Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/183/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114217734
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4114217734.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: O. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, zastúpená
JUDr. Róbertom Bockaničom, advokátom, so sídlom Bratislava, Seberíniho 1, proti žalovanému: P.
Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, zastúpený JUDr. Andrejom Muzikom, advokátom, so sídlom
Nitra, Farská 39, o zaplatenie sumy 5 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 28. marca 2018, č. k. 14C/600/2015-89, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku I. vo veci samej a výroku III. o
náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (do 30.6.2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 28. marca 2018, č. k.
14C/600/2015-89 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 2 500 eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok). O trovách konania
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie (III. výrok)

a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (IV. výrok).

2.1.Vodôvodnenírozhodnutiapoukázalnato,žežalobkyňasažaloboudoručenousúdudňa10.06.2014
proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 5 000 eur titulom pôžičky, ktorá mala byť vrátená do
30.6.2012.

2.2. Vo veci vydal platobný rozkaz č. k 10RO/226/2014-7 zo dňa 22. 07. 2014, ktorým zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobkyni žalovanú istinu s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu podal
žalovaný včas odpor, v ktorom uviedol, že dňa 15. 11. 2011, kedy malo dôjsť k uzavretiu pôžičky, sa
nachádzal mimo územia SR, a preto nemohol predmetnú zmluvu uzavrieť. Žalobkyňa na pojednávaní
uviedla, že v žalobe došlo k preklepu, teda k chybe ohľadom dátumu požičania sumy 5 000 eur, k
zmluve o pôžičke došlo dňa 05. 12. 2011, keď sa so žalovaným dohodli na požičaní sumy 5 000 eur. K
samotnému odovzdaniu peňazí došlo neskôr, keď zbadala žalovaného s manželkou prechádzať okolo
jej domu, tak ich zavolala s tým, že peniaze im odovzdá. Peniaze im odovzdala v obálke s tým, že čas

vrátenia nebol presne stanovený, bolo to podľa žalobkyne asi na pol roka. Žalovaný popieral uzavretie
zmluvy o pôžičke, uviedol, že neprevzal od žalobkyne žiadne peniaze. Tvrdil, že mal dostatok finančných
prostriedkov, pretože tesne predtým dňa 30. 11. 2011 si kúpil motorové vozidlo.3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania považoval žalobu za dôvodnú, preto jej vyhovel a
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5 000 eur a trovy konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že súd prvej
inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v tom smere, že by preukázala skutočnosti, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke a následnému
splneniu podstatných náležitostí zmluvy došlo. Taktiež nepovažoval výsluch svojej bývalej manželky ako

svedka v konaní za dôveryhodný. Uviedol, že v čase, kedy malo prísť k uzavretiu zmluvy o pôžičke, bol
žalovaný so svedkyňou v manželstve, čiže by peniaze patrili do BSM, čo by odôvodňovalo vzájomné
vyporiadanie medzi manželmi a aj s ohľadom na pasívnu legitimáciu v konaní. Ak teda svedkyňa tvrdí,
že počas ich manželstva malo prísť k pôžičke, mala by znášať zodpovednosť v podobe jej platenia aj
ona. Poukazujúc na uvedené by mala v konaní vystupovať na strane žalovaného aj svedkyňa.

5.1. Odvolací súd uznesením rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie zaťažil konanie a
následne aj rozhodnutie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo mohlo viesť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a odňatiu
možnosti strane konať pred súdom. Uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal vecnou

pasívnou legitimáciou v predmetnom spore, resp. tým, či sú ako žalovaní označení všetci tí, ktorí tak
majú byť označení s poukazom na hmotné právo. V tomto smere dal do pozornosti výpovede strán,
najmä žalobkyne, ktorá pri opisovaní priebehu poskytnutia pôžičky uviedla, že pri uzatváraní ústnej
zmluvy o pôžičke a fyzickom odovzdaní finančných prostriedkov bola prítomná aj vtedy ešte manželka
žalovaného Y. Q.. Svedkyňa Y. uviedla, že žalobkyňa je jej suseda a žalovaný je exmanžel svedkyne,

začiatkom decembra 2011 im žalobkyňa požičala peniaze sumu 5 000 eur, aby si pomohli a niečo doma
prerobili. Čas vrátenia nemali dohodnutý, iba toľko, že sa postupne vráti. Z jej výpovede vyplýva, že
pôžičku dojednával exmanžel, chceli prerábať kúpeľňu a o tom, že si tieto peniaze požičajú sa rozprávali
doma a keď ho viezla žalobkyňa z práce v aute, tak ju o to požiadal. Keď išli od jej rodičov, žalobkyňa
ich ohlásila, išli do jej dvora a dala im peniaze. Z výpovede svedkyne ďalej vyplýva, že po rozvode

manželstvasaodžalovanéhoodsťahovala,atedakrekonštrukciikúpeľneneprišlo.Pokiaľideopožičané
peniaze, tieto mali zostať v dome, v dispozícii žalovaného, preto sa ďalej o ne nezaujímala a neriešila
ani ich vrátenie. Vzhľadom k uvedenej výpovedi svedkyne sa mal súd prvej inštancie zaoberať tým, či
nejde o spoločnú pôžičku žalovaného a jeho bývalej manželky, svedkyne Y. Q.. V tomto smere odvolací
súd poznamenáva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so zistenými skutočnosťami,

teda riadne nezistil skutočný stav veci, neskúmal, či žalobkyňa žaluje správne všetky osoby, ktoré sú
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, teda či v konaní na strane žalovaného vystupujú všetky subjekty,
ktoré v takomto prípade označuje hmotné právo a či prípadný nedostatok v pasívnej vecnej legitimácii
nezakladá v danej veci dôvod na zamietnutie žaloby.

5.2. Odvolací súd ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že bližšie nezaoberal tým, do kedy mala byť pôžička
vrátená. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že pôžička mala byť vrátená do 30.júna 2012, avšak svedkyňa
Y. Q. vo svoje výpovedi tvrdila, že čas vrátenia pôžičky nebol dohodnutý a pôžička sa mala postupne
vrátiť. Ďalej odvolací súd poukázal na § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý vo vzťahu k tretím
osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov týkajúcich sa

spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí
urobil jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú
než bežnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa spoločných
vecí a urobeného len jedným z manželov (teda úkonu, pri ktorom manželia nevystupujú spoločne ako
účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela, ak ide o inú než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto

súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka
ide o relatívnu neplatnosť. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. V tejto
súvislosti odvolací súd uviedol, že podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí
nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z

21.12.1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych
rozhodnutínajvyššíchsúdovČSSR,ČSRaSSR,vydanomNajvyššímsúdomČSSR,SEVTPraha1986),
ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným
z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctvamanželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie
sa však nezaoberal tým, či prišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovaným a jeho
manželkou spoločne, resp. či išlo len o poskytnutie pôžičky žalovanému, ktorý bol v danom čase ženatý

s Y. Q., v predmetnom konaní vystupujúcou len ako svedok. Súd prvej inštancie si mal vzhľadom
k uvedenému ustáliť okruh subjektov vystupujúcich na strane žalovaného. Poukazujúc na uvedené
skutočnosti sa mal súd zaoberať tým, či nie je pasívne legitimovaná aj bývalá manželka žalovaného,
a teda či si žalobkyňa nemala uplatňovať svoj nárok aj voči nej z dôvodu vecnej pasívnej solidarity
manželov z platných právnych úkonov. V konaní bolo preukázané, že v auguste 2012 sa žalovaný

s Y. Q. rozviedol, pričom rozvodu manželstva predchádzalo opustenie spoločnej domácnosti bývalou
manželkou a neprišlo k naplneniu účelu, na ktorý bola pôžička žalobkyňou poskytnutá.

5.3. V ďalšom konaní teda súd prvej inštancie doplní dokazovanie za účelom zistenia, či v danej veci
mala byť sporná zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným spolu s manželkou alebo
len medzi žalobkyňou a žalovaným. Ak dospeje súd k záveru, že išlo o zmluvu o pôžičke uzavretú len

medzi žalobkyňou a žalovaným, potom je potrebné, aby si súd prvej inštancie ustálil, či vzhľadom k
tomu, že žalovaný bol čase uzavretia zmluvy o pôžičke a odovzdaní predmetu zmluvy ženatý, ide o vec
bežnú medzi manželmi, a teda nebol by potrebný súhlas druhého manžela, resp. nejde o vec bežnú a
súhlas druhého manžela sa vyžaduje. Následne súd zistí, či žalovaný prípadne takýmto súhlasom od
manželky disponoval. Ak by žalovaný nemal uvedený súhlas, musí sa súd ďalej vysporiadať s tým, či

jeho absencia v danej veci má nejaké právne následky a či s ohľadom na okolnosti danej veci ide o
pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov. Po doplnení dokazovania súd vec opätovne
právne posúdi vysporiadajúc sa s námietkou pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným v odvolaní
a prípadným nedostatkom pasívnej legitimácie vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej a k úspechu
žalobkyne v konaní.

6. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie vyzval strany, aby vzhľadom na rozhodnutie
odvolacieho súdu predložia v lehote 20 dní návrhy na doplnenie dokazovania, avšak v uvedenej lehote
neboli žiadne návrhy predložené, preto vychádzal z doposiaľ vykonaného dokazovania.

7. Z potvrdenia spoločnosti H. X. s.r.o. zistil, že žalovaný cestoval s ich motorovým vozidlo od 06.12.2011
z A. do W. na svoje pracovisko. Prácu ukončil dňa 23.12.2011, keď sa vrátil do X. republiky. Z výpisu z
účtu ČSOB patriaceho žalobkyni za obdobie od 01.11.2011 do 30.11.2011 vyplýva, že dňa 15.11.2011
boli urobené dva výbery, a to vo výške 2 000 eur a vo výške 15 000 eur, pričom ku dňu 29.11.2011 došlo
k uzatvoreniu účtu. Žalovaný uzatvoril kúpnu zmluvu dňa 30.11.2011 s predávajúcim Y. Y. Y. a.s., na

základe ktorej si kúpil motorové vozidlo Q. E. za kúpnu cenu 12 998,99 eura. V zmluve bolo uvedené, že
kúpna cena bola zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy. Svedkyňa Y. Q. vypovedala, že sa dohodli
s manželom - žalovaným na tom, že si od žalobkyne požičajú sumu 5 000 eur na prerobenie kúpeľne
a potvrdila, že spolu s žalovaným od žalobkyne prevzali túto sumu, peniaze boli v obálke a prebrali ich
pri dome žalobkyne a potom doma ich spolu aj prepočítali. Keďže v priebehu ďalšieho pol roka sa od

žalovaného odsťahovala, k prerobeniu kúpeľne nedošlo a peniaze zostali u žalovaného. Sama potom
povedala žalobkyni, že peniaze zostali u žalovaného.

8. Zistený skutkový stav prvoinštančný súd právne posúdil podľa ustanovení § 657, § 563, § 511 ods.
1, 2 a § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

9.1. Poukázal na to, že na základe vyjadrení strán bolo sporné, či došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke.
Nosným argumentom žalovaného v konaní aj v odvolaní bolo, že skutočné odovzdanie peňazí nebolo v
konanípreukázanébezakýchkoľvekpochybností,atedažežalobkyňavtomtosmereneuniesladôkazné
bremeno.Súdpovyhodnotenívykonanýchdôkazov vkonanídospelkzáveru,žeposkytnutiepeňažných

prostriedkovtak,akotvrdilažalobkyňa,preukázanébolo.Žalobkyňauviedla,žekzmluveopôžičkedošlo
dňa 05.12.2011, keď sa s žalovaným dohodli na požičaní sumy 5 000 eur. K samotnému odovzdaniu
peňazí došlo neskôr a to, keď zbadala žalovaného s manželkou prechádzať okolo jej domu, tak ich
zavolala s tým, že peniaze im odovzdá. Peniaze im odovzdala v obálke s tým, že čas vrátenia nebol
presne stanovený, bolo to podľa žalobkyne asi na pol roka.

9.2. Takto tvrdený skutkový stav potvrdila svedkyňa Y. Q., bývalá manželka žalovaného v čase uzavretia
zmluvy o pôžičke keď uviedla, že sa dohodli s manželom - žalovaným na tom, že si od žalobkyne
požičajú sumu 5 000 eur na prerobenie kúpeľne. Tiež potvrdila, že spolu so žalovaným od žalobkyneprevzali túto sumu, peniaze boli v obálke a prebrali ich pri dome žalobkyne a potom doma ich
spolu aj prepočítali. Keďže v priebehu ďalšieho pol roka sa od žalovaného odsťahovala, k prerobeniu
kúpeľne nedošlo a peniaze zostali u žalovaného. Práve tento vykonaný dôkaz preukazuje tvrdenia

žalobkyne a námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť dôveryhodnosť svedkyne a už vôbec nie
vyvrátiť záver vyplývajúci z vykonaného dôkazu. Žalovaný popieral hodnovernosť svedeckej výpovede
svedkyne z dôvodu, že majú medzi sebou nepriateľský vzťah, resp. že je tu pravdepodobnosť poškodiť
žalovaného, pričom išlo len o tvrdenie žalovaného, ktoré nebolo ničím podložené. Je prirodzené, že
v prípade rozvodu sa vzťahy medzi bývalými manželmi naštrbia, avšak nemusia dosahovať intenzitu

nepriateľstva. Ak chcel žalovaný z tohto dôvodu spochybniť výpoveď svedkyne, mal v tomto smere
svoje tvrdenia preukázať. Žalovaný zároveň v odvolaní poukazoval na protichodné záujmy svedkyne
(a to svedčiť proti žalovanému), k čomu súd uvádza, že žalovaný opäť len naznačuje snahu svedkyne
poškodiť žalovaného, ničím to však nepreukazuje, na druhej strane podľa názoru súdu protichodný
záujem svedkyne ani nie je daný, pretože v prípade preukázania poskytnutia pôžičky počas manželstva
môžu pre ňu za určitých okolností vyplynúť záväzky voči žalobkyni. Súd aj po zohľadnení argumentov

žalovaného považoval výpoveď svedkyne za dôveryhodnú, konzistentnú, a teda preukazujúcu tvrdenia
žalobkyne.

10. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil tým, že výpis z bankového účtu žalobkyne potvrdzujúci výber
finančných prostriedkov v novembri 2011 vo výške 17 000 eur preukazuje platobnú schopnosť žalobkyne

poskytnúť žalovanému pôžičku. Tvrdenie žalovaného o tom, že si nemusel požičiavať peniaze od
žalobkyne z dôvodu, že predtým kúpil auto za 13 000 eur skôr preukazuje to, že po kúpe tohto
motorového vozidla žalovaný ďalšie peniaze nemal, čo aj potvrdila svedkyňa, keď uviedla, že nikdy na
účte nemali takúto sumu. K tvrdeniu žalovaného, že bol zárobkovo činný a nemusel si požičiavať súd
uviedol,žežalovanýnepredložilžiadendôkazojehofinančnejsituáciivobdobí,keďmumalabyťpôžička

poskytnutá, znova išlo len o nepreukázané tvrdenia. K námietke žalovaného uvedenej v odvolaní, že nie
je logické, že by si pol roka pred rozvodom chceli prerábať kúpeľňu, súd poznamenal, že daný časový
interval sám o sebe nepreukazuje, že pol roka pred rozvodom nemohli mať so svedkyňou štandardný
partnerský vzťah a riešiť spoločné bývanie. Skutočnosť, že si žalobkyňa nepamätá nominálne hodnoty
bankoviek je vzhľadom na uplynuté obdobie od poskytnutia pôžičky akceptovateľné. Napokon nepresné

uvedenie dátumu, kedy žalobca požiadal o poskytnutie pôžičky, žalobkyňa presvedčivo odôvodnila na
pojednávaní dňa 13.01.2016 chybou v písaní, keď uviedla, že žalovaný chodil na pracovné cesty ktoré
trvali 2 - 4 týždne, každý utorok ho brávala do A. a stredy ho vozievala naspäť, k žiadosti o pôžičku malo
dôjsť dňa 05.12.2011, teda v utorok. Uvedené korešponduje aj s výpoveďou svedkyne, ktorá uviedla,
že sa o pôžičke doma so žalovaným rozprávali, potom keď ho viezla žalobkyňa v aute z práce, tak ju

o to požiadal.

11.1. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že peňažné prostriedky boli poskytnuté tak,
ako tvrdila žalobkyňa. Následne posudzoval vec z pohľadu záverov odvolacieho súdu vyjadrených v
zrušujúcom uznesení. Poznamenal, že v prípade, ak manželia uzatvoria za trvania manželstva zmluvu o

pôžičke ako dlžníci, zodpovedajú veriteľom (rovnako ako dlžníci) spoločne a nerozdielne len v prípade,
ak to bolo dohodnuté alebo ustanovené právnym predpisom (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z
21.12.1973 sp. zn. 3Cz/57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych
rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, R 71/1994).
Aby manželia zodpovedali za dlh solidárne, musí byť preukázaná dohoda účastníkov právneho vzťahu

o tom, že vrátia pôžičku veriteľovi spoločne a nerozdielne. Solidarita záväzku manželov ako dlžníkov
preto bez ďalšieho nemôže byť založená samotným faktom, že boli v čase prevzatia pôžičky manželmi
a medzi nimi existovalo bezpodielové spoluvlastníctvo.

11.2. V prípade, ak solidarita v zmluve o pôžičke dohodnutá nebola, platí, že ide o delený záväzok,

teda, že veriteľ je oprávnený požadovať od každého z manželov rovnaký diel z nevrátenej pôžičky.
Ide o niekoľko samostatných záväzkových pomerov toho istého veriteľa s niekoľkými dlžníkmi. Delený
záväzok sa od solidárneho odlišuje tým, že každý dlžník zodpovedá len za časť plnenia. Veriteľ nemôže
žiadať celé plnenie od jedného z dlžníkov, ale musí svoj nárok rozdeliť. Čo sa týka pasívnej legitimácie
v prípade spoločného dlhu manželov, tak aj pri delených aj solidárnych záväzkoch bude procesné

spoločenstvo samostatným spoločenstvom. Kým pri delených záväzkoch je tento záver zrejmý, pri
solidárnych záväzkoch môže byť charakter spoločenstva sporný. K tejto otázke zaujal stanovisko
Najvyšší súd SR (napr. rozhodnutie 4 Cdo 203/2005), keď uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú
zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní, zároveň vysvetlil, že právny základzáväzku každého z nich a prípadné námietky proti nemu môžu byť u každého spoločníka posúdené
nezávisle. Už zo samotnej podstaty solidarity vyplýva, že veriteľ môže požadovať celé plnenie od
ktoréhokoľvek dlžníka, tento dlžník je potom povinný plniť dlh v rozsahu, akom nebol splnený inými

dlžníkmi.

11.3. Pokiaľ za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzavrel zmluvu o
pôžičke ako dlžník len jeden z manželov, nepotrebuje k tomu súhlas druhého manžela, a to ani v prípade,
že nejde o bežnú záležitosť, pričom absencia súhlasu nespôsobuje neplatnosť úkonu podľa § 145 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Z takejto zmluvy je zaviazaný len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel,
aj keď veriteľ by za podmienok uvedených v § 147 Občianskeho zákonníka mohol dosiahnuť v rámci
súdneho výkonu rozhodnutia uspokojenie svojej pohľadávky i z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Inými slovami povedané, zmluva o pôžičke nepredstavuje dispozíciu so
spoločnými finančnými prostriedkami manželov, keďže touto zmluvou mali byť finančné prostriedky iba
získané do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný iba ten z

manželov, ktorý ju uzavrel, a teda v súdnom spore by bol pasívne vecne legitimovaný len tento manžel.

12. Pri posudzovaní namietanej pasívnej legitimácie zo strany žalovaného, teda že by mala byť žalovaná
aj vtedajšia manželka žalovaného, prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je dôvodná. Pri žiadnej z
vyššie uvedených konštrukcií nevyplýva záver o nerozlučnom (prípadne nútenom spoločenstve). Aj pri

delených aj pri solidárnych záväzkoch ide o samostatné spoločenstvo, a teda žalobca pre úspech žaloby
nie je povinný žalobu uplatniť voči všetkým dlžníkom. V prípade pôžičky poskytnutej len jednému z
manželov je len tento manžel z právneho úkonu zaviazaný, a teda len on je pasívne vecne legitimovaný.

13. Keďže napriek tomu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že je potrebné doplniť

dokazovanie za účelom zistenia, či sporná zmluva o pôžičke mala byť uzatvorená žalovaným spolu
s manželkou ako dlžníkmi alebo len žalovaným ako dlžníkom, a keďže strany žiadne
návrhy na vykonanie dôkazov nepredložili ani na výzvu súdu ani na pojednávaní, súd vzhľadom na §
185 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd vykonáva dôkaz len na návrh strany okrem tam uvedených výnimiek,
vychádzal z pôvodne vykonaného dokazovania po zohľadnení vyjadrenia žalobkyne na pojednávaní

dňa 05.03.2018 (súd položil žalobkyni len doplňujúcu otázku vzhľadom na princíp spravodlivej ochrany
práv vyjadrený v základných zásadách CSP, ďalšie dokazovanie však bez návrhu nevykonával).
14.1. Svedkyňa, ktorá bola v čase poskytnutia pôžičky manželkou žalovaného, vo svojej výpovedi
uviedla, že: "Začiatkom decembra 2011 nám navrhovateľka (t. č. označovaná ako žalobkyňa - pozn.)
požičala peniaze sumu 5 000, eur aby sme si pomohli a niečo doma prerobili. Čas vrátenia sme nemali

dohodnutý, iba toľko že sa to postupne vráti. Keď sme išli od mojich rodičov, tak ona nás ohlásila, išli
sme do ich dvora a dala nám peniaze." Na otázku súdu, kto dojednával túto pôžičku svedkyňa uviedla:
"Bol to exmanžel, chceli sme si prerobiť kúpeľňu." Ďalej uviedla: "Áno my sme sa doma o tom spolu s
exmanželom rozprávali, že si tieto peniaze požičiame a potom keď ho viezla navrhovateľka z práce v
aute, tak ju o to požiadal." Na ďalšiu otázku súdu, prečo neriešila vrátenie tejto pôžičky navrhovateľke,

keď uvádza, že išlo o ich spoločnú pôžičku ako manželov svedkyňa uviedla: "Lebo peniaze zostali doma
u odporcu."

14.2. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 13.01.2016 uviedla, že žalovaný jej spomínal, že si chce cez sviatky
prerobiťkúpeľňu,lebobolavzlomstave.Keďževedela,žezjehostranybynemalbyťproblémsvrátením

peňazí nakoľko pracoval v zahraničí, tak súhlasila s tým, že mu požičia sumu 5 000 eur. V tom decembri
si všimla, že bol s manželkou u svokrovcov a keď išli domov, ohlásila ich, že má peniaze a dala mu ich.
Dohodli sa že jej ich vráti do polroka. Na pojednávaní dňa 05.03.2018 žalobkyňa na otázku, či poskytla
pôžičku len žalovanému alebo obom manželom uviedla, že ona "im" poskytla peniaze na kúpeľňu, bavila
sa o tom so žalovaným, ale peniaze "im" odovzdala, keď tam bol obaja.

15. Z uvedených výpovedí vyplýva vôľa subjektov uzatvoriť zmluvu o pôžičke tak, že žalobkyňa ako
veriteľka poskytne pôžičku žalovanému a manželke (žalobkyňa naposledy uviedla, že „im poskytla
peniazenakúpeľňu").Zcelejvýpovedesvedkyne(vtedajšejmanželkyžalovaného),ktorábolaakodôkaz
v konaní rozhodujúca, vyplýva, že peniaze si chceli požičať a aj si ich požičali obaja manželia spoločne.

Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že išlo o spoločnú pôžičku manželov, a preto skúmal,
či ide o solidárny alebo delený záväzok.16.1. Aby manželia zodpovedali za dlh solidárne, musí byť preukázaná dohoda účastníkov právneho
vzťahuotom,ževrátiapôžičkuveriteľovispoločneanerozdielne.Občianskyzákonníkpripúšťasolidaritu
záväzku iba vtedy, ak to ustanovuje zákon, prípadne výrok súdu, alebo ak je vymienená zmluvou, inak

sú delené záväzky pravidlom (Občiansky zákonník síce výslovne delený záväzok dlžníkov neupravuje,
možno tak však usudzovať per analogiam z § 511 ods. 2 a 512 ods. 1). Solidarita záväzku manželov
ako dlžníkov preto bez ďalšieho nemôže byť založená samotným faktom, že boli v čase prevzatia
pôžičky manželmi a medzi nimi existovalo bezpodielové spoluvlastníctvo, pretože zmluva o pôžičke
nepredstavuje dispozíciu so spoločnými finančnými prostriedkami manželov, keďže touto zmluvou mali

byť finančné prostriedky iba získané do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (tento záver vyplýva
z ustálenej súdnej praxe uvedenej vyššie).

16.2. V prípade, ak solidarita v zmluve o pôžičke dohodnutá nebola, platí, že ide o delený záväzok a
veriteľ je oprávnený požadovať od každého z manželov rovnaký diel z nevrátenej pôžičky (k rovnakému
záveru dospel napríklad Krajský súd v Žiline v rozsudku zo dňa 25.10.2012 sp. zn. 10Co/50/2012).

Ide teda o niekoľko samostatných záväzkových pomerov toho istého veriteľa s niekoľkými dlžníkmi.
Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom toho, že by sa zmluvné
strany dohodli o spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaného a manželky vrátiť pôžičku, teda že
vrátenie pôžičky môže žalobkyňa požadovať od ktoréhokoľvek z nich, musel súd vychádzať z toho,
že ide o delený záväzok medzi manželmi ako dlžníkmi. Poukázal na to, že žalobkyňa, ktorá bola

kvalifikovane zastúpená, sa v priebehu konania vôbec nevyjadrila, či má ísť o spoločnú pôžičku, resp.
len pôžičku poskytnutú žalovanému, pri označení pôžičky ako spoločnej pri formulácii otázky svedkyni
na pojednávaní dňa 09.03.2016 spoločný charakter pôžičky nenamietala. Po rozhodnutí odvolacieho
súdu sa žalobkyňa žiadnym spôsobom nevyjadrila k charakteru pôžičky, teda či má ísť o samostatný
alebospoločnýzáväzok, napriektomu,žepodľanázoruodvolaciehosúdubolopotrebnésacharakterom

pôžičky zaoberať.

17. Prvoinštančný súd prišiel k záveru, že ide o delený záväzok žalovaného a jeho bývalej manželky,
preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na neho pripadajúci polovičný diel záväzku, teda 2.500 eur
(pri režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú podiely oboch rovnaké). Na danom závere

nemení nič ani skutočnosť, že poskytnuté peniaze podľa svedkyne zostali u žalovaného, a teda neboli
v manželstve spotrebované.

18. Pokiaľ žalovaný namietal, že v konaní nebolo preukázané dojednanie času, do ktorého mala byť
pôžička vrátená, súd konštatoval, že v tejto časti je medzi výpoveďami žalobkyne a svedkyne rozpor,

keďže žalobkyňa tvrdí, že pôžička mala byť vrátená do 30.06.2012, naproti tomu svedkyňa vypovedala,
že čas vrátenia nemali dohodnutý a pôžička sa mala postupne vrátiť. Medzi podstatné náležitosti zmluvy
nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená (táto doba môže byť v zmluve vymedzená ako doba
neurčitá). Splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že požiada dlžníka o splnenie dlhu v zmysle § 563
Občianskeho zákonníka, preto ak dohodnutie doby vrátenia pôžičky nebolo preukázané, bol žalovaný

povinný plniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie žalobkyňa požiadala. Žalovaný na pojednávaní dňa
05.03.2018 tvrdil, že ho žalobkyňa na plnenie nevyzývala. Žalobkyňa uviedla, že žalovaného viackrát
ústne vyzývala na vrátenie pôžičky, čo potvrdila aj svedkyňa vo svojej výpovedi. Odhliadnuc od toho, že
svedeckou výpoveďou má súd za preukázané, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky,
za výzvu na jej vrátenie možno rovnako považovať aj doručenie žaloby žalovanému. Keďže má súd

preukázanú výzvu na plnenie v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, vznikla žalovanému povinnosť
pôžičku vrátiť.

19. Na základe vyššie uvedených záverov súd považoval žalobu za dôvodnú v sume 2.500 eur,
ktorú je žalovaný povinný plniť žalobkyni titulom jeho podielu na poskytnutej pôžičke. Vo zvyšku súd

žalobu zamietol, pričom tento zvyšok predstavuje delené plnenie, na ktoré je povinná bývalá manželka
žalovaného.

20.1. O trovách konania pred súdom prvej inštancie súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP, podľa
ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Nakoľko je úspech žalobkyne
a žalovaného rovnaký (súd vyhovel žalobe v časti 2 500 eur z uplatnenej sumy 5 000 eur), rozhodol, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie právo.20.2. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa § 396 CSP, podľa ktorého ak odvolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov

súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, keďže
na základe jeho odvolania bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec vrátená na konanie, priznal
mu súd náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
21.1. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v ktorom sa zaoberal
charakteristikou zmluvy o pôžičke, jej formálnymi znakmi a obsahovými náležitosťami, pričom poukázal

na to, že zmluva o pôžičke jej reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkov.

21.2.Uviedol,ževpredmetnomkonanískutočnéodovzdaniepeňazíibažalovanémunebolopreukázané
bez akýchkoľvek pochybností, preto nie je možné návrhu žalobkyne vyhovieť. Žalobkyňa mala nielen
povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť , t.j. dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že k

skutočnému odovzdaniu peňazí práve a iba žalovanému došlo. Dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla,
čo musí viesť jednoznačne k zamietnutiu jej návrhu. Ak by aj súd vyhodnotil, že došlo k zmluve o pôžičke,
v tom čase bol žalovaný so svedkyňou v manželstve, čiže peniaze patrili do BSM, čo by bolo dôvodné v
tom smere vzájomného vyporiadania sa medzi manželmi a aj s ohľadom na pasívnu legitimáciu v tomto
konaní. Ak teda ako tvrdí svedkyňa malo dôjsť k pôžičke počas ich manželstva, mala by znášať svoju

zodpovednosť v podobe jej platenia aj ona. V takomto prípade je aj pasívna legitimácia v tomto konaní
nesprávna a žalovaná mal byť aj svedkyňa.

22.1.Podľanázoružalovanéhopodľa§145ods.2Občianskehozákonníkazprávnychúkonovtýkajúcich
sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Z uvedenej úpravy

je zrejmé, že pasívna solidarita manželov je stanovená iba pre právne úkony týkajúce sa vecí v ich BSM,
preto ak zmluvu o pôžičke za trvania manželstva uzavrel iba jeden z manželov, je zo zmluvy o pôžičke
zaviazaný a oprávnený ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, ak k jej platnosti nebol potrebný
súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože zmluvou o pôžičke
sa peniaze do BSM iba nadobúdajú.

22.2. Ak by zmluvu o pôžičke uzavreli ako dlžníci obaja manželia, sú zo zmluvy oprávnení a zaviazaní
spoločne a nerozdielne len v tom prípade, ak to bolo dohodnuté; inak by išlo o záväzok delený 2500 eur.
Nejde však sa o delený záväzok žalovaného a jeho bývalej manželky, preto nie je ani povinní zaplatiť
žalobkyni na neho pripadajúci podiel záväzku, teda 2500 eur. Nebolo preukázané, že peniaze zostali u

žalovaného, a teda neboli v manželstve spotrebované. Podľa názoru žalovaného žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno ohľadom poskytnutia samotnej pôžičky. Ak nie je preukázaný samotný fakt existencie
zmluvy o pôžičke, nie je možné preukázať ani skutočnosť, či ide o delený alebo solidárny záväzok, z
ktorého by boli manželia zaviazaní spoločne a nerozdielne. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom toho, že by sa zmluvné strany dohodli o spoločnej a

nerozdielnej povinnosti, avšak to nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý aj napriek tomu, že podľa
názoru odvolacieho súdu bolo potrebné sa charakterom pôžičky zaoberať. Po zrušení odvolacím súdom
sa charakter pôžičky neobjasnil, čo ale nemôže byť na ťarchu žalovaného, ktorý aj napriek tomu, že
peniaze reálne neužíval, teraz má zaplatiť polovičný diel žalovanej sumy. V tomto smere je celé dôkazné
bremeno na žalobkyni, čo však táto neuniesla, a preto žalovaný by nemal byť zaviazaný na zaplatenie

ani len zvyšnej sumy 2500 eur. Správne mala byť žalovaná aj bývalá manželka žalovaného, aby bola
zachovaná pasívne vecná solidarita manželov.

23.1. Rozlišovanie, či ide z pohľadu hmotného práva o individuálny alebo o spoločný záväzok manželov
jevýznamnénajmäzprocesnéhohľadiska,abyveriteľmoholustáliťokruhpasívnevecnelegitimovaných

osôb. V prípade, že ide o zmluvu o pôžičke uzatvorenú len jedným z manželov, je veriteľ povinný
žalovať len toho manžela, s ktorým zmluvu o pôžičke uzavrel, pretože len tomuto manželovi (ako
dlžníkovi) svedčí hmotnoprávna povinnosť vrátiť predmetnú pôžičku. Ak by zmluvu o pôžičke uzavreli
obaja manželia, je veriteľ povinný žalovať oboch manželov, lebo obom svedčí hmotnoprávna povinnosť
vrátiť predmetnú pôžičku.

23.2. V tomto konaní nebolo preukázané, že by iba žalovaný prevzal túto pôžičku, nakoniec peniaze
mohla prevziať ajbývalá manželka ako svedkyňa, pretože podľa výpovede malo ísť o prerábku spoločnejkúpeľne. Na podklade uvedeného žalovaný žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala odvolanie zamietnuť ako bezdôvodné a plne
sa stotožnila s rozsudkom prvoinštančného súdu.

25. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len "CSP") po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP, keď
v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti, a to vo vyhovujúcom výroku I. vo veci samej a výroku III. o náhrade

trov konania pred súdom prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

26.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

26.2. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 187 ods. 2 CSP).

27. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza

zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol,
ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením,
v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP, ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

28. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, skutkové zistenia sú
postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy ako aj judikatúru a vo veci aj
správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi
závermi napadnutého rozhodnutia rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšku žaloby, uvedenými

v jeho odôvodnení.

29. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30.1. Na margo vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd iba dodáva, že v
zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3. Júla 2003 „ Všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces“.

30.2. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva je právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodolsjejvôľouapožiadavkami,aleaniprávovyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom (I.ÚS 50/04, II. ÚS 251/03, IV.ÚS 252/04).

31. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré tento súd hodnotil v zmysle § 191
ods. 1 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,pričom prihliadal na to, čo všetko vyšlo počas konania najavo, vyplýva, že došlo k uzavretiu pôžičky
ústnou formou medzi žalobkyňou ako veriteľom na jednej strane a žalovaným a jeho bývalou manželkou
Y. Q. (ktorá bola v konaní vypočutá ako svedkyňa) na strane druhej ako dlžníkmi, na základe ktorej

im odovzdala 5000 eur, išlo teda o spoločný záväzok oboch dlžníkov-manželov, pri ktorom je pasívna
solidarita vylúčená, keďže nebola v konaní preukázaná dohoda vtedajších manželov, že dlh vrátia
veriteľovi spoločne a nerozdielne. Podľa súdnej praxe ak jeden z manželov za trvania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov uzavrie zmluvu o pôžičke, platí, že tento záväzok sa považuje za individuálny
záväzok toho manžela, ktorý sa k tomuto plneniu z pôžičky zaviazal, takže pasívna solidarita manželov je

vylúčená. Ak obaja manželia uzavreli s veriteľom zmluvu o pôžičke a výslovne sa nedohodli s veriteľom
na tom, že mu dlh z pôžičky vrátia spoločne a nerozdielne, ide síce o spoločný záväzok manželov a z
procesného hľadiska to má pre veriteľa význam v tom smere, že ak mu dlh z pôžičky nesplnili, potom
sú obaja manželia pasívne vecne legitimované osoby , voči ktorým môže podať žalobu, avšak nepôjde
o solidárny záväzok, keďže tu nejde o dispozíciu s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo s
výkonom jeho správy. Za predmet vlastníctva, a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa

nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným režimom záväzkových vzťahov.
Peňažný dlh - pôžičku, ak nebolo výslovne dohodnuté, že ju uhradia (dlh splnia) obaja manželia
spoločne a nerozdielne, platí, že veriteľ je oprávnený celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z manželov
oddelene a v rovnakom pomere (ak však nebol výslovne dojednaný iný pomer ), teda ak solidarita v
zmluve o pôžičke dohodnutá nebola, platí, že ide o delený záväzok a veriteľ je oprávnený požadovať od

každého z manželov rovnaký diel z nevrátenej pôžičky. Vzhľadom k hore uvedeným právnym záverom
odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o veci samej ako aj výroku
o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

32. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP) odvolací

súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej v odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trov nevznikli.

33. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).