Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 27, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Sp/65/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201467
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201467.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, sudca JUDr. Janka Richterová, v právnej veci navrhovateľa: Z.. R.. B. Ď., I..

XX.X.XXXX, Z. Z., U.. K. Č.. XX, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, Nám.
Slobody č. 12, o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu zo dňa 15. júla 2013, sp. zn. XXXX/XXXX, takto

r o z h o d o l :

Súd rozhodnutie odporcu zo dňa 15. júla 2013, sp. zn. XXXX/XXXX p o t v r d z u j e.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 10, ods. 5 Zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len ZPPP) nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie

právnej pomoci z dôvodu, že vo veci nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil
jednu z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc.

V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci
vo veci ústavnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.3.2013 sp. zn.
4Co/39/2012, ktorým došlo k potvrdenie rozsudku OSBA 1 zo dňa 10.10.2011 sp. zn. 11C/69/2009.
Zrejmú bezúspešnosť sporu vzhliadal odporca v tom, že pred podaním ústavnej sťažnosti navrhovateľ

podľa § 53 ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov navrhovateľ nevyčerpal všetky opravné alebo iné právne prostriedky, keďže rozhodnutie vo
veci ním podaného dovolania ešte bude len predmetom dovolacieho konania. Nenaplnenie podmienky
zrejmej bezúspešnosti sporu videl i v tom, že ústavný súd nie je oprávnený preskúmať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo
veci samej a ani preskúmať, či bol náležite zistený skutkový stav veci a aké závery z neho všeobecne
súd vyvodil. Za porušenie základného práva nemožno považovať neúspech v konaní, pričom obsahom

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Vo včas podanom odvolaní sa navrhovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci
odporcovi na ďalšie konanie. Mal za to, že správny orgán pri závere o tom, že nie je možné vylúčiť
zrejmú bezúspešnosť sporu prejudikoval rozhodnutie trojčlenného senátu Ústavného súdu SR, čo nie
je jeho úlohou. Domnieval sa, že v konaní odporcu došlo k porušeniu jeho viacero procesných práv, keď

nebol poučený o možnosti dať sa v správnom konaní zastúpiť právnym zástupcom, keď mu odporca
neposkytol pomoc a poučenie a nepostupoval s ním v úzkej súčinnosti a neumožnil mu vyjadriť sa k
podkladu rozhodnutia a vyjadriť svoje návrhy. Vytýkal odporcovi, že v odôvodnení rozhodnutia citoval
právne vety z rozhodnutí ústavného súdu, avšak neuviedol ako použil správnu úvahu pri ich použití.Odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, pridŕžajúc sa argumentácie
uvedenej v napadnutom rozhodnutí. Domnieval sa, že vo veci neporušil procesné práva navrhovateľa.

Za účelom objasnenia dôvodov ústavnej sťažnosti prizval navrhovateľa na osobné stretnutie.
Práve navrhovateľ neposkytoval v konaní potrebnú súčinnosť, preto sa nemôže domáhať zrušenia
preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúcu v nedostatočnom zistení skutkového stavu,
ktoré sám zavinil. Ústavný súd nemá vo vzťahu ku všeobecným súdom postavenie nariadeného súdu,
jeho úlohou nie je preskúmavať správnosť či zákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Súd po zistení, že nie sú dané predpoklady pre postup podľa § 250p O.s.p., preskúmal napadnuté
rozhodnutie i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok bol
podaný nedôvodne.

Predmetom súdneho preskúmania bolo právne posúdenie veci v otázke zrejmej bezúspešnosti

uplatňovaného alebo bráneného práva (sporu), ktorá ako jedna z troch kumulatívnych podmienok pre
priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zák. č. 327/2005 Z.z. musí byť splnená.

Podľa § 6, ods. 1, písm. b/ ZPPP fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej
účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.

Podľa § 8 ZPPP pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliada najmä na to, či
právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Svoj pozitívny záväzok umožniť prístup k spravodlivosti osobám materiálne znevýhodneným realizuje
štát prostredníctvom Zák. č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Z
ustanovenia § 1 tohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a
zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku
svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv a

prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za
poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám.

Preto je celkom namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých bude takáto forma
právnej pomoci fyzickým osobám patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch,

v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo bránenie práva (reálne poškodenie práv, resp. právom
chránených záujmov, je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde o zrejmú
bezúspešnosť sporu (§ 6, ods. 1, písm. b/). Pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku
obsiahnutý len v ustanovení § 138 ods. 1 O.s.p. Zákon o bezplatnej právnej pomoci cit. ust. v § 8
len príkladmo uvádza, na čo je potrebné pri jej posudzovaní prihliadať. Pre nenaplnenie požiadavky

v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) nestačí , že zrejme bezúspešnosť nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné
aby bezúspešnosť sporu bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia
veci. Odporca a ani správny súd, konajúci podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. pritom nenahrádzajú
rozhodovanie všeobecných súdov, preto úlohou odporcu ani súdu nie je ísť do hĺbky sporu, či vykonávať
dokazovanie, ktoré prislúcha súdu konajúcemu o veci samej. Pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti

treba mať tiež na zreteli, že negatívne rozhodnutie predstavuje obmedzenie ústavou garantovaného
práva na súdnu a inú právnu pomoc.

V danej veci zrejmú bezúspešnosť sporu - konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa odporca vyvodil
predovšetkým zo skutočnosti, že navrhovateľ sa mieni domáhať ochrany svojich práv pred ústavným

súdom skôr, než vyčerpal všetky prostriedky ochrany, teda pred podaním dovolania.

Súd sa s uvedeným záverom odporcu stotožňuje. V zmysle § 53 ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z.z. sťažnosť nie
je prípustná, ak neboli vyčerpané opravné, alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje,
a na ktoré je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Dovolacie konanie v čase podania

žiadosti i vydania rozhodnutia odporcu nebolo skončené. Je preto bez potreby vykonávania akéhokoľvek
dokazovania a vyvodzovania zložitých právnych úvah, teda na základe zbežného posúdenia veci
jednoznačné, že navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom nemôže očakávať úspech. Vo veci preto
odporca otázku zrejmej bezúspešnosti vyhodnotil správne, pri zohľadnení skôr uvedených aspektov.Súd nezistil ani procesné pochybenia zo strany odporcu, ktorými by bolo zasiahnuté do procesných práv
navrhovateľa, na porušenie ktorých navrhovateľ poukazuje len veľmi všeobecne .

V žiadosti o poskytnutie právnej pomoci navrhovateľ nijakým spôsobom neodôvodňuje, z akých dôvodov
v konaniach alebo rozhodnutiach všeobecných súdov malo dôjsť k porušeniu jeho ústavných práv. Za
účelom objasnenia týchto skutočností odporca inicioval osobné stretnutie s navrhovateľom, avšak ani
na tomto stretnutí, resp. neskôr, navrhovateľ žiadne dôvody neuviedol, resp. nepopísal žiadne okolnosti

veci, z ktorých by ich bolo možné dedukovať.

Navrhovateľ v odvolaní nenamietal postup správneho orgánu, ktorý vo veci rozhodol a prípadne
neprerušil správne konanie do ukončenia dovolacieho konania. V zmysle § 29 ods. 1 Správneho
poriadku, ktorý v konaní zák. č. 327/2005 Z.z. má subsidiárnu pôsobnosť, preruší správny orgán
konanie, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke. Pod predbežnou otázkou sa v zmysle § 40

Správneho poriadku rozumie otázka, od posúdenia ktorej závisí posúdenie vo veci, ktorá nie je
predmetom správneho konania. Preto podľa názoru súdu za predbežnú otázku možno považovať len
takú otázku, ktorá ako výsledok správneho konania, resp. súdneho konania, je riešená vo výroku
vydaného rozhodnutia. Za takúto otázku nemožno podľa názoru súdu chápať samotnú existenciu
iného konania, vrátane dovolacieho konania, ak jeho výsledok (nie existencia) nemá priamy vzťah k

prebiehajúcemu správnemu konaniu.

Z týchto dôvodov súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil (§250q, ods. 2 O.s.p.).

Účastníkom súd náhradu trov konania nepriznal, keď navrhovateľ v konaní úspech nedosiahol a odporca

ich náhradu neuplatnil (porovnaj § 250l, ods.2, 250k O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do pätnástich dní od
jeho doručenia, prostredníctvom procesného súdu na Najvyšší súd SR
v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.