Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/37/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3609201096
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3609201096.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľov D., navrhovatelia
2) a 3) zastúpení navrhovateľkou 1) proti odporkyni Y., zastúpenej R., o určenie vlastníckeho práva,
na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 8. novembra 2011, č.k.
3C/39/2009-397, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u jrozsudok okresného súdu o určení, že navrhovatelia 1) až 3) každý v podiele 1/3-ina sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - rodinného domu súpisné číslo XXX, postavenom na parcele
registra „C“ parc. č. XXXX/X, nachádzajúcom sa v k.ú. V. W. U., zapísanom Okresným úradom
T., katastrálny odbor na LV č. XXX, o ktorom rodinnom dome súpisné číslo XXX, postavenom na parcele
č. XX/X, nachádzajúcom sa v k.ú. R. U., zapísanom Okresným úradom T., katastrálny odbor na LV č.
XXX, bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 27.02.2004, č.k. 5C/115/96-191 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 18.11.2004, č.k. 9Co/118/2004-215.

Výrok o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovatelia 1) až 3) sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v k.ú. V. W. U., evidovanej v katastri nehnuteľností,
zapísanej Správou katastra T. na liste vlastníctva č. XXX ako stavba: rodinný dom súpisné č. XXX,
postavenom na parcele registra „C“ parc. č. XXXX/X, každý v podiele 1/3. Odporkyni uložil povinnosť

nahradiť navrhovateľom 1) až 3) trovy konania v sume 1.168,78 Eur, k rukám navrhovateľky 1), do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c), § 123, § 124, §
129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a § 135v ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prednostne sa vyporiadal
s otázku procesnej prekážky res iudicate, keď konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany,
č.k. 5C/115/96-191 zo dňa 27.02.2004 bolo určené, že spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti sú U.
V. a Y. F., ktoré rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Nitre, avšak nie je prekážkou
res iudicate z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť - rodinný dom je postavený na parcelách, ktorými

prechádza hranica katastrálnych území, čo má za následok evidenciu predmetnej nehnuteľnosti na
dvoch listoch vlastníctva. Rozsudkom Okresného súdu Topoľčany bolo určené vlastnícke právo k
predmetnej nehnuteľnosti, zapísanej na liste vlastníctva pre katastrálne územie R. U., nebolo však
rozhodnuté o určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, zapísanej na liste vlastníctva
pre katastrálne územie V. W. U., čo je predmetom preskúmavanej veci. Následne pri skúmaní existencie
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti konštatoval, že táto je

daná, nakoľko u navrhovateľov pretrváva stav neistoty z dôvodu zápisu vlastníckeho práva k tej istej
nehnuteľnosti v prospech navrhovateľov 1) až 3), i odporkyne, ktorý stav nie je možné odstrániť inak
než súdnym rozhodnutím. Súd prvého stupňa rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania,z ktorého mal za preukázané, že predmetná nehnuteľnosť - rodinný dom, súpisné číslo XXX zasahuje
do dvoch katastrálnych území, a to katastrálneho územia R. U. a katastrálneho územia V.
W. U.. Je zrejmé, že predmetná nehnuteľnosť nemôže byť súčasne vo výlučnom vlastníctve odporkyne,

ako i v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľov 1), 2), 3). K určeniu vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti, evidovanej v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie R. U. a následne zápisu
vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov 1), 2), 3) v katastri nehnuteľností Správy katastra
T. na liste vlastníctva č. XXX došlo na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Topoľčany,
č.k. 5C/115/96-191 zo dňa 27.02.2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre,

č.k. 9Co/118/2004-215 zo dňa 18.11.2004. Vlastnícke právo odporkyne k predmetnej nehnuteľnosti
bolo v katastri nehnuteľnosti pre k.ú. V. W. U. na liste vlastníctva č. XXX
zapísané v rámci zosúladenia údajov v písomnej a grafickej časti operátu a ako vyplýva
z odôvodnenia rozhodnutia Katastrálneho úradu v M., č.j. Xo XX/XX-X zo dňa 21.08.2008, bolo tak
zapísané v rozpore s údajmi listiny - Notárskej zápisnice o vyhlásení o vydržaní vlastníctva č. N 324/95,
Nz 325/95. Z uvedeného vyplýva, že táto listina - notárska zápisnica o vyhlásení o

vydržaní vlastníctva nebola podkladom pre zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností pre k.ú. V.
W. U. predmetnej nehnuteľnosti v prospech odporkyne. Podkladom pre vydanie osvedčenia o vyhlásení
o vydržaní formou notárskej zápisnice bolo vyhlásenie U. V. o vydržaní nehnuteľností,
prehlásenie o zaplatení sumy 35.000,- Kčs U. V. a dohoda uzavretá dňa 28.01.1967 medzi U. V. s
manželkou Y. V., rod. V. a U. V.. Z textu tejto dohody vyplýva, že U. V. s manželkou predávajú dom

súpisné č. XXX na parc. XX, XX svojmu zaťovi U. V. v jednej polovici a v jednej polovici jeho deťom.
V čase uzavretia dohody však U. V. s manželkou Y. V., rod. V. neboli vlastníkmi nehnuteľnosti parc.
č. XX, XX v k.ú. R. U., nakoľko tieto nadobudli od U. V. s manželkou Y. V., rod. V. na
základe darovacej zmluvy U. V. mladší a Y. F., rod. V. do podielového spoluvlastníctva, čomu svedčí i
zápis v pozemkovej knihe vl. č. XXX pre k.ú. R. U.. Pokiaľ odporkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k

predmetnejnehnuteľnostiodprávnehopredchodcu-svojhobrata- U.V.,ktorýpodľatvrdeniaodporkyne
nadobudol predmetnú nehnuteľnosť vydržaním, súd prvého stupňa uviedol, že zákonnými predpokladmi
vydržania sú existencia držby, nepretržitosť vydržacej doby aspoň 10 rokov a oprávnená držba po celú
vydržaciudobu.Medziúčastníkmikonanianebolosporné,žeU.V.predmetnúnehnuteľnosťpodobuviac
ako 10 rokov nepretržite užíval. Sporné bolo, či šlo o držbu oprávnenú, kedy držiteľ mal byť so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu predmetná nehnuteľnosť patrí. Za podstatný dôkaz,
ktorý vyvrátil tvrdenie odporkyne o tom, že jej právny predchodca bol po celú dobu držby dobromyseľný,
že mu predmetná nehnuteľnosť patrí, súd prvého stupňa považoval list U. V., adresovaný K.. U. V. dňa
11.11.1993.Hociodporkyňanamietala,ževtomtolisteU.V.priamonespochybňujesvojepresvedčenieo
existenciivlastníckehoprávakpredmetnejnehnuteľnosti,zkontextulistuvyplýva,žeU.V.malvedomosť

o nesúhlase K.. U. V. s evidenciou vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v
prospech U. V. a má snahu túto situáciu riešiť. V prípade, že by k dohode nedošlo, rozhodol sa vec
nechať nedoriešenú. Z uvedeného vyplýva, že U. V. si bol vedomý nevyporiadania vlastníckych vzťahov
k predmetnej nehnuteľnosti, a teda, že podmienka dobromyseľnosti splnená nebola. Súd prvého stupňa
poukázal na to, že vlastnícke právo neb. U. V. k predmetnej nehnuteľnosti bolo namietané i počas

dedičského konania prejednávajúceho jeho pozostalosť, o čom odporkyňa mala vedomosť. Konštatoval,
že zdôvoduabsenciedobromyseľnostipriužívanípredmetnejnehnuteľnostinemohol U.
V. nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť vydržaním a následne nemohlo vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti prejsť dedením na odporkyňu. Nakoľko U. V. nebol dobromyseľný v tom, že mu
predmetná nehnuteľnosť patrí, nemohol k nej ani nadobudnúť vlastnícke právo spracovaním

cudzej veci, preto vyvodil, že aplikácia § 135b ods. 1 Občianskeho zákonníka neprichádza do
úvahy. Navrhovatelia 1), 2), 3) odvodzujú svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu K.. U.
V.. Na základe osvedčenia o dedičstve prešlo na navrhovateľov 1), 2), 3) okrem iného i
vlastnícke právo k rodinnému domu v V. W. U. súpisné č. XXX. K. U. V. nadobudol výlučné vlastníctvo k
rodinnému domu v V. W. U. súpisné č. XXX na základe darovacej zmluvy, ktorou darovacou zmluvou na

neho previedla svoj spoluvlastnícky podiel Y. F., rod. V.. Vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v
prospech právnych predchodcov navrhovateľov 1) - 3) mal súd za preukázané zo stavebných povolení
- výmerov ONV v T. vydaných dňa 04.07.1952 pre R. F. (právneho predchodcu Y. F., rod. V.) a dňa
23.03.1953 pre U. V.. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa určil, že navrhovatelia v 1.
až 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území V.

W. U., evidovanej v katastri nehnuteľností zapísanej Správou katastra T. na liste vlastníctva č. XXX ako
stavba: rodinný dom súpisné č. XXX, postavenom na parcele registra „C“ parc. č. XXXX/X, každý v
podiele 1/3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešným navrhovateľom priznal
náhradu trov konania, ktorú špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia.Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá sa domáhala zmeny
napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu, resp. zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkala neúplné zistenie skutkového stavu
veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.), nesprávny postup pri hodnotení výsledkov
dokazovania (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.). Uviedla, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie zabezpečením rozsiahleho dôkazného
materiáluažnato,ževcelomkonanínebolozistenéariadnepreukázané,akýmspôsobomnavrhovatelia

1) až 3), resp. ich právni predchodcovia nadobudli vlastníctvo k predmetu sporu, od ktorého vlastníctva
si odvodzujú aj nárok na to, aby boli určení za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov oni sami. Mala za to, že
v konaní nebola preukázaná genéza nadobudnutia vlastníctva právnym predchodcom navrhovateľov 1)
až 3) k rodinnému domu súpisné číslo XXX, keďže títo odvodzujú svoje vlastnícke právo od osoby R.
F., resp. U. V., tak ako v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané a identifikované, že konkrétne
dom, súpisné číslo XXX, bol nimi postavený, skolaudovaný a riadne zaevidovaný do pozemkovej knihy.

Dôvodil, že z dôkazov, predložených navrhovateľmi 1) až 3), nie je zrejmé, či v skutočnosti navrhovatelia,
resp. ich právni predchodcovia postavili dom súpisné číslo XXX, nakoľko na parcele č. XX a č. XX v
k.ú. V. W. U. boli postavené viaceré domy, čo potvrdila vo svojej výpovedi aj navrhovateľka 1). Neboli
nikdy pre potrebu konania zidentifikované pôvodné parcely č. XX a č. XX v k.ú. R. U. a následne z nich
novovytvorené parcely č. XX/X, č. XX/X, č. XX/X, ako aj parcely č. XXXX/X, č. XXX/X, č. XXXX/X, k. ú.

V. W. U. a s tým súvisiaci stav polohy a zápisu jednotlivých stavieb na nich postavených. Nie je zrejmé,
či predložené dokumenty zo strany navrhovateľov 1) až 3) pre účely konania sú právne
relevantné, a či majú po formálnej aj vecnej stránke taký charakter, aby súd mohol na základe ich obsahu
určiť vlastníctvo navrhovateľov 1) až 3) (výmer ONV v T. zo dňa 04.07.1952, výmer ONV v T. zo dňa
23.03.1953, darovacia zmluva zo dňa 05.09.1952, výmer ONV v T. zo dňa 16.05.1952). Mala za to, že

ani jeden z týchto podkladov nemá takú určitosť a právnu silu, že by mohli založiť vlastníctvo právnym
predchodcomnavrhovateľov1)až3)anáslednenavrhovateľom.Poukazovalanato,ževkonaníviackrát
uviedla, že listiny, na základe ktorých sa stala vlastníčkou nehnuteľností, sú platné a nikto ich relevantne
nezrušil (listina o vydržaní N 324/95, osvedčenie o dedičstve, č.k. 4D/2237/95). Naďalej trvala na tom, že
existencia rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch, č.k. 5C/115/96-191 zo dňa 27.02.2004 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Nitre, č.k. 9Co/118/2004-215 zo dňa 18.11.2004 je neodstrániteľnou
prekážkou pre pokračovanie v preskúmavanej veci a dôvodom, aby súd konanie zastavil. Nesúhlasila
ani s výškou priznanej náhrady trov konania za úkon - písomné podanie návrhu, účasť na pojednávaní
dňa 30.06.2009 a náhradu za stratu času za cestu strávenú na pojednávaniach v dňoch 25.02.2010 a
08.04.2010.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili navrhovatelia, ktorí sa domáhali potvrdenia napadnutého
rozsudku.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo veci samej podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť a vo výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvody na odvolanie, ktoré uplatnila odporkyňa vo veci samej,

nie sú dané.

Rozsudok alebo rozhodnutie, ktorým sa končí konanie pred súdom vo veci samej, možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami uvedenými pod písmenami a) až f)
citovaného zákonného ustanovenia.

Z obsahu odvolania vyplýva, že odporkyňa ako odvolací dôvod uviedla dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. c), d) a f) O.s.p.

Odôvodnenie odvolania proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. odôvodniť tým,

že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal.V danom prípade odporkyňa opodstatnenosť uvedeného odvolacieho dôvodu vidí v tom, že súd prvého
stupňa neuznal odporkyňou uvádzané argumenty a dôkazy, ktoré svedčia o tom, že navrhovateľmi 1)
až 3) produkované dôkazy a na základe nich vyslovený právny názor nemajú oporu jednak v zistení

skutkovéhostavuveciajednak formálno-právnehocharakteru.Potvrdila,žesúdprvéhostupňa
vykonal dokazovanie „zabezpečením rozsiahleho dôkazného materiálu až na to, že v celom konaní
nebolo zistené a riadne preukázané, akým spôsobom nadobudli navrhovatelia 1) až 3), resp. ich právni
predchodcovia vlastníctvo k predmetu sporu, od ktorého vlastníctva si odvodzujú aj nárok na to,
aby boli určení za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov oni sami“. Vytýkala, že v konaní nebola preukázaná

genézanadobudnutiavlastníctvaprávnympredchodcom navrhovateľov1)až3)kpredmetu
sporu. Aj napriek ďalším jej tvrdeniam v podanom odvolaní nemožno ponechať bez povšimnutia, že na
pojednávaní pred okresným súdom, konanom dňa 08.11.2011, na ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom
vo veci samej, po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. právny zástupca odporkyne uviedol, že nemá ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania.

Odvolací súd považuje i napriek tomu za potrebné uviesť, že opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa
§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je daná v prípade, ak účastník navrhne vykonanie akéhokoľvek dôkazu a
súd ho nevykoná, ale musí ísť o také dôkazy, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej spôsobilé preukázať
právne významnú skutočnosť, a sú teda pre rozhodnutie vo veci samej dôležité. Princíp voľného
hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania pred súdmi, ktorá ustanovuje

podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu v spojení so zásadami spravodlivého
procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré
podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd nemá povinnosť vykonať všetky
navrhované dôkazy, pokiaľ tým neporuší zásady spravodlivého procesu, ak po starostlivom zvážení
všetkého, čo vyšlo za konania najavo, vrátane skutočností, uvádzaných účastníkmi konania, dospel

k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné a spravodlivé
rozhodnutie vo veci nie je potrebné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil,
keď ďalšie dôkazy v preskúmavanej veci nevykonal, nakoľko ďalšie dokazovanie nemohlo preukázať
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný právny záver.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným

zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd
dôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie

dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo,
ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 a § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo

spôsobu, ako k tomu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie
je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

Za nesprávne právne posúdenie veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. treba považovať mylnú aplikáciu
a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav

vôbec nemožno použiť.

V danom prípade odvolací súd nezistil existenciu dôvodov uplatnených v odvolaní.

Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní odporkyňou vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si odvolací
súd osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2
O.s.p.). V podanom odvolaní odporkyňa neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiťzmenu napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
odvolací súd dodáva.

Odporkyňa v podanom odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí
z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, z ktorých vyvodzuje, že v konaní nebola preukázaná
opodstatnenosť podaného návrhu.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je aj princíp právnej istoty. Štát je povinný chrániť

právne záujmy osôb podliehajúcej jeho iurisdikcii, musí dbať na to, aby súčasný právny stav nebol
spochybňovaný a nevznikla neistota.

Jednouzneoddeliteľnýchsúčastíprincípuprávnejistotyvdemokratickomaprávnomštátejeajgarancia,
že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu,
obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a

svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna
právna norma civilného procesu Občianskeho súdneho poriadku v ust. § 157 ods. 2, podľa ktorého v
odôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľdomáhal,zakýchdôvodov,akosavovecivyjadril
odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu
podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé
súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe

ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
s prihliadnutím na okolnosti každej veci. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.

Vpreskúmavanejvecisanavrhovateliadomáhaliurčeniavlastníckehoprávakrodinnémudomu,súpisné
číslo XXX, nachádzajúceho sa na parcele č. XXXX/X v k.ú. V. W. U., zapísané na LV č. XXX, ktorý

je zároveň postavený aj na parcele č. XX/X, nachádzajúcej sa v k.ú. R. U., zapísanom na LV č.
XXX. Rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 27.02.2004, č.k. 5C/115/1996-191 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 18.11.2004, č.k. 9Co/118/2004-215 bolo určené, že rodinný
dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XX/X v k.ú. R. U., patrí do vlastníctva navrhovateľov
1), 2) - K.. U. V. a Y. F. v podiele jednej poloviny pre každého z nich.

V danej veci nejde o prekážku res iudicata, ako sa mylne domnieva odporkyňa, nakoľko Okresný súd
Topoľčany rozsudkom zo dňa 27.02.2004, č.k. 5C/115/96-191 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Nitre zo dňa 18.11.2004, č.k. 9Co/118/2004-215 rozhodoval o vlastníctvom práve k rodinnému domu
súpisné číslo XXX, postavenom na parcele č. XX/X v katastrálnom území R. U. a v preskúmavanej veci

je rozhodované, aj keď o tom samom rodinnom dome, avšak líši sa parcelou, na ktorej rodinný dom stojí
(parcela č. XXXX/X), ako aj katastrálnym územím (V. W. U.). Nemožno tak hovoriť o
totožnosti predmetu konania. Vzhľadom na špecifickosť danej veci je však potrebné s poukazom na ust.
§ 135 ods. 2 O.s.p. z rozhodnutia Okresného súdu Topoľčany v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Nitre v záujme zachovania princípu právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vychádzať. V tomto súdnom rozhodnutí bol vyjadrený jednoznačný záver, že nebohý U. V.,
právny predchodca odporkyne, sa nikdy nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, nestal sa ani
dobromyseľným držiteľom, lebo si bol vedomý, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Nehnuteľnosť od
vlastníkov nekúpil a ani vlastnícke právo nevydržal. Konštatované bolo, že pokiaľ ide o vlastníctvo

rodinného domu, vlastníctvo k nemu bolo preukázané zachovanými stavebnými povoleniami v prospech
R. F. a U. V. - právnych predchodcov navrhovateľov. K rovnakým záverom na základe rozsiahleho
dokazovania dospel súd prvého stupňa aj v preskúmavanej veci. S princípom právnej istoty logicky
korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.Súdmusínielenrešpektovaťprávo,alejehovýkladaaplikáciamusísmerovaťkspravodlivémuvýsledku.
Inými slovami, právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti a nielen súborom právnych

predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého
záujmu chráneného príslušnou normou.

V danom prípade súd prvého stupňa správne konštatoval, že predmetný rodinný dom nemôže byť
súčasne vo výlučnom vlastníctve odporkyne a v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľov, ktorí sú

zapísaní ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností v k.ú. R. U. titulom právoplatného rozsudku súdu a
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v k.ú. V. W. U. svedčí navrhovateľke bez
právneho titulu.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporkyňa sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ako aj s predchádzajúcimi
rozhodnutiami nestotožnila. V tejto súvislosti aj odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu

verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Preskúmaním
veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd konštatuje správnosť skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na dôvody jeho rozsudku odkazuje, preto rozsudok v

merite veci podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolanie odporkyne smerovalo aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania,
ktoré súd prvého stupňa priznal navrhovateľom.

Prvostupňový súd v danom prípade rozhodoval o náhrade trov podľa § 142 ods. 1 O.s.p. správne
s prihliadnutím na plný úspech navrhovateľov, ktorí mali podľa meritórneho rozhodnutia vo veci,
podľa ktorého bolo ich návrhu v celom rozsahu vyhovené. Výsledkom aplikácie citovaného zákonného
ustanovenia je, že súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Za účelne

vynaloženénákladytrebapovažovaťokremsúdnychpoplatkoviosobnétrovyúčastníkaajehoprávneho
zástupcu, ktoré sú spravidla spojené s účasťou na pojednávaní súdu. Posúdenie účelnosti závisí od
konkrétnych okolností v jednotlivej veci.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v napadnutej časti o náhrade trov konania odôvodnil čo do základu

podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a čo do výšky podľa ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Správne priznal osobné trovy účastníkom za zaplatený súdny poplatok 99,50 Eur a rovnako správne
rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia za zastúpenie advokátom T. M. vo výške 524,33 Eur.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania, pokiaľ sa

týka trov právneho zastúpenia za zastupovanie advokátkou R.. N. T., nie je pre
nedostatok dôvodov dostatočne preskúmateľné a nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p.

Súd musí dbať na to, aby odôvodnenie každého rozhodnutia bolo presvedčivé a svoj výklad musí
prispôsobiť konkrétnym okolnostiam každej veci a v odôvodnení ho uviesť tak, aby jeho závery o

rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

V danom prípade navrhovateľom bola o.i. priznaná náhrada trov právneho zastúpenia advokátkou R..
N. T. spolu vo výške 544,95 Eur. Zo špecifikácie priznanej náhrady týchto trov však nie je zrejmé, prečo
bola priznaná náhrada trov aj za úkon písomné podanie - návrh na začatie konania, ktorý úkon bol už

priznaný za zastúpenie advokátom T. M., ktorý tento úkon urobil a ďalší návrh vo veci podaný nebol.
Rovnakoniejezrejmé,zakýchdôvodovsúdprvéhostupňapriznaltrovyprávnehozastúpeniaadvokátke
R.. M. T. za účasť na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 30.06.2009, ktorého sa nezúčastnila,
nakoľko v tom čase ani plnú moc na zastupovanie navrhovateľov nemala. Navrhovateľov v tom čase
zastupoval advokát T. M. a za tento úkon právnej služby náhrada trov navrhovateľom bola priznaná.

Naviac, zo špecifikácie uplatnenej náhrady trov konania R.. M. T. vyplýva, že za tento úkon náhradu trov
ani nepožadovala. Uplatňovala však náhradu trov za úkon - účasť na pojednávaní dňa 25.02.2010, o
ktoromsúdprvéhostupňanerozhodol,rozhodollenocestovnomanákladochzastratučasuvpredmetnýdeň. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal ani s opodstatnenosťou uplatnenej náhrady za stratu času
strávenú na pojednávaniach v dňoch 25.02.2010 a 08.04.2010 v trvaní 6 začatých polhodín.

Z uvedených dôvodov, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu výroku
o náhrade trov prvostupňového konania, krajský súd rozhodnutie okresného súdu v tejto časti zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa opätovne posúdi navrhovateľmi
uplatnenú náhradu trov konania a rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .