Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/469/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111218297
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4111218297.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľky: E. R., bytom Y. XXX/
XX, S., proti odporcovi: Y. R., bytom H. XX, U., o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností rodičov k
maloletému dieťaťu: W. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom u matky, zastúpená opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Nitra, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. novembra
2013 č.k. 8C/44/2011-109, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa vyživovacej povinnosti otca
a trov konania účastníkov p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že odporca je biologickým otcom mal. W. R., nar. XX.
XX. XXXX z matky E. R., zároveň maloletú W. R. zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude
zastupovať a spravovať jej majetok a otca zaviazal prispievať na jej výživu sumou 50 eur mesačne od 29.
03. 2011 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky dieťaťa, počnúc právoplatnosťou rozsudku.
Zročné výživné ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu 1.553,33 eura, ktorú sumu zaviazal otca
dieťaťa zaplatiť k rukám matky do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, styk otca s dieťaťom rodičia
nežiadajú upraviť, navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, odporcu nezaviazal na zaplatenie
súdneho poplatku za konanie a štátu náhradu trov konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že odporca na základe vykonaného znaleckého dokazovania je biologickým otcom
maloletej W., nakoľko z jeho záveru vyplýva pravdepodobnosť jeho otcovstva 99,99 %, čo značí, že
otcovstvo označeného muža voči mal. dieťaťu možno pokladať za dokázané. Po právnej stránke sa pri
rozhodnutí oprel o ustanovenia § 94 ods. 1, ods. 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“) a konštatoval, že odporcovi svedčí zákonná domnienka otcovstva,
pretože neboli zistené žiadne závažné okolnosti, pre ktoré by bolo otcovstvo vylúčené, preto návrhu
matky vyhovel. Podľa § 113 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb. v znení

neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) s konaním o určenie otcovstva je spojené konanie o výchove a
výžive maloletého dieťaťa. Aplikujúc ustanovenia § 36 ods. 1, § 25 ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
ods. 4, ods. 5 a § 65 ods. 1 Zákona o rodine zveril maloletú W. do osobnej starostlivosti matky dôvodiac,
že táto jej riadne zabezpečuje potrebnú starostlivosť a otec dieťaťa o dieťa nemá záujem. Pri určení
výšky výživného zohľadnil potreby maloletého dieťaťa, ktoré má dva roky, je zdravé, jeho potreby sú
primerané veku. Skúmajúc majetkové pomery matky, jej možnosti a schopnosti zistil, že je na materskej
dovolenke, poberá príspevok vo výške 199,60 eura, prídavky na dieťa vo výške 23,10 eura mesačne,

žije v spoločnej domácnosti s priateľom. Otec dieťaťa je nezamestnaný, nie je evidovaný ako uchádzač
o zamestnanie, poberá dávky v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eura a občas si privyrobí na brigádach,pričom podľa jeho vyjadrenia si v roku 2013 zarobil 2.300 eur. Obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť
iba k maloletej W.. Súd určil výživné vo výške 50 eur, berúc do úvahy, že otec dieťaťa je schopný
pracovať, finančné prostriedky, ktoré získa, používa pre seba na zábavu a nákup drog, preto výživné v

tejto výške považuje za primerané a zodpovedajúce možnostiam a schopnostiam povinnej osoby platiť
toto výživné. Styk otca s dieťaťom nebol upravený, nakoľko rodičia ho žiadali neupraviť. Zročné výživné
vyčíslil od narodenia dieťaťa, t.j. od 29. 03.2011 do konca októbra 2013 a toto predstavuje sumu 1.553,33
eura. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, navrhovateľke trovy nevznikli, preto jej ich
nepriznal. Navrhovateľka bola v konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov a keďže súd zistil,

že i na strane odporcu sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, postupoval podľa § 2
ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a nezaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku
za konanie. V súlade s ustanovením § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) potom nepriznal náhradu trov konania na štátu, ktorý
hradil náklady na znalecké dokazovanie vo výške 520,84 eura.

Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca, avšak iba v časti určenej výšky vyživovacej

povinnosti dôvodiac, že je vo výkone väzby a nevie plniť svoju vyživovaciu povinnosť a nie je zaradený
ani do práce. Žiada o zníženie výživného z 50 eur na minimum, nakoľko v civilnom živote poberal iba
dávku v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eura a suma 50 eur by bola pre neho likvidačná, nevedel by ju
splácať.

Kolízny opatrovník k odvolaniu otca dieťaťa uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje sa

správny, určená výška výživného 50 eur mesačne je v možnostiach a schopnostiach povinného otca,
nakoľko počas dokazovania otec preukázal, že je v jeho možnostiach a schopnostiach zamestnať sa,
dokázalsiprivyrobiťbrigádami2.300eur,avšakdobrovoľnezotrvávavstavenezamestnanosti,aktívnesi
prácu nehľadal, sám uviedol, že zo zarobených finančných prostriedkov si financuje zábavu a požívanie
drog.

Matka maloletej W. k odvolaniu otca uviedla, že nesúhlasí so znížením výživného, nakoľko nie je
zamestnaná a maloletá W. chodí do škôlky.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie otca bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení
si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v

napadnutej časti a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 2 písm. a/ OSP), dospel k záveru, že
odvolanie otca nie je dôvodné.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do toho času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových

pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Vyššie citované zákonné ustanovenia vyjadrujú všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení
vyživovacej povinnosti. Patria k nim predovšetkým odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne
a sú závislé predovšetkým od veku, zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti,spôsobu obsahu jeho prípravy na budúce povolanie a pod. Výživné pre dieťa totiž neslúži len na
uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb (strava, ošatenie, obuv atď.), ale aj
ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa (vzdelanie, príprava na povolanie,

kultúrne, športové a rekreačné potreby a pod.). Odôvodnené potreby dieťaťa sú však bezprostredne
ovplyvňované aj schopnosťami a možnosťami rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov
obmedzené, sú odôvodnenými len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú, základnú mieru
všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú ale reálne možnosti a schopnosti
rodičov vyššie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so

zreteľomnaokolnostikonkrétnehoprípadusúprospešnéprevšestrannývývojdieťaťa.Preurčenievýšky
výživného pre dieťa sú teda rozhodujúce reálne zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery
každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, ale aj okolnosťami objektívneho
charakteru. V tejto súvislosti je významné i ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, ktoré zakotvuje,
že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá
bez dôležitejšieho dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Navyše,

súd prihliadne aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará a rovnako tak berie do
úvahy i prídavky na deti, ktoré sa sčasti podieľajú na úhrade potrieb detí.

Vdanejvecisúdprvéhostupňaprisvojomrozhodovaníourčeníotcovstvaanásledneozverenímaloletej
W. do osobnej starostlivosti matky a pri určení vyživovacej povinnosti odporcu sa zhora uvedenými
zásadami a princípmi riadil, pričom v tomto smere dôsledne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav

veci a vyvodil z neho i správne právne závery. Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozsudku v týchto častiach, v ňom uvádzané dôvody
opakovať nebude a využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie
ich správnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len zvýrazňuje, že niet sporu, že
otcom maloletej W. R. tak, ako to bolo zistené znaleckým dokazovaním, je odporca. Berúc do úvahy

záujem maloletej W., ako i ďalšie rozhodné skutočnosti, preto súd prvého stupňa správne zveril maloletú
W. do osobnej starostlivosti matky, ktorá jej túto poskytuje od jej narodenia, má vytvorené vhodné
podmienky a v jej starostlivosti neboli zistené žiadne nedostatky. Otcovi uložil povinnosť prispievať na
maloleté dieťa výživným v sume 50 eur mesačne a zároveň ho zaviazal zaplatiť zročné výživné od
narodenia maloletej. Pri určení výšky výživného vychádzal z majetkových a zárobkových pomerov a

možností oboch rodičov, ako i z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa. V tomto smere odvolací súd
s ohľadom na zistené pomery účastníkov konania dospel v zhode s právnym názorom súdu prvého
stupňa k záveru, že odôvodneným potrebám maloletého dieťaťa, ako i možnostiam a schopnostiam
oboch rodičov zodpovedá vyživovacia povinnosť otca voči maloletej W. v sume 50 eur mesačne a to aj
za situácie, že otec maloletého dieťaťa sa t.č. nachádza vo výkone väzby a nie je zaradený do pracovnej

činnosti. S poukazom však na vyjadrenia odporcu v danej veci, že o dcéru nemá záujem, že pracovať
nemieni,pričomsidokázalnasvojuzábavuadrogyzarobiťnabrigádachvroku2013spoluvsume2.300
eur, odvolací súd konštatuje, že je plne v jeho možnostiach a schopnostiach, aby sa v civilnom živote
zamestnal, zabezpečil si tak dostatočný príjem na platenie nielen bežného výživného, ale aj zaostalého
výživného. Na výške výživného nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v civilnom živote poberal iba

dávku v hmotnej núdzi v sume 62,50 eura, a keďže ako sám uviedol, prácu si aktívne nehľadal, nebol
evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, bude jeho povinnosťou tento postoj zmeniť a
zabezpečiť si dostatočný príjem na zabezpečenie starostlivosti o jeho maloletú dcéru formou platenia
výživného. Určená suma výživného zohľadňuje nielen potreby maloletého dieťaťa zodpovedajúce jeho
veku a fyzickej vyspelosti, ale i skutočnosť, že potreby mal. dieťaťa sú čiastočne kryté prídavkami na deti,

a že matka svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu vyvažuje čiastočne svojou osobnou starostlivosťou.
Určené výživné je tak plne súladné i s požiadavkou zachovania rovnakej životnej úrovne detí a rodičov.
Odvolací súd preto námietku odporcu, vznesenú v podanom odvolaní, že takto určené výživného bude
pre neho likvidačné, považoval za účelovú a túto neakceptoval.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej

sa vyživovacej povinnosti otca ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Vzhľadom k tomu
potvrdil ako správne aj rozhodnutie o trovách konania.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146
ods. 1 písm. a/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania,
keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať i bez návrhu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.