Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/188/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314202288
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:1314202288.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore žalobcov: 1/ A. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XX/XX, Z. a 2/ V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X, Z., zastúpení advokátom:
Mgr. Miroslav Golian, so sídlom Budatínska 16, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Poľnohospodárske
družstvo v Jurovej, so sídlom pošta Baka, IČO: 00 191 493, 2/ EXATA GROUP, a.s., so sídlom Orechová
Potôň 2066, IČO: 36 744 344 3/ Slovenská republika, Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345 so
sídlom Búdková 36, 811 04 Bratislava, 4/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie
SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátskou kanceláriou

Timoranská & Štofková s.r.o., so sídlom Podzámska 32, Nové Zámky, IČO: 36 813 401, 5/ F. K., rod. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, G. R., zastúpená splnomocnenkyňou: zselinszky s.r.o., so sídlom
Laurinská 3, Bratislava, IČO: 36 869 007, 6/ L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D.. R. XXXX/XX, G. R.,
o určení nehnuteľností patriacich do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 14C/91/2014-278 zo dňa 6. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní 1/ - 6/ majú n á r o k voči žalobcom na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol, že
žalovaní v 1/ až 5/ rade majú nárok voči žalobcom na náhradu trov konania, výrokom III. žalovanému
v 6/ rade náhradu trov konania nepriznal.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 153 ods. 1 - 3, § 154,
§ 167 ods. 1 - 4, § 150 ods. 1 a 2, § 151 ods. 1 a 2, § 183 ods. 1 - 3, Civilného sporového poriadku,
§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.6.2016, § 137, § 470 ods. 2

Civilného sporového poriadku, čl. 20 ods. 1, 3, 4, Ústavy SR, § 1 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, 2, § 6 ods.
1 písm. m) a n), § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, § 60 Civilného sporového poriadku, § 460 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že „súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno svojich tvrdení, ktoré ich počas celého procesu zaťažovalo, pričom v rámci koncentrácie
konania a sudcovskej koncentrácie napriek poučeniu o následkoch tejto sudcovskej koncentrácie žiaden

dôkaz neoznačili ani písomne nevyvracali tvrdenia žalovaných, najmä čo sa týka vecnej legitimácie
a naliehavosti právneho záujmu na určení. Vzhľadom na ich pasívny postoj súd ich požiadavku na
odročenie pojednávania s tým, že chcú identifikovať parcely a rozširovať žalobu o ďalších eventuálnych
žalovaných, neprihliadol, lebo by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalobcovia vkonaní už podaním žaloby mohli preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu ako aj naliehavosť právneho
záujmu na určení vlastníctva a tiež pasívnu legitimáciu žalovaných, alebo aspoň správne označiť
žalovaných, tak ako to namietali vo svojich vyjadreniach.

Keďže žalobcovia nepreukázali, že by mali byť nositeľmi subjektívneho práva vyplývajúceho z hmotno-
právnych predpisov, t.j. podľa ust. § 460 Občianskeho zákonníka, teda, že sú právnymi nástupcami
po svojich právnych predchodcoch, t.j. po nebohom p. Y. a jeho manželke, tak nárok uplatnený touto
žalobou je nedôvodný, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby.
Po posúdení skutkových a právnych okolností tohto prípadu súd dospel k záveru, že u žalobcov nie je

daný naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe, nakoľko ich nárok bol daný podľa príslušných
reštitučných predpisov (napr. zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku), pretože v prípade tvrdeného odňatia majetku ich právnych predchodcov
išlo o rozhodné obdobie podľa reštitučných predpisov (od 25.2.1948 do 1.1.1990), a mohlo pritom
ísť o prípady odňatia pozemku štátom bez právneho dôvodu, bez finančnej náhrady (nepreukázaná
úhrada odplaty), ktoré rozhodnutie mohlo byť postihnuté neodstrániteľnou vadou, ktorá vyplýva hlavne

z toho, že podielnik, alebo vlastník nehnuteľnosti, proti ktorému rozhodnutie smerovalo a malo vyvolať
zmenu v jeho právach a povinnostiach spočívajúcich vo vlastníctve nehnuteľnej veci, malo nedostatok
procesných náležitostí, napr. dotknutým osobám neboli nikdy doručené, alebo samotné rozhodnutie bolo
nulitné a pod. S ohľadom na súdnu prax nie je preto možné žalobcom prisúdiť nárok, ktorý mal byť
riešený v reštitučnom konaní, v opačnom prípade by takýmto rozhodnutím súdu došlo k obchádzaniu

reštitučných predpisov.
Zosumarizujúc vyššie uvedené súd má za to, že žalobou na určenie vlastníckeho práva nie je možné
obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, nakoľko reštitučné predpisy sú k všeobecným
predpisom vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali,
to znamená, že všade tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť všeobecnú. Ak sa možno

domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný
reštitučný nárok, nie je možné uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecných
predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti, ak

mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. V uvedenom prípade totiž absentuje naliehavý
právny záujem na určení, nakoľko o tento môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného
určenia bolo buď ohrozené právo žalobcov alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo
znamená, že buď musí ísť u žalobcov o právny vzťah už existujúci, alebo o takú jeho procesnú, prípadne
hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený,

prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Existencia špeciálnej
úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na učení vlastníctva tam, kde podľa
týchto prepisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých
dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené.
4. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní boli v konaní plne úspešní,

preto im patrí nárok na náhradu trov konania od žalobcov v 1. a 2. rade vo výške 100%. O náhrade trov
konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením v zmysle § 262 CSP.
Žalovaný v 6. rade, by mal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v spore. Nakoľko mu
však v konaní žiadne trovy nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, súd mu ani náhradu trov konania nepriznal.
Súd má pritom za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a

hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovaného uvedeným
spôsobom, t.j. o nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím.
V prejednávanej veci by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovanému priznáva
nárok na náhradu trov konania a následne uznesením rozhodnúť, že žalovaný má právo na náhradu
trov konania vo výške 0 eur. Takýto postup by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných

princípov a nebolo ani v úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v
obdobných prípadoch“.

5. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom advokáta. Všetky právne
argumenty žalobcov sú podložené vecnou argumentáciou odvolávaním sa na rozhodnutia súdov

vyššieho stupňa. Žalobcovia súd upozornili na to, že nedisponujú potrebnou identifikáciou a preto
požiadali súd o odročenia pojednávania vzhľadom k ich žiadosti zo dňa 05.03.2018 adresovanej
Okresnému úradu Dunajská Streda, katastrálnemu odboru k poskytnutiu doplňujúcej identifikácii k
spoločnému spoluvlastníckemu majetku ale najmä k chybe v predchádzajúcej identifikácie. Snahoužalobcov bolo odročiť pojednávanie z dôvodu úspornosti a hospodárnosti, aby sa konanie vo veci
samej nerealizovalo, na čo súd však nereagoval. Snaha o odročenie bola determinovaná nedostatkom
potrebnej identifikácie parciel, ktorú mal Okresný úrad, katastrálny odbor žalobcom doručiť, k čomu

však nedošlo a túto povinnosť si katastrálny úrad nesplnil a po jeho urgencii vydal vyjadrenie, ktoré
požadovanú identifikáciu neobsahovalo. Ak by súd pojednávanie odročil na potrebný čas, v ktorom
by si žalobcovia zadovážili potrebnú identifikáciu a vykonali by zameranie predmetných pozemkov,
bola by iná situácia. Takto ukončený spor zamietnutím žaloby vytvára opäť možnosť podania novej
určovacej žaloby. Poukázal na čl. 1 Ústavy SR, na čl. 20 Ústavy, čl. 17 Ústavy, čl. 46 ods. 1 Ústavy.

Žalobcovia namietajú nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalovaní
si musia uvedomiť, že ak sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti a
žalobcovia disponujú vkladu schopnými listinami, výmermi ktorými boli právnym predchodcom pridelené
do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v jednotlivých katastrálnych územiach v určenej výmere,
musia mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože len súdne rozhodnutie môže byť
podkladomnavykonaniezmenyzápisuvkatastrinehnuteľnosti.Ajjudikatúrapovažujelistinutedavýmer

za vkladu schopnú. Do konania neboli založené výmery tých parciel o ktorých vlastníckom práva sa v
konaní rozhodovalo, na čo žalobcov upozorňoval, avšak Okresný úrad, katastrálny odbor na žiadosť
o ich identifikáciu vôbec nereagoval. Žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva, pretože iba rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve ako aj podkladom
pre vykonanie zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Žalobcovia poukazujú na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo 123/2003 a 4Cdo 49/2003. Naliehavý právny záujem v
zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku odôvodňujú tým, že bez požadovaného určenia je
právne postavenie žalobcov neisté a v podstate ohrozené, ktorú neistotu možno odstrániť a ohrozenie
odstrániť iba rozhodnutím súdu. Takže poukázali na právny výklad reštitučných zákonov v rámci
rozhodovacej praxe súdov, ktorý je formulovaný v uznesení Ústavného súdu spis. zn. IV. ÚS 295/2012.

Ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik
vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Účelom
reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale
naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. Zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona
o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti,

ktoré prešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu,
zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v
katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc
na platné právo pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia
základných požiadaviek vyplývajúcich aj vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených

osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho stále existujúceho vlastníckeho práva mohli
dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho
vlastníckeho práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii keď
povinnej osobe nesvedčí žiaden právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo
naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý je jej posledným vlastníkom

pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
Domáhajú sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na doplnenie
dokazovania a nové rozhodnutie.

6. Žalobca 1/ doplnil podklady k odvolaniu. Predkladá dokumenty, ktoré neboli v čase spísania odvolania

advokátom k dispozícii. Jedná sa o dokument Okresného úradu Dunajská Streda, katastrálny odbor
v ktorom sa preukázalo, že pochybil pri identifikácii parciel. Čo sa týka postavenia žalovanej 5/, ktorá
deklaruje nadobudnutie nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 27.08.2013 od Ing. A. V., ktorá ich
nadobudla od p. K. F. v zastúpení Ing. V. F., ktorý predal nehnuteľnosti svojej spoluvlastníčke v
podnikaní na základe plnomocenstva, ktoré skrýva množstvo nedostatkov. Poukazuje na podpis p. F.,

pričom nehnuteľnosti ocenené znaleckým posudkom na sumu 16.829,25 eur sa predávali v oboch
prípadoch iba za zlomkovú cenu 5.000,- eur. Žalovaná 5/ sa snaží presvedčiť zúčastnených o domnelej
dobromyseľnosti kupujúceho teda K. F., avšak jedná sa špekulatívny predaj. Aj o týchto súvislostiach
chce, aby sa rozhodovalo, žiada preto, aby odvolaniu bolo vyhovené. K doplneniu doložil žiadosť
adresovanú Okresnému úradu Dunajská Streda, katastrálnemu odboru, o identifikáciu parcely v k.ú.

Y. zo dňa 30.12.2018, výpis z účtu vlastníctva č. XXX, okres Dunajská Streda, identifikáciu parciel na
spoločné nehnuteľnosti zo dňa 24.10.2018, list Okresného úradu Dunajská Streda zo dňa 05.06.2018
týkajúci sa prešetrenia údajov v katastri nehnuteľností. Ďalším podaním žalobca 1/ doplnil podklady k
odvolaniu, dokument ktorým sa preukazuje chybná identifikácia pozemku zo strany Okresného úraduDunajská Streda, priložil aj novú identifikáciu nehnuteľnosti v katastrálnom území Y., parcela č. 534
- orná pôda zapísaného na LV č. XXXX a táto nová identifikácia len potvrdzuje, že navrhovatelia
postupovali vecne správne keď žiadali súd prvej inštancie, aby odročil pojednávanie. Nová identifikácia

teda potvrdila, že požiadavka žalobcov nebola účelová. Predkladá túto identifikáciu parciel.

7. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný 3/. Rozsudok považuje za vecne správny, nestotožňuje sa
s argumentáciou žalobcov. Zotrváva na právnom názore, že žalobcovia zaťažení dôkazným bremenom
toto neuniesli a nepreukázali zachovanie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov k

žalovaným nehnuteľnostiam a to nielen pre nepreukázanie totožnosti pôvodných nehnuteľností,
ktoré mali byť pridelené ich právnym predchodcom s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom tohto
konania, ale aj z dôvodov opustenia nehnuteľností právnymi predchodcami a zrieknutia sa prideleného
majetku. Žalovaný 3/ takisto odmieta právnu argumentáciu o existencii a preukázaní naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení. Poukazuje na neurčitosť, nevykonateľnosť, petitu nesplnenie
procesných povinností. Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

8. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný 4/, ktorý sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie
ako aj správnym a vecným posúdením. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nepredložili dôkazy
osvedčujúce uplatnený nárok. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať žalovanému nárok na
náhradu trov konania.

9. K doplnenému odvolaniu žalovaný 3/ udáva, že v danej veci nebol zachovaný postup pre doplnenie
odvolania vyplývajúci z § 365 ods. 3 a § 366 Civilného sporového poriadku. Dôkazy sa vzťahujú na
nehnuteľnosti v k.ú. Y..

10. K doplnenému odvolaniu sa vyjadril žalovaný 4/. Uviedol, že v predmetnej veci prebieha konanie
od roku 2014, teda žalobcovia mali dostatok časového priestoru na to, aby predložili všetky dôkazy
pre unesenie svojho dôkazného bremena. Poukázal na § 366 Civilného sporového poriadku. Žalobcom
predložené dôkazy v tomto štádiu konania sú neprípustné.

11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že

odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie (§ 365 ods. 1 písm.d) a h) Civilného sporového poriadku),
preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379Civilnéhosporovéhoporiadku)a
dôvodmiodvolania(§380ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku),sprihliadnutímexoffonaprípadnévady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť

dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil
pre svoje rozhodnutie významné dôkazy vykonané v konaní, a to každý jednotlivo a

všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu
mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám ustanovenia § 220 Civilného sporového poriadku. S námietkami žalobcov uvedenými vpodanom odvolaní sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v preskúmavanom rozsudku, preto
nemohli privodiť jeho zmenu. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcami tvrdené, ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného si

odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v
zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

14. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je možné v zmysle ustanovenia § 365 Civilného

sporového poriadku odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod
písm. a) až h). Žalobcovia v odvolaní neuviedli ust. § 365 Civilného sporového poriadku, nešpecifikovali
odvolacie dôvody uvedením konkrétneho ustanovenia procesného právneho predpisu.

15. Žalobcovia predovšetkým poukazovali na snahu odročiť pojednávanie na súde prvej inštancie,
ktorú žiadosť odôvodnili potrebou zabezpečenia identifikácie parciel a vykonania zamerania pozemkov,

ktoré žiadajú žalobcovia určiť, že patria do dedičstva. Súd prvej inštancie mal za to, že neboli splnené
podmienky pre ďalšie odročenie pojednávania v zmysle § 183 Civilného sporového poriadku, pretože
nenastali žiadne dôvody, pre ktoré by žalobcovia nemohli už skôr tvrdiť alebo preukázať svoju aktívnu
legitimáciu, naliehavosť právneho záujmu a aj pasívnu vecnú legitimáciu (pozri bližšie bod 21. a 22.
odôvodnenia).

16. V ust. § 157 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa súdu ukladá povinnosť, aby vec rozhodol
rýchlo a hospodárne, spravidla na jednom pojednávaní. Odročenie pojednávania je možné aj na návrh
strany sporu alebo jej zástupcu. Aj v tomto prípade platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy
len z dôležitého dôvodu, t.j. ak strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov sa nemôžu dostaviť

na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní nechali
zastúpiť. Advokát žalobcov podaním zo dňa 21.03.2018 požiadal o odročenie pojednávania, pretože
požiadali kataster nehnuteľností o identifikáciu parciel pre zistenie skutočných užívateľov nehnuteľností,
čo kataster nehnuteľností do pojednávania nestihne vykonať. Súd prvej inštancie napriek tejto žiadosti o
odročenie pojednávania vec prejednal a rozhodol a potrebu pre odročenie pojednávania si neosvojil. Zo

znenia § 183 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že z uvedeného dôvodu advokát žalobcov
ani nemohol uspieť žiadosťou o odročenie pojednávania, nakoľko v žiadosti vymedzený dôvod nespadá
pod zákonom ustanovenú možnosť pre odročenie pojednávania, ktorá je výlučne možná iba v prípade
nemožnosti dostaviť sa na pojednávania. Pokiaľ súd prvej inštancie na základe uvedenej žiadosti
advokáta žalobcov neodročil pojednávanie, neporušil žiadne zákonné procesné ustanovenie.

17. Žalobcovia svoju odvolaciu argumentáciu tak založili v podstate na porušení procesných noriem
upravujúcich civilné sporové konanie (do 30.6.2016 občianske súdne konanie), keďže súd prvej
inštancie podľa ich názoru nepostupoval správne, nakoľko im na základe žiadosti žalobcov neodročil
pojednávanie. Inou vadou konania je taká vada konania, ktorá spočíva v pochybení v procesnom

postupe súdu, ktoré pochybenie nie subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, ktorá ale (na rozdiel
od nich) nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Právne relevantnou je pritom len iná vada majúca za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak žalobcovia namietajú, že súd prvej inštancie pojednávanie
neodročil, nie je ich odvolacia námietka z vyššie uvedených dôvodov opodstatnená. Odvolací súd preto
konštatuje, že nezistil, že by konanie pred súdom prvej inštancie bolo postihnuté takouto vadou.

18. Pokiaľ ide o otázku potreby zistenia skutočných užívateľov predmetných nehnuteľností za
účelom ktorej žalobcovia požiadali kataster nehnuteľností o identifikáciu parciel, táto otázka súvisí
s preukázaním vecnej aktívnej a pasívnej legitimácie a s bremenom tvrdenia žalobcov. Súd prvej
inštancie správnym procesným postupom skoncentroval konanie, ktorého výsledkom bol záver súdu

prvej inštancie, že žalobcovia nevyvrátili tvrdenie žalovaných.

19. Nato,abysaniektostalúčastníkomkonania,netreba,abybolúčastníkomhmotno-právnehovzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácienie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-

právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(rozsudok NS sp. zn. 3Cdo 192/2004 z 1.7.2008).

20. V danej veci bolo na žalobcov preukázať, že sú aktívne vecne legitimovaní, že ich právni
predchodcovia J. Y., zomr. XX.XX.XXXX a F. Y., zomr. XX.XX.XXXX sú osoby ktoré sa stali vlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Žalovaní aktívnu vecnú legitimáciu v konaní spochybnili, pričom následne aj
súd bol názoru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov na podanej žalobe. Z podanej žaloby
nie je zrejmé, či rozsah v ktorom sa domáhajú určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich
právnych predchodcoch voči jednotlivým žalovaným zodpovedá nehnuteľnostiam uvedených v listinách,

od ktorých žalobcovia odvodzujú opodstatnenosť žaloby. Už samotná táto skutočnosť bola dostatočným
dôvodom na zamietnutie žaloby.

21. Ďalej v odvolaní žalobcovia k námietke žalovaných o nedostatku naliehavého právneho záujmu
poukazujú na rozsiahlu judikatúru, podľa žalobcov len súdne rozhodnutie môže byť podkladom zmeny

zápisu v katastri nehnuteľností. Žalobcovia sú názoru, že majú naliehavý právny záujem, pretože iba
rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve.

22. Podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny

záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

23. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v
zákone i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe
súdov (judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez

jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní
o tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje
priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu
problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má

viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania,
ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je
spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.
24. Odvolací súd nepopiera, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že
konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či

poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Ak súd vyhovie takejto žalobe požadujúcej uvedené
určenie, vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa. Žaloba o určenie,
že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, predstavuje prípustnú formu žaloby sledujúcu ochranu
vlastníckeho práva a ako taká je prostriedkom odstránenia spornosti vo vzťahu medzi stranami sporu
(vo vzťahu k otázke, čo patrí do dedičstva), keďže práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva

právneho predchodcu žalobcu v konaní o jeho žalobe, mu umožní uplatnenie svojich prípadných
nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných
nehnuteľností. Takouto určovacou žalobou možno docieliť nielen odstránenie spornosti vo vzťahu medzi
stranami sporu, ale i predchádzať vzniku ďalších sporov. Práve takáto žaloba je procesne vhodným
nástrojom, ktorý spor medzi stranami rieši a vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (i z hľadiska

následného prejednania dedičstva o ňom). S ohľadom na uvedené je potom potrebné konštatovať, že
žalobca nepreukázal, že v čase rozhodovania súdu mal naliehavý právny záujem na ním požadovanom
určení v znení petitu vo vzťahu k žalobe označeným žalovaným v súlade s ustanovením § 137 písm.
c) Civilného sporového poriadku. Preto správne súd prvej inštancie konštatoval v prípade uplatneného
nároku na určenie sporných nehnuteľností do dedičstva splnenie podmienky naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení. Odvolacia argumentácia žalobcov v tomto smere je nenáležitá.
Všeobecne na požiadavke na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva je daný naliehavý právny
záujem, avšak v danej veci konkrétna formulácia týkajúca sa v žalobe označených nehnuteľností
zákonné požiadavky nespĺňala.25. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou
zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou.

V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli
preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá

skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany
preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorý z
jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej

inštancie, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali svoje tvrdenia.

26. Zodvolania vyplýva,žežalobcoviamajúvýhradyvočiprávnemuposúdeniuvecizostranysúduprvej
inštancie. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl

súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli ku konštatovaniu, že žalobcovia

nepreukázali svoju aktívnu legitimáciu, nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie
právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej
nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil
žiadne právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne

právne posúdil.

27. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na doplnenie odvolania žalobcov, nakoľko doplnenie odvolania
bolo podané po lehote (§ 364 Civilného sporového poriadku).

28. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolacie námietky žalobcov z vyššie uvedených dôvodov
odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval

za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, dostatočne sa
vyporiadal s námietkami uvádzanými žalobcami najskôr v konaní pred súdom prvej inštancie a potom i

v odvolaní, preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní
úspešným žalovaným priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku voči

žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

32. Súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku označil žalovaného 2/ ako E.X.A.T. s.r.o., IČO: 36 744 344 so
sídlom Kukučínova 22, 831 02 Bratislava, pričom v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie aktuálne

označenie žalovaného bolo: EXATA GROUP, a.s., so sídlom Orechová Potôň 2066, IČO: 36 744 344.
Úlohou súdu prvej inštancie bude uvedený nedostatok napraviť vydaním opravného uznesenia.

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).