Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 19, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/23/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220136
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220136.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 18.11.2013 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
7. októbra 2013 č. k. 4C/436/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej
škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 660,- eur tvrdiac, že Okresný súd Komárno o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol viac ako 380 dní.

Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1, § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 1, 2, písm. c/,
d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Vodôvodnenísvojhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol,žepooboznámenísasobsahomexekučného
spisu, vedeného na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/189/2010, zistil, že v pôvodnom návrhu
navrhovateľa ako oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 22. 03. 2010 bol povinný nesprávne
označený. Súdny exekútor bol vyzvaný na doplnenie a upresnenie návrhu, pričom opravený návrh
oprávneného(sdátumompôvodnéhonávrhu 22.03.2010)navykonanieexekúcie,akoiopravená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (s dátumom pôvodnej žiadosti
01.04.2010)bolidoručené exekučnémusúdudňa17.02.2011.Naobochtýchtoopravenýchpodaniach

bol uvedený pôvodný dátum (22. 03. 2010 a 01. 04. 2010), čo však nie je možné, nakoľko súd vyzýval
súdneho exekútora na vykonanie opravy. Po doručení opraveného návrhu oprávneného a opravenej
žiadosti súdneho exekútora, čo bolo 17. 02. 2011, exekučný súd v lehote 7 dní vydal poverenie pre
súdneho exekútora, a to dňa 24. 02. 2011. Zo strany exekučného súdu teda bola dodržaná pätnásťdňová
lehota na vydanie poverenia a nie je zrejmé, aká škoda mala vzniknúť navrhovateľovi a aké prieťahy
boli spôsobené Okresným súdom Komárno ako exekučným súdom.Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v sume 125,- eur,
ale žiadnym spôsobom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla ku vzniku škody
a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju spôsobila. To, že navrhovateľ škodu

vyčíslil, nie je ešte dôkazom toho, že škoda mu naozaj vznikla a už vôbec nie je dôkazom toho, že škoda
vznikla v súvislosti s výkonom úkonov zo strany navrhovateľa spočívajúcich v administratívnej činnosti
jeho zamestnancov.

Nárok na nemajetkovú ujmu si navrhovateľ uplatnil z dôvodu, že exekučný súd svojím postupom porušil
povinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomstanovenejlehote,resp.

bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd bol však toho názoru, že na základe návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia tak, ako boli pôvodne podané,
nebolomožnéimvyhovieť,nakoľkoexekučnýsúdzistil,ženavrhovateľakooprávnenýnedoložilknávrhu
na vykonanie exekúcie a k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie potrebné podklady, a to
zmluvu o úvere, resp. i ďalšie listiny, na predloženie, ktorých bol oprávnený vyzvaný exekučným súdom.
Naviac oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie a následne i súdny exekútor v žiadosti o udelenie

poverenianesprávneoznačilipovinného,protiktorémumábyexekúciavykonávanáaztohodôvodubolo
potrebné vyzývať na opravu jeho označenia. Po doručení doplneného návrhu na vykonanie exekúcie a
žiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieexekučnýsúdrozhodolvlehote
7 dní, pričom exekúcia nie je doteraz skončená. Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný

súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva.

Exekučný súd bol toho názoru, že v exekučnej veci bolo potrebné zo strany navrhovateľa ako
oprávneného predložiť doklady na základe, ktorých bolo vydané rozhodnutie (exekučný titul) a správne
označiť povinného v konaní, čo nebolo možné zabezpečiť v lehote 15 dní zákonom stanovenej
na udelenie poverenia. Okolnosti, že exekučný súd vykonával takéto dokazovanie (podľa názoru

navrhovateľa nadbytočné) a nezaoberal sa len návrhom oprávneného, nepredstavuje samo o sebe
nesprávny úradný postup orgánu štátu. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno
hodnotiť ako nesprávny úradný postup, pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu škody. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a
hrozila by mu akákoľvek škoda a je otázka, či aj ku škode došlo a aká je výška tejto škody. Majetková

škoda, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že mu bola spôsobená, nebola preukázaná a nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj
od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného oprávneného.

Všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní a takéto oprávnenie
neprináleží ani navrhovateľovi. Navrhovateľ nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v konkrétnom

exekučnom konaní a neviedlo sa ani žiadne iné konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy
v konaní. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Súd mal za to, že žiadna škoda navrhovateľovi nevznikla a v prípade, ak by mu teoreticky
škoda vznikla a túto by reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na
udelenie poverenia pre súdneho exekútora, pretože poverenie bolo vydané v zákonnej lehote potom,

ako navrhovateľ správne označil povinného.

Podaným návrhom v predmetnej veci navrhovateľ v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne
preskúmal rozhodnutie okresného súdu v exekučnom konaní. Takéto skúmanie však neprináleží
prvostupňovému súdu, a teda nie je možné skúmať nedodržania lehoty v exekučnom konaní, pretože
takéto skúmanie prináleží predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej alebo Ústavnému súdu

SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa
návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodný.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretožesúd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k

dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa

mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto
dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne
zistenom skutkovom stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne" faktory. Tento
súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým
spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v

primeranej lehote".Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,

§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu

a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 07.
10. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne

odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo
veci samej, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil
iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto
dôvody opakoval.Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 660,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu

v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/189/2010. Majetková škoda
125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní

o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď
je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, doručenej mu dňa 27. 04. 2010, rozhodol až dňa 24. 02. 2011 (po doručení zmluvy o úvere,
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, opraveného návrhu na vykonanie exekúcie a opravenej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), z tohto ešte nemožno vyvodiť

vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru, že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú
navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume
žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom

na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/189/2010, v ktorom sa nenachádzajú žiadne
navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním tvrdených nákladov spojených s administratívnym
spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na
poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý
jeho výsledok a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu

podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 660,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x 12
mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 660,- eur ročne), odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa

uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v
podanom návrhu, sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm.
b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ
návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného, ako i neexistenciou vnútroštátneho
účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie,
úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských

aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci
opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej naOkresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/189/2010 bola doručená exekučnému súdu dňa 27. 04.
2010 a súd vydal poverenie dňa 24. 02. 2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia (ale nie s omeškaním viac ako 360 dní, ako to tvrdí navrhovateľ). Vydaniu poverenia však

predchádzala výzva súdu, aby oprávnený predložil zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a
povinným, ktorá bola podkladom vzniku pohľadávky oprávneného, všeobecné obchodné podmienky
poskytnutia úveru a dohodu o vyplnení zmenky. Tieto listiny boli súdu predložené 25. 10. 2010.
Následne súd výzvou zo dňa 24. 01. 2011 vyzval oprávneného, aby upresnil označenie povinného, ktorý
ukončil podnikateľskú činnosť. Opravený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie s dátumom 22. 03.

2010 (ktorý nezodpovedá skutočnosti) a opravená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia s
dátumom 01. 04. 2010 (ktorý taktiež nezodpovedá skutočnosti) boli súdu doručené dňa 17. 02. 2011. Po
oboznámení sa s obsahom predloženého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku zo dňa 04. 11.
2009 a zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2009, vrátane všeobecných zmluvných podmienok, opraveným
návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie a opravenou žiadosťou súdneho exekútora o udelenie
poverenia, exekučný súd vydal dňa 24. 02. 2011 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie, ktorá stále beží. Vzhľadom na vyššie uvedené je odvolací súd toho názoru, že exekučný súd
vydal poverenie následne potom, ako mu boli predložené všetky relevantné a opravené listinné doklady,
ktoré boli predpokladom toho, aby o podanej žiadosti súdneho exekútora mohol rozhodnúť a túto
okolnosťjepotrebnévziaťdoúvahyakorozhodujúcuprirozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľa
na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní

a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho
štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac
je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy
(ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 24. 02. 2011 poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého podľa spisu
Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 9Er/189/2010 stále prebieha exekučné konanie. Týmto
exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 04. 11. 2009, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 16595/09

a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 16. 01. 2009 medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a J. S. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na
vydanierozsudkuzrozhodcovskejdoložkyzakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/189/2010 bude preto
potrebné opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul, ako i to, či tento je alebo nie je
v súlade so zákonom.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom", vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa

(nevykonanie znaleckého dokazovania) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,

že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. K argumentu o vyvrátení
nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným v návrhu,

odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov
navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného
súdu Komárno vedeným pod sp. zn. 9Er/189/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti
exekučného súdu v trvaní viac ako 380 dní sa nezakladá na pravde. Odvolací súd na zdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňadodáva,žetotoomeškanievdanomprípadebolospôsobené
i oprávneným (nepredložil všetky relevantné doklady už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie),
ktorý v návrhu na vykonanie exekúcie nesprávne označil povinného, v dôsledku čoho ho bolo potrebné

vyzývať na opravu, resp. upresnenie označenia povinného a následne opraviť i žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd vydal poverenie dňa 24. 02. 2011,
z čoho potom vyplýva, že nemohol byť a ani nebol nečinný viac ako 12 mesiacov, resp. viac ako 380
dní, ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav a zamietnutie návrhu na vykonanie

znaleckého dokazovania, v dôsledku čoho mal súd znemožniť navrhovateľovi preukázať výšku
materiálnejškody,ktomuodvolacísúduvádza,žesúdprvéhostupňavtomtosmerepostupovalsprávne,
nakoľko pokiaľ v konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné
a nehospodárne vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení

odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy navrhovateľa

o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa
o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom
rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS
SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,

2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.