zamietol.

10. Z tohto dôvodu súd ďalšie okolnosti ohľadne odôvodnenosti nároku žalobkyne na náhradu škody,
samotného vzniku škody, odôvodnenosť jej výšky a príčinnej súvislosti medzi škodou a konaním
žalovaného neskúmal, avšak je potrebné uviesť, že v konaní z dokladov predložených stranami sporu

je zrejmé, že žalobkyňa by neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by ju žalovaný v
konaní pred ÚS SR vo veci sťažnosti právne zastupoval, nakoľko sama žalovaná ho listom zo dňa
03.03.2010 vyzývala na predloženie 2 plnomocenstiev k ústavnej sťažnosti (pre ňu a pre jej dcéru),
teda si bola vedomá skutočnosti, že takúto plnú moc podpísanú žalovaným nemá. Žalobkyňa v súdom
stanovenej lehote nepodala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a preukázané bolo len to, že

žalovaný zastupoval žalobkyňu v konaní vedenom na OS Nové Zámky vo veci obnovy konania vedenom
pod sp. zn. 13C/153/2007 (čo žalovaný potvrdil) a aj podpis na Plnomocenstve, ktorého fotokópia bola
súdu zaslaná z ÚS SR, nie je totožný s podpismi žalovaného na doručenkách a podaniach v tomto
konaní. Uvedené plnomocenstvo nie je opatrené ani pečiatkou žalovaného ako advokáta.

11. S poukazom na tieto skutočnosti a vyššie citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie žalobu
zamietol a o trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o samotnej výške trov konania rozhodne samostatným
uznesením vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.12. Rozsudok v zákonnej lehote napadla odvolaním žalobkyňa cestou právneho zástupcu z dôvodu §
365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie posúdil nesprávne

actio nata, tým aj nesprávne posúdil premlčaciu dobu, a to najmä, keď úmyselné zavinenie škody bolo
preukázané, aj dokázané v žalobnom návrhu. Odvolaním sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok OS NR sp. zn. 8C/2/2015-136 zo dňa 06.11.2017 zrušil v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvej
inštancie na nové konania a nové rozhodnutie.

13. Uviedla, že v konaní č. k. IV. ÚS 333/09 vedenom na ÚS-SR v Košiciach bol ich právnym zástupcom
žalovaný advokát JUDr. G. B.. Keďže sám ešte nemal žiadnu skúsenosť s ústavným konaním, radil sa
vo veci so svojím otcom skúsenejším advokátom prom. práv. K. B.om, ktorého poveril aj zastupovaním
v niektorých úkonoch (§ 16 Zákona o advokácii), s čím súhlasili aj klientky. Žalovaný vo svojich
výpovediach ani neuviedol žiadny dôvod na svoju obranu, ktorým by sa zodpovednosti advokáta za
škodu (§ 26 Zákona o advokácii) zbavil, ani ničím nepreukázal, ani nedokázal, že by sa aspoň snažil

zabrániť vzniku škody. Teda v konaní nevyšiel najavo žiadny opak tvrdenia žaloby o úmyselnom zavinení
škody z nedbanlivosti a zanedbania povinnosti advokáta (§ 18 Zákona o advokácii). Poukázala na to, že
súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z troch dátumov - 28.10.2009 (právoplatnosť uznesenia
sp. zn. IV., ÚS 333/09 - ÚS - SR), 03.03.2010 (list žalobkyne doručený žalovanému), 07.01.2015
(podanie žaloby na OS NR). Poukázala na dátum 03.03.2010, keď žalobkyňa písomne odpovedala

žalovanému na list, v ktorom jej žalovaný zaslal kópiu výzvy od ÚS-SR. ÚS-SR výzvou sp. zn. Rvp
1358/09-9 vyzval žalovaného advokáta, aby doplnil podanú ústavnú sťažnosť o náležitosti predpísané
zákonom č. 38/1993 Z. z. Tento dôkaz list žalobkyne zo dňa 03.03.2010 predložil súdu sám žalovaný.
Mala za to, že práve týmto listom sám žalovaný dokázal a priznal skutočnosť, že žalobkyňu ešte stále
držal v právnej neistote a dezinformácii, že ústavnú sťažnosť musí ešte doplniť, čo už nebolo pravdou.

Týmtolistomboldokázanýúmyselžalovaného,žežalobkynizatajiťskutočnýstavveci,akoito,žesvojou
nečinnosťou - nedoplnením podania, spôsobil úmyselnú škodu, ktorú ako advokát musel predvídať.

14. V ďalšom bode odvolania poukázala na ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedla,
že k udalosti z ktorej úmyselná škoda vznikla došlo dňa 28.10.2009 (právoplatnosť uznesenia ÚS-

SR sp. zn. IV.ÚS 333/09). Teda objektívna 10 ročná premlčacia doba začala plynúť dňa 28.10.2009 a
plynie do 28.10.2019. Duplicitne 10 ročná premlčacia doba vyplýva aj z ďalšej nečinnosti žalovaného,
keď žiadnym spôsobom nereagoval, neodpovedal na doručenú predžalobnú výzvu žalobkyne zo dňa
16.02.2013, ktorú obdržal dňa 20.02.2013, pretože jeho nečinnosť je de facto uznávacím prejavom v
zmysle ustanovenia § 110 ods.1 Občianskeho zákonníka, keďže ničím nespochybnil dôvod, ani výšku

uplatnenej pohľadávky. Subjektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods.1 Občianskeho
zákonníka je dvojročná odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V
tomto prípade sa žalobkyňa o vzniku škody dozvedela až dňa 06.02.2013 z písomnej informácie Spr
130/2013 zo dňa 30.01.2013, odoslanej z kancelárie ÚS SR, teda žaloba bola podaná včas 07.01.2015 v
rámci subjektívnej premlčacej doby, ktorá plynula od 06.02.2013 do 06.02.2015. Subjektívna premlčacia

doba plynula v rámci objektívnej premlčacej doby od 28.10.2009 do 28.10.2019, neprekročila ju.

15. S poukazom na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka konštatovala, že v tomto prípade sa
právo mohlo po prvýkrát vykonať až po doručení informácie z kancelárie ÚS - SR sp. zn. Spr 130/2013 t.
j. až po 06.02.2013, tým je daný aj okamih actio nata, teda žaloba nemohla vzniknúť skôr. Žaloba vznikla

v zákonnej 3-ročnej všeobecnej premlčacej lehote, ktorá plynula odo dňa 07.02.2013 do 07.02.2016,
v ktorej bola aj včas dňa 07.01.2015 podaná na OS NR. K premlčaniu práva nedošlo. Navyše žaloba
nemohlabyťpodanápred31.03.2013,predzročnosťoupohľadávkyzpredžalobnejvýzvy,ktorúžalovaný
akceptoval. Nedôvodnosť námietky žalovaného je opäť zjavná.

16. Žalovaný sa nevyjadril k podanému odvolaniu žalobkyne.

17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362
ods. l CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi

odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods.1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si
to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospelk záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

19. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),
ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej
aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa v danej právnej veci podanou žalobou zo dňa 07.01.2015
domáhala zaplatenia sumy 8.000 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania od 01.04.2013 do zaplatenia a
náhrady trov konania z titulu náhrady škody podľa § 26 ods.1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii

a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
znení neskorších predpisov na skutkovom základe, že bola v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 333/09 zastúpená žalovaným ako advokátom, ktorý v mene
žalobkyne podal sťažnosť pre porušovanie základných ústavných práv žalobkyne na prerokovanie
právnejvecibezzbytočnýchprieťahovvkonanívedenompredOkresnýmsúdomvNovýchZámkochpod

sp. zn. 18C/16/1996. V konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. IV. ÚS
333/09 sa domáhala aj priznania primeraného zadosťučinenia vo výške 8. 000 Eur. Žalobkyňa viackrát
kontaktovalažalovaného,abyjuinformovalostavekonania,poopakovanýchvšeobecnýchodpovediach
„zatiaľ nič nové, musíme čakať“ požiadala o informáciu priamo Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
ju vo veci vyrozumel listom doručeným žalobkyni dňa 06.02.2013, na základe ktorého si vyhľadala

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 333/09 zo dňa 01.10.2009, z ktorého
uznesenia je zjavná príčinná súvislosť odmietnutia sťažnosti s nedoplnením podania, ktoré vedome
zavinil žalovaný a tým žalobkyni spôsobil škodu. Žalovaný ako advokát mohol vzniku škody zabrániť,
ale nečinnosťou nezabránil, ani nevynaložil úsilie, aby prikázal svojej sekretárke alebo klientke, aby
kópie relevantných dokladov zaslali Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Právny následok nečinnosti

mohol predvídať, teda v tom vzhliada dôvod a úmysel vedomej nečinnosti, že zjavný úspech sťažnosti
smeroval proti Okresnému súdu Nové Zámky, teda proti obvodu a miestu v ktorom žalovaný pôsobí
ako advokát, preto úmyselne výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky nerešpektoval a podanie
nedoplnil. Pokusom o zmier zo dňa 16.02.2013 si uplatnila u žalovaného náhradu škody, žalovaný
nereagoval. Žalobkyňa pripojila k žalobe Sťažnosť žalobkyne a L. X. proti Okresnému súdu Nové

Zámky adresovanú Ústavnému súdu Slovenskej republiky, list Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 30.01.2013 adresovaný žalobkyni, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
333/09 zo dňa 01.10.2009, pokus o zmier zo dňa 16.02.2013 adresovaný žalovanému, kópiu poštovej
zásielky doručenej Ústavným súdom Slovenskej republiky žalobkyni dňa 06.02.2013, potvrdenie pošty
o podaní poštovej zásielky zo dňa 18.02.2013,doručenku o prevzatí doporučenej listovej zásielky

žalovaným zo dňa 20.02.2013.Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu navrhol žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac tým, že žiadnu škodu žalobkyni nespôsobil, nemá voči žalobkyni
žiadny záväzok. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 09.07.2015 k odporu žalovaného zotrvala na
podanej žalobe, uviedla, že žalovaný ako jej advokát nevynaložil žiadne úsilie, aby zabránil vzniku škody,
žalobkyňu neinformoval pravdivo o konaní o pred ústavným súdom, skutočnú pravdu sa dozvedela až

dňa 06.02.2013 zo správy Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2013. Žalobkyňa spolu
s písomným podaním zo dňa 25.04.2016 súdu prvej inštancie v ktorom uviedla, že predkladá dôkazy
preukazujúce, že žalovaný ako advokát nechránil záujmy žalobkyne pri výkone advokácie a tým vedome
a úmyselne spôsobil uplatnenú škodu, predložila fotokópiu zápisnice z pojednávania vo veci vedenej na
Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 13C/153/2007, podanie Krajskej prokuratúry Nitra Kc 77/09-7

zo dňa 10.07.2009 adresované žalovanému. Na pojednávaní dňa 26.06.2017 žalobkyňa trvala na
podanej žalobe, tvrdila, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky ich zastupoval žalovaný
ako advokát vo veci podanej sťažnosti, ústavný súd žiadal žalovaného o predloženie rozhodnutí
potrebných pre posúdenie sťažnosti, žalovaný požiadal o predĺženie lehoty o 15 dní na odstránenievád podania, uvedené doklady nedoplnil a sťažnosť bola odmietnutá. Keď kontaktovala žalovaného
alebo jeho sekretárku o stave veci, odpovede boli vždy vyhýbavé, že majú čakať. Na jej dopyt jej
Ústavný súd Slovenskej republiky oznámil dňa 06.02.2013, že konanie bolo skončené na základe

rozhodnutiazodňa01.10.2013,ktorýmbolasťažnosťodmietnutáprenesplneniezákonompredpísaných
náležitostí. Uplatnená škoda vo výške 8.000 Eur predstavuje približne rovnakú sumu, ako bola žalovaná
v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 18C/16/1996, ktorá výška bola uplatnená
aj v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nie je pravdou, že by nebolo podpísané
plnomocenstvo pre žalovaného, dôvodom odmietnutia sťažnosti nebola absencia plnomocenstva.

Nevie, prečo žalovaného listom zo dňa 03.03.2010 žiadala o predloženie plnomocenstva v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky. Je pravdou, že žalovaný si od nej nepýtal žiadnu zálohu, mala
za to, že advokát môže klienta zastupovať aj bezplatne. Žalovaný ju zastupoval tiež v konaní pred
Okresným súdom Nové Zámky vedenom pod sp. zn. 13C/153/2007. Žalobkyňu zastupoval vo veciach
otec žalovaného K. B., keď išiel do dôchodku, prebral ju žalovaný. Ona sťažnosť pripravovala so K.
B.om, ale s vedomím žalovaného. Plná moc žalovaného v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky bola, aj Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol žalovaného vo svojom rozhodnutí, žalovaný
vedel o tomto konaní, Ústavný súd Slovenskej republiky komunikoval s žalovaným. Žalovaný požiadal
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyfaxomopredĺženielehotynadoplneniedokladovksťažnosti.Žalovaný
na pojednávaní dňa 26.06.2017 uviedol, že žalobkyňu zastupoval len v konaní o obnove konania
vedenom na Okresnom súde Nové Zámky. V konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod

sp. zn. 18C/16/1996 žalobkyňu nezastupoval. Žalobkyňa bola dlhoročnou klietkou jeho otca. Jeho
otec chcel, aby žalobkyňu zastupoval v konaní o obnove konania. Jeho otec zomrel dňa 24.08.2012.
Žalovaný vedel, že táto vec je beznádejná, v konaní o obnove konania zastupoval žalobkyňu len kvôli
svojmu otcovi, ktoré konanie bolo skončené v neprospech žalobkyne. Žalovaný uviedol, že sťažnosť na
Ústavný súd Slovenskej republiky nepodával, nemal so žalobkyňou uzatvorenú zmluvu o poskytovaní

právnej pomoci, žalobkyňa mu nikdy nezaplatila za právne služby v tejto veci, sťažnosť podával jeho
otec, ktorý mal k dispozíciu jeho pečiatku, preto ju zrejme dal na túto sťažnosť, podpis však nie je
jeho. O konaní na Ústavnom súde sa dozvedel až v roku 2010. Žalovaný na pojednávaní predložil
súdu prvej inštancie list žalobkyne zo dňa 03.03.2010 adresovaný žalovanému s prílohami dvomi
plnomocenstvami, jedno plnomocenstvo podpísané žalobkyňou a druhé podpísané L. X., obe datované

dňa 10.03.2010, list žalobkyne zo dňa 31.10.2011 adresovaný žalovanému a uviedol, že list žalobkyne
zo dňa 03.03.2010 nechala žalobkyňa u jeho otca spolu s plnomocenstvom, ktoré mal žalovaný
podpísať, preto predpokladá, že jedným z nedostatkov v konaní na Ústavnom súde bola aj absencia
plnej moci. On však plnomocenstvo pre žalobkyňu nepodpísal, považoval to za vopred neúspešné,
v čase keď tento list žalobkyňa nechala u jeho otca, teda 03.03.2010, Ústavný súd Slovenskej

republiky vo veci rozhodol a sťažnosť odmietol v roku 2009. Žalovaný uviedol, že z opatrnosti vznáša
námietku premlčania, keďže uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky nadobudlo právoplatnosť
v roku 2009 a žalobkyňa podala žalobu až v roku 2015, teda po uplynutí subjektívnej a objektívnej
lehoty. Na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na list žalobkyne adresovaný žalovanému zo dňa
31.10.2011. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 04.07.2017 uviedla, že žalovaný nemal skúsenosti

s Ústavným súdom pred podaním sťažnosti, preto požiadal svojho otca prom. práv. Zdenka B.a,
aby mu vypracoval koncept sťažnosti, predložený autentický koncept sťažnosti pod podkladom pre
sťažnosť, ktorú následne trochu upravil žalovaný, upravenú sťažnosť žalovaný zaslal žalobkyni, teda o
jej existencii a o podaní na Ústavný súd Slovenskej republiky nepochybovala, keď prílohou sťažnosti
bolo 5 listov a plnomocenstvo, bez ktorého by sťažnosť Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal. Na jej

nepretržitýzáujemreagovalžalovanýtým,žejejdňa01.03.2010boladoručenákópiavýzvynadoplnenie
podania sp .zn. Rvp.1358/09-9 zo dňa 24.08.2009, ktorú zaslal žalovanému Ústavný súd Slovenskej
republiky, dátum prijatia bol nečitateľný. Na túto výzvu zareagovala pripomienkou plnomocenstva listom
zo dňa 03.03.2010, s priloženými dvoma vzormi plnomocenstva, preto je tam aj uvedená sp. zn. Rvp
1358/09, ktorú by inak nevedela a list žalovanému ihneď poslala. List zo dňa 03.03.2010 preukazuje,

že žalovaný ju držal v právnej neistote a klamstve o tom, že pre jeho nečinnosť, nedoplnenie sťažnosti
je už dávno sťažnosť odmietnutá (01.10.2009). Skutočnú pravdu o sťažnosti jej ďalej tajil. Dôkazom
zastupovania žalovaným je aj ich obojstranná korešpondencia. S poukazom na žalovaným uplatnenú
námietku premlčania uviedla s poukazom na ustanovenie § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka, že
sa o škode dozvedela dňa 06.02.2013, dňa 07.01.2015 podala žalobu na súd, žalobu podala v

dvojročnej subjektívnej lehote. Na úmyselné konanie žalovaného poukázala už v žalobe, takže v zmysle
ustanovenia § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka ani objektívna 10 ročná premlčacia lehota, ktorá
začala plynúť od udalosti, z ktorej škoda vnikla, t.j. od 1.10.2010, neuplynula. Žalobkyňa pripojila k
svojmu písomnému podaniu fotokópiu konceptu sťažnosti, fotokópiu listu žalobkyne zo dňa 03.03.2010,fotokópiu prvej strany rozsudku Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. 18C/16/96, fotokópiu
prvej strany uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/79/2010, fotokópiu prvej
strany rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/178/2007, Potvrdenie Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky V1/Pz424/09-4 zo dňa 26.mája 2009, fotokópiu sťažnosti zo dňa
05.08.2009, výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky Rvp 1358/09-9 zo dňa 24.08.2009, tri poštové
podacie lístky, dve fotokópie listových zásielok adresovaných žalovaným žalobkyni, plnomocenstvo zo
dňa 09.11.2010 udelené žalobkyňou a L. X. žalovanému vo veci dovolania proti uzneseniu Krajského
súdu v Nitre č. k. 25Co 94/2010. Na pojednávaní dňa 18.09.2017 žalobkyňa uviedla, že žalovaný

mal úmysel zatajiť pred ňou skutkový stav veci a zavádzal ju, keď jej tvrdil, že vo veci nie je nič
nové. Žalovaný na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky faxom žiadal o predĺženie lehoty na
predloženie dokladov, ona o tejto žiadosti nemala vedomosť. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že
žalobkyňu zastupoval len v konaní o obnove konania, ani podpis na plnomocenstve, ktoré sa týkalo
konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 18C/16/1996, nie je jeho a v dovolacom
konanížalobkyňunezastupoval.Žalovanýpredložilsúduplnomocenstvozodňa04.06.2007auviedol,že

na tomto je rovnako podpis, ktorý nie je jeho. Platobný rozkaz v tomto konaní prevzala jeho sekretárka a
zrejme podpísala aj sťažnosť podávanú na ústavný súd, pričom jeho pečiatku dal zrejme jeho otec, ktorý
ju mal k dispozícii. Žalovaný ďalej tvrdil, že v roku 2008 utrpel ťažkú autonehodu, bol práceneschopný
do 30.11.2009. On nemal dňa 28.10.2009 na žalobkyňu žiadny kontakt, nemal voči nej žiadnu povinnosť
ju informovať, v tomto období v práci nebol, agenda týkajúca sa žalobkyne bola odovzdaná otcovi.

Žalovaný predložil súdu žiadosť o predĺženie lehoty na doplnenie podania, uviedol, že na tejto bola jeho
pečiatka, ale je tam úplne iný podpis, ktorý nie je jeho. Mal za to, že zrejme zase otec použil jeho pečiatku
a jeho asistentka neodmietla pre žalobkyňu urobiť tento úkon faxového podania na ústavný súd, on
však o tom vôbec nevedel, ani nebol v práci. Dcéru žalobkyne nikdy nevidel, v roku 2009 nechodil do
práce. Nie on zaslal žalobkyni na podpis plnú moc pre žalobkyňu a jej dcéru, naopak žalobkyňa zaslala

plnú moc na podpis pre žalobkyňu a jej dcéru. Na pojednávaní dňa 06.11.2017 žalobkyňa navrhla
doplniť dokazovanie výsluchom sekretárky žalovaného. Žalovaný uviedol, že plnomocenstvo doručené
z Ústavného súdu Slovenskej republiky nepodpisoval, pretože nikdy by na Ústavný súd Slovenskej
republiky nepredložil plnomocenstvo, kde je rukou dopísané meno toho, koho má zastupovať, dátum
a predmet zastupovania, rovnako nepodpisoval žiadosť o predĺženie lehoty na doplnenie podania,

pretože v tomto období bol práceneschopný, muselo sa to udiať tak, že to odišlo z jeho faxu a
podpísala to jeho sekretárka, za ktorou chodila žalobkyňa počas jeho neprítomnosti v práci, počas jeho
práceneschopnosti. Žalobkyňa v záverečnej reči uviedla, že pokiaľ sa dal žalovaný zastupovať iným
advokátom,svojimotcom,bolotovsúladesozákonom,plnomocenstvoakéjejbolodoručenépodpísala,
ak sú tam vady, za tie zodpovedá žalovaný. Sťažnosť na ústavný súd žalovaný mal poslať kompletnú, na

sťažnosti aj na plnomocenstve je podpis žalovaného. K plnomocenstvo zo dňa 05.08.2009 uviedla, že im
zrejme poslal prázdne tlačivo otec žalovaného, ona tam dopísala svoje meno, meno dcéry a aj predmet,
pričom ona a jej dcéra plnomocenstvo podpísali, dátum zrejme dopísala sekretárka žalovaného, keď
plnomocenstvo vyplnili, poslali ho poštou žalovanému spolu s konceptom sťažnosti, ktorý ona napísala s
otcom žalovaného. Žalovaný pri podpisovaní plnomocenstva nebol. Žalovaný v záverečnej reči uviedol,

že podľa jeho názoru podanie na ústavný súd bolo právne neopodstatnené, pretože v súdnom konaní,
ktoré sa sťažnosť týkala, k prieťahom nedošlo a suma 8 000 Eur, by žalobkyni nebola ústavným súdom
priznaná. Nie je zrejmé, prečo si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje práve sumu 8 000 Eur, prečo by jej
v tejto výške mala vzniknúť škoda. Okrem konania o obnove konania žalobkyňu nikdy nezastupoval, ani
nepodpísal plnomocenstvo, nikdy sa so žalobkyňou nedohodol na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom, také plnomocenstvo, aké bolo predložené na ústavný súd by nikdy z jeho kancelárie neodišlo,
pretože všetko vypisuje počítačom, myslí si, že v tomto prípade, bolo zneužité jeho meno. Žalobkyňa mi
nikdy neposkytla odmenu za právne úkony. Žalobkyňa potvrdila, že nikdy u neho s dcérou v kancelárii
neboli. Mal za to, že nebolo v konaní preukázané, že by žalobkyni vznikla škoda, za ktorú by zodpovedal.
Uviedol,žebolrokpráceneschopný,poťažkejautonehodebolniekoľkomesiacovvnemocnici,vauguste

a septembri 2009 bol v kúpeľoch. Ani na podaní na č.l. 114 nie je jeho podpis, tu predpokladá, že to
podpísala sekretárka, pričom sekretárka bola splnomocnená len na pracovné úkony a preberanie pošty,
ale nie na to, aby za neho podpisovala podania. Opakovane namietal premlčanie uplatneného právneho
nároku v žalobe, keďže uplynula subjektívna, aj objektívna lehota na podanie žaloby. Následne súd prvej
inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok.

22. Z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že podala odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie z
dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods.1 písm. f), h) CSP.23. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod
je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j.
úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto

príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval,
alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

24. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto
nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym

vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo predpokladom „dotvorenia“ skutkového stavu ďalšími
prípustnými prostriedkami procesnej obrany, či prostriedkami procesného útoku.

25. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázkach právneho posúdenia veci sporných otázok
(ktorá je predmetom odvolacieho konania) zaujal právny názor s poukazom na ustanovenia § 18 ods.
1, 2, § 26 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon
o advokácii“), § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“), že uznesenie ÚS SR, ktorým bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá,
nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2009, o potrebe doplniť podanie vedené na ÚS SR pod sp. zn. Rvp
1358/09 žalobkyňa vedela, nakoľko v tejto súvislosti adresovala žalovanému list zo dňa 03.03.2010,

ktorým ho vyzývala, aby so skorším dátumom podpísal a zaslal 2 plnomocenstvá (pre ňu a jej dcéru)
k uvedenému konaniu na ÚS SR, žalobu na súd však podala až dňa 07.01.2015, teda po uplynutí
subjektívnej, aj objektívnej premlčacej doby a preto súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú zo
stranyžalovanéhoažalobuzamietol.Ztohtodôvodusúdďalšieokolnostiohľadneodôvodnenostinároku
žalobkyne na náhradu škody, samotného vzniku škody, odôvodnenosť jej výšky a príčinnej súvislosti

medzi škodou a konaním žalovaného neskúmal, avšak mal za potrebné ďalej uviesť, že v konaní z
dokladov predložených stranami sporu je zrejmé, že žalobkyňa by neuniesla dôkazné bremeno, keď
nepreukázala,žebyjužalovanývkonanípredÚSSRvovecisťažnostiprávnezastupoval,nakoľkosama
žalovaná ho listom zo dňa 03.03.2010 vyzývala na predloženie 2 plnomocenstiev k ústavnej sťažnosti
(preňuaprejejdcéru),tedasibolavedomáskutočnosti,žetakútoplnúmocpodpísanúžalovanýmnemá.

Žalobkyňa v súdom stanovenej lehote nepodala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a preukázané
bolo len to, že žalovaný zastupoval žalobkyňu v konaní vedenom na OS Nové Zámky vo veci obnovy
konania vedenom pod sp. zn. 13C/153/2007 (čo žalovaný potvrdil) a aj podpis na Plnomocenstve,
ktorého fotokópia bola súdu zaslaná z ÚS SR, nie je totožný s podpismi žalovaného na doručenkách
a podaniach v tomto konaní. Uvedené plnomocenstvo nie je opatrené ani pečiatkou žalovaného ako

advokáta.

26. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

27. Podľa § 106 ods.1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

28. Podľa § 106 ods.2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri

roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

29. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia
subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú

plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia
doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do
uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 a škodca v súdnom
konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2.
Podobne je to aj v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby,
ale už by uplynula objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v
rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročnáa na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho
a) vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do

takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku
škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej
udalosti či s protiprávnym konaním; b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda
o zodpovednom subjekte. Za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. V
niektorých prípadoch však za škodu môže zodpovedať aj iná osoba, napríklad ak škodu spôsobili

zamestnanci právnickej či fyzickej osoby (§ 420) alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania
(§ 422 ods. 1), a pod. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu
zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí
teda len možnosť dozvedieť sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia
doba.Právonanáhraduškodysapremlčínajneskôrzatriroky,akideoškoduspôsobenúznedbanlivosti
alebo o škodu, za ktorú sa zodpovedá objektívne, a za desať rokov, ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne. V týchto prípadoch objektívna premlčacia doba začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda
vznikla, t.j. od škodnej udalosti. Teda začiatok subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je stanovený
samostatne, kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo
dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný
vzťah je taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí

priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej
a subjektívnej premlčacej doby platí pravidlo, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom nemôže
skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V
tejto súvislosti možno rozlišovať medzi troma prípadmi, ktoré môžu nastať a to : a) začiatok subjektívnej
doby nastane v priebehu objektívnej doby a do jej skončenia tiež uplynie celá subjektívna doba,

právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby (na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada),
b) začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba
časť subjektívnej doby a ďalšia časť až po jej skončení, právo sa premlčí uplynutím objektívnej doby,
c) začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby, právo sa premlčí uplynutím
objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam. Oprávnený

subjekt môže uplatniť právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň objektívnej (trojročnej alebo
desaťročnej) premlčacej lehoty. Zároveň sa však vyžaduje aj uplatnenie práva najneskôr posledný deň
subjektívnej premlčacej lehoty. Pre vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty tak platí,
že 1. subjektívna premlčacia lehota môže začať plynúť kedykoľvek počas objektívnej premlčacej lehoty,
inak povedané, k subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu naplnením predpokladov vedomosti o

škode a o osobe za škodu zodpovednej môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej
lehoty. Ak oprávnený nadobudne subjektívnu vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až
po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, námietke premlčania zo strany povinnej osoby už nedokáže
úspešne čeliť.2. Objektívna premlčacia lehota však nijakým spôsobom „nepredlžuje“ lehotu subjektívnu.
Ak napr. časové okamihy začiatku plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty sú totožné,

právo poškodeného sa premlčí už márnym uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. Zvyšok objektívnej
premlčacej lehoty síce doplynie, no ak vo zvyšku objektívnej premlčacej lehoty poškodený uplatní
svoje právo na súde, nedokáže úspešne čeliť námietke premlčania, pretože jeho právo sa premlčalo už
momentom márneho uplynutia premlčacej lehoty subjektívnej. Konkrétna dĺžka objektívnej premlčacej
lehoty je konštruovaná dvojako, ako trojročná, ak ide o také škody, za ktoré sa zodpovedá podľa tzv.

objektívneho princípu alebo ak ide o škodu spôsobenú z nedbanlivosti, ako desaťročná, ak ide o škodu
spôsobenú úmyselne. Na to, aby mohol súd dospieť k záveru o premlčaní nároku na náhradu škody,
musí mať dostatočné skutkové zistenia pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby, t.j. musí mať
bezpečne zistené, kedy sa poškodený o škode dozvedel, prípadne kedy došlo ku vzniku škody.

30. Občiansky zákonník uvádza v ustanovení § 106 ods.2 dve objektívne premlčacie doby, pričom toto
rozlišovanie podmieňuje subjektívnymi okolnosťami spôsobenia škody. Pre rozlíšenie dĺžky objektívnej
premlčacej doby (trojročnej a desaťročnej) je rozhodujúca forma zavinenia škodcu, totiž či z jeho strany
išlo o úmyselné konanie. Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky
vychádza tradične z trestného práva hmotného. Zavinenie je právnou náukou definované ako vnútorný

psychický vzťah konajúceho k jeho vlastnému protiprávnemu konaniu a výsledku tohto rokovania. Je
založené jednak na prvku poznania spočívajúceho vo vedomosti a predvídaní určitého výsledku, jednak
na prvku vôle spočívajúcej v tom, že subjekt prejavuje svoju vôľu tým, že niečo chce, ale aj tým, že je sniečím uzrozumený. Ak ide o úmysel, platí buď, že škodca vedel, že spôsobí škodu a chcel ju spôsobiť
(priamy úmysel) alebo bol s týmto dôsledkom uzrozumený (nepriamy úmysel).

31. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (Rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. mája 2010 sp. zn. 1Cdo 82/2009, rozhodnutie 16/2014).)

32. Ak sa účastník občianskeho súdneho konania dovoláva premlčania, nemôže súd premlčané právo
(nárok) priznať, návrh na začatie konania v takom prípade zamietne. To platí pri práve (nároku) na
náhradu škody aj v prípadoch, v ktorých ešte nie je preukázaná zodpovednosť za škodu alebo výška
škody. Preto možno riešiť premlčanie nároku aj bez dostatočného podkladu o tom, či vznikol, musia však

byť vyjasnené skutkové okolnosti umožňujúce vyvodiť, v akej premlčacej dobe sa nárok premlčuje, kedy
začala plynúť premlčacia doba a či márne uplynula pred podaním žaloby (Ro NS ČR z 29.5.2013, sp.
zn. 25Cdo 1952/2011).

33. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody
najneskoršie premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď

došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Účelom inštitútu premlčania
je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje
povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným
spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a

tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde
svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že
premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). S
prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd posudzuje prednostne opodstatnenosť vznesenej
námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním výšky škody a pod. (porovnaj R 29/1983).

Občiansky zákonník v § 106 ustanovuje premlčaciu dobu subjektívnu (§ 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a objektívnu (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ich začiatok je upravený odlišne, pričom
aksaskončíplynutiejednejznich,právosapremlčí,atoajnapriektomu,žepoškodenémuprípadneešte
plynie druhá premlčacia doba. Občiansky zákonník viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím
subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode - majetkovej

ujme určitého druhu a rozsahu vyčísliteľnej v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok
na náhradu škody uplatniť aj na súde; b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi
a k jeho vedomosti o škode.(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2010.)

34. Podľa § 18 ods.1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom k
31.08.2009 advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a
riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

35. Podľa § 18 ods.2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom
k 31.08.2009 advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať
všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá

za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

36. Podľa § 26 ods.1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v zneníúčinnom k 31.08.2009 advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom
advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo
jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona,

povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

37. Podľa § 26 ods.2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom k
31.08.2009 koncipient a iný zamestnanec advokáta nezodpovedajú klientovi za škodu spôsobenú pri

poskytovaní právnych služieb. Ich pracovnoprávna zodpovednosť voči advokátovi nie je tým dotknutá.

38. Podľa § 26 ods.3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom k
31.08.2009 každý advokát samostatne zodpovedá voči klientovi za škodu spôsobenú pri poskytovaní
právnych služieb okrem prípadov, ak ide o spoločného klienta niekoľkých advokátov. Voči svojim

zamestnancom a iným osobám zodpovedajú advokáti spoločníci spoločne a nerozdielne.

39. Podľa § 26 ods.4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom k
31.08.2009 advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť

ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

40. Zodpovednosť advokáta podľa § 26 ods.1 vyššie citovaného zákona je koncipovaná ako
zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť.
Predpokladom vzniku zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zodpovednosť advokáta za škodu

spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov:
činnosť súvisiaca s výkonom advokácie; vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody
žalobca.

41. Existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním či opomenutím
advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie, či opomenutie advokáta je tou okolnosťou, bez
existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Pri posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody
spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd ako predbežnú otázku skúma, či by pri riadnom
postupe advokáta klient so svojím nárokom na súde uspel, poprípade v akom rozsahu. Pri skúmaní

zodpovednosti advokáta záver o príčinnej súvislosti medzi pochybením advokáta a tým, že klient vo veci
nebol úspešný, je možné urobiť iba v prípade, že právo klienta skutočne existovalo.

42. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj obsahu spisu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne
posúdil, avšak len pokiaľ ide o skutočnosti právne významné pre posúdenie žalovaným uplatnenej
námietky premlčania a to len z hľadiska plynutia objektívnej premlčacej doby, nie však aj z hľadiska
plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže začiatok subjektívnej premlčacej doby nastal až po skončení

objektívnej premlčacej doby a subjektívna premlčacia doba nemá potom v danej právnej veci právny
význam s poukazom na nižšie uvedené dôvody.

43. V danej právnej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala proti žalovanému náhrady škody, ktorá mala
byť spôsobená žalobkyni ako klientke žalovaným ako advokátom v súvislosti s výkonom advokácie

(§ 26 ods.1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom k
31.08.2009.Tvrdila,ževkonanípredÚstavnýmsúdomSlovenskejrepublikyvedenompodsp.zn.IV.ÚS
333/09 bola zastúpená žalovaným ako advokátom, ktorý v zastúpení žalobkyne podal na Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie jej veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové
Zámky pod sp. zn. 18C/16/1996. V konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sa domáhala
aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 8. 000 Eur. Uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 333/09 zo dňa 01.10.2009 bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá prenesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 20 ods.1,2 § 50 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov), potom čo ústavný
súd výzvou zo dňa 24.09.2009 (doručenou žalovanému dňa 31.08.2009) vyzval žalovaného aby v

lehote 5 dní sťažnosť doplnil o potrebné náležitosti, žalovaný v ustanovenej lehote požiadal faxom
(07.09.2009) ústavný súd o predĺženie lehoty o 15 dní (podanie doručené poštou dňa 10.09.2009),
avšak v požadovanej lehote a ani do obdobia rozhodovania o sťažnosti sťažnosť nedoplnil. Žalovaný
navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac tým, že žalobkyňu ako klientku nezastupoval ako
advokát v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 333/09, nemal

uzatvorenú so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní právnych služieb, predmetnú sťažnosť na ústavný
súd nepodal, nepodpísal, nepodpísal plnomocenstvo v tomto konaní, faxom nežiadal ústavný súd o
predĺženie lehoty na doplnenie potrebných náležitostí sťažnosti, v roku 2008 mal ťažkú autonehodu,
do 30.11.2009 bol práceneschopný, ku ktorým tvrdeniam nepripojil a neoznačil dôkazy s výnimkou
pripojeného listu žalobkyne zo dňa 03.03.2010 s prílohami (dve plnomocenstvá) a listu žalobkyne zo dňa
31.10.2011. Žalovaný sa zároveň v konaní pred súdom prvej inštancie dovolal premlčacia uplatneného

právneho nároku žalobkyne. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania bolo potrebné, aby súd
posudzoval prednostne opodstatnenosť vznesenia námietky premlčania uplatneného nároku žalobkyne
aj v prípade, že nie je ešte zodpovednosť za škodu preukázaná, ani výška škody, teda aj bez
dostatočného podkladu o tom, či nárok žalobkyne vznikol, keď pre prijatie záveru o premlčaní nároku
žalobkyne na náhradu škody, boli v danej právnej veci preukázané dostatočné skutkové zistenia pre

určenie začiatku plynutia premlčacej doby (subjektívnej i objektívnej).

44. Odvolací súd sa nestotožnil s prijatými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie potiaľ,
pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval plynutie subjektívnej premlčacej doby (§106 ods.1 Občianskeho
zákonníka) tak, ako uviedol v bode 21. svojho rozsudku. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobkyňa uplatnila na súde svoj právny nárok v subjektívnej dvojročnej premlčacej
dobe, keď pri posudzovaní otázky, kedy sa žalobkyňa ako poškodená dozvedela o škode a kto za ňu
zodpovedá, bolo potrebné vychádzať z preukázanej, skutočnej vedomosti žalobkyne ako poškodenej
o týchto prvkoch, keďže nestačí len možnosť dozvedieť sa o nich. Žalobkyňa nesporne mala skutočnú
vedomosť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá dňa 06.02.2013, kedy jej bol doručený list Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2013, v ktorom bolo žalobkyni oznámené, že sťažnosť
žalobkyne bola uznesením sp. zn. IV. ÚS 333/09 dňa 01.10.2013 odmietnutá pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, ktoré uznesenie bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 28.10.2009.
Odvolací súd dodáva, že list žalobkyne zo dňa 03.03.2010 adresovaný žalovanému nepreukazuje
vedomosť žalobkyne ako poškodenej o škode a kto za škodu zodpovedá, keďže týmto listom v ktorom

žalobkyňa uviedla sp. zn. Rvp 1358/09 (uvedenú tiež na výzve Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 24.08.2009) žalobkyňa len reagovala na potrebu doplnenia jej podania na ústavnom súde.
Odvolací súd uvádza, že napriek vecne nesprávnemu posúdeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby
súdom prvej inštancie, táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, pokiaľ ide o skutočnosti právne

významné pre posúdenie žalovaným uplatnenej námietky premlčania z hľadiska plynutia objektívnej
premlčacej doby z nižšie uvedených dôvodov a keďže začiatok subjektívnej premlčacej doby nastal až
po skončení objektívnej premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba nemá potom v danej právnej veci
právny význam.

45. Odvolací súd sa stotožnil s prijatými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie potiaľ,
pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval plynutie objektívnej premlčacej doby (§106 ods.2 Občianskeho
zákonníka) tak, ako uviedol v bode 21. svojho rozsudku. Na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v danej právnej veci objektívna premlčacia
doba začala plynúť od právnej udalosti zakladajúcej nárok žalobkyne ako poškodenej, ktorou bola

škodná udalosť a to uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 333/09 dňa
01.10.2009, ktorým bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí (právoplatne dňa 28.10.2009).Teda žalobkyňa mohla ako oprávnený subjekt na náhradu
škody uplatniť svoje právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň objektívnej (trojročnej)
premlčacej doby. Žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 07.01.2015, teda po uplynutí objektívnej

(trojročnej)premlčacejdoby.Keďžesažalovanývkonanípredsúdomprvejinštanciedovolalpremlčania,
súd žalobkyni nemohol premlčané právo (nárok) priznať. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že v konaní
nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že v danej právnej veci ide o škodu spôsobenú žalovaným
úmyselne, teda že zo strany žalovaného išlo konanie úmyselné s poukazom na okolnosti spôsobeniapredmetnej škody, teda nie je možné prijať záver, že žalobkyňa uplatnila na súde svoj právny nárok
v objektívnej desaťročnej premlčacej dobe. Žalobkyňa v tomto smere tvrdila, že žalovaného viackrát
kontaktovala, aby ju informoval o stave konania, že žalovaný jej opakovane všeobecne odpovedal

„zatiaľ nič nové, musíme čakať“, že na jej nepretržitý záujem reagoval žalovaný tým, že jej dňa
01.03.2010 bola doručená kópia výzvy ústavného súdu na doplnenie podania sp. zn. Rvp.1358/09
zo dňa 24.08.2009, ktorú výzvu zaslal ústavný súd žalovanému, že list žalobkyne zo dňa 03.03.2010
adresovaný žalovanému ako reakcia na výzvu ústavného súdu preukazuje, že žalovaný držal žalobkyňu
v klamstve, neistote, neinformoval žalobkyňu pravdivo o konaní pred ústavným súdom, skutočnú pravdu

o sťažnosti jej tajil. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané úmyselné konanie
zo strany žalovaného, t.j. že žalovaný úmyselne spôsobil škodu žalobkyni. Odvolací súd uvádza, že list
žalobkyne zo dňa 03.03.2010 adresovaný žalovanému nepreukazuje tvrdenie žalobkyne, že žalovaný
úmyselne spôsobil žalobkyni škodu tým, že potom čo ústavný súd výzvou zo dňa 24.09.2009 (doručenou
žalovanému dňa 31.08.2009) vyzval žalovaného aby v lehote 5 dní sťažnosť doplnil o potrebné
náležitosti, žalovaný v ustanovenej lehote požiadal faxom (07.09.2009) ústavný súd o predĺženie lehoty

o 15 dní (podanie doručené poštou dňa 10.09.2009), avšak v požadovanej lehote a ani do obdobia
rozhodovania o sťažnosti sťažnosť nedoplnil. List žalobkyne zo dňa 03.03.2010 adresovaný žalovanému
preukazuje len toľko, že žalovaný mohol úmyselne zavádzať žalobkyňu v roku 2010, ak by bolo v konaní
preukázané, že mal uzatvorenú so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní právnych služieb o tej skutočnosti,
že Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. IV. ÚS 333/09 nerozhodol o sťažnosti žalobkyne

uznesením zo dňa 01.10.2009 (právoplatne dňa 28.10.2009), ktorá skutočnosť však nemala vplyv na to,
že žalobkyňou tvrdená škoda mala vzniknúť úmyselným konaním žalovaného v konaní pred ústavným
súdom, ktoré bolo právoplatne skončené už dňa 28.10.2009. Teda list žalobkyne zo dňa 03.03.2010
adresovaný žalovanému nepreukazuje, že žalovaný úmyselne spôsobil škodu žalobkyni do rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti žalobkyne. Žalobkyňa v konaní vo svojich ostatných

tvrdeniach nekonkretizovala, nešpecifikovala a nepreukázala, kedy a akým konaním žalovaného do
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti žalobkyne, žalovaný žalobkyni úmyselne
spôsobil škodu. Pokiaľ žalobkyňa v tomto smere tiež tvrdila, že žalovaný bol úmyselne nečinný, keď
zjavný úspech sťažnosti žalobkyne smeroval proti Okresnému súdu Nové Zámky, teda proti obvodu
a miestu, v ktorom žalovaný pôsobí ako advokát, k uvedenému tvrdeniu žalobkyňa nepripojila žiadne

dôkazy a neoznačila žiadne dôkazy na preukázanie tohto jej tvrdenia, teda nepreukázal toto svoje
tvrdenie.

46. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania bolo potrebné, aby súd prvej inštancie vo veci
posudzoval prednostne opodstatnenosť vznesenia námietky premlčania uplatneného nároku žalobkyne,

keď pre prijatie záveru o premlčaní nároku žalobkyne na náhradu škody, boli v danej právnej veci
preukázané dostatočné skutkové zistenia pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby (subjektívnej i
objektívnej) a vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 07.01.2015, teda po
uplynutí objektívnej (trojročnej) premlčacej doby, nebol potom zo strany súdu prvej inštancie ďalej daný
dôvod posudzovať, či nárok žalobkyne na náhradu škody vznikol (nevznikol).

47. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd sa
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými

v konaní na súde prvej inštancie, ako aj s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými v podanom
odvolaní. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo svojom rozhodnutí dal odpoveď len na tie otázky nastolené
sporovými stranami, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci podstatný význam, ktoré
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia odvolacieho súdu.

48. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.49. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu
trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).