Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 3T/200/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709011663
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Rošak

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5709011663.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Martine v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Rošaka a prísediacich Oľgy

Trúchlej a Eleny Babušíkovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.06.2015 takto

r o z h o d o l :

obžalovaný

D. H., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom Ž. Č.. XXX, okres

E., toho času v ÚVV Žilina,

s a o d s u d z u j e

za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák., za zločin znásilnenia
podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák. a za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.
1 Tr. zák., za ktoré bol uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 3T/200/2009 zo
dňa 10.10.2011, právoplatný dňa 21.03.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

2To/14/2012 z 21.03.2012 a v spojení s uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 3Nt/32/2014 zo dňa
05.03.2015,právoplatnýdňa05.03.2015,ktorýmbolapovolenáobnovakonaniavprospechodsúdeného
vo výroku o uloženom treste.

Podľa § 199 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 12 (dvanásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Martin pod sp. zn. 2 Pv 395/2009 podala dňa 03.12.2009 tunajšiemu
súdu obžalobu proti obvinenému D. H., stíhanému pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.

1, ods. 2, písm. a/,b/ Tr. zák. ,zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2, písm. a/,b/ Tr. zákona a pre
zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť skutkami uvedenými
v podanej obžalobe.

Senát Okresného súdu v Martine dňa 10.10.2011 vyhlásil rozsudok, ktorým obž. D. H. uznal vinným zo
zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2, písm. a/,b/ Tr. zák., zločinu znásilnenia
podľa § 199 ods. 1, ods. 2, písm. a/,b/ Tr. zákona a zo zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.1 Tr. zák. a uložil mu úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 6 mesiacov
so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolanie obžalovaného Krajský súd v
Žiline uznesením sp. zn. 2To/14/2012 zo dňa 21.03.2012 zamietol a týmto rozsudok okresného súdu

nadobudol právoplatnosť 21.03.2012. Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 3Nt/32/2014 zo dňa
05.03.2015, právoplatný dňa 05.03.2015, bola povolená obnova konania v prospech odsúdeného vo
výroku o uloženom treste v trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 3T/200/2009,
a to s poukazom na zrušenie časti tzv. asperačnej zásady Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS
106/2011 zo dňa 28.11.2012.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 09.06.2015 preto súd vykonal dokazovanie len vo vzťahu k
výroku o treste, a to postupom podľa § 269 Tr. por. prečítal listinné dôkazy - hodnotenie obžalovaného
vo výkone väzby a trestu, lustráciu v evidencii priestupkov a odpis z registra trestov - potrebné pre
rozhodnutie súdu o vyššie uvedenom výroku.

Podľa § 278 ods. 2 Tr. por. súd pri rozhodovaní prihliadol len na skutočnosti, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní prebrané a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Súd v zmysle

§ 2 ods. 10, 11, 12 Tr. por. postupoval tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie, pričom súd hodnotil dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Súd pri svojom rozhodovaní rovnakou starostlivosťou

objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech.

Pri úvahách o druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného súd prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho
následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho
pomery a možnosť jeho nápravy, pričom vychádzal zo zásady, že trest má postihovať iba páchateľa, tak
aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jeho blízke osoby, má mu zabrániť v páchaní

ďalšej trestnej činnosti a vytvoriť podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život.

K trestu uloženému obžalovanému sa súdu žiada uviesť nasledovné:

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú
v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je
vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine cimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného

činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -
potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom
výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli

dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých
občanov, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť
prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky,
že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby
viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych
páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných
členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo,
že páchaním trestnej činnosti sa posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon

vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajúa podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému
výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda

obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne,
ako aj etické.

Súd pri svojom rozhodovaní ohľadom uloženia trestu obžalovanému zobral do úvahy fakt, že u
obžalovaného nezistil poľahčujúce a ani priťažujúce okolnosti. Z dôvodu nutnosti použiť u obžalovaného
takzvanú asperačnú zásadu (ďalej podrobne uvedené), súd obžalovanému nemohol pričítať priťažujúcu

okolnosť uvedenú v § 37 písm. h) Tr. zákona - spáchanie viac trestných činov, čo vylučuje ustanovenie §
38 ods.1 Tr. zákona, nakoľko tá istá okolnosť- spáchanie dvoch trestných činov - by bola obžalovanému
pričítaná dvakrát. Obžalovaný spáchal viac trestných činov samostatnými skutkami a tieto boli zločinmi,
preto súd musel pri ukladaní trestu obžalovanému použiť takzvanú asperačnú zásadu uvedenú v § 41
ods. 2 Tr. zákona a zvyšovať tak hornú hranicu najprísnejšieho trestného činu o jednu tretinu, v tomto
konkrétnom prípade - zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2, písm. a/,b/ Tr. zákona. V zmysle

vyššie uvedených zákonných ustanovení súd bol povinný obžalovanému ukladať trest odňatia slobody
úhrnný (nakoľko spáchal viac trestných činov) v rozpätí zákonnej sadzby od 7 rokov až na 20 rokov.

Obžalovaný bol doposiaľ trikrát súdne trestaný, avšak hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený,
bol dvakrát potrestaný za spáchanie priestupkov, pre porušenie pravidiel cestnej premávky. Počas
výkonu trestu v Ústave na výkon trestu Košice- Šaca bolo zaznamenané len jedno jeho porušenie

ústavného poriadku výkonu trestu - byť ustrojený a dbať o svoj zovňajšok podľa určený vzorov a noriem.
Počas výkonu väzby nebol disciplinárne odmenený ani disciplinárne potrestaný, povinnosti z ústavného
poriadku výkonu väzby si zatiaľ plní, k ostatným obvinený sa správa slušne, k príslušníkom Zboru
väzenskej a justičnej stráže sa doposiaľ správal na požadovanej úrovni.

Súdu neunikol ani postoj samotného obžalovaného k trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne uznaný

vinným, nakoľko v práve posledného slova obžalovaný sa opýtal súdu, že on si má pýtať trest za niečo,
čo on nespravil.

V neposlednom rade pri úvahách súdu o druhu trestu a jeho výmery u obžalovaného, súd prihliadol na
spôsob spáchania činov obžalovaným, ktorý sa predmetnej trestnej činnosti dopúšťal po dlhšiu dobu ako
i na následok jeho protiprávneho konania - u poškodených A. H. a P. H. znalkyňa zistila stopy psychickej

traumatizácie, ktorá je vyjadrená v stredne ťažkej miere (č.l. 118,125 spisu), čo uviedol prvostupňový
súd vo svojom rozsudku zo dňa 10.10.2011 (č.l. 283 spisu).

Súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného v rámci individuálnej ako aj generálnej prevencie
je nevyhnutné pôsobiť represívne, a to uložením úhrnného (nakoľko obžalovaný spáchal viac trestných
činov) nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý bol súdom stanovený v dolnej polovici upravenej

trestnej sadzby v zmysle asperačnej zásady, t.j. vo výmere 12 rokov.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný pred spáchaním predmetných zločinov nebol v posledných desiatich
rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre spáchanie úmyselnej trestnej činnosti, súd ho podľa § 48
ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon uloženého úhrnného nepodmienečného trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Súd je toho názoru, že takto stanovený druh trestu a jeho výmera zabezpečí nápravu obžalovaného /
prvok individuálnej prevencie/ a zároveň bude pôsobiť aj voči ostatným občanom - potenciálnym
páchateľom /prvok generálnej prevencie/, aby sa nedopustili obdobného protiprávneho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v

Žiline v lehote do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je
až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek
výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka, poškodený pre nesprávnosťvýroku o náhrade škody a zúčastnená osoba, pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Osoba oprávnená
podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku, môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol
urobený ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, a toto porušenie

mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. V neprospech obžalovaného môže rozsudok
napadnúť odvolaním prokurátor, len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený,
ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť
okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ,
osvojenec, manžel a druh. Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného. Ak je obžalovaný

pozbavený spôsobilosti na právne úkony, alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená,
môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo
jeho obhajca. V písomnom podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či
smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie prokurátora, odvolanie, ktoré podáva
za obžalovaného jeho obhajca ako aj odvolanie, ktoré podáva za poškodeného alebo zúčastnenú osobu
ich splnomocnenec, musí byť zároveň odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok

napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Po vyhlásení
rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať. Osoba, ktorá odvolanie podala môže ho
výslovným vyhlásením vziať späť a to až do doby, než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu.
Odvolanie prokurátora môže vziať späť i nadriadený prokurátor.