Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/4/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709205725
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jolana Fuchsová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7709205725.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jolany Fuchsovej a členov

senátu JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu L. plus s.r.o., J.A. X/
XXXX, B., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného W.. W. I., advokátom, S. J. XX, B. proti žalovanému W. B.
O., s miestom podnikania B. 186, Y.: XX XXX XXX, zast. W.. B. A., advokátom, S. J. XX, B., o zaplatenie
10.003,50 eur s prísl. a o vzájomnom protinávrhu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Michalovce č.k. 22Cb/225/2009-297 zo dňa 14.10.2011 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.002,85 eur, priznaný
úrok z omeškania, vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného proti žalobcovi, prevyšujúci

žalobcom uplatnený nárok a vo výroku o náhrade trov konania.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu
10.002,85 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,25% ročne zo sumy 563,84 eur od 17.9.2007 do
31.12.2008, zo sumy 3.400,42 eur od 30.9.2008 do 31.12.2008, zo sumy 5.004,35 eur od 20.9.2008
do 31.12.2008, zo sumy 1.034,89 eur od 20.9.2008 do 31.12.2008, vo výške 12,50% ročne zo sumy
563,84 eur od 1.1.2009 do 3.6.2009, vo výške 12,50% ročne zo sumy 563,19 eur od 4.6.2009 do
30.6.2009, vo výške 12,50 % ročne zo sumy 9.439,66 eur od 1.1.2009 do 30.6.2009, vo výške 11%
ročne zo sumy 10.002,85 eur od 1.7.2009 do 30.6.2011 a v každom ďalšom kalendárnom polroku trvania

omeškania vo výške, ktorá zodpovedá v percentách súčtu čísla 10 a výške základnej úrokovej sadzby
ECB platnej v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka a to maximálne vo výške 14,25% ročne do
zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vo zvyšku žalobu zamietol a
zamietol aj vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi, prevyšujúci žalobcom uplatnený nárok a vyslovil,
že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 5.331,21 eur na účet právneho
zástupcu žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa

1.6.2009 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 10.003,50 eur s príslušenstvom špecifikovanom
v napadnutom rozhodnutí titulom kúpnej ceny, ktorú žalobca fakturoval žalovanému za dodaný tovar
faktúrou č. XXXXXXX s dátumom splatnosti 16.9.2007, z ktorej po čiastočnej úhrade ostala neuhradená
suma 563,84 eur, faktúrou č. XXXXXXX s dátumom splatnosti 29.9.2008, z ktorej po úhrade DPH
ostala neuhradená suma 3.400,42 eur, faktúrou č. XXXXXXX s dátumom splatnosti 19.9.2008, z
ktorej po úhrade DPH ostala neuhradená suma 5.004,34 eur a faktúrou č. XXXXXXX s dátumom
splatnosti 19.9.2008 na sumu 1.034,89 eur, spolu teda dlžná suma 10.003,50 eur, ktorú žalovanýnapriek urgenciám neuhradil. Konštatoval prvostupňový súd, že vo veci bol vydaný platobný rozkaz,
proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, ktorý odôvodnil tým, že žalobcom uplatnený
nárok neuznáva čo do dôvodu ani čo do výšky, keďže žalobca nepreukázal, že tovar, ktorý je obsahom

faktúr žalobcu dodal žalovanému. Taktiež uviedol, že účastníci konania uzavreli v marci 2006 ústnu
zmluvu - dohodu o nájme budovy senníka ako skladovej plochy, nájmu parkovacej odstavnej plochy
na hospodárskom dvore pre poľnohospodárske stroje a refundáciu mzdových nákladov za stráženie
majetku žalobcu. Cena nájmu za senník bola dohodnutá v sume 4.500,00 Sk za mesiac nájmu, za
parkovaciu voľnú plochu 15% ročne z ceny pôdy (zastavané plochy a nádvoria), refundácia mzdy

strážnika mesačne 2.500,00 Sk. Vzhľadom na finančné ťažkosti žalobcu sa dohodli, že fakturáciu
žalovaný ako vlastník prevedie až po skončení užívania nájmu. Uviedol, že žalobca nájom ukončil dňa
10.9.2008 a že viackrát vyzýval žalobcu za účelom vzájomného usporiadania záväzkov a pohľadávok,
čo však žalobca odmietol, že neexistuje písomná zmluva. Následne žalovaný vyhotovil faktúry za nájom
a stráženie a tie doručil žalobcovi ako faktúru č. XXXXXXX, faktúru č. XXXXXXX, faktúru č. XXXXXXX a
zároveň doručil žalobcovi jednostranný zápočet pohľadávok a záväzkov zo dňa 30.6.2009, čím uplatnil

svoje kompenzačné právo voči pohľadávke žalobcu.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na žalobcom ako aj
žalovaným predložené faktúry, na podanie žalovaného zo dňa 30.6.2009 označeného ako jednostranný
zápočet pohľadávok a záväzkov, ktorým žalovaný započítal na pohľadávky žalobcu z faktúr č.
XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX svoje pohľadávky z faktúr č. XXXXXXX, XXXXXXX,

XXXXXXX s tým, že ostáva uhradiť žalobcovi sumu 2.196,00 eur, na výpis z účtu v peňažnom ústave
žalovaného, z ktorého zistil, že dňa 24.11.2008 bola uhradená suma 28.644,70 Sk pod VS XXXXXXX,
dňa 21.4.2008 bola uhradená suma 19.591,00 Sk pod VS XXXXXXX, ako aj na výdavkový pokladničný
doklad č. X/XX/XXXX zo dňa 5.2.2009, z ktorého vyplýva, že bola uhradená žalobcovi celkovo suma
3.557,23 eur a to aj na úhradu faktúry č. XXXXXXX, ďalej na obsah pracovnej zmluvy zo dňa 30.12.2005

uzavretej medzi žalovaným a zamestnancom Jánom A., z ktorej vyplývalo, že vznikol pracovný pomer u
zamestnanca od 2.1.2006 na výkon práce - strážnik hospodárskeho dvora s miestom výkonu práce B., s
hrubou mzdou 7.000,00 Sk mesačne. Zároveň súd konštatoval, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., vedených na LV č. XXXX a to parcela č. XXX/XX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 11 105 m2 a na LV č. XXXX, senník, na p.č. XXX/XX. Prvostupňový

súd poukázal na podanie žalovaného doručeného súdu dňa 9.3.2010, ktorým uplatnil žalovaný voči
žalobcovi vzájomný návrh na zaplatenie sumy 7.862,07 eur s príslušenstvom z dôvodov pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi, titulom nájmu skladového priestoru - senníka o prenajatej ploche 200 m2
za mesačný nájom 4.500,00 Sk +DPH, plochy (zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č.XXXX
k.ú. B.) na parkovanie poľnohospodárskej techniky o výmere 3000 m2 za 15% ceny pôdy t.j. 3.150,00

Sk ročne + DPH, zabezpečenie stráženia uskladneného tovaru a hnuteľných vecí (strojov) za mesačnú
úhradu 2.500,00 Sk ako refundáciu mzdy strážnika s tým, že podľa vzájomnej dohody sa mala fakturácia
nájmu previesť až po skončení nájmu a odsťahovaní sa žalobcu. Z uvedeného podania tiež vyplýva,
že doba nájmu mala byť dohodnutá do 30.4.2010, pričom žalobca priestory nájmu začal užívať dňom
5.4.2006 a prenajatý priestor a plochu uvoľnil po 10.9.2008. V nadväznosti na to poukázal aj na výpoveď

štatutárneho orgánu žalobcu Y.. Q. I., ktorý zotrval na uplatnenom nároku voči žalovanému a zdôraznil,
že uvedený nárok vznikol na základe ústnych kúpnych zmlúv, na základe ktorých došlo k plneniu a
dodávke tovaru špecifikovaného v jednotlivých faktúrach žalovanému, pričom žalovaný predmet kúpy
prevzal, čo žalobca preukázal jednotlivými dodacími listami a pokiaľ ide o vzájomný návrh žalovaného,
tento žiadal zamietnuť ako nedôvodný s poukazom na to, že medzi účastníkmi konania nebola uzavretá

žiadna nájomná zmluva a to ani v písomnej ani v ústnej forme. Parkovanie bolo bezodplatné v rámci
vzájomnej pomoci medzi účastníkmi konania, keď žalobca pomáhal žalovanému, resp. požičiaval mu
stroje. Stráženie areálu žalobca neevidoval a pokiaľ ide o užívanie senníka, išlo o sezónne, pričom v
senníkuboliuskladnenézožatépoľnohospodárskeplodinyibavobdobížatvy,abynezmoklaúroda,ktorá
bola pozbieraná na vlečkách. V senníku žalovaného sa skladovala aj nejaká agrochémia a pokiaľ ide o

parkovanie so strojmi na odstavnej ploche, parkovalo sa po celej odstavnej ploche. Prvostupňový súd
poukázal aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 16.4.2010 uviedol, že nárok z faktúry
č. XXXXXXX, z faktúry č. XXXXXXX a faktúry č. XXXXXXX uznáva a pokiaľ ide o faktúru č. XXXXXXX
a to dodávku liadku, tú uznáva iba v rozsahu 7,72t, teda objem 9,5t liadku, ktorý mu bol fakturovaný
spornou faktúrou od žalobcu neprevzal. Pokiaľ ide o stráženie hospodárskeho dvora, uviedol, že tam

býva on a je tam aj strážnik vo svojom byte, že areál je ohradený, že užívanie nehnuteľností zo strany
žalobcu bolo od 5.4.2006, pretože od tohto dátumu sa žalobca nasťahoval do areálu žalovaného a sožalobcom sa dohodli v marci 2006, že žalobca bude užívať 30 - 40 árov odstavnej plochy za 15% ceny.
Následne uviedol, že išlo len o jeden a pol percent z ceny pôdy, pričom so žiadosťou o užívanie resp.
nájom areálu ho oslovil žalobca, avšak cenu navrhol on, s čím žalobca súhlasil. Dohodli si prenájom

200m2 senníka, čo nie je celý senník, išlo približne o 1/3-nu senníka a podľa vyjadrenia žalovaného mali
sa dohodnúť aj o refundácii stráženia a to v sume 2.500,00 Sk z minimálnej mzdy, ktorú platí žalovaný
svojmustrážnikovi.Podľavyjadreniažalovanéhoprítomnýnajednaniachbollenotecžalovanéhoačosa
týka nájmu a refundácie stráženia bola uzavretá na dobu neurčitú. K skončeniu nájmu resp. k fyzickému
vysťahovaniu žalobcu došlo 10.9.2008, keď sa žalovaný vrátil z dovolenky a žalobca v areáli žalovaného

už nebol. Pokiaľ ide o senník resp. odstavnú plochu, žalovaný ďalším subjektom neprenajímal. Uviedol,
že účastníci konania sa mali zrovnať po skončení nájmu, preto žalobcovi žiadne faktúry postupne
nevystavoval. Keďže k dohode nedošlo, následne vystavil faktúry, ktoré doručil žalobcovi, ktorý ich
však neuznal. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že 9,5t liadku od žalobcu neprevzal, k tejto skutočnosti
splnomocnený zástupca žalovaného uviedol, že vážne lístky zo dňa 18.4.2008 resp. 12.5.2008, ktoré
žalobca doložil a ktoré majú preukazovať dodávku liadku žalovanému, sú podvrh, pretože liadok bol

fakturovaný žalovanému faktúrou zo dňa 3.3.2008 a neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že uvedené vážne
lístky majú svedčiť o uskutočnení dodávky tovaru vo fakturovanom množstve, pretože len svedčia o tom,
že žalovaný doviezol liadok žalobcovi. V nadväznosti nato z predloženej výdajky (čl. 128-129) súd zistil,
že z nej vyplýva prijatie liadku žalobcom v množstve 9,5t a 7,72t.

Z potvrdenia o podaní daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2009 doloženého

žalovaným súd zistil, že žalovaný zaevidoval v účtovníctve dve faktúry č. XXXXXXX a č.XXXXXXX.

Prvostupňový súd ďalej poukázal na podanie žalovaného zo dňa 10.5.2010, v ktorom žalovaný uviedol,
že uplatnený nárok žalovaného vzájomnou žalobou je vyšší ako nárok žalobcu o 1.143,97 eur, pretože
pohľadávka žalobcu voči žalovanému je dôvodná iba čo do výšky 6.718,1 eur a pohľadávka žalovaného
je dôvodná čo do výšky 7.862,07 eur a teda nárok žalobcu voči žalovanému jednostranným zápočtom

žalovaného zanikol v prevyšujúcej sume 1.143,97 eur a o pohľadávke žalovaného žiadal žalovaný
rozhodnúť, ako aj na podanie zo dňa 21.8.2010 - údaje za hospodársky rok 2007 a na podanie zo
dňa 11.10.2010, ktorým špecifikoval stroje žalobcu umiestnené na odstavnej ploche a v senníku a
v nadväznosti na to aj na výpoveď žalovaného na pojednávaní dňa 15.10.2010, ohľadom dohody o
nájme užívania odstavnej plochy, keď žalovaný pôvodne uviedol, že cena nájmu bola 15% z ceny

pôdy a následne uviedol, že cena nájmu bola 1,5% z ceny pôdy a pokiaľ ide o nájom senníka, ten sa
odvíjal od ceny ako platil žalobca za sklad v BZ., na čo však žalobca zotrval na svojich tvrdeniach,
že žiadne nájomné zmluvy resp. refundácia stráženia medzi účastníkmi konania nebola. Užívanie
senníka resp. odstavnej plochy bolo dohodnuté bezplatne a vyplývalo to z toho, že žalobca a žalovaný si
navzájom pomáhali pri podnikateľskej činnosti, resp. si navzájom poskytovali služby, čím to bolo všetko

vykompenzované.

Prvostupňový súd doplnil dokazovanie aj výsluchom svedkov, pričom svedok W. B. - otec žalovaného
uviedol, že Y.. I. prišiel k žalovanému v jari 2006, pretože potreboval uskladniť stroje a zabezpečovať
ďalšiu výrobu, že následne došlo k dohode, že sa mu prenajalo 40 árov plochy pri dome a časť senníka
vo výmere 200m2, že pritom bol prítomný len žalovaný a on ako svedok, že predmetom dohody bolo

aj stráženie resp. jeho refundácia vo výške 2.500,00 Sk mesačne a nájom za senník 4.500,00 Sk
mesačne a prenájom odstavnej plochy sa odvíjal od ceny pôdy, že žalobcovi bola určená časť plochy na
parkovanie mechanizmov, avšak žalobca parkoval po celom areáli, že časť techniky parkoval žalobca aj
v stodole, kľúče od nej viseli na vrátnici, že v stodole stáli vlečky s osivom alebo hnojivom resp. stroje na
rozmetávanie hnoja ako aj, že žalobca odišiel z hospodárskeho dvora v r. 2009 po žatve, keď žalovaný

bol na dovolenke. Uviedol tiež, že dohoda ohľadne platenia bola taká, že žalobca mal zaplatiť, keď bude
mať peniaze, pričom svedok v závere uviedol, že nebol prítomný pri ďalších obchodných jednaniach
medzi účastníkmi konania.

Prvostupňový súd poukázal aj na výpoveď svedka W. A., zamestnanca žalovaného, ktorý uviedol, že
vykonáva u žalovaného funkciu strážnika, že Y.. I. pozná od r. 2006, keď prišiel na hospodársky dvor

žalovaného, že zo strany žalovaného mu bolo oznámené, že má púšťať žalobcu do areálu aj do senníka,
že mu nebolo oznámené nič ohľadom toho, že by ho mal platiť aj Y.. I., že žalobca mal na dvore okolo10 strojov, s ktorými stál po celom dvore resp. stroje žalobcu a žalovaného boli premiešané, že je na
strážnici celú dobu a tam aj spí a že žalobca si aj sám otváral priestory senníka, pričom pokiaľ išlo o
pracovnú náplň, okrem funkcie strážnika vypomáhal aj v živočíšnej výrobe, že žalobca mal v senníku

stroje resp. materiál v lete, počas žatvy a v zime tam mal postrekovač a že žalovaný mal v senníku
napr. seno a zrno. Jeho svedeckú výpoveď namietal žalobca a uviedol, že vypočutý svedok prakticky
vykonáva funkciu kŕmiča, resp. ošetrovateľa zvierat, pretože nastupuje do práce o pol štvrtej, pracuje v
živočíšnej výrobe do 16-tej - 17-tej a v noci spí.

Ďalej prvostupňový súd poukázal aj na výpoveď svedka M. L., ktorý uviedol, že bol zamestnancom

žalobcu na pozícii vodič a vykonával práce pre žalobcu ohľadom strojov, ktoré boli umiestnené na dvore
žalovaného. Presný počet strojov uviesť nevedel. Stroje väčšinou parkovali na jednom mieste, ale
stávalo sa, že boli po celom areáli, že v senníku bolo umiestnené hnojivo, traktor resp. vlečky, že sa
využíval v 1/3-ne, niekedy raz v mesiaci a boli prípady, že sa vôbec nevyužíval. Pokiaľ ide o stráženie
areálu jemu nikto nepovedal, že areál bol strážený. Osoba, ktorá bola na vrátnici, tá pracovala väčšinou
v živočíšnej výrobe, pričom potvrdil, že účastníci konania si navzájom vypožičiavali stroje a stávalo sa,

že ako zamestnanec žalobcu vykonával aj práce v prospech žalovaného, pričom pokiaľ ide o užívanie
senníka, ten sa užíval iba keď bolo treba uskladniť hnojivo v jari, pričom samotný areál žalovaného bol
celý deň otvorený a vo večerných hodinách si otváral areál svedok sám resp. otváral mu žalovaný a pán,
ktorý patril do živočíšnej výroby tzv. W. Uviedol, že ten pracoval cez deň v živočíšnej výrobe, čo však
robil v noci svedok uviesť nevedel. Svedok B. D. vo svojej výpovedi uviedol, že vykonával servis strojov

tak žalobcu ako aj žalovaného, že žalobca užíval areál žalovaného aj senník, pretože sa tam opravovali
stroje, ak bolo nepriaznivé počasie, že by niekto vykonával v areáli funkciu strážnika uviesť nevedel a
potvrdil, že účastníci konania si navzájom pomáhali. V prípade, že sa vykonávala dlhodobá oprava na
traktore, tá sa vykonávala v areáli suseda žalovaného. Svedok A. S., ktorý vykonával stavebné práce
pre žalovaného v areáli žalovaného uviedol, že žalobca užíval areál žalovaného asi od r. 2007 ako aj

senník, kde parkoval s traktorom a vlečkou. Ďalej uviedol, že neevidoval stráženie areálu u žalovaného
a že tam boli na stráženie psy, pričom počas dňa, keď tam chodili, bola brána otvorená.

V nadväznosti na vyššie uvedené, prvostupňový súd poukázal aj na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní
dňa 16.5.2001, ktorý sa vyjadril ohľadom užívania nehnuteľnosti žalovaného s tým, že senník
žalovaného sa užíval len výnimočne resp. sezónne a to v čase zberu úrody tak maximálne 2 týždne v

roku. Pokiaľ ide o hnojivá, tie tam boli umiestnené 3-4 dni. Pokiaľ ide o poľnohospodárske stroje, stálo
tam rozmetadlo, aj to krátku dobu. Samotné užívanie areálu bolo od októbra 2007, nie ako tvrdí žalovaný
a pokiaľ ide o senník, bolo tam umiestnené len hnojivo resp. pozbierané obilniny. Vylúčil, že by mal
žalobca od žalovaného vyčlenenú plochu 200m2 na svoje výlučné užívanie, pretože uvedený senník
využíval hlavne žalovaný, ktorý tam mal krmivá resp. iné poľnohospodárske komodity.

V ďalšom súd poukázal na výpoveď svedka B. I., ktorý uviedol, že prevádzkuje časť družstva v B., že
žalobca ho oslovil, či si nemôže v jeho areáli v r. 2008 opraviť traktor a či si nemôže uskladniť jačmeň
a osivo v jeho hale, s čím súhlasil. Od žalobcu žiadne nájomné, resp. odplatu nepožadoval. Pokiaľ ide
o užívanie areálu žalovaného žalobcom uviedol, že evidoval nejaké stroje v areáli žalovaného, avšak
čie to boli stroje resp. ako parkovali o to sa vôbec nezaujímal a taktiež nevedel nič o užívaní senníka.

Potvrdil, že strážna služba v areáli žalovaného nebola a že bol tam iba človek, ktorý tam býval, išlo o
osobu W., že areál žalovaného bol v noci uzamknutý a strážili ho strážne psy, pričom stroje žalobcu
a žalovaného boli umiestnené po celom areáli. Taktiež potvrdil, že za to, že užíval senník žalovaného
aj on, nebola zo strany žalovaného požadovaná žiadna odplata. Svedok D. N., príbuzný žalovaného
uviedol, že v areáli žalovaného sa nachádzali stroje žalobcu, neevidoval však, ktoré stroje sú žalobcu

a ktoré žalovaného, že stroje boli parkované na ľavej strane pred maštaľou a pokiaľ ide o osobu W., tá
robila od rána do večera v živočíšnej výrobe.

Z podania žalobcu zo dňa 7.6.2011 /č.l. 225-229/ súd zistil, že v rámci vzájomného obchodného styku
medzi žalobcom a žalovaným bola povinnosť hneď uhradiť DPH pre oprávnenú stranu a finančná úhrada
za dodaný tovar sa realizovala až neskôr podľa finančných možností subjektov, že tento postup bol

aj pri dodávke sporného liadku. O tom, že bola realizovaná dodávka v uvedenom objeme svedčí, že
žalovaný poukázal žalobcovi na jeho účet úhradu DPH vo výške 28.644,70 Sk pod VS faktúry. Pokiaľide o vzájomný protinávrh žalovaného uviedol, že popiera oprávnenosť pohľadávky žalovaného voči
žalobcovi, pretože žalobca v r. 2006 ani nikdy po tomto roku nehospodáril na pôde, teda nemal vlastné
produkty z pestovania poľnohospodárskych plodín, a preto ich ani žiadnym spôsobom neuskladňoval.

Vykonával svoju činnosť len ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá nákupom a následným predajom cudzích
tovarov. Nemal od r. 2006 žiadnych zamestnancov a teda nemohol vykonávať ani žiadne práce so
strojmi alebo akékoľvek iné práce, nevlastní žiadne stroje ani iné mechanizmy. Preto tiež nemohlo dôjsť
k žiadnej dohode medzi žalobcom a žalovaným o prenájme skladovacích a parkovacích priestorov, ani
k stráženiu strojov. Vlastníkom všetkých strojov, o ktorých žalovaný tvrdí, že sa mala týkať dohoda o

nájme medzi žalovaným a žalobcom je D. družstvo, o čom svedčia aj jednotlivé faktúry o nadobudnutí
týchto mechanizmov. Pokiaľ ide o závesné náradia (smyky, ťažné brány, podmietač, PH 202, podrývak,
postrekovač I.) tie D. družstvo získalo za cenu kovového šrotu z družstva v R., za čo boli uvedenému
družstvuposkytnutéslužbyvoformesejby.Uvedenézávesnénáradieboloaždooktóbra2010majetkom
D. družstva a bolo postupne sťahované z R. do S. a nemohlo byť predmetom nájomnej zmluvy. Tiež ani
ostatné závesné náradie z R. nebolo odstavené v r. 2006 v B. ako to tvrdí žalovaný. Uvedené vyplýva

z „ príkazu na prácu a výkazu prác“ v r. 2007, z ktorých vyplýva, že pracovník W. R. dochádzal na
pracoviskodoS.adomiestabydliskadoR.ešteajvr.2007natraktoreTMXXX,ktorýbolnadvorevoR..
O tom, že stroje neparkovali v B. svedčí aj záznam o prevádzke motorového vozidla v r. 2006 a 2007, kde
cieľové miesta sú S. L. alebo R.. Stroje v areáli sa museli prestavovať z miesta na miesto a túto plochu
užíval aj žalovaný. Pokiaľ ide o stráženie, neexistuje ani záznam, popis prác, výsledok pracovnej činnosti

strážnika za roky od 2006 do r. 2009. Zamestnanci D. družstva mali kľúče od vstupnej brány, ktorú si
otvárali a zatvárali sami, pričom pán A. robil robotníka v živočíšnej výrobe, takže fyzicky nemohol prácu
strážnika vykonávať. V areáli žalovaného mal objekty aj podnikateľ p. I., ktorý za stráženie žalovanému
neplatil. Pokiaľ ide o sklad (stodolu), D. družstvo tento využívalo len počas žatevných prác. Dlhodobejšie
skladovanie produktov D. družstvo riešilo prostredníctvom skladovacích priestorov, ktoré mal k dispozícii

p. I.. V nadväznosti na to prvostupňový súd poukázal na faktúrou č. XX/XXXX, ktorou dodávateľ B. R.
fakturoval žalovanému práce vykonávané mechanickou rukou. Dátum vystavenia faktúry je 5.4.2006 a
dátum dodania je 5.4.2006 ako aj na faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 28.9.2005, ktorou fakturoval L.-X.
O. s.r.o. tovar - kolesový traktor TM XXX a pluh W. pre D. družstvo, faktúrou č. X/XXXX a faktúrou č. X/
XXXX zo dňa 30.6.2004 fakturoval U. s.r.o. D. D. Z XXXX, vlečku 7 t a vlečku pre D. družstvo, faktúrou č.

XXXXX zo dňa 7.6.2007 fakturovala H. H. pneuservis-autobazár odpredaj prívesu S. PS XXXX H pre D.
družstvo, faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 15.12.2006 fakturoval X. M. spol. s r.o. rozmetadlo I. B. XXX
R2 pre D. družstvo, faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 26.9.2005 fakturoval P & L O., spol. s r.o. odpredaj
V pre D. družstvo. Faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 29.12.2006 fakturovalo Roľnícke družstvo D. opravu
traktora pre D. družstvo, faktúrou č. R zo dňa 26.4.2006 fakturoval X. s.r.o. opravu postrekovača I. pre

D. družstvo. Prvostupňový súd v ďalšom poukázal na výpis z obchodného registra, z ktorého vyplýva,
že štatutárnym orgánom žalobcu a D. družstvo je Y.. Q. I. a zo servisných protokolov k traktoru TM XXX
zistil,žek7.11.2007jeuvedenýakozákazníkD.družstvo,od4.1.2008jeuvedenýakozákazníkžalobca.

Z výsluchu svedka B. R. súd zistil, že ako bývalý zamestnanec spoločnosti D. družstvo pôsobil v
uvedenom družstve na pozícii traktoristu s miestom výkonu práce U., resp. B.. Prácu vykonával na

traktoroch D. družstva, ktoré boli postupne sťahované z S. nad L. do B.. Všetky stroje boli evidované
na uvedené družstvo, ako aj jednotlivé poľnohospodárske produkty a agrochémia, ktorú on preberal
v mene D. družstvo. Potvrdil, že senník sa využíval iba výnimočne, počas žatvy, resp. pri uskladnení
agrochémie, osiva na pár dní. Ohľadom stráženia areálu žalovaného uviedol, že pohyb ľudí ako aj vstup
do areálu nikto nekontroloval. V prípade, že sa pracovalo na zmeny, mal k dispozícii kľúč od brány. W. A.

ako zamestnanec žalovaného pôsobil celý deň v živočíšnej výrobe, pričom samotné opravy jednotlivých
strojov sa robili v S. nad L.. Pri opätovnom výsluchu potvrdil, že bol zamestnancom D. družstvo od roku
2005 do jesene 2007, kedy začal čerpať dovolenku. Potvrdil obsah pracovnej zmluvy s obsahom ako
na č.l. 283 spisu. K sťahovaniu strojov z S. nad L. do B. došlo začiatkom roku 2007. O tom, že by stroje
mali byť vo vlastníctve žalobcu nič nevedel, pretože on pracoval pre družstvo a používal jeho stroje, o

čom viedol výkazy prác. Konkrétne kedy a aké stroje stáli v areáli žalovaného, resp. aké komodity boli
skladované v senníku uviesť nevedel. V roku 2007 bol umiestnený v senníku žalovaného postrekovač,
počas akej doby, to uviesť nevedel a potvrdil, že závesné náradie D. družstvo získalo z PD R. odplatne
za výkon poľnohospodárskych prác, čo potvrdil na pojednávaní dňa 14.10.2011 aj sám žalovaný, keď
uviedol, že taktiež nadobudol určité stroje od PD R., za odplatu, ktorú si odpracoval. Aj svedok R. S.

uviedol, že vykonával v období 1/2007 - 3/2007 opravy strojov v S. nad L. pre Y.. I.. Následne robil ajopravu strojov v B. v areáli, ktorého stráženie neevidoval, pričom W. A. tam vykonával práce v živočíšnej
výrobe.

V nadväznosti na vyššie uvedené prvostupňový súd poukázal aj na obsah pracovnej zmluvy

zamestnávateľa D. družstvo a zamestnanca B. R., z ktorej vyplývalo, že bola uzavretá na dobu určitú
s nástupom práce od 2.1.2006 do 31.12.2007, ako aj na výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní dňa 14.10.2011, ktorý uviedol, že závesné náradie nie je evidované tak u žalobcu ako aj D.
družstvo. Štatutárny orgán žalobcu na uvedenom pojednávaní, ktorému predchádzalo pojednávanie dňa
11.7.2011 a v rámci ktorého ozrejmil, že traktor TM XXX bol do októbra XXXX vo vlastníctve D. družstvo

a až následne ho nadobudol žalobca, pričom v období 10/2007 - 9/2008 bol v priestoroch žalovaného s
výnimkou 3 mesiacov, keď bol u svedka I. v oprave, a teda ide o plochu cca 15 m2, za užívanie ktorej
bol ochotný uhradiť titulom bezdôvodného obohatenia žalovanému určitú sumu, opätovne uviedol, že
je ochotný uhradiť za 9 mesiacov užívanie plochy 21,20 m2 pokiaľ ide o uvedený traktor a to v sadzbe
ako uplatňuje žalovaný, na čo žalovaný v nadväznosti na to pripustil, že uvedená plocha zodpovedá
rozmerom traktora.

Prvostupňový súd v súvislosti s dodaním liadku žalovanému poukázal aj na výpoveď svedka X. D., ktorý
uviedol, že žalovanému liadok dodal a fakturoval mu fa. č. XXXX/XX, dátum dodania tovaru je zhodný
s dátumom vystavenia faktúry, pričom liadok bol dodaný v roku 2010, tak ako je to uvedené na faktúre.
Nevedel vysvetliť rozpor medzi tým, že faktúra bola vyhotovená dňa 13.10.2010 a žalovaným uhradená
dňa 5.11.2008, pričom potvrdil, že žalovanému dodal iba jednu dodávku liadku. Dodací list s dátumom

dodania liadku 15,3 tony dňa 20.3.2008 uznal.

Z výpovede svedka B. R. súd zistil, že na základe objednávky žalovaného vykonal prepravu z PD R. do
areálu žalovaného v B.. Po vykonaní prepravy sa dohadoval žalovaný s Ing. I., kto zaplatí cenu prepravy
a bolo mu následne oznámené, že to uhradí žalovaný, pričom je bežné, že ho zaplatí objednávateľ.
Dodávku prevzal žalovaný, čo vyplýva aj zo záznamu prepravy zo dňa 5.4.2006, pričom po vykonaní

prepravy mu bolo povedané, že stroje sú spoločnosti L. plus, teda družstva, čo uviedol žalovaný.

Prvostupňový súd poukázal aj na podanie žalovaného, ktoré bolo doručené na pojednávaní dňa
12.9.2011, v ktorom žalovaný objasňoval rozsah užívania senníka a z ktorého podania tiež vyplýva,
že senník žalobcovi prenajal, ale nesledoval ho kedy a s akými strojmi, alebo tovarom tam žalobca
manipuluje. Na uvedenom pojednávaní zotrval žalovaný na tom, že stroje, ktoré boli odparkované v

jeho areáli sú vo vlastníctve žalobcu resp. nevedel uviesť v koho vlastníctve sú, pretože žalovaný stále
jednal s Y.. I., pričom nevedel, či on konal v mene žalobcu resp. za D. družstvo. Sejačka a závesné
náradia však podľa jeho názoru sú určite vo vlastníctve žalobcu a pokiaľ ide o traktor TM XXX uviedol,
že ten bol v oprave iba 2 týždne, avšak konkrétne obdobie uviesť nevedel.

Prvostupňový súd oboznámil aj podanie doručené súdu dňa 11.10.2011 a to D. družstvom, ktorým

uvedené družstvo zaslalo denník účtovných prípadov za 1/2006 - 12/2007 a 1/2004 - 12/2005 a
ktoré uviedlo, že závesné náradia: multitiler, ťažné brány, smyk, podrývak, podmietač a podvozok
postrekovača získalo družstvo od PD R. za cenu kovového šrotu, za čo družstvo vykonalo v roku 2006
- 2007 pre PD R. sejbu tráv a kukurice. Ani jedno z týchto závesných náradí nespĺňalo podmienku
zaradenia do HIM, bolo hodnotené ako prostriedky krátkodobej spotreby a ďalej účtovne nesledované.

Prvostupňový súd po takto vykonanom dokazovaní uviedol, že ďalšie dôkazy už nevykonal, pretože
navrhnutými dôkazmi zo strany účastníkov by nedošlo k ozrejmeniu žiadnych (resp. ďalších)
rozhodujúcich skutočností a ich vykonávanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a
zastával názor, že skutkový stav mal súd z vykonaných dôkazov za spoľahlivo zistený. Citujúc ust.
§ 1, § 409 ods. 1, § 447, § 448 ods. 1, § 450 ods. 1, § 323 ods. 1,2 a § 407 ods. 3 Obchodného

zákonníka, vrátane § 133 O.s.p., § 580, § 123, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako aj § 120 ods. 1 O.s.p. uzavrel, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že nárok žalobcu voči žalovanému je dôvodný, keďže žalobca a žalovaný uzavreli v prípade dodávok
kúpne zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvný vzťah vznikol konkludentne nazáklade objednávky tovaru a priameho plnenia dodaním tovaru. V prejednávanom spore súd považoval
za preukázané, že žalobca ako predávajúci svoje záväzky z uzavretých zmlúv splnil a žalovanému dodal
fakturovaný tovar. Žalovaný však ako kupujúci svoje povinnosti z uzavretej zmluvy nesplnil, keďže kúpnu

cenu prevzatého tovaru žalobcovi nezaplatil v plnej výške, resp. v konaní nepreukázal, že by tak bol
urobil. Samotný žalovaný uznal dôvodnosť uplatnenej pohľadávky žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny
tovaru z faktúr vystavených žalobcom č. XXXXXXX, č. XXXXXXX a č. XXXXXXX. Čiastočné plnenie
žalovaného vo výške DPH na faktúru č. XXXXXXX a jednostranný zápočet pohľadávok a záväzkov
žalovaného zo dňa 30.6.2009 /kde je uvedená sporná faktúra, dátum jej vystavenia a fakturovaná suma/

považoval súd za uznanie záväzku. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v
uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak,
teda neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník
má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti
neexistoval, či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. Pokiaľ
ide o tvrdenia žalovaného, že fakturovaný tovar v objeme 9,5 tony liadku žalobcom nebol dodaný, tie

neboli v konaní jednoznačne preukázané. O tom, že žalobca nedodal žalovanému sporný tovar totiž
nemožno usúdiť ani z predložených údajov o žalovanom ako poľnohospodárovi pri spotrebe hnojív v
roku 2007/2008 na F. S., resp. tam uvedené množstvo hnojív, kde je samotný rozpor pri dodávke liadku
u predávajúceho X. D., kde sú rozdielne dátumy dodania tovaru uvedené pri vystavenej faktúre pre
žalovaného a dodacím listom.

V ďalšom sa súd zaoberal samotnou dôvodnosťou vzájomného návrhu žalovaného, ktorý môže za
konania uplatniť proti žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie. Z výpovedí účastníkov a svedkov súd
nemal jednoznačne preukázané, že medzi nimi došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k nehnuteľnostiam
a refundácii stráženia, tak ako to tvrdil žalovaný. Z jeho výpovedí pritom vyplynulo, že výška nájmu
pozemku na parkovanie /zastavaná plocha a nádvorie, p.č. XXX/XX/ bola dohodnutá vo výške 15

% ceny pôdy ročne, pričom faktúrou č. XXXXXXX fakturoval žalobcovi sumu nájmu vo výške 1,5 %
ceny pôdy ročne. Takisto pri faktúrach vystavených za nájom senníka /fa. č. XXXXXXX/ a refundáciu
stráženia /fa. č. XXXXXXX/ žalovaný jednoznačne neuvádzal, z akých podkladov vychádzal, resp. v
priebehu konania ich menil (podanie žalovaného na č.l. 22 a č.l. 155, druhá strana), keď navrhoval
žalobcovi cenu nájmu, resp. stráženia. Sám žalovaný dokonca pripustil, že nevedel, resp. neskúmal

pri jednaní s Y.. I., v mene ktorého subjektu tento vystupuje (žalobcu, resp. D. družstvo). O tom, že
nedošlo k uzavretiu nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania vyplýva aj neobvyklý dátum splatnosti
nájomného, resp. odplaty za stráženie, ktoré podľa žalovaného bolo splatné až po ukončení nájomného
vzťahu. Podľa svedka W. B., otca žalovaného dokonca vtedy, keď bude mať žalobca peniaze, čo podľa
súdu je mimo iného, neplatné dojednanie pre neurčitosť. Existenciu dohody o nájme a úhrade stráženia

okrem žalovaného potvrdil iba uvedený svedok, pričom jeho výpoveď súd nemal za hodnovernú aj
vzhľadom k tomu, že sa nezhodovala so samotnou výpoveďou žalovaného. Ďalší vypočutí svedkovia,
ohľadne takýchto dohôd medzi účastníkmi konania, nevedeli nič. Taktiež títo svedkovia zhodne uviedli,
že zamestnanec žalovaného, W. A. pracoval v živočíšnej výrobe a neevidovali u žalovaného existenciu
strážnika. Na základe uvedeného súd dospel k právnemu záveru, že v dôsledku nepreukázania

zmluvného vzťahu účastníkov, neexistencii stráženia areálu žalovaného svedkom W. A. v rozsahu
pracovnej zmluvy, nevznikla žalobcovi povinnosť na peňažné plnenie na základe žalovaným tvrdených
zmluvných záväzkov.

Keďže v konaní zostalo rovnako nepreukázané i tvrdenie žalobcu o bezodplatnosti užívania areálu
žalovaného (hoci vypočutý svedok B. I. potvrdil, že za užívanie senníka, žalovaný od neho odplatu

nežiadal), resp. tvrdenie o existencii dohody o užívaní parkovacej plochy a senníka za výpomoc
žalobcu pri obhospodarovaní pozemkov žalovaného, súd zisťoval či žalobca sa na úkor žalovaného
bezdôvodne neobohatil a tak získal majetkový prospech plnením bez právneho dôvodu podľa § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda či nejde o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými subjektmi od

počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie,
obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty žalobcom. Majetkovú hodnotu v uvedenom
zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa
neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil,
pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež

v prípade užívania nehnuteľností bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu oprávňujúceho tietopozemky užívať. Žalobca ako príjemca takéhoto plnenia by nebol - vzhľadom na povahu plnenia -
schopný vrátiť ho a teda by bol povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady.
Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom

mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Prihliadne sa pritom na účel a spôsob užívania
a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah a
spôsob zakladá. Najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľa obvyklej
hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe
platnej nájomnej zmluvy. Obvyklé nájomné je nájomným tržným. Žalovaný bol teda povinný preukázať

skutočnosť, že žalobca užíval v ním tvrdenom období a ním tvrdenom rozsahu nehnuteľnosti v jeho
vlastníctve / oprávnenej držbe /. Okrem svojho tvrdenia toto však nijako ináč nepreukázal, pretože
z výpovedí jednotlivých svedkov nevyplýva konkrétny čas, rozsah a spôsob užívania nehnuteľností
žalovaného. Súd nemohol vychádzať iba z všeobecných tvrdení ohľadom užívania areálu a senníka
žalovaného v čase žatvy, resp. za účelom uskladnenia agrochémie, bez jednoznačného časového a
vecného ustálenia tohto užívania. Žalobca pritom uznal užívanie parkovacej plochy do výšky 21,20 m2

u traktora TM 190 za obdobie 9 mesiacov, za cenu ktorú požadoval vo vzájomnom návrhu žalovaný,
a preto v tejto časti mal súd za to, že nárok žalovaného voči žalobcovi je dôvodný a v tomto rozsahu
bolo len možné žalovanému vyhovieť. Súd bral pri tom do úvahy aj to, že predmetná odstavná plocha
bola užívaná aj žalovaným, resp. ďalšími subjektmi. Tým, že žalovaný zároveň neuniesol dôkazné
bremeno o tom, že to bol práve žalobca, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, súd jeho nárok voči

žalobcovi nepovažoval vo zvyšku za dôvodný. Žalobca totiž jednotlivými listinnými dôkazmi preukázal,
že nie je /nebol/ v rozhodnom období vlastníkom strojov, zariadení a tovaru, ktorý sa prípadne nachádzal
na nehnuteľnostiach žalovaného, teda nebol pasívne legitimovaný v konaní o vzájomnom návrhu
žalovaného a to s poukazom na listinné dôkazy o vlastníckom práve tretieho subjektu - D. družstva.
Vzhľadom na vyššie uvedené, mal súd za to, že pokiaľ ide o vzájomný nárok žalovaného voči žalobcovi,

tenjedôvodnýibačodosumy0,65euratotitulombezdôvodnéhoobohateniazaužívaniečastiodstavnej
plochy - p.č. XXX/XX vo výmere 21,20 m2, v sadzbe požadovanej žalovaným 0,0348 eur/m2/rok, čo
za obdobie 9 mesiacov predstavuje sumu 0,55 eur /0,0348 x 21,20 : 12 x 9/, s DPH sumu 0,65 eur.
Uvedená pohľadávka žalovaného je pohľadávka spôsobilá na započítanie, pričom jej zánik započítaním
nastal ku dňu 3.6.2009, ktorý je dátumom splatnosti fa. č. XXXX/XXX vystavenej žalovaným pre žalobcu.

Z vyššie uvedených dôvodov, preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 10.002,85 eur (ako
rozdiel 10.003,50 eur - 0,65 eur) a v prevyšujúcej časti vzájomný nárok žalovaného voči žalobcovi
zamietol. Súd zamietol aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne nad zákonné
úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, pričom priznaný úrok z omeškania odôvodnil §
365 Obchodného zákonníka, § 369 ods.1 Obchodného zákonníka, platného do 31.12.2008, platného od

1.1. 2009 do 14.1.2009 a zákonnej úpravy účinnej od 15.1.2009, poukazujúc aj na prehľad základných
úrokových sadzieb NBS a ECB, z ktorých súd zistil, že k 30.6.2007 bola základná úroková sadzba NBS
4,25%, k 31.12.2007 4,25%, k 30.6.2008 4,25%, k 31.12.2008 2,50% a k 30.6.2009 1%, z dôvodu
ktorého priznal úrok z omeškania tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 odsek 3 O.s.p., a priznal žalobcovi plnú

náhradu trov konania, keďže mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, kedy sa základná sadzba tarifnej
odmenyadvokátavypočítazvýškysúdompriznanéhoplneniaavnadväznostinatozaviazalžalovaného
uhradiť žalobcovi trovy konania spolu vo výške 5.331,21 eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho
poplatku za návrh 600,00 eur a trov právneho zastúpenia 4.731,21 eur, ktoré predstavujú odmenu za 1
úkon právnej pomoci v hodnote po 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia), za 13 úkonov právnej

pomoci v hodnote po 336,92 eur (účasť na pojednávaní dňa 16.4.2010, dňa 14.5.2010, dňa 15.10.2010
v trvaní od 8.30 hod. do 10.45 hod., dňa 16.5.2011 v trvaní od 8.30 hod. do 11.05 hod., dňa 13.6.2011,
dňa 11.7.2011, dňa 12.9.2011, dňa 14.10.2011 v trvaní od 8.30 hod. do 11.00 hod., písomné vyjadrenie
zo dňa 8.6.2011 a 11.10.2011), 4 x režijný paušál po 7,21 eur, 7 x režijný paušál po 7,41 eur v súlade
s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb, konkrétne s jej ustanoveniami § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, písm. a), b), c), § 16 ods. 3, teda spolu
trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 4.731,21 eur. Súd nepriznal žalobcovi odmenu za úkon
právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 18.4.2011, pretože zo zápisnice z uvedeného dňa vyplýva, že
pojednávanie bolo v neprítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov bez prejednania veci odročené.Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmeniť a žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť a vyhovieť vzájomnému návrhu žalovaného
a priznať trovy konania, alternatívne žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie. Odvolací dôvod zakladal na ust. § 205 ods. 2 písm.a/ v súvislosti s ust. § 221 ods. 1
písm.f/, keď podľa jeho názoru sa súd nedostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku
vysporiadal s tvrdeniami účastníkov a svedkov a s predloženými dôkazmi, čím takýmto postupom vo
svojich dôsledkoch odňal účastníkovi právo konať pred súdom na ust. § 205 ods. 2 písm.c/, d/ a f/
O.s.p. a čo sa týka výroku III. výrokovej časti napadnutého rozsudku, je podľa názoru žalovaného v

rozpore s odôvodnením rozsudku resp. je nepreskúmateľné. Nestotožnil sa s názoru prvostupňového
súdu, že čiastočné plnenie žalovaného vo výške DPH a jednostranný zápočet pohľadávok a záväzkov
žalovaného možno považovať za uznanie záväzku v zmysle ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka
a uviedol, že v zmysle tohto zákonného ustanovenia, by takého čiastočné plnenie mohlo mať účinky
uznania dlhu, ak by z neho bolo možné usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ďalej
uviedol, že je pochopiteľné a logické, že čiastka, ktorú uhradil žalovaný sa sumou rovná čiastke DPH,

pretože žalobca je platcom DPH a žalovaný mohol túto čiastku na základe požiadavky žalobcu uhradiť
z týchto dôvodov ako prvú. Podstatné však je, či žalobca aj dodal žalovanému také množstvo liadku,
ktoré žalovanému fakturoval, a či o tom predložil v konaní relevantný dôkaz, t.j. dodacie listy opatrené aj
podpismi preberajúcej osoby za žalovaného a pečiatkou žalovaného, nakoľko žalovaný sa predloženia
týchto dôkazov v relevantnej forme dožadoval a nedodanie fakturovaného množstva liadku v konaní

namietal, preto sa súd mal týmto zaoberať a náležite svoje závery odôvodniť, čo sa podľa jeho názoru
nestalo. Súd sa v tomto smere zaoberal nie dôkazmi o dodaní celkového množstva liadku, tak ako bolo
žalobcom fakturované, ale tým, že tvrdenia žalovaného, že fakturovaný tovar v objeme 9,5 tony liadku
nebol dodaný, žalovaný v konaní podľa názoru súdu jednoznačne nepreukázal. Podľa jeho názoru však
možno jednoznačne konštatovať, že v konaní neboli predložené relevantné doklady o dodaní celého

množstva liadku tak, ako ho žalovanému fakturoval žalobca. Preto podľa jeho názoru nepostačuje na
vyvodenie záveru, že žalobca je povinný uhradiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu celkovému množstvu
liadku iba vystavená faktúra, ak žalovaný tvrdí, že mu liadok v takom množstve dodaný nebol a chýba
dôkaz o tom, že by žalovaný aj skutočne prevzal liadok v celkovom fakturovanom množstve, a preto
mal súd návrh žalobcu zamietnuť. Čo sa týka vzájomného návrhu žalovaného, súd na rozdiel od nároku

žalobcu nedospel k záveru, že došlo konkludentne medzi účastníkmi ku vzniku zmluvného vzťahu
a aj čo do záveru o vykonávaní stráženia areálu žalovaného, podľa jeho názoru, nesprávne resp.
nedostatočne vyhodnotil dokazovanie v tomto smere, keď vyvodil záver o neexistencii stráženia areálu
svedkom Jánom A., napriek existencii pracovnej zmluvy, ktorá aj v spojení s výpoveďami žalovaného
ako aj ďalších svedkov, ktorí potvrdili, že v areáli svedok W. A. bol aj v noci, kedy sa areál uzatváral

a v areáli sa pohybovali aj strážne psy potvrdzujú tvrdenie žalovaného o strážení areálu. V tomto
smere súd veľmi nejasne a stručne odôvodnil resp. nezdôvodnil svoj záver. Za rovnako nepresvedčivý
a nepresvedčivo zdôvodnený je aj záver súdu o tom, či užívanie časti areálu žalovaného žalobcom
možno resp. nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie, nakoľko samotný žalobca uznal užívanie
parkovacej plochy za obdobie 9 mesiacov. Čo sa týka rozsahu parkovacej plochy resp. časti areálu,

ktorá bola užívaná žalobcom, ohľadom týchto skutočností boli vypočutí svedkovia. V nadväznosti na
to poukázal aj na písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 13.10.2011. V závere odvolania poukázal na
to, že súd nevykonal všetky dôkazy tak, ako ich navrhoval žalovaný vo svojom písomnom podaní z
13.10.2011, kde navrhol, aby žalobca doložil súdu podrobný výpis hlavnej knihy analytickej evidencie za
predmetné obdobie a to, čo sa týka účtov XXX . - stroje a zariadenia, XXX - nákup HIM a XXX - spotreba

materiálu, ako aj dôkazy, ktoré navrhli na poslednom pojednávaní a to výpovede navrhnutých svedkov.
Zastával názor, že dokazovanie v tomto smere má význam na vyporiadanie sa s otázkou, ktorý subjekt
Y.. Q. I., či spoločnosť L. plus s.r.o., alebo D. s.r.o., užíval časť areálu žalovaného v spornom období.
Týmito otázkami sa súd v napadnutom rozsudku pri hodnotení dôkazov vôbec nezaoberal.

Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v napadnutej časti a v rozsahu vyplývajúcom z
ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde
o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v napadnutej
časti nie je dôvodné.Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia a jeho
odôvodnenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie odôvodnenia napadnutého rozsudku
a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza nasledovné:

K odvolacej námietke odvolateľa, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že čiastočné
plnenie žalovaného vo výške DPH a jednostranný zápočet pohľadávok a záväzkov žalovaného možno
považovať za uznanie záväzku v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože žalovaný
namietal v priebehu konania dodanie tovaru - liadku v množstve tvrdenom žalobcom, odvolací súd
uvádza, že túto námietku odvolateľa nepovažuje za dôvodnú.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je nesporné, vychádzajúc z vykonaného dokazovania,

predložených listinných dôkazov a predovšetkým aj z výpovede účastníkov konania, že od roku 2006
vzájomne obchodovali, pričom spôsob obchodovania - dodávania tovaru a jeho rozdeľovania, v rámci
ktorého je aj dodávka sporného tovaru - liadku na základe ústnej objednávky žalovaného (jeho dodanie
a rozdelenie žalobca preukazoval aj výdajkami a vážnymi lístkami), účastníci tohto záväzkového vzťahu
v čase ich obchodovania vzájomne rešpektovali a nespochybňovali. Dodanie tovaru - liadku v uvedenom

množstve žalovaný nespochybňoval, ani po doručení faktúry zo dňa 3.3.2008 (splatnej 19.9.2008 -
č.l. 5), práve naopak časť kúpnej ceny rovnajúcej sa dani z pridanej hodnoty zaplatil 24.11.2008 a z
tejto úhrady nevyplýva, že by neuznával aj zvyšnú neuhradenú časť fakturovanej sumy, ale naopak,
možno z toho vyvodiť, že ak zaplatil DPH v celej výške, tak uznáva za oprávnenú aj sumu, z ktorej
bola DPH vypočítaná. Je tiež potrebné uviesť, že za celé obdobie žalovaný nereklamoval nedodanie

tovaru (dôkaz o tom nepredložil), ani dôkaz o tom, že by uplatnil svoje práva z prípadného nedôvodne
vyplateného DPH, pokiaľ by bol spochybňoval dodanie tovaru. Žalovaný ani v podanom odpore
nespochybňoval samotné dodanie liadku v uvedenom množstve, len všeobecne uviedol k žalobcom
uplatnenému nároku, ktorého súčasťou okrem vyššie uvedenej faktúry boli aj ďalšie neuhradené faktúry
(ohľadne týchto a čiastočne aj ohľadne spornej faktúry nárok žalobcu následne uznal), že žalobca

nepreukázalopodstatnenosťnároku.Jetiežpotrebnézdôrazniť,žedodanietohtotovaru,jehomnožstva,
žalovaný nespochybňoval ani potom, ako vzájomné obchodovanie ukončili, čo vyplýva aj z ich vzájomnej
písomnej korešpondencie, ako aj z jeho jednostranného zápočtu pohľadávok a záväzkov vyhotoveného
žalovaným dňa 30.6.2009 (t.j. viac ako rok po tom, ako mu bolo žalobcom vyfakturované aj dodanie
sporného liadku). Z obsahu tohto jednostranného zápočtu totiž vyplýva, že žalovaný na svoje (ním

tvrdené) pohľadávky započítava svoje záväzky, vrátane spornej faktúry XXXXXXX zo dňa 3.3.2008 vo
výške 5.955,18 eur za dodávku liadku.

Podľa § 323 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávkaveriteľabolavčaseuznaniaužpremlčaná.Zauznanienepremlčanéhozáväzkusapovažujú

aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.

Podľa§407ods.3Obchodnéhozákonníka,akdlžníkplníčiastočnesvojzáväzok,mátotoplnenieúčinky
uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

V danej veci teda žalovaný po tom, ako mu žalobca dodal liadok v uvedenom množstve (jeho spôsob
dodania a rozdelenia rešpektovali) a v nadväznosti aj na vyfakturovanie dodaného množstva liadku

faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 3.3.2008, čiastočne splnil svoj záväzok a zaplatil časť kúpnej ceny
rovnajúcej sa dane z pridanej hodnoty, z čoho možno vyvodiť, že ak zaplatil DPH v celej výške, tak
uznáva za oprávnenú aj sumu, z ktorej bola DPH vypočítaná, teda z tejto úhrady nevyplýva, že by
neuznával aj zvyšnú neuhradenú časť fakturovanej sumy, a preto podľa § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka má toto plnenie účinky uznania aj zvyšku dlhu. To znamená, že platí vyvrátiteľná právnadomnienka, že žalovaný uznáva kúpnu cenu za dodaný liadok ako platne dohodnutú a uznáva záväzok
na zaplatenie neuhradenej časti kúpnej ceny vo výške 5.004,35 eur (5.955,17 - 950,82 = 5.004,35 ).
Na vyvrátenie tejto zákonnej domnienky žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepredložil

žiadny dôkaz na vyvrátenie uvedenej právnej domnienky. Práve naopak vzhľadom na vyššie uvedené
konanie žalovaného, teda keď dodanie tovaru žiadnym spôsobom nereklamoval - jeho množstvo, pričom
po fakturácii dodaného tovaru uhradil časť kúpnej ceny s účinkami uznania aj zvyšnej časti dlhu,
ktorého dôvodnosť potvrdil aj vyhotovením jednostranného zápočtu, ktorým žalovaný na svoje tvrdené
pohľadávky započítaval aj svoje záväzky, vrátene spornej faktúry zo dňa 3.3.2008, čím vlastne negoval v

priebehu konania ním uvádzané tvrdenie o nedodaní uvedeného množstva liadku, ktoré však za takejto
situácie je potrebné považovať len za účelové.

Ani námietky odvolateľa uplatnené v súvislosti so zamietnutím vzájomného návrhu žalovaného
(odvolateľa) uvádzané v odvolaní, odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

Podľa § 132 ods. 1 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa z toho, čo vyšlo v konaní najavo vyvodil správne
skutkove a právne závery a vo veci správne rozhodol.

Odvolací súd s prihliadnutím aj na dôvody napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje a na
ktoré poukazuje len dodáva, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a svoj právny

záver aj odôvodnil, pričom v rozhodnutí vychádzal jednak z tvrdení účastníkov konania, z predložených
listinných dôkazov účastníkmi konania, vrátane podania D. družstva, ktorým zdokladoval zaradenie
príslušných strojov do HIM, vrátanie vyjadrenia k závesným náradiam (multitiler, ťažké brány, smyk,
podrývak, podmieta M a podvozok postrekovača), ktoré boli z PD R. získané uvedeným družstvom
za cenu kovového šrotu a ktoré nespĺňali podmienku zaradenia do HIM, keďže boli hodnotené ako

prostriedky krátkodobej spotreby a účtovne ďalej nesledované, ako aj z výpovedí svedkov, a preto jeho
rozhodnutie nepovažuje odvolací súd za nesprávne, resp. nepresvedčivo zdôvodnené, ako to uvádza
odvolateľ.

Súd prvého stupňa sa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom zaoberal vzájomným
návrhom žalovaného, vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov a správne uzavrel, že

vykonaným dokazovaním neboli zo strany žalovaného preukázané tvrdenia o uzavretí dohody o nájme
nehnuteľností, vrátane dohody o odplate za stráženie tejto nehnuteľnosti. Tzv. existenciu dohody o
nájme resp. o úhrade stráženia potvrdil len jediný svedok a to otec žalovaného, ktorého výpoveď
však tiež jednoznačne nekorešpondovala s vyjadrením žalovaného, a preto aj z tohto dôvodu ju súd
prvého stupňa správne nepovažoval za hodnovernú. Ani existencia stráženia areálu W. A. (tzv. „W.“),

napriek tvrdenej existencii pracovnej zmluvy zo strany žalovaného a v rozsahu tejto pracovnej zmluvy,
nebola preukázaná, keďže svedkovia zhodne uviedli, že tohto zamestnanca žalovaného evidovali
ako pracovníka v živočíšnej výrobe, pričom v areáli žalovaného neevidovali existenciu strážnika.
Správne teda súd prvého stupňa uzavrel, že v dôsledku nepreukázania zmluvného vzťahu účastníkov,
neexistencii stráženia areálu žalovaného ním uvádzaným W. A., nevznikla žalobcovi povinnosť na

peňažné plnenie na základe žalovaným tvrdených zmluvných záväzkov.

K tomuto záveru odvolací súd len dodáva, že žalovaný je podnikateľom, pričom ako sám uviedol a aj
dokladoval, uvedené nehnuteľnosti mal sám v nájme na základe riadnej písomnej nájomnej zmluvy a
tieto ako sám uviedol nadobudol až v roku 2009. Ako podnikateľ, teda pri svojej podnikateľskej činnostivyužíval predmetné nehnuteľnosti a pokiaľ by mal skutočne žalovaný v úmysle prenajať nehnuteľnosti,
nebol by dôvod zo strany žalovaného neuzavrieť so žalobcom písomnú nájomnú zmluvu a tým aj
dostatočným spôsobom a korektne zabezpečiť svoje práva a tiež prípadné povinnosti žalobcu. Je totiž

nesporné, že nájomnú zmluvu, ktorú mal žalovaný uzavretú s prenajímateľom a predmetom ktorej bol aj
bývalý hospodársky dvor W. B., nevylučoval u žalovaného možnosť uzavrieť nájomnú resp. podnájomnú
zmluvu na tieto nehnuteľnosti. Ako podnikateľovi a teda osoby fundovanej v oblasti podnikania, muselo
byť zrejmé, že v záujme prípadného zabezpečenia peňažného plnenia je potrebné si zmluvný vzťah
zabezpečiť riadnou písomnou zmluvou o nájme, už aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že ako sám

uviedol. nebol vlastníkom všetkých týchto nehnuteľností a taktiež ich mal len v nájme na základe
písomnej nájomnej zmluvy. Pokiaľ tak teda neučinil a tento vzťah nezazmluvnil, javí sa jeho konanie
len ako účelové, ktoré je zrejme dôsledkom narušenia vzájomných obchodných vzťahov.

V nadväznosti na vyššie uvedené preto prvostupňový súd správne následne posudzoval, či žalobca
sa na úkor žalovaného bezdôvodne neobohatil a tak získal majetkový prospech plnením bez právneho
dôvodu, nakoľko ani tvrdenie žalobcu o bezodplatnosti užívania časti areálu žalovaného za výpomoc

žalobcu pri obhospodarovaní pozemkov žalovaného, nebolo v konaní jednoznačne preukázané a s
prihliadnutímnavykonanédokazovanieakoajvýsluchsvedkov,zktorýchvýpovedínevyplývalkonkrétny
rozsah, čas ako aj spôsob užívania nehnuteľnosti žalovaného, správne vyvodil záver, že v tomto smere
žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že žalobca bol osobou, ktorá sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatila. Je totiž potrebné dať za pravdu súdu prvého stupňa, že nemožno vychádzať len zo

všeobecných tvrdení ohľadne užívania areálu, prípadne senníka žalovaného, teda bez jednoznačného
vecného a časového ustálenia tohto užívania, pretože len na základe všeobecných tvrdení nemožno
ustáliť ani hodnotu resp. finančnú náhradu za toto užívanie. Správne prvostupňový súd posúdil aj tzv.
vecnú legitimáciu žalobcu v konaní o vzájomnom návrhu žalovaného, keď vychádzajúc z predložených
listinných dôkazov a čiastočne aj z výsluchu svedkov mal za preukázané, že žalobca v rozhodnom

období nebol vlastníkom strojov a zariadení, ktoré sa nachádzali na nehnuteľnosti žalovaného, ich
vlastníkom bolo družstvo D., pričom aj toto zistenie bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, pretože
tzv. vecná legitimácia, ktorá predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka ku konkrétnej prejednávanej
veci, k predmetu konania, absentovala. Toto zistenie v konečnom dôsledku podporne vyplývalo aj
zo samotného vyjadrenia žalovaného, keď sám uviedol, že nezisťoval či stroje a zariadenia sú vo

vlastníctve žalovaného, prípadne vo vlastníctve D. družstva. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazujúc na
svoje podanie zo dňa 13.10.2011 považoval vyššie uvedené predložené listinné dôkazy iba za výpisy
z počítačovej evidencie, odvolací súd len dodáva, že v súčasnosti počítačová forma vedenia, či už
účtovníctva, vedenia stavu zásob, zariadení a strojov a vôbec majetku spoločnosti atď., je považovaná
za bežnú formu vedenia evidencie a je akceptovateľná.

V tejto súvislosti odvolací súd považuje s poukazom aj na vyššie uvedené za potrebné uviesť, že
dôkazné bremeno vo vzťahu k určitým skutočnostiam leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, je to teda ten účastník, ktorý existenciu
týchto skutočností tvrdí. Dôkazné bremeno znamená procesnú zodpovednosť účastníka konania za to,
že v konaní nepreukázal svoje tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho

neprospech.Zmyslomdôkaznéhobremenajeumožniťsúdurozhodnúťvovecisamejajvtakomprípade,
keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už pre nečinnosť
účastníka (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej mu podľa § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p.) alebo
vôbec (objektívne) nemohla byť preukázaná.

Keďžežalovanýnapriekvykonaniurozsiahlehodokazovanianeuniesoldôkaznébremenonaskutočnosti

ním uvádzané vo vzájomnom návrhu teda, že žalobca užíval v ním tvrdenom období a v ním tvrdenom
rozsahu nehnuteľnosti, správne prvostupňový súd po vyhodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich
vzájomnej súvislosti zamietol (okrem časti parkovacej plochy traktora TM XXX, ktorej užívanie žalobca
do výšky 21,20 m2 za obdobie 9 mesiacov a to po špecifikácii aj zo strany žalovaného uznal titulom
bezdôvodného obohatenia, čo súd v konečnom dôsledku aj zohľadnil a prenieslo sa to do výroku

napadnutého rozhodnutia) vzájomný návrh žalovaného proti žalobcovi prevyšujúci žalobcom uplatnený
nárok, navyše aj z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcu v konaní o vzájomnom návrhu
žalovaného.Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok v napadnutej časti, vrátane výroku o
trovách konania, o ktorých súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou.

O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalovaný nebol v
odvolacom konaní úspešný a žalobcovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.