Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 4, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 16Er/2495/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808214742
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lenka Gergelyová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3808214742.6

Uznesenie

Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, v mene ktorej koná konateľ spoločnosti doc. JUDr. Fridrich Paľko, PhD., advokát, proti
povinnému: G. V., nar. X.XX.XXXX, bytom B. O. XXX/XX, V., o vymoženie 505,88 eur (15.240,- Sk) s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený návrhom zo dňa 20.9.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
sp.zn. SR 01525/08 zo dňa 26.2.2008, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 15.240,- Sk spolu
s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 15.000,- Sk od 3.10.2007 do zaplatenia a nahradiť

trovy konania v sume 4.675,- Sk. Predmetný rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo
dňa 31.7.2007. Poverenie bolo udelené tunajším súdom dňa 13.11.2008 súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému.

Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 16Er/2495/2008-41 zo dňa 14.1.2011 súd exekúciu v časti o
vymoženie istiny 5.000,- Sk, t.j. 165,97 eur, úroku z omeškania 0,25 % denne zo sumy 497,91 eur
od 3.10.2007 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania vo výške 155,18 eur, trov oprávneného v

exekučnom konaní vo výške 42,12 eur zastavil, z dôvodov tam uvedených.

Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 6CoE/134/2013-86 zo dňa 14.5.2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 17.7.2013, zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z
dôvodov tam uvedených.

V uznesení č.k. 6CoE/134/2013-86 zo dňa 14.5.2013 Krajský súd v Trenčíne uviedol, že ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ukladá
súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku, alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t.j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené , alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov, uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Okresný

súd vo svojom rozhodnutí, vyhodnotil rozhodcovskú doložku upravenú vo všeobecných podmienkach
poskytnutiaúveru,nazákladektorejsirozhodcovskýsúdzaložilsvojuprávomoc,zaplatnúanespĺňajúcucharakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky, pričom jeho rozhodnutie je odklonom od ustálenej
súdnej praxe súdov, v územnom obvode Krajského súdu v Trenčíne a samotného krajského súdu,
ako aj judikatúry iných súdov, pri posudzovaní rovnakého znenia rozhodcovskej doložky. Podľa názoru

krajského súdu, pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne
vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (k tomu viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

192/06 zo dňa 3. novembra 2006). Keďže tomu tak bolo aj v tomto prípade, odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej stránke, a z tohto dôvodu,
odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci, okresný
súd opätovne posúdi platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul, a teda existenciu, resp. neexistenciu právomoci
rozhodcovskéhosúduvdanejvecikonať,pričomsvojerozhodnutiemusínáležitezdôvodniťatoobzvlášť

v situácii, kedy vyslovuje názor odkláňajúci sa od existujúcej ustálenej judikatúry iných súdov.

Okresný súd Prievidza, viazaný právnym názorom Krajského súdu v Trenčíne, rozhodol opätovne.
Vzhľadom na jasne preukázaný skutkový a právny stav veci, ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa,
súd nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.):

(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh

účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).

Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy o úvere zo dňa 31.7.2007, súd aj bez návrhu

exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť,
že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci
je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Súd ďalej preskúmal zmluvu o úvere č. 3650591 zo dňa 31.7.2007, ktorú s povinným uzavrel oprávnený,

všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) a zistil tieto skutočnosti:

Podľa článku 17. VPPÚ, Rozhodcovská doložka: "Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdomzriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava,
IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. oddiel Sa, vložka č.
3530/B (ďalej len rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;

rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným
rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto

zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu."

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy,

spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ustanovenia § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v
znení neskorších predpisov v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa

rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme; zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa ustanovenia § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, veriteľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania;
v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.
Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu o úvere zo dňa 31.7.2007, ktorá vytvára právny rámec
vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri
uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje

za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného
registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných
dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené
„na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov.

Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver
bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter
spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.; predmetom
zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári)
a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia

spotrebiteľského práva.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, neprijateľné

podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34)
(ďalej len smernica „Rady 93/13/EHS“), na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne

formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam

podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods. 3),
za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane.

Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola
prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je
podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A.
P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej

povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu jepotrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať
žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.

Vdanomprípade,atovzhľadomkuskutočnosti,žepovinnýsineplnilriadnesvojepovinnostivyplývajúce

z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle
uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17. VPPÚ, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného
vydal rozhodcovský rozsudok.

Preskúmaním VPPÚ, konkrétne článku 17. VPPÚ, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom
dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.

Tusasúdzaoberalajtým,čijevôbecmožnévrámcispotrebiteľskejzmluvyplatnúrozhodcovskúdoložku

uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich
z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de
facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú
právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3

zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť.
Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či
skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou

rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu
obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V
tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako
dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.

Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine
prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu
rozhodcuoprávnený.Vprevažnejväčšinesporovzospotrebiteľskýchúverovjenastranežalobcuveriteľ,
pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej

úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom
konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom.
Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky
stanovenej v článku 17. VPPÚ (posledná veta), súd posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti
riešenia sporov.

V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne,
nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári
dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto
cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil.

Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom,

ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú
oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhuaneurčitéhopočtu.Podľanázorusúdujevšakdojednanierozhodcovskejdoložkyvspotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj

názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsahpredmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda
adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý

všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom
pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku
aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia,
ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok
práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde

teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a
nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné
ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou

smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o
stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti
Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v

obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť
z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa
v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov
zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecnýzákonnýsúdspotrebiteľa.Vrozhodovanejvecinazákladedodávateľomvopredstanoveného

obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský
súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania bolo v Bratislave.

Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám
alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože
rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový

vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od
subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od
jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú
nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom
zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných

zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten
istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom.

Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia
ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby

mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,
C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb.
s I-10421, bod 25).

Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa,
ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a

spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci
C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v
ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o
neprijateľnýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchvtomzmysle,žesúd,ktorýrozhodujeonávrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez

návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto
rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky
upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať vrozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je možné za

podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom
súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov
rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti
rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada
z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis

(C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa
rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu
nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva,
alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V
tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky -

rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá,
pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne
v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia,
kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia
sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie

rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa
voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa

ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy),
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s
účinnosťou od 1.1.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne

uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods.
4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré
pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva
na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania

dodávateľom (ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným,
povinný stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii

uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu
spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku
dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení
spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami

§ 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť
má formu absolútnej neplatnosti.

Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci
rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom
základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané

osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcieneprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Súd následne v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku po právoplatnosti tohto uznesenia rozhodne
o trovách exekúcie.

Poučenie:

V zmysle § 58 ods. 5 Exekučného poriadku možno proti tomuto uzneseniu podať odvolanie v lehote
do 15 dní odo dňa doručenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch

vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri
všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.