Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/263/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2511201891
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2511201891.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., 851 02 Bratislava,
Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti
povinnému: O. T., nar. XX. T. XXXX, bytom XXX XX A., ul. O. N. XXXX/XX, o 1.113,80 eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 24. júla 2013,
č. k. 10Er/191/2011-15, EX 1520/11u takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
(ďalej len „exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 1. februára 2011, doručenú
okresnému súdu dňa 10. februára 2011 (vo veci vedenej exekútorom pod sp. zn. EX EX 1520/11u).
Toto rozhodnutie právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 44 ods. 1,
§ 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 41
ods.2 písm. d/, § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
čiže exekučného poriadku); § 40a, § 53 ods. 1, ods. 3 až 5, § 54 ods. 1, ods. 2 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na článok 3 ods. 3, článok
6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „Smernica“) a jej prílohu obsahujúcu podmienky uvedené v článku 3 ods. 3 pod
písmenom q/. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah (na základe
zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej v osobe spoločnosti SLOVENSKÁ POŽIČOVŇA, a. s. o
pôžičke číslo 7402237370 zo dňa 28. novembra 2005 s povinným), v ktorom rozhodcovskú doložku
pojatú do tzv. formulárovej zmluvy (bod 15.23 Všeobecných obchodných podmienok platných odo dňa
1. júla 2006 - viď č. l. 14 spisu doplnenie odvolacieho súdu) bolo treba považovať za ustanovenie

spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto
aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, pretože podstatou príslušného
ustanovenia bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory
vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka
z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať
takéto preň nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Medzi účastníkmi tak ani neprišlo k uzavretiu

platnej rozhodcovskej zmluvy, čo muselo mať z pohľadu úvah o možnom udelení poverenia rovnaký
význam ako dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky, dôvodil potom okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zhode s väčšinou dosiaľ tunajšiemu súdu predložených jej
odvolaní v obdobných veciach a v tejto konkrétnej veci bez zamerania sa tiež na problém neuzavretia
rozhodcovskej zmluvy i tu súdu prvého stupňa vytýkala len prekročenie oprávnení priznávaných

mu právom a tiež nesprávnosť právneho posúdenia veci, majúc najmä za to, že ani z dostupnejjudikatúry SD EÚ (Súdneho dvora Európskej únie) vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť
oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Poukázala

na ustanovenie § 35 „ZoRK“, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37 uvedeného zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vyslovila názor, že takýto právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie
isté vlastnosti ako rovnaký právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky, ergo že je
potom prekážkou pre opätovné prejednanie veci v jej merite. Zároveň je právne záväzný a po uplynutí

predpísaných lehôt aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Namietala,
že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať výlučne iba ako exekučný súd. Z toho má
vyplývať, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by
totiž exekučný súd mal meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok,
pôsobil by už ako súd tretej inštancie. . Poukázala tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a v odvolaní uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z

hľadísk rovnocennosti a ochrany garancie. Súčasne odkázala na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, , z ktorého má vyplývať, že
„terminus technicus“ „ rozpor s dobrými mravmi“ je viazaný na plnenie a nie iba na to, či spotrebiteľská
zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka
spôsobuje rozpor plnenia s dobrými mravmi.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk

záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej
súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto okresným súdom pojatej aj do
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť

súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti
dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.
s. p.). Nakoľko v odvolaní však bol zároveň rovnako vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito
dôvodmi a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu
však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho

opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so
všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné
sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tie námietky plynúce z odvolania, podstatou ktorých je, že 1. dosiaľ známymi
rozhodnutiami SD EÚ v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti

spotrebiteľa (pri spochybňovaní rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“
do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej
bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu
udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku)
je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát
v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly

zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorejúčelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by
práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej
súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň

žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z
celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o
udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie
opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu
už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne

nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže stále
treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže
rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto
je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným
je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma

žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul
predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že
konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o
zrušenierozhodcovskéhorozsudku-zaoberaťnajskôrvštádiuudeľovaniapovereniaexekútorovi);môže
mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti

zásadne nemožno namietať proti tomu, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže
ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný.
Prijatie opačného názoru (sformulovateľného na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych
náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK

mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované
najskôrdoudeľovaniapoverení(atýmajklegitimizovaniuexekučnéhovymáhaniapohľadávkyvkaždom
jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti

však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne
odporujelogike,keďžezákonnosťtitulu,akoajnávrhučižiadostisúichatribúty,ktorétusú(alebonaopak
nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé
nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná
možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým

procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení
(v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v
tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe
(judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej
zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. februára 2012, č. k. 10CoE/223/2011-29,

vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).

Úplnou by však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase
uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej, ktorej cieľom bolo presvedčiť o
vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova
zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej

rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky
kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho
množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej
veci, keď okrem ZoSÚ a O. z. už v čase uzavretia zmluvy existoval aj niekdajší zákon o ochrane
spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (s účinnosťou už 1.

januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej
republiky vniesol pojem tzv. typovej (a zároveň bez akejkoľvek pochybnosti vždy spotrebiteľskej) zmluvy,
ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia
typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú

nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažupredaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a
2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby
spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo

podobnúzmluvu;resp.b/podmienky,ktorésúvrozporesdobrýmimravmi.Totoznamenalo,žeužvčase
uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené,
aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a spotrebiteľskú), pričom napokon i
tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa
vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou

spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj
zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom
spore nemohol ťažiť zo stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia
úprava pojmovo zaraďujúca najskôr do rámca typových a neskôr i spotrebiteľských zmlúv aj také zmluvy,
akou bola tá z prejednávanej veci).

Za tohto právneho názoru musela byť celkom bez nádeje na úspech aj obhajoba exekučného titulu

(rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch
podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u doložiek majúcich charakter výlučných (u ktorých
na neprijateľnosť a neplatnosť treba usúdiť ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a

minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu). Ďalším logickým pokračovaním v takejto argumentácii
je, že ak za neprijateľné a preto neplatné treba v tzv. spotrebiteľských veciach považovať nevýhradné
i výhradné rozhodcovské doložky, len s ťažkosťami, pre tunajší súd nepredstaviteľnými, by mohol
byť akceptovateľný rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takej doložky, na ktorej dojednanie
spotrebiteľ vôbec nepristúpil (preto, že ustanovenie všeobecných zmluvných podmienok poskytovateľky

úveru zakotvujúce rozhodcovskú doložku v čase uzavretia zmluvy ešte ani neexistovalo - pričom
oprávnená napriek možnosti preukázať prípadný opak sa o toto v prejednávanej veci ani len nepokúsila).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k záveru
o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu (tu Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore s. r. o.) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo

požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať
sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na
exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola by i
otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol); pričom tu napokon
odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti

rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť.

Napokon ani prípadná obrana založená na zákonnej povinnosti uzavrieť zmluvu s tu diskutovanou
doložkou by nemohla mať nádej na úspech, keďže tunajší súd už vo svojich skorších rozhodnutiach,
zaoberajúcich sa týmto problémom, zaujal stanovisko aj k praxi ukrývania rozhodcovských doložiek
medzi iné zmluvné ustanovenia, samo-zrejme takúto prax (vyplývajúcu aj z podkladov v prejednávanej

veci) označil za neakceptovateľnú a od takéhoto svojho názoru nevidí dôvod ustupovať (pre prípad
záujmu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39,
uverejnené ako jedno z tzv. zásadných rozhodnutí v spotrebiteľských veciach aj na internetovej stránke
ministerstva spravodlivosti).

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)
nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia

rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súdprvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§
224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.