Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/491/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114217734
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4114217734.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobkyne: O. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom
F. XX, zastúpená JUDr. Róbertom Bockaničom, advokátom so sídlom Bratislava, Seberíniho 1, proti
žalovanému: P. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, zastúpený JUDr. Andrejom Muzikom, advokátom
so sídlom Nitra, Farská 39, o zaplatenie sumy 5 000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. apríla 2016, č. k. 14C/600/2015-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
rozsudkom zo dňa 27. 04. 2016, č. k. 14C/600/2015-50 rozhodol, že odporca (ďalej len „žalovaný v

zmysle § 60 CSP)je povinný zaplatiť navrhovateľke (ďalej len „žalobkyni“ v zmysel § 60 CSP) sumu 5
000 eur a trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 300 eur a v
trovách právneho zastúpenia vo výške 1 272,57 eura, a to do 15 dní od právoplatností rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 657 Občianskeho zákonníka a § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa návrhom (ďalej
len „žalobou“ v zmysel § 131 CSP) doručeným súdu dňa 10. 06. 2014 proti žalovanému domáhala
zaplatenia sumy 5 000 eur, a to titulom pôžičky, ktorá mala byť vrátená do 30. 06. 2012. Súd vo veci
vydal platobný rozkaz č. k 10RO/226/2014-7 zo dňa 22. 07. 2014, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobkyni žalovanú istinu s príslušenstvom. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor, v

ktorom uviedol, že dňa 15. 11. 2011, kedy malo dôjsť k uzavretiu pôžičky, sa nachádzal mimo územia
SR, a preto nemohol predmetnú zmluvu uzavrieť. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že v žalobe došlo
k preklepu, teda k chybe ohľadom dátumu požičania sumy 5 000 eur. Išlo o dátum 05. 12. 2011.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie, z ktorého zistil, že z potvrdenia spoločnosti ROVETRA Slovensko s.
r. o., vyplýva, že žalovaný cestoval s ich motorovým vozidlo od 06. 12. 2011 z Nitry do Belgicka na svoje

pracovisko. Prácu ukončil dňa 23. 12. 2011, keď sa vrátil do SR. Z výpisu z účtu ČSOB patriaci žalobkyni
za obdobie od 01. 11. 2011 do 30. 11. 2011 vyplýva, že dňa 15. 11. 2011 boli urobené dva výbery, a to vo
výške2000euravovýške15000eur,pričomk 29.11.2011došlokuzatvoreniuúčtu.Žalovanýuzatvoril
kúpnu zmluvu dňa 30. 11. 2011 s predávajúcim Autocentrum AAA Auto a. s., na základe ktorej si kúpil
motorové vozidlo Škoda Octavia za kúpnu cenu 12 998,99 eura. V zmluve sa uvádza, že kúpna cena
bola zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy. Súd sa zaoberal najmä tým, či skutočne došlo k uzavretiu

ústnej zmluvy o pôžičke tak, ako to uvádzala žalobkyňa. Žalobkyňa uviedla, že k zmluve o pôžičke došlo
dňa 05. 12. 2011, keď sa so žalovaným dohodli na požičaní sumy 5 000 eur. K samotnému odovzdaniupeňazí došlo neskôr a to, keď zbadala žalovaného s manželkou prechádzať okolo jej domu, tak ich
zavolala s tým, že peniaze im odovzdá. Peniaze im odovzdala v obálke s tým, že čas vrátenia nebol
presnestanovený,bolotopodľažalobkyneasinapolroka.Žalovanýpopieraluzavretiezmluvyopôžičke,

uviedol, že neprevzal od žalobkyne žiadne peniaze. Tvrdil, že mal dostatok finančných prostriedkov,
pretože tesne predtým dňa 30. 11. 2011 si kúpil motorové vozidlo, ktoré vyplatil v hotovosti. Súd prvej
inštancie uviedol, že žalobkyňa musí preukázať reálne odovzdanie peňazí žalovanému, keďže zmluva
o pôžičke bola uzatvorená v ústnej forme a peniaze mala žalobkyňa odovzdať žalovanému v hotovosti
do rúk.

5. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodne podanú.
Poukázal na to, že v konaní bola vypočutá svedkyňa Y. Q., exmanželka žalovaného, ktorá v čase
uzavretia zmluvy o pôžičke bola manželkou žalovaného. Táto svedkyňa potvrdila skutočnosti uvádzané
žalobkyňou v celom rozsahu, teda že sa dohodli s manželom - žalovaným na tom, že si od žalobkyne
požičajú sumu 5 000 eur na prerobenie kúpeľne. Tiež potvrdila, že spolu so žalovaným od žalobkyne

prevzali túto sumu, peniaze boli v obálke a prebrali ich pri dome žalobkyne, a potom doma ich spolu aj
prepočítali. Keďže v priebehu ďalšieho pol roka sa od žalovaného odsťahovala, k prerobeniu kúpeľne
nedošlo a peniaze zostali u žalovaného. Ona sama potom povedala žalobkyni, že peniaze zostali u
žalovaného. Súd mal tiež za preukázané, že žalobkyňa disponovala značnou finančnou sumou, keď v
novembri 2011 vybrala finančné prostriedky vo výške 17 000 eur zo svojho účtu. Tvrdenie, že žalovaný

mal dostatok finančných prostriedkov, keďže si dňa 30. 11. 2011 zakúpil auto za sumu takmer 13 000
eur,skôrpreukazujeto,žepokúpetohtomotorovéhovozidlažalovanýďalšiepeniazenemal,čopotvrdila
svedkyňa, keď uviedla, že nikdy na účte nemali takúto sumu. Súd nepovažoval za potrebné skúmať,
aký mal zostatok na účte žalovaný, keď bolo výpoveďou svedkyne nesporne preukázané, že k pôžičke
medzi stranami sporu došlo a žalobkyňa požičala žalovanému sumu 5 000 eur, na vrátenie ktorej ho

potom vyzývala. Súd nepovažoval výpoveď svedkyne za účelovú, ktorá by mala mať úmysel poškodiť
žalovanému, pretože svedkyňa sama uvádzala skutočnosť, že si obaja ako manželia peniaze chceli
požičať a obaja ich dokonca aj prevzali. Navyše vypovedala v pozícii svedka s poučením o následkoch
krivej výpovede. S poukazom na uvedené skutočnosti, súd žalobe žalobcu vyhovel, keď jej žalobu
považoval za dôvodnú.

6.1. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovaného,
ktorý nemal úspech v konaní, zaviazal na zaplatenie trov konania žalobkyni. Trovy konania spočívajú v
zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 300 eur a v trovách právneho zastúpenia. Žalobkyňa
bola v konaní zastúpená advokátom, preto jej vznikli trovy právneho zastúpenia, ktoré jej súd priznal v

súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“). Súd priznal právnemu zástupcovi odmenu
za 4 úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 07. 01. 2016 (§ 13a ods. 1 písm.
a/ vyhlášky) vo výške 180,93 eura + režijný paušál 8,58 eura; účasť na pojednávaní dňa 13. 01. 2016
(§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky) vo výške 180,93 eura + režijný paušál 8,58 eura; účasť na pojednávaní
dňa 09. 03. 2016 (§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky) vo výške 180,93 eura + režijný paušál 8,58 eura a

účasť na pojednávaní dňa 27. 04. 2016 (§ 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky) vo výške 180,93 eura + režijný
paušál 8,58 eura. Spolu priznal odmenu za právne služby vo výške 758,04 eura +151,61 eura DPH.

6.2. Právnemu zástupcovi žalobkyne nepriznal odmenu za úkon - písomné podanie - návrh
na doplnenie dokazovania, pretože týmto podaním bolo súdu oznámené, aký dôkaz chce žalobkyňa

vykonať, a tým pádom nejde o podanie vo veci samej, za ktorý by patrila advokátovi odmena v zmysle
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

6.3. Právnemu zástupcovi žalobkyne súd priznal náhradu za stratu času za cestu na pojednávanie a z
pojednávania (2 x 50 min.) v dňoch 13. 01. 2016, 09. 03. 2016, 27. 04. 2016, pričom náhrada za stratu

času za každú začatú polhodinu je 14,30 eura v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky. Za každé pojednávanie
patrí advokátovi náhrada za 4 polhodiny, 4 x 14,30 eura = 57,20 eura (jedno pojednávanie) . Celkovo
súd priznal žalobkyni náhradu za stratu času vo výške 171,60 eura (12 polhodín x 14,30 eura). Súd
priznalprávnemuzástupcovizákladnúnáhraduzajazduosobnýmmotorovýmvozidlomnapojednávania
v dňoch 13. 01. 2016, 09. 03. 2016 a 27. 04. 2016 v zmysle § 1 písm. b/ Opatrenia Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 632/2008 Z. z., podľa ktorého je výška náhrady za každý
jeden kilometer 0,183 eura. Jedna cesta na pojednávanie Bratislava - Nitra a späť predstavuje 180 km.
Celkovo tak súd priznal základnú náhradu vo výške 98,82 eura (0,183 eura x 180 km x 3 pojednávania).
Ďalej priznal právnemu zástupcovi náhradu za spotrebované pohonné látky, pri kombinovanej spotrebe6l/100km, na pojednávanie dňa 13. 01. 2016 vo výške 10,49 eura, keďže priemerná cena nafty v mesiaci
január bola vo výške 0,971 eura/l. Žalobkyni priznal aj náhradu za spotrebované pohonné látky na
pojednávanie dňa 09. 03. 2016 vo výške 10,67 eura, keďže priemerná cena nafty v mesiaci marec bola

vo výške 0,988 eura/l a za pojednávanie dňa 13. 01. 2016 vo výške 10,85 eura (priemerná cena nafty
v mesiaci apríl bola vo výške 1,005 eura/l). Celkovo tak súd priznal náhradu za spotrebované pohonné
látky vo výške 32,01 eura.

6.4. Celkovo súd priznal žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 1 059,67 eura, z čoho je 20

% DPH v sume 211,93 eura, keďže právny zástupca žalobkyne je platcom DPH, spolu trovy právneho
zastúpenia predstavujú 1 272,57 eura. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania spočívajúce
v zaplatenom súdnom poplatku za návrh vo výške 300,- eur a v trovách právneho zastúpenia vo výške
1 272,57 eur, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby ho
zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne
posúdil. Žalobkyňa tvrdila, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v ústnej forme, na
základe čoho bola žalobkyňou odovzdaná žalovanému suma 5 000 eur. Žalovaný uvedenú skutočnosť

poprel a tvrdil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo. Zdôraznil, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v tom smere, že by preukázala skutočnosti, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke a následnému
splneniu podstatných náležitostí zmluvy došlo. Taktiež nepovažoval výsluch svojej bývalej manželky ako
svedka v konaní za dôveryhodný. Pokiaľ ide o tvrdenie bývalej manželky, že nevie odkiaľ mal žalovaný
peniaze na kúpu nového auta uviedol, že bol zárobkovo činný a zarábal 1 700 eur mesačne, a teda

nemal potrebu si požičiavať na rekonštrukciu kúpeľne. Svedkyňa nevedela uviesť, čo bolo s peniazmi,
keďže k rekonštrukcii kúpeľne neprišlo. Poznamenal, že určite nechcel prerábať kúpeľňu so svedkyňou,
keďže sa pol roka po údajnom uzavretí zmluvy o pôžičke rozviedli. Okrem iného žalobkyňa nevedela
uviesť, v akej nominálnej hodnote boli bankovky, ktoré mala žalobcovi odovzdať. Navyše sa pomýlila v
dátume, kedy malo k pôžičke prísť. Žalovaný sa domnieva, že podanie žaloby je účelové. V čase pred

rozvodom nikto žiadne peniaze neriešil a po rozvode vznikli špekulácie ohľadom nejakej pôžičky. Taktiež
svedectvo bývalej manželky považuje za nedôveryhodné, pretože ma protichodný záujem ako žalovaný
a nemôže byť teda jediným dôkazom o uzavretí zmluvy o pôžičke.

8. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a teda sa vyžaduje

reálne odovzdanie peňazí, avšak v predmetnej veci nebolo uvedené preukázané nad mieru všetkých
pochybností. Žalobkyňa nemala v konaní len bremeno tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, ktoré
neuniesla. Záverom uviedol, že v čase, kedy malo prísť k uzavretiu zmluvy o pôžičke, bol žalovaný so
svedkyňou v manželstve, čiže by peniaze patrili do BSM, čo by odôvodňovalo vzájomné vyporiadanie
medzi manželmi a aj s ohľadom na pasívnu legitimáciu v konaní. Ak teda svedkyňa tvrdí, že počas ich

manželstva malo prísť k pôžičke, mala by znášať zodpovednosť v podobe jej platenia aj ona. Poukazujúc
na uvedené by mala v konaní vystupovať na strane žalovaného aj svedkyňa.

9. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že rozhodnutie súdu považuje
za vecne správne a navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok potvrdil.

10. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. CSP1 a contrario) a dospel k

záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods.
1 CSP je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Súd prvej inštancie rozhodol vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol

zrušený v ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný
sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.júla 2016 (§ 474 CSP). Nová právna úprava dôsledne dodržiava
princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úpravasa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými
výnimkami z tohto základného pravidla.
12. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods.2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.
Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon , ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného

alebo porušeného práva.
Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo
postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

13. Podľa Čl. 1, § 1 ods.1 zákona č. 125/2015 z 18. novembra 2015, o niektorých opatreniach
súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho
súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ak sa vo všeobecne záväznom právnom
predpise používa pojem „návrh“, „navrhovateľ“, „odporca“, „účastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci
aj „žaloba“, „žalobca“, „žalovaný“, „strana“.

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „súd prvého stupňa“ alebo
„súd druhého stupňa“, rozumie sa tým podľa povahy veci „súd prvej inštancie“ alebo „súd druhej
inštancie“ (ods. 2 citovaného ustanovenia).
Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianske súdne konanie“, rozumie
satýmpodľapovahyveci„civilnýproces“alebo„správnysúdnyproces“ (ods.3citovanéhoustanovenia).

Ak sa vo všeobecne záväznom právnom predpise používa pojem „občianskoprávne konanie“, rozumie
sa tým „civilný proces“ (ods. 4 citovaného ustanovenia).
14. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania zistil, že žalobkyňa doručila
Okresnému súdu Nitra dňa 10. 06. 2014 návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhala
od žalovaného zaplatenia sumy 5 000 eur a súdneho poplatku vo výške 300 eur za podaný návrh.

Žalobkyňa odvodila svoj nárok od Zmluvy o pôžičke, ktorú mala uzavrieť ústne so žalovaným a jeho
bývalou manželkou, na základe ktorej im požičala sumu 5 000 eur s dátumom vrátenia o pol roka, teda
približne do 30. 06. 2012. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz č. k. 10RO/226/2014-7 zo dňa 22.
07. 2014, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni nárokovanú sumu aj s príslušenstvom. V dôsledku
včas podaného odporu žalovaného bol platobný rozkaz zrušený a súd vo veci nariadil pojednávanie,

vykonal dokazovanie a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni dlžnú sumu 5 000 eur a trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške
300 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 272,57 eura, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
15. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania dospel k záveru, že súd prvej
inštancie zaťažil konanie a následne aj rozhodnutie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu, v

dôsledkučohosúddospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,čomohloviesťknesprávnemuprávnemu
posúdeniu veci a odňatiu možnosti strane konať pred súdom.
16. V súvislosti s námietkami žalovaného, že súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav veci
odvolací súd poznamenáva, že ak sa vytýkajú súdu chyby v zisťovaní skutkového stavu veci, musí ísť
o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré

nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (predtým § 132 OSP), a
to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoréboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
17. Vsúvislostisnamietanýmnesprávnymprávnymposúdenímodvolacísúdkonštatuje,ženesprávne

právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O
mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti
dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd
dospelkzáveru,žezhľadiskauplatnenýchodvolacíchdôvodovmožnopovažovaťodvolaniežalovaného

za dôvodne podané, pretože súd prvej inštancie síce vykonal vo veci dokazovanie, avšak nie v
potrebnom rozsahu, čo mohlo viesť súd k nesprávnym právnym záverom. Právne závery súdu prvej
inštancie nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu, v dôsledku čoho odôvodnenie rozsudku nemôže
a ani nemá podklad v zistenom skutkovom stave. Tým, že prvoinštančný súd rozhodol v prospech
žalobcu, ktorému právo na náhradu škody priznal, implicitne rozhodol aj o tom, že žalobca je aktívne
vecne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby voči žalovanému, u ktorého súd dospel k záveru, že

je pasívne vecne legitimovaný
18.1. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj
v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu,

ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so
záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil.
18.2. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento

hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a
aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii
nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal.(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010,

sp. zn. 2 Cdo 205/2009).
19. Odvolací súd vychádzajúc zo súdneho spisu, z rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal vecnou pasívnou legitimáciou v
predmetnom spore, resp. tým, či sú ako žalovaní označení všetci tí, ktorí tak majú byť označení s
poukazom na hmotné právo. V tomto smere dáva odvolací súd do pozornosti výpovede strán, najmä

žalobkyne na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, ktoré sa uskutočnilo dňa 13. 01. 2016. Žalobkyňa
vo svojej výpovedi pri opisovaní priebehu poskytnutia pôžičky uviedla, že pri uzatváraní ústnej zmluvy o
pôžičke a fyzickom odovzdaní finančných prostriedkov bola prítomná aj vtedy ešte manželka žalovaného
Y. Q.. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 9.03.2016, bola ako svedkyňa vypočutá Y., ktorá uviedla,
že žalobkyňa je jej suseda a žalovaný je exmanžel svedkyne. Uviedla, že začiatkom decembra 2011 im

žalobkyňa požičala peniaze sumu 5 tis. Eur, aby si pomohli a niečo doma prerobili. Čas vrátenia nemali
dohodnutý, iba toľko, že sa postupne vráti. Z jej výpovede vyplýva, že pôžičku dojednával exmanžel,
chceli prerábať kúpeľňu a o tom, že si tieto peniaze požičajú sa rozprávali doma a keď ho viezla
žalobkyňa z práce v aute, tak ju o to požiadal. Keď išli od jej rodičov, žalobkyňa ich ohlásila, išli do
jej dvora a dala im peniaze. Z výpovede svedkyne ďalej vyplýva, že po rozvode manželstva sa od

žalovaného odsťahovala, a teda k rekonštrukcii kúpeľne neprišlo. Pokiaľ ide o požičané peniaze, tieto
mali zostať v dome, v dispozícii žalovaného, preto sa ďalej o ne nezaujímala a neriešila ani ich vrátenie.
20. Vzhľadom k uvedenej výpovedi svedkyne sa mal súd prvej inštancie zaoberať tým, či nejde
o spoločnú pôžičku žalovaného a jeho bývalej manželky, svedkyne Y. V tomto smere odvolací súd
poznamenáva, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so zistenými skutočnosťami, teda

riadne nezistil skutočný stav veci, neskúmal, či žalobkyňa žaluje správne všetky osoby, ktoré sú
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, teda či v konaní na strane žalovaného vystupujú všetky subjekty,
ktoré v takomto prípade označuje hmotné právo a či prípadný nedostatok v pasívnej vecnej legitimácii
nezakladá v danej veci dôvod na zamietnutie žaloby.
21. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj

v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu,
ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne sozáverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011).

22. Súd prvej inštancie sa tiež bližšie nezaoberal tým, do kedy mala byť pôžička vrátená. Žalobkyňa
v žalobe tvrdila, že pôžička mala byť vrátená do 30.júna 2012, avšak svedkyňa Y. Q. vo svoje výpovedi
tvrdila, že čas vrátenia pôžičky nebol dohodnutý a pôžička sa mala postupne vrátiť.
23. Podľa § 563 Obč. zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho plnenie veriteľ požiadal.

Splatnosť môže byť určená dohodou, ustanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím orgánu. Ak
nebola splatnosť dlhu určená dohodou ani iným spôsobom, možno podľa § 563 Obč. zák. o splnenie
dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas
plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie.
24. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo

môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe
alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

25. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže
vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny
úkon neplatný.

Podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú
oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

26. Odvolací súd k veci ďalej dodáva, že citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových

spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu
manželov z platných právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez
ohľadu na to, či právny úkon týkajúci sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja manželia
spoločne, a či išlo o bežnú vec (záležitosť) alebo o inú než bežnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa

na platnosť právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov (teda
úkonu, pri ktorom manželia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela,
ak ide o inú než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho
úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že
právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z

manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý,
nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka na konkrétny prípad je však existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí.
Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo
nie bežnú záležitosť, a teda či k právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela,

bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k
dispozícii s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom
podľa platnej právnej úpravy (§ 143 Občianskeho zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom
vlastníctva,tedaibavecivprávnomzmysle,t.j.ovládateľnéhmotnépredmetyaovládateľnéprírodnésily,
ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov

sa preto nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom
záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva
sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných pohľadávok a záväzkov manželov (dopadajúce len na vzťah
medzi manželmi a nie aj na ich vzťah k tretím osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto
spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle).

27. Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí nepovažujú napr. zmluva o
pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1973 sp. zn. 3 Cz
57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyššíchsúdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok
jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994).
Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery

súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len
jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska
ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu
bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti
s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne

nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa
spoločných vecí.

28. Odvolací súd poznamenáva, že zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke

sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní);
druhovom určení veci; povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Predmetom
zmluvy o pôžičke teda môže byť akákoľvek druhovo určená vec, ktorá je spôsobilá byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon

vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

29. Poukazujúc na to, že v danej veci malo ísť o uzavretie Zmluvy o pôžičke niekedy v decembri
2011 s dátumom splatnosti o pol roka v ústnej forme, bolo dôkazné bremeno prenesené na žalobkyňu,

ktorá mala preukázať, že skutočne prišlo k uzavretiu ústnej Zmluvy o pôžičke tak, ako to uviedla v
podanomNávrhunavydanieplatobnéhorozkazu,komutútopôžičkuposkytlaadokedymalabyťpôžička
vrátená. Žalobkyňa musela v konaní preukázať, že prišlo k reálnemu odovzdaniu predmetu zmluvy, teda
sumy 5 000 eur žalovanému a jeho bývalej manželke. Žalobkyňa uviedla na pojednávaní rozhodujúce
skutočnosti,ktorémalijejtvrdeniapreukázaťanáslednebolvkonanívypočutýajžalovaný,ktorýtvrdenia

žalobkyne popieral. Súd prvej inštancie na zistenie skutkového stavu predvolal a vypočul ako svedkyňu
bývalú manželku žalovaného Y. Q., ktorá vo svojej výpovedi uviedla zhodné tvrdenia, ako žalobkyňa s
tým, že potvrdila spôsob a čas, kedy a ako boli odovzdané finančné prostriedky žalobkyňou žalovanému
a v tom čase aj jej ako manželke žalovaného, taktiež potvrdila, že išlo o sumu 5 000 eur, ktorá mala slúžiť
na rekonštrukciu kúpeľne v staršom rodinnom dome, ktorý si žalovaným obstarali. Vzhľadom k tomu,

že sa v krátkom čase od uvedenej pôžičky so žalovaným rozviedla, rekonštrukcia kúpeľne neprebehla
a finančné prostriedky žalobkyne zostali žalovanému.

30. Súd prvej inštancie taktiež preskúmal majetkové pomery žalobkyne, teda či bolo v jej reálnych
možnostiach poskytnúť pôžičku v sume 5 000 eur. Správne vychádzal súd z výpisu bankového účtu

žalobkyne, ktorý mala vedený v ČSOB, a. s., z ktorého dňa 15. 11. 2011 uskutočnila dva výbery, celkovo
spolu v sume 17 000 eur. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie dospel k záveru, že majetkové
pomery žalobkyne jej umožňovali skutočne poskytnúť pôžičku vo výške 5 000 eur žalovanému.

31. Súdprvejinštanciesavšaknezaoberaltým,čiprišlokuzavretiuzmluvyopôžičkemedzižalobkyňou

a žalovaným a jeho manželkou spoločne, resp. či išlo len o poskytnutie pôžičky žalovanému, ktorý bol
v danom čase ženatý s Y., v predmetnom konaní vystupujúcou len ako svedok. Súd prvej inštancie si
mal vzhľadom k uvedenému ustáliť okruh subjektov vystupujúcich na strane žalovaného. Poukazujúc
na uvedené skutočnosti sa mal súd zaoberať tým, či nie je pasívne legitimovaná aj bývalá manželka
žalovaného, a teda či si žalobkyňa nemala uplatňovať svoj nárok aj voči nej z dôvodu vecnej pasívnej

solidarity manželov z platných právnych úkonov. V konaní bolo preukázané, že v auguste 2012 sa
žalovaný s Y. Q. rozviedol, pričom rozvodu manželstva predchádzalo opustenie spoločnej domácnosti
bývalou manželkou a neprišlo k naplneniu účelu, na ktorý bola pôžička žalobkyňou poskytnutá.

32. V ďalšom konaní teda súd prvej inštancie doplní dokazovanie za účelom zistenia, či v danej veci

mala byť sporná zmluva o pôžičke uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným spolu s manželkou alebo
len medzi žalobkyňou a žalovaným. Ak dospeje súd k záveru, že išlo o zmluvu o pôžičke uzavretú len
medzi žalobkyňou a žalovaným, potom je potrebné, aby si súd prvej inštancie ustálil, či vzhľadom k
tomu, že žalovaný bol čase uzavretia zmluvy o pôžičke a odovzdaní predmetu zmluvy ženatý, ide o vecbežnú medzi manželmi, a teda nebol by potrebný súhlas druhého manžela, resp. nejde o vec bežnú a
súhlas druhého manžela sa vyžaduje. Následne súd zistí, či žalovaný prípadne takýmto súhlasom od
manželky disponoval. Ak by žalovaný nemal uvedený súhlas, musí sa súd ďalej vysporiadať s tým, či

jeho absencia v danej veci má nejaké právne následky a či s ohľadom na okolnosti danej veci ide o
pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov. Po doplnení dokazovania súd vec opätovne
právne posúdi vysporiadajúc sa s námietkou pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným v odvolaní
a prípadným nedostatkom pasívnej legitimácie vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej a k úspechu
žalobkyne v konaní. V ďalšom konaní sa bude súd prvej inštancie riadiť právnym názorom odvolacieho

súdu vyjadrený v tomto uznesení v zmysle § 391 ods. 2 CSP. Po zistení všetkých skutočností súd
opätovne vo veci rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie spĺňalo všetky zákonné náležitosti vyžadované
ustanovením § 220 ods. 2 CSP, aby bolo presvedčivé a preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedených nedostatkov v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
zaťažilinapadnutérozhodnutievadounedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuanesprávnymprávnym

posúdením veci, dospel odvolací súd k záveru o aplikácii procesného postupu v zmysle § 389 ods. 1
písm. b/ a c/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP v novom
rozhodnutí vo veci samej.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).