Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, November 6, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/432/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109203419
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109203419.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: L.. M. M.Š., N.
N., Š. XX, zastúpený Právnym centrom, s.r.o., Bratislava, Žilinská 8, proti odporcovi: DQS Automotive,
s.r.o., Bratislava, Lazaretská 8, IČO : 43 855 903, zastúpeného Rodl&Partner Advokáti, s.r.o., Bratislava,
Lazaretská 8, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie

navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 6. 2012 č.k. 25C 39/2009
- 240, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e takto :

V časti o zaplatenie istiny 17.397 € p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, v tejto časti rozsudok súdu prvého
stupňa z r u š u j ea konanie z a s t a v u j e.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 9.341,56 €, s úrokom z
omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 1.113,35 € od 6. 1. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z

omeškania 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 2. 2009 do 28. 6. 2013, úrokom z omeškania vo
výške 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 3. 2009 do 28. 6. 2012, úrokom z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 4. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške
9,25 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 5. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 6. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 7. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 2.157,12 € od 6. 8. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy

1.372,48 € od 6. 9. 2009 do 28. 6. 2012 a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 752,64
€ od 6. 9. 2009 do zaplatenia, ďalej s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 10.
2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157, 12 € od 6. 11. 2009
až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 12. 2009 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.232,90 € od 6. 1. 2010 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku, výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny
poplatok a výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e.

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru sumu 26.738,56 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 924,68 € od 6. 1. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 2. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 10 % ročne zo
sumy 2.157,12 € od 6. 3. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 2.157,12 €
od 6. 4. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 5. 2009

do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 6. 2009 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 7. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 8. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo
sumy 2.157,12 € od 6. 9. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 €
od 6. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 11. 2009

do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 12. 2009 do zaplatenia, s
úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.232,90 € od 6. 1. 2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo
výške 7.047,42 € titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.Vozvyšnejčastinávrhnavrhovateľazamietol.Odporcunapokonzaviazalpovinnosťouzaplatiť
na účet prvostupňového súdu súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 1.703,50 €, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že týmto rozsudkom rozhodoval o návrhu
navrhovateľa na priznanie mu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, za obdobie
od 16. 12. 2008, t.j. dňa, kedy navrhovateľ písomne oznámil odporcovi, že s okamžitým skončením
pracovného pomeru, daného mu listom zo dňa 20. 11. 2008 nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní,
do 13. 2. 2012, v ktorý deň nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo

dňa 14. 5. 2010 č.k. 25C 39/2009 - 114 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. 2.
2012 sp. zn. 7Co 341/2010, ktorým súd určil okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa zo
strany odporcu za neplatné. Navrhovateľ si teda uplatňoval v konaní nárok na náhradu mzdy podľa § 79
ods. 1 Zák. práce. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ
doručil odporcovi oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 16. 12. 2008, ktorý dátum tak

považoval za rozhodný pre počiatok obdobia, za ktoré je navrhovateľ oprávnený požadovať náhradu
mzdy. Súd prvého stupňa poukazoval v tejto súvislosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej patrí nárok
na náhradu mzdy navrhovateľovi pri splnení zákonných predpokladov len do právoplatnosti rozhodnutia
súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, tj. odporcu, je
neplatné; v danej právnej veci je týmto dňom 13. 2. 2012. Odporca nesúhlasil s návrhom navrhovateľa

na priznanie mu náhrady mzdy za celé uplatnené obdobie, t.j. od 16. 12. 2008 do 13. 2. 2012 a žiadal
priznať navrhovateľovi náhradu mzdy v rozsahu zákonných 12 mesiacov, v zmysle § 79 ods. 2 Zák.
práce, s ktorou požiadavkou sa prvostupňový súd stotožnil a navrhovateľovi priznal náhradu mzdy len za
obdobie 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru s odporcom. Súd prvého stupňa v
tejto časti rozhodnutia vzal do úvahy, že navrhovateľ bol po obdržaní okamžitého skončenia pracovného

pomeru nezamestnaný, od 1. 12. 2008 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie , z ktorej
bol vyradený dňa 15. 11. 2009, keďže počnúc 16. 11. 2009 nastúpil na výkon práce v obchodnej
spoločnosti MAGNA SLOVTECA, s r.o. ako rezident - riadiaci pracovník na riešenie kvalitatívnych
problémov. Pracovný pomer mal dohodnutý na dobu neurčitú, v rozsahu 40 hodín týždenne, s mesačnou
mzdou 2.200 € brutto. Navrhovateľ potvrdil vo svojej výpovedi, že jeho pracovná náplň bola obsahovo

totožná s tou, ktorú vykonával u odporcu, s tým rozdielom, že nepracoval na projektoch v zahraničí, tiež
že práca plne zodpovedala jeho kvalifikácii. Pracovný pomer v spoločnosti MAGNA SLOVTECA, s.r.o.
ukončil navrhovateľ ku dňu 30. 4. 2011; následne bol dočasne práceneschopný ( do 21. 5. 2011 ) a od
23. 5. 2011 nastúpil do pracovného pomeru v spoločnosti Faurecia Slovakia, s.r.o., jeho pracovný pomer
bol dohodnutý na dobu neurčitú, v rozsahu 40 hodín týždenne, na pozíciu inžinier kvality, s miestom

výkonu práce v bydlisku navrhovateľa. Podľa vyjadrenia navrhovateľa aj táto jeho práca zodpovedala
jeho kvalifikácii, obsahovo bola totožná s pracovnou náplňou, s tou v spoločnosti MAGNA SLOVTECA,
s.r.o., pričom mu prináležala mesačná mzda vo výške 2.500 € brutto. Pracovný pomer so spoločnosťou
Faurecia Slovakia, s.r.o. navrhovateľ ukončil dohodou podľa § 76 ods. 2 Zák. práce. ku dňu 31. 1. 2012.
Od 1. 2. 2012 sa navrhovateľ prihlásil do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Po tom ako nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.
5. 2010, ktorým súd určil okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, požiadal navrhovateľ
odporcu o prideľovanie práce a zamestnanie, pričom od odporcu obdržal výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce zo dňa 16. 3. 2012. Z uvedených skutkových zistení súd prvého
stupňavyvodil,ženavrhovateľvobdobí,zaktoréododporcužiadalnáhradumzdy,t.j.od 16.11.2009 do

31. 1. 2012, s výnimkou obdobia od 1. 5. 2011 do 22. 5. 2011, kedy bol práceneschopný, bol navrhovateľ
zamestnaný a vykonával prácu, ktorá bola po obsahovej stránke totožná s tou, ktorý vykonával preodporcu pred daním okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď táto práca plne zodpovedala jeho
kvalifikácii, nevyžadovala si žiadnu ďalšiu prípravu, či zaškolenie. Po zohľadnení týchto skutočností
prvostupňový súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov od neplatného

skončenia pracovného pomeru, keď dospel k záveru, že navrhovateľ výkonom práce v spoločnostiach
MAGNASLOVTECAs.r.o. aFaureciaSlovakia,s.r.o.využívalsvojevedomosti,schopnostiakvalifikáciu
a tak plne zabezpečoval svoje existenčné a iné potreby, a bolo by neprimerané a nespravodlivé žiadať od
odporcu ako jeho zamestnávateľa, aby mu za totožné obdobie za daného stavu vyplácal náhradu mzdy.

Pri výpočte náhrady mzdy patriacej navrhovateľovi za obdobie od 16. 11. 2008 do 16. 12. 2009

vychádzal súd prvého stupňa z ust. § 134 Zák. práce a zistil, že priemerný zárobok navrhovateľa za
obdobie 3.štvrťroka 2008, t.j. v mesiacoch júl, august a september 2008, ako štvrťroku rozhodného pre
výpočet priemerného zárobku ( keďže k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo v mesiaci
december 2008 ) predstavoval 2.234,63 € ( v prepočte 67.320,60,- Sk ). Navrhovateľ mal totiž príjem :
v mesiaci júl 2008 vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 23 dní; v mesiaci august
2008 vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 20 dní a v mesiaci september 2008

vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 20 dní. Hodinový zárobok navrhovateľa bo,
určenýsumou386,90,-Sk(vprepočte12,84€/hod.),keďsúdprvéhostupňaspočítalmzdunavrhovateľa
za každý mesiac rozhodného obdobia a vydelil ju počtom odpracovaných hodín, t.j. : 65.000 + 65.000
+ 65.000 = 195.000,- Sk; 195.000,- Sk : 504 = 386,90,- Sk/hod.

Potom priemerný mesačný zárobok navrhovateľa predstavuje sumu 67.320,60,- Sk, v prepočte 2.234,63

€ ( súd prvého stupňa vynásobil hodinový zárobok navrhovateľa 386,90,- Sk, t.j. 12,84 € koeficientom
zodpovedajúcim 40-hodinovému týždňovému úväzku vo výške 174 ). Priemerný denný zárobok potom
predstavuje sumu 3.095,20,- Sk, v prepočte 102,74 € ( súd prvého stupňa vynásobil hodinový zárobok
navrhovateľa386,90,-Sk,vprepočte12,84€dennýmpracovnýmčasomvtrvaní8hodín).Prvostupňový
súd tak priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 16. 12. 2008 do 16. 12. 2009 tak, že :

- za obdobie od 16. 12. 2008 do 31. 12. 2008, t.j. za 9 pracovných dní x priemerný denný zárobok
3.095,20,- Sk, činí náhrada mzdy 27.856,80,- Sk, t.j. 924,68 €;

- za obdobie január až november 2009, t.j. za 11 mesiacov x priemerný mesačný zárobok 67.320,60,-
Sk, činí náhrada mzdy 740.526,60,- Sk, t.j. 24.580,98 €;

- za obdobie od 1. 12. 2009 do 16. 12. 2009, t.j. 12 pracovných dní x priemerný denný zárobok 3.095,20,-

Sk, činí náhrada mzdy 37.142,40,- Sk, t.j. 1.232,90 €.

Náhrada mzdy za priznané obdobie potom úhrnom činí 805.525,80,- Sk, v prepočte 26.738,56 €; vo
zvyšnej časti potom prvostupňový súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Spolu s istinou
priznal súd prvého stupňa navrhovateľovi aj úroky z omeškania, za každú jednotlivú splatnú mesačnú
náhradu mzdy, keď v zmysle pracovnej zmluvy bola mzda splatná vždy k 5-temu dňu nasledujúceho

kalendárneho mesiaca, takže odporca sa dostal do omeškania vždy počnúc 6.dňom kalendárneho
mesiaca. V tomto smere podoprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie poukazom na judikát NS SR sp.
zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17. 12. 2009.

Prvostupňový súd zároveň nepriznal navrhovateľovi úroky z omeškania zo mzdy, na ktorú mu podľa §
79 ods. 2 Zák. práce nevznikol nárok, t.j. za obdobie presahujúce 16. 12. 2009 a pri náhrade mzdy za

mesiace december 2009 a december 2009 sa súd prvého stupňa nestotožnil s výpočtom navrhovateľa,
ktorý ustálil mzdu za mesiac december 2008 sumou 1.113,35€ ( od 16. 12. 2008 do 31. 12. 2008 ),
resp. za mesiac december 2009 sumou 2.157,12 € ( za obdobie od 1. 12. 2009 do 16. 12. 2009 ),
keď súd prvého stupňa túto vypočítal za mesiac december 2008 sumou 924,68 € ( za 9 pracovných
dní ), resp. za mesiac december 2009 sumou 1.232,90 € ( za 12 pracovných dní ). V prípade náhrady

mzdy požadovanej navrhovateľom za mesiace január až november 2009 vychádzal súd prvého stupňa z
navrhovateľom uplatňovanej náhrady mzdy vo výške 2.157,12 € mesačne, hoci by mu prináležala vyššia
mesačná náhrada mzdy vo výške 2.234,63 €, s poukazom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je
súd viazaný návrhom účastníka konania a tento nemôže prekročiť. Vo zvyšku návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol.

Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 68 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 1,
ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2 prvá veta Zák. práce.O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ( v časti týkajúcej sa
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre prevažujúci úspech navrhovateľa,
keď určovacie výroky týkajúce sa trvania pracovného pomeru a uloženia povinnosti odporcovi umožniť

navrhovateľovi pokračovať v práci súd zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti a ich obsiahnutia vo výroku
o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ) a podľa § 142 ods. 3 O.s.p. ( v časti
týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov spolu s príslušenstvom, keď v presahujúcej časti
týkajúcej sa náhrady mzdy síce navrhovateľ nebol úspešný, rozhodnutie tu však záviselo od úvahy
súdu ). Prvostupňový súd tak priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške 7.047,42 €

titulom trov právneho zastúpenia za celkom 16 úkonov právnej služby, podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. :

1/ prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 15. 12. 2008, odmena 1.465,- Sk, v prepočte 48,63 €
( počítaná podľa § 11 ods. 1 písm.a/ cit. vyhl., z určovacieho výroku, keď v tom čase navrhovateľovi ešte
neprináležala náhrada mzdy ) + 20 % DPH, spolu 58,36 €; 2/ písomné podanie na súd zo dňa 29. 1.
2009, odmena 104,94 € ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy 924,68 € + 20 % DPH,
spolu 125,93 €; 3/ ďalšia porada s klientom dňa 16. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € ( počítaná z

určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ) + 20 % DPH, 4/ ďalšia porada s klientom
dňa 24. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady
mzdy vo výške 18.181,64 € ), 5/ účasť na pojednávaní dňa 17. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20
% DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ), 6/ písomné podanie
na súd dňa 1. 10. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku +

náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ), 7/ ďalšia porada s klientom dňa 12. 5. 2010, odmena účtovaná vo
výške 436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 %
DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 8/ účasť na pojednávaní
pred súdom dňa 14. 5. 2010, odmena účtovaná vo výške 436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo
právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady

mzdy vo výške 26.738,56 € ), 9/ písomné podanie na súd dňa 1. 7. 2010, odmena účtovaná vo výške
436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 % DPH
( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 10/ ďalšia porada s klientom
dňa 28. 6. 2010, odmena vo výške 2/3-ín, t.j. v sume 328,02 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho
výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 11/ účasť na pojednávaní pred súdom dňa 16. 5. 2012,

účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 € ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške
26.738,56€), 12/účasťnapojednávanípredsúdomdňa20.6.2012,účtovanáodmenavovýške436,54
€ + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 13/ písomné
podanie na súd zo dňa 21. 5. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 % DPH ( počítané z
určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 14/ písomné podanie na súd zo dňa 18.

6. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady
mzdy vo výške 26.738,56 € ), 15/ ďalšia porada s klientom dňa 14. 5. 2012, odmena vo výške 2/3-ín,
t.j. v sume 330,15 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56
€ ), 16/ ďalšia porada s klientom dňa 21. 5. 2012, odmena vo výške 2/3-ín, t.j. v sume 330,15 € + 20
% DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ). Právnemu zástupcovi

prináleží tiež režijný paušál 1 x 6,31 € ( r. 2008 ), 1 x 6,95 € r. 2009, bez DPH, ďalej režijný paušál 4 x
6,95 € ( r. 2009 ), 4 x 7,21 € ( r. 2010 ), 6 x 7,63 ( r. 2012 ), s 20 % DPH. Súd prvého stupňa nepriznal
právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia za úkony právnej služby, a to písomné podanie zo
dňa 15. 12. 2008 označené ako „Neuznanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a oznámenie
navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ako aj za poradu s klientom zo dňa 28. 1. 2009, keďže

vychádza z názoru, že súdne konanie začína podaním návrhu na súd, preto všetky úkony advokáta pred
podaním návrhu nie sú trovami súdneho konania podľa § 137 a nasl. O.s.p., ďalej ani úkon spočívajúce
v porade s klientom dňa 29. 6. 2010, ktorý nebol ničím preukázaný a ani za písomné podanie označené
ako „Úprava petitu návrhu v časti náhrady mzdy zo dňa 14. 5. 2012“, nakoľko uvedené podanie bolo
predložené súdu na pojednávaní dňa 16. 5. 2012, pričom právny zástupca navrhovateľa naň žiadal

neprihliadať, keďže vzhľadom na zmenu požadovaného obdobia náhrady mzdy sa zaviazal vykonať
prepočet náhrady mzdy, čo aj vykonal ďalším písomným podaním zo dňa 21. 5. 2012, za ktoré bola
právnemu zástupcovi navrhovateľa priznaná odmena.

Napokon podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet prvostupňového
súdu súdny poplatok za návrh vo výške 1.703,50 € ( za určovací výrok 99,50 € a 6 % zo sumy 26.738,56

€, t.j. 1.604 € ), keďže navrhovateľ je od platenia súdnych poplatkov oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel.Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním ako navrhovateľ, tak i odporca.

Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa jeho návrh
zamietol v časti, presahujúcej priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov s úrokmi z omeškania. Zároveň

napadol aj výrok o trovách konania a výrok o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, nakoľko tieto
výroky vychádzali z nižšej hodnoty sporu. Podľa navrhovateľa odôvodnenie prvostupňového rozsudku
len za obdobie 12 mesiacov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bolo nedostatočné,
čím súd prvého stupňa porušil jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súd prvého
stupňa sa stotožnil s požiadavkou odporcu v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zák. práce platného a

účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, nevysporiadal sa vôbec s námietkami
navrhovateľa, neprihliadol na správanie odporcu a ani nereagoval na skutočnosti, ktoré právny zástupca
navrhovateľa zhrnul vo svojej záverečnej reči. Prvostupňový súd Bratislava I sa zaoberal pracovnými
pomermi navrhovateľa počas rozhodného obdobia v spoločnostiach MAGNA SLOVTECA s.r.o., a
Faurecia Slovakia, s.r.o., posudzoval vraj, či mal navrhovateľ možnosť obstarať si inú vhodnú prácu
zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, príp. prečo sa po

skončení pracovného pomeru do práce nezapojil. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho
záver o tom, že navrhovateľ v období, za ktoré žiadal od odporcu náhradu mzdy ( konkrétne od 16.
11. 2009, kde súd prvého stupňa pochybil v dátume, pretože správne mal byť uvedený dátum 16.
11. 2008 do 31. 1. 2012, avšak navrhovateľ požadoval náhradu mzdy do 13. 2. 2012 s výnimkou
obdobia kedy bol práceneschopný, t.j. od 1. 5. 2011 do 22. 5. 2011 ), bol zamestnaný a vykonával

prácu, ktorá bola obsahovo totožná s tou, ktorú vykonával pre odporcu, že zodpovedala plne jeho
kvalifikácii a nevyžadovala si ďalšiu prípravu alebo preškolenie, neobstojí, nakoľko je v rozpore so
skutočnosťou. Navrhovateľ poukazoval na to, že v období od 9. 12. 2008 do 15. 11. 2009 bol v
evidencii nezamestnaných, pričom poberal dávku v nezamestnanosti, ktorá dosahovala len cca 35 %
jeho priemernej mzdy ( za 30 dní v sume 772,20 € a za 31 dní v sume 797,90 € ), ktorú dosahoval

v pracovnom pomere u odporcu. Súd prvého stupňa na túto skutočnosť nijako neprihliadol ani sa s
ňou nevysporiadal. Nevykonal dopyt na príslušný úrad práce sociálnych vecí a rodiny ohľadom sumy
dávok v nezamestnanosti, ktoré boli vyplatené navrhovateľovi. Súd prvého stupňa tiež neprihliadol na
správanie odporcu, ktorý po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru s
navrhovateľom mu neumožnil ďalej pokračovať v práci, ale mu na stretnutí dňa 21. 3. 2012 vo VW

Bratislava predložil spätne datovanú výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 15. 3. 2012 podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Konanie odporcu poškodilo a naďalej poškodzuje osobu navrhovateľa, jeho
dobrémeno,zhoršujemupodmienkyprihľadanízamestnania. Odporcomuvádzanédôvodyokamžitého
skončenia pracovného pomeru nikdy neexistovali, vykonštruované boli tiež tvrdenia o údajnej škode,
ktorú mal navrhovateľ odporcovi spôsobiť, táto napokon nebola zo strany odporcu nikdy preukázaná

a špecifikovaná. Odporca nereagoval na podnety navrhovateľa, jeho ochotu naďalej pre odporcu
pracovať. Počas trvania súdneho sporu si navrhovateľ musel zabezpečiť príjem vlastnými silami, aj
napriek spomínaným prekážkam zo strany odporcu. Výška príjmov, ktoré navrhovateľ poberal, nie je
dôvodom na nepriznanie náhrady mzdy alebo jej krátenie. Navrhovateľ si musel nejakým spôsobom
zabezpečiť príjem na pokrytie svojich životných potrieb, preto si aktívne hľadal prácu, keďže o.i. napr.

spláca úver na osobný automobil.

V prípade svojho neúspechu alebo čiastočného neúspechu v odvolacom konaní žiadal navrhovateľ
rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., s prihliadnutím na to, že rozhodnutie o výške
plnenia(náhradymzdy)závisíodúvahysúdu.Navrhovateľzáveromsvojhoodvolaniadodal,žeodporca
dňa 28. 6. 2012 vykonal čiastočnú úhradu dlhu v sume 17.397 €, ktorú navrhovateľ započítal na istinu

a túto skutočnosť zohľadnil pri úrokoch z omeškania. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s tým, že mu súd
prvého stupňa titulom trov právneho zastúpenia nepriznal odmenu za niektoré úkony právnej pomoci :
písomné podanie „Neuznanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ a oznámenie navrhovateľa o
trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 15. 12. 2008“ a tiež písomné podanie „Úprava petitu návrhu v
časti náhrady mzdy zo dňa 14. 5. 2012“, nakoľko ide o úkony právnej služby v zmysle vyhl. č. 655/2004

Z.z. navrhovateľ tak navrhoval v odvolacom konaní zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že mu
odvolací súd prizná titulom istiny sumu 64.496,77 € spolu s príslušným úrokom z omeškania ročne, za
každú mesačnú splátku náhrady mzdy a prizná mu aj plnú náhradu trov konania a zároveň aby odvolací
súd rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok s ohľadom na
zmenený výrok o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi uplatnený nárok.Odvolanie odporcu smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vyhovel,
ako aj výroku o trovách konania a súdnom poplatku. Odporca vo svojom odvolaní nenamietal proti
uloženiu mu povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v rozsahu 12 mesiacov, nesúhlasil však

s výškou tejto povinnosti, tak ako ju vypočítal súd prvého stupňa. Poukazoval na to, že rozhodným
obdobím pre výpočet priemerného zárobku zamestnanca v zmysle § 134 Zák. práce je kalendárny
štvrťrok, predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodnom období. V prejednávanej veci týmto rozhodným obdobím boli mesiace
júl, august a september 2008. Odporca namietal, že vo výpočte priemerného zárobku prvostupňový

súd pochybil v tom, že v danom období nezohľadnil dni sviatkov. Keďže navrhovateľ bol odmeňovaný
mesačnou mzdou, bolo potrebné ku skutočne odpracovaným hodinám, ktoré za uvedené obdobie
predstavovali 504 hodín, pripočítať aj 24 hodín za sviatky - 8 hodín v auguste 2008 a 16 hodín v
septembri 2008; mesačnú mzdu totiž nemožno krátiť z dôvodov sviatku a preto sa sviatky zahŕňajú
do odpracovaných hodín. Výsledok by potom predstavoval 195.000,- Sk ( súčet miezd za rozhodné
obdobie ) : 528 hodín = 369,31 Sk/hod., v prepočte 12,2588 €/hod. Potom priemerný hodinový

zárobok predstavuje násobok priemerného hodinového zárobku priemerným počtom pracovných hodín
pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca : 12,2588 € x 8
x 21,74 = 2.132,04 €/mesiac. Navrhovateľovi bol tak nesprávne priznaný 12 násobok sumy 2.157,12 €.
Odporca dodal, že ním prezentovaný výpočet zodpovedá štandardným účtovným programom, tak ako
to vyplýva aj zo mzdového listu navrhovateľa. Súd prvého stupňa teda pri svojom výpočte vychádzal

z nesprávne zisteného priemerného zárobku navrhovateľa. Použitím správne určenej priemernej
hodinovej či mesačnej mzdy navrhovateľa by súd dospel pri rovnakom matematickom postupe k
výsledku :

- v prípade náhrady mzdy za 9 pracovných dní v mesiaci december 2008 suma 882,63 € ( 9 dní x
priemerný denný zárobok 98,07 € );

- v prípade náhrady mzdy za január až november 2009 v sume 23.452,44 € ( 11 mesiacov x priemerný
mesačný zárobok 2.132,04 );

- v prípade náhrady mzdy za 12 pracovných dní v mesiaci december 2009 v sume 1.176,84 € ( 12 x
priemerný denný zárobok 98,07 € ).

Súčet týchto náhrad miezd tak tvorí sumu 25.511,91 € a nie 26.738,56 €. Odporca žiadal v zmysle

jeho odvolania vykonať korektúru výpočtu náhrady mzdy a stanoviť nárok navrhovateľa zo správne
vypočítanej priemernej mzdy.

Odporca ďalej v odvolaní nesúhlasil s priznaním úrokov z omeškania, jednak z dôvodu namietaného
nesprávneho výpočtu priemernej mzdy, ale hlavne preto, že navrhovateľovi vôbec nevznikol nárok na
úrok z omeškania. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zák. práce stanovuje pri neplatnom skončení pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa len nárok na náhradu mzdy. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka
práce nevyplýva nárok zamestnanca uplatňovať aj úroky z omeškania. Predchádzajúci Zákonník práce
( zákon č. 65/1965 Zb. ) túto možnosť výslovne upravoval v ust. § 256 ods. 2; táto úprava však bola v
novom Zákonníku práce - zákone č. 311/2001 Z.z. vypustená. Nemožno argumentovať ani úpravou v
Občianskom zákonníku ( § 517 ods. 2 Obč. zák. ), ktorý má podľa § 1 ods. 4 Zák. práce subsidiárne

postavenie vo vzťahu k Zákonníku práce. novelou Zákonníka práce účinnou k 1. 1. 2009 bolo ust. §
1 ods. 4 Zák. práce upravené tak, že došlo k zúženiu možnosti aplikácie ustanovení Občianskeho
zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, a to len na aplikovanie všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka ( t.j. § 1 až § 122 Obč. zák. ). Nárok na úroky z omeškania vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Obč.
zák., ktoré ale nie je zahrnuté vo všeobecných ustanoveniach. Navrhovateľ si uplatňuje nárok na úroky

z omeškania počnúc 6. 1. 2009 ( prvý deň omeškania s prvou náhradou mzdy ), spadá jeho nárok pod
novelizovanú úpravu Zákonníka práce.

Aj v prípade navrhovateľovi priznaných trov konania vychádzal súd prvého stupňa z nesprávne
určenej priemernej mzdy navrhovateľa, preto sú jednotlivé sumy trov právneho zastúpenia vypočítané
nesprávne. Odporca namietal, že v prípade odmeny za ďalšie porady s klientom prináleží právnemu

zástupcovi navrhovateľa odmena znížená na 2/3-iny základnej sadzby a nie vo výške celej sadzby, ako
to urobil súd prvého stupňa. Tiež bolo potrebné preukázať ich trvanie, keďže tarifa diferencuje odmenu
v prípade, kedy porada trvala menej ako jednu hodinu a v prípade, kedy trvala hodinu a viac. Za otáznu
považuje odporca tiež hodnovernosť úkonov spočívajúcich v ďalších poradách s klientom a ich trvania aza týmto účelom si vyžiadal relevantný dôkaz o tom, že sa uskutočnili a o dĺžke ich trvania. Ako sporné
označil odporca konkrétne ďalšie porady s klientom v dňoch 16. 9. 2009, 24. 9. 2009 a 12. 5. 2010.

Napokon odporca nesúhlasil s výškou súdneho poplatku, ktorý mu uložil súd prvého stupňa zaplatiť,

poukazujúc na tú časť poplatku, ktorá bola tvorená ako 6 % z priznanej náhrady mzdy. Keďže
východiskom pre tento výpočet bola nesprávne vypočítaná výška priemernej mzdy, nesprávne bola
stanovená aj výška súdneho poplatku. Tento má podľa odporcu po správnosti predstavovať 1.630,21
€ ( 99,50 € + 1.530,71 € ). Odporca navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v
ním napadnutých výrokoch zmeniť a priznať navrhovateľovi náhradu mzdy, ako aj poplatkovú povinnosť

odporcu podľa ním určenej výšky priemerného zárobku, resp. v prípade trov konania aj nesprávne
stanovenej odmeny za úkony spočívajúce v ďalších poradách s klientom.

Na odvolanie navrhovateľa sa odporca vyjadril písomne tak, že poukazoval na ním prezentované
dôvody v jeho odvolaní. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o porušení práva na riadne odôvodnenie
rozsudku prvostupňového súdu. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje s rozsudkom a jeho
odôvodnením neznamená, že bol na svojich právach o riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu ukrátený.

Odporca naopak považuje zdôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti priznanej náhrady mzdy
za dostatočne určité, keďže je z neho zrejmé, akou úvahou sa súd pri rozhodovaní riadil, z akých
preukázaných skutočností vychádzal a o akú právnu úpravu sa opieral. Súd prvého stupňa využil
svoje moderačné právo a vzhľadom na ďalší profesionálny život navrhovateľa a relevantné skutočnosti
vyhovel návrhu odporcu na nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov. Zohľadnil aj skutočnosť,

že navrhovateľ bol počas posudzovaného obdobia práceneschopný, za ktoré obdobie mu náhrada
mzdy nepatrí, keďže mu patria nemocenské dávky. Je pravdou, že navrhovateľ bol určité obdobie, a
to od 9. 12. 2008 do 15. 11. 2009 vedený na úrade práce v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
Keďže toto obdobie, trvajúce približne rok, mal navrhovateľ pokles príjmu, súd odporcovi nariadil
uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy za 12 mesiacov, čo má navrhovateľovi kompenzovať stratu príjmu.

Navrhovateľ mal možnosť nájsť si a vykonávať primeranú prácu, čo do jeho kvalifikácie i výšky príjmu,
súd prvého stupňa správne túto skutočnosť pri rozhodovaní zohľadnil. Navrhovateľ pre rozhodovanie
o uplatnenom nároku považoval za relevantné, že odporca po tom, ako nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neumožnil navrhovateľovi pokračovať v
práci, ale s ním ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce, bez navrhnutia

inej vhodnej alternatívy. Odporca však musel s navrhovateľom ukončiť pracovný pomer z dôvodu, že
nemal možnosť prideľovať navrhovateľovi prácu, a to ani na kratší pracovný úväzok v mieste, ktoré
bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a tiež pretože nedisponoval inou vhodnou alternatívou, ktorú
by mu mohol ponúknuť. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa o poškodení jeho dobrého mena a
sťažení podmienok hľadania vhodnej práce, keďže napriek skončeniu pracovného pomeru s odporcom

sa navrhovateľ zamestnal u ďalších zamestnávateľov, ktorí podľa vyjadrenia samotného odporcu boli
oboznámení s predmetom prebiehajúceho súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a navrhovateľ dokonca vykonával prácu obdobnú ako u odporcu.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu ( § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom
pojednávaní ( § 214 ods.1 písm.a/ O.s.p. ), v neprítomnosti navrhovateľa, ktorého neúčasť ospravedlnil

jeho právny zástupca pracovnými dôvodmi ( § 101 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p. ) a zistil, že napadnutý
rozsudoksúduprvéhostupňajenutnézmeniť,avšaklenvnáväznostinaodporcomposkytnutéčiastočné
plnenie po tom, ako vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa.

Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať.Podľa § 134 ods. 1 ods. Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 prvá veta Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) rozhodujúcim obdobím je
kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.

Podľa § 1 ods. 4 zák. práce ( v znení účinnom od 1. 1. 2009 ) ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom
na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež

správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 79 ods. 1, 2, ďalej §
134 ods. 1, 2 prvá veta Zák. práce ( v znení účinnom do 31. 12. 2008 ), ako aj ust. § 517 ods. 2 Obč.
zák. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými
okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací

súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje.

Pokiaľ odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, stalo sa tak len z dôvodu, že po rozhodnutí
prvostupňového súdu o návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy došlo zo strany odporcu k čiastočnému
plneniu, keďže navrhovateľovi titulom istiny zaplatil dňa 28. 6. 2012 sumu 17.397 €, ktorú skutočnosť
bolo potrebné v odvolacom konaní zohľadniť.

Na odvolacom pojednávaní navrhovateľ vzal svoj návrh na náhradu mzdy späť čo do istiny 17.397 € ( v
ktorej od odporcu obdržal plnenie ), pričom odporca so späťvzatím návrhu tejto časti súhlasil.

Podľa § 222 ods. 2 O.s.p. odvolanie môže odvolací súd vybaviť aj tak, že pripustí vzatie návrhu na
začatie konania späť, alebo schváli zmier.

Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,

ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Odvolací súd vzhľadom na ust. § 208 O.s.p., s prihliadnutím na to, že odporca s čiastočným späťvzatím
návrhu vyslovil súhlas, pripustil čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom ( čo do istiny 17.397 € ),

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Poskytnuté čiastočné plnenie bolo nutné následne premietnuť aj do výroku o povinnosti odporcu
poskytnúť navrhovateľovi plnenie. Odvolací súd preto odporcu zaviazal na zaplatenie istiny ( titulom
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ) už len vo výške 9.341,56 € ( t.j.
prvostupňovým súdom priznané plnenie 26.738,56 € - 17.397 € ). Keďže navrhovateľ obdržal čiastočné

plnenie od odporcu dňa 28. 6. 2012 ( preukázané výpisom z účtu navrhovateľa, č.l. 290 spisu ),
poskytnutie čiastočného plnenia znamenalo tiež zmenu v omeškaní odporcu s plnením; odporca zostal
v omeškaní s plnením už len do 28. 6. 2012, avšak len s tou náhradou mzdy, ktorých súčet splátok
činí už poskytnuté plnenie 17.397 € ( t.j. súčet sumy 1.113,35 + 7 násobok sumy 2.157,12 € + sumy
1.372,48 = 17.397 € ). Splátku náhrady mzdy dlžnú od 6. 9. 2009 bolo potrebné rozdeliť na dve, keďže

časť tejto splátky, a to vo výške 1.372,48 €, ešte pokrývalo už poskytnuté plnenie zo strany odporcu
( 2.157,12 € - 1.372,48 € = 752,64 € ) a so zvyškom tejto splátky, sumou 752,64 € je odporca naďalej v
omeškaní, t.j. od 6. 9. 2009 do zaplatenia, rovnako ako s ďalšími splátkami náhrady mzdy, priznanými
za nasledujúce obdobie.

K jednotlivým odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné. Navrhovateľ

vytýkal prvostupňovému súdu, že mu priznal náhradu mzdy len v rozsahu zákonného nároku 12
mesiacov. Tvrdil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti trpí nedostatočnýmodôvodnením. Podľa odvolacieho súdu táto námietka navrhovateľa neobstojí. V danom prípade
prináležal navrhovateľovi v zmysle platnej právnej úpravy nárok na náhradu mzdy najmenej v rozsahu
12 mesiacov, ktorý rozsah sa zhodou okolností v podstate prekrýva s obdobím, kedy bol navrhovateľ

evidovanýakouchádzačozamestnanieakedypoberaldávkyvnezamestnanosti.Prvostupňovýsúdako
je zrejmé z obsahu spisu a aj odôvodnenia jeho rozhodnutia, skúmal, či navrhovateľovi patrí náhrada
mzdy aj za ďalšie obdobie, nielen zákonný nárok za 12 mesiacov a dospel aj podľa názoru odvolacieho
súdu k správnemu záveru, že pre priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie nie sú splnené podmienky.
Súd prvého stupňa pritom prihliadal na platnú judikatúru, keď zisťoval, či navrhovateľ v tomto ďalšom

období ( po uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru ) bol zamestnaný, ak
áno, kde, na akej pracovnej pozícii, či táto zodpovedala jeho kvalifikácii a tiež, aký dosahoval príjem.
Navrhovateľ v odvolaní argumentoval tým, že odporca poškodzuje jeho dobré meno a sťažuje mu
podmienky hľadania práce, avšak uvedená námietka sa nejaví ako opodstatnená, keďže navrhovateľ
si opakovane dokázal nájsť prácu v tom istom odbore a v podstate na rovnakej pracovnej pozícii,
akú zastával u odporcu ( s tým rozdielom, že nepracoval na projektoch v zahraničí ), za v podstate

buď rovnakú alebo dokonca vyššiu mzdu. Za týchto okolností považoval odvolací súd rozhodnutie
prvostupňového súdu zaviazať odporcu na zaplatenie náhrady mzdy v zákonnom rozsahu 12 mesiacov
za vecne správne.

Nedôvodná bola námietka odporcu týkajúca sa nesprávneho výpočtu priemerného zárobku
navrhovateľa tým, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy, že do obdobia rozhodného pre jeho výpočet

spadajú 3 dni sviatkov ( 1 v auguste a 2 v septembri 2008 ). Vychádzajúc z ust. § 134 ods. 1 Zák. práce
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi
na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
V prípade mzdy zúčtovanej navrhovateľovi za rozhodné obdobie prvostupňový súd správne prihliadal na
mzdu zúčtovanú na výplatu navrhovateľovi len za odpracované dni ( t.j. nie aj sviatky ). V súdenej právnej

veci však súd prvého stupňa priznal mesačnú náhradu mzdy len vo výške uplatňovanej navrhovateľom
( t.j. nižšej, než aká by mu po správnosti patrila, podľa § 153 ods. 2 O.s.p. ).

Odporca tiež nesprávne argumentoval v prípade priznaných úrokov z omeškania. Pokiaľ Zákonník
práce ( v znení účinnom od 1. 1. 2009 ) odkazuje na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka,
nutno poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v Občianskom zákonníku nenachádzajú len v jeho

ustanoveniach § 1 až § 122 ( t.j. v prvej časti Občianskeho zákonníka ), ale tiež v ustanoveniach § 488 až
§ 587 Obč. zák. ( t.j. v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové právo ),
kde je zaradené aj ust. § 517 Obč. zák. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu
s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na

strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza
u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a
nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení
tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie
peňažnéhonároku,ktorýzanikásplnením,pričomúčastníkjepovinnýnárokdruhéhoúčastníkauspokojiť

včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto
prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie,
t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku.
Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym
predpisom z ust. § 119 ods. 1 Zák. práce ( v súčasnosti § 129 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z., Zákonník

práce, poznámka odv. súdu ) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za
mesačné obdobie ( ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné
obdobie ), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, .... samotným
právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný
pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok .... nevzniká. Týmto deklaratórnym

rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie
náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná... Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní
nároku na náhradu mzdy ... je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní
na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce ( teraz § 77 zák.č. 311/2001 Z.z., poznámka
odv. súdu ), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu

splatnosti náhrady mzdy.“Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo
116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou

sankciou. Má veriteľa ( zamestnanca ) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,
úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník ( zamestnávateľ ). Pri rozhodovaní
o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania;
na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne
ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z

náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp. zn. 5 Cdo 269/2007.

Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR,
tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku navrhovateľa na priznanie úrokov z omeškania a v
súlade s nimi vyhodnotil nárok navrhovateľa na úroky z omeškania ako dôvodný.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nepochybil ani v prípade rozhodovania o trovách
prvostupňového konania. Jednak vychádzal zo správneho základu pre určenie výšky odmeny advokáta

za jednotlivé úkony právnej služby ( správne vypočítal výšku priemerného zárobku navrhovateľa ) a tiež
správne postupoval pri rozhodovaní o tom, za ktoré úkony advokáta mu patrí odmena. Ďalšie porady s
klientom, za ktoré prvostupňový súd priznal odmenu právnemu zástupcovi, boli v súdnom spise písomne
zdokladované Protokolmi zo stretnutia a porady s klientom, aj s uvedením času trvania ( vždy v rozsahu
dlhšom ako 1 hodina ). Odporca osobitne namietal priznanie plnej výšky odmeny za úkony právnej

služby spočívajúce v ďalšej porade s klientom, poskytnuté v dňoch 16. 9. 2009, 24. 9. 2009 a 12. 5.
2010, keď tvrdil, že tieto mali byť po správnosti krátené a priznané buď v rozsahu 2/3-ín ( ak presahovali
hodinu ), alebo 1/3-iny ( ak trvali kratšie ). Avšak podľa § 14 ods. 2 písm.g/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení
platnomdo 31.5.2010,patrilaadvokátoviodmenavovýške1-icezákladnejsadzbytarifnejodmenyajza
ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom, ak nepresiahne jednu hodinu. Keďže podľa zdokladovaných

protokolov o rokovaní s klientom tieto porady v namietaných dňoch trvali dlhšie než 1 hodinu, vzhľadom
na v tom čase platné znenie cit. vyhlášky bola právnemu zástupcovi plná odmena aj za tieto úkony
právnej služby priznaná správne. Súd prvého stupňa tiež správne nepriznal odmenu za úkony, ktoré
poskytol právny zástupca navrhovateľovi pre začatím súdneho konania, a ani za písomné podanie
obsahujúce úpravu petitu zo dňa 14. 5. 2012, keďže uvedené podanie nebolo v konaní relevantné -

petit návrhu bol následne zo strany právneho zástupcu navrhovateľa opätovne upravovaný podaním zo
dňa 21. 5. 2012 a za tento úkon bola advokátovi aj priznaná odmena.

Keďže súd prvého stupňa správne stanovil výšku priemerného zárobku, nepochybil ani pri výpočte výšky
súdneho poplatku, ktorý je povinný uhradiť odporca ( § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.).

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p.

tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia ( po tom, ako v časti istiny 17.397 € konanie zastavil podľa
§ 208 a § 222 O.s.p. ). V zamietajúcom výroku, výroku o trovách prvostupňového konania a výroku o
povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 2

O.s.p., keď zohľadnil skutočnosť, že v odvolacom konaní ani jeden z účastníkov nedosiahol so svojím
odvolacím návrhom úspech. Preto rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.