Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117229572
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4117229572.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, Ulica 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, proti
žalovaným: 1. N. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., I. XXXX/XX, 2. I. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., I.
XXXX/XX, zast. JUDr. Liborom Hetmerom, bytom Nové Zámky, Turecká 49, o zaplatenie 585,18 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. novembra 2019
č. k. 16C/109/2017-133 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 460,
§ 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 1 písm. c), § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb. o
zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného poistenia v znení do 28. 04. 1993, § 18 ods.
1 písm. c), § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a financovaní zdravotného
poistenia v znení od 29. 04. 1993, § 30 ods. 2 zák. č. 7/1993 Zb. o zriadení Národnej poisťovne a

financovaní zdravotného poistenia v znení od 01. 01. 1993 do 31. 12. 1993, § 14 ods. 1 písm. b), § 24
ods. 1, 3, § 51b zák. č. 274/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 1995 a na základe vykonaného dokazovania
zistil, že právny predchodca žalovaných nebohý N. Y., narodený dňa XX. XX. XXXX (ďalej len poručiteľ
alebo aj právny predchodca) bol samostatne zárobkovo činnou osobou a dňa XX. XX. XXXX zomrel. Z
uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 11D/39/2017-20 zo dňa 19. 06. 2017, právoplatného dňa 05. 07.
2017 vyplýva, že žalovaní sa stali dedičmi po poručiteľovi, pričom čistá hodnota dedičstva predstavuje
29.625 eur, z ktorých pohľadávku z titulu vyporiadania BSM vo výške 1.125 eur nadobudla žalovaná v

2. rade a nehnuteľnosti vo všeobecnej hodnote vo výške 28.500 eur žalovaný v 1. rade. Z odôvodnenia
predmetného uznesenia tiež vyplýva, že žalobca si do dedičského konania prihlásil pohľadávku z titulu
nepredpísaného poistného za samostatne zárobkovo činnú osobu za obdobie 01/1993 až 04/1993,
01/1995až12/2000vovýške679,58eura,ktoránebolazahrnutádopasívdedičstvazdôvodu,žededičia
na pojednávaní dňa 19. 06. 2017 vzniesli námietku jej premlčania a pochybnosť o jej oprávnenosti. Zo
saldo konta vyplýva, že poručiteľ za obdobie od 08. 02. 1993 do 08. 02. 1993, od 08. 02. 1995 do 08.
01. 2001 bol povinný platiť poistné vo výške 679,58 eura. Z výsluchu svedkyne V.. N. H. vyplynulo, že

p. Y. podal prihlášku poistenca do poistenia Regionálnej národnej poisťovne dňa 05. 02. 1993. Podľa
zák. č. 7/1993 účinného od 01. 01. 1993 do 28. 04. 1993 bol povinný prihlásiť sa do 8 dní od vzniku
poistenia a odhlásiť sa v rovnakej lehote. Vzhľadom na to, že v tom čase bol dôchodca, poistenie zo
zákona zaniklo 28. 04. 1993 novelou zák. č. 7/1993. Účinnosťou zák. č. 274/1994 od 01. 05. 1995 podľa§ 51b sa mal prihlásiť od 01. 01. 1995 do 08. dní od účinnosti tohto zákona. Táto povinnosť však plnená
nebola. Takisto mal povinnosť, ak ukončil živnostenské oprávnenie, oznámiť túto povinnosť Sociálnej
poisťovni a tiež mal predkladať výpis priznania z dani z príjmov najneskôr do 8 dní po ukončení 1.

polroku roku, v ktorom sa daňové priznanie podalo. Sociálna poisťovňa nemohla vychádzať z údajov z
roku 1993, nakoľko od mája 1993 do konca roku 1994 sa mohli zmeniť rozhodujúce skutočnosti, tzn.
SZČO mohla prestať podnikať, prípadne mohla zomrieť. Z administratívneho spisu neb. N. Y. (právneho
predchodcu žalovaných) vyplýva, že právny predchodca podal prihlášku do poistenia dňa 05. 02. 1993.
Smrť právneho predchodcu bola Sociálnej poisťovne oznámená úmrtným listom vystaveným dňa 20.

01. 2017. Sociálna poisťovňa po tomto zistení listom zo dňa 02. 02. 2017 dopytovala Daňový úrad
Nitra, aby jej oznámil z daňových priznaní za roky 1999 až 2002 hrubé príjmy podľa § 7, na čo jej bolo
oznámené, že za tieto roky menovaný nepodal daňové priznanie. Dňa 08. 03. 2017 Sociálna poisťovňa
vystavila oznámenie o výške nepredpísanej pohľadávky na poistnom. Súd po zrušení rozhodnutia a
vrátení veci na ďalšie konanie doplnil dokazovanie v naznačenom smere a vykonaným dokazovaním
mal súd za nesporne preukázané, že právny predchodca žalovaných, nebohý N. Y., bol samostatne

zárobkovočinnouosobouadopoisteniasaprihlásilprihláškouzodňa05.02.1993.Uvedenáskutočnosť
nebola medzi stranami spornou a rovnako vyplynula z predloženého administratívneho spisu. V zmysle
právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, keďže si právny predchodca
žalovaných splnil svoju povinnosť do 28. 04. 1993 a to dňa 05. 02. 1993, nemal už podľa § 51b zák.
č. 274/1994 o Sociálnej poisťovni (ďalej len Zákon o Sociálnej poisťovni) povinnosť opätovne si plniť

oznamovaciu povinnosť. Vzhľadom k uvedenému sa súd nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že
nebolo možné brať do úvahy prihlášku podanú v roku 1993 a takýto postup by bol spôsobilý zasiahnuť
do práv a slobôd poistencov ako občanov. Podľa názoru súdu nie je možné prihliadnuť ani na námietku,
že právny predchodca žalovaných si nesplnil ani oznamovaciu povinnosť, keď žalobcovi neoznámil ani
podaniedaňovéhopriznania,keďzadministratívnehospisujezrejmé,žeprávnypredchodcažalovaných

v období od 1999 do 2002 nepodal daňové priznanie, pričom nie je ani zrejmé, či mu táto povinnosť,
vzhľadom na daňové predpisy, vznikla (okolnosti, kedy FO nevzniká povinnosť podať daňové priznanie).
Teda, ak si právny predchodca žalovaných splnil svoju oznamovaciu povinnosť do 28. 04. 1993, túto
povinnosť od 01. 01. 1995 opätovne nemal a právo predpísať poistné na nemocenské poistenie a
dôchodkové zabezpečenie sa premlčí podľa § 24 ods. 1 zákona o Sociálnej poisťovni za desať rokov

odo dňa jeho splatnosti. Žalovaní v konaní pred Sociálnou poisťovňou i v konaní pred súdom vzniesli
námietku premlčania, preto sa súd zaoberal touto otázkou. Žalobca si žalobou uplatnil poistné splatné
od 08. 02. 1995 do 08. 01. 2001 a právo predpísať poistné sa v zmysle vyššie uvedeného premlčalo za
desať rokov odo dňa jeho splatnosti, tzn. že právo predpísať poistné sa premlčalo najneskôr ku dňu 08.
01. 2011. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcove právo predpísať poistené sa premlčalo a nárok žalobcu,

ktorý si uplatnil žalobou podanou dňa 02. 11. 2017 je premlčaný a pre vznesenú námietku premlčacia
zo strany žalovaných súd takýto nárok nemôže priznať, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. K
námietke žalovaných súd uviedol, že smrť poručiteľa je právnou skutočnosťou, ktorá má za následok
v zmysle § 460 OZ v súvislosti s § 470 ods. 1 OZ vznik povinnosti dedičov uhradiť dlhy poručiteľa.
Vzhľadom na uvedené považoval súd námietku vznesenú zo strany žalovaných o nedostatku pasívnej

vecnej legitimácie za nedôvodnú. Súd mal tiež za to, že výkon práva žalobcu je možné považovať za
rozporný s dobrými mravmi, keďže poistné si žalobca uplatnil až v dedičskom konaní po poručiteľovi
s odstupom 22 rokov (uplatnené poistné bolo splatné dňa 08. 02. 1995), hoci z vyjadrení strán sporu
vyplýva, že poručiteľ sa v roku 1993 prihlásil u žalobcu ako SZČO a splnil si oznamovaciu povinnosť,
tzn. že žalobca mal vedomosť o tom, že poručiteľ vykonával od r. 1993 činnosť samostatne zárobkovo

činnej osoby. Skutočnosť, na ktorú žalobca poukázal, t.j. že ani za obdobie roku 1993, kedy sa poručiteľ
prihlásil, poistné neuhradil, nie je skutočnosťou, ktorá by mala byť na prospech žalobcu, nakoľko
žalobca mal povinnosť vykonávať osobitne určenými zamestnancami kontrolnú činnosť (§ 44 Zákona o
Sociálne poisťovni) pri výbere a vymáhaní poistného, ktorú však zanedbal, keď ani za uvedené obdobie
poručiteľovi poistné nepredpísal, hoci si tento splnil oznamovaciu povinnosť. Okrem toho, poručiteľ ako

SZČO mal aj iné povinnosti, ktoré si vzhľadom na ich povahu (viesť a uchovávať účtovné záznamy po
dobu desiatich rokov, iné doklady potrebné na určenie vymeriavacieho základu, sadzby poistného, výšky
poistného a jeho platenia, poskytovať súčinnosť pri výkone kontroly a predkladať účtovné doklady a iné
doklady týkajúce sa platenia, odvádzania, ročného zúčtovania a vykazovania poistného a pod.) mohol
splniť jedine SZČO - platiteľ, a nie jeho dedič, ktorý nemusí mať žiaden prístup k dokladom poručiteľa,

ktorými by mohol preukázať zánik poistenia, jeho trvanie, prípadne iné skutočnosti relevantné pre výšku
poistného, najmä za situácie, že od splatnosti poistného uplynulo už viac ako 20 rokov. Vzhľadom na
uvedené, považoval súd uplatnenie si poistného u dedičov poručiteľa s časovým odstupom viac ako
20 rokov za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, keďže je nepravdepodobné, že dedičiaako právni nástupcovia poručiteľa sa za tejto situácie môžu aj účinne brániť. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, a keďže žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní
plný úspech vo veci, preto im súd priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške

ktorých rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,
odôvodniac ho tým, že s rozsudkom sa nestotožňuje a v celom rozsahu ho týmto napáda, a preto v
zákonnejlehotepodávaodvolanievočirozsudkuvcelomrozsahu prenesprávneprávneposúdenieveci,

keď súd v konaní nesprávne interpretoval obsah správne zvolenej právnej normy zákona č. 274/1994 Z.
z. o Sociálnej poisťovni. Je zrejmé, že samostatne zárobkovo činným osobám, ktoré v čase od 29. 04.
1993 do 31. 12. 1994 nemali povinnosť prihlásiť sa na poistenie, táto povinnosť vznikla od 01. 01. 1995,
t. j. mali si splniť oznamovaciu povinnosť bez ohľadu na to, či podnikali už pred dátumom 29. 04. 1993 a v
súlade s vtedy platnou legislatívou sa prihlásili na poistenie alebo s podnikaním začali až po nadobudnutí
účinnosti legislatívy, podľa ktorej sa prihlásiť nemuseli. Na tieto osoby ku dňu účinnosti zákona č.

274/1994 Z. z. (od 01. 01. 1995) nazerá zákon rovnako, t. j. ako na neprihlásené samostatne zárobkovo
činné osoby, ktoré sú povinné si túto oznamovaciu povinnosť splniť. V prípade osôb, ktoré do účinnosti
zákona č. 274/1994 Z. z. nemali oznamovaciu povinnosť, lebo boli zúčastnené na nemocenskom
poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu zákon stanovil priaznivejšiu lehotu na splnenie
oznamovacej povinnosti, a to 8 dní od účinnosti tohto zákona. Pokiaľ by právny predchodca žalovaných

splnil svoju povinnosť v tejto 8-dňovej lehote, Sociálna poisťovňa by predpísala dlžné poistné ešte za
života neb. p. Y.. Faktom ale zostáva, že menovaný si túto oznamovaciu povinnosť nikdy nesplnil -
ani v lehote, ani dodatočne a na poistenie sa neprihlásil. Aj napriek tomu, že svedkyňa na podklade
dokumentov a interných predpisov z 90. rokov dostatočne ozrejmila, aký jednotný postup žalobca plošne
aplikoval v roku 1995 na všetky SZČO, ktorým zanikla povinnosť platiť poistné, avšak od roku 1995 im

znovu vznikla, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Poukázal aj na to, že názor odvolacieho súdu (sp. zn.
9Co/274/2018-77 o tom, že ak si právny predchodca žalovaných splnil svoju oznamovaciu povinnosť do
28. 04. 1993, túto povinnosť od 01. 01. 1995 opätovne nemal), bol zjavne nesprávny a predstavuje iba
svojvoľný a ničím neodôvodnený výklad, ktorý nebol podložený ani odkazom na ustálenú rozhodovaciu
prax súdov. Naopak, žalobkyňa poukazuje na množstvo rozhodnutí, spomedzi ktorých príkladom uvádza

rozsudok Okresného súdu Piešťany č. 3C/187/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. 9Co/269/2014. Argumentácia žalovaných sa nápadne podobá argumentácii žalovanej v citovanom
judikáte, rovnako skutkový stav je obdobný ako v prejednávanej veci. O tom, že odvolací súd (a
následne aj súd prvej inštancie) v prejednávanej veci nesprávne interpretoval zákon a nesprávne právne
posúdil vec, svedčí aj skutočnosť, že ako to vyplýva z uznesenia 9Co/274/2018-77 zjavne považuje

pojmy splnenie oznamovacej povinnosti a prihlásenie sa na poistenie za dva odlišné, nadväzné a
nezávislé úkony poistenca, pričom však ide o jeden synonymický termín. Pojem oznamovacia povinnosť
označuje prihlásenie, odhlásenie poistenca a prihlásenie a odhlásenie zamestnanca. V tom období
a aj v súčasnosti sú oznamovacou povinnosťou všetky úkony, ktoré sú dôvodom na vznik a zánik
poistenia. Ak si poistenec splnil oznamovaciu povinnosť, znamená to, že vykonal prihlásenie alebo

odhlásenie vo vzťahu k Sociálnej poisťovni. Označenie oznamovacia povinnosť zároveň vyjadruje, že
ide o povinnosť poistenca, ktorý týmto oznámením umožní, aby sa do vedomostnej sféry pracovníkom
žalobkyne ako verejnoprávnej inštitúcie dostala informácia o tom, že daný poistenec sa stal spôsobilým
subjektom sociálneho poistenia a s účinnosťou od konkrétneho dňa sa na neho viažu práva a povinnosti.
Vmedziobdobírokov1993a1995došloktzv.zánikupoisteniazozákonaanáslednémuvznikupoistenia

zo zákona, pričom povinnosť predložiť doklady a prihlásiť sa na poistenie bola zákonom nepochybne
delegovaná na SZČO. Splnenie oznamovacej povinnosti, ktorú zakotvil zákon č. 274/1994 Z. z.,
nemožnoviazaťnaúkonvykonanýzaúčinnostiinéhozákon,najmäakmedzitýmdošlokzánikupoistenia
na základe zákona (t. j. bez výslovného úkonu zo strany poistenca). Svedčí o tom okrem samotného
zákona č. 274/1994 Z. z. aj dokument z daňového úradu, na ktorom je toto poučenie pre podávateľa

daňovéhopriznaniauvedené.Jenepochybné,žeprávnypredchodcažalovanýchporušilviackrátzákony
tým, že nepodal prihlášku žalobcovi a zároveň nerešpektoval povinnosť oznámiť podanie daňového
priznania žalobcovi, čo možno jednoznačne klasifikovať ako nesplnenie oznamovacej povinnosti. Práve
na tieto prípady pamätal zákon č. 274/1994 Z. z., keď ustanovil, že právo žalobcu na poistné sa
nepremlčí, ak oznamovacia povinnosť nebola splnená. Je nepochybné, že prihláška neexistuje, o čom

svedčí predložený spis, a teda žalobca objektívne nemohol predpísať poistné právnemu predchodcovi
žalovaných a o tom, že právny predchodca mal byť poistený a platiť poistné sa dozvedel až po jeho
smrti. Žalobca postupoval so všetkou náležitou starostlivosťou, nemožno mu vyčítať žiadne pochybenie,
žiadne pochybenie dôkazmi nepodložili ani žalovaní a ako to vyplynulo aj so svedeckej výpovedesvedkyne, nebolo v kompetencii ani právomoci žalobcu a odporovalo by to logickému výkladu vtedajšej
legislatívy, ak by mal od r. 1995 žalobca iniciatívne prihlásiť každú SZČO, ktorej povinnosť platiť poistné
zanikla zo zákona (a teda táto osoba viac nefigurovala v systémoch sociálneho poistenia ako poistenec

- SZČO). U takýchto osôb totiž nebolo možné bez ďalšieho zdĺhavého došetrovania a zisťovania určiť,
či naďalej spĺňajú podmienky účinnej legislatívy bez úkonu z ich strany, ktorým bolo podanie prihlášky
obsahujúcej všetky rozhodujúce skutočnosti. Ak by sme pripustili takýto výklad zákona, v praxi, počnúc
rokom 1995, by sa Sociálna poisťovňa dostala do situácie, kedy by buď musela iniciatívne prešetrovať
prostredníctvom svojich zamestnancov desaťtisíce poistencov, ktorým v roku 1993 zaniklo poistenie zo

zákona, čo so zohľadnením objemu práce a úrovne technických prostriedkov v roku 1995 nebolo možné
(ani vykonať, ani spravodlivo žiadať), alebo by pokračovala s neaktuálnymi údajmi poistencov a vystavila
by množstvo ľudí riziku, že im začne predpisovať poistné a zasielať platobné výmery a následné penále
za neplnenie povinnosti, hoci by títo ľudia túto povinnosť nemali (živnostenské oprávnenie zaniklo).
Takýto absurdný výklad zákona by zasiahol do práv a slobôd nespočetného množstva zodpovedných
poistencov, a naopak, chránil tých, korí si neplnia zákonné povinnosti. Takýmto výkladom by sme zákon

postavili do roviny, že by sa museli odhlásiť tí, ktorí už nie sú po roku 1995 samostatne zárobkovo
činnými osobami, s čím by bol spojený obrovský objem zbytočnej práce a spätného opravovania údajov.
Je viac ako zrejmé, že takúto legislatívnu zmenu nemožno vykladať inak, ako tak, že každá SZČO bola
od roku 1995 povinná sa prihlásiť bez ohľadu na to, či a koľkokrát sa v minulosti prihlásila do systému
sociálneho poistenia. K šikanóznemu výkonu práva uviedol, že súd poukázal na to, že výkon práva

žalobcu je možné považovať za v rozpore s ust. § 3 ods. 1 OZ, t. j. s dobrými mravmi. Súd tzv. šikanózny
výkon práva podľa § 3 ods. 1 OZ odôvodnil tým, že žalovaní sa nemôžu účinne brániť a objektívne
nemôžu preukázať prihlásenie neb. p. Y. na sociálne poistenie, ani úhrady dlhu na poistnom, nakoľko
legislatíva prikazuje archivovať účtovníctvo iba 10 rokov, je absolútne irelevantné, pretože zákon č.
431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov síce prikazuje minimálnu lehotu archivácie

účtovníctva, avšak jej maximálnu lehotu neobmedzuje, a preto argument o objektívnej nemožnosti
predloženia dôkazu, absolútne neobstojí a je zrejmé, že žalovaní dôkazy nemajú zo subjektívnych príčin
(nikdy neexistovali). Nepochybne treba vziať do úvahy aj samotnú právnu povahu dokumentu (prihláška
občana na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie a odhláška občana z nemocenského
poistenia a z dôchodkového zabezpečenia), ktorý nie je účtovným dokladom, a teda sa naň vyššie

citovaný zákon vôbec nevzťahuje, ani iný zákon neukladá povinnosť uschovania si jedného vyhotovenia
tohto dokumentu opatreného pečiatkou podateľne, prípadne poštový doklad o jeho zaslaní. Je iba
vecou opatrnosti osoby, aby si archivovala takéto doklady. Vyššie citovaný zákon tak nemožno na danú
situáciu takto generálne použiť, pretože napríklad fyzické osoby, ktoré sú bežne účastníkmi záväzkov, z
ktorých v budúcnosti môže vzniknúť spor, a teda stav, kedy musia preukázať splnenie svojej povinnosti

voči protistrane (napríklad preukázaním dokladu o zaplatení), pričom by na súde nemohol spravodlivo
obstáť argument takejto osoby o tom, že žalovaný je fyzická osoba a žiadny zákon jej neprikazuje
archivovať potvrdenia o úhradách, a preto nie je objektívne možné zaplatenie dokázať a uniesť tak
dôkazné bremeno. Rovnako by pri takomto výklade súdu bol každý úkon veriteľa, ktorý si nárokuje
splnenie na dedičoch dlžníka v rozpore s dobrými mravmi, lebo dedičia nemusia mať prístup k dokladom

poručiteľa preukazujúcim zaplatenie dlhu. Z vyššie uvedeného teda nie je vôbec zrejmé, kde vidí súd
šikanóznyvýkonprávažalobcuvovzťahukžalovaným.Súdnapraxzaujalanázor,že,postupsúdupodľa
§ 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom
dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy
hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu, prípadne,

kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi
účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. IV.ÚS 195/2012-66, NS ČR sp. zn. 22Cdo 1917/2004 a sp. zn. 22 Cdo 1567/2004 NS SR sp.
zn. 3 Obo 32/2009 a uviedol, že žalobca v žiadnom prípade nesleduje znevýhodnenie alebo spôsobenie
ujmy, nakoľko sa od žalovaných oprávnene domáha vydania pomerne nízkej sumy v pomere k hodnote

zdedeného majetku po poručiteľovi (29.625 eur). Žalovaní nie sú v konaní vystavení žiadnej finančnej
strate, nakoľko do svojej majetkovej sféry nadobudli dedením aj sumu, ktorá by im nikdy nepatrila,
ak by si poručiteľ plnil svoje zákonné povinnosti voči Sociálnej poisťovni. V konaní žalobcu nie je nič
šikanózne. Naopak, súd vytvoril nebezpečný a spoločensky neakceptovateľný precedens o tom, že
ak samostatne zárobkovo činná osoba počas života zvýši svoj majetok o prostriedky, ktoré mali byť

uhradené Sociálnej poisťovni ako poistné, budú dedičia takejto osoby požívať ochranu pred vymáhaním
dlhu z titulu šikanózneho výkonu práva. Naopak, samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré počas života
zodpovedne plnili všetky záväzky a povinnosti, čím došlo k zmenšeniu sumy finančných prostriedkov v
ich majetkovej sfére, takýmto spôsobom ukrátia svojich dedičov, a preto nie je v ich záujme za životaneplniť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovanému v
1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 562,94 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22,24 eura, a to do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon

odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi
sumu 562,94 eura a žalovanému v 2. rade sumu 22,24 eura do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaní ako právni nástupcovia po poručiteľovi N. Y., nar. XX. XX. XXXX sú

v pomere nadobudnutého dedičstva (žalovaný v 1. rade 96,20%, žalovaná v 2. rade 3,80%) povinní
zaplatiť nepredpísané poistné poručiteľa - samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré si žalobca riadne
uplatnil v dedičskom konaní, no žalovaní pohľadávku uplatnenú v dedičskom konaní neuznali a považujú
ju za premlčanú. Po vznesenej námietke premlčania žalobca oznámil žalovaným, že časť uplatnenej
pohľadávky vo výške 94,40 eura je možné považovať za premlčanú (túto si žalobou neuplatnil),

zvyšnú časť si uplatnil predmetnou žalobou. V čase nesplnenia si povinnosti mal právny predchodca
žalovaných 62 rokov. Právny predchodca žalovaných podal v roku 1993 prihlášku na sociálne poistenie,
avšak poistné za toto obdobie nezaplatil a žalobca s prihliadnutím na námietku premlčania upustil
od vymáhania poistného. Následne si poručiteľ nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť a porušenie
povinnosti bolo zistené aj pri povinnosti predkladať výpis z daňového priznania. Výlučne z týchto

dôvodov na strane poručiteľa nedisponoval žalobca informáciami potrebnými a nevyhnutnými na to,
aby mohol byť za života vyzvaný na úhradu poistného a žalobca tak urobil bezprostredne po tomto
zistení prihlásením do dedičského konania. V nadväznosti na to uviedol, že v prípade, ak nebola splnená
oznamovacia povinnosť, poistné sa nepremlčuje. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu
zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

V dôsledku odvolania zo strany žalobcu je napadnutý rozsudok predmetom preskúmania odvolacím
súdom.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. Odvolacím dôvodom žalobcu je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Právnym
posúdením veci je pritom aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich

riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

8. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že záver súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalobcu je premlčaná, je správny, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom s
odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ustanovenia§ 387 ods. 2 CSP naň odkazuje. Súd prvej inštancie bol pri posúdení otázky povinnosti právneho
predchodcu žalovaných od 01. 01. 1995 opätovne sa prihlásiť na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie, ak si túto povinnosť už pred tým splnil do 28. 04. 1994, v zmysle ustanovenia § 391

ods. 2 CSP právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. Odvolací súd zotrváva na názore, že ak si
právny predchodca žalovaných dňa 05. 02. 1993 (čo vyplýva z dokazovania na súde prvej inštancie),
splnil povinnosť v zmysle ustanovenia § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Z. z. ako samostatne zárobkovo činná
osoba a prihlásil sa do poistenia a ak aj v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. c) zák. č. 7/1993
Zb. v znení od 29. 04. 1993 už povinnosť platiť poistné nemal, povinnosť prihlásiť sa do poistenia mu

nevznikla opätovne od 01. 01. 1995, od účinnosti zák. č. 274/1994 Z. z. Právny predchodca žalovaných
mal v zmysle ustanovenia § 20 ods. 4 zák. č. 7/1993 Zb. v znení do 28. 04. 1993, ako aj v zmysle
ustanovenia § 20 ods. 4 tohto zákona v znení od 29. 04. 1993 aj povinnosť odhlásiť sa v lehote
najneskôr do ôsmich dní odo dňa zániku poistenia, pričom keďže k zániku poistenia u neho v tomto
období nedošlo, a teda takúto skutočnosť žalobcovi z toho dôvodu ani neoznamoval, žalobcovi bolo k
01. 01. 1995 zrejmé, že je stále samostatne zárobkovo činnou osobou, avšak, ktorá sa do poistenia

už prihlásila (dňa 05. 02. 1993), a preto jej táto jej povinnosť od 01. 01. 1995 opätovne už nevznikla.
Takýto názor podporuje aj ustanovenie § 51b zák. č. 274/1994 Z. z., podľa ktorého bola povinnosť splniť
si oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 4 do ôsmich dní od účinnosti tohto zákona stanovená len
samostatne zárobkovo činným osobám, ktoré do 31. decembra 1994 nemali oznamovaciu povinnosť
preto, lebo boli zúčastnené na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení z iného dôvodu,

pričom právny predchodca žalovaných takúto povinnosť mal a aj si ju dňa 05. 02. 1993 splnil, teda v
jeho prípade o takúto osobu nejde. Námietka žalobcu, že pri aplikácii názoru odvolacieho súdu by bolo
potrebné zdĺhavé došetrovanie, či osoby naďalej spĺňajú podmienky účinnej legislatívny bez úkonu z
ich strany, je preto nedôvodná. Platobné výmery by boli predpisované a zasielané len osobám, ktoré
si povinnosť odhlásiť sa v lehote stanovenej zákonom k 01. 01. 1995 nesplnili. K poukazu žalobcu na

rozhodnutie Okresnému súdu Piešťany č. k. 3C/187/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 9Co/269/2014 odvolací súd dodáva, že v tejto veci sa riešila iná situácia, keďže v tejto veci
právny predchodca žalovanej podnikal ako samostatne zárobkovo činná osoba v období od 13. 03. 1995
do 31. 12. 2000, teda len za účinnosti zák. č. 274/1994 Z. z. účinného od 01. 01. 1995, teda nejde o
rovnakú situáciu ako v predmetnej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. So záverom súdu prvej inštancie,
že v danej veci ide o výkon práva rozporný s dobrými mravmi sa odvolací súd nestotožňuje, keďže
priamo ustanovenie § 24 ods. 3 zák. č. 274/1994 Z. z. stanovilo za určitých podmienok nepremlčateľnosť
práva predpísať poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie a len tým, že v danej
veci ide o pohľadávku voči právnym nástupcom osoby, ktorej povinnosti boli týmto zákonom stanovené,

nejde o takúto situáciu. Nestotožnenie sa so záverom odvolacieho súdu v tejto časti však nemá vplyv
na správnosť záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z iného dôvodu.

9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu, avšak keďže im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
rozhodol, že žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd
síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale
keďževtakomprípadebyovýškenáhradytrovkonaniapoprávoplatnostirozhodnutiamuselrozhodovať
podľa§262ods.2CSPsúdprvejinštancie,ajkeďužvčaserozhodovaniaodvolaciehosúdubolozrejmé,

že žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov
odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).