Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/274/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117229572
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4117229572.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ulica 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, proti
žalovaným: 1. N. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom T., I. XXXX/XX, 2. I. Y., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom T., I. 11XX/XX, zastúpená žalovaným v 1. rade, o zaplatenie 585,18 eura s príslušenstvom, o

odvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa5.marca2018č.k.16C/109/2017-45takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade proti
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3

ods. 1, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 460, § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 51b, § 18 ods. 4 zák.
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom od 01. 01. 1995 a na základe vykonaného
dokazovania zistil, že právny predchodca žalovaných, nebohý N. Y., narodený dňa XX. XX. XXXX
(ďalej len poručiteľ, alebo aj právny predchodca) bol samostatne zárobkovo činnou osobou a dňa XX.
XX. XXXX zomrel. Z uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 11D/39/2017-20 zo dňa 19. 06. 2017,
právoplatného dňa 05. 07. 2017 vyplýva, že žalovaní sa stali dedičmi po poručiteľovi, pričom čistá

hodnota dedičstva predstavuje 29.625 eur, z ktorých pohľadávku z titulu vyporiadania BSM vo výške
1.125 eur nadobudla žalovaná v 2. rade a nehnuteľnosti vo všeobecnej hodnote vo výške 28.500 eur
žalovaný v 1. rade. Z odôvodnenia predmetného uznesenia tiež vyplýva, že žalobca si do
dedičského konania prihlásil pohľadávku z titulu nepredpísaného poistného za samostatne zárobkovo
činnú osobu za obdobie 01/1993 až 04/1993, 01/1995 až 12/2000 vo výške 679,58 eura, ktorá nebola
zahrnutá do pasív dedičstva z dôvodu, že dedičia na pojednávaní dňa 19. 06. 2017 vzniesli námietku

jej premlčania a pochybnosť o jej oprávnenosti. Zo saldo konta vyplýva, že poručiteľ za obdobie od 08.
02. 1993 do 08. 02. 1993, od 08. 02. 1995 do 08. 01. 2001 bol povinný platiť poistné vo výške 679,58
eura. Vykonaným dokazovaním mal súd za nesporne preukázané, že právny predchodca žalovaných,
nebohý N. Y., bol samostatne zárobkovo činnou osobou, a to i napriek tomu, že táto skutočnosť nebola
preukázaná výpisom zo živnostenského registra Slovenskej republiky, ani uvedením identifikačného
čísla, no predmetnú skutočnosť strany nesporili, preto ju v súlade s § 151 ods. 1 CSP považoval za

nespornú. Právny predchodca žalovaných bol na základe uvedeného povinný žalobcovi platiť poistné
na nemocenské a dôchodkové zabezpečenie a jeho práva a povinnosti upravoval zákon č. 7/1993
Zb. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a
dôchodkového poistenia (ďalej len Zákon o zriadení Národnej poisťovne) a zákon č. 274/1994 Z. z.
o Sociálnej poisťovni (ďalej len Zákon o Sociálnej poisťovni), ktoré sú predpismi verejného práva, čo
okrem iného vyplýva z postavenia subjektov (ktoré nie sú v tomto vzťahu v rovnocennom postavení) a

tiež z kogentnosti noriem týchto predpisov. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(rozhodnutie 1RKS 7/2009 zo dňa 15. 04. 2009) smrťou poručiteľa zanikol verejnoprávny vzťah zpoistenia, teda právny vzťah medzi poručiteľom ako poistencom a žalobcom a na jeho miesto nastupuje
občianskoprávny vzťah, t. j. vzťah súkromnoprávnej povahy medzi žalobcom a právnymi nástupcami
poručiteľa. Smrť poručiteľa je právnou skutočnosťou, ktorá má za následok v zmysle § 460 Občianskeho

zákonníka v súvislosti s § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy
poručiteľa. Vzhľadom na uvedené, je námietka vznesená zo strany žalovaných o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie nedôvodná. Žalovaní v konaní vzniesli námietku premlčania, preto sa súd prioritne
zaoberal tým, či si žalobca uplatnil svoj nárok v premlčacej lehote. Vzhľadom na zánik verejnoprávneho
vzťahuajehozmenunasúkromnoprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanýmiakoprávnyminástupcami

poručiteľa (SZČO), mal súd za to, že na uvedený vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia Zákona
o zriadení Národnej poisťovne a Zákona o Sociálnej poisťovni, ktoré upravujú premlčanie, dĺžku
premlčacej doby a ani ustanovenie o nepremlčaní práva na uplatnenie práva predpísať poistné na
nemocenské a dôchodkové zabezpečenie z dôvodu nesplnenia si oznamovacej povinnosti poručiteľa
ako SZČO, na ktoré sa žalobca odvolával (§ 24 ods. 3 Zákona o Sociálnej poisťovni). V danom
prípade podľa názoru súdu je potrebné vychádzať z úpravy premlčania a premlčacích dôb stanovených

v Občianskom zákonníku (§ 100 a nasl. OZ), ktoré stanovujú všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu
plynúcu odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti
poistného. Žalobca si žalobou uplatnil poistné splatné od 08. 02. 1995 do 08. 01. 2001, t. j. poistné
splatné pred viac ako tromi rokmi pred podaním žaloby, konkrétne pred viac ako 22 rokmi, preto súd
považoval nárok žalobcu za premlčaný a pre vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných súd

takýto nárok nemôže priznať, hoc by bol dôvodným. Súd poukázal na to, že výkon práva žalobcu je
možné považovať za v rozpore s dobrými mravmi, keďže poistné si žalobca uplatnil až v dedičskom
konaní po poručiteľovi s odstupom 24 rokov (prvé splatné poistné bolo 08. 02. 1993 - toto však nie je
predmetom žaloby, pre námietku premlčania vznesenú v dedičskom konaní a akceptovanú žalobcom),
hoci z vyjadrení strán sporu vyplýva, že poručiteľ sa v roku 1993 prihlásil u žalobcu ako SZČO a splnil si

oznamovaciu povinnosť, tzn. že žalobca mal vedomosť o tom, že poručiteľ vykonával od r. 1993 činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby. Skutočnosť, na ktorú žalobca poukázal, t. j. že ani za uvedené
obdobieporučiteľpoistnéneuhradil,niejeskutočnosťou,ktorábymalabyťnaprospechžalobcu,nakoľko
žalobca mal povinnosť vykonávať osobitne určenými zamestnancami kontrolnú činnosť (§ 44 Zákona o
Sociálnej poisťovni) pri výbere a vymáhaní poistného, ktorú však zanedbal, keď ani za uvedené obdobie

poručiteľovi poistné nepredpísal, hoci si tento splnil oznamovaciu povinnosť. Okrem toho, poručiteľ ako
SZČO mal aj iné povinnosti, ktoré si vzhľadom na ich povahu (viesť a uchovávať účtovné záznamy
po dobu desiatich rokov, iné doklady potrebné na určenie vymeriavacieho základu, sadzby poistného,
výšky poistného a jeho platenia, poskytovať súčinnosť pri výkone kontroly a predkladať účtovné doklady
a iné doklady týkajúce sa platenia, odvádzania, ročného zúčtovania a vykazovania poistného a pod.)

mohol splniť jedine SZČO - platiteľ, a nie jeho dedič, ktorý nemusí mať žiaden prístup k dokladom
poručiteľa, ktorými by mohol preukázať zánik poistenia, jeho trvanie, prípadne iné skutočnosti relevantné
pre výšku poistného, najmä za situácie, že od splatnosti poistného uplynulo už viac ako 20 rokov.
Vzhľadomnauvedené,považovalsúduplatneniesipoistnéhoudedičovporučiteľasčasovýmodstupom
viac ako 20 rokov za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, keďže je nepravdepodobné,

že dedičia ako právni nástupcovia poručiteľa sa za tejto situácie môžu aj účinne brániť. Na záver súd
uviedol, že tvrdenie žalobcu, že výlučne nekonaním poručiteľa, ktorý si nesplnil oznamovaciu povinnosť,
nemal objektívnu možnosť zistiť vznik nároku na poistné, nemal súd za preukázané. V konaní bolo na
základe súhlasných tvrdení strán sporu preukázané, že poručiteľ si v roku 1993 splnil oznamovaciu
povinnosť a podal prihlášku na sociálne poistenie. Žalobca na pojednávaní uviedol, že v rozhodnom

období dochádzalo k častej zmene zákonov a zákonom účinným v roku 1995 zanikli všetky prihlášky zo
zákona a subjekty mali povinnosť opätovne prihlásiť sa do Sociálnej poisťovne. Toto tvrdenie žalobcu
však súd nepovažuje za správne, keďže zo žiadneho ustanovenia zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej
poisťovni v znení účinnom od 01. 01. 1995 nevyplýva zánik všetkých dovtedy podaných prihlášok zo
zákona. Z § 51b citovaného zákona, ktorý vo svojej žalobe uvádza žalobca, vyplýva, že samostatne

zárobkovo činná osoba, ktorá do 31. decembra 1994 nemala oznamovaciu povinnosť preto, lebo bola
zúčastnená na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, je povinná splniť
oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 4 do ôsmich dní od účinnosti tohto zákona. Žalobca v konaní
nepreukázal a ani netvrdil, že poručiteľ ako samostatne zárobkovo činná osoba do 31. decembra 1994
nemal oznamovaciu povinnosť preto, lebo bol zúčastnený na nemocenskom poistení a dôchodkovom

zabezpečení z iného dôvodu, táto skutočnosť nevyplýva ani zo žiadnych predložených listín, a vzhľadom
na konanie poručiteľa, ktorý sa do Sociálnej poisťovne v roku 1993 prihlásil prihláškou, sa toto javí ako
nepravdepodobné. Z uvedeného potom vyplýva, že poručiteľ oznamovaciu povinnosť v zmysle § 51b
citovaného zákon nemal. Strany sporu majú povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú, medzi ktorými jeúzkavzájomnáväzba.Splnenietýchtopovinnostísúdnemôževynucovaťaichnesplneniesankcionovať.
Ich nesplnenie nie je ani nedostatkom, ktorý by bránil pokračovaniu v konaní, no sankciou za nesplnenie
povinnostitvrdeniaadôkaznejpovinnostijeneunesenietzv.bremenatvrdeniaadôkaznéhobremena,čo

má v sporových konaniach za následok neúspech strany, ktorá tieto svoje procesné povinnosti nesplnila.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v 1. a
2. rade, ktorí mali plný úspech vo veci, priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, o
výške ktorých rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a vec nesprávne
právne posúdil, keď nesprávne interpretoval obsah správne zvolenej právnej normy. K porušeniu
práva na spravodlivý proces uviedol, že žalovaní nepodali vyjadrenie k žalobe včas a riadne, nakoľko
neobsahovalo rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, absentovali dôkazy na podporu tvrdení, na

ktoré sa odvolávali a neoznačili dôkazy na preukázanie ich tvrdení. Napriek tomu, že v danej právnej
veci zjavne nešlo o spor s ochranou slabšej strany, súd vstupoval do konania úkonmi, ktoré smerovali
k zvýhodňovaniu žalovaných a suploval úkony žalovaných. Na pojednávaní dňa 05. 03. 2018 bolo
žalobcovi krátkou cestou doručené vyjadrenie žalovaných, nepochopiteľne datovaného 02. 02. 2018,
avšak na súd podaného dňa 02. 03. 2018, t. j. o mesiac neskôr a zároveň v

piatok, pričom pojednávanie bolo vytýčené na deň 05. 03. 2018. Poukázal na ustanovenie §
167 ods. 1 až 3 CSP a uviedol, že žalovaní nerešpektovali výzvu súdu a nevyjadrili sa v 10- dňovej
lehote, ktorá im bola určená vo výzve doručenej v dňoch 03. 01. 2018 a 09. 01. 2018, nepredložili na
podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia preukázali, ani ich neoznačili, čím nerešpektovali
princíp procesných povinností a procesných bremien podľa čl. 8 CSP. Žalovaný v 1. rade opakovane

tvrdil, že je presvedčený, že jeho otec, nebohý p. Y. má všetko v poriadku, prihlásený bol, poistné
platil a Sociálna poisťovňa ako inštitúcia je nedôveryhodná a často dochádza v rámci nej k strate
predložených dokladov. Nepredložil a nenavrhol o tom počas celého konania ani jediný dôkaz, na
čo žalobca opakovane poukázal. Paradoxne súd nesankcionoval žalovaných stratou sporu, naopak,
bez zjavného unesenia dôkazného bremena žalovanými napokon rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Súd v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 425/2005 predložil vyjadrenie žalovaných podané
oneskorene a bez zákonných náležitostí, krátkou cestou žalobcovi a umožnil mu oboznámiť sa s ním
v lehote asi 1 minúty, pričom na reakciu zástupkyne žalobcu, ktorá uviedla, že sa s ním oboznámila
v rámci možností, reagoval tak, že to nie je nijako komplikované. Súd tak svojim konaním určil asi
minútový interval ako lehotu primeranú na oboznámenie sa s vyjadrením, ktoré bolo dotknuté v spore

jediným úkonom žalovaných. Žalobca má za to, že správne súd nemal predložiť žalobcovi vyjadrenie
žalovanýchnaminútovéoboznámeniesa,aletentonemalvôbecakceptovať,jednakzdôvodu,ženebolo
podanévčas,ajednakzdôvodu,ženeobsahovalorozhodujúceskutočnostinasvojuobranu,absentovali
dôkazy na podporu tvrdení, na ktoré sa odvolávali a neoznačili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd takýmto konaním bezdôvodne odňal žalobcovi procesné právo na vyjadrenie a porušil princíp

kontradiktórnosti a tiež princíp rovnosti zbraní. Kontradiktórnosťou sporového konania treba rozumieť
možnosť vyjadriť sa ku všetkým relevantným okolnostiam a skutočnostiam uvádzaným protistranou a
tiež k procesnej aktivite protistrany. Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú
možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky,
za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník. Vyššie uvedeným konaním súdu došlo tiež k

porušeniu práva na nezávislý a nestranný súd, pretože napriek tomu, že si žalovaní svoju povinnosť
vyjadriť sa k žalobe nesplnili včas a riadne, čím nepochybne a jednoznačne neuniesli dôkazné bremeno,
v závere odôvodnenia rozsudku súd nepochopiteľne konštatoval, že dôkazné bremeno neuniesol
žalobca. Poukázal tiež na porušenie princípu rovnosti sporových strán a uviedol, že napriek tomu, že v
danej veci nešlo o spor s ochranou slabšej strany, súd vstupoval do konania úkonmi, ktoré smerovali k

zvýhodňovaniu žalovaných. Súd tým suploval úkony žalovaných a to napriek tomu, že ani pred súdom
a ani v mimosúdnych rokovaniach žalovaní nikdy nerozporovali tvrdenia žalobcu o podnikaní nebohého
p. Y., nepopreli fakt, že mal vydané živnostenské oprávnenie. Takýto dôvod zamietnutia žaloby je v
rozpore so zákonom, pretože žalovaní toto skutkové tvrdenie nikdy nepopreli a v zmysle § 151 sa toto
tvrdenie považuje za nesporné a súd to mal akceptovať. Súd takto podsúval žalovaným skutočnosti,

ktoré by mohli v prípadnom ďalšom konaní rozporovať. Toto pochybenie si zjavne neskôr uvedomil aj
súd, ktorý paradoxne v odôvodnení rozsudku už konštatuje, že toto nepovažoval za sporné. Žalovaní
nikdy nerozporovali ani tvrdenie žalobcu o tom, že s účinnosťou od roku 1995 mal ich právny predchodca
oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni. Súd však opäť suploval úkony žalovaných tým, že tútoskutočnosť rozporoval a považoval za nepreukázanú, keď až v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca
nepreukázal, ani netvrdil, že právny predchodca žalovaných ako samostatne zárobkovo činná osoba
nemal do 31. 12. 1994 oznamovaciu povinnosť preto, že bol zúčastnený na nemocenskom poistení a

dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu a táto skutočnosť nevyplýva ani zo žiadnych predložených
listín, a vzhľadom na konanie právneho predchodcu, ktorý sa do Sociálnej poisťovne prihlásil v roku
1993, sa toto súdu javí ako nepravdepodobné a konštatuje, že právny predchodca žalovaných nemal
oznamovaciu povinnosť podľa § 51b zákona č. 274/1994 Z. z. Súd neoprávnene rozporoval toto tvrdenie
žalobcu a zastal názor, že táto skutočnosť mala byť tvrdením nesporným, súd mal toto rozporovať už

pri predbežnom právnom posúdení, pretože následne mali strany sporu priestor na navrhnutie dôkazov.
Súd tak urobil až v odôvodnení rozsudku, v dôsledku čoho žalobca na pojednávaní netrval na tom,
aby v konaní bola vypočutá svedkyňa V.. N. H., čo súd po vypočutí si predbežného právneho názoru
aj odôvodnil tým, že pokiaľ ide o presné okolnosti prihlásenia právneho predchodcu žalovaných, tieto
by vedela ozrejmiť navrhnutá svedkyňa, avšak so zreteľom na to, že súd toto neoznačil za sporné, by
tento výsluch bol irelevantný vo vzťahu k tvrdeniam rozporovaným žalovanými. Práve výsluchom V.. H.

sledoval žalobca podrobnejšie objasnenie vád konania, avšak táto možnosť vykonať dôkaz výsluchom
vedúcej odboru poistného V.. H. mu v dôsledku konania súdu bola odňatá. Dôkazné bremeno žalovaní
nepochybne neuniesli, nakoľko žiadne zo svojich tvrdení nepreukázali a neoznačili žiadny dôkaz. Keďže
Zákon o účtovníctve prikazuje minimálnu lehotu, avšak jej maximálnu lehotu neobmedzuje, má za
to, že argument objektívnej nemožnosti predloženia dôkazu absolútne neobstojí a žalovaní nemajú

dôkazy zo subjektívnych príčin. K právnej povahe dokumentu uviedol, že nejde o účtovný doklad, a
teda ani Zákona o účtovníctve sa naň nevzťahuje. Bremeno dôkazu bolo jednoznačne, správne a
dôvodné na strane žalovaných, títo ho neuniesli, avšak stalo sa tak z dôvodov, ktoré jednoznačne
nemožno označiť za objektívne, no súd napriek tomu rozhodol tak, že žalobu zamietol. Žalovaní,
ktorí mali preukázať, že oznamovacia povinnosť bola nebohým p. Y. splnená, podľa názoru súdu

dôkazné bremeno uniesli s odvolaním sa na objektívnu nemožnosť kvôli 10-ročnej zákonnej lehote na
archiváciu účtovníctva, hoci požadované dokumenty nemajú povahu účtovných dokladov a na druhej
strane podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno žalobca, ktorý má preukázať, že takýto dokument
skutočne neexistuje. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že súd uviedol, že k prechodu
zo sféry verejného práva do sféry súkromného práva došlo smrťou poručiteľa - právneho predchodcu

žalovaných a následne v ďalšej vete nepochopiteľne stanovil začiatok plynutia trojročnej premlčacej
lehoty občianskoprávneho vzťahu spätne do roku 2003, do sféry verejnoprávneho vzťahu žalobcu a
právneho predchodcu žalovaných a datuje začiatok plynutia premlčacej lehoty do roku 2001. Takýto
výklad je absurdný a nemá oporu ani v teórii, ani v žiadnej ustálenej praxi. Trojročná premlčacia lehota
podľa Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda akonáhle

mohla byť dôvodne podaná žaloba. Žalobca sa objektívne mohol dozvedieť, kto sa stal právnym
nástupcom neb. p. Y., teda, koho má žalovať na dedičskom konaní dňa 19. 06. 2017 a následne dňa 02.
11. 2017 podal žalobu na súde. Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd zaoberal v odôvodnení
časťou pohľadávky, ktorej namietnuté premlčanie žalovanými žalobca akceptoval ešte v mimosúdnych
rokovaniach, premlčanie uznal a o túto sumu znížil svoj nárok v tejto časti a v tejto časti žalobu ani

nepodal. Súd poukázal v tejto súvislosti na zanedbanie povinnosti žalobcu podľa § 44 zák. č. 274/1994
Z. z. o Sociálnej poisťovni, upravujúceho kontrolnú činnosť Sociálnej poisťovne. Keďže nebohý p. Y.
sa na poistenie neprihlásil, nebol poistencom, a teda nebol ani objektom kontroly. Žalobca nežiada od
žalovaných účtovné doklady spred 20 rokov. Rozhodujúce skutočnosti sú odvodené z daňových priznaní
právneho predchodcu žalovaných, ktoré mal tento povinnosť predkladať každoročne daňovému úradu,

ale tiež Sociálnej poisťovni, kam ich ani raz nepredložil. Žalobcovi na výpočet dlžného poistného postačili
daňové priznania. Z uvedeného teda nie je vôbec zrejmé, kde vidí súd šikanózny výkon práva žalobcu
vo vzťahu k žalovaným. V ďalšej časti poukázal na dostupnú judikatúru, z ktorej je zrejmé, že žalobca
v žiadnom prípade nesleduje znevýhodnenie alebo spôsobenie ujmy, nakoľko sa žalovaný oprávnene
domáhavydaniapomernenízkejsumyvpomerekhodnotezdedenéhomajetkupoporučiteľovi.Žalovaní

ani v tomto prípade neuniesli dôkazné bremeno, ak tvrdili, že ide o rozpor s dobrými mravmi, resp.
o šikanózny výkon práva žalobcom. Súd v konaní nesprávne interpretoval obsah správne zvolenej
právnej normy zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni a tiež opomenul aplikovať zákon č. 7/1993
Z. z. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a
dôchodkového poistenia. Žalovaní nikdy nerozporovali tvrdenie žalobcu o tom, že s účinnosťou od

roku 1995 mal ich právny predchodca oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni, tvrdili iba, že
ich právny predchodca sa prihlásil do Sociálnej poisťovne roku 1993 a súd neoprávnene rozporoval
vyššie uvedené tvrdenie žalobcu, navyše tak urobil až v písomnom odôvodnení rozsudku, v dôsledku
čoho bola žalobcovi odňatá možnosť vykonať dôkaz výsluchom vedúcej odboru poistného V.. N. H.,pretože následne mali strany sporu priestor na navrhnutie dôkazov. Uviedol, že dňa 29. 04. 1993 zaniklo
povinné poistenie právneho predchodcu žalovaných ako samostatne zárobkovo činnej osoby - poberateľ
starobného dôchodku a to na čas do konca platnosti a účinnosti zákona č. 7/1993 Z. z., t. j. do 31. 12.

1994.Novýzák.č.274/1994Z.z.účinnýod01.01.1995zrušilzák.č.7/1993Z.z.azároveňopäťstanovil
samostatne zárobkovo činným osobám povinnosť platiť poistné. Z uvedeného je zrejmé, že samostatne
zárobkovo činným osobám, ktoré v čase od 29. 04. 1993 do 31. 12. 1994 nemali povinnosť prihlásiť sa na
poistenie, táto povinnosť vznikla od 01. 01. 1995, teda mali si splniť oznamovaciu povinnosť bez ohľadu
na to, či podnikali už pred dátumom 29. 04. 1993 a v súlade s vtedy platnou legislatívou sa prihlásili na

poistenie, alebo s podnikaním začali až po nadobudnutí účinnosti legislatívy, podľa ktorej sa prihlásiť
nemuseli.Natietoosobykudňuúčinnostizák.č.274/1994Z.z.nazerázákonrovnako,akonaprihlásené
samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré sú povinné si túto oznamovaciu povinnosť plniť. Absencia
povinnosti samostatne zárobkovo činnej osoby prihlásiť sa v období od 29. 04. 1993 do 31. 12. 1994 na
poistenie tak nebola striktne viazaná na účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení
z iného dôvodu, ale vyplývala aj zo statusu poberateľa starobného dôchodku, čo bol práve prípad

právnehopredchodcužalovaných,ktoráskutočnosťbolaznámasúduzpredloženýchlistinnýchdôkazov.
Dopozornostisúdudalto,žesúdsavkonaníavodôvodnenívôbecnezaoberalustanovením§18zák.č.
274/1994 Z. z. komplexne. Ak teda tvrdia, že ich právny predchodca bol dobromyseľný v otázke splnenia
oznamovacej povinnosti v roku 1993 vo vzťahu k prihláseniu sa na poistenie, naďalej je evidentné
porušenie zákona a oznamovacej povinnosti v zmysle odhlásenia sa z poistenia do 8 dní od zániku

oprávnenia na prevádzkovanie činnosti zakladajúcej účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom
zabezpečení. Právnemu predchodcovi žalovaných preukázateľne zaniklo živnostenské oprávnenie dňa
25. 07. 2005. Odhlášku až do svojej smrti vôbec nepodal. Žalovaní sú teda legitimovaní správne, právny
predchodca žalovaných sa nepochybne stal samostatne zárobkovo činnou osobou, mal oznamovaciu
povinnosť, bol povinný sa prihlásiť v pobočke príslušnej podľa miesta trvalého pobytu najneskôr do 8

dní od vzniku oprávnenia na prevádzkovanie činnosti zakladajúcej účasť na nemocenskom poistení
a dôchodkovom zabezpečení, odhlásiť sa v rovnakej lehote od zániku oprávnenia na prevádzkovanie
činnostizakladajúcejúčasťnanemocenskompoisteníadôchodkovomzabezpečení,právnypredchodca
žalovaných nepredložil Sociálnej poisťovni ani jeden výpis z priznania k dani z príjmov fyzickej osoby
za roky 1995 - 1999. Ak by si právny predchodca žalovaných splnil aspoň jednu z vyššie uvedených

povinností, žalobca by mal objektívnu možnosť konať ešte za života nebohého p. Y.. Výška poistného
na nemocenské poistenie za roky 1995 - 2000 je vypočítaná z daňových priznaní, ktoré preukázateľne
predložil daňovému úradu samotný právny predchodca žalovaných. Nárok žalobcu nie je premlčaný.
Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že súd postupoval procesne aj hmotnoprávne
vecne správne, keď po vyhodnotení dôkazov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Súd v súlade
s procesným právom prijal ich obranu prednesenú písomne, aj ústne na pojednávaní. Žalobca nemal
voči ich prednesenej obrane žiadne primerané protiargumenty, ani návrhy na doplnenie dokazovania

alebo iné procesné námietky. Súd podľa ich názoru rozhodol vecne správne, preto navrhli rozsudok
potvrdiť. Nárok žalobcu je premlčaný nielen v 3-ročnej lehote, ale predovšetkým v 10-ročnej premlčacej
lehote v zmysle Zákona o sociálnom poistení č. 274/1994 Z. z. Je absolútne v rozpore s dobrými
mravmi a morálkou zo strany žalobcu v odvolaní brániť sa domnienkou nepremlčateľnosti nároku v
zmysle § 24 ods. 3 zák. č. 274/1994 Z. z. Takýto procesný návrh žalobca v prvostupňovom konaní

nepredniesol, preto v odvolaní nemožno naň prihliadnuť. Inštitút nepremlčateľnosti práva predpísať
poistné je v rozpore s Ústavou SR. Žalobca nebol schopný za dlhého života ich právneho predchodcu
predpísať mu neuhradené poistné, a preto žalobcovi toto právo zaniklo dňom smrti poistenca. Oni nie sú
voči žalobcovi v poisteneckom vzťahu, preto voči nim nemožno aplikovať tento podľa nich protiústavný
inštitút nepremlčateľnosti. Súd preto správne vzťah účastníkov posúdil ako občianskoprávny vzťah

a občianskoprávne premlčanie nároku žalobcu. Zotrvali na tom, že nie sú pasívne legitimovaní.
Poistencom žalobcu bol len ich právny predchodca, ktorý mal ku dňu svojej smrti dlh - žalobcom
nepredpísané a jemu nezaplatené poistné v sume 679,58 eura. Žalobca svoju pohľadávku ako
nepredpísané poistné SZČO v sume 679,58 eura prihlásil do dedičského konania. V dedičskom konaní
úspešne ako dedičia popreli prihlásenú pohľadávku žalobcu. Súd z týchto dôvodov nezahrnul túto

pohľadávku do dedičstva a neprešla na nich ako dedičov. O tejto skutočnosti právoplatne rozhodol súd,
ktoréhorozhodnutímjekonajúcisúdviazaný.Pohľadávkažalobcupredpísaťichprávnemupredchodcovi
nepredpísané a nezaplatené poistné zanikla dňom jeho smrti. Nepredpísané poistné nie je možné
uplatniť žalobou voči dedičom poistenca, nakoľko žiaden takýto záväzok na dedičov z dedičstvaneprešiel. Spôsob, akým žalobca od nich vymáhal svoju pohľadávku po smrti ich právneho predchodcu,
bol a je nezákonný a hrubo zasahuje do ich ústavou zaručených občianskych práv. Napadnutý rozsudok
navrhli ako vecne správny potvrdiť.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedol, že žalovaní sa k väčšine odvolacích dôvodov
nevyjadrili. Neoznačili jediný dôkaz na podporu svojich tvrdení a uvádzajú tie isté argumenty.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podaného žalobcom (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP)
preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP
zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi

sumu 562,94 eura a žalovanému v 2. rade sumu 22,24 eura do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaní ako právni nástupcovia po poručiteľovi N. Y., nar. XX. XX. XXXX sú
v pomere nadobudnutého dedičstva (žalovaný v 1. rade 96,20%, žalovaná v 2. rade 3,80%) povinní
zaplatiť nepredpísané poistné poručiteľa - samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré si žalobca riadne
uplatnil v dedičskom konaní, no žalovaní pohľadávku uplatnenú v dedičskom konaní neuznali a považujú

ju za premlčanú. Po vznesenej námietke premlčania žalobca oznámil žalovaným, že časť uplatnenej
pohľadávky vo výške 94,40 eura je možné považovať za premlčanú (túto si žalobou neuplatnil),
zvyšnú časť si uplatnil predmetnou žalobou. V čase nesplnenia si povinnosti mal právny predchodca
žalovaných 62 rokov. Právny predchodca žalovaných podal v roku 1993 prihlášku na sociálne poistenie,
avšak poistné za toto obdobie nezaplatil a žalobca s prihliadnutím na námietku premlčania upustil

od vymáhania poistného. Následne si poručiteľ nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť a porušenie
povinnosti bolo zistené aj pri povinnosti predkladať výpis z daňového priznania. Výlučne z týchto
dôvodov na strane poručiteľa nedisponoval žalobca informáciami potrebnými a nevyhnutnými na to,
aby mohol byť za života vyzvaný na úhradu poistného a žalobca tak urobil bezprostredne po tomto
zistení prihlásením do dedičského konania. V nadväznosti na to uviedol, že v prípade, ak nebola

splnená oznamovacia povinnosť, poistné sa nepremlčuje. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi priznal náhradu trov kania v rozsahu 100%.
V dôsledku odvolania zo strany žalobcu je napadnutý rozsudok predmetom preskúmania odvolacím
súdom.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

9. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.10. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúcačinnosťalebonečinnosťsúdu,tedasamaprocedúraprejednaniaveci(to,akosúdviedol
spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej

účasti na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu
možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

11. Podľa § 18 ods. 1 písm. c) zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní
zdravotného poistenia v znení do 28. 04. 1993 podľa tohto zákona sú povinní platiť poistné samostatne
zárobkovo činné osoby, vrátane osôb podnikajúcich popri zamestnaní.

12. Podľa § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného

poistenia v znení do 28. 04. 1993 poistenec, ak nie je zamestnaný alebo je osobou samostatne
zárobkovo činnou, má povinnosť prihlásiť sa do regionálnej poisťovne v mieste svojho trvalého
pobytu najneskôr do ôsmich dní odo dňa vzniku poistenia a odhlásiť sa v rovnakej lehote od zániku
poistenia. Za neplnoletého poistenca alebo za poistenca pozbaveného spôsobilosti na právne úkony
plní oznamovaciu povinnosť jeho zákonný zástupca. Za poistenca vo väzbe a vo výkone trestu odňatia

slobody plní oznamovaciu povinnosť príslušný ústav zboru väzenskej a justičnej stráže.

13. Podľa § 18 ods. 1 písm. c) zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní
zdravotného poistenia v znení od 29. 04. 1993 podľa tohto zákona sú povinní platiť poistné samostatne
zárobkovo činné osoby s výnimkou tých, ktoré sú zúčastnené na zdravotnom, nemocenskom a

dôchodkovom poistení z iného dôvodu alebo sú poberateľmi starobného alebo invalidného dôchodku.

14. Podľa § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného
poistenia v znení od 29. 04. 1993 poistenec, ak nie je zamestnaný alebo ak je samostatne zárobkovo
činnou osobou alebo spolupracujúcou osobou, má povinnosť prihlásiť do regionálnej poisťovne

príslušnej podľa miesta svojho trvalého pobytu najneskôr do ôsmich dní odo dňa vzniku poistenia
a odhlásiť sa v rovnakej lehote od zániku poistenia. Samostatne zárobkovo činná osoba nie je
povinná prihlásiť sa na svoje zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie, ak je
zúčastnená na zdravotnom poistení, nemocenskom poistení a dôchodkovom poistení z iného dôvodu
alebo ak je poberateľom starobného alebo invalidného dôchodku. Za neplnoletého poistenca alebo

za poistenca pozbaveného spôsobilosti na právne úkony plní oznamovaciu povinnosť jeho zákonný
zástupca. Za poistenca vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody plní oznamovaciu povinnosť
príslušný ústav Zboru väzenskej a justičnej stráže.

15. Podľa § 30 ods. 2 zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného

poistenia v znení od 01. 01. 1993 do 31. 12. 1993, ak zamestnávateľ uvedený v § 20 neprihlásil
svojho zamestnanca do poistenia alebo ak samostatne zárobkovo činná osoba alebo spolupracujúca
osoba nepodala prihlášku, hoci tak bola podľa predpisov povinná urobiť, právo predpísať poistné sa
nepremlčuje.

16. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zák. č. 274/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 1995 poistné na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie sú povinní platiť samostatne zárobkovo činné osoby.

17. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a
dôchodkové zabezpečenie sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti.

18. Podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, ak osoby uvedené v § 14 ods. 1 písm. b) a d) nesplnili
oznamovaciu povinnosť uloženú týmto zákonom, právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a
dôchodkové zabezpečenie sa nepremlčuje.

19. Podľa § 51b citovaného zákona samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá do 31. decembra 1994
nemala oznamovaciu povinnosť preto, lebo bola zúčastnená na nemocenskom poistení a dôchodkovom
zabezpečení z iného dôvodu, je povinná splniť oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 4 do ôsmich
dní od účinnosti tohto zákona.20. Nárok žalobcu v danej veci je odvodený od povinnosti právneho predchodcu žalovaných v 1. a 2.
rade N. Y., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, pričom z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaní nepopreli,

vyplýva, že prihlášku na sociálne poistenie podal N. Y. v roku 1993 a bol samostatne zárobkovo činnou
osobou. K tomu, kedy túto prihlášku podal, sa nevyjadrila žiadna zo strán, avšak žalobca na okolnosti
prihlásenia sa právneho predchodcu žalovaných navrhol vypočuť svedkyňu V.. N. H., pričom v priebehu
pojednávania dňa 05. 03. 2018 od jej výsluchu upustil, keď tak súd, ako aj žalobca po predbežnom
právnom posúdení veci súdu nepovažovali túto okolnosť za podstatnú pre posúdenie danej veci. S

takýmto záverom súdu sa odvolací súd nestotožňuje, čo má potom za následok, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie v danej veci je predčasné a nesprávne.

21. Z citovaných ustanovení zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného
poistenia vyplýva, že v prípade, ak sa právny predchodca žalovaných prihlásil do regionálnej poisťovne
do 28. 04. 1993, vznikla mu podľa § 18 ods. 1 písm. c) tohto zákona povinnosť platiť poistné ako

samostatne zárobkovo činnej osobe a podľa § 20 ods. 4 tohto zákona sa mal povinnosť prihlásiť do
regionálnej poisťovne v mieste jeho trvalého pobytu najneskôr do 8 dní odo do dňa vzniku poistenia.
V prípade, ak sa právny predchodca žalovaných prihlásil do regionálnej poisťovne od 29. 04. 1993,
nevznikla mu podľa § 18 ods. 1 písm. c) tohto zákona povinnosť platiť poistné ako samostatne zárobkovo
činnej osobe, ak bol poberateľom starobného dôchodku, a preto podľa § 20 ods. 4 tohto zákona ani

nemal z tohto dôvodu povinnosť prihlásiť sa do regionálnej poisťovne v mieste jeho trvalého pobytu
podľa § 20 ods. 4 tohto zákona. Po zrušení zák. č. 7/1993 Zb. zákonom č. 274/1994 Z. z., účinným
od 01. 01. 1995 vznikla podľa § 14 ods. 1 písm. b) povinnosť samostatne zárobkovo činnej osobe platiť
poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie. Podľa § 51b tohto zákona, samostatne
zárobkovo činná osoba, ktorá do 31. decembra 1994 nemala oznamovaciu povinnosť preto, lebo bola

zúčastnená na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu, je povinná splniť
oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 4 do ôsmich dní od účinnosti tohto zákona. Z uvedeného potom
vyplýva, že v prípade, ak si právny predchodca žalovaných splnil oznamovaciu povinnosť do 28. 04.
1993, nemal už podľa § 51b zák. č. 274/1994 Z. z. opätovne túto povinnosť. V prípade, že sa prihlásil do
regionálnej poisťovne od 29. 04. 1993 (kedy túto povinnosť nemal podľa 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb.

účinného v tomto čase), bol povinný si po účinnosti zák. č. 274/1994 Z. z., teda od 01. 01. 1995 podľa
§ 51b opätovne splniť oznamovaciu povinnosť do ôsmich dní od účinnosti tohto zákona.

22. Uvedené má potom za následok, že ak si právny predchodca žalobcov splnil svoju oznamovaciu
povinnosť do 28. 04. 1993, túto povinnosť od 01. 01. 1995 opätovne nemal a právo predpísať

poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie sa premlčí podľa § 24 ods. 1 zák. č.
274/1994 Z. z. za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Ak sa právny predchodca žalovaných prihlásil
do regionálnej poisťovne od 29. 04. 1993, hoci túto povinnosť podľa predpisov účinných v tom čase
nemal, potom mu podľa § 51b vznikla povinnosť opätovne si splniť oznamovaciu povinnosť do ôsmich
dní od účinnosti tohto zákona, teda od 01. 01. 1995 a v takom prípade podľa ustanovenia § 24 ods.

3 zák. č. 274/1994 Z. z. platí, že právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie sa nepremlčuje. V tejto časti sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že verejnoprávny vzťah z poistenia smrťou právneho predchodcu žalovaných zanikol a vzťah žalobcu
voči žalovaným je už občianskoprávnym vzťahom súkromnoprávnej povahy, vyplývajúcim z ustanovenia
§ 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktorý sa vzťahuje všeobecná premlčacia doba podľa

Občianskeho zákonníka, avšak počítanie premlčania tak, ako to urobil súd prvej inštancie, je nesprávne.
Ak je vzťah žalobcu k žalovaným súkromnoprávnym vzťahom, je počiatok premlčania potrebné posúdiť
v súvislosti so vznikom tohto súkromnoprávneho vzťahu, a nie od vzťahu verejnoprávnej povahy, ktorý
bol len vo vzťahu žalobcu a právneho predchodcu žalovaných, a ktorý jeho smrťou zanikol.

23. Vychádzajúc z uvedeného právneho posúdenia veci odvolacím súdom, odvolací súd dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre nesprávne právne posúdenie veci predčasné, keď sa
súd prvej inštancie z takéhoto pohľadu vecou nezaoberal a neposudzoval ju. Keďže z tohto právneho
posúdenia veci sa javí ako rozhodujúca skutočnosť, kedy si právny predchodca žalovaných splnil
oznamovaciu povinnosť v zmysle zák. č. 7/1993 Zb., preto sa výsluch svedkyne V.. N. H. javí pre

posúdenie veci podstatný, preto ak žalobca na tomto výsluchu bude naďalej trvať, súd prvej inštancie ju
vďalšomkonaní vypočuje.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.24. K ďalším námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní, odvolací súd dodáva, že ak žalovaní v 1. a
2. rade po zaslaní výzvy súdu na vyjadrenie k žalobe nereagovali v lehote 10 dní stanovenej súdom,

aby sa k nej vyjadrili, hoci im bola doručená 03. 01. 2018 a 09. 01. 2018 a vyjadrenie k nej podali
osobne na súde, až po tom, ako prevzali predvolanie na pojednávanie vo veci, teda 02. 03. 2018, pričom
pojednávanie sa konalo 05. 03. 2018, bolo potrebné na obsah ich vyjadrenia v zmysle ustanovenia
§ 153 ods. 1 CSP hľadieť ako na prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené včas, preto
na ne súd v zmysle ustanovenia § 153 ods. 2 CSP nebol povinný prihliadnuť. Keďže žalovaný v 1.

rade sa pojednávania dňa 05. 03. 2018 osobne zúčastnil, pričom z jeho výsluchu vyplýva totožný
obsah procesnej obrany žalovaných, je zohľadnenie vyjadrenia žalovaných z hľadiska posúdenia veci
bezpredmetné. Pre zamietnutie žaloby nebol rozhodujúci obsah tohto vyjadrenia žalovaných.

25. K ďalšej námietke žalobcu, a to suplovaniu úkonov žalovaných súdom a rozporovaniu nesporných
tvrdení strán súdom, odvolací súd dodáva, že podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo

a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a podľa § 150 ods. 2
CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové
tvrdenia. Ak teda mal súd potrebu zistiť nejaké skutkové okolnosti potrebné na posúdenie danej veci
(napr. či bol právny predchodca žalovaných ako samostatne zárobkovo činná osoba do 31. 12. 1994
zúčastnená na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu), mohol požiadať

strany o vyjadrenie k nim, pričom následné právne posúdenie veci je už len činnosťou súdu, pričom
iné právne posúdenie veci, odlišné od právneho posúdenia veci žalobcom, neznamená rozporovanie
nesporných tvrdení strán.

26. Pokiaľ žalobca v odvolaní, okrem nesplnenia si prihlasovacej povinnosti porušenie povinnosti

právneho predchodcu žalovaných rozšíril aj o nesplnenie si odhlasovacej povinnosti, po tom ako 25.
07. 2005 ukončil podnikanie, odvolací súd k tomu dodáva, že podľa § 366 CSP prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Toto ustanovenie upravuje novoty v odvolacom konaní,
teda upravuje, za akých podmienok sa v odvolacom konaní pripúšťa použitie prostriedkov procesného
útoku alebo prostriedkov procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie.
Keďže žalobca takýto dôvod pre podporu nároku žalobcu uplatnený podanou žalobou použil až v

odvolacom konaní, pričom tak mohol urobiť už na súde prvej inštancie, odvolací súd naň neprihliadol,
pretože ide o novotu v odvolacom konaní.

27. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti

nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie

nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

28. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že jeho pozornosti neušlo, že dátum narodenia žalovaného v 1.
rade je uvedený nesprávne, avšak keďže došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
odvolací súd z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie nevrátil na jeho opravu, avšak v novom rozhodnutí

je potrebné uviesť jeho dátum narodenia správne.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).