Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/206/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318203435
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4318203435.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek

senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: V. N.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K. P. XX, o zaplatenie 10.375,95 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 14. júna 2019 č. k. 8Csp/83/2018-229 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 10.375,95 eura s príslušenstvom

zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil
vykonaným dokazovaním a po právnej stránke s odkazom na ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9,
§ 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2 zák.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa.

1.1. Súd za nesporné považoval skutočnosť, že právny predchodca žalobcu - Poštová banka a. s.

ako podnikateľský subjekt uzavrel so žalovaným formulárovú zmluvu, na základe ktorej mu poskytol
finančné prostriedky z titulu úveru. Právny predchodca žalobcu konal pri uzatváraní takejto zmluvy v
zmysle predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pričom ide o skutočnosť známu súdu z jeho činnosti a v
konaní nebolo preukázané a ani tvrdené, že by žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, resp.
že by uzatváral takúto zmluvu o úvere v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti alebo povolania.
Keďže zmluva mala formulárový charakter, bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu
a žalovaný ju nemohol ovplyvniť, ale musel ju prijať ako celok alebo odmietnuť, tak súd považoval

právneho predchodcu žalobcu za veriteľa v zmysle § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch a
žalovaného za spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, vzhľadom na
skutočnosť, že bol poskytnutý spotrebiteľský úver, a to s prihliadnutím na dohodnuté zmluvné podmienky
tak, ako ho definuje § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Súd za nespornú tiež považoval skutočnosť, že
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 11.000 eur s tým, že žalovaný porušil
následne dohodnuté zmluvné podmienky a prestal takýto úver splácať riadne a včas. V dôsledku tejto
skutočnosti zosplatnil právny predchodca žalobcu žalovanému takýto úver vyššie uvedeným postupom.

Keďže išlo o spotrebiteľský úver, pričom žalovaný mal postavenie spotrebiteľa, tak súd najskôr skúmal,
či platným spôsobom došlo k zosplatneniu úveru, tak ako to deklaroval právny predchodca žalobcu v
podanejžalobe.Nato,abyprávnypredchodcažalobcumoholzosplatiťúver,muselibyťsplnenézákonné
podmienky uvedené v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pričom účelom takéhoto ustanovenia je, abydodávateľ mohol zosplatniť svoju pohľadávku v prípade, ak si spotrebiteľ neplní svoje povinnosti. Okrem
toho, predmetné ustanovenie sleduje aj možnosť zamedziť zosplatneniu pohľadávky, ak spotrebiteľ si
neplní svoju povinnosť iba krátkodobo, ktorá nepresahuje tri mesiace odo dňa omeškania so zaplatením

splátky. Samotné uplynutie 3-mesačnej lehoty splatnosti nezaplatenej splatnosti však nestačí na to, aby
došlo k splatnosti peňažného dlhu, pretože veriteľ musí upozorniť dlžníka, že si uplatňuje právo na
zaplatenie celého dlhu s tým, že takéto právo musí veriteľ notifikovať aspoň 15 dní vopred. Až po uplynutí
takejto lehoty sa právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky stáva účinným. Podmienkou
účinnosti takejto výzvy na zaplatenie celej pohľadávky tak je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote,

ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Bez takéhoto
včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 01. 03. 2019 tvrdil, že právny
predchodcažalobculistomzodňa20.10.2015upozornilžalovanéhonamožnosťpredčasnéhosplatenia
úveru. List žalobca súdu síce predložil (č. l. 105), avšak vykonať dokazovanie na preukázanie tvrdenia,
že by predmetný list bol skutočne žalovanému doručený, nenavrhol a jeho doručenie ani nepreukázal.
Súd žalobcu vyzval dňa 26. 02. 2019, aby v lehote 15 dní doručil návrhy na vykonanie dokazovania

ohľadom platného postúpenia pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z
uvedených skutočností tak súd mal za nepreukázané, že by sa do dispozičnej sféry žalovaného takýto
list dostal, a preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že právny predchodca žalobcu platne a účinne
zosplatnil úver k 06. 11. 2015 (výzva č. l. 108 doručená žalovanému dňa 13. 11. 2015 doručenka č.
l. 109). Súd následne preskúmal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože išlo o postúpenie pohľadávky

medzi bankou a žalobcom s tým, že okrem všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka § 524
a nasl. o postúpení pohľadávok, je potrebné aplikovať aj ustanovenia osobitného právneho predpisu,
a to Zákona o bankách, a to § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Toto ustanovenie upravuje zákonné
podmienkypreplatnépostúpeniebankovejpohľadávky.„Podmienkypodľa§92ods.8vetyprvejZákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci

podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39
OZ).“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp. zn. 7 Cdo 26/2017). Jednou z podmienok pre
platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách je, okrem iného, aj skutočnosť,
že pohľadávka, ktorá sa postupuje, je splatná. Keďže z vyššie uvedených dôvodov nemal súd za

preukázané, že by došlo k platnému zosplatneniu bankovej pohľadávky, teda platí zmluvná úprava, tzn.
dohodnutý dátum konečnej splatnosti úveru dňa 20. 10. 2022 a zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretáuždňa20.12.2018,takpohľadávkaprávnehopredchodcužalobcubolapostúpená včase,keď
ešte nebola takáto pohľadávka splatná. Právny predchodca žalobcu tak postúpil pohľadávku na žalobcu
v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto ide o neplatné postúpenie pohľadávky,

a to s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd preto dospel k
názoru, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, pretože mu platným spôsobom nebola
postúpená predmetná pohľadávka. Z uvedených dôvodov tak súd žalobu žalobcu zamietol v celom
rozsahu. Zároveň, pokiaľ ide o dojednanie a to v článku 9.1 všeobecných obchodných podmienok (č.
l. 26) o tom, že banka je oprávnená postúpiť pohľadávku na tretiu osobu a klient súhlasí s takýmto

postúpením, tak je potrebné uviesť, že takéto dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný sa vopred vzdával svojich práv s tým,
že takéto dojednanie by tiež umožňovalo právnemu predchodcovi žalobcu akýmkoľvek spôsobom a
kedykoľvek postúpiť takúto pohľadávku bez súhlasu žalovaného. Okrem toho je takéto dojednanie aj v
rozpore s § 92 ods. 8 Zákona o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, v dôsledku čoho je

neplatné a to s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

1.2.Otrováchkonaniasúdrozhodolvzmysle§255ods.1a§262ods.1,2CSPažalovanému,ktorýsíce
bol v konaní úspešný, avšak trovy mu nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia
žalobe v celom rozsahu. Žalobca svoje odvolanie oprel o odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. a/, f/, h/ CSP. Uviedol, že sa nestotožňuje s odôvodnením súdu, že nedisponuje aktívnou vecnou
legitimáciou z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti

poukázal na citáciu ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré odkazuje na ust. § 565. Dal
súdu do pozornosti skutočnosť, že zákon exprecis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na
možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dostal do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa). K ust.
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách poukázal na článok obsiahnutý v časopise (Súkromnéprávo 1/2015), v ktorom sa uvádza, že slovenská právna prax sa ešte podľa názoru autora (doc. JUDr.
Kristián Keš, PhD.) neustálila. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR nejde v prípade § 92 ods. 8 Zákona
o bankách o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne najvyšší

súd uvádza, že predmetné ustanovenie „poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako
banke“. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa,
že by ich považoval za podmienky platnosti postúpenia. Nie je zrejmé, ako sa z normy, ktorá umožňuje
cedovať pohľadávky aj na iné osoby ako je banka a aj bez súhlasu klienta stala norma, ktorá všeobecne
podmieňuje platnosť cesie pohľadávky, bez ohľadu na subjekt postupníka, či súhlas dlžníka. Už samotný

textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme nie je „môže
postúpiť“, ale „môže postúpiť aj inej osobe ako je banka, a to aj bez súhlasu klienta.“ Okrem textuálneho
výkladu je potrebné mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho
úkonu. Účelom § 92 Zákona o bankách je podľa jeho názoru úprava výnimiek z bankového tajomstva.
Ustanovenie uvedeného paragrafu nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba
o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Navrhuje preto

vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil Najvyšší súd
ČR, resp. Nemecký spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92
ods. 8 Zákona o bankách) nevedie k súkromno-právnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k
sankciám predpokladaným Zákonom o bankách, ako aj zodpovednosti za škodu.

2.1.Akbyajpripustil,že§92ods.9Zákonaobankáchdiktujepodmienkyplatnostipostúpenia,takpotom
tvrdí, že výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 06. 11. 2015 bola zároveň písomnou výzvou
banky, a to v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z predloženého aktuálneho stavu
úverujednoznačnevyplýva,žežalovanývykonalposlednúsplátkudňa07.09.2016,t.j.dňa20.12.2018
bol jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Z uvedeného vyplýva,

že trvá, resp. jeho právny zástupca, na skutočnosti, že si splnil povinnosť v zmysle § 92 ods. 8 Zákona
o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie KS
v Trenčíne sp. zn. 27Co/31/2018 zo dňa 28. 06. 2018.

2.2. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zrejmé, že výzva musí predchádzať postúpeniu

pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať k zosplatneniu úveru. Primárnym účelom
výzvy podľa § 92 ods. 8, vychádzajúc zo znenia zákona, nie je upozorniť a umožniť klientovi banky
zabrániť zosplatneniu dlhu (to je účelom výzvy a upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ), ale zabrániť
postúpeniu pohľadávky na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou aj bez súhlasu klienta. Takýto výklad
zodpovedá aj ďalšiemu predpokladu ustanovenému zákonom pre postúpenie pohľadávky a to, že

banková pohľadávka musí byť splatná (v čase postúpenia).Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle
§ 92 ods. 8 môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Banka
má právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné,
aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej
splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením

pohľadávky (rozsudok KS v Prešove sp. zn. 18Co/44/2016, KS v Bratislave sp. zn. 6Co/58/2016).

2.3. Ak by aj súd prijal výklad súdu prvej inštancie ako správny, tento sa nevysporiadal s výzvou
právneho predchodcu žalobcu na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 02. 07. 2014 (č. l. 26) a podacím
hárkom z 03. 07. 2014, predloženými spolu so žalobou. Predložená výzva sa podľa dátumu jej podania

(03. 07. 2014) javí ako výzva, ktorá predchádzala mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky ku dňu 21.
07. 2014, teda by spĺňala podmienky, ktoré vyložil súd prvej inštancie v odseku 17. rozsudku. Súd
prvej inštancie ale v napadnutom rozsudku neuviedol, aké skutočnosti z predloženej výzvy zistil, ani
ako zistené skutočnosti vyhodnotil v zmysle aplikovaných právnych predpisov, najmä v kontexte so
svojím vysloveným právnym záverom. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca, resp. jeho právny

predchodca, trvá na skutočnosti, že si splnil povinnosť v zmysle ust. § 53 ods. 9, ako aj v zmysle § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu.

2.4. Záverom poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2001, podľa ktorého inštitút ochrany
spotrebiteľa neznamená jeho absolútnu ochranu v tom zmysle, že by mohol ex post sa dovolávať

neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré urobil dobrovoľne. Zároveň poukázal na odlišné stanovisko
sudcu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalíka, ktorý vo svojom stanovisku konštatoval, že všeobecné
súdy, vrátane ústavného, ochranu spotrebiteľov pustili až tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne
adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo saprieči zdravému rozumu, a to sa už dotýka samej podstaty, hlavne primeranosti práva, v dôsledku
čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Takýto postup orgánov ochrany
práva je nielen absolútne nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti;

opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko
nevymoženia ani len elementárneho nároku, bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak
neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP") po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP,

keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 od. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

5. Podľa § 387 odsek 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

5.1. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

5.2. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza zo
situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v
odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom

prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale obmedzí sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť
ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

5.3. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú

postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy, ako aj judikatúru a vo veci aj
správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, uvedenými v jeho
odôvodnení.

5.4. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval. Po
preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne

správne, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci a vec aj
správne právne posúdil a v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke aktívnej legitimácie
žalobcu je rozhodnutie správne. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387

ods. 2 CSP odkazuje.

6. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolacísúdudáva,ževprejednávanejvecibolozrejmé,ževzťahmedziprávnympredchodcomžalobcu
a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom

o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom s charakterom lex specialis.
Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem
všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj
špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia
bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie
vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania

úverovéhovzťahu.Podmienkyuvedenévpredmetnomustanovenípodmieňujúplatnosťprávnehoúkonu
postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie ustálil správny právny záver, keď uviedol, že právny
predchodca žalobcu splnenie týchto podmienok nepreukázal, keď v konaní nepreukázal doručenie
takejto výzvy žalovanému, pričom súd ho dňa 26. 02. 2019 vyzval na predloženie návrhov ohľadne
platného postúpenia pohľadávky banky na žalobcu podľa § 92 ods.8 Zákona o bankách.

7. Súd prvej inštancie sa tak správne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keď mal
za to, že táto v predmetnom konaní nie je daná, keď žalobca nepreukázal doručenie výzvy právneho
predchodcu žalobcu na plnenie, teda túto skutočnosť nepreukázal. Súd prvej inštancie tak správne
postupoval, keď žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. S ohľadom na
dôvod zamietnutia žaloby a nenaplnenie zákonného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky je

potom ďalšia argumentácia žalobcu v podanom odvolaní týkajúca sa splatnosti pohľadávky a vyhlásenia
jej mimoriadnej splatnosti, bezpredmetná.

8. Je preto potrebné konštatovať, že správnym bol záver súdu prvej inštancie o tom, že právny
predchodca žalobcu bol oprávnený postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému len po tom, ako bol

žalovaný, napriek písomnej výzve, nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovaného. V prípade, že takéto
predpokladysplnenéneboli,resp.zvykonanéhodokazovaniaichsplnenienevyplynulo,bolopotrebnéna
takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku, ktorej postúpenie by bolo v priamom
rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej

sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť
je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného prihliadať.

9. Odvolací súd ešte dodáva, že s touto otázkou sa už vyporiadal aj NS SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o

bankách uviedol, že pre správne pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru
dovolacieho súdu nepostačuje vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona, či dokonca do
určitého zákona, ale nevyhnutným je práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie
subjektov verejného práva, alebo naopak, dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia

zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno,
resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke, buď inej banke, alebo aj subjektu, ktorý nie je
bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky
uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a
druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného

záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej
banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením
svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale
tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný

čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti uchopenia problému
nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi
aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového
tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu
všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky

klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje
výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky, napriek neskoršiemu
plneniu klienta, a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol,
že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu so zákonom je v sfére súkromného práva jeho
neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok

konania v prejednávanej veci, než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prej Zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za
následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.10. V tomto prípade z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že
veriteľ-dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky nedodržal. Ak zákonné

predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu neboli splnené, pohľadávka banky sa považuje za
nepostupiteľnú. V tomto spore bola preukázaná len výzva na zaplatenie dlžnej časti úveru zo dňa 20. 10.
2015, v ktorej sa spomína, že ak nedôjde k úhrade dlžnej sumy záväzku, banka je oprávnená využiť ust.
§ 565 OZ a vyhlásiť úver predčasne splatným. Doručenie takejto výzvy žalovanému, že sa mu dostala
do dispozičnej sféry, však preukázané žalobcom nebolo.

11.Odvolacísúdkargumentáciižalobcuvpodanomodvolaníďalejuvádza,žecitovanéustanovenie§92
ods. ods. 8 Zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového
tajomstva, ako to v konaní tvrdil žalobca. Vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho
zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.) ide v prípade Zákona o bankách o lex specialis.
Zaradenie § 92 do časti Zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“,

je potrebné vykladať tak, že účelom tohto ustanovenia nie je len ochrana bankového tajomstva, ale
aj ochrana práv klientov banky v súvislosti s postúpením pohľadávky. Citované ustanovenie stanovuje
podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo
výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka
bez súhlasu klienta nemôže takúto pohľadávku postúpiť.

12. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešnou stranou žalovaný, mal
by proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému však v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).