Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 2, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoPr/7/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212223970
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212223970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu v právnej veci navrhovateľky: V.. V. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom K., E. B. R. XX/XX, v konaní zastúpená Q.. V. B., bytom K., E. B. R. XXXX/XX, proti
odporcovi: RICCIO, n.o., so sídlom Komárno, Gombaiho 9, IČO: 42 052 912, o zaplatenie sumy
1.003,68 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Komárno č.
k. 8Cpr/5/2012-211 zo dňa 4. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti výroku a v časti výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 8Cpr/5/2012-211 zo dňa 04. 09. 2013 zamietol návrh navrhovateľky,
zároveň konanie v časti o zaplatenie sumy 145,70 eura s príslušenstvom podľa § 96 ods. 1 OSP
zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli, resp. si ich neuplatnil (§ 142 ods. 1 OSP). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s
poukazom na obsah ustanovení § 223 ods. 1, § 226 ods. 4, § 228a ods. 3 Zákonníka práce, § 120
ods. 1, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že navrhovateľka sa svojím návrhom
zo dňa 16. 11. 20102 domáhala, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej titulom odmeny na

základe Dohody o pracovnej činnosti za obdobie od júna 2011 do septembra 2012 sumu 1.003,68 eura
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.003,68 eura od 27. 10. 2012 až do zaplatenia
a náhrady trov konania. Dňa 04. 09. 2013 vzala navrhovateľka späť návrh v časti o zaplatenie sumy
145,70 eura s príslušenstvom ako mzdu za mesiac august a september 2012, v dôsledku čoho súd
prvého stupňa konanie v tejto časti zastavil. Navrhovateľka svoj nárok odôvodnila tým, že u odporcu
pracovala na základe dohody o pracovnej činnosti od 15. 04. 2011 s dojednaným rozsahom práce 10
hodín týždenne a dňa 02. 10. 2012 dala odporcovi výpoveď z tejto dohody, tak, že skončila 26. 10. 2012.

Keďže jej odmena na základe tejto dohody vyplatená nebola, obrátila sa na súd. Súd prvého stupňa
považoval za preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 14. 04. 2011 dohodu o pracovnej činnosti
na prácu administratívnej pracovníčky s nástupom dňa 15. 04. 2011. Z registračného listu FO vyplýva,
že navrhovateľka vykonávala pracovnú činnosť od 15. 04. 2011 do 31. 05. 2011. Dňa 30. 05. 2011
uzavreli účastníci pracovnú zmluvu na druh práce sociálna pracovníčka s nástupom dňa 01. 06. 2011.
Na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla, že svojho nadriadeného ako aj Inšpektorát práce upozornila
na to, že sa nevedie evidencia dochádzky do práce. Súd poznamenal, že evidencia sa neviedla ani za

mesiace apríl a máj 2011, v rámci ktorých jej bola vyplatená odmena za pracovnú činnosť. V dôsledku
toho súd vyhodnotil tvrdenia navrhovateľky o neevidencii dochádzky ako irelevantné a zavádzajúce.
V tomto smere poukázal na zápisnicu zo zasadnutia správnej rady zo dňa 15. 04. 2011, z ktorej
vyplýva, že do funkcie zodpovedného zástupcu neziskovej organizácie bola menovaná navrhovateľka.Preto ak boli podľa jej názoru nedostatky v organizácii bola ona zodpovedná za to, aby došlo k ich
náprave. Dokazovaním nebolo preukázané, že by podnikla kroky na odstránenie uvedeného nedostatku
vyplývajúce z jej funkcie zodpovedného zástupcu neziskovej organizácie. Tvrdenia navrhovateľky o tom,

žeevidencianebolavedenáatáčobolaodporcompredloženáje,,falošná“nebolipreukázané,svedecké
výpovede na túto skutočnosť sa rôznia a navrhovateľka nikdy nepopierala, že podpisy na evidencii
predloženej odporcom nie sú jej vlastnoručnými podpismi. Na základe vyššie uvedených skutočností
mal súd potom za preukázané, že navrhovateľka dôkaz o vykonaní pracovnej činnosti za obdobie od
júna 2011 do septembra 2012 na základe dohody o vykonaní pracovnej činnosti zo dňa 14. 04. 2011

neprodukovala. Taktiež nepredložila dôkaz o tom, že prácu administratívnej pracovníčky v predmetnom
období vykonávala mimo svojho pracovného času, určeného na základe pracovnej zmluvy, a preto súd
skonštatoval, že dôkazné bremeno neuniesla a vzhľadom na všetky skutočnosti návrh zamietol, nakoľko
navrhovateľka svoje dôkazné bremeno neuniesla.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vydal nový rozsudok, v ktorom uloží odporcovi, aby jej

zaplatil sumu 857,98 eura s úrokmi z omeškania vo výške 9 % do zaplatenia a trovy konania vo výške
60 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dôvodila tým, že v návrhu opísala celú chronológiu
svojich dôkazov o uplatnenom nároku a taktiež na pojednávaní bolo listinnými dôkazmi a výpoveďami
preukázané, že nárok navrhovateľky je nespochybniteľný. Okresný súd Komárno však pri svojom
rozhodovaní vôbec neprihliadol na predkladané dôkazy, neprihliadal na výpovede svedkov a nesnažil sa

odstrániť počas konania niektoré rozpory. Podľa jej názoru súd vôbec neskúmal a nechcel sa zaoberať
otázkou,žeakábolanáplňnavrhovateľkyvhlavnompracovnompomereaakábolazdohodyopracovnej
činnosti. Poukázala na to, že preukázala plnohodnotne náplň činnosti v hlavnom pracovnom pomere
a činnosti, ktoré vyplývajú z dohody o pracovnej činnosti. Súd sa s tým však nestotožnil, stotožnil sa
iba s tvrdením odporcu, že navrhovateľka nevykonávala prácu administratívnej pracovníčky. Zdôraznila,

že súd vôbec nezaujímalo, že po jej odchode túto prácu vykonávajú dvaja zamestnanci samostatne v
hlavnom pracovnom pomere, a to sociálna pracovníčka a administratívna pracovníčka. Tvrdenia súdu,
že v spise nie je podpísaná jej pracovná náplň ako sociálnej pracovníčky sú v rozpore s realitou, lebo
predmetný dokument navrhovateľka predložila. S dôkazným bremenom ako takým sa vysporiadala,
predložila všetky listiny, ktoré potvrdzujú jej tvrdenia. Záverom uviedla, že súd sa nesnažil zistiť skutkový

stav veci, nevykonal potrebné dôkazy, resp. ich nebral do úvahy a dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tvrdeniu v neprospech navrhovateľky.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že podané

odvolanie navrhovateľky je nedôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti výroku a v časti výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 120 ods. 1 OSP, účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 154 ods. 1 OSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa§157ods.2OSP,akniejeďalejustanovenéinak,použijúsanauznesenieprimeraneustanovenia
o rozsudku.

Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací
súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardnérozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti

v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.
Veľakrátideovyjadrenia,ktorésúužreakciounazáveryprvostupňovéhosúdu,pretologickypredstavujú
novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu

dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúcu.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 04. 09. 2013, č. k.
8Cpr/5/2012-211 v napadnutej zamietajúcej časti výroku a v časti výroku o náhrade trov konania ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého

stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude
opakovať (§ 219 ods. 2 OSP.)

Na margo argumentácie navrhovateľky uplatnenej v jej písomnom odvolaní zo dňa 15. 10. 2013
ohľadne rozdielností pracovných náplní za výkon hlavného pracovného pomeru a výkon dohody o
pracovnej činnosti, odvolací súd poznamenáva, že pracovná náplň navrhovateľky vzťahujúca sa k

dohode o pracovnej činnosti sa nachádza na č. l. 9 spisového materiálu, pričom túto pracovnú náplň aj
navrhovateľka spolu s riaditeľom odporcu vlastnoručne podpísala (15. 04. 2011) sa obsahovo stotožňuje
s pracovnou náplňou vzťahujúcou sa na hlavný pracovný pomer navrhovateľky nachádzajúcom sa na č.
l.19spisovéhomateriálu.Uvedenýkonsenzobsahovoobidvochpracovnýchnáplnípotomnedávadôvod
odvolaciemu súdu k zaujatiu procesného postupu podľa § 221 ods. 1 OSP (zrušenie a vrátenie veci

prvostupňovému súdu), resp. k postupu podľa § 220 OSP (zmena napadnutého rozsudku s následným
vyhovením podania navrhovateľky o zaplatenie 1.003,68 eura s príslušenstvom), ale iba k zaujatiu
procesného postupu v zmysle § 219 ods. 1, 2 OSP spočívajúcom v potvrdení rozsudku súdu prvého
stupňa v napadnutej časti z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko aj odvolací súd zastáva zhodne
ako súd prvého stupňa ten záver, že navrhovateľka všetky administratívne práce pre odporcu počas

inkriminovaného obdobia vykonávala iba na základe pracovnej zmluvy, a nie aj nad jej rámec, t. j. na
základe dohody o mimopracovnej činnosti.

S poukazom na tieto dôvody odvolací súd o podanom odvolaní navrhovateľky ako o nedôvodnom
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich

náhradu úspešnému odporcovi v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacieho trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.