Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/86/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412202134
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5412202134.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12,
812 66 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 156 621, proti žalovanému: Ing. Ján Bruncko, nar.
XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Dukelských hrdinov 2041/15, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 40 973
573 (podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 26.03.2010), zastúpenému právnym zástupcom Mgr.
Martinom Machajom, advokátom, so sídlom N. XX, XXX XX D. X., v konaní o zaplatenie 876,78 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/70/2012-138

zo dňa 05. decembra 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/70/2012-159
zo dňa 11. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/70/2012-138 zo dňa 05. decembra 2013 v spojení s
uznesenímOkresnéhosúduDolnýKubínč.k.2Cb/70/2012-159zodňa11.marca 2014 potvrdzuje.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 59,49 Eur za
trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného Mgr. Martina Machaja, advokáta, so
sídlom N. XX, XXX XX D. X., do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), § 2 zákona, § 5 ods.
1, 2, 3 zákona, § 3 ods. 1, 2 zákona, § 7 zákona, § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991
Zb. (ďalej len „OBZ“), § 101 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), okresný
súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou doručenou
okresnému súdu dňa 07.05.2012 žalobca uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 876,78 Eur
s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr č. 4101003942 zo dňa 29.07.2010 na sumu 463,53 Eur a

č. 4101004201 zo dňa 27.09.2010 na sumu 413,25 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že prenajal na základe
zmluvy o nájme č.88/04 zo dňa 30.06.2004 s účinnosťou od01.07.2004 žalovanému „nebytové priestory
v administratívnej budove v Dolnom Kubíne na Radlinského ulici č. 1716/46 vo výmere 96,00m2 a s
účinnosťou od 01.04.2009 na základe Dohody o skončení nájmu nebytových priestorov v časti 18,00m2,
nebytové priestory vo výmere 78 m2 a súčasne sa zaviazal poskytovať odporcovi dodávky elektrickej
energie, vody, plynu a služby spojené s užívaním nebytových priestorov. Podľa článku IV. Zmluvy o
nájme sa odporca zaviazal uhrádzať navrhovateľovi nájomné vo výške 1.433,98 EUR ročne a zálohu naslužby spojené s užívaním nebytových priestorov vo výške 1.460,53 EUR v štvrťročných splátkach po
358,49 EUR za nájomné a 365,13 EUR za služby spojené s užívaním vždy vopred do 15. kalendárneho
dňa prvého mesiaca daného štvrťroku.“

Z pripojených listinných dôkazov okresný súd zistil, že záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi
konania vznikol na základe písomne uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2004, predmetom ktorej
je záväzok žalobcu ako prenajímateľa prenechať žalovanému ako nájomcovi na užívanie nebytové
priestory v Dolnom Kubíne na ul. Radlinského 1716/46, ku ktorým prenajímateľ vykonával právo správy,
a to v celkovej výmere 96m2, z toho na prízemí obchodné priestory o výmere 78m2 a na 1. podlaží

miestnosť č. 6 o výmere 18m2. Nájomca sa zaviazal nebytové priestory užívať na účel vymedzený v čl. II.
ods. 2 - na administratívne a obchodné účely. Nájomné za užívanie nebytových priestorov bolo upravené
v čl. IV. ods. 2, 3, 4 tak, že úhrada za nájom nebytových priestorov predstavuje ročnú sumu 43.200,- Sk
(1.433,97 Eur) a nájomca sa zaviazal uhradiť stanovenú výšku nájomného vo štvrťročných splátkach
vo výške 10.800,- Sk (358,49 Eur), a to vždy vopred do 15. kalendárneho dňa prvého mesiaca daného
štvrťroku.Nákladyspojenésprevádzkouadministratívnejbudovy,nákladynavodu,plynaostatnéslužby

spojené s užívaním nebytových priestorov boli stanovené dohodou zmluvných strán podľa priemerných
nákladov zistených na 1m2 a náklady za dodanú elektrickú energiu na výmeru 18m2 (na výmeru 78m2
u obchodných priestorov mal nájomca vlastný elektromer). Podľa podielu prenajatej plochy štvrťročná
záloha predstavovala 11.000,- Sk (365,133 Eur). Žalobca doručil žalovanému faktúru č. 4101003942 na
sumu 463,53 Eur dňa 29.07.2010 s lehotou splatnosti 12.08.2010 a faktúru č. 4101004201 na sumu

413,25 Eur dňa 27.09.2010 s lehotou splatnosti 12.10.2010. Listom zo dňa 06.06.2011 vyzval žalobca
žalovanéhonaúhradudlžnejsumyvdodatočnejlehotenasplneniezáväzku.Cenuposkytnutéhoplnenia
- spotrebu elektrickej energie za vymedzené časové obdobie roku 2009 vyúčtoval žalobca žalovanému
faktúrou č. 4101003942 na sumu 463,53 Eur dňa 29.07.2010 s dátumom splatnosti 12.08.2010 a
dodávku plynu za január 2010 faktúrou č. 4101004201 na sumu 413,25 Eur dňa 27.09.2010 s dátumom

splatnostidňa11.10.2010.Spoludlžnásumaztituluneuhradenejcenyposkytovanýchslužiebspojených
s nájmom nebytového priestoru predstavovala žalovanú istinu 876,78 Eur.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci rozhodol dňa 22.11.2012 tak,
že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 876,78 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 463,53 Eur od 13.08.2010 do zaplatenia, s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 413,25

Eur od 12.10.2010 do zaplatenia a tiež rozhodol o jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na
začatie konania v sume 52,50 Eur. Proti „citovanému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, na základe
ktoréhoKrajskýsúdvŽilineprvostupňovýrozsudokdňa26.07.2013zrušilavecvrátilokresnémusúduna
ďalšie konanie. Súdu uložil povinnosť dôsledne skúmať naplnenie ust. § 261 ods. 2 ObZ tak, aby vzťah
medzi účastníkmi mohol byť spravovaný ObZ a dôsledne vyhodnotí obranu odporcu počas konania

pred súdom aj v rámci odvolania.“ Na pojednávaní konanom dňa 14.11.2013 účastníci konania žiadne
návrhy na doplnenie dokazovania nepredniesli, ani sa osobitne k doterajšiemu dokazovaniu nevyjadrili.
Okresný súd dospel k záveru, že vzťah medzi účastníkmi konania bolo potrebné posúdiť podľa 720
OZ, pričom podľa tohto ustanovenia nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon.
Takýmto zákonom je zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení

neskorších predpisov. Okresný súd vzťah medzi účastníkmi konania „neposudzoval podľa § 261 ods. 1,2
Obchodnéhozákonníka,pretožetátočasťzákonaupravujezáväzkovévzťahymedzipodnikateľmi,akpri
ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti s tým, že
sa touto časťou zákona spravujú aj záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou
alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania

verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel
sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých
obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb. V danom prípade prenájom
priestorov vo vlastníctve štátu sa nedá považovať za podnikateľskú činnosť, pričom zmluvný vzťah
medzi účastníkmi konania sa netýkal zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky

navrhovateľa.“

Podľa zmluvy č. 88/2004 zo dňa 30.06.2004 predmetom nájmu boli nebytové priestory žalobcu v Dolnom
Kubíne na ul. Radlinského 1716/46 v celkovej výmere 96 m2, z toho na prízemí budovy obchodné
priestory o výmere 78 m2 a na 1. poschodí miestnosť č. 6 o výmere 18 m2. Podľa čl. IV. bod 2 zmluvyúhrada za nájom nebytových priestorov predstavovala ročnú sumu 43.200,- Sk (1.433,97 Eur). Nájomca
sa zaviazal platiť stanovenú výšku nájomného v pravidelných štvrťročných splátkach po 10.800,- Sk
(358,49 Eur), pričom podľa čl. IV. bod 4. náklady spojené s prevádzkou administratívnej budovy, náklady

na vodu, plyn a ostatné služby spojené s užívaním nebytových priestorov sú stanovené dohodou
zmluvných strán podľa priemerných nákladov zistených na 1 m2 a náklady za dodanú elektrickú energiu
na výmeru 18 m2, pretože na výmeru 78 m2 v obchodných priestoroch mal nájomca vlastný elektromer.
Podľa podielu prenajatej plochy štvrťročná záloha na uvedené náklady predstavovala 11.000,- Sk
(365,13 Eur). Podľa bodu 5. uvedeného článku zmluvy sa nájomca zaviazal túto čiastku uhrádzať

vždy vopred do 15. kalendárneho dňa prvého mesiaca daného štvrťroku, pričom táto záloha bude
vyúčtovaná po „obdržaní“ faktúr od dodávateľov. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.07.2004 do
30.06.2009. Podľa dohody o skončení nájmu nebytových priestorov zo dňa 01.01.2009 sa k 01.04.2009
dohodou skončil prenájom nebytového priestoru - miestnosti č. 6 na 1. poschodí o výmere 18 m2. Podľa
článku III. dohody ku dňu zániku nájmu nebytového priestoru nemajú voči sebe účastníci žiadne nároky
vyplývajúce z nájomného vzťahu.

Žalobou doručenou okresnému súdu 07.05.2012 uplatnil žalobca voči žalovanému právo na zaplatenie
sumy 463,53 Eur titulom neuhradenej faktúry č. 4101003942 zo dňa 29.07.2010 a sumy 413,25 Eur
titulom neuhradenej faktúry č. 4101004201 zo dňa 27.09.2010, spolu s príslušným zákonným úrokom
z omeškania od 01.01.2009. Faktúra č. 4101003942 sa týkala vyúčtovania dodávky elektrickej energie
za rok 2009, faktúra č. 4101004201 sa týkala vyúčtovania za január 2010, a to dodávky plynu.

Podľa správy Krajského pozemkového úradu v Žiline zo dňa 22.09.2010 (č.l. 10 spisu), sa faktúra
4101003942 vzťahovala na vyúčtovanie dodávky elektrickej energie za rok 2009. V predmetnej faktúre
bolo zohľadnené zníženie prenajatej plochy o 18 m2 od júla 2009. Naproti tomu Krajský pozemkový úrad
v Žiline v liste zo dňa 29.11.2010 (č.l. 43 spisu) uvádzal, že vo faktúre č. 4101003942 bolo zohľadnené
vyúčtovanie plynu za obdobie od 19.04.2008 do 18.04.2009. Podľa faktúry za dodávku a distribúciu

elektriny na č.l. 60 bolo zistené, že dodávateľ elektrickej energie doručil Krajskému pozemkovému úradu
v Žiline faktúru za dodávku elektriny na odbernom mieste Administratívna budova Radlinského 1716/48
Dolný Kubín za obdobie od 01.01.2009 do 04.12.2009 dňa 14.12.2009 a dodávateľ plynu vystavil
Krajskému pozemkovému úradu v Žiline faktúru za dodávku plynu na rovnakom odbernom mieste za
obdobie od 19.04.2008 do 18.04.2009 dňa 24.04.2009 (č.l. 61 spisu). Na rozpise zo dňa 23.08.2010

(č.l. 84 spisu) je okrem nedoplatku na dodávke plynu v sume 410,37 Eur zahrnutý aj nedoplatok za
údržbu chodníkov v sume 18,60 Eur, upratovanie v sume 12,68 Eur, čo spolu činilo sumu 413,25 Eur
požadovanú z faktúry č. 4101004201, ktorá sa však v popise vzťahovala len na dodávku plynu. Na
rozpise zo dňa 29.07.2010 (č.l. 87 spisu) bol zahrnutý poplatok 90,06 Eur za údržbu chodníkov, PC
SEMA 13,70 Eur, upratovanie 93,43 Eur, nedoplatok za dodávky plynu za obdobie od 19.04.2008 do

18.04.2009 v sume 837,54 Eur, poplatok za údržbu 199,82 Eur, pričom celková suma za všetky dodané
služby bola 903,92 Eur, odpočítaný preplatok za júl až december 2009 „(nie je zrejmé z čoho pozostáva)“
a výsledná fakturovaná suma 463,53 Eur, ktorá suma bola totožná s fakturovanou sumou z faktúry
4101003942, avšak vo faktúre popísaná ako vyúčtovanie elektrickej energie. Bolo podľa okresného
súdu potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že práve v prehľade vyúčtovania na č.l. 87 spisu

sám žalobca prostredníctvom správcu majetku označil dodávku elektrickej energie od SSE za obdobie
od 01.01.2009 do 04.12.2009 tak, že skutočné náklady boli 116,88 Eur, zaplatené zálohy žalovaným
243,42 Eur a preplatok 126,54 Eur. Uvedená skutočnosť bola preto v priamom rozpore s fakturovanou
službou z faktúry č. 4101003942. Z uvedeného vyplývalo, že faktúra č. 4101003942 označená ako
faktúra za vyúčtovanie elektrickej energie bola vystavená nedôvodne, „nakoľko priamo navrhovateľ

prostredníctvom správcu majetku potvrdil, že zálohy za dodávku elektriny boli vyššie ako skutočná
spotreba a odporca mal za rok 2009 dokonca preplatok 126,54 EUR.“ V súvislosti s touto skutočnosťou
malokresnýsúdzato,žežalobcaneuniesoldôkaznúpovinnosťnapreukázaniedôvodnostižalobyvtejto
časti a naopak žalovaný „preukázal, že návrh navrhovateľa čo do výšky nároku z faktúry č. 4101003942
je nedôvodný. K nároku na sumu 413,25 EUR za dodávku plynu vyúčtovanú faktúrou č. 4101004201 súd

uvádza, že v tejto žalovanej sume je nesprávne účtovaný aj poplatok za údržbu chodníkov v sume 18,60
EUR a upratovanie v sume 12,68 EUR, ktoré položky s dodávkou plynu nesúvisia.“ Pokiaľ sa faktúra
týka len skutočnej dodávky plynu, mala znieť na sumu 381,97 Eur. Ku vznesenej námietke premlčania
zo strany žalovaného (č.l. 25 spisu) ohľadne všetkých služieb, ktoré boli spotrebované do 07.05.2009
okresný súd uviedol, že „Odporca námietku premlčania uplatnil dňa 06.07.2012 s odôvodnením, že

začiatok plynutia premlčacej doby treba posúdiť podľa § 101 Občianskeho zákonníka tak, že premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. v deň nasledujúci podoručení dodávateľských faktúr navrhovateľovi a to aj vzhľadom na skutočnosť, že nebol dohodnutý
termín vyúčtovania. Faktúra č. 4101004201 bola vystavená navrhovateľom dňa 27.09.2010, pričom
podľa č.l. 78 dodávateľ SPP zaslal vyúčtovanie spotreby plynu správcovi majetku navrhovateľa dňa

17.02.2010 (jednalo sa o obdobie od 19.04.2009 do 31.01.2010 a teda zahrňovalo aj fakturovanú
dodávku plynu za 1/2010).“ Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Faktúra č.
4101004201 teda mohla byť žalobcom vystavená najskôr deň nasledujúci po „obdržaní dodávateľskej
faktúry od SPP a teda najskôr 18.02.2010 v skutočnosti bola vystavená 27.09.2010 a na súde z nej

uplatnený nárok dňa 07.05.2012. Premlčacia doba preto plynula od 18.02.2010, pričom žalobný návrh
bol podaný 07.05.2012, teda v zákonnej trojročnej premlčacej dobe.“

Okresný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne opodstatnenosti
žalovaného nároku z faktúry č. 4101003942, nakoľko vykonaným dokazovaním pred okresným súdom
bolo preukázané, že za účtované obdobie roku 2009 (dodávka elektrickej energie), žalovaný žalobcovi
„nedlhovalžiadnusumu,pretoženapreddavkochzaplatilviac,akobolajehoskutočnáspotreba,čouznal

aj navrhovateľ vo vyúčtovaní zo dňa 29.07.2010 (č.l. 87). Rovnako neuniesol navrhovateľ svoju dôkaznú
povinnosť pri opodstatnenosti faktúry č. 4101004201, kedy do sumy 413,25 EUR za dodávku plynu za
1/2010 zakomponoval aj poplatky za údržbu chodníkov v sume 18,60 EUR a upratovanie v sume 12,68
EUR, preto správne faktúra mala znieť na sumu 381,97 EUR. Avšak ani takáto suma nie je dôvodná,
nakoľko na vyúčtovaní na č.l. 84 sa nachádza položka SPP plyn 19.04.2009 - 31.01.2010 - skutočné

náklady 476,75 EUR, záloha 66,38 EUR, rozdiel - 410,37 EUR a vystavená faktúra 4101004201 sa
vzťahuje na „plyn“ za 1/2010. Nie je preto zrejmé, o akú skutočnú sumu sa má jednať za mesiac január
2010. Pokiaľ by súd hypoteticky pristúpil k výpočtu celkovej dodanej hodnoty plynu do administratívnej
budovy podľa faktúry na č.l. 78 - 7.985,77 EUR - celá administratívna budova, podľa č.l. 84 na odporcu
pripadá podiel energií v %-ách 5,97 = 476,75 EUR avšak za celé obdobie 19.04.2009 - 31.01.2010, čo

je za 9 mesiacov, potom podiel na 1 mesiac predstavuje 52,97 EUR. Zálohy zaplatené odporcom podľa
tohto výpočtu na č.l. 84 predstavujú sumu 66,38 EUR.“ Žalobca však účtoval „vo faktúre č. 4101004201
plnenie za dodávku plynu za 1/2010, nešpecifikoval presne mesačnú spotrebu a cenu plnenia za január
2010, naopak, účtoval plnenie podľa výpočtu na č.l. 84 a to sa vzťahovalo na obdobie od 19.04.2009
do 31.01.2010, stal sa žalobný návrh v tejto časti nezrozumiteľný a nedôvodný. Nie je však úlohou súdu

dopĺňať, resp. nahrádzať povinnosť navrhovateľa pri odôvodnení žalobného návrhu, ani zadovažovať
dôkazy na preukázanie jeho tvrdení, táto povinnosť uniesť dôkazné bremeno je plne na navrhovateľovi.
On nesie zodpovednosť za prípadné neunesenie dôkaznej povinnosti a následkom takejto situácie je
zamietnutie žalobného návrhu v celom rozsahu.“ O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 151
ods. 3 OSP tak, že o nich bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že v
súlade s „§ 201 O.s.p. a 204 ods. 1 O.s.p. proti uvedenému rozsudku týmto v zákonnej lehote podávame
odvolanie, ktoré odôvodňujeme nasledovnými skutočnosťami.“ Namietal, že okresný súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zdôraznil, že okresný súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku na strane 5 uvádza, že „navrhovateľ podaným návrhom doručeným súdu 07.05.2012 uplatnil
voči odporcovi právo na zaplatenie sumy 463,53 EUR titulom neuhradenej faktúry č. 4101003942 zo dňa
29.07.2010 a sumy 413,53 EUR titulom neuhradenej faktúry č. 4101004201 zo dňa 27.09.2010, spolu
s príslušným zákonným úrokom z omeškania od 01.01.2009." Ďalej súd v odôvodnení napadnutého
Rozsudku uvádza, že „Faktúra č. 4101003942 sa týkala vyúčtovania dodávky elektrickej energie za

rok 2009. faktúra č. 4101004201 sa týkala vyúčtovania za január 2010 a to dodávky plynu". „Na
strane 6 odôvodnenia napadnutého Rozsudku súd označuje faktúru č. 4101003942 ako faktúru za
vyúčtovanie elektrickej energie a označuje ju ako nedôvodné vystavenú z dôvodu, že navrhovateľ
sám potvrdil, že zálohy za dodávku elektriny boli vyššie ako skutočná spotreba a odporca mal za
rok 2009 preplatok. Faktúru č. 4101004201 súd označil ako faktúru za dodávku plynu a nárok ňou

uplatnený označil za nesprávne účtovaný, nakoľko je v nej zahrnutý aj poplatok za údržbu chodníkov
a upratovanie, ktoré s dodávkou plynu nesúvisia.“ Žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu
zo dňa 30.04.2012 doručenom okresnému súdu dňa 07.05.2012 sa domáhal úhrady vystavených a
žalovanému doručených a „ním neuhradených faktúr. Faktúry sú v návrhu dostatočne zrozumiteľne a
jasne označené ako faktúra č. 4101003942 zo dňa 29.07.2010 v AB Dolný Kubín vyúčtovanie za rok

2009 a faktúra č. 4101004201 zo dňa 27.09.2010 v AB Dolný Kubín vyúčtovanie za mesiac január 2010.Prílohou Návrhu na vydanie platobného rozkazu sú faktúry, ktoré sú označená nasledovne, faktúra č.
4101003942 - vyúčtovanie za rok 2009 v AB MP SR Dolný Kubín a č. 4101004201 - Fakturujeme Vám
vyúčtovanie za 1/2010 v AB MP SR v Dolnom Kubíne.“

V odvolaní žalobca uviedol, že nie je zrejmé z doterajšieho priebehu konania ani z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, na základe akých skutkových záverov dospel okresný súd k svojím, podľa
žalobcu „nesprávnym skutkovým zisteniam, a na základe akého právneho predpisu predmetné faktúry
vyhodnotil a posúdil ako faktúry č. 4101003942 na vyúčtovanie elektrickej energie za rok 2009 a
č. 4101004201 na vyúčtovanie dodávky plynu. Navrhovateľovi nie je zrejmé z doterajšieho priebehu

konania ani z odôvodnenia Rozsudku na základe akého právneho predpisu posúdil predmetné faktúry
za nedôvodné, resp. nesprávne účtované a ako tento právny predpis aplikoval na konkrétny uplatňovaný
nárok a súdom zistený skutkový stav.“ V návrhu na vydanie platobného rozkazu odvodil žalobca svoj
nárok od príslušných ustanovení Zmluvy č. 88/04 zo dňa 30.06.2004, ktorými sa žalovaný zaviazal
okrem iného na zálohy na nájomné a zálohy na úhradu prevádzkových nákladov. Žalobca spolu s
návrhom na vydanie platobného rozkazu súdu predložil okrem iného aj predmetnú zmluvy č. 88/04 zo

dňa 30.06.2004. „Súd sa v priebehu konania ani v odôvodnení Rozsudku touto zmluvou z hľadiska
navrhovateľomuplatňovanéhonárokuapríslušnýchustanovenízmluvyustanovujúcichúhradunákladov
spojených s prenajatými nebytovými priestormi vôbec nezaoberal.“

Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že „Ak by sme sa aj špekulatívne pokúšali zisťovať, na akom
skutkovom a právnom základe súd označil predmetné faktúry ako ja vyššie uvedené a na základe akého

právneho predpisu súd postupoval a tento právny predpis na daný prípad, resp. predmetné faktúry
takto posudzoval, čo zjavne navrhovateľovi neprislúcha, môžeme dospieť jedine k záveru, že súdu
zrejme postačili, že na faktúrach je uvedená položka plyn pri faktúre č. 4101004201 a označil ju za
faktúru týkajúcu sa vyúčtovania plynu a pri faktúre č. 4101003942 je uvedená položka elektrická energia
a označil ju za faktúru na dodávku elektrickej energie.“ Žalobca zdôraznil, že jasne a zrozumiteľne

uviedol, že v prípade oboch faktúr sa jedná o vyúčtovanie prevádzkových nákladov administratívnej
budovy súvisiacich so žalovaným prenajatými priestormi. Žalobca tak urobil nielen v samotnej žalobe,
ale aj vo svojom vyjadrení ku žalovaným podanému odporu zo dňa 10.08.2012 doručenom okresnému
súdu 16.08.2012, vyjadrení k prednesu právneho zástupcu žalovaného zo dňa 09.11.2012, ktoré bolo
doručené okresnému súdu 15.11.2012. Skutočnosť, že v prípade oboch faktúr sa jednalo o vyúčtovanie

prevádzkových nákladov, nielen plynu a elektriny bola zrejmá aj z ustanovenia čl. III. bod 3. písm. a) a
čl. IV. bod 4. Zmluvy č. 88/04. Žalobca tiež preukázal, že sa „jedná o faktúry na vyúčtovanie rôznych
prevádzkových nákladov aj svojím podaním zo dňa 10.08.2012 a jeho prílohami, v ktorých poukázal
na Tabuľky vysvetľujúce spôsobom rozúčtovania prevádzkových nákladov, ktoré boli predtým doručené
odporcovi, písomnú korešpondenciu s odporcom týkajúcu sa predmetných faktúr, z ktorej je zrejmé

vyúčtovania akých prevádzkových nákladov sa týkajú faktúry a, že ani odporca nemal pochybnosti o
vystavených faktúrach, s výnimkou ich samotného vystavania požadovanie ich úhrad od odporcu a
odporcovi boli zrejmé o vyúčtovanie akých služieb spojených s prevádzkou administratívnej budovy
sa jedná. Opodstatnenosť uplatňovaného nároku preukazoval navrhovateľ aj otázkami odporcovi na
hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Dolný Kubín dňa 25. septembra 2012, pričom súd

sa týmito otázkami a odpoveďami naň v doterajšom priebehu konania ani v napadnutom rozhodnutí
vôbec nezaoberal.“ Na strane 7 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo vzťahu
k svojím nárokom uplatňovaným na základe predmetných faktúr žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne opodstatnenosti žalovaných nárokov. Pôvodne okresný súd v odôvodnení predmetné faktúry
označuje za nesprávne účtované a nedôvodné vystavené, záverom ich však považuje za nedostatočné

pre unesenie dôkazného bremena žalobcom. Tieto konštatácie okresného súdu vyznievali podľa
žalobcu „nielen mierne protirečivo, ale predovšetkým nejasne, nezrozumiteľne a neurčito. Odôvodnenie
napadnutého Rozsudku aj v tomto aspekte považuje navrhovateľ za nedostatočné a nezrozumiteľné a o
toviacprekvapujúce,ženapotrebuadôležitosťnáležitéhoodôvodneniarozhodnutiabolsúdupozornený
a zaviazaný aj Uznesením Krajského súdu v Žiline, spis. zn. 14Cob/32/2013 zo dňa 26.07.2013, ktorým

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd zrušil predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín
v predmetnej veci a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

Žalobca v odvolaní uviedol, že „si súčasne dovoľuje vyjadriť svoj nesúhlas so skutkovým posúdením
prejednávanej veci Okresným súdom Dolný Kubín, tak aj s nesprávnym právnym posúdenímprejednávanej veci Okresným súdom Dolný Kubín. Z doterajšieho priebehu konania nie je zrejmé
aké právne predpisy a akým spôsobom súd aplikoval na svoje skutkové zistenia týkajúce sa Návrhu
na vydanie platobného rozkazu, predmetných faktúr, Zmluvy č. 88/04, ostatných navrhovateľom

predložených písomností dokladov a dôkazov. Z doterajšieho priebehu konania ani z odôvodnenia
napadnutého Rozsudku nie je zrejmé ako na základe vykonaných dôkazov posúdil skutkový stav, ako
dospel k svojím skutkovým zisteniam, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy jednotlivo a aj vo vzájomných
súvislostiach, ktoré dôkazy použil na ktoré skutkové zistenia, ktoré dôkazy vyhodnotil za podporujúce
žalobný návrh a ktoré za podporujúce procesnú obranu odporcu proti žalobnému návrhu.“

V odvolaní žalobca uviedol, že nesúhlasil so skutkovým zistením Okresného súdu Dolný Kubín „o tom,
že neuniesol dôkazné bremeno. Toto skutkové zistenie je síce podporené ustanoveniami právnych
predpisov, nie je však zrejmé ako tieto ustanovenia súd aplikoval na svoje skutkové zistenia a ani
ako k týmto skutkovým zisteniam súd dospel. Navrhovateľ sa domnieva z predložených dokladov,
písomností a dôkazov, ako aj z priebehu konania zachyteného zápisnicami súdu o jeho priebehu je
zrejmé, že v prípade ním uplatňovaného nároku sa jedná nie o vyúčtovania elektrickej energie a plynu,

ako to interpretuje súd, ale o vyúčtovanie prevádzkových nákladov rôzneho charakteru, ktoré súvisia
so správou a prevádzkou administratívnej budovy, v ktorej mal od navrhovateľa odporca prenajaté
nebytové priestory.“ Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k.
2Cb/70/2012-138 zo dňa 5. decembra 2013 podľa § 221 OSP zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní právneho zástupcu, ktorý
uviedol, že napadnutý rozsudok okresného súdu je správny a odôvodnený. Žalobca nepreukázal svoj
nárok a ani svoje tvrdenia uvádzané v žalobe, pričom až dňa 16.08.2012 doručil žalovanému ako aj
okresnému súdu doklady, na základe ktorých mal za to, že jeho nárok bol oprávnený. K predloženým
dokladom zo strany žalobcu sa žalovaný vyjadril v priebehu konania, ako aj v odvolaní zo dňa

07.12.2012. Bolo potrebné uviesť, že tabuľky vyhotovované žalobcom nemohli v žiadnom prípade slúžiť
ako dôkaz preukazujúci tvrdenia žalobcu a rovnako tak nemohli ako dôkaz slúžiť otázky položené
žalovanému. Celý spor bol vedený z dôvodu pochybení na strane žalobcu, ktorý „účtoval" náklady v
rozpore so zmluvou č. 88/04 zo dňa 30.06.2004 uzavretou medzi účastníkmi. Žalobca urobil posledné
riadne vyúčtovanie dňa 05.05.2008 a následne si povinnosť v zmysle čl. IV bodov 4. a 5. nájomnej

zmluvy č. 88/04 vyúčtovať náklady po „obdržaní“ faktúr od dodávateľov neplnil a až v roku 2010 zaslal
žalovanému faktúry bez dokladov, na základe ktorých požadoval plnenia od žalovaného. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/86/2014-166 zo dňa 18.03.2015
v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke
krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 18.03.2015 na č.l. 167 spisu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
23.12.2013 (č.l. 144 a nasl. spisu), doručeným okresnému súdu dňa 30.12.2013 a ktoré mali väzbu na
zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212
ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania
žalobcu.

Žalobca v odvolaní tvrdil, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský
súd uvádza, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho

právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace
prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval
nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval.

Primárne krajský súd uvádza v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu, keďže sa v celom rozsahu
stotožnilsodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiaokresnéhosúdu,takvpodrobnostiachnajehozávery
poukazuje. Práve z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP nebolo potrebné, aby krajský súd vo svojom
rozhodnutí opakoval tie skutkové a právne závery, ktoré odzneli v napadnutom rozsudku okresného

súdu, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, pretože tak rozhodnutie okresného súdu,
ako aj krajského súdu spolu tvoria jeden celok. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa prípadne len doplnia
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Tento záver krajského súdu je aj
v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...
„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, z ktorého okrem

iného vyplýva, že v odvolacom konaní sa tak súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom, krajský súd považuje za podstatné sa
vyjadriť napriek aplikácii § 219 ods. 2 OSP k niektorým odvolacím dôvodom žalobcu. Žalobca v odvolaní
primárne namietal, že mu nie je zrejmé, ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, na

základe akých skutkových záverov dospel okresný súd k podľa neho nesprávnym skutkovým zisteniam a
na základe akého právneho predpisu predmetné faktúry vyhodnotil a ako posúdil faktúry č. 4101003942
na vyúčtovanie elektrickej energie za rok 2009 a č. 4101004201 na vyúčtovanie dodávky plynu a na
základe akého právneho predpisu posúdil predmetné faktúry za nedôvodné, resp. nesprávne účtované.
Zároveň poukázal na návrh na vydanie platobného rozkazu a na to, že spolu s návrhom na vydanie

platobného rozkazu predložil okrem iného aj predmetnú zmluvu č. 88 zo dňa 30.06.2004. Namietal,
že okresný súd sa uvedenou zmluvou vôbec nezaoberal. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu
krajský súd považuje za podstatné uviesť, že z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývalo, že
okresný súd predmetnú zmluvu vyhodnocoval, zaoberal sa ňou, veď na č.l. 140 spisu presne uviedol,
čo z uvedenej zmluvy vyplývalo, aké vzájomné práva a povinnosti, ďalej okresný súd konštatoval (č.l.140 spisu) v odôvodnení napadnutého rozsudku vo väzbe na tieto zistenia ako potom posudzoval nárok
uplatnenýžalobou.Krajskýsúdvzhľadomnatútoodvolaciuargumentáciužalobcupripomína,žežalobca
v žalobe tvrdil, že medzi účastníkmi došlo danou zmluvou k založeniu záväzkových právnych vzťahov.

Záväzkový právny vzťah je definovaný v § 488 OZ ako právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na
plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. V tomto smere je potrebné
pre definovanie každého právneho vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo
zrejmé, kto je v danom právnom - záväzkovom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom,
čo je predmetom práv a povinností (pohľadávky a záväzku) prípadne, či ide o plnenie odplatné alebo

bezodplatné, v akom čase plnenia a v akom mieste plnenia. Na základe vykonaného odvolacieho
prieskumu odvolací súd potom konštatuje, že sa nemohol stotožniť s odvolaním žalobcu v tejto časti a
vyhodnotiť ho ako dôvodné.

V rovine odvolacej argumentácie žalobcu, že mu nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu
predmetné faktúry okresný súd posúdil, a to č. 4101003942 na vyúčtovanie elektrickej energie za rok
2009 a č. 4101004201 na vyúčtovanie dodávky plynu, tak v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku

okresný súd podľa zistení krajského súdu v tomto smere vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli
okresným súdom vykonané, pričom i podľa zistení krajského súdu, ako súdu odvolacieho, z faktúry č.
4101003942 zo dňa 29.07.2010 (č.l. 8 spisu), ktorá bola pripojená ako listinný dôkaz k návrhu na vydanie
platobného rozkazu žalobcom, predsa vyplývalo, a to okrem uvedenia vyúčtovania za rok 2009 i ďalšie
uvedenie, a to v časti, ktorá je podľa krajského súdu relevantná, že sám žalobca, v časti jej špecifikácie

uviedol: položka 000050 pri materiáli označením množstvom mernej jednotky a ceny, je uvedené
1019000163 Elektrická energia - vyúčtovanie, tak z uvedených dôvodov podľa krajského súdu, tak ako
správne ustálil okresný súd, predsa nemožno vyvodiť iný záver, ako ten, že ide o vyúčtovanie elektrickej
energie. V tomto smere krajský súd poukazuje i na ďalšie údaje, ktoré uviedol sám žalobca v uvedenej
faktúre: „Finančná položka: 292012 Fin.stredisko: 1010000 Fond: 111 Funkčná oblasť: 04211 Program

rozpočtu 090010100“. Ak žalobca potom namietal i závery okresného súdu, pokiaľ išlo o vyúčtovanie
faktúrou č. 4101004201 za 1/2010, kde sám žalobca opätovne v uvedenom označení „fakturujeme
Vám vyúčtovanie za 1/2010“ uviedol položku 0000601019000074 plyn s takouto špecifikáciou plnenia,
tak potom nie je možné podľa odvolacieho súdu konštatovať, že nie je zrejmé, z akých základov
vychádzal okresný súd. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa

dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia
dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho
nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 15/2010) Krajský súd zvýrazňuje, že
„Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech
v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa
pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť

za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkovjepovinnýstanovenýokruhskutočnostípreukázať.“(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak teda žalobca v tomto smere neposkytol súdu prvého

stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy (samozrejme za rešpektovania § 120 ods. 4
OSP) tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené inak na
rozdiel od vyhodnotenia okresným súdom, tak potom ani táto námietka žalobcu nemohla byť vzhľadom
na dôkazný stav v skutkovej rovine, ktorý sa premietol i do právneho, vyhodnotená ako relevantná.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že nebolo možné sa stotožniť ani so

záverom žalobcu, že nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu predmetné faktúry vyhodnotil
a posúdil okresný súd, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že v tomto štádiu išlo primárne o vyhodnotenie
skutkovéhostavu,tvrdenéhožalobcom,takabyhonáslednebolomožnépodradiťpodprávnypredpis.Je
preto podľa krajského súdu namieste akcentovať, že závery okresného súdu, že „faktúra č. 4101003942
sa týkala vyúčtovania dodávky elektrickej energie za rok 2009, faktúra č. 4101004201 sa týkala

vyúčtovania za január 2010 a to dodávky plynu“ (č.l. 140 spisu) korešpondujú listinným dôkazompripojeným samotným žalobcom. V tomto smere bolo predsa na žalobcovi, akým spôsobom vyúčtuje
cenu plnení žalovanému a akým spôsobom túto cenu konkretizuje, a to vo väzbe na písomnú zmluvu
uzavretúúčastníkmi.Akpotomžalobcavrámcipodanéhoodvolaniauvádzal,žemuniejezrejmé,zčoho

okresný súd vychádzal, tak s uvedenou argumentáciou žalobcu sa nie je možné stotožniť a uvedenú
odvolaciu námietku nebolo možné krajským súdom vyhodnotiť ako námietku, ktorá by mala mať vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozsudku okresného súdu. Krajský súd na tomto mieste pripomína, že
je na účastníkovi konania, aby preukázal skutočnosti ním tvrdené a primeranie a podporne poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009,

podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z
hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).“ K úplnosti krajský súd uvádza, že
v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu

neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o
výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným
presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods.
2 OSP. Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie
vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Ak teda žalobca v tomto smere neposkytol

súdu prvého stupňa ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy (samozrejme za rešpektovania §
120 ods. 4 OSP) tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené
tak, že boli splnené podmienky pre priznanie ceny požadovanej žalobcom v žalobe, tak potom tak, ako
už krajský súd uviedol, táto námietka žalobcu nemohla byť vzhľadom na dôkazný stav v skutkovej rovine,
ktorý sa premietol následne i do právneho, vyhodnotená ako relevantná.

Žalobca v odvolaní namietal, „súd sa v priebehu konania ani v odôvodnení rozsudku touto zmluvou z
hľadiska navrhovateľom uplatňovaného nároku a príslušných ustanovení zmluvy, ustanovujúcich úhradu
nákladov spojených s prenajatými nebytovými priestormi vôbec nezaoberal“ (č.l. 150 spisu). Tak ako
už krajský súd uviedol, z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd
uvedený zmluvný vzťah dostatočne vyhodnotil a tak isto sa uvedeným zmluvným vzťahom i zaoberal,

čo napokon i vyplýva z č.l. 139 rub, 140 spisu, kde okresný súd jednak vyhodnocoval uvedený zmluvný
vzťah, uviedol rozhodujúcu právnu úpravu a následne vyhodnocoval zmluvu, pričom uvádzal, aké
vzájomné práva a povinnosti z predmetnej zmluvy účastníkom vyplynuli, ktorú skutočnosť už odvolací
súd v tomto svojom rozhodnutí uviedol. Krajský súd má za to, že postup okresného súdu v tomto
smere bol súladný i s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla

2008, v zmysle ktorého „Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-
právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy
nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti,
či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo
na zákonný a spravodlivý proces“. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.

ÚS 242/07 z 3. júla 2008 ďalej vyplýva, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe
do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných
textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú
právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový
výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a

ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona
celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca
v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa
účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu
možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho činnosti, teda zákona, systematický a koherentný

celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi
právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, žeich autori koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú
schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky
na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do

zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods.
3 ústavy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vo väzbe na argumentáciu žalobcu
v odvolaní, okresným súdom konštatovaný skutkový stav veci následne právne hodnotenie listinných
dôkazov včítane vyhodnotenia predmetnej zmluvy, potom nie je zrejmé, aké vyhodnotenie podľa žalobcu
predmetnej zmluvy absentovalo v konaní pred súdom absentovalo, keďže v odvolaní žalobca sa bližšie

k tvrdenej absencií nevyjadril. Krajský súd po vykonaní odvolacieho prieskumu teda nezistil porušenie
ústavou zaručených základných práv súdom, pretože nevykonal formalistický výklad podústavného
práva, odoprieť autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto
prejavom zamýšľali, vyvolať vo svojej právnej sfére (Nález Ústavného súdu I. ÚS 243/07). Krajský
súd konštatuje, že okresný súd nekonštatoval neplatnosť uvedenej zmluvy, pričom v tomto smere ani
samotný žalobca, čo už krajský súd konštatoval v tomto svojom rozhodnutí, v podanom odvolaní bližšie

nekonkretizoval uvedenú námietku, rozhodné však bolo podľa odvolacieho súdu, že okresný súd podľa
zistení vyhodnocoval uvedenú zmluvu, čo v konečnom dôsledku vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozsudku okresného súdu (č.l. 139 rub spisu a č.l. 140 spisu). V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky
po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.“

Žalobca v odvolaní ďalej uvádzal, že pokiaľ bolo uvedené na predmetných faktúrach, že ide o
plyn, pri faktúre č. 4101004201, a preto okresný súd túto faktúru označil za vyúčtovanie plynu a

pri faktúre č. 4101003942 je uvedená položka elektrickej energie, preto ju okresný súd označil ako
faktúru na elektrickú energiu, tak práve žalobca zdôraznil, že jasne a zrozumiteľne uviedol, že v
prípade oboch faktúr sa jednalo o vyúčtovanie prevádzkových nákladov administratívnej budovy,
súvisiacich so žalovaným prenajatými priestormi a zároveň poukázal na to, že skutočnosť, že ide
o vyúčtovanie prevádzkových nákladov, súvisiacich so žalovaným prenajatými priestormi, na ktorú

skutočnosť poukázal v žalobe, ale aj vo vyjadrení k podanému odporu a následne i vo vyjadrení k
prednesu právneho zástupcu žalovaného. V tomto smere krajský súd však konštatuje, že aj napriek
tomu, že uvedenú argumentáciu vníma, tak sa s ňou nemohol stotožniť a ak v tomto smere považoval
žalobca za dostatočné vyjadrenie, ktoré bolo uvedené na č.l. 58 spisu, listinné dôkazy, ktoré sú rukou
písané na č.l. 59 spisu, pričom však nie je zrejmé, kto uvedené listiny spísal a potom i ďalšie listinné

dôkazy preukázané na č.l. 60, 61, 62, 63, 64, 65, 66, 67, 68, 69 a následne rukou písaný listinný dôkaz
č.l. 75 spisu a tiež fakturáciu na č.l. 76 spisu, ktorou bola fakturovaná - údržba chodníkov, tak isto i
vyúčtovanie na č.l. 87 spisu, za dostatočné na preukázanie nároku uplatneného žalobou, že nemohli
podľa krajského súdu vytvoriť spoľahlivý základ pre rozhodnutie a primárne pre preklenutie uvedenia
skutočností na predmetných faktúrach uvádzaných a pripojených k žalobe. Je zrejmé, z odôvodnenia

napadnutého rozsudku okresného súdu, že okresný súd sa uvedenými listinnými dôkazmi tiež zaoberal,
čovyplývalozodôvodnenianač.l.140spisuanáslednevyhodnotenievoväzbenaskutočnostiuvádzané
na č.l. 141 spisu. Napriek tejto konkrétnej argumentácii okresného súdu, však žalobca zotrval na tom,
že sa jedná o vyúčtovanie prevádzkových nákladov nielen plynu a elektriny, s poukazom na čl. III. bod
3 písm. a) zmluvy, s ktorým záverom sa však krajský súd nemohol stotožniť, vzhľadom na skutkový

stav ustálený okresným súdom. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 37/2001,
právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto
právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka.

Krajský súd konštatuje, že neuniklo jeho pozornosti, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní
argumentoval, že ide o vyúčtovanie „prevádzkových nákladov nielen plynu a elektriny, čo je zrejmé z

ustanovenia čl. III. bod 3 písm. a)“ zmluvy č. 88, tak v tomto smere podľa zistení odvolacieho súdu zostrany žalobcu ide o novú argumentáciu, ktorú nepoužil žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa,
keďže žalobca v podanej žalobe argumentoval článkom IV. zmluvy o nájme.

K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že pre

posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči
protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho
súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového
konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a

plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý
z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca
„právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“ sa premieta
predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate

rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená
v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen
k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalobcu ako odvolateľa, ale aj k právam
žalovaného, ktorý rovnako má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov,
z ktorého dôvodu nemôže v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho

konania na ujmu druhého účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti,
vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade prvostupňového
konania.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom
odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods.

2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou
rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska
presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd uviedol,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach.
Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa

rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie
rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej
normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je
potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju
v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku

okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie
zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia
aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia
okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp.zn. III ÚS 119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a
uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal. Okresný
súd v napadnutom rozsudku napriek argumentácii žalobcu v odvolaní uviedol dostatočné dôvody, na

základe ktorých bolo jeho rozhodnutie založené.Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného

účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalobcom osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.

1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 24.1.2014 (č.l. 154 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalovaného spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to
za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v sume 51,45 Eur + režijný

paušál 8,04 Eur, teda celkovo v sume 59,49 Eur, ktorú sumu nahradí žalobca žalovanému v lehote podľa
§ 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalovaného, v zmysle § 149 ods. 1

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).