Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/260/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201976
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: T. W., Z. XX,
O., zastúpený: JUDr. Jana Štulrajterová, advokátka, Gajova 13, Bratislava, proti žalovanému: Univerzita
Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Špitálska 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. ŠO XXXX/XXXX zo dňa 02.09.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. ŠO XXXX/XXXX zo dňa 02.09.2013 z r
u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume
686,86 eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti

rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Žalobca bol rozhodnutím žalovaného č. ŠO XXXX/XXXX D III/1 zo dňa 25.06.2010 prijatý na 6-ročné
štúdium doktorského študijného programu všeobecné lekárstvo v študijnom odbore 7.1.1. všeobecné
lekárstvo dennou formou štúdia v akademickom roku 2010/2011. Rozhodnutím č. ŠO/XXXX/XXXX zo
dňa 28.11.2011 mu žalovaný povolil prerušenie štúdia od 28.11.2011 do 31.08.2012 v 2. roku denného
štúdia zo zdravotných dôvodov.

Rozhodnutím č. ŠO XXXX/XXXX zo dňa 02.09.2013 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný

v zmysle § 64 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 131/2002 Z. z.“) nevyhovel opätovnej
žiadosti žalobcu o prerušenie štúdia v 2. roku denného štúdia.

Rozhodnutím č. ŠO XXXX/XXXX D IV/7 zo dňa 02.09.2013 vylúčil žalobcu zo štúdia pre nesplnenie
požiadaviek vyplývajúcich zo študijného programu a študijného poriadku. Proti uvedenému rozhodnutiu
podal žalobca žiadosť o jeho preskúmanie, o ktorej žalovaný rozhodol rozhodnutím č. OŠV XXXX/XXXX
D IV/7 zo dňa 12.11.2013 tak, že rozhodnutie o vylúčení zo štúdia zo dňa 02.09.2013 potvrdil a žiadosť
zamietol.II.

Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré

žiadal zrušiť. Uviedol, že v akademickom roku 2011/2012 začal študovať na Lekárskej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave (ďalej aj len „LF UK“) v študijnom odbore všeobecné lekárstvo. Po neúspešnej
operácii sa mu výrazne zhoršil zdravotný stav a v priebehu akademického roka 2011/2012 musel
prerušiť štúdium. V auguste 2013 podstúpil chirurgický zákrok s dlhodobou rekonvalescenciou, ktorý mu
neumožnil splniť podmienku minimálneho počtu kreditov na postup do tretieho ročníka, a preto požiadal
o prerušenie štúdia. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nevyhovel jeho žiadosti s poukazom na čl. 31

Vnútorného predpisu č. 12/2012, Dodatku č. 1 k Študijnému poriadku LF UK. Napadnuté rozhodnutie
bolo žalobcovi doručené spolu s rozhodnutím o vylúčení zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek.

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. možno prerušiť štúdium na vysokej škole na žiadosť
študenta za podmienok stanovených študijným poriadkom, ktorý musí byť v súlade so zákonom.
Postup a rozhodnutie o žiadosti o prerušenie štúdia nesmie byť v rozpore s ústavou, medzinárodnými

zmluvami a zákonmi. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov, nakoľko jeho odôvodnenie je nezrozumiteľné, bez logickej koherencie a absentuje v ňom
špecifikácia základného faktu, ktorým je počet získaných kreditov. Druhá veta odôvodnenia týkajúca
sa neabsolvovania predpísaných predmetov je iba odcitovaním podmienky stanovenej v čl. 25 ods. 2
Študijného poriadku LF UK v znení Dodatku č. 1. V odôvodnení tiež chýba hodnotenie argumentov,

vzájomná súvislosť, právne posúdenie veci a vysporiadanie sa s hlavným dôvodom žiadosti. Aj napriek
tomu,žesanakonanievtejtovecinevzťahujesprávnyporiadok,nemožnoupustiťodvyžadovaniaaspoň
minimálnych požiadaviek kladených na rozhodnutia správnych orgánov vyplývajúcich napr. z Rezolúcie
Výboru ministrov Rady Európy (77)31, keďže verejná vysoká škola v danom prípade rozhodovala o
právach a povinnostiach fyzickej osoby.

Študijný poriadok vysokej školy ako obligatórny vnútorný predpis je nadradený voči študijnému poriadku
fakulty ako fakultatívnemu vnútornému predpisu vydanému za účelom podrobnejšej úpravy študijného
poriadku vysokej školy. Z výkladu § 15 a § 33 zákona č. 131/2002 Z. z. vyplýva, že študijný poriadok
fakulty nesmie byť v rozpore so študijným poriadkom vysokej školy a dekan fakulty sa ním musí riadiť pri
rozhodovaní o žiadosti o prerušenie štúdia. Dodatkom č. 1 k Študijnému poriadku LF UK bol čl. 31 ods.

4 doplnený o vetu, že v mimo výučbovej časti letného semestra môže študent požiadať o prerušenie iba,
ak počet nesplnených kreditov nie je viac ako 12, čím sa nad rámec nadradeného Študijného poriadku
UK obmedzil okruh študentov, ktorí môžu požiadať o prerušenie štúdia. Dodatok č. 1 je v rozpore so
študijným poriadkom vysokej školy ako aj s § 33 ods. 3 písm. a) zákona č. 131/2002 Z. z.. Žalovaný
mal pri posúdení žiadosti povinnosť aplikovať čl. 30 Študijného poriadku UK a prerušenie štúdia povoliť.

Nesúlad je aj v tom, že študijný poriadok fakulty stanovuje minimálny počet kreditov určených pre daný
ročník na pokračovanie v štúdiu na 48, avšak študijný poriadok vysokej školy ho stanovuje na 40. Aj
napriek tomu, že žalovaný sa priamo neodvolal na čl. 25 ods. 2 Študijného poriadku LF UK, v druhej vete
odôvodnenia odcitoval jeho znenie aj s použitím čísla 48, čím potvrdil, že sa pri vydávaní rozhodnutia
riadil vnútorným predpisom, ktorý bol v rozpore so študijným poriadkom vysokej školy.

Výrazná zmena podmienok štúdia počas jeho trvania predstavuje zásah do princípu právnej istoty.
Aplikáciou Dodatku č. 1 k Študijnému poriadku LF UK žalovaný porušil zákaz retroaktivity, lebo
ho aplikoval na študenta, ktorý začal štúdium za podmienok stanovených Študijným poriadkom LF
UK č. 5/2008. Na zachovanie zákonnosti mal aplikovať študijný poriadok platný v čase začatia
vysokoškolského štúdia umožňujúci jeho prerušenie v zmysle žiadosti žalobcu. Podľa názoru žalobcu je

napadnuté rozhodnutie tiež v rozpore s § 100 zákona č. 131/2002 Z. z., v zmysle ktorého je vysoká škola
povinná vytvárať všeobecne prístupné akademické prostredie vytváraním zodpovedajúcich podmienok
štúdia pre študentov so špecifickými potrebami bez znižovania požiadaviek na ich študijný výkon.
Žiadosť žalobcu o prerušenie štúdia nemožno považovať za žiadosť o znižovanie požiadavky na študijný
výkon, ale za žiadosť o vytvorenie zodpovedajúcich podmienok pre štúdium.V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa § 55 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. sa
zakazuje diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia, pričom akékoľvek rozhodnutie, ktoré je
navonok neutrálne, ale znevýhodňuje alebo by mohlo znevýhodňovať osobu so zdravotným postihnutím

v porovnaní s osobou bez zdravotného postihnutia, je diskriminačné. Trvalé zdravotné postihnutie
žalobcu, z ktorého vyplýva nepredvídateľné zhoršenie jeho zdravotného stavu, viedlo k nesplneniu
podmienky ustanovenej v čl. 31 ods. 4 Dodatku č. 1 Vnútorného predpisu č. 12/2012 na prerušenie
štúdia mimo výučbovej časti letného semestra a toto ustanovenie ho znevýhodňovalo v porovnaní so
študentom bez zdravotného postihnutia. Napadnuté rozhodnutie, ktoré sa opieralo o toto ustanovenie, je

preto nezákonné pre rozpor s § 55 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z. ako aj s antidiskriminačným zákonom.
Očakávanie, že ťažko zdravotne postihnutý študent bude rovnako ľahko plniť podmienky na postup
do vyššieho ročníka ako zdravý študent a odmietnutie vytvorenia priestoru na zlepšenie zdravotného
stavu prerušením štúdia, predstavuje taký zásah do mravného poriadku spoločnosti, jej demokratického
usporiadania a právneho štátu, ktorý je už na prvý pohľad neetický a v rozpore s poctivým správaním
sa medzi ľuďmi s ohľadom na najzraniteľnejších členov spoločnosti. Študent, ktorý sa nie z vlastného

zavinenia ocitne v náhlom zhoršení zdravotného stavu, ktorý mu objektívne neumožňuje pripraviť sa na
skúšky, nemôže byť za takúto situáciu diskriminačne postihovaný. Konanie žalovaného je nehumánne,
nemorálne a v rozpore s uznávanými princípmi slušnosti a dobrými mravmi.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť a napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že
Študijný poriadok LF UK ako aj Dodatok č. 1 boli prijaté v súlade s legislatívnym postupom upraveným
v Organizačnom poriadku č. 3/2007 v znení Dodatku č. 1 vnútorného predpisu č. 27/2008. Vyjadril
nesúhlasstvrdenímžalobcu,žedekanmalprirozhodovaníožiadostiaplikovaťštudijnýporiadokvysokej
školy, pretože bol viazaný platným a účinným poriadkom fakulty. Ako vyplýva zo zákona č. 131/2002

Z. z., vysoká škola nesmie počas štúdia zmeniť jedine podmienky na ukončenie štúdia, charakteristiky
jednotlivých predmetov a štandardnú dĺžku štúdia. Čl. 31 bod 4 Študijného poriadku LF UK upravuje len
podmienky, ktorých úpravu ponecháva zákon č. 131/2002 Z. z. na vysoké školy, a preto takouto úpravou
podmienok na prerušenie štúdia a ich aplikáciou nemohli byť porušené práva žalobcu. Z vyjadrenia
žalobcu je zrejmé, že si bol vedomý existencie ustanovenia študijného poriadku fakulty obmedzujúceho

možnosť žiadať o prerušenie štúdia v mimo výučbovej časti akademického roka ako aj toho, že tieto
podmienky nespĺňa.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa názoru žalovaného síce stručné, ale vysporiadava sa
so všetkými dôvodmi podstatnými pre rozhodnutie, poukazuje na aplikovaný predpis, vysvetľuje spôsob,
akým sa k rozhodnutiu dekan dopracoval a tiež aplikuje dané postupy na konkrétny prípad. Aj žalobca

mal predpísané dosiahnuť 60 kreditov za daný akademický rok, pričom mal dosiahnuť 48 kreditov
na to, aby bolo jeho žiadosti o prerušenie štúdia vyhovené. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sa konštatuje nedosiahnutie potrebného počtu kreditov. K zdravotnému stavu žalobcu sa žalovaný v
odôvodnení nevyjadril z dôvodu, že táto skutočnosť nebola pre rozhodovanie v danej veci relevantná.
Napadnuté rozhodnutie je po formálnej aj obsahovej stránke v poriadku.

K námietke žalobcu týkajúcej sa rozporu postupu dekana LF UK pri rozhodovaní o žiadosti o prerušenie
štúdia s § 100 zákona č. 131/2002 Z. z., upravujúceho podporu študentov so špecifickými potrebami,
uviedol, že takáto podpora musí byť študentmi vyžiadaná, pričom žalobca o ňu nikdy nežiadal. Keďže sa
v priebehu augusta zúčastnil niekoľkých skúšok, no neúspešne a na ďalších ospravedlnil svoju neúčasť,
vyhovením žiadosti by mu boli poskytnuté neprimerané výhody oproti ktorémukoľvek inému študentovi.

Vylúčil, že by v prípade aplikácie čl. 31 bod 4 Študijného poriadku LF UK išlo o diskrimináciu, nakoľko je
aplikovaný na všetkých študentov rovnako. Tiež poukázal na to, že študent už raz mal v druhom ročníku
prerušené štúdium. Prerušenie štúdia nie je záchranou pred vylúčením, ktoré hrozí študentovi, ktorý
nesplnil podmienky vyplývajúce zo štúdia. Študent si musí vo vlastnom záujme zhodnotiť svoje možnosti
plniť si študijné povinnosti a v prípade potreby v predstihu túto situáciu riešiť. Ak využije celé skúškovéobdobie a až na konci akademického roka požiada o prerušenie štúdia, hoci nemal urobenú významnú
časť skúšok, možno to považovať za nedostatočný prístup k plneniu študijných povinností.

IV.

Posúdenie veci

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy; preskúmavajú zákonnosť rozhodnutia a postupu
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach
a povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej lej „rozhodnutie správneho orgánu).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané v správnom konaní, ako aj
ďalšie rozhodnutia, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo
právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť
priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.), sa postupuje v zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p..

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (článok 46 ods.

2 Ústavy SR).

Podľa § 108 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., na rozhodovanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní okrem rozhodovania o uložení pokuty podľa § 2a, rozhodovania
o zastavení konania alebo rozhodovania o prerušení konania podľa § 47, rozhodovania o udelení
oprávnenia podľa § 49a, rozhodovania o priznaní sociálneho štipendia podľa § 96 a rozhodovania o

uznaní dokladov o vzdelaní.

Ako vyplýva z gramatického výkladu § 108 ods. 1 zákona 131/2002 Z. z., toto ustanovenie vylučuje
pôsobnosť všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie a rozhodovanie vo veciach študijných
práv a povinností študenta na vysokej škole, avšak vylúčenie pôsobnosti správneho poriadku na
konanie o žiadosti o prerušenie štúdia samé o sebe neznamená i vylúčenie tohto rozhodnutia

zo súdneho prieskumu. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR je každé rozhodnutie orgánu verejnej
správy preskúmateľné súdom, pokiaľ ho zákon výslovne nevylúči z preskúmania. Zákon č. 131/2002
Z. z. v žiadnom zo svojich ustanovení nevylučuje právomoc súdu preskúmať rozhodnutia vydané
podľa tejto právnej normy. Naopak, z ustanovenia § 244 O.s.p. vyplýva právo žalobcu domáhať
sa prieskumu rozhodnutia a postupov aj právnických osôb, ktorým zákon zveril rozhodovanie o

právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. V danom prípade
je jednoznačné, že zákonom č. 131/2002 Z. z. zákonodarca zveril vysokým školám a im príslušným
orgánom kompetenciu rozhodovať aj o prerušení štúdia na vysokej škole a je nepochybné, že takýmto
rozhodnutím môže byť fyzická osoba ukrátená na svojich právach, pričom ide o verejnoprávny vzťah
a o realizáciu Ústavou SR garantovaného práva na vzdelanie. Preskúmanie takého rozhodnutia je

neprípustné vylúčiť zo súdneho prieskumu.

Ajnapriektomu,žezákonč.131/2002Z.z.formulujenáležitostirozhodnutiavoveciachprávapovinností
študenta vysokej školy všeobecne, nemožno neprihliadať na skutočnosť, že Slovenská republika ako
právny štát a člen Európskej únie presadzuje súladnosť správania správneho orgánu so všetkými
právnymi predpismi v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s princípmi dobrej správy. Je potrebné,

aby aj vnútorný predpis, ktorý zakotvuje pravidlá a zásady vo veciach študijných práv a povinností,bol interpretovaný v duchu európskeho štandardu všeobecných pravidiel správneho práva, v súlade
s princípmi dobrej správy. V praxi to znamená, že každé rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené,
aby bolo transparentné a preskúmateľné. Tieto princípy sú vyjadrené v odporúčaniach Rady Európy a

odkazuje na ne aj európska judikatúra.

Minimálne požiadavky kladené na konanie a rozhodnutie správnych orgánov, od aplikácie ktorých
nemožno upustiť, vyplývajú napr. z Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy (77)31 z 28.09.1977
o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, resp. z Odporúčania Výboru
ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20.06.2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musia

byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať
primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané.

Napadnuté rozhodnutie vydané s poukazom na § 64 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. a s
konštatovaním, že v zmysle Vnútorného predpisu č. 12/2012, čl. 31 Dodatku č. 1 k Študijnému
poriadku LF UK možno o prerušenie mimo výučbovej časti letného semestra požiadať iba v prípade,
že počet nesplnených kreditov nie je viac ako 12 a že žalobca neabsolvoval predmety minimálne

v takom rozsahu, aby dosiahol 48 kreditov určených v študijnom programe pre daný ročník,
nezodpovedá požiadavkám dostatočného odôvodnenia správneho rozhodnutia. Nad prijateľnú mieru
strohé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia pozostávajúce z dvoch viet je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov.

Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodnenie rozhodnutí.
Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je nezlučiteľný so zásadou
spravodlivosti konania. Tomuto procesnému právu účastníka konania zodpovedá povinnosť správneho
orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil. Ak

tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a účastníkovi konania sa postupom správneho orgánu odníme možnosť konať pred týmto
orgánom a súčasne tento orgán postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci
rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie Ústavou SR garantovaného
základného práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia)
dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne

len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých
mali byť tieto zistenia vyvodené alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne
argumentovať proti záverom rozhodnutia.

Vzhľadom na absenciu relevantného odôvodnenia sa súd nemohol vecou zaoberať po právnej stránke.
Súd totiž nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov, pričom
vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu jeho náležitého
odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho
konania. Keďže podľa § 250i ods. 1 O.s.p. je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia a dokazovanie sa nevykonáva, súd nemôže prihliadnuť na vyjadrenie
žalovaného k žalobe, v ktorom upresňuje dôvody nevyhovenia žiadosti o prerušenie uvádzajúc, prečo už
nie je možné opätovne požiadať o prerušenie štúdia, že žalobca vyčerpal celé skúškové obdobie, pričom
si sám určoval cez internet termíny skúšok. Na to, aby mohol byť tento názor žalovaného preskúmaný,
musel by byť uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.Podľa§15ods.1písm.b)zákonač.131/2002Z.z.,verejnávysokáškolavydávatietovnútornépredpisy:
študijný poriadok verejnej vysokej školy.

Podľa § 33 ods. 3 písm. a) zákona č. 131/2002 Z. z., fakulta ďalej vydáva aj tieto vnútorné predpisy:

študijný poriadok fakulty, ak rozhodne, že potrebuje na vlastné podmienky podrobnejšie upraviť študijný
poriadok verejnej vysokej školy [§ 15 ods. 1 písm. b)].

Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., štúdium študijného programu možno na žiadosť študenta
za podmienok určených študijným poriadkom prerušiť. Študijný poriadok určí najdlhšie celkové obdobie
prerušenia štúdia.

Žaloba sa súdu javí ako dôvodná aj v časti týkajúcej sa rozporu Študijného poriadku LF UK so zákonom

č. 131/2002 Z. z..Nakoľko tento zákon odkazuje v § 15 ods. 1 písm. b) na študijný poriadok vysokej školy,
je neprípustné, aby boli tieto podmienky zmenené, zrušené či dokonca sprísnené študijným poriadkom
fakulty. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že študijný poriadok vysokej školy je voči študijnému
poriadku fakulty nadradeným vnútorným predpisom obligatórne vydávaným vysokou školou. Fakulta je
síce v zmysle § 33 ods. 3 písm. a) zákona č. 131/2002 Z. z. oprávnená vydať študijný poriadok fakulty

ako fakultatívny vnútorný predpis, ktorým môže podrobnejšie upraviť študijný poriadok verejnej vysokej
školy, avšak táto podrobnejšia úprava podmienok musí byť v súlade s nadradeným predpisom, teda
študijným poriadkom vysokej školy ako aj so zákonom č. 131/2002 Z. z.. Podľa názoru súdu je Dodatok
č. 1 k Študijnému poriadku LF UK (vnútorný predpis č. 12/2012), ktorým sa čl. 31 ods. 4 doplnil o vetu:
„V mimo výučbovej časti letného semestra môže požiadať o prerušenie štúdia študent len v prípade, že

jeho počet nesplnených kreditov nie je viac ako 12“ a podľa ktorého sa na prerušenie štúdia vyžaduje
získanie 48 kreditov, v nesúlade so Študijným poriadkom UK, podľa ktorého na pokračovanie v štúdiu
postačuje 40 kreditov.

Námietku žalobcu týkajúcu sa rektroaktívnej aplikácie vnútorného predpisu a narušenia princípu právnej
istoty zmenou študijného poriadku počas štúdia, považuje súd za nedôvodnú. Zákaz retroaktivity

právnych noriem patrí medzi jeden zo znakov právneho štátu a predstavuje významnú demokratickú
ochranu práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi,
na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť
(retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa
pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita

sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov
verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo
povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe
skoršieho právneho predpisu. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na
základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov.

Právnu normu je teda potrebné považovať za retroaktívnu vtedy, ak stanoví právne následky pre
také skutkové podmienky, k dovŕšeniu ktorých došlo ešte pred dátumom jej účinnosti. Je nevyhnutné
rozlišovať medzi zmenou pravidiel, ktoré pochádzajú z minulosti a zmenou pravidiel do budúcnosti.
V prejednávanej veci nebolo zmenené pravidlo pochádzajúce z minulosti, na základe ktorého by
bolo žalobcovi povolené prerušenie štúdia a nedošlo k odňatiu jemu priznaného práva podľa

predchádzajúcich pravidiel. Zmena vnútorného predpisu bola do budúcnosti pro futuro. To znamená, že
nemožno hovoriť o retroaktivite len preto, že keď študent začal študovať, platili nejaké podmienky a tieto
sa počas štúdia na vysokej škole zmenili. O retroaktívnu aplikáciu vnútorného predpisu by išlo napríklad
v prípade, keby bolo žalobcovi umožnené prerušenie štúdia podľa študijného poriadku účinného v čase
rozhodovania o žiadosti a následne by sa prijala zmena študijného poriadku, ktorá by stanovila iné

podmienky a jemu by sa zrušilo či zmenilo už priznané právo prerušiť štúdium.

Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z. z., práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako
všetkým uchádzačom a študentom v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania vo vzdelaní
ustanovenou osobitným zákonom. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazujediskriminácia aj z dôvodu veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
rasy, farby pleti, zdravotného postihnutia, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k
národnostnej menšine, náboženského vyznania alebo viery, odborovej činnosti, národného alebo

sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 100 zákona č. 131/2002 Z. z., vysoká škola vytvára všeobecne prístupné akademické
prostredie aj vytváraním zodpovedajúcich podmienok štúdia pre študentov so špecifickými potrebami
bez znižovania požiadaviek na ich študijný výkon.

V súvislosti s námietkou žalobcu o diskriminácii a porušení zásady rovnakého zaobchádzania súd
uvádza, že na takéto konštatovanie sa vyžaduje preukázanie určitého aktívneho prístupu žalobcu a tiež

dôkazu o tom, že žalovaný za rovnakých podmienok určitému študentovi umožnil prerušenie štúdia a
jemu to neumožnil, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané.

Kľúčovou otázkou vo veci bolo aj posúdenie, či striktné držanie sa citovaných zákonných ustanovení
je vzhľadom na všetky objektívne a špecifické okolnosti daného prípadu súladné s ponímaním
materiálneho právneho štátu a či takáto rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona č. 131/2002

Z. z. nie je absolútne nespravodlivá a či nie je v príkrom rozpore so základnými princípmi materiálneho
právneho štátu, keďže povinnosťou súdu (v určitej miere aj správneho orgánu) nachádzať právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je
zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a
aplikácia musia v právnom štáte smerovať k spravodlivému výsledku.

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská
republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými
sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je

ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny
inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako
ten, o koho práva v konaní ide.

Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je
zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho
právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti
okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho

štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (napr. I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka
nálezovauzneseníÚstavnéhosúduSR1999,s365).Zhľadiskaprincípuprávnejistotypodliehaochrane
aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (napr. nález Ústavného súdu SR,

sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).
Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa
24.06.2009).

Konaním žalovaného bol porušený princíp spravodlivosti a došlo tiež k porušeniu práv žalobcu vo vzťahu
k uvedeným článkom ústavy.V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy
povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou
garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac

metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu
tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá
je ústavne konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého
rozhodnutiavzhľadomajnauvedenúšpecifickosťvecipovinnýdôslednedbaťnaprincípyprávnehoštátu
a nevykladať príslušné ustanovenia zákona iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti

zákona voči žalobcovi.

Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je
nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné

pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných
orgánov SR príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na
prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j.
právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu
patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v právnom poriadku SR alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom
interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti
a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(I. ÚS 24/00).

V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý
ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto
povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa
čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou,
sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej

činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu
podľačl.46ústavy(II.ÚS50/01).Ústavnýsúdvovecisp.zn.PL.ÚS18/98uviedol,ževprípade,akdôjde
k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré
zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad
zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej

činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy
(II. ÚS 50/01).

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce
správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení
nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno

považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca
pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzijednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou,
ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).“

Súdu sa postup žalovaného a napadnuté rozhodnutie javí ako zjavne nespravodlivé. Vzhľadom na to,

že Slovenská republika je právny štát, v ktorom je veľmi dôležitá spravodlivosť, správne orgány sa síce
môžu opierať o zákony alebo poriadky, ktoré sa navonok javia ako perfektné, ale pokým sú zjavne
nespravodlivé,nemalibyichaplikovať.Pokiaľideorozpor§100zákonač.131/2002Z.z.,súdpoukazuje
na to, že žalobca sa aj napriek nepriaznivému zdravotnému stavu usiloval o úspešné absolvovanie
zapísaných predmetov, pričom nežiadal od fakulty úľavy zo skúšok či zníženie potrebného počtu kreditov

v porovnaní s ostatnými študentmi, ale žiadal iba o prerušenie štúdia. Argument žalovaného, že mal
o prerušenie štúdia požiadať už skôr, je neopodstatnený. Snahu žalobcu o absolvovanie skúšok aj
napriek zdravotnému postihnutiu a nepredvídateľnému zhoršeniu zdravotného stavu možno hodnotiť
len pozitívne. O tom, že žalobca je nadaným študentom svedčí aj fakt, že bol (po vylúčení zo štúdia na
LF UK) prijatý na štúdium na Slovenskej zdravotníckej univerzite, odbor zubné lekárstvo.

Žalovaný by mal podľa názoru súdu pristupovať k posudzovaniu žiadostí o prerušenie štúdia

individuálne, mal by skúmať všetky okolnosti prípadu a zohľadňovať špecifické situácie. Aj
pri posudzovaní žiadosti žalobcu mal zohľadniť špecifickosť situácie spočívajúcej v náhlom a
neočakávanom zhoršení jeho zdravotného stavu, ktoré nemohol nijako ovplyvniť. Tak ako v odvetví
súkromného práva, kde musia byť pri rozhodovaní zachované princípy spravodlivosti, morálky a dobrých
mravov, tak aj vo verejnoprávnych vzťahoch musia byť zachované takéto minimálne požiadavky.

Ustanovenie§55ods.3vetaprvázákonač.131/2002Z.z.explicitnedefinuje,ževýkonprávapovinností
vyplývajúci z tohto zákona musí byť v súlade s dobrými mravmi predstavujúcimi etické hodnotenie
konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Postup žalovaného
pri rozhodovaní o žiadosti o prerušenie štúdia bol nepochybne v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
dekan ju posudzoval výlučne formalisticky bez akéhokoľvek zohľadnenia, že v živote môžu nastať

nepredvídateľné okolnosti neumožňujúce študentovi z objektívneho hľadiska pokračovať v štúdiu.

Napadnuté rozhodnutie vyvoláva otázku, či by žalovaný v situácii, kedy by sa študent ocitol v ohrození
života, napríklad by bol hospitalizovaný po vážnej autonehode v nemocnici a nemal by potrebný počet
kreditov na prerušenie štúdia, v dôsledku vákua vo vnútornom predpise upravujúcom takúto situáciu,
necitlivo nevyhovel žiadosti. Takéto konanie by bolo v rozpore s morálnymi pravidlami spoločnosti

rovnako ako v preskúmavanej veci. Súd na záver zdôrazňuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
dvoma vetami sa javí veľmi neosobné, necitlivé, čím vyvoláva pochybnosti o objektívnom posúdení veci
a robí ho nepreskúmateľným.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné pre
nepreskúmateľnosť v dôsledku nedostatku dôvodov, a preto ho v súlade s § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd si je vedomý, že v rámci ďalšieho konania už
žalovaný nemôže rozhodnúť o žiadosti žalobcu o prerušenie štúdia, nakoľko žalobca bol medzitým
právoplatným rozhodnutím č. ŠO 3852/2013 D IV/7 zo dňa 02.09.2013 vylúčený zo štúdia a študuje
už na inej vysokej škole. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude formou listu informovať žalobcu o
nemožnosti rozhodovať o jeho žiadosti, keďže už nie je študentom LF UK a preto sa stala jeho žiadosť

bezpredmetnou. Ako sám žalobca uviedol, preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia malo pre
neho predovšetkým morálny význam.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní
mu priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na súdnom poplatku za žalobu v sume 70,-
eur a nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za štyri úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 13a ods.

1 písm. a), c), b), d) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb), 2x po 130,16 eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie na súd- žaloba
zo dňa 07.11.2013 a k tomu prislúchajúci režijný paušál 2x 7,81 eur a 2x po 139,83 eur- ďalšia porada
s klientom za každú skončenú hodinu dňa 07.01.2015 v trvaní 90 minút za účelom dohody o ďalšom
postupe ohľadom vyjadrenia žalovaného a účasť na pojednávaní dňa 14.01.2015 a k tomu prislúchajúcirežijnýpaušál2x8,39eur,čospolus20%DPHpredstavujesumu686,86eur.Uvedenúsumuježalovaný
povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods.

9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,proti ktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.