Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 26, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217918
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217918.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek

senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/354/2012-66 zo dňa 22. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3. § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods. 1, 2 písm.
c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Uviedol, že žalobca sa návrhom domáhal od odporcu
zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 939,79 eur a nemajetkovej ujmy v sume
187,95 eur, keď Okresný súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 209 dňoch vo veci

vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 8608/2010, a to tak, že zamietol návrh na vydanie
poverenia. Žalobca namietal, že sa pre existenciu rozhodnutia rozhodcovského súdu nemôže domáhať
pre prekážku rozhodnutej veci nároku v civilnom konaní. Súd pritom rozhodol po veľmi dlhej dobe, a nie
v súlade so zákonom a ústavou SR. Majetková škoda predstavuje istinu a príslušenstvo a nemajetková
ujma 20 % z uplatnenej istiny a príslušenstva za nesprávny postup súdu.

Po oboznámení sa so spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/572/2010 zistil, že návrh na začatie
konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 13. 08. 2010, pričom o tomto návrhu rozhodol súd
uznesením zo dňa 14. 10. 2010, právoplatným dňa 02. 02. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia zamietol. Voči tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie a Krajský súd v Nitre
rozhodnutie exekučného súdu potvrdil. Exekučné konanie je teda právoplatne skončené. Žalobca ako
oprávnený nijako neurgoval vydanie poverenia. Prípisom zo dňa 16. 09. 2010 bol oprávnený vyzvaný
na doplnenie návrhu, čo doplnil 29. 09. 2010.Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom
zníženie svojho majetku, pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia. Údaj o výške majetkovej
ujmy sa nedal overiť ani s exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená.

Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody
v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Podľa súdu žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a
ani ju nezdôvodnil.

Poznamenal, že v prípade, že súd mal za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, návrh
zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré bola určená 15-

dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota neexistuje.
Poukázalnaskutočnosť,žeajexekútor,uktoréhožalobca(oprávnený)podal návrhnazačatieexekúcie,
nedodržal lehotu podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku na podanie návrhu na súd do 15 dní (bolo
to viac ako tri mesiace), z čoho žalobca žiadne tejto žalobe podobné závery nevyvodzoval. Exekučný
súd vydal rozhodnutie v lehote 49 dní, čo je časovo zanedbateľná, priam krátka lehota na rozhodnutie,
dokonca v lehote uvádzanej žalobcom. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej dobe dá hovoriť ako o veľmi

krátkom časovom intervale. Súd nebol presvedčený, že by bol počas tejto doby žalobca v neistote
a hrozila by mu akákoľvek škoda. Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Všetky konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na
súd do vydania rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase

podania návrhu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej
lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé- zavádzajúce údaje
žalobcu o dĺžke nedodržania lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom žalobcu, nemožnosť samotného
žalobca spĺňať lehoty súdu, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v
konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup

oprávneného, nevyužitie všetkých zákonných možností žalobcom ako oprávneným, chýbajúca príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom,
možnosť žalobcu domáhať sa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní viedli samostatne i vo
vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,

nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu

veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh žalobcu
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,
avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimiúvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204
ods. 1 , § 201 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 OSP), na pojednávaní bez prítomnosti žalobcu a žalovaného (§

214 ods. 1 OSP, § 101 ods. 2 OSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§
219 ods. 1 OSP).

Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že žalobca podal návrh zo dňa 21. 09. 2012 s alternatívnym
petitom na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorým sa domáhal, aby súd
medzitýmnym rozsudkom v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o

základe veci, tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4780104 dlžníkom (povinným) L. Q. v zákonom stanovenej lehote a
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 939,73

eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 187,95 eur a tiež trovy súdneho konania. Podaním zo dňa 12. 10.
2012 Okresný súd Levice predložil vec tunajšiemu súdu za účelom rozhodnutia podľa ust. § 16 ods. 1
OSP o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8NcC/595/2012-10
zo dňa 25. 10. 2012 rozhodol tak, že tam uvedení sudcovia Okresného súdu Levice sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na prejednanie Okresnému súdu Nitra. K návrhu

žalobcu zo dňa 21. 09. 2012 sa písomne dňa 08. 04. 2013 vyjadril žalovaný. Písomným podaním
zo dňa 21. 10. 2013 žalobca predložil súdu znalecký posudok, doplnil právnu argumentáciu na
podporu pozície žalobcu a predložil stavisko k vyjadreniu odporcu k obsahu žaloby. Dňa 22.
10. 2013 sudca súdu prvého stupňa po pojednávaní vydal napadnutý rozsudok, ktorým návrh zamietol
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku.

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo

výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a)
a d) Ústavy Slovenskej republiky
a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky .

Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudsképráva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci
sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. 1a/

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 3 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 209 dní.

Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004. V preskúmavanom prípade v exekučnom
konaní okresného súdu malo dôjsť ku nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu kumulatívne:

- vo vydaní rozhodnutia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote.

- vo vydaní uznesenia, ktorým bolo odmietnuté vydať poverenie na vykonanie exekúcie, čím došlo k
úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok.Žalobca v podanom odvolaní naďalej tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke (právne
posúdenie z hľadiska relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov) a
nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti

s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 209 dní.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval
len lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu
na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade, lebo žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 13. 08. 2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol
uznesením zo dňa 14. 10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol,
teda o žiadosti rozhodol v lehote 62 dní od jej podania, a nie ako tvrdí odvolateľ až 209 dní od jej
podania. Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol
a vysvetlil rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade,

ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej
činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku.

V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj bolo preukázané tvrdenie žalobcu v nedodržaní
dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky

vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s dopadom na tvrdenie žalobcu, že
nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre
rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS
471/2012, I ÚS 86/02). Žalobca mal možnosť proti uzneseniu exekučného súdu v danej veci podať
opravný prostriedok, čo i využil a odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie
exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,
lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.

uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné

v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou. Neobstojí potom ani námietka odvolateľa
o nutnosti nariadiť znalecké dokazovanie v zmysle jeho návrhu v tejto veci.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladáúčastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010- 12).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu, z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy
sa musia zaoberal' zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považoval' za
zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/0 l).

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú
ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na
ktorýchsavýrokrozhodnutiazakladá.Odvolacísúddávadopozornostiodvolateľa(žalobcu)rozhodnutie
ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný

súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa
špecifická odpoveď. Podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19.
decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v
princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné.

S poukazom na vyššie uvedený záver sudu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto

dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol, lebo
súd prvého stupňa sa vecne správne vyporiadal s dôvodmi žaloby.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh) a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.