Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoE/181/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206978
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7809206978.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej A., Z..F..P.., N., A. XX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnej O.F.
H., W., R. XXX, o vykonanie exekúcie pre 334,60 € istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
8Er/557/2009-23 z 21.8.2013 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, povinnej a exekútorovi sa ich náhrada

nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu z dôvodu
neprípustnosti zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Vodôvodneníuviedol,žeoprávnenásapodanýmnávrhomdomáhalanariadeniaexekúcienavymoženie
peňažnejpohľadávky334,60€odpovinnejsprísl.,nazákladevykonateľnéhorozhodcovskéhorozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, č. k. SR 04314/09

z 3.6.2009, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX * z 29.9.2009, na vykonanie
exekúcie pre súdneho exekútora M.. F. G. (ďalej len exekútor).

Vychádzajúcz§251ods.4O.s.p.zák.č.99/1963Zb.,§103,vzmyslejudikatúryNajvyššiehosúdupodľa
rozsudku vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č.
R 58/1997, § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZRK“), § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“), § 2 písm.
a), písm. b) ZoSÚ (ich znenie citoval), súd v rámci konania zistil z pripojených listinných dôkazov, najmä
rozhodcovského rozsudku, spisu rozhodcovského súdu: Zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, že medzi účastníkmi bola dňa 9.10.2008 uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX,
na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 5 000,00 Sk (165,97 €). Poskytnutý úver
sa povinná zaviazala splatiť v 12 mesačných splátkach po 820,00 Sk (spolu 9 840,00 Sk = 326,63 €), že

bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru upravuje rozhodcovskú doložku (jeho znenie tiež
citoval).

Ďalej zistil, že nakoľko povinná neplnila riadne a včas svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bola
v omeškaní so splácaním úveru, oprávnená podala v zmysle bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, na rozhodcovskom súde žalobu.

Citujúc znenie § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 prvá veta, ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 OZ

mal za nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou.
Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvypredvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. OZ. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá
možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela.
Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorej predmet činnosti je aj

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považoval za preukázané, že povinná mala
v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula
o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu podľa

Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení OZ o
spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa.

Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnená) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj
ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom
peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve

o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného
ustanovenia § 54 OZ, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o
obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru súdu dospieť k záveru,
že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu

kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve
a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávnenej).

Urobil záver, že návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na
predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym
spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť

uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie,
respektíve odmietnutie návrhu ako celku.

Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j.
ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú

nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo
značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo
zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom
na obsah § 53 ods. 4 OZ mal za potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával.

Ochrana, ktorú poskytuje OZ spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú
zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto
podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by
súdne konanie predstavovalo. Dodával, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke
tak, ako je formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi

je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený
podá žalobu na rozhodcovský súd. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému zneniu
zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie
dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným

oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské
rozsudky.

V danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ust. bodu 17. uzatvorenej Zmluvy o úvere je v rozpore
so znením § 53 ods. 1 OZ a je v súlade s ust. § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, na čo musí súd
prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Citujúc znenie § 39 OZ, § 58 ods. 1, § 57 ods. 1, ods. 2 EP poukázal na to, že právomoc rozhodcovského
súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone a vzhľadom
na uvedené, po preskúmaní exekučného titulu, dospel k názoru, že exekúcia je neprípustná a preto ju
v zmysle ust. § 57 ods.1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 EP zastavil a vychádzajúc z § 200 ods. 2EP uviedol, že pri zastavení exekúcie rozhoduje súd aj o výške a priznaní jej trov, že preto bol exekútor
vyzvaný na vyčíslenie a preukázanie trov, s poučením, že nepreukázané trovy mu nebudú priznané,
že exekútor vznik trov do dnešného dňa nevyčíslil a žiadnym spôsobom nepreukázal a vzhľadom na

skutočnosť, že ich vznik a vynaloženie nemal za preukázaný, súd ich exekútorovi nepriznal.

Oprávnená proti uzneseniu podala v celosti v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd a) svojim
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 241 ods.2 písm.a/ OSP v spojení s § 237
písm.f/ OSP], b) rozhodol nad rámec zverenej právomoci [§ 205 ods. 2 písm. b/], c) nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný [§ 205 ods. 2 písm. a/] O.s.p. v spojení s § 221 ods.

1 písm. f/ O.s.p., d) že svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), e) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a f) jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci [§ 205
ods. 2 písm. f) O.s.p.] a navrhla uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

K dôvodu uvedenému pod písm. a) uviedla, že podáva odvolanie aj podľa § 205 ods.2 písm.a) OSP
v spojení s ust. § 221 ods.1 písm.f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Exekučný

súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne
konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam,
nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Oprávnená nemala
možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Tvrdila, že

pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 93; Mim. vyd. 15/002, s. 288),
musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej
Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázala na nález Ústavného súdu SR v publikovanej z 18.4.2010
II. ÚS 140/2010 (z jeho odôvodnenia citovala) a na rozsudok z 21.2.2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus

Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai Súdny dvor EÚ. Tvrdila, že v prípade predmetnej úpravy
ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie smernice 93/13/EHS sa musí uskutočňovať
prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti
tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných
práv EÚ (obdobne podľa rozhodovacej praxe ESĽP Estima Jorge c/a Partugalsko z 21.4.1998 č.

24550/94). Zohľadňujúc aplikáciu vyššie analyzovaných právnych záverov mala za nutné konštatovať,
že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne
oprávnená tvrdila, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa
k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinnej. Uviedla,

že výklad komunitárneho práva Súdnym dvorom EÚ má účinky k okamihu vstupu aktu alebo zmluvy do
platnosti (61/79, 826/79, 24/86, 453/00) za podmienky, že sú splnené podmienky umožňujúce aplikáciu
vykonávacieho úkonu.

Rovnako zastávala názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl.
3 ods.1 smernice 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ

riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods.1
a ods.4 písm.r) Obč.zák. neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať
jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/EHS musia
byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a

právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj
ubezpečeniesa,ževýkladvnútroštátnehosúdujerovnakozjavnýostatnýmsúdomčlenskýchštátov.Súd
si túto povinnosť nesplnil. Poukázala na to, že uvedenú správnu argumentáciu podporujú nasledovné
podstatné rozhodnutia európskych súdov: Spolkový súdny dvor, rozsudok z 13.1.2005, III ZR 265/03,
Spolkový súdny dvor 19.5.2011, III ZR 16/11, rozsudok, Ústavný súd Českej republiky sp.zn. IV. ÚS

1281/12, uznesenie z 11.10.2012, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 3057/10
z 5.10.2011.Z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky
mala vyvodiť, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu čl. 3 ods.1 smernice 93/13/
ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami

sa nevysporiadal a rozhodcovské konanie iniciované oprávnenou na základe predchádzajúcej
rozhodcovskej doložky uzavretej so spotrebiteľom v danom prípade považoval automaticky za
neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu
a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov
EÚ k výkladu čl. 3 ods.1 je síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora EÚ, avšak nie je mysliteľné,

aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne
odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Exekučný súd pri
posudzovaní okolností prípadu týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie
kritéria nemeckých súdov a českých súdov, ktoré rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že nemecké a
české súdy považujú rozhodcovské dohody sa v zásade prijateľné podmienky. Objektívne je zrejmé -
v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou - že samotné podriadenie sa rozhodcovského súdu na

základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu, aj bez osobitného upozornenia - český ústavné
súd takú schválil, pretože osobitná listina sa zaviedla až od apríla 2012 a vyššie uvedený prípad sa
týkal situácie bez toho, aby zákon vyžadoval osobitné formálne náležitosti rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve) nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán -
obe strany stoje pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný,

je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Aj tzv. potenciálne neprijateľné rozhodcovské konanie
podľa čl. 3 ods.3 a prílohy písm.q) smernice č. 93/13/ES sa týka len rozhodcovských konaní nepokrytých
právnymi ustanoveniami, čo sa jednoznačne podľa nemeckého súdu týka konaní, ktoré sa neriadia
ustanoveniami nemeckého právneho poriadku a nepoužívajú nemecké právo.

Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodcovskou činnosťou súdov druhého stupňa považovala za potrebné

poukázať na argument, ktorý použil Krajský súd v Prešove v zrušujúcom rozhodnutí z 24.5.2012 sp.zn.
13CoE/44/2012 (z jeho odôvodnenia citovala).

Ďalej uviedla, že oprávnená podáva odvolanie aj podľa ust. § 205 ods.2 písm.a) OSP v spojení s
ust. § 221 ods.1 písm.f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom, že jej súd neumožnil
účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenej) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by

mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom
v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, že nemala možnosť predniesť svoju argumentáciu a
vyjadriť sa k argumentácii povinnej s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie, že konanie je tak poznačené
závažnými procesnými nedostatkami., že pokiaľ založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady
93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim.

vyd. 15/002, s. 288), musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje
interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukázala na nález Ústavného súdu SR v publikovanom
náleze z 18.4.2010, sp.zn. II ÚS 140/2010, rozsudok z 21.2.2013 C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai, Viktória Csipai Súdny dvor EÚ, Spolkový súdny dvor, rozsudok z 13.1.2005, III ZR 265/03,
Spolkový súdny dvor 19.5.2011, III ZR 16/11, rozsudok, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV.

ÚS 1281/12 z 11.10.2012, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 3057/10 z 5.10.2011.

Tvrdila, že z uvedených rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej
republiky je možné vyvodiť, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu čl. 3 ods.1 smernice
93/13/ES zásadne odlišne ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa
nevysporiadal.

Poukázala na to, že navyše ak z výkladu vyplýva, že exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej
podmienky (aplikáciu nesmie opomenúť), ak spotrebiteľ, potom čo je súdom upozornený, nemá zámer
dovolávať sa takéhoto vylúčenia. Citovala z interpretácie bodu 33. rozsudku Pannon GSM Zrt. Proti
Erszébet Sustikné Győrfi C-243/08 Dánska ako členského štátu EÚ s harmonizovaným právnym
poriadkom.Poukázala na to, že v rámci výkonu tejto povinnosti vnútroštátny súd nesmie opomínať aplikáciu
dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom, nemá zámer dovolať sa
nekalého a nezáväzného charakteru podmienky, že dánska jurisdikcia prikazuje súdu aplikovať súdu

aplikovať neprijateľnú podmienku, pokiaľ spotrebiteľ nemá zámer sa neprijateľnosti dovolať. Dánske
„skal ikke“ má význam negatívnej povinnosti, resp. neexistencie. Je teda identické ako anglické „must
not“ nesmieť, ktoré vyjadruje nie nevyhnutný jav. Od súdu sa vždy vyžaduje, ak spotrebiteľ nemá zámer
dovolať sa neprijateľnosti podmienky, aby aplikoval dotknutú podmienku a citovala z interpretácie bodu
33. rozsudku Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sustikné Győrfi C-243/08 Estónska ako členského štátu

EÚ s harmonizovaným právnym poriadkom.

Tejto povinnosti vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ
po tom, ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru
podmienky, že estónska jurisdikcia trvá na tom, že súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky,
ak sa spotrebiteľ rozhodne, po upozornení súdom, nedovolať sa neprijateľnosti podmienky, že v
danom exekučnom konaní súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť

podmienky,napriektomujuneaplikoval,čímporušilzáväznúinterpretáciuSúdnehodvoraEÚasmernicu
Rady93/13/EHS.Ďalejuviedla,žeakexekučnýsúdnemákdispozíciiodpoveďspotrebiteľa,podľaktorej
spotrebiteľ zamýšľa uplatniť neprijateľnosť, od vnútroštátneho súdu sa podľa smernice nevyžaduje,
aby dotknutú podmienku neaplikoval, že súd naopak odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou
smernice, čím sa jeho argumentácia stáva nelogickou a právne neudržateľnou, že vnútroštátny súd

musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž o všeobecné kritérium
výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to súčasť koncepcie neprijateľných
podmienok, že ak súd nehodlá akceptovať vyššie uvedenú interpretáciu oprávnený navrhuje, aby
konanie podľa § 109 ods.1 písm.c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky.

Ďalej citovala z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 z 30.11.2012.
K dôvodu uvedenému pod bodom b), že všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem,
aplikácie a interpretácie zhodných právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo
veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na § 43 ods. 2 zák.

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZRK) a tvrdila, že všeobecný súd nesprávnou a
ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku cit..
„Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov ...“) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučného súdu neprináleží, čím

prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a
porušil tak fundumentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Tvrdila, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanérovanie veriteľa do situácie

ako by bol exekučný titul zrušený, že práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii
- určite jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) malo a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu, že je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo
v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“).

Poukázala na to, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodovania rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň
negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc, že nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v

rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Tvrdila, že z hľadiska
princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny
orgán - všeobecný súd - dotvára svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, žez vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, že ak
v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku,
je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane

základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho
prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení, že základné práva totiž nevytvárajú len rámec
obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie, že všeobecný súd si preto
musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje
do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv, a to bez

ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa
ap.), že tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa
ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí, dodala ochranu práv, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie
ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou
povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno

uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný,
že uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena v rámci občianskeho súdneho konania, že pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK
žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, je nutné zdôrazniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné
bremenotuzaťažuježalobcu(vokolnostiachprípadudlžníka),ktorýsadomáhazrušeniarozsudkuajeho

nahradenia rozsudkom všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia
novým rozsudkom rozhodcovského súdu, že prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského
súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto zákonného
bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa), ktorý je v danej situácii
znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú účinky, s ktorými ZoRK a Exekučný

poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho, aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové
úvahy exekučného súdu (v konaní začatom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný k
dispozícii celý priestor občianskeho súdneho konania!) toto legitímne očakávanie stráca, že úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust.
§ 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom

na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, že extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj
v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Dodala ako veľmi podstatné, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci
obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Poukázala na to,
že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie
jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov (Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 1 ÚS 331/09 z 11. novembra 2010) a tvrdila, že zodpovedá skutočnosti, že je
povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne
konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, že
toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006).

Poukázala na účel Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý jediný obsahuje úpravu revízneho postupu
voči rozhodnutiam rozhodcovských súdov, že iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom
vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. 1 ZoRK) je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie, že zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o

zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe
zákona, ktorý bola na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu
tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. ZoRK),
že všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy
do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázala aj na ust. § 7 ods. 1 O.s.p., ktoré

vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákonaprislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu), že všeobecný súd vo veci žalobcu
(veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského
súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, že nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie
a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika
bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu, že pokiaľ takto nepostupoval, nie
je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní

pred exekučným súdom, že tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych
predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu
rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným
súdom. Ďalej uviedla, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný
súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a v opačnom

prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom
konaní, že konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný
rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 O.s.p.).

Poukázala na to, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o
jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia
- určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať), že v rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom, že ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu a v súlade
so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok,
ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

Všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, a preto žiada, aby všeobecný súd postupom
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 od. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov

práva v právny poriadok a v tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to
bez akejkoľvek časovej limitácie. Poukázala na to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby
rozhodovalnazákladeústavnesúladnejnormy,kčomumuslúžispravidlaústavnekonformnývýklad,ale

niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom
Slovenskejrepubliky,žeakvšakúčastníkkonaniaodôvodnenýmspôsobompodnieti,abyvšeobecnýsúd
podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad
právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa

stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu, že v tomto zmysle nemožno pod domnienkou
(čl. 144 ods. 1 ústavy), či pod dospením k záveru (§ 109 od. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku)
rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 269/09
zo 7. júla 2009).K dôvodu uvedenému pod písmenom c) uviedla, v spojitosti s vyššie uvedenou ústavnoprávnou
argumentáciou, ktorá odôvodňuje presvedčenie o tom, že všeobecný súd posúdil vec mimo rámec
zverenej právomoci, že považuje za potrebné poukázať na nesprávnu interpretáciu ust. § 45 ods.

2 ZoRK, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK, že ust. § 45 ods. 2 ZoRK však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a
nie v rozsudku rozhodcovského súdu, že zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. §45

ods. ZoRK s významom ust. § 40 ZoRK v spojení s ust. § 43 ZoRK a vytvoril tak komplexný systém,
ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania, že nie je totižto z hľadiska princípu právne istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné
opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu, že ak by uvedené tvrdenie
nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený ust. § 40 a nasl. ZoRK by nemal žiaden zmysel,

pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným
súdom a navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení
než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK, pretože je zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o
zrušení rozhodcovského rozsudku, že rovnako tak je oslobodený akéhokoľvek časového obmedzenia,

ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas
(vylúčenie lehoty ust. § 41 ZoRK komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty) a zároveň
dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany
domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

K dôvodu uvedenému pod písmenom d) bližšie uviedla, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku

rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte.

Poukázala na to, že ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz
diskriminácie, že na základe neho platí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či
iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,
rod alebo iné postavenie, že nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať a citoval ods. 2 Ústavy SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone

a ochrane ľudských práv, že základným obsahovým východiskom uplatňovania zákazu diskriminácie je
jeho prepojenosť na princíp rovnosti, že tento základný princíp znamená požiadavku pre orgány verejnej
moci, aby sa s oprávneným nositeľom ľudských práv jednak v rovnakých situáciách zaobchádzalo
rovnako a jednak, aby sa s ním v nerovnakých situáciách zaobchádzalo nerovnako.

V danom prípade tvrdila, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu

ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie
majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru), že porušenie článku 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.
14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú do
pôsobnosti dvoch vyššie označených ustanovení Ústavy SR a dvoch vyššie označených ustanovení

Dohovoru vymedzujúcich základné práva Ústavou SR a Dohovorom chránené.

Tvrdila, že v prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku
exekučný súd svojim rozhodnutím ju postavil (oprávnenú) pri realizácii podnikania na trhu s finančnými
službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súťažiteľov, že
v tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jej postavením (oprávnenej)

ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia
akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere.Tvrdila, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady
kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú

imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý ne nezlučiteľný s čl.
46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru, že čl. 46 ods. 1 Ústavy zaručuje každej zákonom
vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu.

Vytýkala súdu, že neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. §
40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2
ZoRK - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, že exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie

relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu.

Poukázala na to, že princíp rovností zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej
aj „Súd“) za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala
primeranú možnosť predniesť svoje záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody

voči protistrane (rozsudky Dombo Beheer B.V.v.Holandsko z 27. Októbra 1993, ods. 33 a Ankerl v.
Švajčiarsko z 23. októbra 1996, ods. 38), že porušením princípu rovnosti zbraní bol žaloba (oprávnený)
uvedený exekučný súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Ďalej uviedla, že ust. článku č. 6 ods.
1 Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky

občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, že ust. čl. č. 6 ods. 1 Dohovoru je
však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku“,
žetvrdí,ževdanomprípadeječl.č.6ods.1Dohovoruaplikovateľnýnakonaniepredexekučnýmsúdom,
pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené
v článku č. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im

predchádzajú a ktoré po nich nasledujú, že sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení
rozsudku, že súd rozhodol v prípade Hornsby v. Grécko, že právo na súd, ako ho zaručuje článok 6,
by bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém členského štátu umožňoval, aby konečné a záväzné
rozhodnutiezostalonevykonanénaujmujednejzostránazozásadyrovnostijejvyplynulo,žeobestrany
v konaní sú oprávnené mať prístup k informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany a musia mať

rovnocennú možnosť vznášať námietky proti argumentom druhého, že podstatnou myšlienkou zásady
rovnostije,žesúdymusiavyvinúťnáležitéúsilie,abyzabezpečiliefektívneuplatňovanieprávzaručených
článkom č. 6 Dohovoru.

Ďalej vytýkala súdu, že v danom prípade bez toho, aby ju akokoľvek vypočul, rozhodol o jej právnom
postavení (o jej práve) a to výrokom o zastavení exekúcie. Namietala, že nemala možnosť reagovať na

akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení, že sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu o jeho právnom postavení, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, že
postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to,

aby bez existencie akýchkoľvek obáv z jej reakcie, došlo k zmareniu exekúcie, že ona však je voči
povinnej v pozícii veriteľa, ktorej doposiaľ nebol uhradený jej legitímny dlh a nútene ho preto voči
povinnej vymáhala, preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi
(oprávnenému) averziu a pocity antipatie, že práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre
objektívne posúdenie veci ju vypočuť a umožniť jej tak prejaviť svoj názor na vec, že súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.

Uviedla, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho
návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa

k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.Ako účastník konanie nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne
rozhoduje o jej právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), že
nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemala možnosť sa k týmto dôkazom,

argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Poukázala na to, že podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd
založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela, že nie
je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo
vybrané k použitiu súdom samotným, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len

na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane alebo žiadnej z nich, že táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a
zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom.
Vytýkala súdu, že napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku
vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného

konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, že zákonodarca správne poskytuje v
konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie
proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu
dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade, že negácia zásady dvojinštatnčnosti konania exekučným
súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo

žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

K dôvodu uvedenému pod písmenom e) bližšie uviedla, že súd v napadnutom uznesení viackrát
konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, že napr. dospel k záveru, že
rozhodcovské konanie je pre povinnú ako spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci
predrozhodcovskýmsúdomspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán

v neprospech spotrebiteľa, že exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti,
akoby v nich vykonal dokazovanie, že exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom
dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu, že jeho úvaha v tomto smere
nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, že rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom
skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy,

ktoré účastníci konania nenavrhli, že ak by aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania,
toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, že účastníci konania predovšetkým nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi
tvrdených skutočností, že postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania pred súdom,
resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

K dôvodu uvedenému pod písmenom f) bližšie uviedla, že aj v prípade, ak by akceptovali názor
prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc (čo vzhľadom k argumentácii uvedenej pod
bodom A. nepripúšťame) táto právomoc súdu by nebola bez obmedzení, že podľa ust. § 35 ZoRK
cit.: „doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastník
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu“, že V spojení s ust. § 159

O.s.p. je takýto rozsudok právoplatný, pričom jeho výrok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a
o rovnakej veci sa nemôže prejednávať znova. Ďalej uviedla, že súd v napadnutom uznesení konštatuje,
že napriek vyššie uvedenej úprave, je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods.
2 a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, že oprávnenie súdu na zastavenie exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku, vyplýva z ust. § 45 ZoRK (jeho znenie citoval), že z uvedeného vyplýva, v

akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu, že z
úradnejpovinnostijesúdoprávnenýpreskúmaťnedostatkyuvedenév§40ods.1písm.a/ZoRK,teda,či
cit. „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3)“ a v § 40 ods. 1 písm. b/ ZoRK, teda cit.: „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o
ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom

konaní“ a je oprávnený skúmať či plnenie podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom
dovolené a neodporuje dobrým mravom, že zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z
úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto dôvody nie je možné rozširovať.Tvrdila, že v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods. 3 ZoRK, kde je
uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, že ide o cit.: „spory a/ o vzniku,
zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b/ o osobnom stave,

c/ súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho
konania“ a v tejto súvislosti uviedla, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto
exekučnej veci neriešil spor uvedený v ust. § 1 ods. 3 ZoRK.

Poukázala na to, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila
právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpore s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním

v rozpore s dobrými mravmi, že exekučný súd je však v zmysel ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Opätovne zdôraznila, že zákonodarca
nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia
priznaného rozhodcovským rozsudkom, že prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v
ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je

potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom.

Tvrdila, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že cit: „spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), že od 1.1.2008 je na základe
ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré

vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázala na to, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili
právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský
súd, alebo na riadny súd, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť

voľby rozhodujúceho orgánu, že skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ,
a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom,
že rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim
orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi, že také zdôvodnenie nemá logický, právny
ani faktický základ a možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku

v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ.

Nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch a uviedla, že spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a/ zákona o
spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej

forme“, že ona poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy
o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák., na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu na povahu zmluvných
strán, že navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. sa všetky právne

vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák. a poukázala na to, že podstatnými náležitosťami zmluvy
o úvere v zmysle § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť
dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, že z uvedeného vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje
podstatné náležitosti zmluvy ust. v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269 ods. 1 Obch. zák., ktoré je

svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obch. zák.); teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to
nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd.

Napokon tvrdila, že dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z

vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorýchposkytla úver povinnej (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej)
a s ohľadom na ďalšie jej obchodné riziko.

Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru,

že účastníci si dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a
takto prejavenú vôľu účastníkov, by mal aj súd rešpektovať.

Poukázala na to, že ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. v platnom znení má dispozitívnu povahu, že
výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov
nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z
omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala aj na skutočnosť, že

ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa
16.5.1996, sp.zn. 3 Obdo 3/96), v súvislosti s vyššie uvedeným poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho
súduSR,č.k.1Obdo34/2004zodňa21.12.2004apoukázalaajnaskutočnosť,žepriúrokuzomeškania
má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým,

že si svoje povinnosti riadne a včas splní, že povinná si však svoju povinnosť nesplnila a domnieva sa,
že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciou, s ktorou pri uzatváraní
záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila.

Zvýraznila skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda,
či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o

nej už raz právoplatne rozhodol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom
poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpore žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, že v opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Uviedla, že ak súd poverenia na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom môže podľa ust. § 44 ods. 2
Ep vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie a ak súd uskutočňuje revíziu titulu po tomto čase, koná

v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva s právnym
poriadkom , čím porušuje základné právo účastníkov exekučného konania.

Vrámciodvolaniaoprávnenápodalanávrhnaprerušeniekonanianazáklade§109ods.1písm.c)O.s.p.
a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie naviac poukázala na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

193 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. v ES L 95, s. 29; Mim. vyd.
15/002 , s. 288 v spojení s právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a
jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom
konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Považovala za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí

všeobecných súdov), aby odvolací exekučný súd (v zásade je ako odvolací súd aj povinný) konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcim znení :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodovacej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. ) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu ,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním

stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti
uvedené v odvolaní.

Vkonanínebolizistenéžiadnevadykonania,ktorébybolomožnépriradiťpod§205ods.2písm.a)O.s.p.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a

doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (v znení účinnom do 30.6.2006, t. zn. i v čase uzavretia zmluvy 23.7.2004)
veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania.

Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel

ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 29.6.2005) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa

podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie
jehoinéhopostavenia,resp.odopretia,činaopakposkytnutiamuochranypodľanoriemspotrebiteľskéhopráva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver
treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania,
povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno), výkladom cit. úpravy v O. z.
treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia
odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa,

na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho
domácnosti). Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené
živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania
neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp.
vzťahmi), nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských
zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície

v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon
zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský,
vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca
pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť
spotrebiteľa). Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v cit. § 52 ods.3 O. z., u činností

vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť
obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je
to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce
takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom,
ani podnikateľom). Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah

podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
(cit. § 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto
prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií). Čo sa týka prípadného podradenia povolaní
pod cit. § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov
poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané

v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej
plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod
úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu
(vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ), že
existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha

zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere,
ktorýbyinakbolomožnépovažovaťzaspotrebiteľský,nielenženeobsahuježiadnuzmienkuoposkytnutí
úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo
tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv
v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal

ajnastranepotenciálnehospotrebiteľapodnikateľvrámcisvojejpodnikateľskejčinnosti),zmluvaoúvere
si zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť
k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie
je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného
úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o

prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec.
So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej
úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy
veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie,
t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku

neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a
na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie
použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde
jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že

zmluva má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľ, preto vzťah oprávnenej s
povinnou nemožno posudzovať ako obchodno-právny.O právoplatne rozhodnutú vec nejde, lebo vydanie poverenia pre exekútora nie je rozhodnutím.

Podľa § 45 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2005) súd
príslušný na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol

nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v
osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c)
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ods.2 cit. ust. súd príslušný na exekúciu zastaví exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje súdu zastaviť
exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak má niektorú z vád
uvedených v tomto ust., t. zn., že je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby
nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný
posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

EPv§44ods.2tretiaveta(aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne), zvýrazňuje zodpovednosť
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď mu umožňuje žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť, príp. podľa § 57 ods.2 EP (exekúciu môže súd zastaviť aj

vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona) exekúciu zastaviť, keďže za osobitný
zák. v tomto prípade treba považovať aj zák. o rozhodcovskom konaní.

Zo skutočnosti, že zák. o rozhodcovskom konaní, v prípade, že rozhodcovsky rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania (povinného) na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, umožňuje súdu exekučné konanie zastaviť a EP, v prípade

ak sa zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zák., dáva mu možnosť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť a následne konanie zastaviť, vyplýva, že zák.
oprávňuje súd, aby preveril a vecne posúdil rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie ním uložené
je dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom uvedené posudzuje súd ako
predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Zák. o rozhodcovskom konaní a ani EP však nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na vykonanie
exekúcie a neskôr ju zastavil, keď zistí, že sú splnené podmienky pre úplné alebo čiastočné zastavenie
exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku rei iudicatae pre
neskoršie (úplné alebo čiastočné) zastavenie exekúcie.

K ostatným skutočnostiam uvedeným v odvolaní odvolací súd sa nevyjadruje , keďže pre posúdenie

veci nemajú nijaký právny význam.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.