Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 23, 2013

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 8C/150/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206308
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2013:5812206308.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu zo dňa 16.10.2013 na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Súd žalobný návrh z a m i e t a .

III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 125,- Eur ako náhrady
majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky

a čiastky 715,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55 Eur za každý mesiac nečinnosti
exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. XEr/XXX/XXXX (súdnym exekútorom pod č. EX XXXX/XXXX)
tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho
po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 16.10.2013 požadovala žalobu zamietnuť. Z procesného
hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené nároky. Podal ju
predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie nároku podľa

§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov Ministerstvom
spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci samotnej
žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru Ústavného
súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Vzniesla námietku premlčania spolu s výhradou, že paušálne náklady na pohľadávku
subjektívne vyčíslené žalobcom nie sú škodou a jej vznik žalobca ani nijak nepreukázal. Rovnako mu

nevznikol ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy lebo jej poskytovanie je individuálne v každom
prípade. Keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a žalobca nepreukázal vznik škody (resp.
nemajetkovej ujmy) ani jej výšku, nemôže medzi nimi existovať ani vzťah príčiny a následku.Podaním zo dňa 16.10.2013 žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu objektívneho porušenia
svojich práv na zákonného sudcu a nestranný súd. K tomuto procesnému návrhu žalobcu súd uvádza,

že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
je obligatórne a dopadá na situácie, kedy rozhodnutie v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v
konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135 ods. 1 O.s.p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 písm. c) O. s. p. je naproti tomu fakultatívne a bude namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd na také konanie dal

podnet (§ 135 ods. 2 O. s. p.). Podľa názoru súdu otázka zákonného sudcu nie je svojim charakterom
takou predbežnou otázkou ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí
rozhodnutie v merite veci. Okrem toho v danom prípade dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca
predostrel už v žalobnom návrhu, pričom predpísaným postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho
výhrada už vyriešená nadriadeným súdom, ktorý zákonného sudcu Mgr. Martina Štubniaka nevylúčil
z prejednávania a rozhodovania tejto veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.02.2013 č.k.

XNcC/XX/XXXX-XX). Súd preto nevidel dôvod pre prerušenie tohto konania a tak predmetný procesný
návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Na pojednávaní dňa 23.10.2013 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď tak právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej bolo
predvolanie doručené dňa 04.10.2013. Žalobca síce vo vyššie uvedenom podaní zo dňa 16.10.2013

okrem prerušenia konania navrhol súčasne aj zrušiť nariadené pojednávanie z dôvodu, že nebolo
ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu, no súd z už uvedených
dôvodov, pre ktoré neprerušil toto konanie, nepovažoval žalobcom uvádzané skutočnosti za dôležité
dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho zrušenie. Žiada sa tu dodať, že žalobca mal
vedomosť o nariadenom pojednávaní od 04.10.2013, avšak svoje procesné návrhy doručil súdu iba v

deň pojednávania.

V rámci vykonaného dokazovania bolo zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. XEr/XXX/XXXX zistené, že
žalobca ako oprávnený dňa 02.02.2011 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnej M. Z. na podklade exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10.12.2010 sp. zn. SR/XXXXX/XX a ktorým bola

menovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 1.825,27 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa
23.02.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Následne tunajší súd uznesením zo dňa
14.03.2011 č.k. XEr/XXX/XXXX-XX žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č.k. XCoE/

XX/XXXX-XX zo dňa 21.09.2011 uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Tunajší súd následne
dňa 02.03.2012 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vymožením sumy 1.625,27 Eur s
príslušenstvom v zmysle návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 02.03.2012 č.k.
XEr/XXX/XXXX-XX (právoplatným dňa 13.04.2012) súčasne tunajší súd zastavil exekúciu v časti o
vymoženie zmenkových úrokov.

K tomuto zistenému stavu prejednávanej veci súd z hľadiska jej právneho posúdenia uvádza, že
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý v § 3 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Svojej zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie

troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnymúradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny
úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej
moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.

zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa
najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší.

Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. XEr/XXX/XXXX v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie
poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 23.02.2011, pričom poverenie na

vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 02.03.2012. Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č.
233/1995 Z.z.) v znení účinnom do 31.05.2010 určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z.z. došlo s
účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať aj

na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku). V dôvodovej správe k čl. III bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene

sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1
písm.c)zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Prejavilosatovoveľkompočtenezákonných
exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie

napr. spotrebiteľskej zmluvy.” Následne čl. II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z.z. došlo s účinnosťou
od 01.06.2011 k zmene ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu
možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období
svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť,
že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom
sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“ Z uvedeného prehľadu
vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku preto

podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc dňom 01.06.2010 sa lehota 15 dní na rozhodnutie exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevzťahovala na prípady, kedy exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok. I keď doslovný gramatický výklad (ktorým argumentoval aj žalobca)
ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
účinného od 01.06.2010 zvádza k záveru, že 15 dňová lehota sa nevzťahovala iba na vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, pri použití metódy teleologického výkladu
(ktorý je založený na skúmaní účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže takýto názor obstáť.
Vychádzajúc zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 144/2010 Z.z. totiž účelom novely v tejto časti
bolo, aby sa 15 dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu o poverení či nepoverení súdneho
exekútora nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok.

Ak by toto nebolo zmyslom právnej úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej správe nespomínalrozhodcovské rozsudky ale vyslovene rozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských komisií, o ktorých však
nie je ani zmienka. Tomuto výkladu podávaného súdom potom nasvedčuje aj následná novela vykonaná
zákonom č. 102/2011 Z.z. účinným od 01.06.2011, ktorým sa iba z terminologického a nie z obsahového

hľadiska explicitne vyjadrilo, že 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na podklade exekučného titulu, ktorým je
rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní, keďže exekúcia bola
navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia. Aj keď síce poverenie súdnemu exekútorovi bolo

udelené po vyše roku, žalobca neoznačil žiaden dôkaz o tom, že v predmetom konaní bola príslušným
orgánom konštatovaná existencia zbytočných prieťahov v súvislosti s vydaním poverenia (§ 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom znení), no predovšetkým súd nemal preukázané splnenie ani jednej
z ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovanej za žalobcom tvrdené ujmy.
Žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
nielenže nepredložil ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali

to, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu
nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2
zákona č. 514/2003 Z.z. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno
podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady

na správu pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v čiastke 40,- Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke
15,- Eur. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým

stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne
vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom
uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu
ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku nesprávneho

úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobca nielenže nepreukázal ale ani nijako bližšie nevysvetlil
ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému súvisia s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu. Ako už bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať
príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité
administratívne náklady na správu pohľadávky by žalobca mal i v prípade, ak by k rozhodnutiu o

žiadosti súdneho exekútora došlo skôr. Vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobca
tiež nijako nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa
pohľadávky voči povinnej. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnej (riziko zániku
povinnej, jej insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no nijako
netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo. Súd tak nemal preukázaný nielen

nesprávny úradný postup ale ani vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu. Preto návrh žalobcu zamietol. Len záverom sa k vyjadreniam žalovanej
poznamenáva, že zo žalobného návrhu zo dňa 17.09.2012 je evidentné čoho sa žalobca v konaní
domáhal a z akých dôvodov (§ 79 ods. 1 O.s.p.), pričom súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že

žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania podal najneskôr dňa 25.09.2012 na Ministerstvo
spravodlivosti SR písomnú žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o predbežné prerokovanie
nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov do 6 mesiacov od podania
žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona), keďže uvedená lehota počas
tohto súdneho konania už uplynula.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej ako
účastníčke v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy konania nevyčíslila a ani
zo spisu jej žiadne nevyplývajú.

Poučenie:Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum
a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§
205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.