Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/235/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115226912
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4115226912.3

Uznesenie

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BorisaMinksaasudcovJUDr.Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., O. XXX/XX,
zastúpený: Advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo
námestie 25, IČO: 36 833 533, proti žalovanému: Poľnohospodárska pôda, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Žehrianska 3179/3, IČO: 44 138 369, zastúpený: Advokátska kancelária Law Service, s.r.o., so sídlom

Zvolen, Stráž 3/223, IČO: 36 861 723, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 10C/482/2015-256 z 5. decembra 2016 v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 10C/482/2015-261 z 7. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania m e n í
tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Žiadnej zo strán nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra, ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového
poriadku, (ďalej iba „CSP“) uznesením č. k. 10C/482/2015-256 z 5. decembra 2016 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 10C/482/2015-261 z 7. februára 2017, zastavil konanie, žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, žalobcovi vrátil súdny poplatok v sume 92,80 eura

a zároveň aj zrušil uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 10C/482/2015-34 z 16. septembra 2015 o
nariadenom neodkladnom opatrení.

2. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam. Žalobca pred začatím pojednávania vo veci samej zobral svoju žalobu v
celom rozsahu späť, pretože po začatí konania došlo k zápisu jeho vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností v dôsledku podaného protestu prokurátora. Súd konanie zastavil bez súhlasu žalovaného,
nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo skôr, ako sa začalo pojednávanie.

3. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil podľa § 144 a § 145 ods. 1 CSP s tým, že žalobca
späťvzatím žaloby z dôvodu, že po začatí konania bol rozhodnutím správneho orgánu zapísaný ako
vlastník spornej nehnuteľnosti, pričom následne si voči nemu uplatnil predkupné právo štát, a preto

zastavenie konania nezavinil. Naopak žalovaný vlastnícke právo žalobcu popieral, aktívne sa bránil
aj voči konaniam na príslušných správnych orgánoch vo veci určenia vlastníckeho práva žalobcu.
Zastavenie konania zavinil žalovaný, a teda svojím správaním zavinil späťvzatie žaloby, ktorá bola
podaná dôvodne. Vzhľadom k uvedenému bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100
%.

4. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania podal včas odvolanie žalovaný,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok II. prvoinštančného uznesenia OS Nitra zo dňa05.12.2016 č. k. 10C/482/2015-232 zmenil tak, že ako žalovaný má nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. Zavinenie účastníka
pri zastavení konania je nutné posudzovať len z procesného hľadiska, podľa procesného výsledku.

Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi
tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana svoju žalobu
vzala späť s tým, aby konanie bolo zastavené. K prevzatiu právneho zastúpenia došlo dňa 26.05.2016
a späťvzatie žaloby bolo doručené súdu koncom roku 2016. Ak by mala byť príčinou späťvzatia tá
skutočnosť, že bol úspešne podaný protest, tak potom mal žalobca žalobu zobrať späť hneď, ako sa to

dozvedel. Ak by takto postupoval, žiadne trovy právneho zastúpenia by na strane žalovaného nevznikli.
Súd nesprávne zistil skutkový stav, pretože z dôkazov vyplýva, že zastavenie konania späťvzatím žaloby
procesne zavinil žalobca a takisto procesne zavinil aj trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, pretože
k samotnému späťvzatiu žaloby pristúpil až po uplynutí značného časového obdobia po zistení dôvodov
na späťvzatie. Žalobca sa neplatnosti domáhal z viacerých dôvodov a je predčasné vysloviť záver, či
jeho žaloba bola alebo nebola podaná dôvodne. Z uvedeného je zrejmé, že hmotnoprávne otázky neboli

vyriešené s konečnou platnosťou. Súd má vo veci rozhodovať iba o procesných návrhoch, z ktorých
nemožno vyvodiť hmotnoprávny záver.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedol, že navrhuje odvolaciemu
súdu, aby napadnuté uznesenie OS Nitra zo dňa 05.12.2016 č. k. 10C/482/2015-256 ako vecne správne

potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný prehral svoj spor v konaní o
proteste prokurátora, a preto zastavenie tohto konania podľa § 256 ods. 1 CSP treba posudzovať tak,
že ho procesne zavinil žalovaný. Napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti ustanovené zákonom.
Nezdieľa ten názor, že ust. § 220 CSP sa subsidiárne vzťahuje aj na písomné vyhotovenie uznesenia,
pretože tomu jednak bráni zásada hospodárnosti konania, ako aj ust. § 236 CSP.

6.KrajskýsúdvNitre,akosúdodvolací(§34CSP)rozhodolopodanomodvolanížalovanéhouznesením
č. k. 5Co/139/2017-312 z 30. marca 2017 tak, že napadnuté prvoinštančné uznesenie v spojení s
opravným uznesením v napadnutej časti výroku II., ako vecne správne potvrdil a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd poznamenal, že sa plne stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), ktoré ako vecne správne potvrdil (§ 387
ods. 1 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého a zároveň aj potvrdeného rozhodnutia o náhrade
trov konania poznamenal, že v čase, keď žalobca podal svoju žalobu na súde, nemal tento inú právnu
možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv. V tom čase bol právny stav k predmetnej nehnuteľnosti
taký, že existovalo právoplatné rozhodnutie príslušného katastrálneho odboru o povolení vlastníckeho

práva v prospech žalovaného. Za daného stavu existoval naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vlastníckeho práva, pretože žalovaný vlastníctvo žalobcu neuznával. Úspešným protestom zo
strany prokurátora následne žalobca prestal mať záujem na požadovanom určení, pretože mu bolo
vrátené vlastníctvo k požadovanej nehnuteľnosti. Logickým vyústením tohto procesu, ktorý nemohol
ovplyvniť ani jeden z účastníkov konania, bolo následné späťvzatie žaloby, ktorá však voči žalovanému

bola podaná dôvodne a preto súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov konania v danej
zastavenej veci.

7. Žalovaný v domnení, že došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu
v Nitre č. k. 5Co/139/2017-312 z 30. marca 2017 právoplatným dňa 9. júna 2017, podal ústavnú sťažnosť

spoločnosti Poľnohospodárska Pôda, s.r.o., ktorou bolo namietané porušenie jej základných práv a
slobôdcitovanýmuznesenímKrajskéhosúduvNitre,ktorúsťažnosťprijalÚstavnýsúdSRuznesenímzo
dňa 14.09.2017 č. k. II ÚS 569/2017-11 na ďalšie konanie. V predmetnej sťažnosti sťažovateľ (žalovaný)
žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd SR o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom č. k. II. ÚS 569/2017-46 z 20. marca 2018,
v ktorom v rámci výroku uviedol, že základné právo obchodnej spoločnosti Poľnohospodárska Pôda
s.r.o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, Krajský súd v Nitre svojím uznesením č. k. 5Co/139/2017 z 30. marca 2017 porušil.

9. Ďalším výrokom uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/139/2017-312 z 30. marca 2017 zrušil
a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.10. Krajskému súdu v Nitre uložil povinnosť uhradiť trovy konania obchodnej spoločnosti
Poľnohospodárska Pôda s.r.o., v sume 374,80 eura na účet Advokátskej kancelárie Law Service, s.r.o.,
so sídlom Stráž 3/223, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

11. V odôvodení nálezu ústavný súd mimo iného poukázal aj na to, že z právneho hľadiska § 256 ods. 1
CSP,nazákladektoréhovšeobecnésúdynáhradutrovkonaniaposudzovaliajzobsahovéhohľadiska je
vpodstatetotožnýsoskoršímustanovením§146ods.2OSP,ktorýplatildo30.06.2016.Nietpretodôvod
neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov týkajúcu sa § 146 ods. 2 OSP. Pri použití § 146 ods.

2 veta prvej OSP treba otázku, či účastník zavinil, že konanie muselo byť zastavené, posudzovať podľa
procesného výsledku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu, možno odporcovi
uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatý späť
návrh, ktorý bol podaný dôvodne. Z argumentácie odvolacieho súdu vôbec nevyplýva, akým správaním
(čím) mala sťažovateľka procesne zaviniť potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že žalovaný procesne zaviní potrebu späťvzatia návrhu a následného

zastavenia konania spravidla vtedy, keď sa po podaní návrhu rozhodne navrhovateľov nárok uspokojiť
(hoci v predsporovom štádiu odmietal tak urobiť). V danom prípade je nesporné, že postoj sťažovateľky
k podanej žalobe bol po celý čas trvania konania nezmenený, pretože táto po celý čas trvania
konania s podanou žalobu nesúhlasila. Skutočnosť, že žalobca prestal mať naliehavý právny záujem na
požadovanom určení vlastníckeho práva v dôsledku zrušenia rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva

sťažovateľky na základe protestu prokurátorky nemožno hodnotiť ako procesné zavinenie sťažovateľky
na potrebe späťvzatia žaloby a následného zastavenia konania. Podľa názoru ústavného súdu krajský
súd dôsledne nerozlišuje medzi procesným zavinením sťažovateľky na potrebe podať žalobu a jej
procesným zavinením na potrebe vziať žalobu späť a na následnom zastavení konania. Kým potrebu
podať žalobu sťažovateľka svojím negatívnym postojom vo veci samej procesne nepochybne zavinila,

zatiaľotázka,čiaakýmspôsobomprocesnezavinilaspäťvzatiežalobysnáslednýmzastavenímkonania
zostala nezodpovedaná zo strany krajského súdu.

12. Ústavný súd zároveň uviedol, že sťažovateľka dôvodne poukázala na iné uznesenie krajského súdu
(č.k.5Co/736/2016-236z22.decembra2016),vktoromvobdobnejvecibolvyslovenýpodstatneodlišný

právny názor o otázke náhrady trov konania, pričom nie je bez významu, že rozhodoval ten istý senát
krajského súdu. Z pohľadu ústavného súdu potom prichodí v tejto súvislosti konštatovať to, že zmena
právneho názoru v obdobnej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia súdom, prečo k takejto zmene došlo,
sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu,
pretože tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné veci budú aj obdobne právne posudzované.

Takisto nie je bez významu ani skutočnosť, že porušenie žalobcom tvrdeného predkupného práva štátu
v nijakom prípade nemohla zaviniť sťažovateľka. To, že žalobca podľa vlastného tvrdenia o predkupnom
práve v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nevedel, na uvedenom závere nič nemení.

13. Ústavný súd s poukazom na § 56 ods. 2 vety prvej a § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom

súde zrušil uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/139/2017-312 z 30. marca 2017 a vec vrátil
tomuto súdu na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom
ústavného súdu.

14. Krajský súd v Nitre po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci opätovne konal

a rozhodol o odvolaní žalovaného uznesením č. k. 5Co/157/2018-570 z 28. septembra 2018, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 17. decembra 2018, a to tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku
o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. Žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania mal k dispozícii dostatočne zistený skutkový stav, ktorý však následne po právnej
stránke a v súvislosti s aplikáciou ust. § 256 ods. 1 CSP nesprávne vyhodnotil po právnej stránke,
čo viedlo odvolací súd k záveru o zmene napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že je pravdou, že
žalobca v čase podania určovacej žaloby nemal inú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv, ďalej
však nesúhlasil s konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že stratu naliehavého právneho

záujmu žalobcu na požadovanom určení vlastníckeho práva na základe protestu prokurátorky je možné
hodnotiť ako procesné zavinenie žalovaného na späťvzatí žaloby. Dodal, že žalovaný nesie procesné
zavinenie na podaní žaloby zo strany žalobcu, ktoré však nemá vplyv na rozhodovanie o nároku na
náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Dôležitým faktorom v súvislosti s rozhodovaním onáhrade trov tohto zastaveného konania je zistenie procesného zavinenia na potrebe vziať žalobu späť
s následným zastavením konania, ktoré odvolací súd na strane žalovaného nezistil vôbec. Žalovaný
takisto nenesie žiadnu vinu na tom, že došlo k porušeniu žalobcom tvrdeného predkupného práva štátu.

Skutočnosť, že žalobca o predkupnom práve štátu nevedel, na uvedenom závere nič nemení. Nebolo
teda možné prijať ani ten záver, že späťvzatie žaloby žalobcu bolo dôsledkom akéhosi zmeneného sa
správania žalovaného v priebehu konania, pretože žalovaný v priebehu konania zastával k podanej
žalobe nemenný postoj. Pri posudzovaní procesného zavinenia v súvislosti so zastavením konania vo
veci samej, nie je možné prihliadať na potencionálnu úspešnosť žalobcu v ním iniciovanom konaní z

hľadiska hmotného práva. V prvom rade je potrebné pri posudzovaní tohto procesného zavinenia na
strane žalobcu brať zreteľ na to, že žalobca zobral svoju žalobu späť, pričom žalovaný ani len čiastočne
nesplnil to, čo bolo v žalobnom petite uplatnené. Bolo teda potrebné prijať ten záver, že v danom prípade
existuje procesné zavinenie na zastavení konania na strane žalobcu.

15. Procesné zavinenie v zmysle § 256 ods. 1 CSP sa posudzuje iba po procesnej stránke a zavinenie

je potrebné vykladať vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom je správanie sa strany sporu príčinou
a vznik trov konania protistrany je následkom. Za takéto procesné zavinenie je potrebné považovať
aj odpadnutie predmetu sporu (daný prípad), ktorú skutočnosť nie je možné pripočítať na ťarchu
žalovaného, ktorý sa v spore iba bránil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS
SR zo dňa 29.05.2014 sp. zn. 7MCdo/1/2014, v ktorom sa uvádza: Ustanovenie § 146 ods. 2 OSP

(teraz § 256 ods. 1 CSP) vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo
veci vyjadrenej v § 142 OSP. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého
procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods. 1 písm. c/ OSP s §
146 ods. 2 OSP vyplýva, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia žaloby, musí sa zaoberať
pri rozhodovaní o náhrade otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené.

Pretože nárok na náhradu trov konania je nárok vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva,
otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z
hľadiska vzťahu výsledku konania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide
teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by
navrhovateľ bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

16. Odvolací súd v danom prípade nevzhliadol dôvod pre použitie ust. § 257 CSP, ohľadne výnimočného
nepriznania náhrady trov konania pri preukázaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto
žiadnu zo strán nevyzýval na vyjadrenie k aplikácii tohto ustanovenia.

17. S prihliadnutím na uvedené dôvody, odvolací súd dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd
prvej inštancie v tom smere, že to bol práve žalovaný, ktorý svojim správaním v priebehu konania zavinil,
že žalobca zobral svoju žalobu späť. Vychádzajúc z tej skutočnosti, že žalobca vzal svoju žalobu späť,
pričomžalovanýnesplnilanilennáznaktoho,čobolovžalobnompetiteuplatnené,jepotrebnénadmieru
akýchkoľvek pochybností zaujať ten záver, ako zaujal v danom prípade odvolací súd, t. j že procesné

zavinenie na zastavení konania v danej prejednávanej veci spočíva na strane žalobcu.

18. S poukazom na tieto dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného, pri aplikácii procesného
postupu v zmysle § 388 CSP rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na zachovanie jednotnosti a kontinuálnosti rozhodnutí odvolacieho

senátu 5Co, ako aj vo vzťahu k rozhodnutiam iných odvolacích senátov Krajského súdu v Nitre viažucich
sa k danej problematike (náhrada trov zastaveného konania) sa odvolací súd odklonil od svojho pôvodne
zaujatého právneho názoru v tom smere, že náhrada trov zastaveného konania by mala patriť žalobcovi
v rozsahu 100 % s tým, že náhrada týchto trov v rozsahu 100 % by mala patriť žalovanému, pretože
odvolací súd mal za preukázané v danej veci to, že procesné zavinenie na zastavení konania je na

strane žalobcu.

19. Záverom odvolací súd poznamenáva, že mu je známa rozhodovacia činnosť ostatných odvolacích
senátov Krajského súdu v obdobných skutkovo a právnych veciach (právoplatné uznesenie Krajského
súdu v Nitre č. k. 25Co/336/2017-138 z 28. marca 2018, ktorým v konečnom dôsledku bola priznaná

náhrada trov konania žalovanému - Poľnohospodárska Pôda s.r.o., v rozsahu 100 % a právoplatné
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/262/2017-394 z 29. novembra 2017, ktorým uznesením,
takisto v konečnom dôsledku bola tomu istému žalovanému priznaná náhrada trov konania v rozsahu
100 %).20. O náhrade trov odvolacieho konania v prejednávanej veci rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods.
1 a § 396 ods. 1 CSP s tým, že úspešnému žalovanému v tomto konaní priznal voči žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

21. Žalobca domnievajúc sa, že došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd uznesením č. k.
5Co/157/2018-570 z 28. septembra 2018, právoplatným 17. decembra 2018, podal ústavnú sťažnosť na
Ústavný súde SR, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd uvedených v sťažnosti

citovaným uznesením Krajského súdu v Nitre. I. sa domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie ním označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením Krajského súdu
v Nitre a súčasne žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

22. Ústavný súd SR o podanej sťažnosti rozhodol Nálezom č. k. II. ÚS 210/2019-41 z 30. októbra 2019,
v ktorom rozhodol, že základné právo Jozefa Bartu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.
5Co/157/2018-570 z 28. septembra 2018 porušené boli.

23. Ďalším výrokom uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co/157/2018-570 z 28. septembra 2018

zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

24. Krajskému súdu v Nitre uložil povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia I. v sume 623,27 eura
na účet Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo
námestie 25, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

25. V odôvodnení nálezu ústavný súd konštatoval, že sa už viackrát zaoberal otázkou, ktorá sa týkala
náhrady trov konania o určenie vlastníckeho práva na krajskom súde, kde ako žalovaná vystupovala
Poľnohospodárska Pôda v súvislosti s výkupom pozemkov pod strategickým parkom. Aj právnemu
zástupcovi sťažovateľa sú dobre známe širšie okolnosti danej veci, keďže je v pozícii právneho

zástupcu ďalších fyzických osôb v skutkovo a právne obdobných veciach. Ústavnému súdu sú dobre
známe aj argumenty Poľnohospodárskej Pôdy prednesené v konaniach v rámci správneho súdnictva
(prejednávané v konaniach pred ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 622/2018, I. ÚS 2/2019, I. ÚS
26/2019, II. ÚS 135/2019), ktoré majú čiastočne dosah aj na konania o určenie vlastníckeho práva.

26. Zdôraznil, že v okolnostiach danej veci možno povedať, že priznanie trov konania predpokladá
posúdenie troch predpokladov, a to späťvzatia žaloby, správania žalovaného a napokon dôvodnosti
podanej žaloby. K späťvzatiu žaloby viedli sťažovateľa objektívne dôvody - protest prokurátora, na ktorý
sťažovateľ ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho
práva sťažovateľa, čím odpadol predmet žaloby. Ústavný súd zdôraznil, že pred podaním protestu

prokurátora sťažovateľ nemal inú možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv, iba prostredníctvom
podania žaloby. Existenciu takého objektívneho dôvodu (protest prokurátora) nie je možné pripísať
na ťarchu sťažovateľa - žalobcu a na tomto základe urobiť záver o tom, že správanie žalovaného
nepodmienilo späťvzatie žaloby, o čom svedčí aj výsledok v konaní o proteste prokurátora (neplatnosť
kúpnej zmluvy), o ktorom mal krajský súd vedomosť.

27. Okrem iného vytkol, že je vhodné pre posúdenie priznania nároku na náhradu trov konania za
procesnej situácie späťvzatia žaloby posúdiť aj dôvody, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby. V tomto
smere aj krajský súd uviedol, že „... žalovaný nesie procesné zavinenie na podaní žaloby zo strany
žalobcu...“, ale pritom nie je možné akceptovať pokračovanie úvahy krajského súdu, podľa ktorej toto

zavinenie „... však nemá vplyv na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1
CSP“. Práve správanie žalovaného je určujúcim faktorom pre posúdenie jedného z kritérií na priznanie
trov konania, z ktorého vyplýva dôvodnosť podanej žaloby.

28. Ústavný súd SR s ohľadom na povinnosť nahradiť trovy konania v prípade zastavenia konania

poukazuje tiež na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2899/2010 z 8. marca 2011, ktorý
okreminéhoargumentovaltakto:...„Nyníposuzovanýpřípadpřiléhavěukazuje,žeteze(kterouaplikoval
i městský soud), dle níž to, zda byla zpětvzatá žaloba podána důvodně, tedy zda zastavení řízení
procesně zavinil žalovaný, lze zjistit jen z porovnání petitu žaloby a následného chování žalovaného,může být přepjatým formalismem a v extrémním rozporu s principy spravedlnosti. V konkrétním případě
- jako byla nyní posuzovaná věc - může být nutné přihlížet i k odůvodnění žalobního petitu, a to za
účelem eliminace stavu, který by byl v extrémním rozporu s principy spravedlnosti. Princip procesního

výsledku nelze chápat formálně, neboť nejen petit, ale i žalobní tvrzení, tedy důvody žaloby vyjadřují,
proč se žalobce žalovaného plnění domáhá...“

29. Zdôraznil aj to, že krajský súd sa k otázke vyriešenia miery zavinenia na späťvzatí žaloby postavil
prísne formalisticky, keď zavinenie bez hlbšieho a dôslednejšieho skúmania (napr. z akých dôvodov

bola žaloba podaná, aká aktivita bola vyvíjaná jednotlivými stranami sporu v priebehu konania) pripísal
na ťarchu strany, ktorá úkon späťvzatia vykonala. Zároveň krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj
odklon od predchádzajúcich právnych záverov. Ústavný súd opätovne pripomenul, že pred nálezom
ústavného súdu krajský súd potvrdil priznanie náhrady trov konania sťažovateľovi, avšak po vydaní
nálezu ústavného súdu náhradu trov konania priznal Poľnohospodárskej Pôde. Vzhľadom na to, že
posudzovaný prípad je z hľadiska osoby sťažovateľa, okolností uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi

sťažovateľom a Poľnohospodárskou Pôdou a dĺžky konania o trovách plný emócií, pokúsil sa ústavný
súdvniesťdoprípaduistúdávkupragmatizmuaposúdenietvrdenejnespravodlivostiviazalnakonkrétne
okolnosti prípadu.

30. Zmena právneho názoru krajského súdu v jednej a tej istej veci bez akéhokoľvek vysvetlenia

zo strany súdu, prečo k zmene došlo, sa javí ako arbitrárnosť (svojvôľa) a je zásahom do princípu
právnej istoty ako súčasti právneho štátu, keďže tento princíp predpokladá, že skutkovo obdobné
veci budú obdobne právne posudzované. Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí boli rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, pre širšiu

právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé.Všeobecnýsúdmusísúčasnevychádzaťztoho,žeprávesúdmáposkytovaťvobčianskom
súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09, III. ÚS 678/2016).
31. Podľa názoru ústavného súdu bol odvolací súd povinný dôsledne preskúmať všetky skutočnosti

(berúc ohľad aj na odôvodnenie žaloby) a až na tom základe vyvodiť svoj právny názor a odôvodniť ho.
Krajský súd mal dbať aj na to, aby účastník konania len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na
súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd preto konštatuje,
že odôvodnenie výroku napadnutého uznesenia krajského súdu je vzhľadom na obsah základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska

neakceptovateľné.

32. Ako addendum ústavný súd uviedol, že už viackrát sa mal možnosť vyjadriť k spôsobu hľadania
a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze 14 sp. zn. III. ÚS 341/07 ústavný súd
uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať

prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v
prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka
ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií
interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o
ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad „e ratione legis“ pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (v ktorom nešlo o výklad

zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy
jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na
špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom
modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým
sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré

pred neho strany sporu predložia (II. ÚS 49/2018).

33. S poukazom na uvedené uložil krajskému súdu opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho konania,
majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 2 CSP (ako aj v čl. 6 ods.1 dohovoru), je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie
ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných
zákonných ustanovení.

34. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), viazaný právnym názorom ústavného súdu, vec znova v napadnutej časti výroku uznesenia
prvoinštančného súdu o trovách konania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), a dospel k záveru,

že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o trovách konania je potrebné s poukazom
na § 388 CSP zmeniť, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani zrušenie.

35. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení

alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe
je viazaný právnym názorom Ústavného súdu.

36. S účinnosťou od 01.07.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava

dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

37. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

38. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

39. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

40. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

41. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky

je aj to, že strana sporu, ktorá v konaní, spravidla v spore, uspela, má, zásadne, právo na to, aby sa jej
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

42. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide
o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.
Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a

šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ich
náhrada plnia aj quasi sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za
zavinenie (§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

43. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).

Ak bude § 252 CSP rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok
na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto
nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na vlastné nebezpečenstvo a nesú tak zodpovednosťza výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada za ručenie za výsledok sporu
má aj nepochybný význam výchovný, a to, že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu.

44. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď
strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je
teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane takto potom vzniká povinnosť
nahradiť trovy konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov

konania nárok a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho.

45. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku.Zásadaúspechuvoveci(zásadazodpovednostizavýsledoksporu)charakteristickápresporové
konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy

konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Ako už je uvedené vyššie, nejde však o náhradu všetkých trov,
ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba trov konania vymedzených v ustanovení § 251. To znamená
všetkýchtrov,ktorésúpreukázané,odôvodnené,účelnevynaloženéaktorévzniklivkonanívsúvislostis
uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom
(t. j. víťazstvom) v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,

ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o
plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol
naposledyurobenývovecisamej(vprípadežalobynaplnenieidenielenoistinu,aleajopríslušenstvo),t.
j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom
pre nárok na náhradu trov. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá náhrada trov konania.

Ak žiadna zo strán nemala v spore plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný, t. j. každá zo strán
sporu (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Ak mala strana úspech v spore len
čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech založil nárok na čiastočnú
náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda, aby po porovnaní procesnej úspešnosti
oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu jednej zo strán

sporu. Ak sa v spore navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov sa spravidla neprizná žiadnej
zo strán sporu. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má teda zásadný vplyv pomer
úspechukonkrétnejsporovejstranyvočiprotistrane.Priznanienáhradytrovkonaniavšakmôžuovplyvniť
aj ďalšie skutočnosti, napr. závislosť rozhodnutia o výške plnenia od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. Pomer rozdelenia náhrady trov konania zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej,

zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov
rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania.

46. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je
však doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za

zavinenie je transformovaná do podoby vyjadrenej v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu.

47. Pojem „procesné zavinenie“, použitý v ustanovení § 256 CSP, sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a

dôsledkom je vznik trov protistrany (uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04).
Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť
meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Pojem „procesné zavinenie“ je pritom nevyhnutné
vykladať komplexne a extenzívne. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj

žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne
podanej žaloby. Pokiaľ sporovej strane možno pričítať procesné zavinenie trov konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná ich náhradu protistrane (§ 256 ods. 2 CSP). Povinným subjektom môže byť aj
svedok či znalec, kvôli neospravedlnenej neprítomnosti ktorých muselo byť odročené pojednávanie.48. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z
akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami

sporu a medzi stranami sporu navzájom. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia
žaloby, či už úplného, alebo čiastočného (§ 145 CSP), z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania (§ 161 ods. 1 CSP), z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý
sa nepodarilo odstrániť (§ 161 ods. 3 CSP). Zavinenie môže pritom existovať na strane žalobcu aj na
strane žalovaného.

49. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je
súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú
splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za
daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

50. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od
zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu

na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa budú tak naďalej generálnym
dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pričom nový § 257 CSP je formulovaný podstatne
všeobecnejšie než § 150 ods. 1 a 2 OSP a vytvára väčší priestor na voľnú úvahu súdu. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu

trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to
dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.

51. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania je výrok
uznesenia súdu prvej inštancie v časti trov konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že s
poukazom na § 256 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 100 %.

52. Odvolací súd vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/2019-41 z 30. októbra

2019, ktorým je odvolací súd viazaný, dôslednejšie skúmal okolnosti vzniku sporu, teda skutočností,
ktoré žalobcu viedli k tomu, aby sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva na súde podanou
žalobou o určenie vlastníckeho práva. Skutočnosť, že žalobca vzal žalobu späť nie je v konaní
sporná, rovnako tak nie je sporné ani to, že by mal za bežných okolností vychádzajúc z príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku znášať zodpovednosť za zastavenie konania. Odvolací súd

však konštatuje, že nemožno na všetky veci nahliadať paušálne, ale je potrebné zohľadniť individualitu
jednotlivých konaní a prihliadať aj na okolnosti, ktoré žalobcu v tom ktorom konaní viedli k späťvzatiu
žaloby a či v danej veci nie sú dané výnimočné okolnosti, ktoré by žalobcu zbavili zodpovednosti za
toto zastavenie.

53. Akceptujúc obsah súdneho spisu, ako aj vyššie uvedené nálezy Ústavného súdu SR, sa odvolací
súd primárne zameral na zistenie skutočností predstavujúcich dôvody zavinenia tak na strane žalobcu
ako aj na strane žalovaného, skúmaním ktorých dospel k tomu záveru, že žalobca nezavinil zastavenie
konania, keď vzal žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam späť, vychádzajúc z okolností,
ktoré ho k tomuto dispozičnému úkonu viedli. Zavinenie nemožno zároveň konštatovať ani na strane

žalovaného, pretože tento neplnil to, čo od neho žalobca podanou žalobou žiadal. Dôvodom na
späťvzatie žaloby, ktorý žalobcu primäl k tomu, aby žalobu vzal späť bolo splnenie toho, čo žalobou
žiadal, avšak ako už bolo uvedené - nie žalovaným, ale tretím subjektom (prokurátorom v správnom
konaní). Žalovaný svojím neskorším správaním sa v konaní nedal žalobcovi taký podnet, ktorý by ho
primäl vziať podanú žalobu späť, teda, že splnil to, čo v žalobnom petite žalobca od žalovaného žiadal.

Odvolací súd poznamenáva, že rovnako tak žalobca, hoci žalobu vzal späť, konal tak z objektívnych
dôvodov, ktoré nezavinil a na ktoré musel v konaní reagovať práve tým, že žalobu vzal späť, keď v
dôsledku konania tretej osoby, ktorej konanie nemohol nijako ovplyvniť, prišlo k odpadnutiu predmetu
sporu.54. Odvolací súd pri zameraní sa na postavenie žalobcu ako strany konania, ktorá vzala žalobu späť,
dôsledne skúmal okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, aby podal žalobu o určenie vlastníckeho práva,

ako aj k tomu, že vzal túto žalobu späť. V tomto smere opätovne poukázal na spôsob a okolnosti,
v dôsledku ktorých žalobca prišiel o svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, navrátenia ktorého sa
v tomto konaní domáhal civilnou žalobou. Výkup pozemkov v katastrálnom území B. určených pre
výstavbu strategického objektu v okrese Nitra (automobilová továreň zn. I.) bol spojený s nekalou
činnosťou viacerých podnikateľských subjektov, ktorých účelom bolo nezákonným, ba až podvodným

spôsobom pripraviť fyzické osoby o vlastnícke právo k pozemkom potrebným pre realizáciu uvedeného
strategického podniku, ktoré najskôr od fyzických osôb skupovali a neskôr so ziskom predávali ďalej.
Výkup bol tak často spojený s nevýhodnou kúpou, pozemky sa prevádzali za nevýhodné ceny, vlastníci
častopodpisovalizámennézmluvyvdomnení,žepodpisujúinédokumenty,pripodpisovanídokumentov
bol vytváraný nátlak a predávajúci boli uvádzaní do omylu, resp. zmluvy uzatvárali v presvedčení, že ich
predávajú za účelom ďalšieho lepšieho poľnohospodárskeho využívania a podobne. Takýmto konaním

viacerí vlastníci (spravidla staršie fyzické osoby) prišli o svoje vlastnícke právo, čo v konečnom dôsledku
vyvrcholilodomnožstvasúdnychsporov,keďOkresnýúrad,katastrálnyodbor,povolilvkladvlastníckeho
práva bez ohľadu na to, že toto vlastnícke právo bolo prevádzané na základe absolútne neplatných
právnych úkonov. Rovnako tak žalobca v predmetnej veci poukazoval na to, akým spôsobom prišiel o
svoje vlastnícke právo, čo ho v konečnom dôsledku prinútilo podať žalobu o určenie vlastníckeho práva.

Po podaní žaloby žalobcom, t. j. po 04.09.2015, bol podaný protest prokurátora Okresnej prokuratúry
Nitra smerujúci proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra zo dňa 13.10.2015, č. V-5241/2015, ktorým
bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného na základe kúpnej zmluvy uzavretej
medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor,
v konaní č. V-5241/2015 predmetnému protestu prokurátora vyhovel rozhodnutím z 02.11.2015 č. Upo

9/2015-6, pričom v ňom skonštatoval, že vlastnícke právo na žalovaného nebolo platne prevedené
a do katastra nehnuteľností opäť zapísal ako vlastníka žalobcu, a to z dôvodu, že uzavretá kúpna
zmluva bola vyhodnotená ako absolútne neplatný právny úkon. Vyhovením protestu prokurátora bolo
navrátené vlastnícke právo žalobcovi, čím prišlo k odpadnutiu dôvodu podanej civilnej určovacej žaloby,
čo v konečnom dôsledku primälo žalobcu vziať ju späť. Práve tieto skutočnosti považuje odvolací súd

za dôvody vylučujúce zodpovednosť žalobcu za zastavenie konania, pretože intervencia prokurátora
Okresnej prokuratúry Nitra spôsobila množstvo ďalších nadväzujúcich súdnych konaní na Okresnom
súde Nitra o určenie vlastníckeho práva fyzických osôb k pozemkom, ktoré sa nachádzajú v uvedenom
strategickom objekte, ktoré tieto fyzické osoby previedli na žalovaného uzavretím kúpnych zmlúv, ktoré
boli neskôr vyhodnotené ako absolútne neplatné právne úkony, a následne boli prevedené na štát v

dôsledku uplatnenia si predkupného práva štátu.

55. Odvolací súd vyššie uvedené skutočnosti posúdil ako okolnosti, vylučujúce zavinenie žalobcu na
zastavení konania, pretože tento nemal v čase podania určovacej žaloby inú právnu možnosť, ako sa
domáhať ochrany svojich práv. Vzhľadom k okolnostiam, ktoré však nastali až po tom, ako žalobca túto

žalobu podal a ktoré v zásade nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť, bolo potrebné dospieť k tomu, že
žalobcu k späťvzatiu viedli objektívne dôvody. Ako poznamenal aj ústavný súd, k splneniu toho, čoho
sa žalobca podanou žalobou domáhal, prišlo vyhovením protestu prokurátora a následným postupom
Okresného úradu Nitra, katastrálneho odboru, na ktorý nemali dosah tak žalobca ako ani žalovaný.
Vyhovením protestu prokurátora a následným navrátením vlastníckeho práva žalobcovi prišlo k tomu,

že odpadol predmet konania, pričom danú situáciu nebolo možné z hľadiska princípu hospodárnosti
vyriešiť inak, ako tým, že žalobca vzal svoju žalobu späť. Prihliadnuc na uvedené skutočnosti dospel
odvolací súd k záveru, že zavinenie za zastavenie konania tak nemožno pričítať ani jednej strane, t. j.
ani žalobcovi a ani žalovanému.

56. Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci poukázal na to, že mal možnosť sa viackrát
zaoberať otázkou týkajúcou sa náhrady trov konania o určenie vlastníckeho práva na Krajskom súde v
Nitre, kde ako žalovaná strana vystupovala spoločnosť Poľnohospodárska pôda, v súvislosti s výkupom
pozemkov pod strategickým parkom. Rovnako tak poukázal aj na iné rozhodnutia odvolacieho senátu
5Co, v ktorom senát zaujal inú právny názor ako v napadnutom rozhodnutí. Opakovane ústavný súd

vytýkal arbitrárnosť rozhodnutí, keď dochádza k rozdielnym právnym záverom nielen medzi senátmi
odvolacieho súdu, ale aj v rámci jednotlivých senátov, keď tieto často dospeli k inému právnemu záveru,
ktoré však dostatočne nezdôvodnili. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že rozhodovacia
prax Krajského súdu v Nitre a rovnako tak aj Okresného súdu v Nitre je nejednotná, čo neprispievak zachovaniu elementárnych princípov právneho štátu, medzi ktorými zaujíma princíp právnej istoty
nepochybne zásadné postavenie. Uvedený princíp bol premietnutý aj do základných článkov Civilného
sporového poriadku zdôrazňujúc jeho významné postavenie v súdnom konaní. Uvedené závery

ústavného súdu primäli Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Nitre prijať zjednocujúce
stanovisko k rozhodovaniu o nároku na náhradu trov konania vo veciach Poľnohospodárskej pôdy.
Na zasadnutí Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre dňa 6. februára 2020 bolo prijaté
zjednocujúce stanovisko záväzné aj pre ostané senáty tohto súdu, v zmysle ktorého zohľadniac početnú
judikatúru Ústavného súdu SR vo veciach, v ktorých ako žalovaná strana vystupuje Poľnohospodárska

pôda s.r.o. (Nálezy sp. zn. I ÚS 225/2019, IV. ÚS 614/2018, II ÚS 210/2019, II ÚS 338/2018, I ÚS
168/2018, II US 261/2018, III US 298/2018, I US 222/2019, rozhodnutie senátu Krajského súdu v Nitre č.
k. 6Co/205/2018-433 zo dňa 29.11.2019) je odôvodnený záver, v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých
dôjde k späťvzatiu žaloby z objektívnych dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán sporu,
je opodstatnené vysloviť záver, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Zohľadniac
okolnosti vzniku sporu, ako aj skutočnosti, ktoré vedú k späťvzatiu určovacích žalôb žalobcami dospel

odvolací súd k záveru, že takéto rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania je v súlade s Nálezmi
ÚS a má oporu v čl. 2 CSP a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

57. Odvolací súd opätovne zohľadniac všetky skutočnosti, ktoré sú mu z obsahu súdneho spisu
ako aj z jeho rozhodovacej činnosti známe, viazaný pritom závermi vyslovenými v náleze Ústavného

súdu SR sp. zn. Il. ÚS 210/2019-41 z 30. augusta 2019, vychádzajúc pritom aj zo Zjednocujúceho
stanoviska Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre dňa 6. februára 2020 dospel k záveru,
že v predmetnej veci je v kontexte rozhodovania o nároku na náhradu trov konania potrebné aplikovať §
256 ods. 1 CSP, keď dôvody vedúce žalobcu k podaniu žaloby vo veci samej vylúčili zavinenie na oboch
stranách sporu a samotný žalobca nezapríčinil vznik sporu, pretože nemal inú právnu možnosť ochrany

svojich práv, pričom ani žalovaný nemal možnosť so žalobou akýmkoľvek spôsobom disponovať.

58. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že vzhľadom k vyvíjajúcej sa rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ako aj s ohľadom na zjednocovacie stanovisko Občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Nitre dospel k jednoznačnému záveru, ktorý bol zakomponovaný do výrokovej časti

tohto uznesenia. Pri akceptovaní obsahu súdneho spisu nebolo zistené zavinenie žiadnej zo strán, teda
tak na strane žalobcu ako ani na strane žalovaného. Okolnosti, ktoré viedli k späťvzatiu žaloby boli
premietnuté v súvislosti so skúmaním zodpovednosti žalobcu za zavinenie na zastavení konania, ktoré
s ohľadom na ich charakter vylúčili zavinenie na zastavení konania na strane žalobcu, ktorý by bol inak
povinný znášať zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania. Odvolací súd skúmajúc prednostne

okolnosti zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 CSP dospel k záveru, že v danej veci nemožno vzhliadnuť
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktoré možno použiť výlučne vo výnimočných
prípadoch. Predpokladom pre potencionálnu aplikáciu ust. § 257 CSP je také predbežné vyhodnotenie
situácie zo strany súdu, pri ktorej jedna strana má nahradiť trovy konania tej druhej. V prejednávanej veci
žiadna zo strán konania nezavinila jeho zastavenie, pričom o povinnosti nahradiť trovy konania nebolo

uvažované ani predbežne.

59. Vyššie uvedené skutočnosti primäli odvolací súd k procesnému postupu podľa § 388 CSP, keď
neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti a rovnako
tak neboli splnené podmienky na jeho zrušenie. Preto odvolací súd o podanom odvolaní žalovaného

rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania
zmenil tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 255
ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, keď obe strany mali v odvolacom konaní rovnaký pomer procesného úspechu ako
aj neúspechu.

61. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).