Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/45/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711207427
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7711207427.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota

Jurča a JUDr. Anny Slovinskej vo veci žalobcu O.. S. Z., bytom J., P. XXX/XX, proti žalovanému Mestu
Sobrance, Štefánikova 23, Sobrance, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 5C/92/2011-274 zo 7.10.2013 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 83,89 € a žalobca je povinný ju
zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanému na trovách konania
1.603,51 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca žiadal určiť, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa

§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú mu dal žalovaný dňa 17.1.2011 je neplatné, že pracovný
pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 20.1.2009 naďalej trvá a žalovaného žiadal zaviazať na
náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku od doby oznámenia, že chce pokračovať v práci, čo
odôvodnil tým, že v čase dania výpovede žalovaný mal k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré mu mal
ponúknuť, čím nebola splnená hmotnoprávna podmienka pre danie výpovede, pričom zamestnávateľ
mu nesprávne stanovil aj výpovednú lehotu. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že v
prípade žalobcu pred skončením jeho pracovného pomeru nešlo o jeho súvislé trvanie, a tak výpovedná

lehota bola stanovená správne a poprel, aby v dobe dania výpovede mal k dispozícii voľné pracovné
miesto, keďže žalobcom namietané miesto bolo obsadené pani Z. a boli tak splnené všetky formálne,
aj hmotnoprávne podmienky pre danie kvalifikovanej výpovede žalobcovi pre jeho nadbytočnosť. Zistil,
že žalobca u žalovaného na podklade pracovnej zmluvy z 20.1.2009 vykonával funkciu vedúceho
oddelenia finančného a správy majetku a túto funkciu vykonával na základe neskorších menovaní a
dohôd o zmene pracovnej zmluvy. Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 17.1.2011 mu vyplynulo,
že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce a to z dôvodu, že s účinnosťou od 12.1.2011 vydal primátor Mesta Sobrance organizačný
poriadok Mestského úradu v Sobranciach a zrušil pracovné miesto vedúci oddelenia/rozpočet, pričom
Mesto Sobrance nemalo voľné pracovné miesto a žalobca sa tak stal nadbytočným, a preto jeho
pracovný pomer bol ukončený 2-mesačnou výpovednou lehotou, ktorá plynula od 1.2.2011 a skončila
31.3.2011. Žalobca dňa 5.5.2011 žalovanému oznámil, že podľa § 79 Zákonníka práce považuje
výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú a trvá na ďalšom prideľovaní práce podľa pracovnej
zmluvy. Z organizačnej štruktúry Mestského úradu Sobrance účinnej od 13.4.2010 zistil, že okreminého mestský úrad bol členený na tri oddelenia, a to oddelenie organizačné, správne, školstva,
sociálnych vecí a cestovného ruchu, kde vedúcim bol pán Z., oddelenie finančné a správy majetku,
kde vedúcim bol žalobca a oddelenie miestneho rozvoja, územného plánovania a životného prostredia,

kde vedúcim bol pán S., pričom v organizačnej štruktúre mestského úradu účinnej od 12.1.2011 sa
už vyššie uvedené oddelenia nenachádzali a neexistovali ani tam uvedení vedúci oddelení. Veľmi
podrobne ďalej reprodukoval obsah výpovedí žalobcu, štatutárneho zástupcu žalovaného, primátora
O.. Š. J., svedkov I. Z., O.. E. S., C. T., C. P., R. H., O.. L. E., U. T., D.. H. P., O.. I. P.Z., O.. I.
J., T.. O. R., O.. D. S., O.. J. Z., T.. D. E., O.. L. I., E. M., O.. H. C., D.. A. T., O.. L. E. a u časti

z nich aj obsah opakovaných výsluchov. Zo záznamu zo stretnutia členov zamestnaneckej rady pri
Mestskom úrade v Sobranciach zo dňa 12.1.2011 mu vyplynulo, že zamestnanecká rada sa zišla v
plnom zložení a zúčastnili sa jej R. H., C. P. I. C. T. a že na tomto stretnutí zamestnaneckej rade bol
odovzdaný organizačný poriadok Mestského úradu Sobrance účinný od 12.1.2011 a členovia rady
boli oboznámení so zmenami z neho vyplývajúcimi, keď následne zamestnanecká rada konštatovala,
že zmenou organizačnej štruktúry došlo k zrušeniu oddelení aj k zrušeniu pracovných miest vedúcich

oddelení a dvoch miest referentov. Z prílohy k tomuto záznamu mu ďalej vyplynulo, že primátor Mesta
dňa 12.1.2011 doručil zamestnaneckej rade žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru
výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce týkajúcu sa zamestnancov Ing. J. Z., O.. I. J.,
O.. D. S., O.. L. I., ako aj žalobcu a vo všetkých týchto prípadoch bol daný súhlas zamestnaneckej
rady so skončením pracovného pomeru. Popísal tiež priebeh konfrontácie svedkov O.. H. C. I. I. Z..

Právne vec posúdil podľa § 61 ods. 1 až 3, § 62 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b/ a § 74 Zákonníka práce
a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Výpoveď z dňa 17.1.2011 podľa jeho názoru
má všetky predpísané formálne a obsahové náležitosti, ktoré zákon k daniu výpovede predpisuje a
bola aj žalobcovi účinne doručená. Samotnej výpovedi predchádzala žiadosť o prerokovanie skončenia
pracovného pomeru adresovaná zamestnaneckej rade a táto s ňou súhlasila na zasadnutí 12.1.2011, v

rámci prejednávania organizačných zmien. Porovnaním organizačného poriadku platného a účinného
od 12.1.2011 s organizačným poriadkom účinným od 13.4.2010 zistil, že skutočne došlo k zrušeniu
oddelení organizačno-správneho, školstva, sociálnych vecí, cestovného ruchu, oddelenia finančného a
správy majetku a oddelenia miestneho rozvoja a výstavby, územného plánovania a životného prostredia
a došlo teda aj k zrušeniu funkcie vedúceho oddelenia, ktorú vykonával žalobca. Tieto skutočnosti mal

za preukázané jednak samotnými listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami primátora Mesta O.. Š. J. a
členov zamestnaneckej rady C. T., C. P. I. R. H., ktorí v tomto smere zhodne udávali tvrdené skutočnosti
tak, ako ich uvádzal žalovaný. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že existovali v dobe dania výpovede
voľné pracovné miesto referenta na úseku finančnom a správy majetku, keďže bolo obsadené I. Z., po
ukončení jej dočasnej pracovnej neschopnosti, keď predtým jej účinne výpoveď nebola daná. Nebolo

totiž preukázané, aby výpoveď pre I. Z. fakticky a fyzicky existovala, táto sa nenachádza nikde v jej
osobnom spise a v tomto smere neboli urobené ani oznámenia úradu práce, zdravotným poisťovniam
a pod.. S I. Z. preukázateľne 11.1.2011 bola uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy a táto od
12.1.2011 nastúpila ako referentka: účtovníctvo, správa daní a poplatkov. Táto skutočnosť podľa neho
nemôže mať za následok neplatnosť výpovede danej žalobcovi, keďže táto mu bola daná až 17.1.2011.

Vysporiadal sa tiež s okolnosťami týkajúcimi sa pracovnej pozície obsadzovanej I. T.Á.. Uviedol ďalej,
že žalobca preukázateľne pracoval u žalovaného od 1.3.2000 do 31.12.2002 a následne od 1.1.2003 do
31.12.2008 a ďalší pracovný pomer s ním bol dohodnutý až 20.1.2009, teda nedošlo k bezprostrednému
uzavretiu pracovného pomeru hneď po 31.12.2008 a nebola tak splnená podmienka odpracovania 5-
tich kalendárnych rokov ku dňu 31.1.2011, kedy mal pracovný pomer na základe výpovede žalovaného

skončiť, a teda správne bola vypočítaná výpovedná lehota v trvaní 2 mesiacov, ako aj s tým súvisiace
odstupné. Pochybnosti žalobcu o správnosti vedenia evidencie došlej a doručenej pošty a o manipulácii
so spisovými značkami mal za vyvrátené výpoveďami členov zamestnaneckej rady a ďalších svedkov
a pokladal preto za preukázané, že u žalovaného došlo k písomnému rozhodnutiu o organizačnej
zmene dňa 12.1.2011 a tiež k prerokovaniu výpovede žalobcu zamestnaneckou radou uvedeného dňa.

Vzhľadom na námietku žalobcu o voľnom pracovnom mieste prednostu mestského úradu poukázal
na § 17 zákona č. 369/1990 Zb. a na kompetencie prednostu a aj s prihliadnutím na spôsob jeho
obsadzovania mal za to, že je v kompetencii primátora, príp. starostu obce túto funkciu obsadiť a je na
jeho zvážení, koho do tejto funkcie vyberie a nemôže sa tak jednať o voľné pracovné miesto, ktoré by
malo byť v danom prípade žalobcovi ponúknuté. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.603,51 €.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu
vyhovieť alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to
s poukazom na odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Poukázal na otázky,

ktoré musia byť preskúmavané pri výpovednom dôvode podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce a bol toho názoru, že ním konkretizované pochybnosti v danej veci boli vyložené v prospech
silnejšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu, t.j. v prospech zamestnávateľa. Trval na tom, že
v čase dania výpovede neexistovalo písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene
a v konkrétnostiach polemizoval so záverom, že s Organizačným poriadkom Mestského úradu v

Sobranciach boli oboznámení zamestnanci mestského úradu na spoločnej pracovnej porade dňa
12.1.2011. Neexistencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene sama osebe
nespôsobuje neplatnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti, ale v spojitosti s inými dôkazmi výrazne
spochybňuje rozviazanie pracovného pomeru s ním z dôvodu nadbytočnosti, pričom citoval vybrané
časti z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo/2204/2003. Porovnal organizačnú
štruktúru žalovaného platnú do 12.1.2011 a platnú po tomto dátume a zrušenie troch miest na oddelení

finančnom a správy majetku označil za veľmi neodborný zásah do organizačnej štruktúry, pretože mesto
podľa neho potrebuje vykonávať práce na úseku správy daní a poplatkov a zdôraznil, že až do skončenia
výpovednej doby, t.j. do 31.3.2011 vykonával činnosti, ktoré boli jeho pracovnou náplňou v rámci už
zrušenej funkcie, čo nesvedčí o jeho nadbytočnosti. Bol toho názoru, že všetky „organizačné“ zmeny boli
vyslovene účelové a mali vytvoriť len zdanie „nadbytočnosti“ určitých zamestnancov, ktorých sa chcel

zamestnávateľzbaviť.Polemizovalsozávermisúduprvéhostupňa,týkajúcimisaobsadeniapracovného
miesta I. Z. a uviedol, že okolnosti „podpísania“ dohody o zmene pracovnej zmluvy dňa 11.1.2011
medzi ňou a žalovaným sú veľmi pochybné a tvrdil, že táto dohoda bola antidatovaná. Zaoberal sa tiež
ponukovou povinnosťou zamestnávateľa vyplývajúcou z § 63 ods. 2 Zákonníka práce a mal za to, že
žalovaný mal možnosť ho ďalej zamestnávať, keď bolo voľné aj pracovné miesto prednostu Mestského

úradu Sobrance. Citoval časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/70/2004 a
uviedol, že zrušenie referentskej funkcie v odbore rozpočtu bolo len fiktívne a odporovalo tak dobrým
mravom. Tvrdenie členov zamestnaneckej rady o tom, že sa mali stretnúť o 6,45 hod. dňa 12.1.2011
je podľa neho v rozpore s listinnými dôkazmi vyplývajúcimi z knihy príchodov, a tak je zrejmé, že jeho
výpoveď nebola prerokovaná tak, ako to vyžadoval Zákonník práce platný v dobe dania výpovede. Aj

závery ohľadom výpovede danej I. Z. sú v rozpore s listinnými dôkazmi a je tak zrejmé, že v danom
prípade došlo k manipulácii so spisovým materiálom. S poukazom na odbornú literatúru sa domnieval,
že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj dĺžku výpovednej doby.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na prednesoch a tvrdeniach už prezentovaných v
konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým,

že vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v
Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16. apríla 2015 o 9,15
hod. v pojednávacej sieni č. dverí 202 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.
v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca v odvolaní označil odvolací dôvod, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) ako i že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania, t.j. že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliada na skutočnosti, ktoré

boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktorésúd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov alebo sú výsledkom logických rozporov pri
hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. možno uviesť, že právnym posúdením veci
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, prípadne zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na

skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za
tohto konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.,
t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v

plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Len na zdôraznenie
správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím námietkam
žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať:

Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú mu dal žalovaný dňa 17.1.2011 je neplatné, že jeho pracovný

pomer naďalej trvá a žalovaný je preto povinný mu poskytnúť náhradu mzdy.

Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v
zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. Slovenská republika okrem iného aj
z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo

zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá
má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.

Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce
(zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do ktorých

sa premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru
smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo
určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto ochrana, pravdaže, neznamená nemennosť
zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s
právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný
druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru. Pre platnosť
tohtoprávnehoúkonupredpisujezákonformálneaobsahovénáležitosti.Výpoveďzpracovnéhopomeru

musíbyťpísomnáadoručená;zamestnávateľvovýpovedimôžeuplatniťibadôvoduvedenývZákonníku
práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Výpoveď
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa musel zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 74
Zákonníka práce v znení účinnom do 31. augusta 2011 vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov.
Aj u tohto pracovnoprávneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru platí, že prejav

vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým
mravom (§ 15 Zákonníka práce). Dôvod výpovede musí byť v písomnej výpovedi z pracovného pomeru
uvedenýtak,abybolozrejmé,akésúskutočnédôvody,ktorévedúdruhéhoúčastníkapracovnoprávneho
vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod výpovede z pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené,
že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platnej

výpovede z pracovného pomeru je teda potrebné, aby jej dôvod bol určitým spôsobom konkretizovaný
uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť
pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer má skončiť. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre
výpoveď z pracovného pomeru je potrebné uviesť tak, aby boli určité a zrozumiteľné; nedostatok
týchto náležitostí má za následok neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2009 sp. zn. 5 M Cdo 17/2008). Z ustanovenia
§ 61 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď
iba z taxatívne stanovených dôvodov. Ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách,

ide o výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v znení účinnom v čase dania
predmetnej výpovede). Stačí v danom kontexte iba poznamenanie, že splnenie povinností vyplývajúcich
pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce je (ďalšou) hmotnoprávnou podmienkou
platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu.

Predpoklady použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce teda sú:

• existencia organizačnej zmeny (písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o tejto
zmene),

• nadbytočnosť zamestnanca,

• príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca.

O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej
zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v
tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v
pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením
celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich

zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom
kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia
tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O
výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade
oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať [diskriminačným postupom

zamestnávateľa pri takomto výbere by sa súd však zaoberal; porovnaj z judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) výklad významu zákazu diskriminácie, ktorý v prípade výpovede
pre nadbytočnosť Súdny dvor podal vo svojom rozsudku z 30. apríla 1996, C-13/94, P. proti S. a Cornwall
Country Council]; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009
sp. zn. 3Cdo 33/2008 upozorňujúci, že zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje

zamestnávateľ, sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta (funkcie) alebo
určitého počtu takýchto pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom
(podobnom) pracovnom mieste (funkcii).V súlade s § 61 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo výpovedi
skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod
výpovede nemôže dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce).

Zákonodarca v § 61 ods. 2 druhej vete Zákonníka práce teda na platnosť výpovede vyžaduje, aby
zamestnávateľ výpovedný dôvod určitým spôsobom skutkovo konkretizoval, čo znamená, že uvedie
skutočnosti, v ktorých vidí naplnenie zákonného výpovedného dôvodu.

Výpovedný dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru je charakterizovaný skutkovým
vymedzením; súd pri posúdení, o aký výpovedný dôvod ide, vychádza zo skutkového vylíčenia tohto

dôvodu. Ako dôvod vo výpovedi právne kvalifikoval zamestnávateľ, nie je samo osobe rozhodujúce; je
vecou súdu, aby posúdil, ktorý v Zákonníku práce uvedený výpovedný dôvod bol skutkovým opísaním
dôvodu výpovede naplnený [porovnaj napr. Zhodnocení rozhodování soudů o některých otázkách
skončení pracovního poměru Cpj 42/76, publikované v Sborníku stanovisek, zpráv o rozhodovaní soudů
a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970 - 1983, SEVT, Praha 1986 (v skratke
„Zborník IV“), str. 190; ďalej aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 1053/96, 21

Cdo 1524/98, 21 Cdo 2383/2008].

Skutkové vymedzenie dôvodu výpovede je z hľadiska jeho významu a dôsledkov treba vidieť nielen
v postulovanom zámere (cieli) predísť možným pochybnostiam o tom, z ktorého dôvodu sa so
zamestnancom rozväzuje pracovný pomer (právnym posúdením súd nie je viazaný).

Skutková konkretizácia výpovedného dôvodu napĺňajúca identifikačný účel, aby nedochádzalo k

dodatočnej zmene dôvodu (Zákonník práce neposkytuje možnosť dôvod výpovede dodatočne meniť;
dodatočné skonkretizovanie výpovede nemožno považovať za súčasť výpovede), má význam aj preto,
že nedostatok určitosti u výpovede ako jednostranného adresného právneho úkonu môže znamenať,
že nenastane zamýšľaný právny účinok (skončenie pracovného pomeru) a súd výpoveď posúdi ako
neplatnú (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tu je treba mať na pamäti,

že výklad prejavu vôle môže smerovať len k objasneniu obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo prejavené;
pomocou výkladu prejavu vôle nemožno preto nahradzovať alebo doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ
v rozhodnej dobe nemal, alebo ktorú síce mal, ale ktorú vo výpovedi neprejavil.

Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a
to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností -

druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie
stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa
zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď bolo

možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle).

V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ v písomnej výpovedi z pracovného pomeru žalobcovi
zo 17.1.2011 skutkové vymedzenie dôvodu výpovede podal ako nadbytočnosť, v dôsledku vydania
OrganizačnéhoporiadkuMestskéhoúraduvSobranciachprimátorommesta,súčinnosťouod12.1.2011,
ktorým bolo zrušené jeho pracovné miesto vedúceho oddelenia.

Súd prvého stupňa správne dokazovanie zameral primárne na skutočnosť, či u žalovaného došlo
k organizačnej zmene a či sa v jej dôsledku žalobca stal nadbytočným. Možno len súhlasiť s jeho
záverom, že pod vplyvom nového organizačného poriadku Mestského úradu v Sobranciach (účinného
od 12.1.2011) došlo okrem iného k zrušeniu oddelení organizačno-správneho, školstva, sociálnych vecí,
cestovného ruchu, oddelenia finančného a správy majetku a oddelenia miestneho rozvoja a výstavby,

územného plánovania a životného prostredia, a teda došlo okrem iného aj ku zrušeniu funkcie vedúceho
oddelenia, ktorú vykonával žalobca.

Nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že ku dňu 17.1.2011 (kedy mu bola daná výpoveď) nová
organizačná štruktúra nebola vyhotovená, a teda ani neexistovala. Práve naopak, z výpovedí svedkov
C. P., C. T. I. R. H. (zápisnica o pojednávaní z 10.4.2012 č.l. 60-63), členov zamestnaneckej radyu žalovaného bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že dňa 12.1.2011 na stretnutí s primátorom
boli oboznámení s už novou organizačnou štruktúrou so zámerom prepustenia (uvoľnenia) 5-tich
zamestnancov, keď zároveň k predmetným výpovediam hneď dali aj súhlasné stanovisko. To, že dňa

12.1.2011 sa u primátora uskutočnilo zasadnutie zamestnaneckej rady potvrdili aj ďalší svedkovia U. T.,
O.. I. P., O.. L. E. I. T.. O. R..

Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že v rozhodnej dobe neexistovalo
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene - o novom organizačnom poriadku.

Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Dôkaznú povinnosť v zmysle cit. ust. môže účastník plniť od začiatku konania. Povinnosť označiť dôkazy
sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré uvedie v žalobe a ktoré tvrdí počas konania. Cieľom dôkaznej
povinnosti je unesenie dôkazného bremena v tom rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva v
zmysle hmotného práva na účastníkovi konania. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také

rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú
povinnosť. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení súdu z navrhnutých a aj vykonaných dôkazov.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru,

že výpovedi žalobcu predchádzalo rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene. Nemožno
mu vyčítať, že „uveril“ celkom jednoznačným vyjadreniam svedkov, u ktorých bez ďalšieho apriórne
nemožno predpokladať, že nehovorili pravdu, a že ich výpovede boli tendenčné tak, ako to tvrdil žalobca.
Dôkazná sila výpovedí vyššie uvedených svedkov presvedčivo prevážila pochybnosti a námietky
žalobcu o neexistencii príslušného rozhodnutia jeho zamestnávateľa o organizačnej zmene.

Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal aj s otázkou nadbytočnosti žalobcu, ako dôsledkom
organizačnej zmeny, keď medzi touto a zrušením pracovného miesta žalobcu bola priama príčinná
súvislosť. Nemožno vytýkať žalovanému, že v rámci snahy o zefektívnenie výkonu pracovných činností
(a o úsporu finančných prostriedkov) zrušil niektoré pozície vrátane funkcie vedúceho oddelenia -
rozpočet. V konaní nebolo preukázané, aby žalovaný v rozhodnej dobe mal možnosť ponúknuť inú

vhodnú prácu žalobcovi. V prípade pracovných pozícií obsadených I. Z. I. I. T. odvolací súd v celom
rozsahupoukazujenavyčerpávajúceodôvodnenienapadnutéhorozsudkusúduprvéhostupňa,sktorým
sa stotožňuje.

K námietke žalobcu, že mu nebolo ponúknuté voľné pracovné miesto prednostu mestského úradu je
potrebné uviesť, že funkcia prednostu obecného, či mestského úradu sa celkom vymyká z okruhu

„bežných“ pracovných pozícií, na ktoré sa vzťahuje tzv. ponuková povinnosť, čo vyplýva už zo spôsobu
jej kreovania a pôsobnosti ( §17 ods. 1,2 zák.č. 369/1990 Zb.). Ide o funkciu, ktorú obecný, či mestský
úrad môže, či nemusí zriadiť a táto sa obsadzuje v úzkej súčinnosti so starostom, či primátorom,
kedy prednosta spĺňajúci stanovené požiadavky musí požívať jeho plnú dôveru a je jeho „najbližším
spolupracovníkom“. Osobitne je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalovaný dlhodobo (roky

2011-2014) túto funkciu vôbec neobsadzoval.

Keďže žalobcom neboli produkované žiadne dôkazy o tom, aby motívy jemu danej výpovede odporovali
základným zásadám právneho poriadku a výpoveď prerokovaná aj so zástupcami zamestnancov bola
bez ďalšieho v rozpore s ustálenými dobrými mravmi, správne súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd v súlade so zákonom vyporiadal aj s dĺžkou

výpovednej lehoty žalobcu (v trvaní 2 mesiacov), berúc do úvahy jeho časovo prerušované pôsobenieu žalovaného, keď pri určení dĺžky výpovednej doby sa zohľadňujú všetky pracovné pomery u jedného
zamestnávateľa na dobu určitú, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú.

Ztýchtodôvodovodvolacísúdpotvrdilrozsudoksúduprvéhostupňavcelomrozsahuakovecnesprávny

podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. V
odvolacomkonaníprocesneúspešnémužalovanémuvzniklivsúvislostisozastúpenímadvokátomtrovy,
ktoré v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, v znení vyhlášky č. 232/2010 Z.z. (§ 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spočívajú v tarifnej odmene
za 1 úkon poskytnutej právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu z dňa 18.12.2014 vo výške 61,87 € (§ 14

ods. 1 písm. b, § 11 ods. 1 cit. vyhl.) a paušálnej náhrade za tento úkon prislúchajúcej v čiastke 8,04 €
( § 15 ods. 1 cit.vyhl.). Túto odmenu a náhradu je potrebné navýšiť o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods.
3 cit.vyhl.) v sume 13,98 € a trovy žalovaného tak celkom predstavujú 83,89 €. Vzhľadom na skončenie
právneho zastúpenia žalovaného je žalobca povinný náhradu trov vykonať priamo na jeho účet.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch

v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.